Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 85 čitateľov

Hlava I. Škola v Bánovciach nad Bebravou

(Sectio I, Caput I. De Schola Banovicensi)

[1]

Mesto Bánovce (nad Bebravou) leží na dva rímske míľniky od Trenčína.[2] Dobrú povesť si nezískalo mohutnými múrmi budov, ani nádherou, ktorá iným mestám prepožičiava slávu, ale tým, že je okolitý kraj úrodný, zo všetkých strán obkolesený širokým tokom vody, a preto aj štedrý na plodiny.

Toto inak od ruky ležiace mesto zasvätili vedám a umeniam kniežatá Illésházyovci, ktorí boli mecenášmi, podporovateľmi a udržiavateľmi bánovskej školy.[3] Spomedzi nich treba predovšetkým spomenúť Gašpara Illésházyho de Illésháza, rytiera zlatého rúna, ktorého v roku 1616 cisár Ferdinand vymenoval za dedičného župana mesta Trenčína, najvyššieho župana Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej stolice, a napokon aj za cisárskeho radcu. Bol to vedec nevšedných kvalít, dobre oboznámený v politike, veľký milovník kníh, prepisujúc neúnavne básne do prózy, čím sa zaslúžil o to, aby sa stal hlavou a ochrancom bánovského gymnázia. O osobných vlastnostiach Gašpara Illésházyho sa zmieňuje M. Zachariáš Láni v predslove knihy „Strigil Aetiologiae Kircherianae“ (Škrabadlo na očistenie Kircherovej choroby z roku 1641), kde ho nazýva znamenitým učencom, skvelým rečníkom, zakladateľom, udržiavateľom bánovského gymnázia a iných škôl, ako aj horlivým činiteľom a prekladateľom kníh.[4]

V jeho šľapajach kráčal syn Gabriel Illésházy (1623 — 1667) so svojím bratom Jurajom[5] (1625 — 1689), ktorého vinou sa bánovský hrad dostal do zálohy ostrihomského arcibiskupa.[6] Podľa zápisu v Superintendentálnom protokole vysokú nadáciu bánovskej škole určila predovšetkým Katarína Pálffyová, manželka Štefana Illésházyho.[7]

Najstaršiu zmienku o bánovských rektoroch možno zachytiť u Bartholomaeidesa v jeho súpise wittenberských študentov z Uhorska.[8] Už pred rokom 1570 pôsobil tam Mikuláš Galacei, inak aj Colacinates, ktorý mal byť „svojho času veľkým pedagógom“. Po skončení wittenberských štúdií pôsobil v Bánovciach, potom okolo roku 1570 v Žiline, okolo roku 1583 v Mošovciach a zomrel asi v roku 1584.[9]

Gymnasiologia uvádza ako prvého rektora v Bánovciach Krištofa Zahronského, znamenitého matematika, ktorý tam podľa záznamov Daniela Krmana „Scrinia“ účinkoval v roku 1598.[10]

Zahronského vystriedal M. Gašpar Cholius, pravým menom Lahm. „Summa cum laude“ spravoval bánovskú školu asi v roku 1600 (podľa synopsy u Rezika Prešovský exemplár Gymnasiologie, s. 49 v roku 1604) a nedopustil, aby pod jeho vedením utrpela škodu.[11]

Eliáš Rotarides, muž vzdelaný a vo všetkých vedách veľmi pohotový, bol predstaveným bánovskej školy ok. r. 1604. Rezik sa odvoláva na svojho otca Mikuláša Rezika, kazateľa v Krušovciach a seniora topoľčianskeho, podľa ktorého Rotarides neprichádzal na verejné prednášky s knihami, prinášal si ich iba vtedy, keď sa mala odbavovať teologická dišputácia. Priamo z biblie prednášal teológiu, vyučoval východné jazyky a filozofické vedy, v ktorých bol vynikajúcim znalcom.[12]

M. Eliáš Ursinus z Delitscha v Meissensku.[13] Po absolvovaní humanistických štúdií v Halle v Sasku u M. Krištofa Caesara mestský senát jeho rodiska ho poslal na wittenberskú univerzitu, kde so skvelým prospechom zakončil teologické a filozofické štúdiá a dosiahol hodnosť majstra.[14] Odtiaľ ho zákonite povolal Štefan Illésházy, aby obnovil a spravoval bánovskú školu, ktorú v ten čas knieža znova hmotne zabezpečil a povzniesol. Na radu a odporúčanie svojich učiteľov a wittenberských profesorov, ako aj na rozkaz saského konzistória v Drážďanoch dostal záručné listiny päťročného študijného štipendia, ktoré používal od roku 1609 do roku 1615. Za ten čas zastával polovičný úrad rektora. Zakrátko ho preložili do Prahy, kde spravoval novú česko-nemeckú školu pri chráme Salvátora na Starom meste. Počas svojho dvojročného účinkovania v Prahe napísal prednášky z prírodnej filozofie a Constitutiones generales.[15] Z Prahy sa vrátil do Uhorska na levočskú školu.[16] Tam „v potu tváre“ prepracoval Melanchtonovo Compendium grammaticae maius latinae (Väčšia stručná príručka latinského jazyka),[17] ktorú rozšíril o veľký počet žiadúcich pravidiel a predpisov. Knihu spracoval ľahkou a vhodnou metódou s praktickými príkladmi etymologickými a syntaktickými. Dielo venoval sudcom piatich kráľovských miest, predstavujúcich podľa jeho vlastných slov uhorské Athény, kde sa prednášajú humanistické vedy, filozofia a teológia a kde mestá nešetria náklady na riadnu výchovu mládeže. „Veď kdeže viac prekvitá úsilie po vedách, kde viac pestujú toto kvieťa a trhajú najhojnejšie plody vied, ako vo vašich stánkoch, vo vašich ovocných sadoch? Z nich sťa z trójskeho koňa vychádzajú mužovia schopní na všetky čestné služby vlasti…“[18]

Toto Kompendium ozdobili rozmanitými básňami, spomedzi ktorých sú pozoruhodné básne košického rektora Jána Bocatia.[19] Ursinus prevzal neskoršie v Levoči s jednomyseľným súhlasom kompetentných činiteľov cirkevný úrad, ako to dosvedčuje jeho vlastnoručný zápis v knihe Index ordinatorum od Petra Zablera na s. 12. Roku 1626 napísal a v Košiciach uverejnil Laus funebris Illustrissimo condam Comiti Domino Stanislao Thurzony de Bethlemfalva (Pohrebný chválospev na najosvietenejšieho grófa Stanislava Thurzu de Bethlenfalva). Vytlačil Daniel Schultz.

Daniel Paulini, syn Samuela Pauliniho, farára a seniora považskobystrického.[20] Po starostlivej rodinnej výchove bol zverený výchove mužov, ktorí vynikali schopnosťami a svedomitosťou na domácich školách, ako boli Matiáš Zarevutský, Simeon Basilius, Ján Lycius, Melchior Caprinus, Michal Crispinus a Valentín Plateanus.[21] Tým, že vynikal neobyčajným nadaním a ušľachtilými mravmi, dostal štipendium ako chovanec palatína na štúdiá do Wittenbergu, kde pobudol dva roky.[22] Po návrate sa stal správcom bánovskej školy, ktorú viedol dva roky, od roku 1615 do roku 1616. Pre mimoriadne schopnosti ho povýšili v roku 1617 za kazateľa Alžbety Czoborovej,[23] ktorá vtedy sídlila na hrade Orave. Pozri Scrinia Daniela Krmana.[24] Podľa toho istého prameňa za Pauliniho účinkovania bol v roku 1615[25] konrektorom v Bánovciach Ondrej Adelphi.

Ján Nigrini pobudol podľa správ Daniela Krmana[26] v Bánovciach iba v roku 1617, pretože jeho mimoriadne vlohy prevyšovali nároky obyčajnej školskej práce a určovali ho v pravý čas na zodpovednejšie miesta, ktoré v tom období poskytovali predovšetkým cirkevné úrady.

M. Martin Monkovicenus[27] prišiel z Prahy, kde získal prvý stupeň vo filozofii. V októbri roku 1613[28] ho povolali do Trenčína, kde vyučoval rok. Potom sa vrátil opäť do Prahy, kde dal do tlače „Poslednú rozlúčku“ čiže reč, ktorú predniesol v Trenčíne, kde uviedol dôvody svojho náhleho a predčasného odchodu“ (Vale ultimum).[29]

Ako dosvedčujú Scrinia Daniela Krmana povolal ho v roku 1618 Gašpar Illésházy, aby viedol ružomberskú školu.[30] Hneď potom ho v roku 1618 povolali na bánovskú školu.[31]

M. Izák Láni[32] bol vynikajúci vedec. Len čo tento znamenitý muž dokončil štúdiá na domácich školách, povolal ho Kristán Gventzius, kedysi 23 rokov slávny rektor gymnázia v Halle,[33] aby znova zriadil bánovskú školu. M. Gottfried Ludwig (Ludovicus), rektor chýrneho gymnázia v Hennebergu (Schleusingen),[34] píše vo svojom diele Historia Rectorum, Gymnasiorum Scholarumque celebriorum, časť II, Schola Stutgardiensis, na s. 42 o Izákovi Lánim takto: V roku 1616 ho vyznamenali titulom majstra, a to v čase, keď bol rektorom Ambrosius Rhodius[35] a dekanom M. Ernest Kellenbach. Od toho času čoraz viac vynikal, najmä po tom, čo uverejnil svoje dielo Philosophiae et theologiae specimina.[36] Preto si ho oprávnene žiadali v mnohých pôsobiskách za rektora, napríklad do Znojma na Morave, ale aj za rektora bytčianskej školy[37] v Uhorsku, ktorá bola pod ochranou Emericha Thurzu. V zápätí ho v roku 1619 ustanovili za správcu bánovskej školy, potom na školu v Zahani (Sagen) v Dolnej Lužici, odkiaľ si ho senát obce Goentz vyžiadal dňa 2. mája 1618 za rektora svojej školy.

