Zlatý fond > Diela > Sviatočné dumy


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Sviatočné dumy

Dielo digitalizoval(i) Michal Belička, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Tomáš Soóky.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • Zmenšiť
 

1

Pán Peter Durina, poctivý švec z Neradíc, a v akej to práci! Keby sa v zrkadle videl, vlastným očiam by var neuveril. Plátenná, zamastená zásterka vôkol okrúhleho tela, celkom dľa obyčaje, ale v ruke — krídlo, husacie krídlo! Nuž tak, pán Peter utiera krídlom prach zo všelijakých starých obrazov, čo ešte za svojho mládenectva bol zhonobil. Keby pánu Petrovi len pred desiatimi rokmi bol prorokoval, že na takéto chodníčky vyjde, ja viem, že toho ošemetníka by bol zažaloval. Keby sa mu to len takto dva roky bolo prisnilo, bol by egyptský snár možno do potoka hodil. Nuž veru by mu to nik nebol povedal, že bude na starosť husacím krídlom prach z obrazov zmetať. To by práve tak bolo, akoby mu bol niekto povedal, že v Miškovci[1] už niet deväťsto deväťdesiatdeväť ševcov, ale že toto osudné číslo je prekročené a že ich je až hen tisíc. A to komu by švec, poriadny švec uveril?

Aj pani manželka jeho, opatrná matróna Dorotea Durinová, rodená Lačná, s uľaknutou tvárou hľadí von oknom do dvora a sleduje muža svojho v neslýchanej práci. Kedy-netedy obráti sa k mazáčke, čo je s ňou v izbe:

„Katrena, svet sa akosi prevracia. Bude alebo vojna, alebo cholera — lebo dobrého sa nedožiješ ničoho na tomto svete. Ja povedám, že sa čosi ide robiť.“

Katrena v nedorozumení pozrela na pani majstrovú. Ale vždy priochotná prisvedčiť i na to, čomu nerozumie, hneď prikyvovala hlavou:

„Veru, veru, ja tiež to povedám — od malička. Ešte som bola malým dievčaťom, ani som var ešte ani do školy nechodila, keď nám prebehla srna cez dvor. A môj nebožký otec — pán boh mu daj ľahko na duši — ten hneď povedal: Dievča, zachovaj si, bude čosi. A hneď na druhý rok po dedine pohynuli tie háby. Nuž i teraz.“

„Var sa dačo stalo?“ skočila jej pani majstrová do reči. „Ani si mi nič nepovedala. Čože nerozprávaš?“

„Ja že vám to už povedali! Nuž vy ste to nepočuli — hm, hm. Minulej jesene zo desať kapustných hláv vystrelilo a baba povedala, že na dievky nebude veru dobre. A pomyslite si len — naša tiež vystrelila.“

„Var si ju počula,“ zasmiala sa majstrová.

„A akože! V ušiach mi len tak zaľahlo.“

„Ach, iď, dievčička, a nepleť mi také veci. Veď kapusta len nevystrelí ako flinta — to sa nenazdávaj. To len tak povedajú, že kapusta vystrelila, keď podjeseň sprostred hlavy vyženie mládnik a začne kvitnúť. Videla si to už?“

„Hej, videla — ale som dobre nevidela… ja neviem…“

„No, daj ty tomu, Katrena, pokoj: pre kapustu ešte nebude vojna; neboj sa ty nič. Ale tuto — len pozri do dvora na môjho starého, čo robí. Keď ho vidím tak na lavici sedieť a obrazy čistiť, dobre sa mi dačo nestane. Vlani by sa nebol chytil do ženskej práce, čo bys’ mu bola ruku odťala. Mne sa všetko tak vidí, že sa ide veľmi premeniť, a to býva pred smrťou. Ach, tak mi ho je ľúto — akiste nebudeme už dlho spolu. Pôjdeme lebo jeden, lebo druhý.“

A pani majstrovej hlas sa zatriasol; šlo jej do plaču. Na prostú, jednoduchú Katrenu to mocne podejstvovalo, zbledla.

„Ach, var naozaj! Bože môj — var už! Kto by to bol povedal! Moja mať…“ i Katrene počal sa hlas triasť. Spomienka na zomrelú mater zvírila ten svet polospiacich bôľnych citov, a oči jej zvhli slzami.

