ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Každá pesnička má koniec, i zábava u pána bürgermeistra je podrobená zákonu pominuteľnosti. O štvrtej hodine všetko sa rozišlo. Slečny v ružovom rozmare sa lúčili s gavaliermi, ba i nejeden vzdych sa vykradol z ich nevinných ústok. Pán domáci ďakoval vrele hosťom svojim za návštevu, a lúčenie bolo omnoho srdečnejšie než vítanka. Niektorí bürgeri, čo pilne strážili bufet, objímali sa na rozlúčku s Eduardom Samoborom a ďakovali mu, že ich svojimi básňami pri polnočnej prestávke tak znamenite pobavil.

Domáca pani, veľmi dobrá a praktická žena, nadelila im mnoho všeličoho na cestu. No študent, keď čuje, že jeho minister vnútorných diel čuší, netrápi sa o zajtrajšok. Tak i tí nechceli a nechceli nič prijať. Len Eduard Samobor vyznačil svoju hostiteľku tým, že pobral všetko, čo im nahotovila, do svojich objemných vrecák; voľný predtým kabát Pavla Samuela prašťal na ňom: ba dostalo sa aj zimníku.

Mehániker-gépész sa zjavil len vtedy, keď jeho chránenci boli už na odchode. Vyprevadil ich až na ulicu a s kyslou tvárou lúčil sa s nimi.

„Tešilo ma, skutočne ma tešilo,“ ubezpečoval Eduarda Samobora.

„Keď usporiadate ešte raz niečo takéhoto, s radosťou vás vytrhneme z nesnádzí,“ odpovedal Eduard Samobor.

„Bojím sa použiť vašej láskavosti — je také blato! Ešte i teraz ho znať na vás,“ a usmial sa falošne.

„Súcit s opustenými takých prekážok nezná. A potom spoločnosť nám skôr odpustí, keď sme už známejší.“

Mehániker-gépész ubezpečoval všetkých, že ho tešilo, že im kvôli ešte týchto fašiangov usporiada dáky ples, len aby prišli všetci, a stisol ruku každému, len Ivana Labnera obišiel nevdojak. Ivan uchvátil mu srdce krásnej Laury a krem toho ponížil ho verejne pred celou spoločnosťou. Strhol mu nimbus,^[32] ktorý ho dosiaľ venčil, a urobil ho v očiach celej spoločnosti smiešnym. Pri druhej štvorylke, ktorú aranžoval, pomýlil sa náhodou — Laura tancovala s Ivanom a cele sa stratila v rozhovore s ním — teda pomýlil akúsi figúru. Tu skočí Ivan, začne aranžovať, a aranžuje s príkladnou precíznosťou až do konca. Teda zbil ho na celej čiare.

„Chlapci, dobre sme sa držali!“ ozval sa Eduard Samobor, keď už boli sami.

„Veď to bola aj zábava! Takej už nebude.“

„A tie dievčatá!“ vzdychol vo vytržení Peter Levosrd.

„A ten kredenc!“ pokračoval Eduard Samobor. „Mojej duši už dávno nebolo tak mäkko. Samou šunkou som jej postlal.“

„A tá muzika!“ ohlásil sa Ivan. „Ten Cigán dnes prevýšil sám seba.“

„Ale všetko — všetko! Bože, keby len nebolo treba zas preparácie robiť z Odysey^[33] — ale tá ma zjedá!“ a Pavel Samuel poškrabal sa za uchom.

„Ba keby nás mal radšej kto odviezť. Ja od toho tanca som ako dolámaný.“ Peter Levosrd skutočne ledva kráčal. Nešli ani štvrť hodiny, keď od Ixdorfu zaznel hrkot voza.

„Chlapci, ten nás odvezie!“ zvolal Samobor.

„Horký, Spišiaci sú nie takí úslužní.“

„Uvidíme. Postavte sa popri garáde! Tak! A robte všetko, čo ja.“

Postavili sa strán cesty popri garáde a naprostred cesty si stal Ivan Labner a Eduard Samobor.

V neistých obrysoch vynoril sa z polotmy drabinovec. I pohoniča vidieť, ako sa kníše na truhlici zboka nabok. Vidno, že nahrádza, čo mu včasná cesta ujala. Nemilo bol vytrhnutý z pekného sna, keď z desiatich hrdiel ozvalo sa strašné slovo:

„Stoj! Daj bohu dušu a mne peniaze!“

Peňazí patrne nemal a duša skryla sa mu za sáru, vidiac, ako sa vsypala do voza črieda príšerných banditov. Eduard Samobor zvíjal mu palicou nad hlavou.

