Zlatý fond > Diela > Spod školského prachu


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Spod školského prachu

Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Slavomír Kancian, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Heu, mihi praeteritos si redisset Juppiter annos!

[1]

Veľká temná komora, do ktorej jediným, i to zaprášeným oblokom vkráda sa denné svetlo, rozlejúc sa dlhým pásom po uvláčenej podlahe, na doskách ktorej sú úverné odtisky tu klinčekov tenkých, opätkových, tu zas širokohlavých, podošvových — to je dejište. V komore dlhý stôl, štyri rozknísané stoličky s roztrhaným sediskom, dva veľké kufre, potiahnuté teľacou kožou, a dve kvetované truhlice s ohromnými bľachmi; na stene o špagáty zavesené dosky s knihami, teda bibliotéka — a dosť. No ešte nie, vážna vec vystala: pri obloku opretá fajka, dosť objemná štiavnička s dlhým pipasárom. Zo steny akoby s nedorozumením, hľadí do temného priestoru izbice madona; vidno, že ťažko jej pochopiť, akým činom sa dostala sem. Izba je veľká ako čeľadník, pavučiny pod povalou v susedskej zhode, steny začmudené, dvere… No škoda opisovať; jedným slovom: sme v študentskej „svetlici“.

Každý si vzdychne, pomysliac, koľkých útrap, trudov, kríz duševných býva svedkom podobný „útulok“. Iný zas vzdychne, že tie bolestné, ale predsa len krásne časy uleteli — navždy!

No obyvateľov tejto kasárne nezaujímajú podobné sentimentálne reflexie. Tvoria pravú protivu svojho bydla. Lietajú vo vysokých, jasných sférach, vyše povaly — ba vyše krovu svojho bydla, ako keď orol rozopne svoje perute a smelým okom hľadí do slnca. Sedia po užitom, tenkom obede vôkol stola a bavia sa rozprávkou, žartami — no, ako to už medzi študentmi obyčaj.

Inokedy po obede nastáva práca, no naši chlapci nechali dnes knižky knižkami; nedohára im na päty: je, chvalabohu, sobota. Pri tom všetkom neberú všetci podiel v rozhovore. Janko Pančuška zamysleno sedí, oprúc hlavu melancholicky o dlaň. Jeho pekná súmerná tvár zbrázdená je vráskami. Oko čierne nepokojne blúdi po prázdnych stenách a len — akoby náhodou — spočinie na dverách, na ktorých, dľa známeho spôsobu, napísaný je kalendár študentský. Litery sú v rade: N. P. U. Str. Štvrt. P. Sob., značiace dni, a pod nimi stĺpce číslic — dni to mesiacov; mesiacov, hovorím, lebo kalendár študentský vypracúva sa razom i na viac mesiacov, až po nejaký epochálny deň. Preto v každom stĺpci je viac číslic; tie horné, čísla dní prežitých, sa nemilosrdne zotierajú, takže medzi literami a číslami povstáva medzera, zabielená kriedou. Medzera sa zväčšuje, čím väčšmi sa blíži čakaný epochálny deň.

Janko Pančuška študuje teda kalendár. Číta, koľko ešte pod Sob. zostane čísiel, keď číslo dnešného dňa zotrieme. Výsledok nie milý. Pod dnešným číslom ešte päť členov písaných nedbalo a krem nich šiesty — iste ten očakávaný — vymaľovaný a vkusným rámcom ovenčený, akoby aureolou, a za ním napísané V. V., totiž: Vivant vacationes![2]

Hej, mnohému uchodí čas, ani nevidieť ako; no nášmu Jankovi vlečie sa ako slimák, akoby mu nebolo konca-kraja. Jak dlhý čas prežiť, kým zmiznú spod litier všetky čísla až na to s tou glóriou! Koľko ráz musí ešte vzdychnúť, kým bude môcť vyvolať: Vivant vacationes! Jak dlho potrvá, kým človek len zrakom prejde tými číslami — nieto, keď to musí prežiť — ba horký prežiť: prehladovať!

