ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dedina ponorená je v najlepšom spánku; ešte aj vtáčky si odpočívajú, len kohút tu i tu zaspieva. Dnes je nedeľa, nuž naši občania pripustili si k srdcu, že neslobodno robiť. Ach, veď sa človek dosť cez ten celý týždeň nakýva; či sa mu nezíde, aby si aspoň v nedeľu odpočinul? No nie tak sused Bradovica. Ten sa riadne prebudil, keď ešte len brieždilo, a dľa obyčaje, ako počul kohúta zakikiríkať, skočil na rovné nohy.

„Ťaj, ale som zaspal, no!“ a vliezol si všetkými desiatimi prstami do hustej štice a mykal ju sem-ta, až mu čupriny len tak prašťali. No vtom zočil ženu ešte v posteli, ako si odfukuje. Zhrozil sa nad tým a počal ju budiť:

„Nuž ale to nenie pád? Žofa, čože myslíš? He, ale sa dvíhaš; nevieš, že si už mala byť medzi jarky na tráve?“

Žofia sa ani nepohla; ležala ako zarezaná a odfukovala si až milá vec. Tu muž pristúpi k nej a položí jej ruku na plece:

„Nuž ale si hluchá, či čo? Čože sa nepoberáš do roboty? Či chceš, aby ti všetko zožali? Na moj pravdu, nedostane sa ti už ani chlpa!“

Žofia zostala ležať, just len tvár obrátila k mužovi a triezvym, celkom takým hlasom, ako nerozospatí ľudia, zahriakla ho:

„Čo ono len chce, čo to zas máta? Mátožisko! Ideš ho drichmať? Večer sa ti vodácka s kadejakými kupci, na rohy naberie viac, než unesie, a potom ráno, keď mu to nedá spať, alebo keď sa mu rozum čistí, zobudí ťa nemilobohu, ustatú stvoru. Nuž ale už nemáš rozumu ani za dieťa?“

„No, robže dobre, rob, hriešny človeče, pri takejto strige! Keď ju nezobudíš, celý deň ti bude k hlave letieť; keď ju zas budíš, nuž ťa takto okríkne. A toto je tá gazdiná, čo so sliepkami vstáva! Fuj!“

„Aleže ho čuš, ak chceš, a nepohoršuj človeka aspoň dnes. Ľahni si a spi!“

„Nuž ale ja spať? Akože by ja spal, keď máme pne kálať!“

„Veru, iba ak svoju kostrbatú hlavu budeš kálať! Veď povedám, že sa mu rozum čistí. No, ty mudrc, slýchal si kedy, aby bol kto v nedeľu pne kálal? No, povedz len, povedz, ty pochábeľ!“

„No, veď je tak!“ A sused Bradovica udrel sa do čela.

„Óvi-óvi, keď som na to zabudol ako na smrť; ale celkom zabudol. Ja, že je pondelok!“

A skutočne tak sa mu pozdávalo, keď sa prebudil; lebo včera nerobil nič, akoby bola bývala nedeľa. Do dediny prišli kupci voly kupovať. On bol s nimi ako rodina, musel s nimi celý deň chodiť po gazdoch a pomáhať im pri jednaní. Dostalo sa mu pritom hodne aj z oldomášov, a tak nie div, že sa mu trochu hlava pomiatla. No Žofia nechcela mu to uznať, len ďalej doň:

„Ale si za kresťana, čo nevieš ani, čo bolo včera, ani čo je dnes. Najhoršie, keď človeka zbudí z najchutnejšieho sna. Teraz už nezaspím, a čo by mi oči zalepil.“

A Žofia naozaj zbierala sa z postele, vzdor mužovým domluvám, ktorý naopak, potešený, že je nedeľa, ukladal sa do postele a o chvíľu dýchal už riadne, akoby spal. No nešlo to ani jemu hneď tak od ruky. Musel sa najprv utíšiť, aby sa mu myseľ upokojila a mozog prestal pracovať. Žofia zas nahnevaná obliekla sa a nechcela mu prepáčiť, že ju tak skoro zo sna vyburcoval, a on sa znovu uložil.

