ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Práve pred desiatimi rokmi bol som podal v Pohľadoch (XXIX, č. 1, str. 29 — 51) rozpomienky z mojich časov kandidátskych. Nebolo toho mnoho, ale predsa poznačené nachodia sa tam udania o osobách a skúsenostiach, ktoré po takom dlhom čase i teraz ešte nestratili nič na zaujímavosti, zvlášť keď ich porovnáme s terajšími časy, radi by sme povedali, že „povojnovými“, keby rozbúrené vlny úžasnej svetovej vojny po dlhých krvavých piatich rokoch boli konečne utíšené a keby túžobne očakávaný, opravdivý pokoj medzi národmi už raz zavládol! Myslím teda, že i moje zážitky kaplánske na fare skalickej vo veľmi pohyblivých rokoch 1860 a 1861, teda po osemapäťdesiatich rokoch, nebudú bez zaujímavostí pre čitateľov Slovenských pohľadov.

Farár skalický Ľudovít Lichard, mladší brat slávneho slovenského spisovateľa Daniela Licharda, bývalého profesora štiavnického, na krátky čas farára skalického, konečne redaktora vládnych viedenských Slovenských novín, potom hospodárskeho Obzoru a pôvodcu mnohých populárnych, s veľkou záľubou čítaných spisov, bol veľmi tuberkulózny a musel mať na výpomoc kaplána, lebo po každej kázni, hoci sa nenamáhal, dostavilo sa pri ňom pľuvanie krvi. Ľudovít Lichard bol dobrý, poctivý Slovák, svedomitý kňaz a milovník klavírovej hudby. Obyčajne, keď sa jeho malé deti rozplakali a dobrosrdečná, šľachetná matka nijako ich utíšiť nemohla, zasadol ku klavíru a začal hrať odzemkový nápev národnej piesne „Štyri kozy, piaty cap!“ a deti sa hneď prihrnuli k nemu, pochytali sa rúčkami a dali sa do taktu cupkať. A bolo po plači! Koľko ráz som ich videl tak poskakovať a usmievať sa, hoci mali tváričky slzami zmáčané a nošteky — ale to už nepoviem aké. A otec, dobrák od kosti, mal k nim vždy láskavé slovo, že sa potom ďalej hrali a zabávali, akoby sa nič nebolo stalo.

Toho času bolo v Skalici výborné nižšie gymnázium, s vyučovacou rečou českou. Nikdy som nepočul, že by sa bol kto z mešťanov sťažoval na vyučovaciu reč a na tých odborne vzdelaných, znamenitých profesorov. Direktorom gymnázia bol Ján Kvetoslav Klumpar, výborný filológ, u žiakov obľúbený a mešťanmi všeobecne ctený. Keď po rakúsko-maďarskom vyrovnaní dochodili prípisy maďarskej námestnej rady na direktora nie viacej nemecké, ale maďarské, ktorým českí profesori nerozumeli, stala sa naša evanjelická fara takým prekladateľským bureau,^[1] a my sme s Lichardom tie prípisy prekladali k veľkej spokojnosti Klumparovej. Niekedy sme si, pravda, dosť hlavy nalámali, aby sme niektorú siahovú vetu nie slovo za slovom, ale aspoň zmyslom do češtiny preložili. A nemal nás kto kontrolovať, lebo vtedy bolo v Skalici veľmi málo ľudí, ktorí by boli vedeli dobre po maďarsky hovoriť; ani za celý čas môjho pobytu tam nepočul som na ulici ani slova maďarského. Pravda, z tých, ktorí vtedy boli ešte len chlapci a potom boli preháňaní cez retorty maďarských škôl, počnúc od abecedy až po univerzitu, vyrástli temer samí korenistí Maďari, akoby sa niekde na hortobáďskej puste boli narodili.