Svoje štúdiá začal v Nemecku[38] a dokončil vo vlasti. Z bytčianskej fary napísal okrem iných — list aj Jánovi Lochmannovi, ktorý vtedy študoval na wittenberskej univerzite, o svojom ťažkom chorobnom stave po vyliečení rakoviny (scirrhus). Svojou pilnosťou vo vyučovaní sa osvedčil najprv v Trenčíne.[39] Stadiaľ ho v roku 1619[40] povolali za rektora do Bánoviec, kde nielen vynikal podľa príkladu svojich predkov nad iných, ale vyrovnal sa im aj osobnou dokonalosťou a potrebnou trpezlivosťou. Často si opakoval v duchu známy verš (14) Juvenalovej satiry: „Nech žiadne ohavné slovo ani obraz neprekročí prah budovy, ktorej predstaviteľom je dieťa, pretože deťom náleží najväčšia úcta“.[41]

Jonáš Láni, syn bardejovského kazateľa Daniela Lániho, precestoval Holandsko a Francúzsko a napokon bol kazateľom v Bystrom v Šariši, vyslovil o Izákovi Lánim túto vetu: „Podľa svedectva svojho otca obetovaný súc službe božej, bol som zverený učeným, zbožným a svedomitým mužom, medzi ktorých patril aj M. Izák Láni, rektor trenčianskej školy. Potom som sa poberal na štúdiá do Bánoviec.“ Pozri Index ordinatorum Petra Zablera s. 108.

Pavol Faško,[42] okoličiansky rektor, svedčí, že Izák Láni, na ktorého „ústach a reči lipol dva roky“, spravoval bánovské gymnázium „chválitobne a užitočne“. Pozri Index ordinatorum l. c. s. 122.[43] Jeho učbára Tobiáša Benediktiho[44] spomína Mikuláš Lucae, kantor a rektor z Nového Mesta nad Váhom, l. c. s. 119. Roku 1619 začal diktovať svoj teologický traktát De papismo fugiendo (O nutnosti úteku pred pápeženstvom), ktorý dokončil 14. novembra 1620. Toto dielko obnovil ružomberský rektor Ján Braxatoris a rozšíril ho o nový predslov. Nachodí sa medzi Keimélia (Pokladnica) Mičinského.[45] Roku 1621 diktoval Láni traktát De Religione Calviniana fugienda (O nutnosti úteku pred kalvinizmom).[46] Podľa správy spomenutého Mičinského, spísal Láni Gymnasium theologico-polemicum de fundamentali dissensu lutheranorum et caluiniarum (Bojovná teologická aréna o základnom rozdiele luteránov a kalvínov).[47]

Tobiáš Benedicti,[48] „požehnaný“ syn farára Mikuláša Benedictiho, ktorého rozvetvená rodina „dodnes žije“ v Liptovskej stolici. Vzdelával sa v humanistických vedách a z túžby po vyšších štúdiách ponáhľal sa k M. Eliášovi Ursinimu na bánovské gymnázium, kde strávil päť rokov ako jeho oddaný poslucháč.[49] Húževnatosťou a vytrvalou prácou nadobudol hojnú zásobu vedomostí, nevyhnutných pre rektorský úrad v gymnáziách. Najprv sa stal riaditeľom školy v Necpaloch,[50] ako svedčí jeho list Jánovi Lochmannovi z roku 1616, v ktorom prosí o požičanie diela Jakuba Martiniho ,Partitiones Metaphysicae‘ (Rozdelenie metafyziky) a Hoeckerovo dielo ,Speculum Philosophicum‘ (Zrkadlo filozofické)[51] na niekoľko dní pre súkromnú potrebu.[52]

Potom ako rektor spravoval od roku 1616 tri a pol roka školu v Ružomberku[53] a napokon v roku 1621 — 1624[54] v Bánovciach. Jeho schopnosti a zbožnosť potvrdzuje aj list Jánovi Lochmannovi z Bánoviec z 10. januára 1622, v ktorom mu oznamuje svoj sobáš.[55]

Napísal Explicatio Evangeliorum Dominicalium in Tabelli comprehensa (Výklad nedeľných evanjelií v prehľadných tabuľkách), v ktorých zdôvodňuje, ako sa má 1. text analyticky vyložiť, 2. poučenie z neho vyvodiť a 3. veršíkom zakľúčiť. Roku 1621 diktoval Benedicti Commentationes Scholastico-Ecclesiasticae in Textus Epistolarum Dominicalium (Scholasticko-cirkevné poznámky na texty nedeľných epištol) pre kandidátov teológie. Obe diela zaradil Ján Mičinský medzi svoje Cimelia.[56]

Z bánovskej školy sa dostal Benedicti za cirkevného pastora v Trnovci v Liptove a napokon za prepošta do Bojníc.[57]

Daniel Dubravský, rodom zo Žiliny,[58] bol mužom výrečným a znalým Písma; osvedčil sa[59] na bánovskej škole v rokoch 1625 a 1626 svojím usporiadaným životom a neúnavnosťou v práci, hodným toho, aby ho Gašpar Illésházy ustanovil za dvorného kazateľa a neskôr za superintendenta v Hlohovci. Dúbravského meno spomína Daniel Láni v predslove knihy Ignea Veritatis Evangelicae Columna (Plamenný stĺp evanjelickej pravdy) na s. 8. Podľa uvedeného miesta bol pozvaný na Turíce r. 1646 na dišputáciu téz Bonaventuru Hocquarda,[60] tlačených vo Viedni. Dubravský obratne vyvrátil vety Bonaventuru Hocquarda v predslove knihy dr. Matiáša Hoë[61] s titulom: Das Evangelische Hand-Büchel.[62] Túto knihu preložil do slovenčiny M. Krištof Megander a v roku 1650 ju znova vydal a vlastným predslovom doplnil Daniel Dubravius pod titulom Ewangelitská Ručnj Knižka.

Neskôr Dubravský zastával kazateľský úrad v Martine a 19. januára 1633 na mošovskej kongregácii bol prijatý in Album Patrum. Zomrel v roku 1655.

Pavol Simonides z Veľkého Bobrovca, syn Matiáša Simonidesa, niekdajšieho diakona trenčianskej cirkvi, píše o Dubravskom takto: Konečne po rozlúčke som sa rozhodol zacieliť na pravú métu svojho života do Trenčína, kde som po celý rok vynakladal usilovnú prácu na štúdiá pod vedením a učením spomenutého slávneho muža Daniela Dubravia zo Žiliny. Pozri Index ordinatorum Petra Zablera s. 101, č. 101.

O Dubravskom podáva svedectvo aj Tobiáš Golanecz, ktorý päť rokov vyučoval synov Štefana Thököliho na Kežmarskom hrade, týmito slovami: Napokon keď som sa stal duševne dospelý, cestoval som do Bánoviec na gymnázium, zriadené Štefanom Illésházym, ktoré chvályhodne a užitočne spravoval Daniel Dubravius. Index ordinatorum Petra Zablera s. 129, č. 125. Dubravia a nasledujúceho Zachariaša Lániho spomína aj Baltazár Otlichius v Index ord. l. c., s. 160.[63]

M. Zachariáš Láni[64] rodom z Turca, bol synom Eliáša Lániho, bytčianskeho farára a superintendenta.[65] Svoje meno zapísal do poradia rektorov v roku 1624.[66] Spravoval bánovské gymnázium údajne viac ako päť rokov.[67] Ružomberský farár a dekan tamojšieho kontubernia Jakub Splenius v liste zo 17. januára 1624, písanom Jánovi Lochmannovi, menuje Lániho svojím zaťom, lebo mal za manželku jeho dcéru Magdalénu.[68]

Keďže v tom čase potrebovali v Trenčíne skúseného učiteľa pre mládež, vyslali k nemu poslov s prosbou, aby prijal úrad rektora školy. Láni sa ujal úradu a veľmi usilovne šíril tam vzdelanie spoločne s konrektormi Jurajom Prašicom a Samuelom Chalupkom, ako aj s učiteľom Michalom Synapiom až do roku 1629. Z Trenčína sa vrátil ako farár do Bánoviec[69] a neskoršie nastúpil po Jánovi Hodikiovi[70] v trenčianskej cirkvi v hodnosti superitendenta. Vynikal ako svedomitý učiteľ Jána Rezika, ktorý s chválou spomínal jeho súcnosť a starostlivosť.

Napísal knihu Pseudo Spiritus Posoniensis… Alebo Saud o falešném Duchu Presspurském v roku 1643. K tomu pristupuje ďalší spis Disputatio Luciferi Papistici redaccensi a Thoma Canonico Posoniensi (Rozprava znova sa vrátiaceho pápežského lucifera, od bratislavského kanonika Tomáša Belavia, rodom z Liptova). Knihu vytlačil v roku 1643 Crassus v Trenčíne. Napokon Zachariáš Láni napísal ešte dielo Strigii Aethiologiae Kircherianae (Škrabadlo na očistenie Kircherovej choroby), o čom pozri ďalej.[71] Zomrel 18. IV. 1645 v Trenčíne.

M. Daniel Láni,[72] autor traktátu Ignea Veritatis Evangelicae Columna (Ohnivý stĺp pravdy evanjelickej), namiereného proti lotrinskému františkánovi Bonaventurovi Hocquardovi. Ján Casselius ho vyhlasuje za najvzdelanejšieho rektora bánovskej školy a za učiteľa, ktorý zasluhuje plnú úctu. Pozri Index ordinatorum Martina Wagnera s. 11.[73]

Z bánovskej školy bol povolaný do kazateľskej služby v Hlohovci,[74] kde viedol prudké dišputácie s tamojšími františkánmi o očistci.[75]

Jonáš Hadik (Hadikius),[76] rodom z Rajca. Po skončení svojich štúdií na gymnáziu v Bytči pod vtedajším rektorom M. Zachariášom Lánim a konrektorom Samuelom Chalupkom, štedrou podporou Gašpara Illésházyho sa dostal na wittenberskú akadémiu, kde sa dva roky horlivo venoval vyšším vedám. Po návrate sa stal v roku 1629 konrektorom v Bánovciach a v druhom semestri r. 1630 rektorom v Žiline, kde účinkoval dva roky. Napokon štyri roky, t. j. od roku 1636 spravoval školu v Trenčíne.[77] Neskôr ako trenčiansky kazateľ a senior tejto stolice napísal vo forme elegického disticha báseň Mantissa ako odpoveď trenčianskemu rektorovi Andrejovi Horváthovi proti doktorovi Tofaeovi.[78]

Na počesť „ctené a sslechetné matrony Pani Alžbety Tisstjnké“, manželky Giřjka Nitschmana z Nového Jičína na Morave uverejnil aj pohrebnú kázeň, ktorá vyšla v Trenčíne v roku 1646.[79]

M. Ján Kircherus, rodom z Tübingenu v západnom Nemecku. „Bolo by želateľné, keby sme mohli o tomto mužovi krajšie veci písať; ale aký bol, takého ho opíšeme čitateľovi…“ Podľa Rezika Kircherus opustil svojvoľne v Tübingene manželku a rodinu, odsťahoval sa do Uhorska, kde získal sympatie Gašpara Illésházyho a ujal sa rektorského úradu na gymnáziu v Bánovciach.[80] „Schopne prednášal vedy, ono spoločné puto ľudstva. Úmyselne vynechával ľahké piesne (nenijské), ktoré nepokladal za osožné nijakému veku ani budúcemu povolaniu mládeže… k prameňu vied pristupoval obratne, pre úžitok a prospech poslucháčov, ako aj pre dobrý zvuk svojho mena“.