„Nie, nie, neboj sa. Boh je nie taký náhlivý ako my,“ chlácholila ju pani Dorota. „Ja len povedám, ako sa môj zmenil. Po iné roky, keď prišlo bielenie, zriekol sa na dačo a šiel do Mechanova; domov sa vrátil len v samú tvrdú noc. Darmo som ho prosievala, aby zostal, aby dačo pomohol — on išiel a celý boží deň nepreložil krížom slamy. Čo sme sa pre toto nahrýzli, najmä hneď v prvé roky, čo sme sa zobrali — nech pán boh chráni! A teraz sám sa domyslel. Milý môj muž dobrý!“ šepkala zanieteným hlasom stará, obrátiac sa ku Katrene. „Na starosť ľudia sú vraj už ako deti; že sa pred smrťou nátura človeku celkom prevráti. Bože, ak sa to splní: kde sa vrhnem, ja, opustená žena!“

Katrena opovážila sa vysloviť nádej, zachytiac sa ostatných slov majstrovej.

„Veď var to ešte tak hneď nebude. Pán majster je ešte dúži, ako býval.“

Pán majster Durina nerozmýšľal o takýchto čudných, smutných veciach; cítil ešte silu ducha i tela. Jeho myšlienky lietali vôkol toho, čo sa v jeho dome, ba v celej dedine práve dialo — vôkol bielenia. Zišlo mu na um, ako sa mu kedysi protivilo voňať vápno, ako ho dusievalo v novovybielenej izbe.

Ale on vedel, chvalabohu, rozumom pohnúť, aby obišiel bielenie. Zobral sa ráno do Mechanova, najbližšieho mestečka, a tam dočkal, kým mu ponad hlavu búrka prehrmí. Žena mu to už nemala za zlé, ba bola rada, že aspoň nehromží na ňu pre bielenie. Týmto spôsobom každý rok dva razy dostal od ženy dovolenciu zabaviť sa v meste do dobrej vôle. No nenadužíval ju. Šiel k starému priateľovi Kropáčovi, s ktorým kedysi vandroval, a spomínal s ním tie zlaté časy. Tieto rozpravy zostali starému Durinovi v milej rozpomienke a zakaždým vzdychol, keď pomyslel nato za starým priateľom, ktorý je už na druhý rok v zemi.

No krem toho ešte dva razy vyhnali pána Petra z domu. To bolo už veľmi dávno. Jeho stará nemala ešte tvár vráskami rozbrázdenú. Len dva razy v celom živote sa to prihodilo, ale pamätá to tak, akoby to bolo včera bývalo. Mladá pani Dorota čosi ochorela; do ich domu vtiahla akási široká, smelá ženská. Tá rozkazovala v dome ako doma. No počúvať ju nemal iný kto, len pán majster Durina a jeho švagriná, čo prišla zo susednej dediny navštíviť chorú sestru. Široká ženská rozkazovala mnoho, ale pánu majstrovi rozkázala len to, aby sa stratil. Zazrela naň zlobno, akoby niečo mala proti nemu. A ono vidí boh i svet, pán Peter jej nikdy zlého slova nedal. Čo mal robiť? Voľky-nevoľky vytratil sa do sadu a tam ustarostený túlal sa popod stromy. Po chvíli zunovalo sa mu i to. Doniesol si tenkú žŕdočku a začal čítať slivky, ktoré horúce lúče letného slnka začali priodievať nachom. Čítal ich po jednej, veď mal dosť času, dotknúc sa každej žŕdočkou. No zavše sa zmýlil a musel začať znova. Akýsi nepokoj, strach rozhostil sa v srdci jeho. Práve dochodil až k samému vrcholcu, keď pribehla s rozohriatym, červeným lícom udychčaná švagriná a zvala ho dnu.

Nestačil vstúpiť do pitvora, keď počul divný, dosiaľ v dome jeho neslýchaný hlas, akoby plač. To bolo novonarodeniatko, jeho dcérka Julka.

Pán Peter nevedel, čo má od radosti robiť. Prvé bolo, že objal i širokú ženskú i švagrinú, za čo mu obe dokonale vynadali. Bol by chcel vyobjímať celý svet a rozdať všetko, čo mal. Hej, boli to krásne časy; škoda, že tak minuli! Dcéra je už dávno vydatá, zaopatrená; býva neďaleko a i s mužom kováčom navštevuje obstarných rodičov. Syn — ten je vyučený švec, ale teraz je vo vojne.

