ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vozy uháňali rýchlym tempom k domu dnešnej slávnosti. Dnu sediacim úžili sa prsia akousi neistou úzkosťou: nevedeli, kam idú a čo ich tam čaká. No Eduard Samobor sa vynašiel; pochopil, čo sa v srdci jeho priateľov deje (nie darmo bol oktavánom a študoval psychológiu). Bol by nedbal ten cit z nich vyhnať. Taký cit tlačí olovenou tiažou na mladom géniu a nedovolí mu slobodne rozopäť krídla do nenútenej, veselej zábavy.

Peter Levosrd Hrdina prvý vyjavil svoj duševný stav.

„Bratia, my sme podujali krok hriešny. Vystavíme sa posudkom úzkoprsých meštianok, urobíme hanbu svojmu menu.“

„Keď ste sa dali nahovoriť, teraz je už pozde mudrovať.“

A Pavel Samuel s rezignáciou sa oprel na svojom pohodlnom sedadle.

Miško Orieštek, verný svojmu publicistickému povolaniu, zahrnul všetko to pod všeobecnú radu:

„Áno, my radi mudrujeme, radi hútame, ale vždy, keď je — pozde! Do čoho sa chytáš, nerozmyslíš si vopred; len keď si zabŕdol, začne ti trochu v makovici svitať… Ale to je už pozde — teraz je už pozde mudrovať!“

„Áno, tak je! Pozde je už mudrovať,“ prisvedčil mu s radosťou Eduard Samobor Mýtoň. „My sme slobodným rozhodnutím prekročili Rubikon.^[29] Vstúpili sme v službu idey, že prispejeme na pomoc potlačeným. Kto je, čo by už tohto prvého kroku želel? Nik? Teda svornými sme dosiaľ! V tom väzí naša sila. Ale rozmýšľajme len: možný je tu ešte návrat? Či pravý muž zostudí sám seba pred svetom a možno — povedám — možno i pred históriou, cúvnutím z nastúpenej pravej dráhy? Ja myslím, že nie! Pravý muž kráča svojou tŕňovou cestou k svojmu cieľu. Nuž a keď sme odhodlaní všetci do jedného na túto vec, máme už i tak dosť ťažkú púť znesnadňovať si jalovým mudrlantstvom a kálaním vlasov; máme sa dať zaujať bázni, aby sme sa pred celou tou spoločnosťou javili zbabelcami, bojaneschopnými sybaritmi?^[30] Cieľ pred nami tak blízko a taký krásny, toľko obľahčujúcich okolností hovorí za nás!“

„Napríklad ktorá?“ opýtal sa s úsmeškom Peter Levosrd. „Snáď to blato na mojich nohaviciach a tvojich lakírkach?“

„Áno, i to blato! Keby si prišiel v iných okolnostiach na ples v obyčajných šatách, v tých, čo si dnes, čo by boli aj čisté, a v lesklých čistých botkách, povedali by: Tento mladý človek ani natoľko nás nerešpektuje, aby sa bol salónne obliekol; je pyšný. Druhí by možno povedali: Čo sa vláči po zábavách, keď nemá ani len čiernych šiat! A dnes prídeš v obyčajných šatách, v ublatených čižmách, i pomyslia si: nenazdal sa, že octne sa dnes na pikniku; nemohol sa salónne obliecť: no držanie jeho ukazuje, že jest i iná ozdoba mládenca, nielen šaty. Áno, bratia, my, ublatení nadšenci, ušetrení budeme kritikou i tou najprísnejšou; šaty aspoň spod nej sa vymknú. Potom aká výhra, že sme ďaleko od strediska študentstva, od Zetmarku! Tu budú pozerať na nás ako na vyššie dáke bytosti, nebude čeľadných otcov zo Zetmarku, ktorí študenta v svojom dome tak radi vidia ako vodu v čižme. No beda nám, jestli naše schopnosti, naša spoločenská rutina utrpí porážku. Jestli sa dáme opanovať tomuto pocitu úzkosti a nebudeme sa pohybovať, čo i ublatení, nenúteno, smelo! V tom práve záleží tá takzvaná elegancia, aby… No ale už sme tu! Majme sa smelo k činu!“

Tieto reči pôsobili dosť dobre na všetkých, i na váhavejších. Zimničné rozochvenie, ktoré ich opanovalo vstúpením na túto klzkú, neistú cestu, urobilo myseľ kyprejšou, prístupnejšou iskrám ducha básnikovho. Všetci s tou odhodlanosťou, s akou idú žiaci prázdnej hlavy na skúšku, kráčali hore schodmi. Nemajú konečne čo stratiť.

Keď dostali sa na prvé poschodie, oslnení boli skvelým salónom a vyberanou spoločnosťou dám, ktoré v plesových toaletách, bez mužskej spoločnosti medzi sebou štebotali.