Keď banskobystrické gymnázium potrebovalo rektora, knieža Illésházy s veľkou chválou prepožičal Kirchera za rektora tejto obce.[81] „Prichádzali za ním zo všetkých strán vzdelaní ľudia ako vábení spevom spevov Sirén.“ V očiach ortodoxných luteránov stratil Kircherus naraz všetky sympatie, keď prestúpil na katolícku vieru a prešiel na jezuitskú akadémiu do Trnavy.[82] Svoj krok odôvodnil v diele Aethiologia, in qua migrationis suae e Lutherana synagoga in ecclesiam catholicam rationes succincte exposuit (Dôvody, v ktorých podrobne vysvetlil svoj prestup z luteránskej cirkvi na katolícku). Vyšlo vo Viedni v roku 1640. Spis vyvolal väčšiu literárnu polemiku nielen v Nemecku, ale aj na Slovensku, kde proti Kircherovi vystúpil bánovský rektor M. Zachariáš Láni spomenutým spisom: Strigii Aethiologiae Kircherianae, r. 1641.[83]

M. Alexander Hodikius,[84] rodom z Trenčína, syn superintendenta M. Jána Hodikia.[85] „Jeho detstvo a chlapčenstvo usmerňovala starostlivosť znamenitých rodičov. Najmä otec so schopnosťami dobrej pestúnky sa veľmi staral o syna. V pravý čas ho dal na štúdiá, kde ho zveril vynikajúcim a skúseným učiteľom, aby si tak odvykol od detských hračiek, od chlapčenských spôsobov a v pravý čas sa venoval vznešeným vedám.“ Preto ho poslal na univerzitu do Rostocku,[86] kde sa podrobil dišputácii pod predsedníctvom dr. Jána Quistorpa[87] De sacra caena (O večeri Pána) v roku 1636.[88] Keď sa vrátil do otcovského domu, vymenovali ho za riaditeľa bánovského gymnázia.[89] Tam sa sústreďovali poslucháči zo všetkých strán. V roku 1641 obhajoval obsiahlu dišputáciu De certitudine Scripturae Sacrae et ordine in Ecclesia Lutherana (O nespornosti biblie a o poriadku v luteránskej cirkvi).[90] Oponentom mu bol Andreas Fitkonides, neskorší farár v Háji v Turci.

Zakrátko uskutočnil v Bánovciach dišputáciu Apodixis Theologica vanissimi conatus Belaviani respondente Stephano Scholio Arvense, Anno 1644 (Teologický dôkaz najlživejšieho pokusu Belaviana, oponent Štefan Scholius z Oravy). Podľa Scrinií Daniela Krmana sa zachovali Hodikiove ,pravoverné‘ kázne v rukopise v knižnici Matiáša Ostrožiča na hrade Blatnici.[91]

Dôvodí, že deti od mladi nemajú vychovávať podpriemerní učitelia. Už M. Fabius Quintilián v diele Dvanásť kníh o výchove rečníka (kniha II, hlava III)[92] sa zapodieva problémom, či sa dieťa má hneď od začiatku zveriť najlepším učiteľom, a uzatvára: … chlapca treba zveriť najlepšiemu učiteľovi, lebo on dokáže žiakov lepšie vzdelávať… a ak sa v niečom pomýlia, hneď urobiť aj nápravu. Naopak málo vzdelaný učiteľ uzná za dobré aj nesprávne veci… Nech teda vyniká každý učiteľ vzdelaním aj mravmi a nech učí deti hovoriť a konať podľa príkladu Foinixa[93] u Homera.

Ján Augustini z Brezna, syn tamojšieho rektora Eliáša Augustiniho.[94] Absolvoval takmer celý okruh humanistických vied na škole svojho rodiska pod vtedajším vynikajúcim mužom Jánom Rotaridesom. Ďalej študoval v Prievidzi, v Slovenskej Ľupči, v Bytči a v Žiline, kde sa stal oddaným žiakom Eliáša Ladivera staršieho.[95] Na jeho odporúčanie Augustiniho vymenovali za rektora okoličianskej školy v roku 1637[96] a potom v Spišských Vlachoch.[97] Roku 1639 ho prijala jelšavská škola.[98] Odtiaľ ho roku 1646 Gašpar Illésházy preložil a ustanovil za rektora bánovského gymnázia. Toho istého roku sa stal farárom v Dubnici a seniorom trenčianskeho kontubernia. Pozri Scrinia Daniela Krmana.[99]

M. Jakub Faschko, rodom z Brezna,[100] poslucháč doktora Jána Konráda Danhavera,[101] z úst ktorého čerpal vedu a poznatky gréckeho jazyka. Bol obratným tlmočníkom Danhaverových filozofických spisov, naplno zaťažených gréckymi a básnickými termínmi. Ako správca bánovského gymnázia pripútal k sebe trvalým priateľstvom dvoch slávnych mužov konrektorov. Prvý Ján Sinapius, o ktorom sa zmieňuje Dávid Czwittinger v diele Specimen Hungariae Literatiae.[102] Druhý Ondrej Fitkovius, chovanec (alumnus academicus) Gašpara Illésházyho na akadémii vo Wittenbergu,[103] kde pod predsedníctvom Jána Hülsemanna[104] viedol dišputáciu O ospravedlnení hriešnika v roku 1643.[105] Na bánovskej škole sa stal rektorom v roku 1646.[106] Tam neváhal zmerať sily svojho nadania vedecky podloženou dišputáciou De notis Ecclesiae (O znakoch cirkvi), ktorú skvele obhájil.[107] Z bánovského rektorátu ho povolali za správcu slovenskej pezinskej cirkvi, ktorú usmerňoval veľa rokov.[108]

Zanechal syna Emanuela Faschka, ktorý v roku 1673 dišputoval na štúdiách vo Wittenbergu pod predsedníctvom Jána Deutschmanna O prorockých rečiach Izaiáša a Jeremiáša.[109]

Ján Institoris (Mošovský),[110] syn Eliáša Institorisa, rektora školy v Považskej Bystrici, neskôr dlhoročného (42 rokov) cirkevného činiteľa. Jeho matka Anna pochádzala z rodiny Stupavských. Ján bol spomedzi siedmich synov prvorodený. Už ako dieťa takmer predstihol svojím nadaním vedu a životaschopnosťou svoj vek. Preto sa rodičia obávali, aby predčasné nadanie skoro nevyprchalo, uspokojovali sa jeho vzdelávaním na otcovskej škole a ani nepomýšľali na zahraničné štúdium. Zverili ho spoľahlivej výchove najslávnejších a najučenejších mužov v Uhorsku, medzi ktorými[111] boli M. David Praetorius z Kežmarku, Alexander Hodikius v Bánovciach, Juraj Stranovius v Prievidzi, M. Eliáš Splenius v Bardejove, M. Ján Polani v Košiciach, Ján Kučera v Ružomberku, Matiáš Gosnovicenus a Michal Lazius v Levoči. Pod predsedníctvom Laziovým v Levoči dišputoval v roku 1646 O večnom božstve syna božieho proti ariánom a fotiniánom. Tam vytlačenú dišputáciu (vyšla u Brewera) venoval vznešenému levočskému senátu.[112] Ďalším jeho učiteľom bol M. Peter Leonhard[113] z Banskej Štiavnice. Pod feruľou spomenutých učencov robil pokroky vo všetkých vedách, preto si ho veľa škôl želalo mať na čele svojich učilíšť, i keď ešte nebol dospelým mužom.

Túžba po nadobudnutí ešte širšieho vzdelania zacielila jeho pozornosť na zahraničné cesty. Len s jediným sprievodcom sa najprv odobral do Gdanska, vtedy najslávnejšieho pruského mesta, kde sa spomedzi viacerých význačnejších učencov stal poslucháčom najmä profesora Calovia.[114] Po dlhšom čase odišiel na prekvitajúcu univerzitu v Kaliningrade (býv. Kráľovec).[115] Po päťročnom tamojšom pobyte sa podujal na novú púť plnú nebezpečenstiev po mori, do Rostocku, kde trávil ako akademický občan dva roky. Týmto napredovaním sa rýchle dostal medzi preslávených teológov, právnikov, medikov a filozofov. Za sedem rokov prešiel veľa nemeckých miest, spoznal tamojšie zvyky, právne a štátne poriadky, mravy aj jazyky. Obohatený mnohými poznatkami vrátil sa do vlasti, aby uplatnil svoje skúsenosti.

