Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 85 čitateľov

Hlava V. Škola v Košiciach

(Caput V. De Schola Cassoviensi)

[229]

V 16. storočí boli Košice (Cassovia) hlavným mestom horného Uhorska. Mesto sa strelo pri rieke Hornáde, bolo dobre opevnené a malo tú výhodu, že bolo popredným mestom medzi piatimi slobodnými mestami. Jeho vznešenosť zvýrazňovali veľkolepé budovy, kráľovský poklad, chrámy troch národov, domovy cirkevných reholí, kníhtlačiareň, collegium academicum a množstvo šľachty, kedysi evanjelickej. K významným pamätihodnostiam sa priraďuje aj veľa škôl, ktoré zveľaďujú preslávení a zaslúžilí rektori.

Prvý evanjelický rektor v Košiciach, pokiaľ sa dá zistiť zo zápisov Jána Mičinského, bol Leonhard Cox,[230] pôvodom Angličan, vychovávateľ anglického kráľa Henricha VIII. Keď mu v Anglicku hrozilo životné nebezpečenstvo, ušiel cez Nemecko do Krakova, odkiaľ ho pozvali do Košíc,[231] aby spravoval tamojšiu školu. Jeho žiakom bol ,druhý Luther Uhorska‘ Leonhard Stöckel, popredný reformátor východného Slovenska, ako o tom svedčia spomenuté poznámky Mičinského.

Po Coxovi nasledoval Žigmund Litteratus,[232] známy svojou bezúhonnosťou, učenosťou a mravnou dokonalosťou. V Košiciach dosiahol aj hodnosť senátora, ako o ňom referuje Georgius Caesar z Košíc vo svojej reči De vita et obitu. D. Basilii Fabricii Szikszoviani (zo Siksavy v stolici Abauj), sui praeceptoris amantissimi, habita et impresa Wittebergae, 1577, caput 2.

Blasius Biharus študoval v roku 1543 vo Wittenbergu. Preslávil sa veľkou autoritou, bol to človek mentálne obdarený všetkými dobrými vlastnosťami ľudskosti.[233]

V tej dobe bola košická škola známa ako sídlo vznešených vied, na ktorej pôsobil „parenus meus“ (môj dedo) Matiáš Caesar,[234] veľký znalec filozofie. Prednášal s takou skvelou výrečnosťou, aká bola v tom čase v Panónii zriedkavosťou. V Košiciach prvý roznecoval záujem o vzdelanosť gréčtiny a osvecoval ňou iných. Bol to mimoriadne vzdelaný muž, ktorý svojimi prednáškami pôsobil nevšedným čarom nadania a usilovnosti. Uviedol do našej vlasti najvýznamnejších autorov (ako hovorí Basilius Fabricius u. d.), ktorých umelecky vycibrený výklad šíril v prospech vznešených vied. Jeho sláva sa rozchýrila po celom Uhorsku a priťahovala do Košíc veľa vedychtivých ľudí, bažiacich po dôkladnom vzdelaní. Caesarovo vzdelanie možno označiť za univerzálne, nakoľko sa dokonale vyznal aj v ostatných vedách a najmä vo výklade básnických spisov.

Na akadémii vo Wittenbergu žil v tom čase vznešený mladík Andrej Magochius,[235] vynikajúci učiteľ a znamenitý odborník v latinčine a gréčtine, ktorý sa vrátil do vlasti v roku 1561.

Jeho nástupcom bol Matiáš Ciabain,[236] chýrny svojou učenosťou, dokonalosťou a mravnou dôstojnosťou. Patrí medzi najslávnejších rektorov košickej školy. Veľkú zásluhu získal tým, že vedel stmeliť početný kolektív školy v družbu úprimných priateľov. Z Košíc sa uchýlil ku Magochiovi na hrad Turňa, kde sa vtedy odbavovala druhá cirkevná synoda.

Dňa 5. januára 1567 nastúpil do Košíc Michal Roselius ináč aj Rösselius alebo Rössel. Pozvali ho z levočskej školy, ktorú spravoval roku 1559 (podľa Matricula ecclesiastica).[237] Jeho košický rektorát zaznamenal aj Anonymus z často spomínaného Diaria Joachima Leibiczera.[238] V Košiciach povzniesol vysoko úroveň tamojších štúdií, „ktoré vedú mládež od klamných domienok k pevnej vzdelanosti“.

V roku 1567 stal sa košickým rektorom Richard Kauffmann (aj Kauffang). Vtedy tam pôsobil aj Gašpar Pilcius, neskôr farár v Mariašovciach v Šariši, Kalvínov prívrženec[239] a priateľ Šebestiána Ambrosia čiže Lahma, ako sa o tom dozvedáme zo správ Jána Mičinského.[240]

Richard Kauffmann sa usiloval na košickej akadémii čo najviac rozširovať poznatky vznešených vied, ktoré nadobudol na ústavoch nemeckých akadémií (t. j. ortodoxné učenie luteránske — pozn. V. Ružičku). Prikláňal sa totiž ku kalvinizmu Gašpara Pilcia, ale jeho úsilia ostávali bez ohlasu. Tri roky vyučoval Kauffmann v Košiciach Pavla Vranku, neskoršieho rektora v Slovenskom Pravne, ordinovaného 4. októbra 1577 ako bojnického farára. Učil aj Lukáša Pelikia, ktorý ho nazýval Kaufin; ordinovali ho ako diakona novomestského 6. augusta 1578. Okrem toho Kauffmann učil aj Gosnovicza (ktorý ho takisto nazýval Kaufin), napokon učil aj Štefana Zlounicea z Bojníc, od roku 1588 farára v Kostolnej.[241]

Po Kauffmannovi nastúpil v Košiciach M. Ján Braun.[242] Pamiatku jeho a jeho nástupcu Jakuba Melczera zachoval Krištof Gosnovicenus. Brauna ordinovali vo Wittenbergu 7. februára 1580 a potom ho prijali za diakona v Martine.

Gašpar Pilcius[243] pochádzal zo Spišského Podhradia. Na košickú akadémiu priniesol osem článkov, prijatých na synode 18. januára 1574 za predsedníctva košického farára a seniora Tomáša Frölicha (ináč Hilaria) s konfesiou slobodných miest za cieľom jednoty v cirkevnom učení. Pozri jeho spis Brevis et perspicua Responsio ad Apologiam Martini Wagneri, ktorý vyšiel v Bardejove 1591.

Juraj Sonntag,[244] u ktorého bol v Kremnici rok žiakom Martin Hanko z Banskej Bystrice, ordinovaný vo Wittenbergu 18. septembra 1582. Sonntag pôsobil v Košiciach asi v roku 1564. Iným významnejším jeho žiakom bol Stanislav Petrassko z Partizánskej Ľupče, ordinovaný takisto vo Wittenbergu 6. decembra 1587.

M. Martin Breslák[245] pôsobil v Košiciach okolo r. 1577 — 1597.[246] Vo vyšších vedách sa u neho vzdelával Michal Pepich z Kokavy, ordinovaný vo Wittenbergu 11. mája 1578 za farára v Lopeji. Ďalej už skôr spomenutý Stanislav Petrasska, Žigmund Chalupka z Partizánskej Ľupče, ordinovaný 1. mája 1589; Michal Petrovič z Jasena, ordinovaný 22. septembra 1596 za diakona v Strážnici na Morave. V roku 1580 Breslák vyučoval v Levoči aj Gosnoviczera.

Tomáš Molinus, r. 1579.[247]

Tomáš Henschelius, brat banskobystrického rektora Baltazára Henschelia. Za čias jeho pôsobenia bol mu v Košiciach kolegom Matiáš Kruchitius, ktorého meno je zaznamenané v diele Concordia concors od Leonharda Huttera, profesora teológie vo Wittenbergu.[248] Tomáš Henschelius pochádzal z Nisy vo Sliezsku. Zúčastnil sa na synode v Bardejove dňa 1. marca 1589 a 13. novembra 1590. Z levočskej školy,[249] kde okolo r. 1584 vzdelával Michala Kavického, M. Štefana Xylandra nastúpil do Košíc asi v roku 1587 a učil tam Gašpara Paczoltha, Baltazára Perinu zo Zvolena, ordinovaného vo Wittenbergu 22. februára 1607.[250]

M. Albertus Graverus pôsobil na šľachtickej škole v Strážkach,[251] odtiaľ ho po smrti Gregora Horvátha Stansitha de Gradecz[252] preložili do Košíc práve v tom čase, keď mienil odísť do Nemecka. Tento veľmi učený muž vyučoval v Košiciach dva roky (1597 — 1599); stadiaľ ušiel až vtedy, keď Turci po dobytí Jágru ohrozovali Košice. To ospevuje Ján Bocatius, Hungaridos poematum liber I, s. 96.[253]

Proti šíriacemu sa kalvinizmu do Košíc napísal Graverus traktát: Antithesis doctrinae Christi et Calviniarum in quattuor Articulis, de Persona Christi, de Coena Domini, de Baptismo, de praedestinatione, quam Bellum Calvini et Christi inscripsit Anno 1597. Celý tento traktát[254] sa nachádza v jeho polemických spisoch v Jene 1656, od s. 267 do 329.