Z môjho rodiska Lubiny prišiel som do Skalice v mesiaci júli 1860, keď už cirkvi, ktoré sa boli zriadili podľa septembrového patentu z roku 1859, boli následkom maďarónskych agitácií mnohé od zriadenia poodpádali, alebo — ako to dr. Hurban povedal — doneriadili sa. Tak mal i Lichard mnoho mrzutosti, keď mu nespokojenci cirkev, predtým pokojnú, vzbúrili a k odpadnutiu od patentálneho zriadenia priviedli. Mne bol Kuzmány pri odchode z Viedne sľúbil, že ma príde do Skalice ordinovať. I čakal som, že sa cirkev po utíšení prvej búrky zas k patentálnemu zriadeniu navráti, takže Kuzmány bude môcť prísť do Skalice. Maximilián Hudec, ktorý bol vo Viedni veľmi horlivým Slovákom, bol mi písal, že netrúfa u mňa toľko stálosti, že by som dočkal na posviacku, ktorú mal vykonať Kuzmány. Mne by bolo bývalo najmilšie, keby sa to bolo mohlo stať. Ale Lichard mi povedal, že sa to pri daných okolnostiach stať nemôže, lebo sfanatizovaní nespokojenci by ma mohli z fary vyhádzať a chorý farár by tak zostal bez pomocníka, ktorého k blížiacim sa vianočným sviatkom nevyhnuteľne potrebuje a bez neho nijako sa obísť nemôže. Opísal som teda Kuzmánymu, ako veci v Skalici stoja, a prosil som o úpravu, ako sa zachovať. Či naňho čakať, či s ohľadom na chorého Licharda, aby na sviatky bez pomocníka nezostal, dať sa ordinovať Stromskému v Prešporku. Odpovedal mi, že keď je tak, on mi to nezazlieva, keď sa dám ordinovať v Prešporku, čo sa potom 18. decembra 1860 stalo. Ale môj milý Macko Hudec, ktorý ma za takého slabocha považoval, pozdejšie prehodil kepeň, a ja som vždy zoslal, čím ma boh stvoril, Slovákom. Pravda, nikdy som sa vyzývavo nechoval, nikoho som nedráždil, nikomu sa nevyhrážal. Ja rozumiem hrozbu, ale len tam, kde sa tej hrozby niekto naľaká. Ale kde moju hrozbu ohrozovaný schytí za tenší koniec a hrubším ma ovalí po hlave, tam by som musel byť pošinutý na rozume, keby som silnejšiemu hrozil. Tak ja rozumiem slovu Kristovmu: „Neodpírejte zlému,“ lebo keby som ho nemiestnym odporom ešte viacej rozkatoval, rád by som vedel, čomu dobrému by to poslúžilo.

Nezadlho potom bol Hudec povolaný na faru púchovskú, kde v rokoch 1865 — 70 úradoval a potom prijal povolanie na štátnu preparandiu^[2] do Levíc ako profesor hudby, lebo bol dobrý hudobník a spevák. Tam si pomaďarčil meno a menoval sa Bán, možno aby meno „Hudec“ jeho deťom nezavadzalo. Ako penzionovaný profesor bol za čas kaplánom u Trsztyénszkeho pri slovensko-maďarskej cirkvi v Prešporku, kde ho raz Trsztyénszky môjmu švagrovi týmito slovami predstavil: „Môj kaplán, ktorý sa teraz menuje Bán, predtým sa menoval Hudec a pozdejšie ktozná ako sa ešte menovať bude!“ Ja som vždy ľutoval Hudca a ľutujem ho i v hrobe, že takú metamorfózu^[3] podstúpil, akú by od neho nikto, ani on sám ešte roku 1865 nebol očakával. Tak sa nám premenil i Baltík, ktorý mnoho ráz pred svojím vyvolením na biskupský úrad také skvelé dôkazy bol dal svojej lásky a vernosti k slovenskému národu, a potom okolnosti priviedli ho ta, že sa vrhol do náručia tých, ktorí všetko podujímali, aby jeho vyvolenie prekazili. Na ňom sa naplnilo slovo Kristovo Petrovi povedané (Ján XXI, 18): „Když si byl mladší, opasovals’ se a chodíval si, kams’ chtěl; ale když se zestaráš, vztáhneš ruce své a jiný tě opáše a povede, kams’ bys ty nechtěl,“ ako tieto slová spomenul náš výtečný Michal Bodický^[4] v nekrológu Baltíkovom^[5] a ako som to bol Baltíkovi písal ešte pred rokom 1909. Ja cítim len úprimnú ľútosť nad touto premenou Baltíkovou, ale nikdy sa neopovážim dvíhať kameň proti nemu. Keď asi v osemdesiatych rokoch minulého storočia bolo viacej bohoslovcov vyhodených z Prešporka, o pár dní zatým bol som tam návštevou u kapitána Schnellera, postretol ma na ulici profesor Pukánszky a rozprával mi, čo sa s tými žiakmi stalo. Potom navštívil som i biskupa Gedulyho, a keď do spomienky prišli tí vyhodení študenti, riekol som Gedulymu: „To sa nemôže schvaľovať, keď študenti i po nociach kaviarne navštevujú a tam si vyspevujú, lebo ich chudobní rodičia na to posielajú do škôl, aby sa tam pilno učili a k svojmu budúcemu povolaniu náležite pripravovali, a nie aby si po nociach v kaviarňach z kopýtka vyhadzovali; a za to by bol dostatočný trest býval, keby na dve hodiny do karceru boli bývali zacviknutí. Stavil by som sa — reku — keby sudcovia týchto vyhodených študentov ruku svoju na srdce boli položili a si tú otázku predložili: Či sme my, ako študenti, horšie veci nepostvárali?…“ Odpovedal mi žalostným hlasom: „Pravdu máte, ale ja som len súdny výrok musel podpísať.“ Z tých vyhodených študentov jeden umrel vlani v Amerike, druhý sa dostal do Bulharska a tam zažil hrúzy svetovej vojny.