Keď sa po týchto vyčerpávajúcich cestách zotavil a nesústavné dojmy si usporiadal, prijal pozvanie trenčianskeho župana Gabriela Illésházyho, ktorý ho poveril vedením gymnázia v Bánovciach.[116] Úrad si zastával s náležitou starostlivosťou a zručnosťou; tým si získal nielen priazeň u kniežaťa, ale aj šľachta tamojšieho okolia ho mala v mimoriadnej úcte, láske a oddanosti. Obklopovala ho mládež, ktorú knieža blahosklonnou štedrosťou podporoval. Mládež sa za ním hrnula v takom veľkom počte, že ju sotva mohli pojať školské lavice. Podľa nariadenia kniežaťa dišputoval v Bánovciach na verejnom zhromaždení poslucháčov za prítomnosti osvietených mužov o prepodstatnení. Dišputáciu venoval Gabrielovi Illésházymu a svojim patrónom.[117]

Preto sa ani senát slobodného kráľovského a banského mesta Štiavnice nerozpakoval povolať ho z Bánoviec a zveriť mu úrad správcu tamojšej školy.[118] Aj tam ho sprevádzalo žiarivé šťastie zo všetkých stránok. Ján Institoris bol neúnavný, usilovný a horlivý vo vyučovaní a za jeho zásluhy mestský senát a ostatní patróni mu hojne žičili. Aj na štiavnickej škole uskutočnil s nemenšou pochvalou rozpravu o vylúčení klerikov spod svetskej moci.[119]

Z Banskej Štiavnice ho povolali spravovať školský úrad do Trenčína. Aj tam uplatňoval s čo najväčšou intenzitou svoje schopnosti a sily nadania, aj tam dišputoval o cieli teológie a o nekonečnom sylogizme.[120] Jedine ľúty mor zapríčinil, že mládež, ktorá ho tam v hojnom počte počúvala, musela sa rozpŕchnuť do svojich domovov a tamojšie múzy načas onemeli. Po utíšení tejto pohromy venoval sa opäť školskému životu a školským prácam, ale krátko nato ustanovili ho farárom v Bánovciach, kde prežil hrozný požiar, ktorému podľahlo takmer celé mesto. Institoris prišiel pritom o značnú časť svojho majetku. Po dvoch rokoch účinkovania v Bánovciach[121] prijal ponuku miesto farára v Krupine, kde vo februári roku 1661 zomrel.[122]

Jeho vzdelanosť ocenil na jeho pohrebe vlastný brat Michal Institoris Mošovský starší vo chváloreči z roku 1661, v ktorej okrem iného vyzdvihol, že nijaké miesto u Aristotela, „najvyššieho kniežaťa filozofov“, mu nebolo neznáme, nijaká téza u Tomáša Aquinského mu nebola ťažká, nijaká subtílnosť Skotova mu nebola neprístupná. Jeho život bol príkladný, spájal učenie s praktickým životom, usiloval sa zladiť svoje slová so skutkami a brojil proti zapredávaniu cirkevných úradov. Pozri Cimelia Jána Mičinského.[123]

Juraj Clementius (aj Clementis),[124] narodený v Prievidzi z otca Tobiáša Klebana a matky Zuzany Matuškovičovej v roku 1590 na základe Rezikových správ od Clementisovej matky. Len čo mu veková vyspelosť dovoľovala, osvojil si od ranej mladosti s príkladnou usilovnosťou základy humanistických vied u vysoko vzdelaných vtedajších učiteľov, Mikuláša Marikovského, M. Šramka, Rafaela Hrabetia, Baltazára Demjaniho.[125] Súkromne sa učil u rektora Matiáša Platana, Melchiora Sartoria, u Ondreja N. a Juraja Slováka, ako sám vlastnoručne zaznamenal. Na otcovu radu sa učil tkáčskemu remeslu, lenže po niekoľkých mesiacoch sa znova dal do učenia. Keď sa jeho otec po matkinej smrti znova oženil a prišiel takmer o celý majetok, chlapec cítiac zaznávanie v rodine odišiel proti otcovej vôli spolu s Tobiášom Christophoridom a Jánom Krmanom v roku 1607 na vyššie štúdiá do Prešova. Tam sa usilovne vzdelával pod vedením Melchiora Rohatia a Goltzia,[126] vypomáhajúc si podomovou žobrotou.

Clementisov životný osud sa zlepšil, keď po troch mesiacoch prijal miesto vychovávateľa detí u tamojšieho mešťana Jána Steinmetza. Vtedy si uvedomil významný Cicerónov výrok o dôstojnosti vychovávateľskej, že nijakú verejnú ustanovizeň nemožno zlepšiť ani zdokonaliť inými prostriedkami ako vyučovaním a vzdelávaním mládeže, najmä v čase jej neistého tápania, keď ju treba držať všetkými prostriedkami na uzde. Clementis opustil aj suplikantský život v alumneu M. Goltzia aj výpomocnú službu u kantora Ambroža Poeska. Na otcovo naliehanie sa uchýlil do svojho rodiska Prievidze k tamojšiemu rektorovi Serafínovi Vilhelmovi.[127] Neskôr, keď sa jeho macocha rodine odcudzila, musel sa znova živiť mendíkovaním. V roku 1610 zakotvil Clementis do Bánoviec k znamenitému rektorovi M. Eliášovi Ursinimu, ktorý svoje povolanie plnil veľmi svedomite, radoval sa z úspechu svojho žiaka Clementisa a keď ho prepúšťal zo školy, zahrnoval ho láskou vo zvrchovanej miere.

Po veľkých zmenách na bánovskej škole sa Clementis rozhodol ešte toho istého roku 1610 odísť do Košíc, kde ho Ján Bocatius a Ján Colmilius ustanovili za seniora školy. Závisť spolužiakov a zhubná zimnica, ktorou trpel, prinútila ho v dohľadnom čase prejsť z Košíc do Prešova. Po zotavení sa rozhodol prijať miesto v školskej službe v Žiline u Adama Carodiho v roku 1614 a napokon v Jihlave na Morave u M. Pavla Müllera z Wittenbergu.[128] Tento muž vynikal mimoriadnym vzdelaním v prírodných a teologických vedách, príjemným a ušľachtilým správaním pri rokovaniach, neobyčajnou obratnosťou a súcnosťou pri vyučovaní, veľmi rutinovanou výrečnosťou, pri dišputáciách duchaplnou bystrosťou a jasným vysvetľovaním pojmov peripatetickej filozofie.

Keď si Clementis takouto cestou získal nevšedné vzdelanie v humanistických vedách, sprvoti prijal vo svojom rodisku úrad učiteľa a kantora, potom rektora školy v Bojniciach[129] a napokon odišiel do Bánoviec na pozvanie Izáka Hodikia a M. Izáka Lániho.[130] V Bojniciach zastával konrektorský úrad. Tam sa aj oženil, o čom svedčí jeho list Jánovi Lochmannovi z 1. októbra 1618 (Zv. II, s. 459). V roku 1620 ho povolali za farára do Súľova. Odtiaľ ho preložili do Necpál.[131] V roku 1654 ho zvolili na seniora. Zomrel 9. júna 1656.

Zachariáš Láni bol syn otca toho istého mena.[132] Z bánovského gymnázia ho vyhnali aj s tamojšími evanjelickými kazateľmi. Tým sa aj zakončili dejiny bánovskej školy, ktorá sa už potom nikdy viac evanjelikom neotvorila. Posledné dni školy opisuje Daniel Krman v poznámkach Scrinia.



[1] Poradie lokalít sa zachováva podľa abecedného poriadku latinského označenia obcí v origináli rukopisov.

[2] Rímsky míľnik (milliarium) na rímskych cestách vyznačoval vzdielenosť tisíc krokov = 1,5 km. Stredoveká míľa označovala vzdialenosť približne 8 km.

[3] Najstarší záznam o bánovskej škole uvádza Daniel Krman v diele Historia ecclesiastica Hungariae. Podľa neho sa pri oprave kostola objavil nápis zasvätený Tobiášovi Baticiovi z Veličnej na Orave od študujúcej mládeže bánovskej školy pri jeho úmrtí dňa 29. 2. 1527. — Pozri Wallaszky 177 b, kde píše obšírnejšie o starobylosti školy.

[4] Gašpar Illésházy, syn Františka a Zuzany rodenej Pataky (1593 — 1648). Jeho diela pozri u Szinnyeia 59, Horányiho, Memoria II, 216, Fabóa, Monumenta I — III, Szabóa, Régi Könyvtár I, 300, 1, II, 176, 194, 1. — Jeho zásluhy o povznesenie bánovskej školy vysoko vyzdvihuje Sarvašský exempl. Gymnasiologie (§ II, pozn. a). Takisto Zachariáš Láni v predslove knihy píše: Comitem nostrum litteratissimum, in discendo pretiosum a vili exercitatissimum et praeter alias scholas Gymnasii Banensis conditorem et conservatorem librorum lectorom et interpretem beatam sanctamque virtutis et scientiae copulam.

[5] Učiteľom týchto bratov bol Juraj Rectoris z Turca, od r. 1635 rektor v Ružomberku. Spisy Juraja Illésházyho uvádza Szinnyei V, 60, Szabó II, 159, 170, 1. — Fabó II, 138 a 141 a sarvašský exempl. § 4.

[6] Bánovský majetok bol daný do zálohy ostrihomskému arcibiskupovi Jurajovi Szelepcsénimu za 80 000 zlatých. — Fabó II, 138.

[7] Katarína Pálffyová venovala ročne pre rektora a učiteľov 150 zlatých na ošatenie, 25 zlatých na stravu u miestneho farára, 25 metretae (asi 40 litrov) pšenice, štyri metretae žita, vykrmeného brava, dvanásť kusov syra, šesť sudov piva atď. Učiteľ dostával 45 zlatých ročne, obec mu prispievala 15 zlatými a inými naturáliami. Kantor mal 25 zlatých ročne a naturálie. — Tabulae fundatoriae odtláča Klein, Nachrichten I, 458, pozn. 351.

[8] Ján Ladislav Bartholomaeides, Memoriae Ungarorum, 45. — MEEE 79 n.

[9] Galacaeia menuje jediný Bartholomaeides na uv. m. a po ňom Wallaszky 171 s odvolaním sa na Index ordinatorum Wittenbergensium. Podľa neho Galacaei sa dal zapísať na Wittenberskú univerzitu 26. októbra 1564 počas rektorátu Jána Georgia, ,domino in Müntzenburg‘. Podľa Fabóa (III, 105) Mikuláš Colacici pôsobil (sic) v r. 1572 v Trenčíne, v r. 1570 v Prievidzi (s. 151) a v Bardejove vyučoval orientálne jazyky (Fabó 144). — Gymnasiologia jeho meno neuvádza, podobne neuvádza ani ďalšieho bánovského rektora (alebo učiteľa), ktorý mal úradovať súčasne s Galacaeim v r. 1567, Thuróczi Jeromosa. Jeho meno spomína jediný Hornyánszky, Beiträge 209 a po ňom Wallaszky 177 a Ribini, Memorabilia 427.

