Zlatý fond > Diela > Pozor na čižmy


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Pozor na čižmy

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Michal Belička, Lenka Konečná, Simona Veselková, Matúš Tatarko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 71 čitateľov


 

1

Čo sa to len robí tomu Miškovi Tvarohovie z Tvarožníka? Už od rána behá, krúti sa ako na kolovrátku; pokoja nemá, ale ani akomak. Indy po vidne, i to len horko-ťažko, podvihol hlavu z postele, keď sa žena s ním najprv ale dve hodiny doprávala: dnes ešte ani nebrieždilo, a už vstal kone kŕmiť a od tých čias ustavične má sa okolo nich. Donesie im tu sečky, tu sena, ba tak sa mi zdá, že vymietol aj skriňu ešte z vlaňajšieho ovsa a nazmetal ho čosi pre ne. Bože môj, toľkáto útrata! Veru nemali jeho kone takejto hostiny okrem snáď na Hody. Ale toto je ešte nič. Jest sa tam ešte i na inom všeličom diviť. Len si obzrite Miška, čo vidíte na ňom. Nech som Kubom, veď sú to nové nohavice; nové novučičké, len včera mu ich krajčír Repka doniesol. Hja, toto je čosi, toto je pád! Miško Tvaroh, čo sa z kabanky vyzliekol, mal ešte len raz nové nohavice. Ale aj divná vec to bola, čo sa s ním vtedy stala, a síce tá, že ho oženili. Dnes, keď má zase nové nohavice, povedzte len, čo sa ide stať? Ženiť sa Miško nežení, to viem iste, lebo mu stará jeho ešte žije. Prečo má teda tie nové nohavice?

Popri Tvarohovom dvore prešiel sused Pilulka. A keď ho videl v nových nohaviciach, zavolal naň:

„Var idete na sobáš, Miško, keď ste taký vylízaný?“

„Možno, ale nie celkom. Bude to len tak okolo sobáša,“ odpovedal mu Miško.

„Bude teda oddávanie,“ pokúšal ho Pilulka ďalej.

„Nie. To, na čo ja idem, nebýva pred, ale len po svadbe; tak rok-dva po svadbe.“

„Rok-dva po svadbe, hm,“ rozmýšľal Pilulka. „Pane bože, čo to môže byť?“

„Haha — ale ste mi za…! Nie, darmo vás nechcú za bachtára, keď ani len to neviete. Rok-dva po svadbe čo býva: nuž krštenie.“

„Pravda je — no!“ a Pilulka búšil sa päsťou do čela. „Veď je pravda! Keď mi to len hneď nezišlo na um. Nono! Óvi… óvi! Nuž na krštenie! Nože no, nože no!“

Tvaroh miesto prisvedčenia stal si do maštaľných dverí, ruky si na prsia založil a čakal, že sa ho Pilulka ešte ďalej opýta niečo. Ale Pilulka nechal Tvaroha Tvarohom, pobral sa preč.

Tvaroha to zamrzelo. Nerád mal, keď ľudia len spoza pleca naň pozerali. On bol bohatý človek, skoro najbohatší gazda v dedine. Rád videl, keď ľudia obdivovali jeho bohatstvo a závideli mu. Preto sa často vystatoval pred nimi: čo on všetko má, aký je on gazda. Ale ľudia mu nezávideli, ba začali ho po dedine ohovárať:

„Čo mu je z toho bohatstva, keď ho neužije.“

„Ani sebe nepraje, ani žene. On je otrhaný ako lipa; dal bys’ mu grajciar, keď sa s ním stretneš na ceste.“

„Var že musí na deti troviť? O tie nemal starosti: nech, vraj, len rastú, že budú za paholkov — tak mu aj všetky pomreli.“

„Povedal, že ich všetky pošle z domu preč, nech si hľadajú živnosť. Nech im len urobí tak ako bratovi, ak môže.“

„Veď, ono preto ho pán boh tak tresce, že si brata vyhnal.“

„Ale mu ani nikdy dobre nebolo, ani mu nebude, že sa na bratovo lakomil.“

A ešte všelinejaké iné chýry chodili o Tvarohoví po Tvarožníku. Dobrý chýr ďaleko ide, ale zlý ešte, vraj, ďalej. Tak i tieto chýry rozleteli sa po celom okolí. Tvaroha nik rád nevidel, každý by mu bol nedbal iba škodiť. Ale aj mali prečo. Tvaroh vypravotil vlastného brata z domu, takže chudák musel sa potom po svete potĺkať, a už s odrastenými deťmi. Ľudia ho už ale od desať rokov nevideli. Vtedy bol prišiel ešte do Tvarožníka, mysliac, že mu brat aspoň len niečo nahradí. Ale ten nič, ani len priznať sa mu nechcel.

