ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo dne ako vo dne, ale v noci je to smutno, trúchlivo. Ale i v noci, keď mesiačik svieti, býva ľahko človeku; no keď je noc tmavá, to sa duša i najsilnejšieho ľaká. A dnes je noc tmavá, vietor hvízda ako valach, opiera sa o staroveké hory považské a ony šumia po celom okolí široko—ďaleko ako hlasy zmŕtvych vstávajúcich; opiera sa o vlny Váhu a tieto sa penia, búria, akoby zradu na ľudské plemeno kovali. I zhora i zdola sa valia mrákavy také temné, ako nikdy. Kedy—tedy z nich i zhora i zdola zahurtuje, akoby sa nebo zrútiť chcelo, a hučí to v nich tak temne, tak tmavo, že živú dušu mráz prejme, že by sa človek nazdal, že sa tam kliatby sto a tisícročné objímajú a škeria sa na obete, čo im do pazúrov padnúť majú. Kedy—tedy zahorí to jasný blesk v tých oblakoch tak čudne, akoby tie oblaky chcel ako ohnivý klinec pribiť na sklepenie nebeské.

Ľudia sa skrývajú do domova zvery sa uťahujú do dúpnych skál. Nepočuť široko—ďaleko ani hlasu vtáčka, ani čľupnutia rybky, ani dychu ľudského.

Len Vladimír stojí zamračený ako to nebo na brehoch Váhu. Kôň jeho sa vzpína, prská; ktovie, či ho tá rozbúrenosť živlov a či tá ťažkosť pánova nepokojí, bo je Vladimír celý v oceli oblečený. Stojí Vladimír na brehoch Váhu sám a sám v tej temnej, v tej smutnej noci. Pozerá – nič vidieť nemôže, počúva – nič počuť nemôže; len blesky horiace, len hromy hučiace, len vetry tatranské okolo neho lietajú a hlas duše sa ozýva väčšmi ešte ako všetko búrenie živlov. Čas uchádza – Vladimír darmo čaká a myšlienky tmavšie od tej noci vstupujú do mysle jeho. Či Mária nebola vyzradená? Či ju na úteku nedohonili? Jedenásta je preč, dávno tu byť mohla. Či ona privolila k úteku? Ha, nepovedala ani slova. Či ho ona sama nezradila? Či sa len tak k nemu nestavala, aby ho zahubiť mohla? Môže byť, môže byť, lebo keby úprimne zmýšľala, či by už dávno tu nebola? Tak je, tak je! –Hoj, preletelo to dušou Vladimírovou ako tristotisíc hromov, dych sa mu v prsiach zastavil – a vetry fúkajú, horami trieskajú a blesky lietajú.

Počúvaj, počúvaj. Dupotom—hupotom dačo letí hore Váhom; zem šumí ako zakliate zámky od dupotu—hupotu – hoj, to tam musí byť háveď ľudu, to hádam Vladimíra stíhajú, to hádam Mária pohon naňho poslala. A na tú myšlienku sa zamraští, zaškrípe zubami, vyskočí na kopec, čo pri ňom stojí, a prisahá, že sa ani z miesta nepohne, bo nech zahynie, keď je oklamaná – láska jeho.

Dupotom—hupotom sa dačo nesie po tom brehu považskom. Blesk na nebi zahorí a Vladimír vidí liskot zbroje, blesk šišaka a ligot panciera, počuje štrnganie šable a búrlivá duša jeho sa rozleje v zúfanlivý výkrik: „Sklamaná láska moja!“ – Jazdec sa blíži, Vladimír vytiahol z pošvy ťažký meč, nazdávajúc sa, že ho množstvo ľudu obklopuje. Vetry fúkajú, zem hučí a povytrhúvané z nej hrudy rúbu Vladimírovi do hlavy. On sa rozsrdí, povznesie holý svoj meč a zatne do šišaka priblíživšiemu sa jazdcovi.

Blesk zahorí na výsosti nebeskej, preťatý železný šišak sa na dve strany rozpadne, dlhé čierne vlasy sa vyhrnú spod neho, krv vyskočí z rozštiepenej hlavy a – jazdec padne mŕtvy Vladimírovi na prsia. Ešte raz zahorí blesk na výsosti nebeskej, letí na zem a vidno, ako Vladimír božou strelou zastihnutý padá mŕtvy k Márii – na Milkovom hrobe. – Váh hučí hlasom kuvika, durkaním hromu volajúc: „Hrom ti ukázal miesto, kde ležať máš.“