Keď Turci zabrali Jáger, Graver opustil Košice a odišiel najprv do Wittenbergu, potom za rektora školy do Eislebena; neskôr sa stal dekanom v Mansfelde, doktorom teológie v Jene (Academia Salana) a verejným profesorom v roku 1616. Napokon dosiahol hodnosť ,eforus Vinariae‘ a generálneho superintendenta.

Krištof Hertelius prišiel do Košíc zo sabinovskej školy,[255] kde bol v roku 1589 správcom školy, ako to vysvitá z jeho podpisu bardejovskej synody v tom istom roku. Aj jeho bratia, Ondrej a Pavol, boli rektormi v Sabinove.[256] Rektor Hertelius zvečnil svoj podpis ako košický rektor v protokole sabinovskej synody dňa 9. a 10. mája 1599.[257]

Alexander Szoczovinus,[258] o ktorom pozri stať o škole v Hlohovci, diel I, hlava VI § 11.

Juraj Feia podpísal so Socovínom závery bardejovskej synody z 24. a 25. apríla 1602.[259] Socovína, ordinovaného 25. novembra 1618, ospieval v básni Juraj Láni v Zablerovom Indexe, s. 20, č. 21. Odpis básne je v Gymnasiologii SAV, s. 111 a Torzo, s. 208.

Ján Colmitz potvrdzuje svoje pôsobenie v hodnosti košického rektora podpisom na prešovskej synode dňa 2. júna 1609.[260]

M. Ján Bocatius[261] prešiel roku 1600 do Košíc z prešovskej školy. Pochádzal z Lužice; už od detstva sa zapodieval básnictvom. Jeho bývalý učiteľ M. Mikuláš Gäbel ho zlákal do Uhorska, a tak ho 20. januára 1594 pozval mestský magistrát za rektora do Prešova.[262] Jeho chýrna učenosť a skvelé básnické nadanie upútali pozornosť cisára Rudolfa II, ktorý ho vymenoval za cisárskeho básnika a povýšil do šľachtického stavu. Osobitným prípisom z 11. mája 1599 ho menovali iudex et iurati cives Cassovienses košickým rektorom.[263] Po piatich rokoch vynikajúcej činnosti medzi mládežou sa Bocatius stal členom mestskej rady (Ratsherr), ale aj naďalej zastával rektorský úrad veľmi usilovne. Zakrátko ho menovali mestským sudcom (Richter), ale podpisoval listiny naďalej ,rector utriusque rei publicae‘.[264]

Ako dlho strážil „Pieridum choris dirigendis“ v palaistre krásnych vied, nie je známe. V predslove knihy, práve vtedy u nás vydanej od Galecta Martia[265] „Salamon Hungaricus“, v ktorej sa vtipným spôsobom opisujú činy a život populárneho uhorského kráľa Mateja Korvína, označujú Bocatia len ako ,občana‘ košického. Autor Gymnasiologie z toho usudzuje, že už pred rokom 1611 ho „oslobodili spod školského jarma“. Tak isto aj Juraj Fabricius z Falkenbergu zo Sliezska, ktorý bol v roku 1611 farárom nemeckej cirkvi v Košiciach, ako aj Teodor Ulmann, medicus mesta Košíc, vo svojich prívetoch v predslove citovanej knižky Salamon Hungaricus spomínajú Jána Bocatia, ale bez označenia rektorskej činnosti. Ale aj v Hebdomelodii, v žalme CIII, venovanom Erichovi Lassotovi, cisárskemu generálovi v Uhorsku, po jeho šťastnom návrate zo Sedmohradska sa píše o Bocatiovi akožto o Reipublicae Cassoviensis Consularis.[266] Aj Fridrich Taubmann[267] v knihe Schediosmata poetica, kniha III, s. 787 označuje Bocatia iba titulom poeta caesareus a iudex mesta Košíc. Ján Nadányi[268] v knihe Flos Hungaricus z r. 1604 pozdravuje Bocatia titulom pretora mesta. Nevedno (píše autor Gymnasiologie), či tento úrad bolo možné zlučovať s rektorským úradom. Je pozoruhodné, že u Pavla Thuria,[269] žiaka Filipa Melanchtona a rektora školy v Tolne, v diele Elegiae je poznamenané, že tak úrad consularia, ako aj scholarcha čiže gymnasiarcha na košickej škole sa zamieňali.

Počas Bočkayovho povstania proti habsburskému domu sa mestský konzul Bocatius priklonil na jeho stranu, lebo našiel uňho milosť a priazeň, ako píše Mikuláš Istvánffy v diele Historiarum de rebus ungaricis, liber XXXV, s. 838. Ján Mičinský zaznamenal: Keď 6. januára 1614 Jakub Barbianus, hornouhorský cisársky generál,[270] zhabal evanjelikom katedrálny kostol a evanjelických Nemcov a Maďarov z mesta vyhnal, vtiahli tam jezuiti. Košická obec vyslala k cisárovi Rudolfovi II. poslov so sťažnosťou, medzi ktorými bol aj Bocatius, ktorý sa potom zdržal niekoľko mesiacov v Prahe, pretože ho cisár neprijal na audienciu. V tom čase napísal žalobnú báseň, ktorú odpisuje SAV 113 a Torzo 202. Toľkoto zachytil o ňom Mičinský.[271] Neskôr Bocatia zaradili do posolstva k nemeckým protestantským kniežatám. Cestu k Henrichovi Júliusovi Brunšvickému a vojvodcovi lüneburskému konal cez Poľsko. Keďže nemal poverovacie listiny od nemeckého cisára, pokladali ho za špióna, preto ho zajali a v Prahe v tzv. Bielej veži päť rokov väznili. Za Bocatia intervenoval u cisára Bočkay; aj šarišská župa vyslala 19. októbra 1609 poslov do kráľovského snemu s prosbou za Bocatiovo oslobodenie. No daromné boli všetky zákroky. Iba vernosť a láska Bocatiovej manželky pomohla nájsť Ariadninu niť z tohto labyrintu. Pricestovala do Prahy a na hrade sa tajne zamestnala ako kuchárka. Po dlhšom čase nenápadne vypátrala, v ktorej veži sú väzni a kde sa zdržiava jej manžel. V chlebe, ktorý sama upiekla, mu poslala tajnú správu o svojom pláne na jeho oslobodenie. Peniazmi a prosbami obmäkčila pekára, aby jej umožnil poslať manželovi presné informácie a prostriedky na útek. Celý plán sa nakoniec úspešne skončil. Po šťastnom návrate do Košíc Bocatius zložil sudcovský úrad a venoval sa výhradne vyučovaniu mládeže.[272]

Bocatiovým žiakom v Košiciach boli Eliáš Faschko r. 1618 a 1619 a Michal Blažko, ordinovaný 24. mája 1626 za farára v Jankovciach, ktorý sa vzdelával u Bocatia v roku 1623. Pozri Zablerov Index ordinatorum, č. 84 a 89. Aj Torzo 201, pozn. d.