Jeho priateľ Eduard Samobor Mýtoň, tak sa zdá, vyčítal z Pančuškovho čela všetky tieto myšlienky (akoby nie, je už, chvalabohu, oktavánom a učí sa psychológiu), i usmieva sa pod brniacimi sa fúzikmi.

„Jano, hore sa! Čo smútiš? Gaudeamus igitur!“[3]

Jankovo oko melancholicky spočinulo na veselom Mýtoňovi — snáď i s výčitkou. Mýtoň pokračoval:

„Sedíš a dívaš sa, akoby si bol stotisíc prehral na burze, alebo akoby sa ti boli zlodeji do sypárne vlámali. A ono, chvalabohu, nemáš ani stotisíc ani sypárne tu naporúdzi.“

A Eduard Samobor zlomyseľne sa usmial. Pančuška za dobré uznal pokárať ho:

„Dobre sa tebe smiať, ale ja!… Ty si v alumnii[4] seniorom,[5] nadelíš si mäsa, koľko len chceš; chlieb — ten ani nespomínam, ktože ťa tam dozerá! Hej, keby efor[6] vedel, nebol by pustil takého capa do záhrady. Ty mu viac chleba skazíš než my všetci spolu. A potom, keď príde od plnej misy, vysmieva sa. Ale…“

A Pančuškovo oko vzplanulo zlovestným ohňom nevôle. Eduarda Samobora to nevytrhlo z dobrého rozmaru. Mal svoj deň, i púšťal vtipy na chudáka Pančušku.

„Ale, Janko, nevyhrožuj: s kúpeľom vyleješ i dieťa. Ďakuj pánu bohu, že seniorom som ja. Koľko si dostal krajcov a — akých! Nemôžeš sa na mňa žalovať. Ale, vidíš, každý deň ti zas nemôžem krajce dávať. Keď ťa mama sem vyprávala, pošepla mi, aby som na teba dával pozor, že by si dáko neochorel. Nuž vidíš, tvoje zuby už mnoho vystáli od tých krajcov, a tvoje zúbky sú také malé, pekné a krehké: jak ľahko by sa mohli skaziť!“

„No, len sa posmievaj, veď sa ty doposmievaš! Viem ja, prečo nedávaš nám krajce. Hľadáš popularitu u iných, aby ťa vyvolili za prézesa. V Ríme obchádzali kandidáti takých úradov len štrnásť dní na fóre,[7] a ty začínaš trochu včaššie. Hja, prézes!“[8]

„Aký prézes, čo za prézes?“

„Akoby to lepšie nevedel! Majálesový — nuž taký!“

„Oo, sancta simplicitas!“[9] zasmial sa Eduard Samobor. „Mám si ja ešte čím popularitu získať — ak chcem.“

A prešiel sa pyšno po izbe. Bol vskutku pekný chlap. Vysoký, štíhly, v úzkych, priliehavých porcelánkach[10] a lesklých, lakovaných čižmách s vysokými sárami. Aby upozornil ešte lepšie na eleganciu svojho obleku Janka, udieral linonárom dľa akéhosi taktu súmerné priehyby lesklej sáry. Janko, zmierajúc závisťou, sledoval každý jeho pohyb, no nemohol nič smiešneho objaviť na celom človeku. Bezvládna závisť zožierala mu srdce. Zrazu obživlo jeho oko, uhádol, čoho sa má zachytiť.

„Nemáš sa čím pýšiť: tie čižmy ani nohavice nešili na teba. Čo odhodil pán a neprijal sluha, dali inštruktorovi. Hanbil by sa ich na seba vziať, fuj!“ Janko odpľul a Eduard Samobor sa mu rozosmial do tváre.