„Oplanisko, on bude drichmať, a ja sa musím po dome tmoliť ako sova. Nič mi nepomôže, ani akomak, len mi protiveň robí.“

Ona to len tak popod nos fufnala, takže jej muž to len trochu počul, a preto nemusel sa s ňou pustiť do hádky. Pomyslel si: „Hundri, koľko chceš; len keď si ja odpočiniem. Len to by mi ešte bolo treba, aby som sa na lačný žalúdok pustil s tebou do vady. Aj tak mi je hlava ťažká ako cent od tých včerajších oldomášov.“

A popraviac si hlavnice, vzdychol, akoby mienil spať ešte aspoň len dve hodiny.

Žena medzitým rozložila pod kozubom oheň a nahnevaná tu i tu šibla okom k posteli a na uveličenú tvár mužovu. Konečne ju to omrzelo: „Keď si ty zduril mňa, zdurím i ja teba,“ začala čosi po izbe zhľadúvať. Poprehadzovala všetko, po laviciach i na stole; vytiahla i podstolie a hľadala i v tom najostatnejšom kúte; no, tak sa zdá, hľadanej veci nenašla.

„Len kde je ten kľúč, ani čo by sa bol prepadol. To je už nie po dobrom. Hm, hm,“ a šla k posteli, v ktorej gazda ležal, a tam v kútikoch preberala slamu, ba i pod hlavnicu vstrčila ruku, podvihla hlavu mužovu, ktorému akurát počal sen vôkol očí obletúvať.

Prebudený Jano rozhneval sa a okríkol ju:

„Čo mi tu šuchorí pod hlavou? Ale ja nebudem mať pre teba ani noci, ani dňa? Choď, odo mňa, ak chceš, lebo ti hneď ukážem!“

„Pozriteže ho, ako sa nafúkalo! Var ani kľúča nemám hľadať pre teba. Môj milý pán! Aj tak si ho iba ty zatrátoril, nik iný. A keď si ho hľadáš, nuž ťa okríkne ako opitú!“

„Ale, dievčička, daj mi pokoj, nech si aspoň v tú božiu nedeľu odpočiniem. Kľúča tu nemáš; veď vieš, že tu nebýva.“

„Nuž a kdeže by bol, iba ak je pod povalou. Staňže, staň, a načiahni sa ta na trám, iste ho tam nájdeš.“

Bradovica so zúfalou tvárou vstal, lebo nahliadol, že darmo sa bude s ňou priečiť a že si spánok iba tým väčšmi rozoženie. Prehľadal celý trám, od jedného kraja k druhému, ale nenašiel ničoho. Kľúč stratil sa ako ihla, nikde o ňom ani chýru, ani slychu.

„No, kdeže ti je, kde? Už som všetko prehľadal, a nikde ho nemáš.“

A zas sa uložil do postele. Ale Žofia, akoby jej niečo nového bolo na um zišlo, prikročí k nemu a zobúdza ho:

„Jano, vstaň, kľúč je hen, nado dvermi. Včera si ho ta vyložil na poličku. Choď mi ho sňať.“

„Ja že som ho vykladal? Ja nie!“

„Nuž ale máš takú kuraciu pamäť? Nevieš, keď si od kupcov z oldomáša prišiel, že si ho ta vyložil?“

„Dobre; buď rada, že som ti ho vyložil, nieto ešte aby som ti ho i sňal. Snímaj si ho sama!“

„Ja nedosiahnem nado dvere; vieš, že som malá.“

„Bolo ti byť väčšou! Keď si malá, staň si na stoličku.“

„Na stoličke je vrece s múkou, poď mi ho zložiť.“

„Choď si teda po rebrík, a mne daj pokoj!“

A Jano obrátil sa k stene, že zaspí. Ale horký jeho zaspal. Žena prišla k nemu a, chytiac ho za plece, budila ho:

„Jano… Jano! Počuješ? Jano!“ A zadrmala ním, že sa celá posteľ striasla.