[10] Letopočet 1598 vyznačujú Symbola summe reverendi Danielis Krmanni: Clarissimorum Rectorum Bánens. ordo, ktorý odpisuje aj martinský exemplár (diel I, hlava I, č. 6), berlínsky (list 25, Rotaridesova vložka), kým prešovský exemplár v synopse na liste 49 terminuje približne rok 1600, ale na liste 51 upravuje presnejšie na r. 1598. Preto sotva bude správny Fabóov údaj v Monumenta III, 132, že Záhronský bol povolaný už v r. 1593 z bánovského rektorátu za farára cirkvi v Pravoticiach pri Topoľčanoch. Prónay — Stromp MEEE 108 a 116.

[11] Cholius, rodom ,Joachimicus‘, ako spresňuje Krman vo svojich Symbola. Svoje rodové meno Lahm (krivý) zamenil podľa vzoru vtedajších humanistov za pogréčtené meno Cholius. Gymnasiologia (I, hl. I, § 7) uvádza celý rad podobných prípadov. Krman, Wittenb. exempl. 1746 I, hl. 1.

[12] Wittenberský exempl. určuje Rotaridesa ako prvého známeho rektora v Bánovciach (diel I, hlava I, § 3).

[13] Ursinus, pôvodným menom Bär. Jeho otec toho istého mena bol mäsiarom, matka Gertrúda bola rodená Winklerová. Z rodiska, kde mu bol učiteľom M. Ján Stojo, odišiel na štúdiá do Halle ku gymnaziálnemu učiteľovi Krištofovi Caesarovi; v štúdiách pokračoval vo Freiburgu in Breisgau (,Hermundorum‘), kde študoval za rektorátu M. Michala Hempelia.

[14] Eliáša Ursina v zozname wittenberských študujúcich Bartholomaeides vo svojom diele Memoriae Ungarorum neuvádza.

[15] Ursinus napísal v Prahe Dissertatio de philosophia totius naturae et constitutione generali (Rozprava o filozofii a o všeobecnom poriadku celej prírody), Pragae 1614. — Z obdobia bánovského pôsobenia pochádza jeho dielo Tabellae compendii Hutteriani in schola Bannovicensi propositae (Prehľadné tabule teologického diela Bernharda Huttera, prednášané na bánovskej škole), Wittenbergae, 1613. — Exemplár SAV s. 6, porovn. Klein, Nachrichten I, 463.

[16] Podľa pozn. sarvašského exemplára Gymn. bol Ursinus v Levoči neskôr diakonom. Povolali ho potom za farára do Spišskej Novej Vsi, ako dosvedčuje poznámka jeho žiaka Ondreja Pulského v Indexi ordinatorum Petra Zablera, s. 103. Exemplár SAV referuje o Ursinovi na s. 6, berlínsky exempl. na liste 25 a 26, Krmanova vložka. Ursinus zomrel v Sp. Novej Vsi 25. marca 1627. Podrobný životopis podáva s výpisom jeho diel uv. Klein I, 456 n.

[17] Ursinovo dielo: Compendium Grammaticae latinae maius D. Philippi Melanchtonis, multis praeceptis utilibus et observationibus auctum, et methodo facili atque conveniendi traditum, et amplissimis quinque liberarum regiarumque civitatum iudicibus dedicatum (Väčšia príručka latinskej mluvnice pána Filipa Melanchtóna, zväčšená viacerými užitočnými pravidlami a poznámkami, spracovaná ľahkou a vhodnou metódou a venovaná vznešenému predstavenstvu piatich slobodných a kráľovských miest). Klein, u. d. I, 462. — Ursinus skladal svoje Compendium „ad usum Scholae Leutschoviensis“ (Gymn. I, hl. I, č. 9).

[18] „… ubi quaeso studia pietatis, artiumque magis florent, ubi plures ex floribus illis producent decerpiuntque fructum uberrimum, quam vestra inter moenia, vestra inquio inter Pomaria? Ex illis enim tanquam ex equo Trojano prodeunt Viri, ad quaevis honesta officia idonei…“ — Gymn. I, hlava I, č. 9.

[19] Báseň v elegickom distichu odpisuje Gymn. I, hl. I, č. 10.

[20] Symbola Danielis Krmanni a sarvašský exempl. s. 23, v pozn. a berlín. exempl., list 25. — Pauliniho matka bola Barbora Fabriciová. Otec Samuel pôsobil v Považskej Bystrici asi od r. 1610 do r. 1612. — Fabó, Monumenta III, 104, 113.

[21] Podľa Bartholomaeidesa, Memoriae 117, Paulini sa vzdelával v Považskej Bystrici u Zarevutského, Šimona Basilia (1601), Lycia a Melchiora Czapku (1603), v Bytči u Valenta Plateana a Mikuláša Fidicina (ok. 1608 — 1616), v Spiš. Novej Vsi u M. Jána Juraja Fiblera. Pred odchodom do Wittenbergu bol rok v Bytči kantorom. Bartholomaeides na u. m. udáva za Pauliniho rodisko Prievidzu („in vico Nowssova“). Pozri aj pozn. Daniela Krmana v berlín. exempl., list 25.

[22] Na štúdiá vo Wittenbergu sa zapísal počas rektorátu Wolfganga Franczia, doktora teológie, dňa 14. okt. 1612. — Bartholomaeides, u. m. O jeho tamojších dišputáciách pozri Riznerovu Bibliografiu IV, 27 n., Szabó-Hellebrant III, s. 336, 337, č. 1137 — 1139, Szinnyei, Magyar írók, X, 566 n.

[23] Alžbeta Czoborová bola vdovou po palatínovi Jurajovi Thurzovi.

[24] Berlínsky exempl., list 25.

[25] Ondreja Adelphiho, konrektora v Bánovciach, v r. 1615 zaznačil Index ordinatorum Petra Zablera, 137, a cit. berlín. exempl. — Aj Juraj Raphanides z Liptova ho spomína, ktorý bol neskôr rektorom v Lipt. Mikuláši (pozri Gymn. III, hl. 15, č. 8). Jeden celý rok bol Adelphiho poslucháčom, ako o tom referuje Michal Busileus, rektor v Slovenskej Ľupči, v Indexe ord. 137. Pozn. 211.

[26] Krmanove Symbola v exempl. SAV, s. 11 a v berlínskom exempl., list 25 n. — Nigriniho žiakom v Bánovciach bol v r. 1617 Ján Fabianides. Nigrini bol tri roky, do r. 1616, správcom žilinskej školy. — Fabó, Monum. III, 354, zaznačil Jána Nigriniho ako farára v gemerských Zacharovciach v r. 1639.

[27] Ale vyskytuje sa aj forma jeho mena Munkovicenus. (Synopsa martinského exempl. I, hl. I, č. 14). Krmanove Symbola, Wittenb. ex., s. 29 nep.

[28] Podľa Gymnasiologie diel. II, hl. 21, č. 11, pôsobil v r. 1615 v Trenčíne. Podobne odpis Gymnasiologie Jozefa Ľud. Holubyho na s. 3.

[29] Monkovicenus vydal v Prahe r. 1615 spis Oratio habita publice in Vetustissima Academia Pragensi: Pro primo in Philosophia Gradu accquisito sub Spectabili Dn. Decano M. Johanne Campano Vodnano, praeposito Collegii Omnium Sanctorum digniss: Aug. 4 An. 1615 a Martino Monkoviceno, Lyptovia — Pannon.: … Imprimebat Joannes Strzibsky. Obsahuje štyri nepaginované listy, originál v Maď. národnom múzeu. Dielo písal na tému: an omnia, quae conspici possunt, nos ad agendas Deo gratias inuitent? (Či všetko, čo vidíme, nás zaväzuje k vďačnosti voči Bohu?). — Pri druhom pobyte v Prahe r. 1616 publikoval dva spisy: 1. Vale Ultimum sive Oratio Trenchini habita, qua discessus sui immaturi causas attulit (Posledná rozlúčka čiže reč v Trenčíne, pri ktorej uviedol dôvody svojho predčasného odchodu), a 2. Epistola ad D. D. Superintendentes Eliam Lany, Isaacum Abrahamidem Hrochotium et Samuelem Melikium. Pragae 1616. Tam je uvedená listina obce Trenčína, ktorou ho pozývali za rektora. — S odvolaním sa na originál rkp. Gymnasiologie (I, hl. I, č. 14) upravujeme, resp. opravujeme údaj Andreja Fabóa v čas. Figyelő, zv. 18, s. 146, ktorý spis Ultimum Vale Trenchin (sic) a Epistola pokladá za dve samostatné Monkovicenove diela. — Porovn. aj Rizner III, 236, ktorý takisto, ale s rezervou, obe diela zlučuje. — Pozri Klein, Nachrichten II, 364, pozn. 266.

[30] Gymn. I, hl. 15, č. 19 pri ružomberskej škole určuje dátum Monkovicenovho príchodu do Ružomberka na deň 8. júla 1617, Fabó, Monumenta III, 59, na rok 1616.

[31] Synopsa bánovskej školy, list 49 prešovského aj martinského exempl. odsek 14. Podľa sarvašského exempl. na s. 26 sa Monkovicenus zapísal dňa 25. jan. 1620 ako farár v Liptovskom Trnovci na konvente v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči do liptovského bratstva. V roku 1624 pôsobil už ako farár v Lipt. Mikuláši, kde aj zomrel. — Pozri Fabó, u. d. III, 65 a Holuby, u. d. 3.

[32] Izák Láni bol synom superintendenta Eliáša Lániho a bratom Zachariáša aj Juraja. Pochádzal z Mošoviec (Thurocensis), ako dosvedčuje jeho žiak Eliáš a Pavol Faschko, ako aj Jonáš Láni, syn jeho brata Daniela z príležitosti zápisov do matriky superintendentov. Aj Andrej Schmal v diele Syllabus Litteratorum Thuroczensium (rkp. v Maď. nár. múzeu, pozri Rizner V, 65) zaraďuje Izáka Lániho medzi svojich krajanov. — Pozri Klein II, 323, pozn. 241, Krmanove Symbola pod titulom Clarissimorum Rectorum Bánensium ordo v exempl. SAV, s. 11, kladú Izáka Lániho r. 1619 pred Martinom Monkovicenom na r. 1618. Berlínsky exempl. zaraďuje obidvoch k r. 1618 (list 25). Wittenb. ex., s. 19.