„Kyslé ti je to hrozno — kyslé? Keby si vedel! Tieto čižmy šili na mňa, i nohavice; dali mi ich na Vianoce; tam boli zavesené na stromčeku, a slečna… ach, Paula… áno, Paula sa mi usmievala! Janko, to je šťastie, to, a nie krajce! Musíš sa hore mať, so smelým čelom kráčať, usmievať sa budúcnosti, a Fortúna[11] tiež sa ti usmeje. Ale ak budeš takýto zachmúrený sedieť a zjedať sa zelenou závisťou, zazerať na svet: pani Fortúna sa ťa zľakne a uletí ku mne, skloní sa mi nad hlavou a pobozká ma v čelo… ach!“

„Uvidíme, ako ťa pobozká! Keď budeš myslieť, že jej pery dotkli sa tvojho čela, práve vtedy dostaneš frčku: prézesom majálesu nebudeš!“

„Ale čo ti máta v hlave za majáles! Ja nepochopujem, ako…“

„Viem ja, za čím tvoja dušička piští — ó, viem! Stáť pri vchode tanečného kola s veľkou kokardou na prsiach a uvádzať dámy… zvlášte jednu… jednu, Paulu! Pýšiť sa: Pozrite, aký som veľký, pekný! Kým som ja tu, to sa, amice,[12] azda nestane — nesmie sa stať. Prézesom majálesu ťa nezvolia.“

„Ako chce, Janko, ako chce. Teším sa s mojím Horáciusom: Virtus sordidae nescia repulsae intaminatis splendet honoribus![13] A potom viem, že čo je veľkého, to vrstovníci nemôžu pochopiť a — oceniť. Veľkosť počíta nie na prítomnosť, no na budúcnosť, na… na… áno, na — večnosť.“

A Eduard Samobor, pokoriac súpera až do prachu, vzdmul prsia a majestátnym krokom prechodil sa po izbe. Dvaja ostatní priatelia dívali sa za ním nie bez utajeného úsmešku, zvlášte Miško Orieštek. No i vážny a korpulentný Pavel Samuel Horáň si musel vložiť päsť na ústa. Miško Orieštek usiloval sa utíšiť rozčúlené mysle.

„Nieže, Edo, nie! Maj kvapku rozumu! A ty, Jano, nenahliadaš, že to i tvoja sláva, keď tvoj krajan zaskvie sa ako hviezda na horizonte lýcea nášho? Fuj, taká závisť, mrzká závisť!“

Ktovie, aká priečka by sa bola strhla, keby sa neboli dvere otvorili a nebol vošiel do izby chumáč mladých, červených líc. Vodca prichodiacich hodil hneď odo dverí klobúk za posteľ a pozdravil domácich lakonickým:

„Servus!“

„Servus!“

„Chlapci…“ začal vodca.

„Chlapci husi pasú, a ty s nimi!“ vpadol mu do reči Pavel Samuel Horáň.

„Pardon, prenáhlil som sa! Odpusťte! Dôležitá zvesť… Redakčné tajomstvo!“ zakričal vodca omladiny, Ivan Labner.

„No, no! Čože je!“

Všetci nadstavovali uši.

„Dostal som dnes do ruky číslo toho mizerného plátku… ten ilustrovaný, vraj — nuž veď viete!“

„Aranydoba?“

„Hej, číslo — prepytujem Aranydoba. Práve včera sa vyliahlo. Pozriem ilustráciu, i krv vzkypela vo mne. Bol by im ho na franforce roztrhal, ale ho skryli. Ich šťastie! Keby ste vedeli, čo je tam — to škandál! To o pomstu volá.“

A Ivan Labner zas sa chytal klobúka, že vyrúti sa von. Miško Orieštek ho chytil za rukáv a začal ho krotiť.