V Skalici dávnejšie kvitlo súkenníctvo a skalické súkna tešili sa dobrej povesti na široko-ďaleko. Za môjho pobytu v tomto meste boli už len, tuším, dvaja, ktorí vyrábali na ručných strojoch súkna a vyvážali ich na trhy do Trnavy a Pešti. Ale súkenníctvo odvtedy, ako počúvam, celkom zaniklo. O skalickom súkne sa hovorilo, že je také mocné, že keď si z neho niekto dá ušiť kabát alebo nohavice, tak dlho ich bude nosiť, až z nich nezostanú len dierky na gombíky.

Zakiaľ tu kvitlo súkenníctvo, zatiaľ sa pestovala i na roliach postrihačská štetka (Dipsacus fullonum), z ktorej som tu už ani jedného exemplára nenašiel, hoci možno, že sa kde-tu jeden kus v poli potĺka ako zbytok niekdajšej kultúry vo veľkom, na vývoz. Rastlinu túto menuje Reuss (Května Slovenska, 202) i „marena, rýt, mara, broc, brotec“ a udáva ju „na smetiskách mezi vinicemi. Mezi Děvínem a Břetislavou, a tu i tam jihem i západem Slovenska“, ale všade len zdivočenú a bez stáleho stanovišťa. Zato na veľkých plochách sa pestovala iná farbiarska rastlina, ktorú keď som po prvý raz videl, považoval som ju za kŕmnu alebo cukrovú repu. Je to boryt, šart i vajt zvaná rastlina (Isatis tinctoria). Reuss na udanom mieste hovorí, že rastie „při cestách, na loukách; mezi žitem, Miškovec, Podmatra, okolo Trnavy, Kepčína, Břetislavy“, ale nespomína, že by sa kde na území Slovenska pestovala vo veľkom. Okolo Trnavy, Hlohovca a Udvarnoku sám som ju videl a zbieral medzi obilím ako dosť častú burinu a myslím, že tam niekde kedysi pestovaná bývala na roliach a teraz húževnate drží sa na svojom stanovišti. V Skalici ju menujú vajt a listy jej viac ráz do roka kosákmi zrezávajú, veľkým kamenným, koňom ťahaným kolom, s prísadou haseného vápna, na kašu mačkajú, z tej kaše rukami guľky veľkosti orecha formujú a na leskách, osobitne na to pripravených v sušiarňach sušia a ako prísadu do indiga fabrikám na farbenie vlny a súkna na modro do cudzozemska vyvážajú a len malú čiastku doma spotrebujú. Pekný pohľad poskytuje tabla aj tu na semeno nechaná, keď kvitne. Je to ako kus zlatožltého koberca na zeleni obilím posiateho poľa. Vtedy platili za starý cent takých vajtových guliek osem zlatých. A pestovanie vajtu sa výborne vyplácalo. Daniel Lichard, ktorý každoročne na letovisko s celou rodinkou prichádzal do Skalice, lebo tu mal brata, svokrov a švagrov, uviedol v Skalici pestovanie tmavopurpurového slezu (Althaea rosea atropurpurea), ktorý tu malvou menovali. A toto sa omnoho lepšie vyplácalo ako dochovávanie akejkoľvek inej rastliny. Keď počal slez kvitnúť, otrhávali sa na ňom kvety i s kalichmi, ktoré potom doma odrezávali sa od zelených kalichov, aby len samé lupene zostali. Cent sviežich kvetov s kalichmi dal očistený dvadsať funtov čistého suchého kvetu. Spočiatku sa predával cent suchého kvetu za sto zlatých. Pozdejšie cena kvetu slezového veľmi klesla. Ale keď sa z Ameriky dostala hrdzavej farby hubka Puccinia malvacearum, tá slezové kultúry zničila. Pozdejšie urobil som i ja pokus s dochovávaním tohoto slezu na Považí, ktorý sa znamenite vydaril za dva roky, ale už na tretí rok boli byle, listy a kalichy touto hubkou pokryté a ja som prestal malvu sadiť.