„Pohni a utekaj, čo kone stačia!“

„Pán veľkomožný… veď ja… oni… veď…“

„Veď ti ja dám! Hijó — už aby sme šli. Ak nechceš poháňať, daj sem liace aj bič!“

„Bože môj, Bože môj! Čo mi povie gazda, keď mu bez koní prídem?“

„Ak nás do Zetmarku zavezieš, ani vlas na hlave sa ti nepohne. Ale ak uvidíme, že nás chceš oklamať — môžeš sa triasť!“

Pohonič sa uspokojil, zvlášte, keď mu Eduard Samobor podal kus šunky zo zimníka. K tomu dal mu i dlhú cigaru. Lebo Eduard Samobor naodkladal si hodne, a dlhých „odhorkov“. Ustavične ho núkal, aby si len podriemal; ale paholok videl v tom úskok zbojníkov, že sa ho zmocnia a kone mu vezmú.

Eduard Somobor nemal mu ani to za zle. Začal mu vysvetľovať, čo je filozofia a psychológia; zarečnil mu niekoľko „svojich“ plodov v latinskej a gréckej reči a Jano — usnul spánkom spravodlivých.

Pred dedinou, ktorá ležala medzi Ixdorfom a Zetmarkom sa prebudil. Prišlo mu na um, že blízko ľudských obydlí sa zbojníkov ľahšie strasie. Nastraší ich, že má tam známych alebo rodinu, a ten že ich naučí poriadku. I ako došli k dedine, voz zastal a paholok hrdým hlasom vyzval svojich pasažierov.

„Dolu, zbojníci! Kto sa chce voziť, nech si drží kone i pa-pa…“

Nevládal dohovoriť — ležal vystretý naprostred voza, nohy mal ešte na truhlici. Odzadku ho schytil Ivan Labner a iní a chytili mu ústa. Eduard Samobor chytil liacu a bič a poháňal sám kone.

„Moje kone, moje kone drahé!“ horekoval paholok pod kolenom Ivanovým. Eduard Samobor sa obrátil a usmial sa mu do tváre.

„Už sú nie tvoje — mamľas! Načo by ti aj boli? Pozri, keď ich chlap poháňa — ako idú. Mne musia ísť, čo by boli drevené!“

„A môj pán — čo mi povie pán, keď mu bez koní prídem? Čo som sa vybral za tmy, čo!“

„Čuš, lebo…“ a Eduard Samobor oprel mu bičisko k vpadlej hrudi.

Paholok prižmúril pobožne oči, akoby čakal už koniec sveta. Ivan Labner oddialil jednou rukou bičisko a zdvihol paholka na sedisko.

„Tu pekne seď a rob — testament! Povedali sme ti, čo sa stane, ak budeš s nami frčky hádzať. Pol hodiny máš čas, a potom žiaden pardón.“

„Ach, môj mladý vek takto skončiť… zavčas rána… na lačný žalúdok a — bez viny.“

„Zavčas rána, ale nie na lačné!“ skričal Eduard Samobor. „Dal som ti už šunky, a veru si nezaslúžil. Koho máš v dedine známeho?“

Paholok potratil od strachu všetky fígle; nevedel nikoho menovať.

„No, povedz, ale hupkom, lebo nemáš mnoho času. Chceš sa od dakoho odobrať, alebo mu dačo povedať? Ak máš tu dáku rodinu, radím ti, abys nám ju nezjavil, lebo so suchým i surové zhorí. Vieš, čo je to?“

„Ja veru nie — veď keby vedel, ale…“

„Nuž to, že keď ty strasieš krpci, ani tvoja rodina neujde našim rukám.“

„Ja nemám tu rodiny, ale ma znajú. Keď vidia na voze toľkých, bál som sa, že budú žalovať môjmu pánovi, a ten by ma…“

Voz zastavili pri dedine a všetci si stali do tlupy a radili sa ticho, čo robiť. Paholka nechceli zamočiť, aby pre nich mal so svojím pánom nepríjemnosti. Čosi pošuškali, pošepkali a hneď šiesti sa zobrali dedinou pešo, neohliadajúc sa o spoločníkov. Štyria zostali pri zadivenom paholkovi. Eduard Samobor prikročil k nemu s vážnou tvárou.

