Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 106 čitateľov

Hlava XVI. Škola v Senici

(Sectio I, caput XVI, Schola Szenicziensis)

[767]

Senica bolo už v 17. storočí dosť veľké zaľudnené mesto v Bratislavskej župe, v jeho susedstve sa vypínal hrad Branč, ktorý patril Nyárymu de Bedegh.

Z rodiny Nyáriovcov sa v tureckých bojoch preslávil František Nyáry, keď Turci utrpeli porážku pri Ostrihome, ako aj Vavrinec Nyáry, solnocký prefekt. Pozri o nich spis Mikuláša Istvánffyho Historia de rebus Hungariae (Dejiny Uhorska) v knihe XVI a XVII. Z posledných členov tohto rodu Štefan Pilárik spomína v diele Podivný voz Hospodinov v kap. III Ľudovíta Nyáryho ako priaznivca vied a škôl, na ktorých účinkovali nielen správcovia a kazatelia, ale aj vzdelaní rektori,[768] medzi ktorými boli nasledujúci:[769]

Ján Nemantius (Nemanitius)[770] pochádzal z dediny Kuchyňa v Bratislavskej župe. Študoval v Malackách u Mikuláša Vrbovského, v Znojme u M. Bartolomeja Aldera, v Štiavnici u Matiáša Polia, v Bratislave u Davida Külgera a napokon v Magdeburgu u Juraja Rollenhagena.[771] Pobyt u Rollenhagena, prvého žiaka Melanchtonovho, pokladal Nemantius za svoje najväčšie šťastie. V Kyseku mu bol učiteľom Benedictus Nagy.[772] Po štúdiách zastával najprv rektorský úrad v Malackách, napokon v roku 1615 rektoroval aj v Senici. Odtiaľ ho ustanovili za správcu susednej cirkvi v Prietrži.

[773]Martin Brezenensis nastúpil po Jánovi Nemantiovi v roku 1630.

Daniel Ratzikius (Raczikius) bol okolo roku 1634 rektorom v Senici. Pozri Scrinia Daniela Krmana.

Jozef Guttovini[774] bol v roku 1638 správcom senickej školy. Pozri stať o škole v Rábe (Schola Jauriensis), odd. II, hlava 13, § 28.

M. Martin Tarnoczy sa narodil v Beckove z otca Ondreja Tarnoczyho z Košíc a matky Kataríny Felicisovej z Varína. Vo vlasti ho učili rozliční učitelia: v Beckove Jeremiáš Rokošin, v Novom Meste nad Váhom Jonáš Puscatoris, v Rábe Jozef Guttovini, v Bratislave M. Daniel Tissenbacher, v Rajci Pavel Nosticius, v Levoči M. Ján Windisch.[775] V Levoči sa prejavoval aj literárne,[776] neskôr sa tam stal vychovávateľom u M. Petra Zablera. Napísal v roku 1634 zbierku básní nazvané Antiglypice. V zahraničí vo Wittenbergu[777] štyri roky počúval s vedeckou vážnosťou doktorov a profesorov teológie i filozofie. Na dôkaz svojej usilovnosti, napísal bez cudzej pomoci dišputáciu De Theologia Ortodoxa et Heterodoxa (O pravovernej a inovernej teológii) a verejne ju obhajoval za predsedníctva Jakuba Martina.[778] Ďalej spracoval disertáciu De Pseudosophia Cacodoxorum et sobria Philosophia Orthodoxorum (O lžimúdrosti inovercov a triezvej filozofii pravoverných), ktorú v roku 1646 za predsedníctva Jána Scharffia podrobil skúške učencov.[779]

Keď sa v roku 1648 vrátil do vlasti, rok vyučoval v Senici. Odtiaľ ho povolali za správcu školy do Trenčína,[780] kde roku 1649 vydal Speculum Orthodoxiae (Zrkadlo pravovernosti). Tam uverejnil aj dišputáciu Statera Theologiae (Teologické vážky), pri ktorej mu bol roku 1650[781] oponentom Izák Draškóczy z Turca. Z Trenčína si ho vyžiadali r. 1651 za správcu školy do Nového Mesta nad Váhom. Zakrátko sa stal farárom v Prievidzi a v Nitrianskych Diviakoch, neskôr superintendentom Nitrianskej a Bratislavskej stolice. Pozri Scrinia Daniela Krmana.[782]