Túto skazonosnú hubku som ja prvý v celom mocnárstve spozoroval, a keď mi na môj dotaz Daniel Lichard odpovedal, akej spusty narobila na slezových kultúrach i v Skalici, uverejnil som to v Skofitzovom botanickom časopise. Od tých čias máme tohoto amerikánskeho votrelca nielen na pestovanej v záhradách „slezovej ruži“, ako ľud túto Althaeu menuje, ale i na divo rastúcich druhoch slezu Malva silvestris, rotundifolia a borealis, a už sa tejto hubky nestrasieme. Mestský kapitán bol komusi niečo prekotil, ktorý mal za to naňho zlosť a aby sa mu pomstil, počkal, až jeho slezové pole počne dobre zakvitať, potom mu ho cez jednu noc celé pokosil. Roľa bola pod dve merice a jeden kosec by takú veľkú plochu za krátky čas jednej letnej noci nebol mohol naholo pokosiť, muselo tých tajných koscov byť viacej a túto neplechu veľmi opatrne vykonali, že pri práci neboli dolapení. Taký chunchuzský^[6] kúsok vykonaný bol pozdejšie i v Podhradí jednému gazdovi, ktorý vyzradil kmínov, že boli pochytaní a z krádeže usvedčení. Na druhý deň videl gazda celý rad svojich mladých slív pri roli postínaný. Kapitán tušil, kto sa mu tým skosením slezu zavďačil tak, ako i ten Podhraďan šípil, kto to tak ovocné stromy opatruje, ale že nemal ani jeden svedkov a na takú čertovmu si nikto svedkov nepovoláva, ani nežalovali, ale škodu mlčky trpeli. I pokosenie konopí býva takým športom pomstychtivých ľudí. Jedno slovenské trefné príslovie hovorí: „Kmín má jeden hriech, ale okradnutný má desať hriechov.“ Aký to má zmysel? Celkom správny. Zlodej má hriech, že kradne a okradnutý má i desať nevinných v podozrení z krádeže a aspoň v mysli obviňuje i spravodlivého, a tak v mysli proti mnohým hreší. Majiteľ toho pokoseného slezu musel čakať, až z koreňov nové byle vyhnali a zakvitli, ale že to už hodne neskoro sa stalo a nové výhonky chatrné množstvo kvetu vydali, mal na tej roli aspoň dvetisíc zlatých škody.

Toho času bolo v Skalici veľmi málo židov. Jeden chodil s károu a predával šnúročky, stužtičky, gombíky, špendlíky, ihly a iný drobný tovar. Neviem, či jeho pravé meno bolo „Telátko“, ale celé mesto a okolie ho tak menovalo. Časom zbohatol a jeho synovia, jeden sa menoval Timföld a druhý Teleky, ako moderní židia hrali pánov v meste. Keď si za časov cisára Jozefa II. museli dať všetci židia rodinné mená alebo priezviská, prišiel jeden žid k holičskému slúžnemu Papánkovi, ktorý pochádzal zo starej rodiny zemianskej, aby sa dal úradne zapísať svojím prijatým rodinným menom a riekol ponížene: „Pán veľkomožný, ja sa budem menovať Papánek.“ Slúžneho to nazlostilo, že sa žid opovážil jeho meno si dávať, i okríkol ho: „Čó, smradľavý žide! Ja som Papánek, i ty chceš byť Papánek! To nedovolím.“ Na to žid celkom pokojne riekol: „Teda ja budem Kakánek.“ Či sa to na literu tak stalo, neviem s istotou, ale často som počul spomínať žida Kakánka.

Ani som sa dobre v Skalici nezohrial, bol som vpísaný do zoznamu voličov, lebo sa robili prípravy k voľbe mestského magistrátu a zastupiteľského sboru a k voľbe vyslanca do snemu. Čo sa mestského magistrátu a reprezentanov týka, tam voľba bola tajným hlasovaním. Na mestskom dome boli vystavené tri urny, každá s menom kandidáta označená. Volič dostal guľku, vložil ruku do každej z tých urien a pustil guľku nepozorovane do urny toho kandidáta, ktorý sa mu pozdával. Kto mal najviac guliek, bol vyhlásený za vyvoleného. Na reprezentantov sa hlasovalo tak, že každý volič dostal tlačený zoznam všetkých voličov, na ktorom podčiarol toľko mien, koľko malo byť reprezentantov, to sa potom spočítalo, a ktorí mali najviac hlasov, stali sa na tri roky reprezentantmi. Medzitým sa po chodbách a dvore mestského domu a i na ulici tuho rečnilo a debatovalo. Na vlastné uši som počul jedného kováča stentorským^[7] hlasom pokrikovať: „My nechceme takých pánú, kerí sa dajú za víno a hnilý sýr volit, a co inší!“ Tento podkovaného hrdla rečník v prúde reči mal vo zvyku podchvíľou vykríknuť „a co inší“. Poznal som pri Hlohovci jedného erdődyovského jágra, ktorý veľmi často v prúde rečí opakoval: „Sodergleichen a čo inší, jedno s druhým,“ čo veľmi smiešne bývalo. Keď sa niekedy strhol krik v sieni mestského domu, vyskočil mestský kapitán Kuba, človek nízkej postavy, ale širokoplecí a energický, na stôl a počal buzogáňom o stôl trepať a tak mešťanov k tichosti upomínal, čo sa mu i vždy podarilo. Po voľbe zavládlo v meste zase ticho a každý išiel po svojej práci.