Benedictus Bakay. Takto o ňom píše Ondrej Radvanský, farár cirkvi v Krásnej vode v Šariši: „Moji učitelia boli: Adam Corodini, učiteľ v Žiline,[273] potom šesť rokov v Košiciach Ján Bocatius, Benedikt Bakay, ináč Bačko“ (Cit. Index ordinatorum 69, porovnaj aj 91). Jakub Fabricius z Poník, ktorý zastával sedem rokov funkciu slovenského kantora v Prešove a neskoršie sa stal farárom v Kučine v Šariši, napísal takéto elogium na Bakaya čiže Baka: „Z Banskej Bystrice prišiel som šťastne študovať do Košíc k mužovi značne učenému Benediktovi Bakayovi“. Cit. Index ordinatorum, 151. Napokon Bakaya spomína aj Izák Pentekus, rektor v Lipanoch, neskôr farár v Ľubovni. Cit. Index ordinatorum 91.[274]

Valentín Gönczi. Podľa kusých poznámok Anonyma zaznamenal Göncziho meno Demetrius Verböczy, ktorý ho charakterizuje ,celeberrimus gymnasii Cassoviensis praeses‘ (najslávnejší rektor). Cit. Index ordinatorum, 183.[275] Pod Göncziho ferulou študoval dva roky aj Juraj Martinus z Liptovskej Mary. Cit. Index ordinatorum, 179.

Andrej Dobrocký je spomenutý v cit. Indexe ord., 90 slovami Andreja Hodikia z Bánoviec, syna seniora Izáka Hodikia[276] v Hradnom: „Keď som navštívil horné časti Uhorska, tri roky som sa učil v zemplínskej osade Beni pod vedením Valentína Lisskaya a Pavla Szepsiho. Na odporúčanie môjho učiteľa Ondreja Bodrockého ma povýšili na rektorský úrad v osade Drienov pri Šariši“. Bodrocký vyučoval v Košiciach vyše roka, v roku 1626 podľa správ Anonyma.[277]

M. Leonhard Martiny bol pod vplyvom významných učiteľov, ktorí mu vštepovali lásku k vedám. Prv ako sa bol venoval vyšším štúdiám, vzdelával sa na domácich učilištiach v rečiach, logike, súc povzbudzovaný láskou k poézii, rečníctvu a dejinám, etike aj fyzike. Vzácny dar prírody v rečníctve, uplatňovaný v dišputáciách, dopomohol mu k hodnosti magistra filozofie. Miesto pôsobenia mu určili Košice.[278] Meno jeho — inak ťažkým osudom stíhaného[279] — pochvalne a s úctou spomína Ján Martini z Ružomberka, bývalý rektor nižšej školy v Dolnom Metzenzéfe, neskoršie farár Horného Metzenzéfa v cit. Indexe ord., 27.

Daniel Geiger stál na čele košickej školy v roku 1626.[280] Najprv pôsobil sedem rokov v Prešove ako slovenský kantor, potom ako kazateľ v Kučine v tom istom komitáte. V Indexe ord., 157 je o ňom takáto zmienka od Jakuba Fabricia z Poník: „Ak opomeniem ostatných učiteľov, bolo známe, že M. Daniel Geiger je považovaný od svojich predstavených za učiteľa, ktorý prednáša užitočné vedy s neobyčajným úspechom“.[281] Na čele košickej školy účinkoval od roku 1626. Pozri aj cit. Index, 126.[282]

Melchior Stránsky[283] z Malého Jasena v Turci, nazývaný aj Piatrovič. Vyučoval nielen v Košiciach, ale aj v Krásnohorskom Podhradí zastával rektorský úrad niekoľko rokov. Neskôr pôsobil v Hasgule (Šariš) a v Drňanoch, kde ho aj ordinovali 22. novembra 1620, ako sa sám priznáva v Zablerovom Indexe č. 36.

Martin Czombor, bol košickým učiteľom v roku 1618, Anonymus ho uprednostňuje pred Danielom Geigerom. Ten istý Anonymus cituje nasledujúce slová Michala Widru, farára v Rankovciach: „Keď som sa uchýlil v uhorskej krajine a prišiel do Košíc, na odporúčanie môjho učiteľa Martina Czombora ma povýšili a dostal som sa k rektorskému úradu v Beni (Abaujvár).“ Pozri Zablerov Index ord., č. 113, č. 109.

Adam Kunischius z novohradského Turopoľa, košický kolega, ktorý učil neskôr na škole v Kežmarku.[284]

Zachariáš Sommerus zo Sliezska patrí takisto medzi košických rektorov.[285] Ospieval ho Fridrich Taubmann v Schediasmata Poetica, kniha III, s. 840.[286] Sommer bol okrem toho aj rektorom v Trenčíne, kde súčasne s ním pôsobil Juraj Vitkovský z Hlohovca, ordinovaný vo Wittenbergu 2. júla 1607, „ak sa nemýlim“ (Rezik). Z Wittenbergu ho pozvali do Košíc, ako sa o tom vyslovil spomenutý Taubmann veršom: Migras desertam rursus in Hungariam. (Sťahuješ sa zasa do pustého Uhorska). Pozri Torzo, 213, pozn. g.

Daniel Hennischius, muž neobyčajne vzdelaný, košický kolega primarius, o ktorom spieva Bocatius v Hungar. IV, 354.[287]

Juraj Korotz[288] z Moldavy, bol konrektorom košickej školy. V roku 1612 vydal Basilikon Dóron. Az Angliai, Scotiai, Francia és Hiberniai Első Jákob Királynak, az igaz hitnek oltalmazójának etc. fia tanitásáért irtt királyi Ajándékát, mellyet a nemes Magyar, és Erdélyországi keresztény Fejedelmeknek, Uraknak, Nemes Rendeknek etc. kedvéért magyar nyelvre fordított. Ku koncu pripojil Korotz tri pohrebné básne, venované Štefanovi Bočkayovi, Valentínovi Drugethovi de Homonna a Frant. Magochiovi.

G. K. Szepsinus ako košický konrektor[289] je známy z predslovu Oratio Dominica Jána Boccatia, syna Melchiora, vydaná v 25 rečiach.[290]

Ján Holmiczius bol podľa správ Daniela Krmana takisto košickým konrektorom asi v roku 1612.[291]

M. Juraj Lycius (Litzy); pozri o ňom stať o škole v Hlohovci, diel I, hlava VI, § 21.[292]

Ján Mautner, Slovák zo Suče. Pochádzal z chudobnej rodiny, od otca Juraja Mautnera zo Suče na Trenčiansku a matky Zuzany Brnovej z Liptova. Okrem života mu rodičia nič nemohli dať. Vedomosti získal vlastnou schopnosťou a príčinlivým štúdiom na gymnáziách vo svojej vlasti, aj na nemeckých akadémiách. Od útlej mladosti sa vzdelával na školách vo svojom rodisku pod vedením Ladislava Pallantisa v prvopočiatkoch písomností a katechizmu. Stade ho na žiadosť rodičov poslali do Miletinca v Novohrade k tamojšiemu farárovi Stanislavovi Andreaeovi. Základy gramatiky a poetiky podchytil u Andreja Rubellu z Trenčína. Po dvoch rokoch sa uchýlil do osady Pruské, aby tam nadobudol širšie vzdelanie. Hneď na to sa pobral za Dunaj na Dolnú zem. Dostal sa do služieb rakúskeho grófa Jozefa Rottala, správcu štajerskej komory. Po trojročnej službe, počas ktorej vydal aj niekoľko dobrých menších diel, na základe skvelých vysvedčení ho vyslali s výdatnou hmotnou podporou do Regensburgu (Rezno, Ratisbona), kde strávil vyše päť rokov na tamojšom mestskom gymnáziu. Vzdelával sa pod feruľou rektora M. Jakuba Frischera, konrektora M. Ondreja Schemtelia, kantora Pavla Hombergera a ďalších triednych učiteľov. Keď ho priatelia pozvali do vlasti, navštívil dve významné gymnáziá, v Bánovciach za rektorátu Zachariáša Lániho[293] a v Hlohovci za pôsobenia rektora M. Juraja Lycia.[294] Spolu s Lyciom sa dostal r. 1630 do Košíc, kde mu na Lyciovo odporúčanie udelil mestský magistrát úrad vychovávateľa.

Po trojročnom pôsobení v Košiciach sa Mautner znova vypravil za ďalším štúdiom do Nemecka. Pobudnul kratší čas na gymnáziu v Toruni za pôsobenia rektora Zimmermanna[295] a na kolégiu v Gdansku pod vedením rektora Jána Bottfacea.[296] Hneď na to mu košický senát poslal čestné štipendium, aby mohol študovať na akadémii v Rostocku. Mautner využil štedrosť košického magistrátu a zotrval na rostockej akadémii takmer tri roky, potom ho povolali na vedúce miesto košickej školy namiesto M. Juraja Lycia.