Tarnóczy napísal dve pohrebné reči. Jednu pod titulom Schematismi in funere Magnifici Domini Nicolai Osztroschith[783] (Preslov pri pohrebe Mikuláša Ostroschitha). Tak isto napísal v roku 1678 Threnographia Prosapiae Kalinkianae[784] (Kvílenie rodiny Kalinkovej nad vzácnym hrobom… Joachima Kalinku). Vo vyhnanstve v Žitave v roku 1682 napísal elegickú báseň Pacis oliva (Oliva mieru) a venoval ju Mikulášovi z Hirsdorfu. Od neho pochádza aj Halcyonia Svedico-Danico-Germanica (Ledňáčik švédsko-dánsko-nemecký). Napokon je aj autorom diela Chrie[785] rečníckym a básnickým štýlom na osem častí rozvinutá z roku 1682.

Ján Dubravius, syn Daniela Dubravia, farára a superintendenta senického, o ktorom pozri stať o škole v Bánovciach, odd. I, hlava I. Venoval sa štúdiám v Strasburgu. V Šoprone vydal Epigramy na súčasný búrlivý stav v Európe, kde ospevuje krajiny, štáty, mestá žartovným tónom a bodrým humorom.[786] Na senickej škole vyučoval do roku 1653.

Po ňom nastúpil Ján Krman, o ktorom patrí stať o bytčianskej škole, odd. I, hlava III, § 13.[787] Táto práca s. 30.

Pavol Galli[788] bol v roku 1657 rektorom v Senici. Báseň, odpísanú v Rezikovi (I, hlava XVI, § 10) podpísal ako pastor — vyhnanec českej cirkvi v Drážďanoch u sv. Jána.

Juraj Sommerkorn usadil sa v senickej škole roku 1660. M. Juraj Gašpar Kirchmeyer[789] básnicky ospieval Juraja Sommerkorna po jeho dišputácii vo Wittenbergu[790] v roku 1659 na tému De Philosophia Theologiae ancillante (O filozofii ako slúžke teológie). V básni oslovuje Sommerkorna „Modra Hungarus“ a „Grande decus Juvenum Modorae“ (Veľká ozdoba modranských mladíkov).

Martin Križan vyučoval podľa Daniela Krmana (Scrinia) na senickej škole v roku 1662.[791]

Štefan Pilárik roku 1667. Porovnaj o Pilárikovcoch dielo Davida Czwittingera, Specimen Hungariae literatae, 303.[792]

Tobiáš Masnitius. Pozri stať o ilavskej škole, odd. I, hlava 8, § 25.[793]

Ján Stephanides zo Žarnovice, ktorý na štúdiách v prešovskom kolégiu rázne obránil oponentské námietky v Disputatio II. De natura peccati originali (O povahe dedičného hriechu) pod predsedníctvom Samuela Pomaria, doktora teológie. Práca vyšla tlačou v Bardejove v roku 1668.[794] Z Prešova ho povolali roku 1661 do Senice, kde vyučoval početnú mládež senickej školy až do obdobia všeobecného prenasledovania evanjelikov. Keď Senica nechcela katolíkom vydať svoj kostol, bola chorvátskym regimentom[795] ohňom zničená. Kantora, organistu a kostolníka obesili v roku 1673. Rektor školy Ján Stephanides sa venoval potom obchodu.


[767] Historické údaje o senickej škole z Gymnaziológie prešovského a martinského exemplára sa doplňovali z prameňov a záznamov Daniela Krmana v exempl. SAV I, hl. 19, s. 64 n. s. Matthaeidesovými poznámkami v Gymn. SAV 66 a z wittenberského I, hl. 19, s. 151 — 157 nep., ako aj z berlínskeho exemplára na liste 274 — 175 a 61 — 67 v kap. VI. a napokon ďalšou príslušnou literatúrou.

[768] Magnifica familia Nyáry de Bedegh cum oppidanis fovebant literas per decursum praeteriti saeculi praeficiebantque scholae claros rectores (Vznešená rodina Nyáry s obyvateľmi mesta podporovali v minulom storočí vzdelanosť a dosadzovali na školu slávnych rektorov). Fabó, Monumenta III, 150.