[33] Kristián Gventzius žil v rokoch 1592 — 1630. — Jöcher, Gelehrten-Lexikon z r. 1726, I, 1180.

[34] Gottfried Ludwig, 1670 — 1724; bol od r. 1696 rektorom gymnázia v Hennebergu pri Schleusingene. — Jöcher, u. d. I, 1611.

[35] Ambrosius Rhodius, doktor medicíny, žil v rokoch 1577 — 1633, študoval aj v Prahe u Tycho de Braha, vo Wittenbergu prednášal matematiku, od roku 1616 bol tam rektorom. Bartholomaeides, u. d. 122, podobne König, Bibliotheca, 688. Majstrovský titul získal Láni vo Wittenbergu r. 1616.

[36] Dielo neuvádza ani Rizner, ani iné literárne pramene.

[37] Na základe presného znenia textu išlo iba o žiadosť mesta Znojma a Bytče dostať Izáka Lániho za rektora: Unde sane factum est, ut a compluribus locis expeteretur ab Oppido Znaim in Moravía, ut ibi rector esset, ad scholae Bytschennae in Hungaria instaurationem… suscipiendam (Gymn. I, hl. I, č. 16, list 56 v pozn.) Lochmannovi písal list z bytčianskej fary (Bitscha ex aedibus parochialibus), teda nie ako rektor.

[38] Izák Láni sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu 14. júna 1614, keď tam pôsobil rektor Ján Wanckelius, prof. filozofie. — Bartholomaeides, u. d., 119.

[39] Láni pôsobil r. 1617 v Trenčíne. — Gymn. II, hl. 21, č. 13.

[40] Krmanove Symbola a synopsa bánovskej školy označujú rok 1619, zatiaľ čo berlínsky exemplár určuje rok 1618, čo potvrdzuje aj sarvašský exemplár na s. 29 poznámkou, že bojnický rektor Juraj Clementis zaznačil vo svojom Diariu dňa 15. mája 1618 pozvanie Izáka Hodikia a Izáka Lániho, rektora bánovského, na súkromný rozhovor do Kostolian „ultra Novák“.

[41] Nil dictu foedum, visuque haec limina tangant intra quae puer est. Maxima debetur puero reverentia.

[42] Meno Pavla Fašku spomína ,Anonymus quidam‘ v exempl. SAV, 12. Gymn. I, hl. 12, č. 6 (okoličianska škola) pozná iba rektora Eliáša Fašku.

[43] Exempl. SAV, u. m., označuje str. 127, bratislavský s. 89.

[44] Pozri nižšie. Podľa Zablerovho Indexu 119 v Bánovciach učil Ladislav Sculteti dva semestre asi v r. 1635.

[45] Pozri Rizner III, 12, podľa ktorého si Ján Braxatoris privlastnil Lániho prácu.

[46] Riznerova Bibliografia na u. m. nepozná.

[47] Rizner, u. m., Szinnyei, u. d., VII, 778, Klein, u. d., 323, pozn. 241.

[48] Tobiáš Benedicti, rodom z Banskej Bystrice (Neosoliensis) podľa záznamov Juraja Buchholtza mlad. v exempl. SAV, 55, Sarvašský exempl , s. 31 a Hornyánszkeho Beitrage 141 kladú jeho rodisko do Liptovského Michala, čo je pravdepodobnejšie, lebo tam bol do roku 1610 farárom jeho otec Mikuláš. — Fabó, Monumenta III, 70. Matka bola Dorota Noszticová.

[49] Okolo r. 1609 — 1614. Pozri vyššie.

[50] Gymnasiologia, diel IV, Schola Neczpaliensis jeho meno neuvádza Hornyánszky 148 spája jeho necpalské účinkovanie s rokom 1615, odkiaľ po roku prešiel údajne do Levoče; ale levočská škola jeho meno takisto nespomína (Gymn. II, hl. 15). Zato Mikuláš Lucae v Indexe ordinatorum Petra Zablera č. 12 poznamenáva, že Benedictiho v r. 1616 pozvali z Levoče do Ružomberka. Potvrdzuje to Gymn. I, hl. 15, č. 21 s dátumom r. 1619, podobne ako aj sarvašský exempl. na s. 31.

[51] Presné znenie diela wittenberského profesora logiky a metafyziky Jakuba Martiniho: Exercitationes metaphysicae Martini žil v rokoch 1570 — 1649 — Jöcher, u. d., II, 74. — Wittenberský prof. Jonáš Hoecker 1581 — 1617. — Jöcher I, 1314.

[52] Manuscriptum Epistolarum ad Joh. Lochmannum datarum, zv. I, 608.

[53] Benedicti pôsobil v Ružomberku v rokoch 1616 — 1619. — Gymn. I, hl. 15, č. 21 a list 206 a 210 prešovského exempl. — Symbola Jána Mičinského určujú dátum 1617 — 1619. — Gymn. SAV 55.

[54] Konfúzny text rukopisu Gymn. I, hl. I, č. 16, podľa ktorého by mal Benedicti pôsobiť v Ružomberku tri aj pol roka, t. j. od r. 1616 do r. 1624 (!) a potom prejsť do Bánoviec (Rosaebergensi per 3 annos cum dimidio, nempe ab anno 1616 usque ad annum 1624 et demum Banovicensi ludo praefuit), treba vysvetliť nasledovne: v Ružomberku pôsobil tri aj pol roka, t. j. od r. 1616 do r. 1619 (pozn. 52), stade podľa sarvašského textu s. 33 prišiel do Bánoviec najprv ako konrektor čiže kolega M. Izáka Lániho, riadneho rektora, a len po jeho smrti, v r. 1621 stal sa tam rektorom. Tento výklad podopiera Zablerov Index ordinatorum, s. 127, č. 123 (In ludum Banoviczensi primum conrector seu collega datus erat M. Isaaco Lany, rectori ordinario, quo mortuo demum fasces scholae tenuerat). Letopočet 1621 — 1624 dosvedčujú aj Krmanove Symbola v exempl. SAV, 11 s doplnkom: per triennium rector Banensis.

[55] Odpis listu v Gymn. I, hl. I, č. 16.

[56] Podľa Mičinského Symbola v exempl. SAV 55 Benedicti začal diktovať svoje dielo 15. dec. 1617 v Ružomberku. — Riznerova Bibliografia I, 119 a Klein, u. d., II, 272, pozn. 199, pozná iba Benedictiho dielo Oratio funebris in obitum Stephani Ostrosith… vyšlo v Trenčíne r. 1640. Pozri aj Szinnyei I, 834.

[57] V Trnovci bol Benedicti farárom v r. 1624 (Fabó, Monumenta III, 65), dňa 19. sept. 1624 na konvente v Lipt. Mikuláši ako člen kontubernia a trnovský farár podpísal cirkevné zákony. Dňa 12. januára 1628 ho zvolili za notára a 12. apríla t. r. za assesora v Lipt. Mikuláši, kde bol farárom. Z Lipt. Mikuláša odišiel 30. apríla 1631. — Protocollum Venerabilis Fraternitatis Lyptoviensis v sarvašskom exempl. s. 33. Podľa údaju exempl. SAV, 149, a Buchholtzovho mlad., ako by bol Benedicti rektorom aj v Bojniciach, odporujú Krmanove Symbola v exempl. SAV a údaje v berlínskom exempl., 26. Aj iné exempláre Gymnasiologie uvádzajú, že Benedicti bol „praepositus Bajnocensis“ (bojnický prepošt), a v tejto hodnosti 2. februára 1641 zomrel. — Fabó, Monumenta III, 155, kým sarvašský exempl. na s. 34 kladie na tento dátum jeho pohreb.

[58] Daniel Dubravius sa narodil 15. októbra 1595 v Žiline (Rizner I, 347), kde aj študoval u Štefana Krušpiera, Serafína Wilhelma, Alexandra Socovského a Jána Nigrina. Bolo to teda na zač. 17. stor., ako tvrdí berlínsky exempl., 102. Na wittenberskej univerzite ho zapísali 3. októbra 1618 počas rektorátu Augustína Buchnera (Bartholomaeides, u. d., 125). Jeho tamojšie dišputácie pozri u Riznera I, 347, ku ktorým pridávajú Slov. Pohľady VII, 1887, 155 podľa správ breznianskeho kazateľa Jána Milochovského ešte ďalšiu: De educatione formarum e potentione materiae (O postavení foriem zo schopnosti hmoty), ktorú vytlačili v r. 1652. Po návrate v r. 1621 bol rektorom v Brezne (záznam Jána Schwadu v Zablerovom Indexe ordinatorum 143 a u Slávika, Dejiny zvolenského seniorátu s 354), kým Krman, exempl. SAV 98 a synopsa breznianskej školy určujú r. 1624 (Gymn. II, hl. II, č. 12) a Fabó, u. d., III, 286, rok 1625. V Bánovciach bol v r. 1625 alebo v r. 1626 rektorom (synopsa školy, u. m., č. 17, berlín. exempl. 25 a 26, Rotaridesova vložka), od r. 1626 v Trenčíne (Gymn. II, hl. 21, č. 16). V roku 1628 (Slávik, u. m., r. 1629) ho povolal Gašpar Illésházy za dvorného kazateľa, od r. 1633 bol farárom v Martine (Fabó, u. d., III, 258), v r. 1638 v Predmieri (Fabó III, 117, píše síce r. 1640), keď už mal byť v Senici (Fabó III, 146), v r. 1641 bol superintendentom. Zomrel v Senici 7. februára 1655. — Fabó I, 46 — 47. — Pozri aj exempl. SAV II, hlava IV, s. 93 — 97, Riznerovu Bibliografiu I, 347, a L. Pauliniho Dej. superint. nitr. II, 23 n.

[59] Slávik, u. d., 354, zaraďuje Dubravia na rektorát školy v Martine v r. 1622, čo však nie je v prameňoch overené.

[60] Bonaventura Hocquard, pôvodom z Lotrinska, františkán v Skalici, vo svojom diele Perspectivum, časť I, č. VI, s. 343 a časť II, s. 448 obvinil luterovcov, že sa násilne zmocnili katolíckych kostolov a cirkevného majetku. — Bližšie o tom pozri Fabó, u. d., I, 41.