„Na moje slovo — vieš, na moje, darovali ti život. Keď nás do Zetmarku zavezieš, môžeš i s koňmi sa obrátiť a ísť, kde sa ti len páči. Ale ak len okom mihneš na daktorý dom tu v dedine, my ti skočíme do voza a potom — potom zahodíš lyžku do kúta. Stúpaj, oplan jeden!“

Paholok zaplakal od radosti. Utrel rukávom oko a pošibol kone, aby chytro šli. Samobor zavolal za ním:

„Pomaly — aby sme stačili za tebou! Ak sa pustíš do behu, my ťa dohoníme!“

Povoz šiel miernym krokom a zápäť za ním kráčali štyri čudné postavy. Práve počínalo svitať, keď prechádzali dedinou, no ani jedného domu nebolo ešte osvieteného. Bola nedeľa. Pavel Samuel pocítil sústrasť s paholkom.

„Ale, bratia, načo ubíjať toho človeka, aj tak ho dosť bije bieda. Mohli sme mu dať dva šestáky, a bol by nás i cez dedinu viezol.“

„Oh, ty holubica! Daj mu tie dva šestáky, daj! Ja ich nemám, a aj ty akiste grošom páchneš. A či je to ubíjanie dakoho, keď má odviezť poctivých ľudí? Prečo nebol lepším kresťanom? A konečne, preukázali sme mu lásku, veľkú lásku. Príde domov, bude dnes večer svoju históriu v dedine rozprávať, všetci ho budú slúchať ako knihu; roznesie sa o ňom chýr po celej dedine, ba i po vidieku, príde k nemu jeho milá a tým nežnejšie sa bude k nemu túliť. O rok môže byť jeho príhoda zvečnená v niektorej kronike, bude sa čítavať deťom i detným deťom, a paholok, chudák, ani nezvie, iba keď príde k lacnej sláve. To je veľké dobrodenie.“

„Dobrodenie — dobrodenie,“ hundral Levosrd Hrdina. „Aký to cynizmus! Ubíjať ľudstvo, a hovoriť o dobrodení! A to kto: nie človek všedný, ale básnik, nadchnutý vyšším vzletom, hľadiaci jasnejším okom na tento svet. Tyrania — dobrodením! Fuj — nemorálnosť!“

„Ale netáraj, netáraj! Každá veľká idea, riekol by som, má dva životy. Jeden v horúcich hlavách, ako tvoja, druhý tu v skutočnosti. Naša veľká idea všeľudstva — hľa, ako vidíš, nežije v tom rúchu, tu na zemi, ako ju ty ponímaš. Stojí na krížnych cestách. Srdce ťahá čihí a rozum, denná potreba ťahajú zas hota. Ty v srdci objímaš všeľudstvo, a predsa, keď sa ti poderú čižmy, ideš s nimi k šustrovi.“

„Ná — z neba spadol! Ja o voze a ty o koze! Ku komu mám ísť: var ku krajčírovi!“

„Vidíš — veď povedám! Idea nežije na zemi tak, ako v tebe — v nás. Ty, obranca idey všeľudstva, nedaj sa svojmu spolučloveku, bratovi krčiť pri svojich čižmách. Čo ho trápiš, keď má dosť biedy sám so sebou, ženou a deťmi? Čo ho prenasleduješ ustavičnými otázkami, či sú už čižmy hotové? Čo nesadneš a neušiješ si čižmy sám, alebo čo nechodíš v krpcoch ako naši otcovia? Konečne môžeš i bosý chodiť ako tvoj starý predok Adam.“

„Nechytíš ma — nechytíš,“ usmial sa ľstive Peter Levosrd. „Nadkladáš oká, ale drozd ti vše uletí. Idea všeľudstva žije vo mne — ba lepšie: ja žijem ňou. Predstavujem si ju založenú na vzájomnej službe. Slúž všetkým — to môj zákon.“

Eduard Samobor zasmial sa mu veselo, až vrany vyleteli z blízkej vŕby, poberúc sa do stráne, za dedinou. Ten smiech Hrdinu rozpálil:

„No, podvráť, ak môžeš: výsmech tu nedostačí.“

„Idea všeľudstva zakladá sa na vzájomnej službe — tak je, i ja to tvrdím. Ty žiješ ňou — tou vzájomnou službou, ktorá je predsa len jednostranná, nie vzájomná, lebo ty sa vieš vždy spod nej vymknúť, keď príde rad na teba, aby si iným slúžil. A ňou žijeme všetci — my, študenti. Veď i ako by si človek spomohol na svete! Napríklad: zaplatil si už šustrovi za tieto čižmy? Vrátil si rodičom, čo vynaložili na teba?“

„Ale zaplatím aj vrátim, keď budem môcť. Neboj sa… ja…“ A Peter Levosrd sa pomiatol; trafili ho do živého.