[769] Ako prvých rektorov uvádza literatúra: Jozef Gál v rokoch 1575 — 1595 (Pauliny, Dejiny III, 49, Hornyánszky, Beiträge 256). — Mikuláš Nicolaides z Klobušíc v r. 1595 — 1598, keď prešiel za rektora do Vrbového a do Ilavy (Pauliny u. d. — Stať o ilavskej škole jeho meno nepozná). — Ján Balthazarides pôsobil po r. 1598 (Pauliny u. m.).

[770] Pauliny u. d. prepisuje jeho meno Ján Nemanič a datuje jeho pôsobenie do r. 1618.

[771] Matiáš Polius pôsobil v Banskej Štiavnici na zač. 17. stor. — Gymn. II, hl. 20, § 22. — M. David Kilger pôsobil v Bratislave r. 1622. — Gymn. II, hl. 18, § 7. — Georgius Rollehagen žil v rokoch 1542 — 1609, bol rektorom v Halberstadte a v Magdeburgu. — Jöcher II, 817.

[772] Benedictus Nagy pôsobil v Kyseku r. 1614. — Gymn. II, hl. 12, § 3.

[773] Po Nemaničovi zaraďuje Pauliny u. d. Ondreja Fabianiho r. 1620, Tomáša Martidisa r. 1627, Ondreja Heriniho r. 1627, ktorý pochádzal podľa sarvašského exempl. 606 z Brezna a bol dva roky učiteľom Ondreja Mischia z Bojníc podľa záznamu v Zablerovom Indexi ordinatorum, č. 135.

[774] Jozef Guttovini, aj Guttovský, prešovský exempl. píše Düttovini, martinský Duttovini, SAV 65 Piatovini. — Z Rábu ho povolali na gymnázium do Bratislavy (Gymn. II, hl. 18, § 12, r. 1655). Napísal Applausus super Panegyri in castro Ludan eligendorum superintendentum, Anno 1626, die 9. Martj (Slávnostná reč pri voľbe superintendentov na hrade Ludanice). — Od neho pochádza aj Applausus Poeticus Leopoldo Roman. Imperat. (Oslavná báseň na cisára Leopolda). A napokon Carmen in natalem Comitis Nicolai Zrini. Viennae, 1663 (Oslavná báseň na narodeniny Mikuláša Zrinského). — Gymn. II, hl. 18, § 28.

[775] Aj Jeremiáš Rochotius, ktorý pôsobil v r. 1620 v Košiciach. — Hornyánszky, u. d. 26. V Novom Meste nad Váhom prepisuje Gymn. III, hl. 28, § 10 na správnejší tvar jeho mena: Jonáš Piscatoris, ktorý tam pôsobil r. 1630. — Daniel Tissenbacher pôsobil v Bratislave r. 1635, Nostitius v Rajci r. 1619, Windisch v Levoči r. 1632.

[776] Rizner VI, 7 n.

[777] Vo Wittenbergu študoval v rokoch 1644 — 1648; zapísal sa 23. októbra 1644 počas rektorátu Jána Ericha Ostermanna, prof. gréckej literatúry. — Bartholomaeides, u. d. 137.

[778] Rizner IV, 8, odsek 3 — Jakub Martini, filozof a teológ, prof. logiky a metafyziky vo Wittenbergu, žil v rokoch 1570 — 1649. — Jöcher II, 74 n.

[779] Rizner VI, 8, odsek 2 — Ján Scharff pozri pozn. 497.

[780] Gymn. II, hl. 21, § 24, kde je pripísaný rok 1649.

[781] Rizner VI, 8, odsek 4 — 6. Ďalší spis Spicilegium biblicum pozri u. m. a Klein, u. d. II, 496.

[782] Tarnoczy bol r. 1652 farárom v Prievidzi, v Nitrianskych Diviakoch r. 1660, superintendentom r. 1656. Zomrel v r. 1685 na hrade Blatnici. — Berlínsky exempl. 274, Klein, u. d. II, 498. O jeho živote podrobnejšie pozri Pauliny, u. d. IV, 213 n. a Fabó, u. d. III, 146.

[783] Rizner VI, 8, odsek 7 a 8.

[784] Rizner VI, 8, odsek 9, thrénos = nárek, kvílenie, žalospev.