Ale ho o krátky čas začala pokuta doháňať. Tu oheň, tu povodeň, tu neúroda a všetky neresti začali stíhať Tvaroha, takže dnes, hoci ku svojmu imaniu pripojil i bratovu účasť, je omnoho chudobnejší, akoby bol býval len pri svojom diele, keby ho neboli také nehody prenasledovali. Vzdor všetkému tomu on bol predsa len ešte bohatý človek a pyšný na svoje bohatstvo.

Vidiac Tvaroh, že ho už nik neobdivuje, vošiel do maštale, že očeše svoje koníky. Vošiel medzi ne; ten od prejmy dovtedy sa naťahoval na gazdu, kým mu neodtrhol šnúrku z košele, čo mu dolu prsami visela. Gazda nenahneval sa preto tak veľmi na pejka, len tak z lásky hlobnul ho česadlom po bedre. Pejko ani len chvostom nehol. Veď on už nie je šteklivý. Keď sa takto s koňmi zabával, pripadli mu nové nohavice prachom. No, nič preto, ved sa to skefuje. Čižmy, tie mu veru tak ľahko nezapadnú — lebo ich ešte nemá! Akurát dnes mu ich má doniesť šuster Klopačka; a aj bol uňho ešte za rána obzrieť, čo a ako je s tou robotou, ale vtedy ešte bolo treba na nich popripaľovať a vycifrovať podošev, lebo bez toho čižmy nič nestoja a pridlho trvajú. Miško Tvaroh je teda bosý, i košeľa na ňom len stará, zafúľaná. Nuž ale to mu ani nik nemôže mať za zlé, lebo ku statku len nepôjde vyobliekaný ako do kostola.

Koníky sú teda nakŕmené i napojené; treba sa obzrieť ešte o vozík, do ktorého má zapriahať. Hja, tam mu stojí pod cieňou, celkom hotový, len ho vysotiť do dvora a kolá vymastiť, aby nič po nič nevyhvizdovali. Keď voz vystrčil, rozletel sa kŕdeľ sliepok po dvore, ktoré tam na ňom sa oberali ako pred dažďom obyčajne; kohút, ten vyletel na smetisko a tam zakikiríkal.

Miško ani nemal kedy obzrieť svoj vozík: už tu Klopačka, šuster. Zastal predo dvermi, ale v ruke nemal žiadnych čižiem.

„Vitajte, pán majster! Nuž a čižmy, kdeže sú čižmy? Sú už tu?“

„Budú — óh, budú,“ pokyvoval mu hlavou Klopačka, „o hodinku, o dve.“

Miško Tvaroh poškrabal sa, ale dokonale, a klobúk sotil z jedného ucha na druhé.

„Nuž a ste ich ešte nevedeli zlepiť! Čo slinami — ale by som ich už bol len nejako zlepil. A keby som vám hneď nebol povedal: reku — majsterko môj drahý, takto a takto — ušite mi čižmy, ušite; na dnes týždeň idem do Otruboviec na krštenie, a tam len nemôžem byť bosý, alebo — bože, odpusť hriechy — v krpcoch, veď by ma odtiaľ šupasom vyviedli. A ono — a ono — nič — hm, hm,“ a Miško ešte raz pokrútil hlavou.

„Pravdu máte, Mišíčko môj radostný, spravodlivú pravdu; ale i ja mám pravdu. Joj, bože môj, hlava mi je celkom prevrátená: neviem si ani rady. Už som celý ako osprostený.“ A majster Klopačka chodil nespokojne popod stenu, mykal klobúk na hlave sem i ta, vyberal fajku spoza zástery a zasa ju ta stŕčal a konečne hodil ju o zem ako nahnevaný. Tvaroh sa ho zľakol, chytil ho za ruku.