„Tu sme! Tak aj tomu paholkovi zaplatíme, keď budeme môcť. Kedy to bude — o tom história ešte mlčí. A vidíš i to, že o vzájomnej službe hovoria len tí, ktorí od druhých niečo čakajú. Tí, čo už majú vracať — dávať iným, tí spokojne sa usmievajú a — požívajú. Takí sme my filozofi - hľa!“

„Neveríš teda vo vzájomnosť ľudstva — v lásku? Človek je zoon politikon, hovorí Sokrates,^[34] je bytosť spoločenská, na iných odkázaná, a taktiež iným slúžiť povinná.“

„Egoista, braček, egoista, a ešte raz egoista! Zoon politikon potiaľ, kým všeobecné záujmy nezavadia do jeho osobných. Kým ti kynie osoh zo ,vzájomnej služby‘ — tak si to tuším menoval — nesieš zástavu tej ,vzájomnej služby‘ vysoko a hrdinne. Ale keď príde dávať, odplácať — zahodíš zástavu a budeš sa smiať bláznom, ktorí vo ,vzájomnú službu‘ veria.“

„Nie — nie — ty ma neznáš!“ A Peter Levosrd si položil dlaň na prsia, jeho oči horeli bleskom, len u nespáčov možným. „Ale vráťme sa k nášmu prípadu: ty by si dobrovoľne urobil cudzím ľuďom to, čo žiadame my od toho paholka?“

„Bez všetkého — v takýchto okolnostiach. A nečakal by na svoju ,vzájomnú službu‘, ako ani náš Jano nebude na ňu čakať. Svet má len jedny peniaze za každé dobrodenie — nevďak, na takú mincu ja nikdy nebudem čakať. To i náš Jano vie, a ak nevie, naučí ho i táto dnešná udalosť. Za odvezenie odslúžili sme sa mu tým, že sme ho postrašili — nevďakom. Ak sa mu už kedy kto tak odplatil, nebude ani od nás požadovať ďalšej odplaty; nebola by mu i tak na osoh. Ak sme my prví, čo mu takto platíme, hoden je, aby za tú skúsenosť nás odviezol; zíde sa mu v svete. Nebude od nikoho očakávať nič a nebude nikdy od nikoho sklamaný. Koľká to preň výhra — a aké malé za ňu didaktrum!“^[35]

Hádka sa nekončila, lebo nadhadzovali sa v nej nové a nové témy, ktoré upútali pozornosť mladých filozofov a odviedli ich od hlavnej veci. Rétor Hrdina i filozof Eduard Samobor sa borili vždy hlbšie do materiálu, akoby stúpali rozsiahlym trasoviskom na lúke. No filozof Eduard vše vykĺzol ako hladký hláč, keď jeho súper už-už myslel, že ho má. Peter Levosrd konečne ustal sledovať bočné chodníčky logiky priateľovej a so zvisnutou hlavou kráčal popri ňom, neodpovedajúc ani slova. Poddal sa.

Na konci dediny čakal ich voz i ostatní, uvelebili sa vo voze, kde kto mohol. Eduard Samobor s úsmevom podotkol:

„Bratia, Peter Levosrd nepovezie sa vraj s nami. Ťažko mu padá byť tyranom tohto chudáka. Teda, Petre, servus!“ A podával mu ruku.

„Čo to zas za hlúposti!“ ozval sa Ivan Labner. „Sprosté teórie! Paholok dostal cigaru — žiadné tyranstvá!“

„No, a ja mu dám ešte kus šunky. Budeš, Jano?“

Paholok sa dobrácky usmial. Čím väčšmi sa rozvídňalo, tým väčšmi scvrkali sa mu hrozní zbojníci v obyčajných ľudí. Jano sa ich už nebál. Títo sa zhovárajú, smejú i spievajú, a zbojníci, tí mlčia a vraždia. A tento najmenší, chudák — a aké má čudné meno, dákysi Levo — Levo — čert aby si to zachoval! Je to za zbojník? Ledva nohy za sebou vláči, duša chodí doň spávať, metlou bys’ ho zabil. Poľutoval ho, aký je ustatý, i zavolal naň:

„Hore sa, mladý pán, hore! Veď sa len dáko potisneme.“

A Peter Levosrd sa štveral hore drabinou do voza.