Niektoré z nich zahliadli odchýlenými dverami salóna pestrú tlupu akýchsi dobrodruhov a mimovoľne pozreli do kúta, určeného hudcom. Tam sedela už banda začadených Cigáňov. Zadivili sa, prečo všetci hudci neprišli razom a prečo tá druhá tlupa nemá inštrumentov.

Pavel Samuel Horáň dostal sa prvý do predsiene a zľakol sa tej vyberanej spoločnosti a elegancie.

„My sme ľahkomyseľní. A akože pôjdeme takíto zablatení po týchto krásnych kobercoch? Aspoň sa očisťme, ako svedčí.“

„Tak je, očisťme sa a len čo poriadnejšie oblečení poďme tancovať,“ radil Ivan Labner.

Táto myšlienka pozdala sa i Eduardovi Samoborovi, len ju doplnil:

„Viete, čo? Tí, čo netancujú a majú poriadnejšie háby, nech ich požičajú nám.“

Z osvetleného salóna vyšiel mehániker-gépész, vyzývajúc mladých ľudí, že sú už netrpezlive očakávaní.

„Do garderóby chceme ísť a doplniť svoju toaletu,“ poznamenal Eduard Samobor.

Mehániker-gépész sa blahosklonne usmial a zaviedol ich do bočnej izbičky. Šúchal si radosťou ruky, keď ich tam nechal.

„To bola znamenitá myšlienka,“ hútal rozochvený, „môj dobrý génius mi ju vnukol a vytrhol ma z nesnádzí. A nielen že som z nesnádzí vytrhnutý, že dokážem pánikom z Ixdorfu, ako viem i bez nich piknik viesť, ale sprostím sa aj ich, nebezpečných mne rivalov. Títo zablatení študenti tvoria pri mne znamenité úzadie. Oni a ja — aký to kontrast! Tu je príležitosť vyniknúť duchom, vtipom, vonkajšími prednosťami a pokoriť, zaujať srdce Laury — ach!“

Naši hrdinovia boli síce v šatni, ale čo im to osožilo? Kefa, keď nie kefa, teda aspoň portvíš boli by tu urobili div. Ale tu bez kefy: zapretí, osihotení, ako Robinson na pustom ostrove! No Eduard Samobor nebol len básnikom, ale i praktickým človekom; čo mu len na chválu slúži.

„Bratia, nohavice očistíte najlepšie, keď ich z blata omädlíte a potom dlaňou oprášite. Pozrite, takto,“ a čistil nohavice Pavlovi Samuelovi, lebo on mal svoje za sárami lesklých lakírok. Pavel Samuel rástol radosťou, že nemusí sa skrčiť. „Vidíte, tak: každý nech sa zohne a čistí. Šťastie, že som sa narodil len Mýtoňom, a nie ,mladým pánom‘, ako Peter alebo Pavel Samuel, ktorým mendíci^[31] museli nohavice prášievať. Teraz by vám nevedel poradiť. Výchova nadovšetko! To je môj princíp. Keby aspoň na čižmy bola dáka kefa!“

„Nech si ich utrie každý šatôčkou, aj tak je už sobota, čo sa zablatia, preto nič,“ mienil Peter Levosrd Hrdina.

„Povedám, že si bol od mladi maznaným ,mladým pánom‘. Ľutujem ťa. Ručníky sa nám zídu, keď sa bude treba po tanci utierať. Ale, bratia, tu je môj zimník. Ja ho obetujem dobrej veci. Jeho barančina na futre veľmi dobre nahradí kefu.“

A Eduard Samobor sa smial uspokojený, že blato z jeho lakírok tak pekne odchodí. Len medzi zárezmi beleli sa pásky suchého blata ako dáka ševcovská cifra.

Tú istú službu preukázalo futro aj ostatným deviatim gavalierom. Keď už bol koniec práce, neodstával z futra ani jediný chĺpok vlny. Zlepili sa svorne v celistvý kabáč. Eduard Samobor zavesil svoj zimník na klin, dbajúc o to, aby futro šlo k stene, a naň zavesili sa i ostatné. Každý si obzeral čižmy, no nesmiali sa tak radostne ako Eduard Samobor; obyčajná koža mnoho blata vstrebala a nechcela ho všetko vypustiť ako známe lakírky.

„No, a teraz k druhému dielu: kto netancuje, nevie tancovať?“

Hlásili sa okrem neho a Ivana všetci.