Bradovica zhodil perinu zo seba a nasrdený okríkol ju:

„Čo chceš? Ale ja už celkom nebudem spať?“

„Nože sa nehnevaj a maj trochu strpenia. Sním mi ten kľúč, a potom, ak chceš, spi i do súdneho dňa.“

„Hej, to viem, že by si bola rada, keby som ti zaspal tak do súdneho dňa! Ale si musíš ešte dočkať.“

A už sa načahoval nado dvere za kľúčom. Konečne vybuchlo z neho:

„No, ani tu nič. Ja len neviem, čo robí vždy s tými kľúčmi. Ak ich už raz nebudeš mať v poriadku, dám ti ich na nos prikovať. Ty, gazdiná!“

„Nuž ale mne? To som si zaslúžila? Ach, ja nešťastná stvora!“

„Ba je pravda; už čo moc, to moc. Len kde je? Ty, ak ho ja začnem hľadať, nuž ho i nájdem. Ale ti potom beda!“

A Jano začal chodiť po izbe a poprehadzoval zas na líce všetky tie veci, ktoré ona pred chvíľou prehodila naopak: no kľúča nikde nič, ani čo by sa raz bol prepadol.

„Nuž ale toto nie posmech? Gazdiná — a takýto poriadok v dome; hanbil by som sa!“

„Akože mám mať poriadok, keď v sobotu musím všetko i za teba odbaviť. Ty sa motáš s kupci po dedine, a ja musím všetok statok odraziť i nakŕmiť. Žiadna žena nevystojí to, čo ja.“

„To sa mi len včera pridalo, a už toľkýto krik pre to! Nuž a toto čože je há? Ty, ty, ty… slepaňa! Prevráti celý dom čím hore, tým dolu, muža o tretej zobudí, kľúč hľadá dve hodiny, a ten jej visí za pásom. Ale si oslepla? Pozriže, koľký je; dobre, že ti oči nevyklal!“

„Ba veru tebe! Už hodinu pozeráš na mňa a nemohol si ho hneď zazrieť. Ale tak je to, keď má človek zlepené oči po pijatike.“

„Ale mi ho mlč! Celkom si taká ako tvoj chýrny brat; ale celkom, ani čo by si mu bola z oka vypadla; len ti zatúkať!“

Žofia, keď počula spomínať brata, tresla dvermi a vyšla von. Bradovica zas uvelebil sa do postele, v tej nádeji, že si už teraz ale dobre pospí.

Žofia medzitým vyšla na dvor, odvrávajúc si:

„Veru som ako brat! Keby som nebola vedela, kde mi je kľúč. Len zaspi, veď ty zas vstaneš. Hneď ti zatúkam.“

Žofin brat, Ondráš Durina, bol obecným hlásnikom. Raz v zime, keď mal od polnoci hlásiť, zaspal. Prišiel k nemu nočný dozorca a zaklopal na oblok:

„Vstávaš hore, ty leňoch! Ktože bude za tebou noc po noc chodiť? Len sa nepoberaj hupkom; uvidíš, čo sa ti stane.“

Ondráš Durina skočil ako vojak a naponáhle pohádzal šaty na seba. Vyšiel von, aby dozorcu pustil do izby, lebo vonku bol mráz, až uhly prašťali. Podchvíľou bol hotový, len ísť, i lampáš mal v ruke, ale nerozžatý, i klobúk na hlave, halapartňa bola opretá v pitvore za dvermi, a Ondráš predsa sa nehýbal. Dozorcu to omrzelo i ohlásil sa konečne:

„A čože sa tu tmolíš, čože už nejdeš?“

„Keď nemôžem nájsť… toto… hľadám, no… toto, ach, keď mi nemôže na um zísť, ako sa to volá.“

„Nuž a čože je? Čo to nemôžeš nájsť?“

„Veď keď mi nechce na um zísť… no, bodajže ho i s takým rozumom… len toť som ho vedel, a teraz… nedajbože! Ach, ako sa mi po jazyku pletie.“

„Ktože sa s tebou zhovorí? Hľadá a nevie, čo! Veď už len aspoň povedz, čo je? Halapartňa?“