Onedlho potom bola v Skalici voľba vyslanca do snemu. Skaličania sa všelijako usilovali, aby ich kapitán Kuba bol vyvolený, a nie vládny kandidát zeman Zmertich (Smrtič). Čo sa dialo pred voľbou, to už nepamätám, ale v deň voľby bolo v Skalici veľmi hlučno, stránky sa hľadeli navzájom prekričať revaním „éljen“,^[8] každý na počesť svojho kandidáta. Ale keď sa dovalili zástupy Zmertichových voličov a diletantov z celého okolia, popredku sme vedeli, že s naším nezemianskym kandidátom proti tomu zemianskemu s bubny a trúbami prepadnúť musíme. Za chvíľu som sa i ja motal v tom dave národa, hodne podguráženého, a prezeral som si pohyby, posunky a poskakovanie voličov a tie úzkostlivé tváre Skaličanov, ktorých Kuba ohnivým rečnením hľadel pri dobrej nálade udržovať, ale z nepatrnej menšiny nevedel vyčarovať väčšinu. Ako som sa v tom mori voličov motal, spozoroval som jedného drobnej postavy starého mešťana, ako sa namáhavo hrabe hore agátom, i spýtal som sa ho: „Ale, pán Scházal, kam to tak namáhavo lezú?“ Na to mi odpovedal: „Já su jako Zacheus a chcu všecko videt.“ „Ej, ale — reku — Krista Pána neuvidia z toho agátového figovníka.“ Len sa usmial a medzi haluzami agátu učupený vytrval, dokiaľ celý zástup voličov nevtiahol do mesta.

Korteši skalického protikandidáta rečnili na všetky strany tuho, nadávali z plného hrdla Nemcom, ktorí nám uviedli do krajiny žandárov, financov, trafiky, štemple,^[9] akcízy,^[10] a čo ja viem, aké pliagy ešte a sľubovali, že to všetko ich kandidát zruší. Na tieto sľuby odpovedali zmámené zástupy hromovými „éljenmi“, len to tak rínkom hučalo. Dobre hovorí príslovie, že „na slaninu sa lapajú myši a na sľuby ľudia“. My sme, tuším, ani k hlasovaniu neprišli a tak sme s naším kandidátom slávnostne prepadli. Ale veru ani mňa, ani Licharda to nebolelo, ani nermútilo, lebo celá voľba bola len takým vyháňaním diabla Belzebubom, a čert ako diabol! Kuba sa nám na druhý deň žaloval, že ho náramne nohy bolia, keď ho jeho voličia, za nohy polapeného, za viac hodín vláčili po rínku. Toto bola prvá vyslanecká voľba, ktorú som vo svojom živote videl. Na papieri boli tie slobodné voľby dosť obstojné, ale v skutočnosti bývali často ohavné a ľud znemravňujúce. Úplatky, márne sľuby, ako medové motúzy popod nos preťahované, napájanie, špiritusom otravovanie a kŕmenie zmámeného ľudu ako v menažérii, koľko ráz bitky a vraždy bývali na dennom poriadku alebo vlastne neporiadku. A táto skalická voľba bola ešte len takou hračkou proti mnohým iným, o ktorých sme čítali a ktoré nám tak klasicky opísal Scotus Viator (Seton Watson).^[11] Koľko ráz som potom povedal, že by nebolo horšie, keby vyslanecké mandáty boli dedičné, aspoň by náš ľud nebol pri každej voľbe mravne i hmotne humpľovaný. Príznačné je, že pri takých voľbách židia hrali veľkú úlohu ako dobrovoľní alebo platení vládni nadháňači, ale mali i za čo, lebo im maďarská vláda vo všetkom na ruku išla, licencie im rozdávala a židia vedeli každý im nepohodlný zákon obísť a ho k svojmu zisku vykoristiť. Mne sa tie voľby tak zhnusili, že som im vyhyboval a len dva razy som sa zúčastnil na nich v Trenčianskej, kde sme mali slovenského kandidáta, s ktorým sme však, prirodzene, vždy prepadli. Tieto záhubné voľby nám ľud mravne i hmotne kazili a od roku 1860 do poslednej predvojnovej voľby židovským krčmárom a vládnym nadháňačom cez hrdlá kortešov a voličov ťažké milióny peňazí do vrecák naháňali. Zo všetkých tých sľubov, ktorými sa vďačili maďarskí kandidáti voličom, nesplnili ani jeden. Neraz som počul hovoriť, že škoda tých nemeckých úradníkov, medzi ktorými bolo mnoho Čechov, lebo že tí boli k ľudu spravodlivejší a slušnejší, lebo súdili po zákone a nie po ľubovôli. V Skalici bol jeden zeman, menom Kardoš. Ten mi raz povedal: „Oni by byli, pán kaplán, hodný člověk, enom keby nebyli taký pansláv!“ — „Ale — reku — pán Kardoš, čo si oni pod tým panslávom predstavujú?“ — „No,“ rečie, „to sú tací, kerí chcú mět slovenského krála a krajinu chcú Rusom zaprodat.“ Boli časy, keď niekoho denunciant udal, že je kacírom, už mali súdy a kati plné ruky roboty, aby z takto obvineného, miesto dôkazov, pomocou mučiarní vynútili priznanie sa k nejakému kacírstvu a potom ho ad majorem dei gloriam^[12] piekli a pálili. To prestalo, keď sa tie zaslepené súdy dosť napili ľudskej krvi. Potom nastali bosorské súdy. Dostačilo, aby niekto anonymne udal, že vie čarovať, búrky robiť a iné nemožnosti stvárať, a už sa súdy dali doňho, tak dlho ho mučili, až sa im na všetko priznal a bol by na mukách i na to prisvedčil, že vie hviezdy hltať ako halušky. A keďže vlastné zoznanie viacej platí ako tisíc svedkov, bol odsúdený na upálenie za živa. Kto mal v rukách akty takýchto bosorských procesov ešte zo XVII. storočia, nemôže sa dosť nadiviť nad hlúposťou a surovosťou tých, ináč školsky vzdelaných a bezúhonným životom vynikajúcich sudcov, že také nemožnosti za skutočné a možné považovali, na ktoré sa obžalovaných pri inkvizícii dopytovali! To tiež už prestalo. Ale akoby svet nemohol ani obstáť bez takýchto krívd a zaslepeností, vymyseli si násilné strašidlo panslavizmu. Štátu a cirkvi nebezpečný bol v zadubených hlavách každý, koho za pansláva vykričali. Kto vedel správne po slovensky písať „y“ tam, kde patrí, už to bola nota panslavizmu. Keď si študent na fotografiu správne po slovensky napísal svoje meno, napríklad Ďateľ miesto Gyattély, už bol nebezpečným panslávom a múdry súd vyslovil: Von s ním, aby nám týmto jedom žiactvo nenakazil. Nehovorte, to sa nestalo. Len si pripomeňte súdy proti slovenským študentom v Prešporku, v Prešove a inde. Nuž, chvalabohu, že sa i to navždy skončilo a ako sa my divíme, že súdy nad kacírmi a bosorkami boli možné, tak sa naši potomci budú diviť, že boli možné súdy nad panslávmi.