Dňa 4. novembra 1636 sa rozlúčil s akadémiou a 10. januára 1637 sa dostal do Košíc, aby sa ujal zvereného úradu, v ktorom pôsobil štyri roky a 5 mesiacov. Pozri Zablerov Index ord., s. 191.

Mautnerovo vzorné pôsobenie opisuje v básni Pavol Wienderliehen,[297] vratislavský učiteľ, 15. decembra 1640, ktorú uverejnil Ján Srüfert vo „Filozofických Discours“ r. 1644.[298]

Mautner sa oženil r. 1639 s Annou Rampheriovou, dcérou M. Jána Scheibenpodena, košického arcidiakona, ako o tom svedčí báseň, odpísaná v SAV na s. 118 n. Pozri aj Scrinia Daniela Krmana.[299] Po smrti svokra M. Jána Scheibenpodena nastúpil Mautner v jeho cirkevnej hodnosti za diakona[300] r. 1641. Pozri Zablerov Index ord. 191. Mautner ozdobil knihu svojho dobrého priateľa Davida Frölicha Medulla Geographiae practicae duchaplnými veršami (Anagramma).[301] Potom vydal Tirocinium Logicum XXX a Gymnasium Logicum Centum Tabullis comprehensum in juventutis commodum v Levoči r. 1640. Ďalej napísal Annagrammata in Rosa Varniaca, o ktorých sa zmieňuje Daniel Morhof v Polyhistorovi, zv. I, kniha VII, kap. 3, § 6, s. 375, s poznámkou, že Daniel Klesch (podľa správy Buchholtza) označuje Mautnera titulom ,Magister et poëta laureatus‘, čo však je len pravdepodobné. O Mautnerových Logických tabuľkách napísal Martin Regis nasledujúci posudok: „Mautner napísal Tabulae Logicae, ktoré zasluhujú chválu pre znamenitú metódu, akou sprístupňujú žiactvu ľahké pochopenie logiky“. Vo Wittenbergu prednášal podľa nich M. Juraj Michaelis, adjunkt filozofie.

Počas rektorátu Jána Mautnera spoluúčinkovali v Košiciach Mikuláš Soprony (alebo Soproni),[302] Benedikt Sculteti[303] a M. Ján Polany[304] ako kolegovia.

Soproniho meno spomína neznámy pisateľ v Zablerovom Indexe (s. 175), okrem toho aj Daniel Salconius Hololomnicensis (obec Hololomnica) zo Spiša ho označuje za človeka hodného najväčšej chvály. U. d.

Uvedený neznámy pisateľ takisto spomína v Zablerovi Scultetiho a Polaniho. Martin Miholec z (Nemeckej) Partizánskej Ľupče vyznáva, že po príchode z Trenčína do Košíc „pri nohách najučenejších mužov“ Jána Mautnera poldruha roka, Benedikta Scultetiho celý rok a M. Jána Poloniho dva roky si nadobúdal „obe múdrosti, božskú aj ľudskú“. Index u. d., 220.

M. Ján Polany (Polani),[305] Slovák z Brezovice, najsamprv bardejovský kolega, potom košický rektor.[306] Základy vzdelania si získaval vo svojom rodisku, „tkanivo vyšších štúdií priadol“ na akadémii v Kráľovci (Kaliningrade). Šírku jeho vedomostí prezrádza jeho dielo Disputatio de Ecclesia, ktoré obhajoval pod predsedníctvom Caloviovým r. 1639. V roku 1642 dišputoval v Königsbergu na tému De originae animae rationalis (O pôvode ľudskej duše).

Jeho konrektorom bol v tej istej dobe Eliáš Parschitius.[307]

Andrej Horváth spravoval košické gymnázium roku 1651.[308] Torzo 222 v pozn. píše, že jeho trojročný poslucháč v Košiciach Juraj Porubský prišiel s Horváthom súčasne z Hlohovca do Košíc.

Počas košického rektorátu uverejnil Horváth Pia et Placida Dissertatio de Omnipotentia Christi in Persona tu Logu, Bardejov, tlačou Jakuba Klösia, r. 1650. Horváthovým respondentom bol vtedy košický alumnus Juraj Milochovský. SAV 120 a Rotarides II, c. VII, § 30 odpisuje Horváthov list, písaný významným osobám v Košiciach 20. júna 1650 na tému o uvedenom probléme dišputácie. Na počesť spomenutej dišputácie odpisujú oba pramene oslavnú báseň z pera M. Gašpara Lehmanna, vtedajšieho košického konrektora, venovanú Horváthovi. Napokon čítame tam v odpise Anagramma Štefana Dudiata, vtedajšieho košického kolegu, venované z príležitosti slávnej dišputácie takisto Štefanovi Horváthovi. Obsah sa dotýka tej istej témy.[309]

Ján Quercini čiže Dubovský pôsobil v Košiciach v rektorskom úrade r. 1651, odkiaľ odišiel do Štítnika, kde účinkoval v roku 1654 až 1656.[310]

Juraj Raduchius pochádzal z Liptovskej Mary. Triviálne školy vychodil v Liptove, za vyšším vzdelaním sa odobral na gymnáziá ,Montanorum civitatum‘. Stade odišiel do Torune počas rektorátu Petra Zimmermanna. V Kráľovci (Kaliningrade) počúval Celestina Mislentu, Kristiána Dreisera,[311] Jána Bohnia,[312] Michala Eiflera a i. Po návrate do vlasti ho zvolili v Košiciach za rektora.[313] Košickému arcidiakonovi Samuelovi Schrötterovi pri jeho zásnubách venoval báseň, ktorú odpisuje SAV a Rotarides II, c. VII, § 31.

M. Ján Fabricius, pochádzal z oravskej dediny Dubovej.[314] Fabricius bol mužom, ktorý vynikal vážnosťou. Dňa 25. septembra toho istého roku doručili Fabriciovi pozvanie do Košíc,[315] ktoré s radosťou prijal. Ako košický rektor napísal v roku 1669 teologické cvičenie De Distinctionibus voluntatis divinae… (O rozmanitostiach božej vôle). (Vyšlo v Levoči).[316] Oponentom mu bol Ján Macconius, prof. leidenský[317] a Marek Friderik Vendelin, prof. anhaltský.[318] Túto prácu venoval sedmohradskému vojvodcovi Michalovi Apaffymu. Na dišputáciu pozvali aj potockých kalvínov a jezuitov.[319]

SAV (s. 123) a Rotarides II, cap. VII, § 32 odpisuje aj báseň na Fabriciovu počesť, prednesenú 10. júla 1667 v nemeckom kostole v Košiciach. V tom istom roku sa Fabricius zúčastnil na prudkých teologických kontraverziách s Matiášom Zambarom (Sambar), doktorom teológie katolíckej akadémie v Košiciach, ktorý v Proaemiales Controversiarum fidei Theses napadol najzákladnejšie dogmy luteránskej viery.[320] Fabriciove ostré a vášnivé dišputy, v ktorých sa nevyhýbal ani osobným urážkam,[321] mali také dozvuky, že ho potom košický magistrát nedbanlivo vyplácal a zadržiaval mu jeho ročnú mzdu. Fabricius vytýkal tento nezodpovedný postoj voči rektorovi a škole britkým tónom v liste, ktorý poslal košickej mestskej rade po svojom žiakovi Jurajovi Klimanovi.[322]

SAV u. m. a Rotarides u. m. § 35 odpisujú hlavné témy a články „onej slávnej“ dišputácie De judice controversiarum (Rozhodca sporov), konanej pod predsedníctvom Gabriela Ivula, doktora teológie a filozofie v čase od 26. júna 1666 na košickej katolíckej akadémii, kde bol respondentom kalvínsky študent z Varadína Štefan Rényes, oponentom Eliáš Ladiver mladší a Izák Caban, prešovský konrektor.[323]