„No, čože si tak zbĺkol! Dorozprávaj, čo máš, a poradíme sa.“

„Poradíme sa, poradíme sa! Ó, vy zbabelci, vám netečie krv v žilách, ale mlieko, kyslé mlieko — cmar! Načo tu radiť? Tu kyjak a po hlave ho, aby nekríval!“

„Akože budeme dačo robiť, keď nevieme, čo je vo veci,“ ohlásil sa zas rozvažitý Orieštek. „Preto nezúr, akoby si nás chcel všetkých na hŕbu poklásť, ale vrav!“

„Ja nie! Ja… ja by ho… No, ale… Rozprávaj im ty, Peter, mne nedá…“

Peter Levosrd Hrdina, štíhly sextánik s malým vzrastom, jemnou pleťou, vyrozprával im, že hlavná ilustrácia „Aranydobe“ predstavuje Eduarda Samobora, nesúceho z alumnie pod pazuchou peceň chleba, a za ním kráčajúceho Jana Pančušku, Miška Oriešteka, Petra Levosrda Hrdinu, Pavla Samuela Horáňa, ba aj Ivana Labnera, hoci ten do alumnie ani nechodí — a vôbec všetkých členov krúžku nášho, ako idú za Eduardom Samoborom a ako im cestou sliny tečú. A čo je pod obrazom napísané — to je práve ten škandál. Napísané je: „Lelkesült tutajosok“.

Ivan Labner udrel päsťou o stôl.

„No, povedz, zrovnáva sa to s našou cťou tak sa dať pokoriť? Kto si smelého srdca, hybaj!“

Mnohí sa chytali klobúkov. Orieštek ich zastavil:

„Dočkajte chvíľku, poradíme sa.“

„Radiť — zas len radiť! Kyjakom na nich!“

„Nie, nie,“ zamiešal sa Eduard Samobor, ktorému sčiastky lichotilo, že jeho z takej peknej stránky zvečnili v Aranydobe. Darmo je, byť mocným, protektorom iných, to je viac sláva než hanba. „Nepôjdeme na nich kyjakom, ale vtipom. Ako bojujú oni, tak budeme bojovať i my. Načo by nám bola naša Zlatá trúba, keby sme ich nemali v nej zvečniť?“

Pavel Samuel tiež sa toho držal.

„Zvečnite ich, namaľujte ich a Orieštek, redaktor Zlatej trúby, nech im odpovie v ,listárni‘!“

„Tak je, tak je!“ kričali všetci; Ivan Labner podľahol väčšine.

Nasledovalo dlhé konzílium, aká má byť ilustrácia v Zlatej trúbe. Uzniesli sa na tom, že namaľujú Eduarda Samobora, akoby sa vznášal nad zemou, držiac v ruke chlieb, pod ním kopu psov, ako na Eduarda brešú. Každý pes mal mať hlavu ľudskú, predstavujúcu jedného alebo druhého spolupracovníka Aranydobu. V druhej ilustrácii Eduard Samobor pustí chlieb psom, ktorí sa na ňom medzi sebou zrujú. Pod ilustráciami má stáť: „Komentár zbytočný“.

Ivan Labner, znamenitý ilustrátor, sadol a nakreslil ilustrácie. Miško Orieštek, redaktor, na slovo vzatý žurnalista, napísal pánom od Aranydoba reznú odpoveď, odrazil ich úplne, že s ukrvavenými hlavami musia ustúpiť z boja. Hovoril k nim z výšky olympskej a dokončil článok svoj, že „napozatým na podobné nápady nebude odpovedať, lebo nechce svoj časopis tak mizernými indivíduami poškvrniť“.

No ostrie tejto obrany pocítil zas len Janko Pančuška. Mal, chudák, pekné písmo i musel časopis dočista prepisúvať. Nie síce darmo, za veľmi slušný honorár: po päť nových od hárka. Bieda bola len tá, že nakladatelia Orieštek & comp. honorár mu už za šesť čísel vopred vyplatili; krem toho zaopatrili ho papierom i všetkým potrebným. Ale vanitatum vanitas.[14] Honorár sa ľahko rozkotúľal, papier sa „zavláčil“, perá sa „polámali“, a Jankovi zostala len oštara na krku. Keby nie táto obrana, prácu by mohol z pleca na plece prekladať, ale takto…

„No, Jano, chyť sa do roboty! Mesiac je už pri konci, rukopisy čakajú. Tento nápad musíme zahorúca odraziť, lebo potom všetko prischne na nás…“

„Ja nemám papieru.“

„Zas si ho popredal! Nemáš už ani toľko statočnosti?“ Orieštek bol skutočne nahnevaný.