[785] Chrisogonias Chrie v štylistike zvláštny útvar školských slohových cvičení, ktorého presné pravidlá utvorili grécki rečníci a po nich rímski žiaci. Základ tvorí určitý významný výrok, ktorý sa potom všestranne objasňuje a odôvodňuje. — V rukopise zostala po Tarnoczym jeho Bibliografia metrica proprie manu concinnata (Vlastnoručne súladne usporiadaná náuka o metrike). — Klein, u. d. II, 502. — Tarnoczyho pôsobenie (in hac schola fidelem informationem — svedomité vyučovanie na tejto škole) na senickej škole s vďačnou mysľou si spomína jeho žiak Matúš Blaho z Diviak a Ondrej Tagás, ordinovaní r. 1699. — Pozri Zablerov Index ordinatorum, č. 29.

[786] Dubraviove Epigramy vyšli v Šoproni r. 1703. — Gymn. SAV 65 a berlínsky exempl. 274 o ňom píše: Poeta fuit iocosus, etiam in senili aetate (bol vtipným básnikom aj v starobe).

[787] Gymn. SAV 65 a berlínsky exempl. 274, sarvašský exempl. 606 a wittenb. s. 153 nep. referujú súhlasne, že Ján Krman bol synom otca toho istého mena. Študoval v Bánovciach, Prešove, Trenčíne, kde za predsedníctva rektora M. Martina Tarnoczyho dišputoval na tému: Spicilegium biblicum in Stipula praedestinationis (Biblické klasobranie o predurčení), Trenčín 1651. Venoval ho Danielovi Dubraviovi, senickému farárovi a superintendentovi, Jakubovi Hankoniovi, bánovskému farárovi, Martinovi Scultetimu, farárovi v Podolí (Gymn. v orgináli píše Lessetze) na Trenčiansku, Samuelovi Krmanovi, farárovi drietomskému a Danielovi Krmanovi, farárovi cirkvi Czizsicz (čiže Sádok u Topoľčian). V Senici pôsobil r. 1654, stade prešiel za farára do Brezovej a neskôr do Turej Lúky.

[788] Pavol Galli (Gally alebo Gali), syn Ondreja Galliho, farára v Sv. Jure. Dňa 5. mája 1655 sa dal zapísať vo Wittenbergu za rektorátu právnika Henricha Cosselia (Bartholomaeides u. d. 49). V r. 1674 ho vyhnali z Jura. Zomrel v Drážďanoch r. 1686. Rok pred smrťou vydal Lutherov katechizmus po česky a po nemecky. — Rizner I, 3. Fabó u. d. III, 206, Pauliny, u. d. III, 49.

[789] Juraj Gašpar Kirchmayer bol profesorom elokvencie vo Wittenbergu; žil v rokoch 1635 — 1700. — Jöcher I, 1456.

[790] Georgius Sommerkorn Modrensis sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu 5. júna 1658 v období rektorátu Jána Sperlinga, prof. fyziky. — Bartholomaeides u. d. 153. Vo Wittenbergu študoval tri roky, v Senici pôsobil r. 1660, dňa 28. januára 1661 podpísal seniorálne zákony v r. 1664 odišiel do Sv. Jura za rektora a 14. júna 1665 ho ordinovali za farára do Čataja. — Pauliny, u. d. III, 49 n.

[791] Podľa Gymn. SAV 65, witt. s. 154 nep. a berlínskeho exempl. r. 1661, podľa Hornyánszkeho u. d. 257 roku 1667, do Senice ho pozvali z Hričova, podpísal 9. februára 1667 seniorálne zákony a 4. apríla ho ordinovali za farára do Jablonice. — Pauliny, u. d.

[792] Štefan Pilárik, syn senického farára toho istého mena. Dňa 26. januára 1668 podpísal seniorálne zákony a 30. apríla 1668 ho ordinovali za farára do Trnavy.

[793] O Tobiášovi Masniciovi pozri pozn. 430.

[794] Pozri Klein, u. d. I, 62, pozn. 68, bod 29.

[795] Podľa Gymn. SAV 67 sa stalo r. 1672. Školu zabrali r. 1673. — Fabó, u. d. III, 150. — Hornyánszky 257 a Pauliny III, 50 uvádzajú ešte rektora N. Bojkovského z Modry, ktorý zahynul počas okupácie Senice. Ďalší rektori na uvedených miestach úradovali po vydaní tolerančného patentu. Wittenb. ex. 154 — 157.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.