„No, čože vám je, čo? Nože sa netrápte toľme, nože si dajte povedať. Čo sa vám len stalo, že ste si to tak k srdcu pripustili. Var sa na mňa hneváte, a či ste dnes ráno ľavou nohou stali?“

„Veru stal — dobre vám smiechoty robiť. Ale viem, že by ste nerobili mnoho smieškov, keby ste vedeli, čo je, čo sa robí!“

„Ach, nuž, chvalabohu, nerobí sa nič. Čo by sa malo robiť? Plte nám neutonuli, humná nezhoreli, kone nepodochli. Ba dobre nám je, ideme na hostinu; len voz pomastiť, zapriahnuť doň, a hijó!“

„Mišíčko môj radostný, akože len pôjdete na ten krst, keď nemáte čižiem.“

„Čo to povedáte, že nemám — čože nemám? Či-i-ižiem? Nuž veď čižmy boli. Načože by bola piekla moja žena kúsky a tú praženicu? Čižmy, tie mi vy vystanovíte, alebo nahradíte mi škodu; to vám povedám, ako že ma Mišom volajú. Nuž ale čo ste len zmysleli, veď ešte dnes ráno som ich videl, už boli skoro celkom hotové.“

„Nuž veď i ja, Mišíčko, vlastnej smrti by si sa bol skôr nazdal že tomuto. Človek by si to ani nepomyslel. Ja som pekne vzal váš merťuk, dľa neho si vyhľadám kopyto. Ale moja žena zavolala ma do kuchyne, že vraj čosi hriateho spravila. Kým som bol v kuchyni, môj chlapec — veď viete, aké sú deti — vzal kopyto a hodil ho pod verpánok medzi ostatné kopytá. Miesto neho — ani čo by mu bol zlý duch pošepol — položí vám kopyto druhé, čo som Ondrejovi Ferancovie bol nahotovil.“

„A to naschvál, naschvál, a či len tak?“

„Horkýže váš naschvál, veď chlapec ešte nemá len na tretí rok. Viete, také deti vám všetko chytajú do rúk. Človeče, len oči si chráň pred nimi. Čo vidia, všetko chcú mať.“

„Nuž a potom, veď ste len var mohli poznať, že je to celkom iné kopyto ako to prvšie. Kdeže vám bol tiež rozum, kde?“

„Veď len poznajte, ako chcete, Mišíčko môj, keď vám je kopyto jedno ako druhé. Že je tam akomak väčšie, ktože vám to hneď len tak od oka uhádne? A to hriate mi tiež zavŕtalo v hlave. Človek, ako trúnok oblizne, hneď je osprostený ako kôl!“

„I ušili ste tie čižmy?“

„Veď ušil, ušil! Radšej som si mohol ruky po samý lakeť odťať. Iba dnes, keď som ich už spravil, meriam ich, a hľa, od vašej nohy sú veru väčšie, takže do jednej čižmy sa vám obe nohy zmestia. Nuž veď viete, aký je Ondrej Ferancovie chlap, že je len čosi väčší od vás.“

„Keby len nie toto krštenie,“ horekoval Tvaroh, „veď by sa ja netrápil. Ale čože: človek sa sľúbi, radostník sa upečie, žena je už deň tam, nohavice i celý oblek sú tu, celkom nové; len čižiem takto nič a nič.“

„Už sa len musíte dajako bez nich zaobísť,“ nadhodil mu nesmelo Klopačka.

„Ale ja zaobísť? Nuž a ako? To vari mám plný rám čižiem! Ani len krpcov nemám, nieto čižmy. Ja som nerád na také daromnice nakladal; ale teraz čo treba, to treba.“

„Švagre, choď bosý, aj tak si už nie richtárom.“

To mu povedal švagor Juro Dorúbaný. Toto slovo Tvaroha popchlo, ani čo by ho bol ovad uštipol. Lebo bol pred piatimi rokmi richtárom. Ale nechcel nijako obuv nosiť, vždy chodil len bosý. Obec Tvarožník mu naložila, aby si obul krpce, keď má ísť pred slúžneho, veď aj tak dostáva tri páry ročite.