Na rozkaz Juraja Bársonya, prepošta spišského a biskupa varadínskeho, dňa 6. novembra 1671 evanjelickú košickú školu zatvorili. Vyučovanie znova povolili až v roku 1684. Na tamojšiu školu mestský magistrát dosadil vtedy na všeobecnú žiadosť Jána Rezika, autora Gymnasiologie, rodom z Krušoviec, pôvodným menom Rýzik.[324] Jeho otec Mikuláš Rezik bol farárom v Hajníkoch pri Topoľčanoch, matka Zuzana Palachová pochádzala z Martina. Ján Rezik študoval v Prešove a od r. 1674 bol v Toruni učiteľom. Keď ho pozvali do vlasti, dosť dlho uvažoval, či so zreteľom na nepokoje v Uhorsku[325] má miesto prijať. Napokon zvíťazila láska k rodnej vlasti, tak ako Odysea priťahovala Ithaka a hroby predkov.[326] Preto 21. septembra 1683 vzdal vďaku[327] torunskému magistrátu za všetky dobrodenia a 4. októbra opustil mesto. Po príchode do Košíc 15. decembra 1683 našiel doma neutešené pomery, patróni sa ledabolo starali o školu a mládež vykazovala len malý počet. Práve vtedy (na „Tri krále“ 1684) vystriedal nový katolícky magistrát odstupujúci evanjelický, čím nádej na podporu evanjelického školstva značne poklesla. Keďže zakrátko predseda mestskej komory Michal Fischer Rezika vyšetroval a uväznil pre podozrenie, že sa písomne stýkal s Imrichom Thökölim,[328] Rezik rozčarovaný pomermi vo svojej vlasti sa vrátil do Torune, kde prijal v roku 1690 profesorské miesto. Napokon však predsa len podľahol novému pozvaniu do Prešova od kolégia evanjelických stavov a v roku 1705 prijal kreslo riadneho profesora rečníctva a histórie. (Ďalšie pozri v stati o prešovskej škole.)

Po Rezikovi pôsobili v Košiciach títo rektori:[329]

Ján Sárossi; tohto svojho učiteľa spomína Ján Koníček v Zablerovom Indexe ord., č. 16. Neskôr ho ustanovili za farára v obci Akasztó (komitét Pešť-Pilišský) a ordinovali ho 24. februára 1702.

Ján Francus (tiež Franco).[330] Pod jeho vedením sa vzdelával Ján Juraj Hermann, ako to sám zaznamenal, keď ho ordinovali 23. júla 1711 za diakona v Košiciach, v Indexe ord. Jána Schwarza, č. 3.

M. Michal Aats mladší. Pozri časť o bardejovskej škole, s. 247. Do Košíc ho pozvali z Bardejova okolo roku 1715.[331]

Fridrich Lindner sa narodil r. 1702 v obci Mittweida v Sasku. Jeho otec diakon Juraj Lindner zomrel r. 1708, matka Sidónia Klebinová zomrela r. 1707. Študoval najsamprv doma na triviálnej škole, potom na lýceu v Chemnitzi (Saská Kamenica) pokračoval v základoch štúdií až do svojho 20. roku. Ďalej sa tri roky vzdelával v Lipsku pod vedením prof. Pfeiffera[332] a doktora teológie Kunholda a M. Dieza. Po ďalších štúdiách vo Vratislavi odišiel do Košíc, kde vypomáhal v úrade rektora Jána Franka. Keďže neovládal maďarčinu ani slovenčinu, nemohol zastávať rektorské miesto v Košiciach. Stal sa preto dva roky súkromným učiteľom u Meznera v Bardejove. Keď potom znova prijal ponúknutý rektorský úrad do Košíc, už po roku sa ho vzdal a stal sa opäť súkromným učiteľom u kapitána de Hoyera. Po dvoch rokoch sa stal farárom vo Vrbovom na Spiši, kde aj v roku 1731 zomrel.

Ondrej Holveith sa narodil vo Vyšnej Slanej v Gemeri od otca Ondreja, tamojšieho farára, a matky Kataríny Križárovej. Študoval najprv doma, potom v Dobšinej za Šimona Galliho, v Levoči za pôsobenia rektora Martina Dubovského; základy syntaxe ma vštepil konrektor Ondrej Grosz. Po dvojročnom štúdiu v Prešove ho päť rokov vyučoval Ignát Topertzer. V roku 1727 bol v Jene[333] poslucháčom filológie u adjunkta Hoffmanna, filozofiu študoval u dr. Walchia a prof. Hambergera, teológiu u Buddaea a históriu u prof. Martina Schweizelia. Keď sa vrátil do vlasti, najprv bol súkromným učiteľom u prešporského farára Hermanna. V Košiciach bol potom rektorom tri semestre „bono cum testimonio“. Pretože mu školské povinosti pôsobili veľké ťažkosti, prijal v roku 1732 miesto súkromného učiteľa u stolníka de Hoyera. Napokon ho 23. marca 1735 povolali za farára do Lubice.

Samuel Hermann; z Košíc ho pozvali v roku 1735 za rektora do Modry.

„Teraz“ (slová autora Rezika) zastáva rektorský úrad v Košiciach Efraim Klein, ktorého otec bol Ján, levočský občan a matka Zuzana Miklušová. Narodil sa 28. októbra 1720. Humanistické vzdelanie nadobudol v Levoči a v Bratislave za tri roky. Na osvojenie si maďarčiny sa dostal do Pápy, kde pobudol vyše roka. Cez Šopron a Bratislavu, kde ho vyučoval Beer,[334] odišiel do Halle. U prof. M. Ondreja Webera študoval v prvom semestri logiku, metafyziku, prirodzené právo a filozofiu. V nasledujúcom semestri študoval u prof. dr. Žigmunda Baumgartnera dogmatiku a morálku, prof. Knap mu prednášal o prvých dvoch veľkých prorokoch. V druhom semestri študoval morálnu filozofiu a exaktnú matematiku. Na druhý rok mu prednášal aplikovanú matematiku prof. M. Jur. Gottfried Mayer, ktorý vyučoval okrem exaktnej matematiky aj estetiku. V ďalšom roku študoval polemickú teológiu a hermeneutiku u prof. Baumgartnera. V tom istom roku sa učil aj homiletiku s výkladmi niektorých epištol. V treťom roku študoval u prof. Martina Schmeizela všeobecnú históriu, dejiny rímsko-nemeckej ríše u prof. Widdeburga, cirkevné právo u prof. Justa Henninga a napokon exegetickú teológiu.

Roku 1747 prešiel do Göttingenu, kde prednášal Ján Vavrinec Moschemius hermeneutiku, v druhom semestri Jánovo evanjelium, cirkevné dejiny Nového zákona a cirkevné právo. Okrem týchto predmetov si zapísal aj históriu literraria u Augustína Krist. Hermanna a dogmatiku, ako aj fyziku, ktorú prednášal v Halle Krüger a tentoraz v Göttingen Hermann. S takto nadobudnutými vedomosťami sa vrátil do vlasti, kde ho Ján Horváth Stansith požiadal, aby sa stal učiteľom jeho syna Marka a iných. Čoskoro ho vymenovali za správcu školy v gemerskej Slanej, kde veľmi úspešne pôsobil. Z tohto pôsobiska prešiel do Spišskej Novej Vsi, odkiaľ ho pozvali do Košíc na miesto Samuela Hermanna, ktorý prešiel do Modry asi v roku 1750. Tam vydal pre školy svoje dielo Phrases ex Langianis colloquiis latinis excerptae…[335]


[229] Stať o košickej škole jestvuje len v exempl. SAV, hlava VII, s. 107 — 127, wittenb. II, hl. VII, s. 237 — 279 a v Torze II, hl. V, s. 183 — 242. V martinskom exemplári je celá táto stať vynechaná, iba časť synopsy jestvuje.

[230] Pozri stať o bardejovskej škole.

[231] Coxa pozvali do Košíc v r. 1546 podľa synopsy Gymn. v martinskom exemplári a podľa synopsy Torza na s. 9. Podobne v Torze na s. 183 sa Cox uvádza ako „primus rector Cassoviensis“. Hornyánszky kladie jeho pôsobenie v Košiciach na r. 1530, Klein I, 186 do r, 1521. Porovnaj wittenb. exempl., u. m., § 2, s. 239 nep.

[232] Stať o Littaratovi a nasledujúcu o Biharovi má len Torzo na s. 9 a v synopse na s. 183. Pred ním (r. 1529?) mal byť rektorom Ondr. Fridericus a Valent Eck. — Frankl 103.

[233] Opäť iba Torzo, 184. — O jeho wittenberských štúdiách pozri Bartholomaeidesa 17, kde sa zapísal pod menom Biharinus 22. marca 1543 v období rektorátu Gašpara Crucigera. — Porovn. predslov Petra Monedulati v Tractatus de Homine, s. 7.

[234] Torzo, u. m., s. 184. Po ňom Šimon Gergelius (r. 1554?).