„Ale horký, tá je v pitvore.“

„Lampáš?“

„Ach, čoby — ten mám v ruke.“

„Nuž čo teda hľadáš?“

„Ale také, no… na ňom sa tak robí: tú… tú… tú!“

„Iba ak trúbu.“

„No, hej, trúba! Keď mi tak nezišla na um. Hej, trúba! Tá neviem, kde mi je.“

„A čo nezažneš svetlo. Veď potme ju nenamaciaš. Zažni, ale chytro!“

Zažali lampáš, a hľa, dozorca hneď skríkol:

„No, ty mamľas, pozri tu ti je!“

A skutočne, trúba okolo hrdla prevesená visela mu pod pazuchou. To sa hneď v druhý deň roznieslo po dedine a Ondráš Durina nevolal sa viac Durinom, ale Ondrášom Tú-tú.

Na vyšnom konci dediny počuť tatarcom pukať. To kraviar ide zajímať a preto ženy berú šechtáre a idú kravy dojiť. Žofia tiež už podojila i precedila mlieko. Už len kravy vyhnať. No, ale čo má stáť bez roboty pred vrátami: ešte ju ľudia dákou ledačinou urobia, že len klebetí a bez roboty postáva. Radšej vojde k Janovi do izby a pozrie, čo robí. Ten spal chutne ako v oleji, až to Žofu nevdojak bodlo.

„Počkaj, dám ti brata hneď“; a pristúpiac k nemu zobúdzala ho.

„Jano, počuješ? Už zas spí ako klát! Jano!“

Bradovica pozrel na ňu ospalými očima a okríkol ju:

„No, čože je už? Ľúto ti je, že som si zas zdriemol akomak? No, čo chceš?“

„Už kravy zajíma, a ešte som ich nepodojila.“

„Nuž a čo robíš? Veď som ťa, chvalabohu, dosť včas zobudil. Či chceš, aby som ich ja šiel dojiť?“

„To nie, ale mi nechcú púšťať.“

„To mne var skôr pustia že tebe? Čo im nedáš lepšej trávy?“

„Veď som im dala, a nechcú ju žrať.“

„Ale daj im sena, a mňa nechaj na pokoji.“

„Veď som im pošla po seno na šop, ale tam nemáš rebríka: pristavený je na vôdor.“

„Nuž a ktože ho zas ta pristavil? Čo ste robili na vôdre?“

„Prepánajána, on ho ta pristaví a opytuje sa, že kto mal s ním robotu! Nevieš, že si zavčerom ta vykladal šošovicu? No, už ty máš kuraciu pamäť!“

„Nie div. Ja som sprostý človek, ale pri tebe by každý mudrc osprostel.“

A Jano obrátil sa zas k stene; no Žofia začala naň volať:

„Jano… Jano! Ale si sa ešte nenaspal? Človeče, nespi toľko, oči ti vytečú.“

Nahnevaný Jano posadí sa na posteli a pýta sa:

„Čo ti chybí, vrav!“

„Poď mi ten rebrík pristaviť na šop. Vieš, že ho ja neuvládzem.“

„Ach, veru nejdem. To už nie! Na žiaden pád!“

„Dobre, nechoď; ale keď ti kravy stratia mlieko, nebude mojou vinou. Dobre; chcela som ti na ráno uvariť rezancov s preváraným mliekom; ale takto neviem, čo budeš jesť. Ja veru nedbám, pre mňa môžeš i labu lízať.“

Rezance s preváraným mliekom! Hm — to je čosi. Jano porozmýšľal a potom horko-ťažko zošmotlal sa z teplej postele a šiel pristaviť ten nešťastný rebrík. Žena sa z pitvora smiala za ním. Keď i to vykonal, s vážnou tvárou ukladal sa do postele.