„Hm — bieda je bieda! A bieda nechodí po horách, ale po ľuďoch.“

Tu zakročil mlčanlivý Pavel Samuel Horáň.

„Čo bude z teba, Jano? Keď prídeš ku grošu, prelumpuješ ho, a keď sa groš minie, predávaš šaty, knihy, papier — čo ti pod ruku príde. Hej, tvoj otec bude mať…“

„To si vyprosím,“ osopil sa naň Pančuška. „Ty nenakladáš na mňa, nemáš mi práva kázne čítať. Ešte si ma nikdy nezaodel, ani nezaobul; kázeň drž sebe, alebo budúcim svojim ovečkám…“

Pavel Samuel sa zapálil. Chcel sa zo stoličky zdvihnúť, no zadržal ho Eduard Samobor.

„Osobné potýčky nabok! Najprv odrazme spoločného nepriateľa, áno, najprv viribus unitis[15] a len potom, bratia moji…“

„Dajte tomu pokoj!“ zamiešal sa Ivan Labner. „Z takýchto rečí nepovstane číslo. Tu máš, Jano, päť nových na päť hárkov papieru. Pero a iné ti dá Orieštek. Nejeduj sa, píš!“

Janko Pančuška neukazoval žiadnu ochotu do práce, čosi mu chýbalo. Vstal pomaly a šiel k obloku. Vzal fajku a obzeral ju, akoby jej nikdy nebol videl. Orieštek uhádol hneď, čo to znamená.

„Nie — tabaku už nedostaneš; honorár si už dávno prebral. Bolo si šanovať. Kým sú peniaze, kúria sa cigarety; keď peňazí menej, obyčajný tabak, a keď ani toho niet, cmúľa sa pipasár: celkom cigánske hospodárstvo! Fuj, iba hanbu robíš nášmu menu.“

„Píš si teda číslo sám!“

A Jano hodil sa na posteľ a odfúkol si, akoby bol celý deň drevo rúbal.

Ivan Labner siahol do vrecka a vyhodil na stôl šesták.

„Tu máš na tabak, a keď bude číslo hotové, dostaneš dva.“

Janko Pančuška skočil, zhrnul peniaze a odišiel do sklepu.

„A ty, Ivan, var ideš z Kalifornie?“ divil sa Eduard Samobor. „Peniaze rozhadzuješ ako smeti.“

„Nemka musela požičať. Zvíjala sa ako vretenica, vykrúcala sem i ta, vyhovárala sa, božila sa, ale konečne musela siahnuť do štrimfle.“

„Skupaňa! A keby si jej nevrátil, ale viem, že i s interesom!“

„Kofa — kofa! Už, pravda, nepredáva rožky, má svoj dom; ale kofa — kofa! Nemá zmyslu pre vyššie svety. Groša sa drží sťa čert hriešnej duše. Nedajbože vydrieť od nej groša. Keď si kúpim cigaru, ide ma zjesť, čo vraj toľko lumpujem. Ba i domov mi písava — udáva ma.“

Do omladiny akoby bol hrom udrel.

„Neslýchaná bezočivosť! Zuby jej vybiť — odísť na iný byt,“ narádzal Pavel Samuel; no hneď zľakol sa sám seba: bol zásadným nepriateľom bitky a všetkých násilných prostriedkov.

