ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi Žilinou a Varínom stojí na pravom brehu Váhu nevysoký síce, ale pekný, okrúhly kopec: tam leží Milko a pri ňom Marienka richtárova. Obaja zhynuli na jednom mieste, obaja sú spolu v tom jednom hrobe pochovaní, nad oboma smutná trávička rastie. Nezažili za života šťastia, nespojil ich spolu ani život ani smrť, preto ich aspoň spolu pochovali, aby ich hrob jeden skrýval, aby si jeden druhému krivdy svoje žalovali.

Na tom Milkovom hrobe si smutný vetríček povieva, vyhúda pohrebné pesničky, plače nad zahynutou láskou, nad zašlými časmi, bo ľudia už zabudli na zahynutú lásku, na zašlé časy. Ale vetrík ľuďom nehudie, on hudie sám sebe, on plače sám pre seba, on žiali sám v sebe za zahynutou láskou, za zašlými časmi, ktoré už ľudia zabudli –

A hoc je aj ticho na tom Milkovom hrobe, keď vetrík umorený v svojom žiali zaspí, to sa divný šumot v povetrí rozlieha, temný síce uchu, ale zrozumiteľný duši. A ten šumot si hudie smutné pesničky o zahynutej láske, o zašlých časoch, na ktoré už ľudia zabudli.

Obecný človek prejde dovôkola, počuje to a povie: „To je len vietor, to je len mumlot povetria ako obyčajne.“ Ale človek citlivej duše, čistého srdca v tom vidí moc vyšších duchov, spozoruje účinkovanie síl nadprirodzených; pochopí on šumenie povetria i zrozumie povievaniu vetríka – i pomodlí sa skrúšene za zahynutú lásku, za zapadnuté časy. – A keď o polnoci človek citlivej duše, čistého srdca tadiaľto kráča, uvidí, ako na hrobe plače bledý, mladý šuhaj, pozerá dohora uslzeným zrakom, dohora vypínajúc ruky. Nad ním zhora visí v povetrí bledé plačúce dievča, čierne dlhé sprstenkované vlasy mu padajú okolo krku, veľké čierne oko horké slzy vylieva i ruky vystiera za bledým plačúcim mládencom. Medzi nich oboch vstúpi starec s horiacimi očami so šedivou hlavou; ľavicou ju od neho, pravicou jeho od nej odstraňuje i volá: „Nespojili ste sa za života, nezídete sa ani po smrti, lebo si ty vypila tri kvapky z jeho krvavého srdca.“