„Ale ti je ešte málo? Bojíš sa, že ti tá posteľ utečie? Vstaň, už kravy ženú.“

„Keď ženú, nech ženú. Mňa var len nezajmú s nimi.“

„Aj volom treba pohodiť niečo.“

„Pohoď im už dakedy aj ty. Tvoje sú tak ako moje.“

„Mňa pokolú. Vieš, že Turoň hneď letí do ženy, ako ju zazrie. Len si to odbav ty sám, potom budeš mlieko mútiť.“

„Ale ja? A načo? Daj mi s tvojím mliekom pokoj.“

„Aha, teraz mu dať s mliekom pokoj! Keď treba mútiť, vtedy mu je ,tvoje‘ mlieko, ale keď treba na rohy, vtedy vieš ísť do vedra a vziať i pol funta z neho. Veď si ho ty všetko vymíňal. Ale to ti povedám, že vo vedre už nemáš masla, ale ani ako hrach. A sadla tvojim volom na rohy veru tiež nedám, ani slaniny, a čo sa hneď na kolomaž rozleješ. Nie ver ja — aby som ja mútila, ruky si trhala a maslo aby mi ledakto míňal.“

Hm, nemať masla na rohy volom, to by bola ale pokuta. Radšej nech ho niet v haluškách alebo pirohoch, len nech jest volom na rohoch. A to Janovi nesmierne zaľahlo v hlave. Akoby sa zajtra hanbil, keby jeho voly mali suché rohy! To nie, to nedopustí, radšej nebude spať. Už chcel vstať, vtom mu čosi dobrého zišlo na um, čoho sa zachytil ako topiaci sa britvy.

„Aby si ty nemala masla, to neuverím, a čo mi hneď dušu na dlaň položíš, iba keď mi prázdne vedrá ukážeš. Veď kdeže by sa i dievalo toľké maslo! Mútiš skoro každý deň, nie nás je v dome mnoho; iba ak by sme ho čisté jedli.“

„Dobre, keď neveríš, ukážem ti všetky vedrá. Keď sa už máme dochodiť, dochoďmeže sa celkom. Poď, ukážem ti vedrá, že sú čisté ako sklo, a že niet v nich ani len za nehet masla.“

Janovi sa to zas znepáčilo, to by musel z postele vstávať; preto mierne jej kázal:

„No, len choď po ne a dones mi ich sem, aby som ich na svoje vlastné oči videl: lebo čo oči vidia, to srdce uverí.“

„Keby som ja až na policu dočiahla! Ale ja nedočiahnem, keď som malá. Poď mi ich sám popodávať.“

„No, keď si len taká malá, nadlož si jazyka a vyjdeš po ňom i na vežu. Máš ho, chvalabohu, dosť hodný. I za desať iných.“

„Nolen hybaj, aby si na vlastné oči videl, skade budú vedrá; aby si potom nepovedal, že ti prázdne ukazujem a plné pokrývam. Tam ich vidíš všetky rad-radom.“

„Ale keď raz poviem, že nejdem, nuž nejdem. Máš tam perací stolec,^[1] podstav si ho a zložíš, ak chceš celú policu.“

„Ta sa nemôže stolec pristaviť, lebo pod policou sú sudy s kapustou. Ja neodstúpim stadiaľto, kým nepôjdeš sám si to obzrieť. Len sa obleč, potom budeš mlieko mútiť.“

Jano voľky-nevoľky zase len vstal a hneď sa aj obliekol, aby ho už nič do postele nezviedlo. Žofa rástla od radosti, že keď on zobudil ju, ona zas zobudila jeho. Voviedla ho do komory a za chrbtom smiala sa mu, keď vedierka jedno za druhým otváral a všetko boli čisté, vyparené, akoby v nich masla nikdy nebolo bývalo. Po tejto smutnej prehliadke uznal, že ak chce volom rohy mastiť, musí najprv mlieko zmútiť; i posošil sa, popľul si dlane a chytil sa do nemilej práce. Žofa sa vôkol neho vrtela a usmievala sa mu, ako po prvej ohláške — a on? Chudák, čo mal robiť? Usmieval sa vám tiež na ňu a mútil, až sa mlieko v dbanke búrilo a popri vrchnáku kypelo. Hja, to všetko kvôli rohom. Blázon, nemohol si pozrieť v sypárni do škrine? Tam jest dosť masla na rohy volom aj — tebe.