Kuba pozdejšie predsa dostal sa do snemu a ako eminentný vlastenec bol odmenený županstvom kráľovských miest Skalice a Trenčína, akoby nitrianskemu županovi, ktorý spravoval celú veľkú Nitriansku stolicu, nebolo možné spravovať i malé mesto Skalicu a akoby trenčiansky župan nevládal spravovať vedľa celej stolice i mesto Trenčín.

Toho času bol v Skalici evanjelickým rektorom František Winkler, zo Vsetína sem povolaný. Bol to človek veľmi šľachetný, dobrý organista a spevák a všetky svoje deti, ktorých mal osem, sám si vychovával, chlapcov až po gymnázium, a i dcéry naučil hrať na organ, takže ho Anička, veľmi skromná a pracovitá panna, v jeho chorobe pri organe zastupovala. Najstaršia dcéra sa práve na počiatku môjho kaplánovania vydala za bývalého tunajšieho kaplána Jána Češka (ktorý sa písal „Czeschek“, aby to bolo krajšie). Češek bol rodák pozdechovský a tamojšiu filiálku osamostatnil ako matku-cirkev, i stal sa jej prvým farárom. Najstarší syn Winklerov bol Karol, vtedy v kníhkupectve Procházkovskom v Tešíne. Pozdejšie prešiel do Brna k Winikerovi a o pár rokov otvoril tam samostatné kníhkupectvo. Darilo sa mu dobre; keď však pustil sa i do nakladateľstva, to mu zapríčinilo ťažkosti, z ktorých sa viac nevymotal. Mladší syn Adolf študoval za môjho kaplánstva na gymnáziu, potom na univerzite v Tübingene, až prevzal vychovávací ústav Bílkov vo Viedni, ktorý pozdejšie preniesol do Badenu pri Viedni, kde mal vystavaný celý komplex budov. Ústav tento spravoval s veľkým zdarom až do svojej smrti. Adolf bol horlivým Slovanom a úprimným priateľom Slovákov. Navštevoval ma i v Podhradí. Najmladší syn starého Winklera bol Šándor, za mojich časov asi sedem — osemročný, a už ho otec pilno učil hrať na klavíri. Že rektor Winkler býval v tom istom dome, kde i farár, a vo dvore bola škola, často som ho navštevoval. Raz som malého Šándora pristihol pri klavíri, ako si chutne vyhrával a vyspevoval: „Šel Jukel na pívo, na to dobré pívo.“ Za to som ho pochválil a potom častejšie mi to isté musel vyhrávať a vyspevovať, ale keď nebol na to naladený, i so slzami sa dal do spevu. Teraz je na štátnej reálke v Ostrave profesorom francúzskej a anglickej reči. Ako takého som ho po mnohých rokoch v Piešťanoch videl, kde bol na liečbe so svojím, vtedy chorým synom.