Na tieto krásne dni tichého blaha rodinného sa pán majster milo rozpomína. Naprostred izby stojí masívna kolíska, čo dedinský tesár napochytre zhlobil. Nie okrášlená, ale mocná: neprežijú ju ani detné deti Durinove. On sedí na nízkej trojnožke pri verpánku a zužuje na kolenách akúsi čižmu. Neďalekým oblokom vpadá do izby jarné svetlo slnka. V klepot mlatčeka majstrovho zamieša sa tichý smiechot z kolísky. To mladý Durina stvára, prebúdza sa vždy so smiechom. Starý očuje hlas syna; a on obsedel by i na žeravom uhlí, ale toto — nie, to nevydrží. Šmarí čižmu pod verpánok a postaví sa pred kolísku. Z nej hľadí dvoje drobných, veselých očiek naň. Majster nadstrčí svoj zasmolený, prácou spuchlý palec a spod perinky vynorí sa drobná rúčka a objíme hrubý palec útlymi, mäkkými prstami. Za rukou nadvihne sa dopoly malá postava smejúceho sa decka. Starý sa zasmeje a v jeho rehot mieša sa tenký hlások syna. Starý schytí dieťa na vykasané, chlpaté ruky a nadhadzuje ho. No vtom odchýlia sa na kuchyni dvere i počuť čísi hlas:

„Čože to zas stváraš? Nepovedala som ti, aby si sa do toho nemiešal! Teraz, keď si si ho vedel zobudiť, i varuj si ho!“

Chcela byť prísnou, ale nešlo jej to. Slová jej povedané boli hlasom, v ktorom zbadal muž chvenie sa citu. Zabehol ku dverciam drobným krokom, akoby chcel znázorniť, že kráča menom svojho syna, a podal ho žene.

„Na si ho — na! Papaja jedného! Nedá mi nikdy pokoja, tento zbojník!“

„Iďže mi ho — zafúľanče!“ odprášila ho stará k trojnožke. On, zmorený slasťou, povzdychol zhlboka a dlhým, svojským krokom stúpal k verpánku.

Takéto hádky bývali každý deň u Durinov a krútili sa vždy vôkol detí. So žiarlivosťou sliedili, ku komu sa kloní väčšmi láska dietok. Najväčšmi sa priečili preto, že čie meno vedeli deti prv vyriecť. Hádka ešte podnes nenie rozriešená. Starý sa bije v prsia, že syna zjavne počul vyriecť: tata. Stará sa zas verá, že to nebolo tata, ale papa. Potom ho do tých čias učila, kýmkoľvek nevyriekol „mama“, a privlastnila si, že jej meno vedel chlapec najprv. Pán Peter, rozhnevaný hádkou, často si hundral čosi na trojnožke. Chudák, prehral. No keď deti vyrástli a prišlo im ísť do školy, to zas otec vstúpil do popredia. Učil ich písať a čítať. Sedeli pri ňom pri verpánku a podchvíľou opytovali sa ho, čo to za litera a ako sa číta. Stará zelenala sa od závisti a v noci často zožierala si srdce, prečo nevie aspoň čítať, aby jej ten zafúľanec nerobil takéto prekážky.

No pomaly — pomaly všetko prišlo do poriadku. Deti vyjdú zo školy, samovoľne pripojili sa tu k otcovi, tu k materi, dľa okolností. Chlapec učil sa ševcovstvu, a tak najviac býval s otcom, dievča s materou. Po dávnom zápolení a žiarlivosti zostali im len rozpomienky, ktoré vylúdili na ich pery šťastný, blažený úsmev. Prišla pomaly i svadba dcérina. Durina začrel smelo do vrecka, aby sa jeho dieťa nikoho nezahanbilo, a mať vystrojila si dcéru, že sa celý svet díval.

Ej — bolo to dávno, dávno. Tá slivka, na ktorej pán Peter ovocie čítal, už dávno zbútľavela; len pod kôrou zostal jej úzky pruh, ktorým prechodí životná šťava do schnúcich konárov. Teraz by veru bolo ľahko počítať na nej bystričky. Vlani nenarástla na nej už ani jedna. Stará koľko ráz už nadškrtla, že tú starú slivku treba už zoťať, ale pán Peter odkladá ju z roka na rok. Ako by mohol priložiť sekeru k tomu milému, pamätnému stromu.



[1] Miškovec — priemyselné a obchodné mesto v severovýchodnom Maďarsku. Mal značný počet slovenského obyvateľstva a bol známy koželužstvom a obuvníctvom.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.