[235] Torzo, u. m., § 7, s. 185 n. — O Ondrejovi Magochovi píše Bartholomaeides 39: „Virum hunc nobilissimum apellat Lascovius, patronum et Fautorem studiorum, studiosorumque promotorem benignissimum (Lascovius ho pokladá za ochrancu a priaznivca svojich štúdií a za veľmi štedrého podporovateľa študujúcich). Bol synom Gašpara Magocha, župana, ako to dosvedčuje aj Ján Ribini v Memorabilia aug. confessionis II, 415.

[236] Torzo, u. m., § 7, s. 186. — To isté Torzo uvádza v synopse na s. 9. n. po Bihariovi rektora Matiáša Caesara, po ňom rektora Matiáša Ciabaina na r. 1561, ktorého meno opakuje ešte raz neskôr po Roseliovi s tým istým letopočtom.

[237] Ten istý letopočet uvádza aj synopsa levočskej školy v Gymn. II, hl. 15, § 10, preto synopsa Torza s. 9 datuje jeho pôsobenie v Košiciach na rok 1560. Takisto aj synopsa košickej školy v Gymn. prešovského exemplára, hl. 5, § 5. Wittenb. exempl., u. m., § 3, s. 239 nep.

[238] Joachim Leibitzer, Verzeichniss etlicher geschehener Dinge.

[239] V tom smere pôsobil aj v Dobšinej. — Fabó III, 21.

[240] O teologických sporoch Šebastiána Ambrosia a Gašpara Pilcia pozri bližšie u Fabóa II, 107, 124 a 128.

[241] Torzo s. 188 v pozn. a wittenb. exempl., u. m., s. 240 nep.

[242] Torzo u. m , § 9, s. 189. Podľa Hornyánszkeho 90 nastúpil v r. 1570.

[243] Torzo u. m., s. 189. — Pilcius študoval vo Wittenbergu v r. 1574 (Bartholomaeides 59). Ako Kalvínov tajný prívrženec rozvíril na Slovensku koncom 16. stor. do značnej miery urputný zápas o tzv. pravoverný náhľad na základné dogmy o večeri Pána. — Pozri aj Klein I, 289, Fabó I, 63 a II, 127. — Zomrel r. 1605.

[244] Torzo s. 190.

[245] Torzo, u. m.

[246] Hornyánszky 90 uvádza rok 1570 na Breslákovo pôsobenie.

[247] Tomáša Molina uvádza iba Hornyánszky 90.

[248] Podľa Gymn. II, hl. 15, § 15 Henschel nastúpil v Levoči v r. 1580 a zotrval tam až do r. 1587, keď po ňom nastúpil Martin Sturm.

[249] Synopsa košickej školy v prešovskom a martinskom exempl. označuje rok 1590, keď nastúpil v Košiciach.

[250] Torzo, u. m., § 16, s. 190 n. — Podľa Bartholomaeidesových záznamov o slovenských študentoch na wittenberskej univerzite by boli mali v Košiciach pôsobiť ešte títo rektori: Juraj Carolinus, zapísaný 8. augusta 1583, štipendista Gabriela Bethlena. Nevedno, či je totožný s Jurajom Carlom, prešovským rektorom, pri ktorom v r. 1589 pôsobil aj konrektor Severín Sculteti (Bartholomaeides 78). V júli 1587 sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu košičan Martin Brechtelius, na ktorého si ako na košického rektora spomína tamojší básnik Ján Bocatius v diele Hungaríd, kniha I, s. 96 a 97. — Pozri aj Genersich, Merkwürdigkeiten II, 162 a Bartholomaeides 84. — Napokon je na 22. júla 1589 vo Wittenbergu zaznačený zápis Adama Kuniša (Kunischius) z Kežmarku, ktorý sa po návrate do vlasti stal konrektorom v Košiciach a neskôr rektorom v Kežmarku. Pozri Bartholomaeides 89 a Genersich II, 161.

[251] O Graverovi pozri stať o škole v Strážkach, s. 132 v I. diele a pozn. 529. Wittenb. ex., u. m., § 6.

[252] Jeho smrť zdĺhavo opisuje a proti ohováračským rečiam ho očisťuje M. Erhard Dalhemius v liste Severinovi Scultetymu, bardejovskému farárovi. — Torzo, s. 192, pozn.

[253] Torzo 195, exempl. SAV 109. — Porovn. pozn. 529 v I. dieli. — Hornyánszky 91 zaraďuje jeho košické pôsobenie na roky 1597 — 1599, Gymn. II, hl. 5, § 11, do r. 1609 — 1614. Wittenb. ex., s. 241 n.

[254] Slovenský preklad traktátu: Protiklad Kristovho učenia a kalvínov v štyroch článkoch, o Kristovej osobe, o večeri Pána, o krste a predurčení, v spôsobe vojny Kalvína a Krista napísal v r. 1597. — Torzo 196, wittenb. ex., u. m., § 6.

[255] Stať o sabinovskej škole (Gymn. II, hl. 6) sa o Krištofovi Herteliovi vôbec nezmieňuje. Hornyánszky 282 zaraduje Herteliovo pôsobenie v Sabinove na r. 1576. Hertelius pochádzal z Nisy v Sliezsku a bol 23 rokov rektorom, teda do r. 1599; (tento dátum pripisuje k Herteliovmu menu Torzo v synopse od s. 9 n.). V tejto dobe by mal podľa exempl. SAV a podľa synopsy Gymn. II, hl. 5, § 9 prísť do Košíc. Jeho epitaf v sabinovskom kostole odpisuje Klein II, 370, pozn. 273.

[256] Ondrej Hertelius v Sabinove r. 1617. — Gymn. II, hl. 6, § 9 a Frankl 191. Konrektorom bol v tom čase Peter Kuniš, kantorom Iz. Halvepapius ok. r. 1645. — U. m., § 14.

[257] Krištof Hertelius pôsobil v Košiciach asi v r. 1583. Vyučoval Juraja Sartoria, ordinovaného vo Wittenbergu 20. októbra 1588 a Juraja Homolovina, ordinovaného tamže 8. februára 1520. — Torzo 199, pozn. a.

[258] Pozri diel I, s. 109 a pozn. 292 — 293. — Torzo 207 ho kladie až po Bocatiovi, lebo datuje príchod Szocovinov a Juraja Feja do Košíc na r. 1602, kým príchod Bocatiov zaraďuje na r. 1599.

[259] Synopsa košickej školy spája ich pôsobenie s rokom 1602, kým Krman s rokom 1610. Aj wittenb. ex , u. m., § 8 uznáva rok 1602.

[260] Tento dátum potvrdzuje aj synopsa košickej školy v § 10, witt. ex., s. 246 a synopsa Torza s. 9 n., Hornyánszky 91 pripisuje rok 1605. — Torzo hl. 5, § 21, s. 208 poznamenáva: Daniel Krman menuje Colmitza aj Ján Holmitzias a uvádza, že bol v Košiciach konrektorom v r. 1612; „ak azda nie je onen krmanovský Holmitzius rozdielny od nášho Colmitia“. Inak Torzo usporadúva postup nasl.: Bocatius, po ňom Socovinus (§ 20), ďalej Colmitius (§ 21) a Bakay (§ 22).

[261] M. Ján Bocatius sa narodil v Lužici 25. decembra 1569, ako to sám poznačil v Diarium Briccii Kokavini. — Torzo, 199, pozn. b. — Frant. Karšai v stati Ján Bocatius, pedagóg-humanista v Lětopise lužicko-srbského Inštitútu 1960, s. 124 n. spresňuje dátum jeho narodenia na 25. december 1568 a za jeho rodisko označuje obec Vetošovú (Wetsau, Wetschau) v Lužici, preto „Sorabus“.

[262] Bocatius „laureatus ab imperio poeta“… „plurisque scriptis celebris“ — synopsa prešovskej školy v Gymn. II, hl. 8, § 8, bol zvolený za prešovského rektora 20. jan. 1594. Predtým žil azda v Banskej Štiavnici, azda v Levoči, ako to dôvodí Karšai v Letopise 126 s odvolaním sa na Belov Adparatus od Hist. Hung. I, úvod.

[263] Celý Bocatiov vokátor odpisuje z jeho básní Hungaridae, s. 471 n. Torzo na s. 199 n. a v pozn. c. — Podľa uvedeného Torza v synopse od s. 9 a podľa Hornyánszkeho 90 Bocatius nastúpil do Košíc za rektora v r. 1599. S týmto dátom súhlasí aj Daniel Krman. Gymn. II, hl 10, § 10, uvádza, že do Košíc nastúpil v r 1610 po Albertovi Graveriovi.