„A na zimu čože budem nosiť, keď si ich v lete všetky poderiem?“ V Tvarožníku mu to za pravdu dali, i prihodili mu ešte dva páry. Ale richtár v krpcoch chodiť len nechcel a nechcel; preto ho z richtárstva zhodili, aby slávnej obci nerobil takú potupu. A teraz kto mu to napomenie, ten nech sa len prace pred ním. V taký čas nehľadí mnoho, či to pán, či nepán; každému ohradí poctivosť. Tak aj teraz osopil sa na švagra. Otvoril ústa a prstom ukazoval do nich, hľadiac do neba, a vravel:

„Juro, jedz! Á-á-á!“

Juro Dorúbaný zostal ako obarený rak. Ešte aj päty začervenali sa mu od hanby a jedu. Hej, keby to tak nebol švagor (a keby nebol taký mocný), viem, že by mu na štici ukázal, ako sa mrkev ťahá. Šuster Klopačka, len sa tak namínal od strachu, čo to bude; lebo vedel, ako sa Juro na tom veľmi hneváva.

Juro je tesárom. Raz staval humno u jedného dobrého gazdu; ale ten bol skupáň, a Juro bol zas prihlboký; keď sa raz k mise dostal, nezložil lyžicu dovtedy, kým len dna nevidel. Gazdu to zamrzelo, i pomyslel si: „Počkaj len, veď sa ty kedysi doješ!“ I predložil tesárom plnú misu bryndze a chlieb. Ale čože, keď tá bola sypká ako prsť, v ústach sa rozsýpala, a dolu hrdlom ísť — nedajbože! Juro, ten začal hltať. Plnú hrsť vsypal si jej do úst a chcel ju razom prežrieť. Ale bryndza sa spätkovala. Oči mu vysadila ako plánky; tvár mu obelasela ako šata, a milý Juro začal sa zachodiť. Tu ponúkol ho ešte gazda, ale len na posmech:

„Juro, jedz!“

Juro neriekol ani slova, lebo nevládal, len ukazoval si prstom do otvorených úst a volal: „Á-á-á,“ akoby chcel povedať: „Veď ja dosť jem, ale čože, keď ti je tá bryndza veľmi sypká. Ľúto mi je, že nemôžem jesť, ale keď nemožno, nuž nemožno!“

Švagrovia by sa boli veru pochytili, lebo ako kohúty stáli proti sebe; ale načo by tam bol býval šuster Klopačka? Ten chodil od jedného k druhému a prosil:

„Nieže, Juríčko, nie; majteže rozum. A vy, Mišíčko, čušteže, čušte; veď sa to pridá, keď sa takáto prípadnosť stane.“

„Veď ja nič, ale čo mi má spomínať také bláznovstvá. Tu ešte i richtárstvo! Veru mu ja stojím o richtárstvo!“

„A ty čo mi máš a-ákať. Ani ja som nie dnešný.“

Švagrovia si ešte pohundrali, až konečne jeden odišiel do komory, a Tvaroh s Klopačkom do izby. Tam do tých čias obrábal Klopačku, kým nesľúbil, že mu požičia tých čižiem, čo sú ušité Ondrejovi Ferancovie.

„Len, Mišíčko, dajte na ne pozor. Šanujte ich ako oči v hlave; lebo čo by mi povedal Ondrej, keby som mu dal čižmy znešvárené a zabrýzgané? Akože by potom šiel v nich na sobáš? A do nedele musíte prísť domov, lebo už v pondelok má Ondrej sobáš.“

„Zašanujem, pán majsterko, zašanujem, ako by som nie? Pane bože, veď ma len znáte, že som nie potáraný človek a že na svoje veci dávam pozor, nieto ešte na cudzie.“

„Veď ja viem, Mišíčko, viem; to som vám len tak povedal. Najlepšie by bolo, keby ste tu ani neobúvali tých čižiem; mohlo by sa im niečo stať na ceste. Teraz si stiahnite krpce, a keď budete dochodiť do Otruboviec, obujte si čižmy.“

„Dobre tebe vravieť, že obuť krpce. Ale kdeže sú tie krpce,“ pomyslel si Miško; no len pristal na Klopačkovu radu, že si doma obuje krpce.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.