[61] Matiáš Hoë von Hoennegg, luterský teológ, nar. v r. 1580 vo Viedni, pôsobil okrem iného aj v Prahe v direktóriu nemeckých kostolov. Zomrel v r. 1645. — Bližšie Jöcher, u. d., I, 1313 n.

[62] O knihe referuje Fabó, Monumenta I, 47 v pozn., citujúc závažnejšie miesta v národnom jazyku, najmä stať písanú vlastnoručne Danielom Dubravským. Knihu uvádza aj Riznerova Bibliografia II, 109.

[63] Pozri exempl. SAV 6.

[64] Podľa poznámky v texte Gymn. I, hl. 19 o škole v Kysuckom Novom Meste pri mene rektora Ondreja Pieckovia by mal v Bánovciach r. 1625 pôsobiť jeho učiteľ, bánovský rektor (alebo učiteľ) Ondrej Stankoviansky, o ktorom sa však príslušné pramene na tomto mieste nikde nezmieňujú.

[65] Otec Zachariáša Lániho bol Eliáš Láni starší, farár v Mošovciach, potom v Bytči; od r. 1610 bol superintendentom; zomrel v Bytči 5. novembra 1618. Zachariášovým bratom bol superintendent M. Gregor Láni, strýcom z otcovej strany brezniansky superintendent David Láni. Zachariáš študoval v roku 1618 vo Wittenbergu (Bartholomaeides u. d., 125) na trovy Gašpara Illésházyho (Fabó, Monumenta III, 102). Jeho tamojšie dišputácie uverejňuje Riznerova Bibliografia III, 15.

[66] V r. 1624 spravoval gymnázium v Bytči (Gymn. I, hl. III, č. 14, berlínsky, exempl. 13, podľa ktorého mal tam pobudnúť päť rokov, a Holubyho exempl. 4). V tom istom roku zúčastnil sa ako bytčiansky rektor na synode v Predmieri 30. mája 1624. — Sarvašský exempl. 39 v pozn.

[67] Lániho bánovský rektorát dokazuje jeho žiak Baltazár Otlík pri svojej ordinácii v Zablerovom Indexe ordinatorum z 13. apríla 1636 pod č. 152. Pod číslom 166 u. d. sa k nemu hlásia aj iní žiaci bánovskej školy, Mikuláš Posani z Lipt. Mikuláša a Eliáš Hrabetius z Turca, ordinovaný r. 1640, ktorý u Lániho päť rokov študoval. Porovn. Zablerov Index, č. 179 a sarvašský exempl., s. 40.

[68] Manuscriptum Epistolarum ad Johannem Lochmannum datarum, zv. II, s. 183.

[69] O trenčianskom pôsobení Zachariáša Lániho pozri Gymn. II, hl. 21, č. 18. — Láni bol v r. 1635 farárom v Predmieri (Fabó, Monumenta III, 116, sarvašský exempl. 41), potom v Považskej Bystrici (sarvašský exempl. u. m.), od r. 1639 v Bánovciach (Fabó, u. d., 104, 106, 110).

[70] Superintendent Ján Hodík zomrel v Trenčíne 22. februára 1642, bol pochovaný 16. marca 1642 a nasledujúceho dňa Lániho zvolili za superintendenta. Sarvaš. exempl., § 23, s. 47, Gymn. SAV, 11, berlínsky exempl. list 25 a list 13.

[71] Diela Zachariáša Lániho odpisuje Rizner, u. d., III, 16. — Tzv. „Falessnému Duchu Presspurskému“ venuje autor Gymnasiologie v I. diele I. kap. celé štyri kapitoly (19 — 22).

[72] M. Daniela Lániho treba rozlíšiť od košického farára toho istého mena, ktorý pôsobil ok. r. 1599. — Sarvašský exempl., s. 47, § 24. Bánovský rektor mal byť synom Eliáša Lániho, bytčianskeho farára a prvého superintendenta (Rizner III, 10). Skôr však mohol byť synom Daniela Lániho, farára v Háji — „patria Thurocziensi“ píše Fabó, Monumenta I, 2 a II, 12; pozri aj Christian Genersich, Merkwürdigkeiten der königl. Freystadt Kesmark, I. c. II, 175. V tom prípade by bol bratom Eliáša Lániho. Zprávy u Kleina, u. d., II, 324 nie sú historicky autentické. — Na wittenberskej akadémii študoval na trovy Juraja Thurzu od 17. augusta 1627. — Bartholomaeides, u. d., 130.

[73] Láni bol rektorom v Bánovciach iba rok, a to v roku 1629 podľa synopsy Gymnasiologie, list 49, bod 24, alebo v r. 1630 podľa Krmanových Symbolov v exempl. SAV 11 a podľa berlín. exempl., list 25. V origináli martinského exempl. I, hl. I, č. 24 stojí síce: Joh. Cassitius Scholae Berzeviciensis Rectorem eruditissimum aeternumque veneratum praeceptorem suum (t. j. Daniela Lániho) profitetur. Ale kedže Daniel Láni v Brezovici nikdy nepôsobil, treba pokladať slová Berzeviciensis (Brezovica nad Torysou) za omyl odpisovateľov, čoho dokladom sú korektorské rukopisné zásahy do zmeny originálu na uvedenom mieste. Autor citátu Ján Cassitius pôsobil v Brezovici (Gymn. I, hl. 2, § 16).

[74] Fabó, Monumenta najprv u. m. hovorí, že Lániho zvolili za seniora v Nitrianskej župe a bol neskôr farárom v Banskej Bystrici pri kostole sv. Alžbety.

[75] Z dišputácií Daniela Lániho vzniklo jeho dielo Ignea Veritatis Evangelicae Columna z obdobia jeho kazateľského pôsobenia v Hlohovci. Dielo vydali vo Wittenbergu r. 1654; druhá časť vyšla v Lipsku r. 1659. — Okrem uvedeného Jána Cassitia čiže Casselia sa k svojmu učiteľovi hlásili v Bánovciach: Ladislav Sculteti (Zablerov Index ord., č. 173), Samuel Gali z Mošoviec (u. d., č. 181), Ján Vislucenus (Index ordinatorum Martina Wagnera, č. 17) a Martin Adami z Oravy (u. d., s. 48). — Daniel Láni zomrel v Banskej Bystrici 17. novembra 1665 ako 61 ročný. — Klein, u. d., II, 327 a Holuby, u. d., 5, Fabó, u. d., I, 32, pozn. c.

[76] Jonáš Hadík (aj Hodikius) v synopse Gymn. na liste 49, I. dielu, odsek 24 nesprávne označený ako „Ján Hadík“, pochádzal od otca Tobiáša a matky Barbory Duriánovej (Bartholomaeides, u. d., 131). Základné vzdelanie si osvojil v Rajci u Pavla Lovcsányho r. 1602 a Matiáša Plataniho r. 1607 (Gymn. III, hl. 19, § 4 — 6); gramatickú triedu študoval u Jána Zittkyho (u. m., § 6). V štúdiách pokračoval v Bytči; dva roky študoval na vysokej škole vo Wittenbergu od 17. augusta 1627, počas rektorátu Gedofreda Reutera (Bartholomaeides, u. m.). Dišputácie z tejto doby pozri u Riznera II, 59, sub. č. 1 a 2.

[77] Stať o trenčianskej škole v Gymn II, hl. 21 terminuje Hadíkov pobyt v Trenčíne nesprávne na rok 1638, lebo už v r. 1636 ho zvolili za farára v Predmieri; od r. 1642 pôsobil v Bánovciach, od r. 1645 opäť v Trenčíne. — Bartholomaeides 131, Holuby 5.

[78] Báseň uverejňuje Gymnasiologia I, hl. I, § 25.

[79] Pozri Rizner II, 59, čl. 3. — Sarvašský exempl., s. 52, vyznačuje jediného žiaka Jonáša Hadíka, a to Juraja Cansia, pôvodom Čecha.

[80] Kircher pôsobil r. 1637 v Bánovciach podľa synopsy Gymn. I, hl. I, s. 49, odsek 26 a podľa Fabóových Monumenta III, 106. — Daniel Krman v exempl. SAV 11 a berlínsky exempl., list 25, witt. ex a Holuby 25 určujú rok 1640.

[81] V Banskej Bystrici nastúpil Kircher po Tomášovi Wagnerovi v rokoch 1637, azda do r. 1640, keď ho vystriedal Hilarius Binner. — Gymn II, hl. 18, č. 11, Hornyánszky, u. d., 151. V tom istom čase vydal Homilia de passione Christi (Kázne o utrpení Krista), ktoré vytlačili v Trenčíne s venovaním Gašparovi Illésházymu. — Gymn., exempl. SAV, 3.

[82] Pohnútku jeho prestupu uvádza Jöcher, u. d., I, 1456 slovami: „nahm aber, weil er nicht nach Wunsch befördert wurde, die Römisch-Catholische Religion an“. Teda zištné dôvody.

[83] Ďalšiu teologicko-polemickú literatúru o tomto predmete uvádza Gymn. I, hl. I, § 26 — 30, ako aj Fabó, Monumenta II, 140 a Jöcher I, 1456 a i.

[84] Aj Alexander Hodík alebo Hadík.

[85] O Jánovi Hadíkovi pozri Klein, u. d, II, 202 — 212.

[86] Hadík prešiel do Rostocku r. 1634. — Klein II, 210, pozn. 139.

[87] Ján Quistorp (1584 — 1648), prof. evanj. teológie na univerzite v Rostocku. — Jöcher II, 695.

[88] Podľa Riznerovej Bibliografie II, 103 bola dišputácia r. 1626. Krmanove Symbola v exempl. SAV 11 a berlínsky exempl. 25 presúvajú letopočet na rok 1636. Podľa nich aj Klein II, 210, pozn. 139.

[89] Do Bánoviec sa Hodikius dostal v r. 1643. — Synopsa Gymn. I, hl. I, list 49, odsek 31, prv uved. Krmanove Symbola aj berlín. exempl., ako aj Fabó, u. d., III, 106.

[90] Rizner II, 103. Táto dišputácia vznikla počas Hadíkovho pôsobenia v Bánovciach. Hadík tam obhajoval aj inú dišputáciu z logiky: Decas breviter exhibens Primam Mentis Operationem Logicae (Desiatka téz o prvej činnosti logického myslenia) v marci 1639.

[91] Daniel Krman v exempl. Gymn., SAV 3. — Riznerova Bibliografia toto dielo nepozná.