[264] Hornyánszky 90.

[265] Galectus Martius bol sekretárom uhorského kráľa Matiáša Korvína a knihovníkom v Budíne, v rokoch 1462 — 1477 prednášal rétoriku na univerzite v Bologni. Zomrel r. 1478 v Lyone. — Jöcher I, 1039.

[266] Torzo, 200. — Pozri aj Klein I, 82, pozn. 83.

[267] Fridrich Taubmann, známy poeta a prof. vo Wittenbergu, žil v rokoch 1565 — 1613. — Jöcher II, 1217.

[268] Ján Nadányi pochádzal z uhorskej šľachtickej rodiny Keres-Nadanyovcov. Študoval v Belgicku a v Holandsku. Jeho spis Flos Hungaricus, sive rerum Hungaricarum ab ipso exordio ad Leopoldum praeclarum compendium vyšiel v Amsterdame. Pôsobil ako prof. logiky a hebrejčiny v Uhorsku a v Sedmohradsku. Horányi, Memoria 666.

[269] O Pavlovi Thuriovi o jeho synovi Jurajovi pozri stať u Jöchera II, 1272. V diele Elegiae sa vypráva o pohromách uhorského ľudu počas tureckých vojen. — Možnosť zlučovať rektorský úrad s úradom politickým potvrdzuje kladne aj Klein I, 84 v pozn.

[270] Istvánffy, u. d., XXX, 812.

[271] Exemplár SAV 112. Časť básne odpisuje aj Ribini, Memorabilia I, 320.

[272] Exempl. SAV 113 — 114, Torzo, u. m., hl. 5, § 19, s. 201 n. V § 20, s. 207 píše: Post Bocatium ponendus est Alexander Szoczovinus. — Pozri pozn. 257. Bocatiov životopis črtá witt. ex., s. 247 — 251 nep.

[273] Corodini pôsobil v Žiline v r. 1612. — Gymn. III, hl. 33, § 10.

[274] Jedinú charakteristiku čítame o Bakayovi v synopse Gymn. II, hl. 5, § 14: „vir laudandus“. Podľa tejto synopsy pôsobil v Košiciach v r. 1619, podľa Horányiho 91 v r. 1620.

[275] Správy sú čerpané z Anonymových kusých poznámok. Ináč Göncziho meno neuvádza ani Gymn. martinského exempl. II, hl. 5, ani Hornyánszky 91.

[276] Izák Hodikius bol v rokoch 1615 — 1628 farárom v Bánovciach. — Fabó III, 104, 110.

[277] Ten istý rok čítame u Hornyánszkeho 91, kým martinský exemplár Gymn. v stati o košickej škole ani Torzo jeho meno nespomína.

[278] V Gymn. II, hl. 5, § 15, ako aj v Torze, s. 9, je Martini uvedený bez určenia letopočtu. Hornyánszky 91 pripisuje dátum 1610 s poznámkou, že ho do Košíc pozvali z Rožňavy. Sem prišiel z kežmarského rektorátu, kde pôsobil podľa Hornyánszkeho 94 v r. 1620 a bol tam od r. 1609 kazateľom. To potvrdzuje aj Fabó III, 6 a 24. Martini pochádzal z Beliniec, okres Topoľčany. — Hornyánszky 239.

[279] Gymn. II, hl. 5, § 15 dáva k jeho menu poznámku „amore gemuit“ — „láskou lkal“.

[280] Striktný letopočet uvádza iba Zablerov Index ordinatorum 126. Krman a Torzo 210 datuje ok. 1625, ostatné pramene sú bez letopočtu.

[281] Od Geigera sú známe epigramy, ktoré recitoval M. Eliáš Ursini v pohrebnej reči na počesť kniežaťa Stanislava Thurzu. — Torzo, u. m., s. 209.

[282] Geiger vyučoval v Košiciach Melchiora Brachia z Rajca ok. r. 1625, Michala Bartholomaeidesa z Brezna v r. 1626 po celý rok a napokon Leonharda Hieronymiadesa ok. r. 1629 podľa Zablerovho Indexu, č. 110, 157 a Torza 210.

[283] Melchiora Stránskeho ako Geigerovho nástupcu uvádza iba Torzo v § 25, od s. 183 n., ale v synopse s. 9 jeho meno vynechal.

[284] Adama Kuniša menuje Gymn. II, hl. 14, § 5 pri kežmarskej škole, kde však pôsobil údajne v r. 1587 (v synopse) s výslovnou poznámkou „olim collega Cassoviensis“. Jeho pobyt v Košiciach by teda spadal na sklonok 16. stor., kým synopsa košickej školy, u. m., § 18 ho zaraďuje po Czomborovi, teda asi do r. 1618; tento dátum uvádza aj synopsa Torza 9 n.

Torzo u. m., § 27, s. 211 referuje o ňom: Adam Kunischius z Kežmarku študoval vo Wittenbergu od 22. júla 1589 (Bartholomaeides 89). Po štúdiách bol konrektorom v Košiciach, neskôr rektorom v Kežmarku (Gymn. II, hl. 14, § 5 a Genersich II, 161).

[285] V Sommerovej dobe pôsobil v Košiciach ako kolega Dávid Hennischius, „collega doctissimus“ — Gymn. II, hl. 5, § 20 v synopse. O ňom pozri nižšie.

[286] Báseň odpisuje exempl. SAV 116, alebo Torzo 213, aj Rotarides sectio II, hl. VII, § 19. — Nasledujúcu zmienku o Sommerovom rektoráte v Trenčíne príslušné miesta v Gymn. II, hl. 21 nepotvrdzujú.

[287] Odpis básne v exempl. SAV 116, Torzo 213 a Rotarides II, hl. VII, § 20.

[288] Juraja Korotza po Hennischiovi kladie Torzo v hlave V, § 30, s. 214, vynecháva však jeho meno v synopse.

[289] Gymn. II, hlava V, § 21, Torzo v synopse.

[290] Báseň v exempl. SAV, 116, a u Rotaridesa, § 21.

[291] Martinský exempl. Gymnasiologie v synopse § 22, Hornyánszky 92, Rotarides § 21.

[292] Hlohovská škola v Gymn. I, hl. 6, § 21 udáva letopočet Lyciovho pôsobenia v Košiciach na r. 1629, synopsa košickej školy v § 23 na rok 1630, ako aj Hornyánszky 91. — Torzo pripomína, že M. Juraja Lycia neslobodno si pliesť s Jurajom Lyciom z Banskej Štiavnice, ktorý študoval vo Wittenbergu do r. 1705 (Bartholomaeides 199). Náš Lycius písal 5. februára 1629 v Hlohovci list Jánovi Lochmannovi, dubnickému farárovi (Manuscript Epistolarum ad Lochmannum II, 493). Dňa 22. júla 1625 dal sa zapísať na univerzitu vo Wittenbergu ako rodák z Trenčína a bol v r. 1627 rektorom v Trenčíne, v r. 1629 v Hlohovci a v r. 1630 v Košiciach. Bartholomaeides 129 n. a Klein II, 14, pozn. 8.

[293] Zachariáš Láni pôsobil v r. 1628 v Bánovciach (Gymn. I, hl. I, § 18). — Torzo značí jeho meno nesprávne Zachariáš Lang.

[294] Juraj Lycius pôsobil v r. 1629 v Hlohovci. — Gymn. I, hl. 6, § 21.

[295] Peter Zimmermann, bol rektorom v Toruni, zomrel r. 1656. — Jöcher II, 1619.

[296] Ján Bottface (1600 — 1674), bol rektorom a prof. gymnázia v Gdansku, neskoršie profesom teológie vo Wittenbergu. — Jöcher I, 445.

[297] „Wunderlich“ — píše Torzo 217 aj Rotarides II, hl. 8, § 25.

[298] Odpis básne v exempl. SAV 117 a Torze V, § 33, s. 217, kde nájdeme aj odpisy ďalšej Mautnerovej básne na počesť košického magistrátu. Aj witenb. exempl. II, hl. VII, § 25.

[299] Na zásnuby poslala košická škola Mautnerovi báseň — Annagrammata. Torzo, u. m., § 34, s. 219 a Rotarides II, hl. 7, § 26.