„Z toho nebude nič!“ karhal ich Eduard Samobor. „Kto tancovať vieš, musíš do kola; veď na to nás invitovali! Tancovať nevie Pavel Samuel Horáň a Orieštek, oslobodzujeme ich od tanečnej povinnosti a ponechávame im, aby nás zastupovali v kredenci — ale čestne! Ostatne, i ja ta nakuknem, keď len budem môcť. Pavel Samuel mohol by mi požičať svojho čierneho kabáta, môj trochu vyplavel.“

Čochvíľa v garderóbe stala sa taká premena ani za kulisami medzi predstavením. V širokom Horáňovom kabáte voľno sa cítil tenký Eduard Samobor; Horáňove vypuklé formy zas museli znášať veľké útisky tesným kabátom Eduardovým. Orieštek bol tiež pozbavený svojho pekného kabáta i vesty, ba aj mašľa zaplatila daň spoločného renomé. Náhrada za nové veci bola veru biedna.

„Ešte si ruky tuto v uteráku utrite, načechrite vlasy a — poďme!“

Srdce im mocne tĺklo, keď vstúpili do predsiene. Vyšiel im zas mehániker-gépész oproti, aby ich do skvelého terenu uviedol. Eduard Samobor jasným okom pozrel na svoju gardu, akoby ju ešte raz chcel oduševniť, a so vztýčenou hlavou, hrdo a smelo vstúpil do osvetlenej sály. Tam predstavený bol hostiteľom a za ním každý postúpil o dva kroky a trasúcim sa hlasom povedal svoje meno pyšnému bürgerovi. Celá spoločnosť bola prekvapená príchodom toľko cudzích a divných líc — a ten oblek! Nastalo utíšenie; bolo počuť len hlas mehánikera, ako predstavuje gavalierov dámam.

Prvý ľad bol teda prelomený. Predstavení gavalieri utiahli sa do jedného kúta; každý mal dosť tých ťažkých, zvláštnych myšlienok. „Hej, keby ja mal tu svoj salónny oblek — ale by som sa cítil!“ To bol bod, okolo ktorého sa ich myšlienky točili. Len Eduard Samobor a Ivan Labner, stojaci vpredu, smelým, skoro kritickým okom muštrovali dámy. Mysleli si, že lepšie uvádzať do rozpakov iných, než seba dať uviesť. Pavel Samuel a Orieštek vo svojej neobvyklej gále, asi zo štyroch ľudí na nich zloženej, z dobrých dôvodov ukrývali sa za chrbtom ostatných gavalierov.

Pán Kinzel mohol si gratulovať. Nebolo tu ani jedného, ktorý by sa mu bol v šatstve vyrovnal, a že on bol jediný dámam známy, pohyboval sa s tou istotou, ktorá tak dobre sluší človeku na zábave.

Toto trápne očakávanie netrvalo na šťastie dlho. Zaznela hudba a naši mladíci pošli do kola. Tanečnice síce divno hľadeli, ale niekoľko obratov — a všetko bolo zabudnuté. Ba Eduard Samobor a Ivan Labner prešli k ofenzíve a počínali si s nie menšou istotou než mehániker-gépész. Eduardova tanečnica nevychádzala zo smiechu a vytrženia a Ivanova pyšno hľadela na svojho tanečníka, ktorý svojou uniformou thurnérskou, dlhými, nabok začesanými vlasmi prinajmenej interesantným sa javil. Eduard Samobor tu i tam, akoby nevdojak len tak hmlisto, ale s vypočítaním dal tanečnici svojej tušiť, že jeho kolíska bola v dákom šľachtickom hrade, čomu do polovice prisviedčali porcelánky a bezúhonné lakírky ako i nenútený, voľný spôsob obcovania, ľahká a vyberaná reč. To mu otvorilo razom všetky srdcia. Mamičky s úľubou pozerali naň a slečny červenali sa milým rozpakom, postihnúc jeho oko. Tieto úspechy posmelili i zmalátnených; keď prišiel druhý tanec, všetci už boli v kole. I vážny ináč Pavel Samuel odhodlal sa rozčúliť touto svetskou náruživosťou, ktorá už tak mnohého zajala do sietí diablových.

Pán bürgermeister zabudol tiež, že jeho hostia nie sú salónne oblečení; študenti tiež prestali pozerať na svoje zablatené čižmy, veď oči mali sa na čom inom pásť… I slečny dobre sa cítili v tejto pestrej spoločnosti.

Pán mehániker-gépész začína sa znepokojovať. Jeho hviezda akosi rapídne klesá a iné akési vychádzajú. Veď jeho Laura ako dôverne sa zabáva s Ivanom Labnerom; tam zas Eduard Samobor zaujal Margarétu tak, že tá stvora ani pre iného už oči nemá. Každý, každý, ešte len i ten sextánik Peter Levosrd, chlapec, čo má na perách ešte smotanu, a nie fúziky — každý viac znamená než on, mehániker-gépész, usporiadateľ dnešnej zábavy.