[92] Údaj potvrdzuje aj Anonymus v exempl. SAV 3.

[93] Foinix, Phoenix, syn Amyntorov, Achillov učiteľ a jeho sprievodca pred Trójou.

[94] Po r. 1610. — Gymn. II, hl. II, § 10.

[95] Eliáš Ladiver st. viedol žilinskú školu v r. 1633 — 1636. — Gymn. III, hl. 33, § 15.

[96] Gymnasiologia I, hl. 12, § 11, Symbola Krmanove v exempl. SAV 11 a berlín. exempl. 25.

[97] Matiáš Vositský, neskôr farár v spišskej Kľuknave, súc vedený povesťou Jána Augustiniho sa odobral v r. 1637 na štúdiá do Okoličného, ale nasledoval ho aj do Spišských Vlách a napokon až do Jelšavy, kde pobudol dva roky. — Index ordinatorum Martina Wagnera, č. 44.

[98] Gymnasiologia III, hl. I, § 14. — Fabó, Monumenta III, 16, odvolávajúc sa na Pavla Wallaszkého Conspectus Reipublicae Litterariae, Extract. hist. eccl. Jolsva, s. 10, určuje r. 1645. V roku 1643 Augustini pôsobil ešte ako rektor v Žiline. Gymn. III, hl. 33, § 21 v synopse na liste 201, ako aj Krmanove Symbola v exempl. SAV 11 a v berlínskom exempl. list 25. — Datovanie Holubyho na s. 6 je konfúzne.

[99] V roku 1646 bol Augustini farárom v Dubnici (Fabó, u. d. III, 114), skade ho v r 1657 vypudili, ale vrátil sa tam r. 1663 (u. d. 115). V r. 1665 bol farárom v Lednici (Fabó, 116) a r. 1667 v Martine (u. d. 218), r. 1669 bol superintendentom, od r. 1675 farárom v Žiline, kde 21. októbra 1675 zomrel (sarvaš. exempl. § 32 a Holuby 6).

[100] „Briznensis“ — pripisuje sarvašský exempl. § 33 a po ňom Holuby 6.

[101] Ján Konrád Danhauer, luterský teológ, nar. r. 1603, v Strassburgu bol profesorom elokvencie a teológie, ortodoxný polemik, vystupoval ostro najmä proti synkretizmu. Zomrel v r. 1666. — Jakub Faschko sa zapísal na štúdiá v Strassburgu 6. septembra 1642. — Sarvašský exempl. § 33.

[102] David Czwittinger, Specimen Hungariae literatae, 1711., s. 360.

[103] Bartholomaeides, 136. Jakub Faško študoval vo Wittenbergu r. 1642, od r. 1646 bol konrektorom v Bánovciach. O Fitkoviovi pozri stať o škole v Prievidzi, Gymn. III, hl. 17, § 25.

[104] Ján Hülsemann, doktor a prof. teológie vo Wittenbergu, žil v rokoch 1602 — 1661. — Jöcher, I, 1362.

[105] Plný titul diela pozri v Riznerovej Bibliografii I, 397.

[106] Gymn. v synopse, list 49, § 33, exempl. SAV 11 určujú jeho bánovský rektorát na rok 1648, Holuby na r. 1644 (s. 6).

[107] Faškovo dielo De notis Ecclesiae (sarvašský exempl. s. 67 poznačuje ,De nota ecclesiae‘) neuvádza ani Riznerova Bibliografia I, 381, ani Szabó-Hellebrandt II, 197, ani Szinnyei III, 201. Uvedené pramene referujú o dišputácii Unica Verae Ecclesiae Infallibilis nota Pura, ktorá sa uskutočnila v r. 1650 na bánovskom gymnáziu za predsedníctva Jakuba Fašku. Dielo dokazuje, že Faško pôsobil v tom a azda aj v nasledujúcom roku na bánovskom gymnáziu, kde napísal spis De summo bono (Rizner u. m.). V Bánovciach bol dva roky jeho žiakom Matiáš Chlievenský z Bardejova. — Sarvašský exempl., s. 67.

[108] Ešte v roku 1665 sa Faško zapísal do pamätníka Jánovi Buriovi mladšiemu ako slovenský farár v Pezinku, ako ho Burius označil vo svojich Micae historico-chronologicae 1685.

[109] Bartholomaeides 176, kde označil rodisko Samuela Fašku ,Bazingensis‘ — v Pezinku.

[110] Ján Institoris, rodom z Mošoviec, ako dôvodí Horányi, Memoria Hungarorum II, 230. Naproti tomu berlínsky exempl., list 26 a 58, ako aj Rizner II, 230 Klein II, 261 a Holuby kladú jeho rodisko do Udice pri Považskej Bystrici (,Udicenus‘ píše berlínsky exempl., u. m.). — Krmanove Symbola hľadajú jeho rodisko vo Veličnej na Orave, kde bol jeho otec farárom. — Exempl. SAV 12.

[111] David Praetorius bol rektorom v Kežmarku v rokoch 1608 — 1646, M. Alexander Hodikius v Bánovciach r. 1643, Juraj Stranovius v Prievidzi r. 1640, M. Eliáš Spleni v Bardejove v rokoch 1638 — 1644, Ján Polani v Košiciach v 40. rokoch 17. stor., Ján Kučera v Ružomberku v r. 1641, v tej istej dobe účinkovali v Levoči Matiáš Gosnovicenus a Michal Lazius.

[112] Rizner II, 220, odsek 1 a Gymn. II, hl. 15, § 32.

[113] Peter Leonhard pôsobil v Banskej Štiavnici v 40. r. 17. st Gymn. II, hl. 20.

[114] Abraham Calovius (1612 — 1686), od r. 1640 prof. a rektor gymnázia v Gdansku, nekompromisný a výbojný luterský teológ, autor veľa teologických diel, neskôr prof. vo Wittenbergu. — Jöcher I, 529 n.

[115] V Kaliningrade (Königsbergu) bol zapísaný spolu s Jurajom Binnerom 18. januára 1647 počas rektorátu Jána Behma, dr. teológie. — Die Matrikel der Adalbertus-Universität zu Königsberg vydal Georg Erler, pre slovenské školy, upravil Vladislav Ružička v Pedagogickom sborníku V, 1938, s. 124. — V Kaliningrade bol Institoris poslucháčom Kristiána Dreiera, prof. theologiae primariusa a iných zo školy Juraja Calixta, popredného synkretistu (žil v rokoch 1586 — 1659). — Pozri Krmanove Symbola v exempl., list 26 a 58.

[116] Ján Institoris bol v Bánovciach v r. 1654 iba jeden rok podľa uv. Krmanových Symbolov a berlín. exempl.

[117] Dišputáciu, pri ktorej bol respondentom jeho brat Michal Institoris, pozri u Riznera I, 220, odsek 3 a sarvašský exempl., s. 67.

[118] Do Banskej Štiavnice sa Institoris dostal v r. 1654 (Hornyánszky 246), alebo 1655 (Fabó III, 311) po odchode Tobiáša Stephaniho do Levoče a pôsobil tam do r. 1657. — Berlín, exempl. 58, martinský exempl. II, hl. 20, § 29, diel II, hl. 21, § 27, porovn. II, pozn. 994 tejto práce.

[119] Disertáciu, pri ktorej mu bol respondentom opäť jeho brat Michal, spomína Rizner II, 220, ods. 4. V tom istom roku 1655 vyšla Dissertatio posterior na tú istú tému.

[120] Do Trenčína odišiel Institoris v r. 1657. — Gymn. II, hl. 21, § 27 a berlín. exempl. 58. Jeho diela pozri u Riznera II, 221, Szabó-Hellebrandta II, 214,, 223, 231, 244, 269. — Ďalšiu tam uvedenú dišputáciu treba upraviť nasledovne: Disputatio logica De infinito Syllogismo, respondentom bol Ján Hnilicenus Rajecensis. Vyšla v Trenčíne r. 1657.

[121] Podľa Kleina malo to byť v r. 1658. Na tamojšiu farársku stanicu ho pozvali Ján a Mikuláš Ottlyk de Ozorecz et in Kochanocz. Ordinoval ho Joachim Kalinka. — Berlínsky exempl. 58.

[122] V Trenčíne vytlačili v tlačiarni Nicodema Cžjžeka v r. 1661 Panegyricus in obitum Viri Plur. Rev. et Dni Joh. Institoris, Pastoris Slovenicae Ecclesiae Carponensis, Scriptus a Michaele Institoris, Scholae Moschoviensis Rectore, fratre autem Johannis germano. — Marginálna pozn. berlínskeho exempl., list 26, s. 2, aj sarvašského exempl., § 37, s. 74.

[123] Aj Krmanove Symbola v berlín. exempl. na liste 26 a 58. — Jánom Inštitorisom sa končí zoznam bánovských rektorov v berlínskom exemplári. Bohatú literatúru o ňom pozri v Riznerovej Bibliografii II, 221.

[124] Clementisovo pôvodné meno bolo Kleban.

[125] Všetci traja pôsobili v Prievidzi, a to Marikovský v r. 1600, Demiani v r. 1604 — 1610, Plateanus v r. 1610, v tom istom čase aj Rafael Hrabetius. — Gymn. III, hl. 17.

[126] Rohatius pôsobil v Prešove v r. 1600. M. Goltzius v r. 1609.

[127] Serafín Vilhelm v Prievidzi v r. 1609. — Gymn. III, hl. 17, § 12.

[128] Pavol Müller, magister filozofie a teológie, rodom z Hamburgu, zomrel v r. 1663. — Jöcher II, 230.

[129] Gymn III, hl. 3.

[130] Izák Hodikius bol v Bánovciach farárom v rokoch 1615 — 1628 (Fabó, u. d. III, 104), M. Izák Láni bol rektorom v r. 1619. — Gymn. I, hl. I, § 15.

[131] Súľovské farárstvo potvrdzuje aj Fabó III, 134; v Necpaloch žil r. 1629. — U. d. 1266.

[132] Jeho otec bol v r. 1628 bánovským rektorom. Pozri vyššie. Jeho syn Zachariáš Láni študoval v r. 1659 v Jene. — Ľud. Haan, Jena, Hungarica 17. „Ultimus rector gymnasii celeberrimi banoviczensis“ uzatvára uvedený Haan.




Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.