[300] Diakonom bol v r. 1641 podľa Hornyánszkeho 91.

[301] Synopsa košickej školy v martinskom exempl. § 27. Faksimile listu spomenutého diela pozri v knihe Jána Liptáka, David Frölich.

[302] Mikuláš Sopronyi bol v r. 1635 konrektorom v Košiciach podľa Hornyánszkeho 92 a synopsy košickej školy, § 28. Krman uvádza r. 1639.

[303] Synopsa košickej školy v martinskom exempl. § 28. V Košiciach pôsobil ok. r. 1640.

[304] M. Ján Polani z Brezovice študoval v Kaliningrade, od r. 1640 bol učiteľom v Košiciach, od r. 1641 bol už rektorom. Hornyánszky 92.

[305] Torzo 221 v pozn. píše o Polaniho otcovi, že pochádzal z Lipt. Mikuláša, neskôr mal faru v Brezovici a od r. 1633 ho menovali seniorom. Náš Polani neostal dlho vo funkcii rektora, dal sa ordinovať 3. apríla 1648.

[306] Polani bol v r. 1641 rektorom (Gymn. II, hl. 5, § 29 v synopse). Krman spomína r. 1636. O jeho štúdiách v Kaliningrade, kde sa zapísal 3. septembra 1637, pozri Ružičkovu stať v Pedag. zborníku V, 121, bod 38 a Klein II, 262, pozn. 190.

[307] Eliáš Parschitius sa narodil v Žiline. Pôsobil ako konrektor v Košiciach; podľa Hornyánszkeho 92 v r. 1650, podľa Krmana v r. 1649. študoval v Gdansku, kde pod predsedníctvom prof. Calovia tri razy predstúpil pred akademickú katedru, aby sa podujal na čestnú a zodpovednú úlohu respondenta pri dišputáciách (Rizner IV, 20).

[308] Ondrej Horváth najprv zaujal rektorský úrad v Košiciach v r. 1651, potom v Trenčíne v r. 1652 a v Prešove v r. 1656. — Gymn. II, hl. 10, § 20. Narodil sa v Períne (okr. Košice), 20. decembra 1635 sa zapísal na štúdiá do Wittenbergu (Bartholomaeides 154), kde dišputoval pri prof. Jakubovi Martinim o 14. článku augsburskej konfesie. — Pozri aj Klein I, 8 a II, 425, Ribini I, 500, Horányi II, 156.

[309] Pozri aj Torzo 222.

[310] O pôsobení Jána Querciniho-Dubovského v Košiciach píše iba Hornyánszky 91 a Bartholomaeides, Comitatus Gömöriensis Notitia, 465. O jeho pôsobení v Štítniku pozri Gymn. III, hl. 6, § 10.

[311] Kristián Dreier, professor theologiae primarius v Kaliningrade, zomrel 1688. Jöcher I, 854.

[312] Jöcher I, 417 pozná iba Jána Bohnia, lekára v Lipsku.

[313] Raduchius pôsobil v Košiciach v r. 1654, Synopsa košickej školy § 31 a Hornyánszky 91.

[314] O živote Jána Fabricia pozri Gymn. II, hl. 2, § 23.

[315] Povolávaciu listinu dostal v r. 1667. — Hornyánszky 91 uvádza rok 1668. Pozri Torzo hl. II, s. 115 v stati De schola Briznobanensi — škola v Brezne.

[316] Rizner I, 374, sub 6.

[317] Ján Maccovius (Makovský), poľský šľachtic, doktor filozofie a prof. teológie (1588 — 1644), študoval aj v Prahe. — Jöcher II, 27 n.

[318] Marcus Friedrich Wendelinus, reformovaný teológ (1584 — 1652), zomrel ako rektor gymnázia v Zerbst. — Jöcher II, 1513.

[319] Ďalšie Fabriciove spisy pozri u Riznera I, 374, Szabó-Hellebrandta II, s. 300, 322, 338, 365, 370; III, 2, s. 544, 563. — Pozri aj Klein I, 71, pozn. a 72 v pozn.

[320] Obrazom týchto dišpút je jednak dielo Dissertatio apologetica, in qua theses prooemiales controversiarum fidei Mattiae Samber, in collegio Cassoviensi professoris, examinantur, discutiuntur, conscripta a M. Johanne Fabricio, Gymn. Cassoviensis Catholico-Lutherani Rectore et Prof. Primario, Anno 1669, 48 nepag. listov. — Rizner, u. m., sub 5, Klein, u. m., 71, pozn. 75.

[321] Podrobnejšie o tom píše exempl. SAV, § 33. O stupňovanom zápase svedčí výber použitých slov pri dišputáciách. Fabricius spočiatku používal slová „examinantur, discutuntur et refutantur“ (tézy nepriateľov sa skúmajú, prerokúvajú a vyvracajú). Neskôr rastie gradácia výrazov, keď Fabricius svojich protivníkov — Zephyra Zamboria a Debrediho „concissit, contrivit et disiecit“ (porazil, potrel a zničil). Popritom doslovne váľal apokalyptické kliatby proti „rímskemu Babylonu“. Porovn. Rizner I, 374, Klein I, 72 v pozn. a i. Podrobný priebeh dišputácie vo wittenb. exempl. II, hl. 7, § 35.

[322] V liste stojí: „Zdravím vás, otcovia vlasti, t. j. zhubcovia a márnotratníci vlasti, ktorí cirkev a školu ochraňujete, t. j. podvraciate a hubíte, ktorí sa staráte o vzdelanosť na gymnáziu, zriadenom ušľachtilosťou našich predkov, t. j. ju podväzujete, zaháňate medzi súkromné záležitosti, keď sa o svoje domy a pluh staráte. Ste hodní úplného pohŕdania, výsmechu, potupy, smiechu, ó, zvrhlí otcovia!…“ — Originál u Kleina, u. m., a Hornyánszkeho 91.

Fabricius napokon v roztrpčení opustil Košice a odišiel do Tübingenu. Keď ani tam nedosiahol svoj cieľ, cestoval cez Nemecko a Poľsko do Sedmohradska. Tam bol najprv profesorom v Sigişoare potom v Sibiu, kde takmer v predvečer svojho sobáša 22. septembra 1675 v 55. roku života zomrel.

[323] O dišputácii pozri stať o prešovskej škole pri mene Eliáša Ladivera, s. 269 a Ružička, Ladiver 47.

[324] „Rýzik“ — odroda húb, po latinsky russuius, česky „hryccy“ — vysvetľuje etymologicky Krman v berlínskom exempl., list 133.

[325] „Vocabat amor in patriam, amabat Mars nondum compositus“ — exempl. SAV 126, Torzo 231.

[326] Vicit desiderium fumi Ithacae Ulyssem, cinerumque parentalium cumulus. — Berlínsky exempl. 133.

[327] Rezikova reč na rozlúčku bola spracovaná na tému „De amore in Patriam eiusque causis“ (O láske k vlasti a jej dôvodoch). Hornyánszky 92. — Cestu nastúpil 5. októbra a do Košíc údajne prišiel „15. desselben Monats“, čo by bolo 15. októbra, kým exempl. SAV píše pravdepodobnejšie, že prišiel 15. decembra. Porovn. berlín. exempl. fasciculus II, sectio II, c. I, s. 44 — 75 (§ LX).

[328] Exempl. SAV 126, Torzo 232 n., Hornyánszky 92.

[329] Zoznam nasledujúcich rektorov v Košiciach podáva len Torzo od s. 233 — 242. Ostatné pramene sa končia rektorátom Rezikovým.

[330] Tvar Franco pripisuje neznámy autor v exempl. SAV 108 ako Rezikovho nástupcu. Správny tvar je Frank.

[331] Hornyánszky 92.

[332] August Pfeiffer (1640 — 1698); od r. 1681 pôsobil ako arcibiskup v Lipsku a súčasne ako profesor orientálnych rečí a teológie. — Jöcher II, 542.

[333] Šimon Galli pôsobil v Dobšinej 1712. — Gymn. III, hl. 25, § 10. Martin Dubovský v Levoči r. 1711. — Gymn. II, hl. 15, § 56. — O jeho štúdiách v Jene pozri Haan 50.

[334] Fridrich Vilhelm Beer pôsobil v Bratislave, bol posledným rektorom. — Gymn. II, hl. 18, § 25.

[335] Rizner II, 361.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.