„Veď na iný byt, ale ako! Doma by si mysleli, že preto odchádzam, aby som sa vytiahol spod dozoru domácej panej. Hej, ona sa vedela dobre zalíškať mame! Tá by na jej slovo zámky stavala.“

„To je bieda, to je bieda!“ pokrúcala družina hlavou.

Do izby sa vrátil Janko Pančuška. Bol celkom iný, akoby ho bol vymenil. V ústach mu horela cigara — pravda, podozrivej dĺžky. Na stôl vyhodil dva paklíky tabaku. Bol šťastný.

„Nechajme ho, nech si v pokoji pracuje, a poďme sa prejsť. Jar sa otvára, slnce príjemne svieti, škoda sa tu v izbe kutiť.“

Na toto Ivanovo vyzvanie zobrala sa celá tlupa, aj — Pančuška.

„Ty len píš, dva šestáky ťa čakajú — pozri!“

A Ivan mu ukázal medzi prstami dvojšesták, aby ho k práci obodril.

„Ja tiež idem. Trochu sa s vami prejdem a potom budem písať.“

„Dobre, ale vyzuj si tie kapce, už sa nesvedčí v nich chodiť, a obuj si topánky.“

Všetci pozreli na Pančušku a usmiali sa, vidiac, že vzdor jarnému blatu nosí i teraz kapce, a to so sárami vyše kolien, v stave už porúchanom a po členky zablatené. Janko nemal sa do vyzúvania kapcov, ale ani do obúvania topánok.

„No skoro, Jano, skoro!“

„Alebo nejdem — zostanem ja len doma.“

Pavel Samuel uhádol hneď, v čom je vec. Nádejný kňaz ozval sa v ňom.

„Jano — var si tie topánky odpeľal! Kde sú ti?“

„A čo ťa do toho?“

„V čom budeš chodiť?“

„V kufri sú mi. Chcem si ich zašanovať na Veľkú noc.“

„Ukáž mi ich — neverím ti.“

„Ja si vyprosím; ak mi nedáš pokoja, hneď nechám všetko tak a píš si číslo sám.“ A hádzal papier po stole z jedného miesta na druhé.

Omladina vymlela sa z tmavej komory na svetlo božie.



[1] Heu, mihi praceteritos si redisset Juppiter annos! (lat.) — správne: O mihi praeteritos referat si Juppiter annos (Vergilius: Aeneis VIII, 860) — Ó, keby mi Jupiter vrátil prešlé roky!

[2] Vivant vacationes! (lat.) — Nech žijú prázdniny!

[3] Gaudeamus igitur (lat.) — Nuž radujme sa! (začiatok starej študentskej piesne)

[4] alumnia (z lat.) — žiacka jedáleň

[5] senior (lat.) — najstarší, vedúci

[6] efor (gr.) — dozorca, titul správcu študentskej alumnie

[7] fórum — Fórum Romanum bolo v starovekom Ríme námestie, na ktorom bývali schôdze ľudu a súdy. Spočiatku slúžilo i za trhovisko, snemovňu a miesto súdneho pojednávania. Na fóre sa sústreďoval skoro celý politický život v Ríme.v

[8] prézes (z lat.) — predseda

[9] sancta simplicitas! (lat.) — svätá prostota!

[10] porcelánky — biele nohavice

[11] Fortúna — v rímskej mytológii bohyňa šťastia a náhody

[12] amice (lat.) — priateľu

[13] so svojím Horáciom: Virtus sordidae nescia repulsae intaminatis splendet honoribus (lat.) — správne: Virtus, repulsae nescia sordidae, intaminatis fulget honoribus (Horatius: Ódy III, 2, 17 — 18) — Cnosť, nepoznajúca ponižujúce odmietnutie, skvie sa nepoškvrnenou krásou. Quintus Horatius Flaccus (65 — 8 pred n. l.), rímsky lyrik.

[14] vanitatum vanitas (lat.) — márnosť nad márnosť

[15] viribis unitis (lat.) — spojenými silami, spoločne




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.