Byt rektora skalického pozostával z jednej izby a maličkej kutery. Nebola to maličkosť s takým kŕdľom detí sa tam spratať a tieto deti pri veľmi skromných dôchodkoch vychovávať. Koľko ráz som videl celú rodinu v tej malej kutere z jednej misy obedovať. Starí, sedeli na žigli (dlhej truhle) a deti okolo misy stáli. A predsa som nikdy nepočul Winklera žalovať sa na biedu a prichatrné dôchodky, alebo nejakú nespokojnosť ukazovať nad takým biednym postavením. To ho u mňa robilo veľkým, úctyhodným a ja som to vždy považoval za zvláštne požehnanie božie, že pri všetkom tom svoje deti tak zdarne vychovať mohol. Keď počala roku 1860 maďarčina i v Skalici strašiť a pár nespokojencov s rektorom preto, že nevedel ani slova po maďarsky, jemu do Hanákov a Moravčíkov nadávať začalo, ba dávali mu pocítiť, že by sa ho radi striasli, nastali mu časy nezaslúžených trpkostí, ktoré však so stoickou trpezlivosťou znášal. Ba prichytil sa s celou odhodlanosťou do učenia maďarčiny, v čom som mu rád bol na pomoci, takže sme každý deň drvili maďarčinu. Chudák Winkler, obávajúc sa, že pre neznalosť maďarčiny môžu mu povstať ešte väčšie ostudy, onedlho odišiel za učiteľa na Moravu. Druhý evanjelický učiteľ skalický bol Pokorný, veľký podivín a samotár. Tento býval v cirkevnom domku oproti kostolu a patril tiež do cechu takrečených autonomistov, naježených proti farárovi. O Pokornom som počul, že mal peknú slovenskú, vlastne českú knihovničku, z ktorej tým, ktorí mu boli po chuti, knihy požičiaval. Ako zvláštnosť hovorilo sa o ňom, že keď dostal na obed slížky (rezance), nie vidličkou, ale veľkým špendlíkom ich po jednom vyberal a tak jedával. S tým, ako s odporníkom farárovým, som sa neschádzal, najviac že sme sa na ulici stretli a pozdravili. Mal i brata hrbatého, ale veľmi vtipného a bystrého, ktorý Skaličanom rozprával, ako povstávajú nové módy v Paríži. Tam vraj každoročne odkladajú do veľkého suda v roku nosené šaty a keď je ten sud už celý zaplnený, potom ho obrátia čím hore, tým dolu a vyberajú z neho tam uložené šaty ako nové módy.

Cylindre vychádzali chytro z módy, a v Prešporku býval šport narážať cylindre cez uši po uliciach. Lichard chodil po ulici vždy ešte s rešpektabilným cylindrom; ja som svoj z Viedne donesený parádny cylinder chcel zachrániť pred atentátom nejakého pojašeného skalického patriota, preto nechával som ho doma a chodil som v nízkom klobúku, ktorý som si bol z Prešporka doniesol. To sa Lichardovi nepozdávalo, ale keď počul o narážaní cylindrov, odhodlal sa i on nosiť nízky klobúk. Klobúčnici mali zlaté časy, lebo sa nízke klobúky na dračku míňali, keď sa s cylindrom nikto neopovážil vykročiť na ulicu, aby mu ho niekto nenalial až po plecia. I šnurované kabáty (atily a čamary) a nohavice, aspoň pri spodku s pár šnúrami, chytro sa rozširovali. I ja som si také šnurované šaty dal ušiť, nad čím Lichard až ruky zalamoval a riekol: „To je néco mimorádneho!“ Ale netrvalo dlho a i on sa objavil na ulici v šnurovanom kabáte. Z mojej kaplánskej pláce, ktorá bola ročných šesťdesiat zlatých, luxus nových šnurovaných šiat nebol by som si mohol dovoliť; ale mal som ešte z viedenskej mimoriadnej podpory usporených celých sto zlatých, u rodičov v Lubine opatrovaných a tie mi rodičia poslali, keď som im odpísal, že metamorfózu šiat musím podstúpiť. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, vlastne ujednaní medzi Nemcami a Maďarmi na potláčanie a ovládanie slovanských národov pred a za Litavou, počalo sa všetko i na Slovensku hýbať a oprekot maďarčiť. Beust povedal: „Ich werde schon die Slaven an die Wand drucken!“ (Však ja Slovanov pritlačím o stenu!), a ako v Rakúsku, tak v Uhrách tlačili Slovanov tak dlho k stene, kým sa táto stena po päťročnej svetovej vojne nezvalila a národy sa neoslobodili a na rumoch rakúsko-uhorskej, umele a násilím udržovanej ríše, skryštalizovali sa útvary nových štátov. Po tom famóznom vyrovnaní českí profesori na skalickom gymnáziu boli prepustení a na ich miesto i neuspôsobilí za profesorov povolaní, čo malo za následok veľký úpadok gymnázia. Hodný direktor Klumpar bol povolaný na gymnázium do Jindřichovho Hradca, kde požehnane pôsobil až do svojej smrti. Keď boli stoličné reštaurácie a na niektorý úrad sa hlásil i taký, ktorý bol slúžil i za nemeckej vlády, a niekto o ňom skríkol „meghalt“ (umrel), čo toľko znamenalo, že pod Bachom ako bachhusár slúžil, už mu odzvonili, lebo sa do úradu nedostal.

Za mojich časov kaplánskych v majetnejších rodinách skalických patrila nemčina k dobrému tónu a nebolo ani jednej meštianskej rodiny, ktorá by nebola znala po nemecky, hoci sa i medzi sebou po slovensky zhovárali, nárečím skalickým, veľmi blízkym češtine. Deti oslovovali otca „fotinku“ (fotiner, Vaterchen) a matku „mutinko“. Za najšpatnejšie a najhroznejšie nadávačné slovo patrilo, keď niekoho poctili titulom „mrvoňa“. „To je taký mrvoň! To sú tací mrvoni!“ Mrvoň bol horší než „lunt“ (lump). Raz kominár neprišiel do fary a do školy načas komíny vymetať. Pani farárka a rechtorka pod bránou stáli a za dlhú chvíľu svoju neľútosť nad opozdením kominárovým ostrými slovami vyjavovali, kde sa neprítomným kominárom jeden „mrvoň“ za druhým o hlavu hádzal. Ja som bol práve z botanickej vychádzky prišiel, na kanape som odpočíval a veľmi ma bavilo to dlhé rezonovanie dvoch paní, i nevedel som pochopiť, kde sa toľko „mrvoňov“ nabralo na jazyku ináč dobrosrdečnej farárky! Keď len vrava za dlhú chvíľu neprestávala, otvoril som dvere a povedal som so smiechom: „Ale, prosím vás, ako môžete s takým ohňom a tak dlho rozprávať o tom, že kominár načas neprišiel vymetať?“ Dali sa do smiechu a bolo po hneve. Koľko ráz sme sa potom do chuti nasmiali na tom mrvoňovaní kominárov.

Že som sa nevedel holiť, musel som chodiť k holičovi. Tam som videl, ako sporivo zachádzal holič s mydlom, keď holil sedliakov. Jednému tvár hodne namydlil a druhý na stolici sediac čakal, až na neho príde rad. Čo mydla i so strnišťom brady zoškriabal tomu prvému z tvári, to čakajúcemu šmaril na bradu, aby usporil mydla. Je toto síce len pletka, ale zaslúži predsa spomenutie, ako svoje háklivé remeslo konal holič v kráľovskom slobodnom meste. Ja som síce tak z druhej brady mydliny nedostával, ale pre lepšiu bezpečnosť dal som radšej holičovi prichádzať ku mne do fary, aby sa niekedy nepomýlil a mne plný prst mydla, i so špinou a strniskom cudzím, nešmaril na bradu. Ale ho musím pochváliť, že sa dobre rozumel do svojho remesla a ani jeden raz ma neporezal.

Úradných povinností som mal málo. Lichard si to nedal vziať, že každú druhú nedeľu sám kázal, len ranné bohoslužby, pár ľuďmi navštevované, ponechal mne. Najpilnejším navštevovateľom kostola bol jeden penzionovaný husársky kapitán, menom Výskok, ktorý, hoci mal čisto slovenské meno, bol rodený Maďar, kdesi od Debrecína. Keď boli lapačky regrútov, bol i on v svojom rodisku lapený, hneď na fľaku ostrihaný a medzi husárov vradený. Že sa pri vojenčine príkladne choval, postupoval v hodnosti vždy vyššie, a v čas revolúcie zostal verný svojmu panovníkovi, priviedol to až na kapitána, a nie tak pre vysoký vek, ako pre lúpanie v nohách bol penzionovaný a prišiel bývať do Skalice, kde ho všetci ľudia radi mali. Každé ráno chodil do kostola, nech bolo počasie akékoľvek; po kostole zašiel si na jednu studničku v predmestí, aby sa napil čerstvej vody, potom sa za hodinku poprechádzal a vrátil sa domov. Stalo sa, že náš kapitán po tri rána nebol v kostole. Išli sme ho s Lichardom navštíviť a našli sme ho na železnej posteli ležať so „Zpěvníkom“ v hrsti. Lichard vyslovil svoje poľutovanie nad jeho chorobou a želal mu skoré vyzdravenie. Na to kapitán odpovedal: „Ej, pán farár, neškodí to, keď Pán Boh poklope človeku niekedy po hlave a riekne: počkaj, i ja som ešte tu; ináč by si človek všelijaké nepríslušnosti dovolil.“ Raz, keď som sa s ním stretol v poli, spýtal som sa ho, ako je to, že on, ako rodený Maďar, prišiel bývať na Slovensko a nie na Dolnú zem medzi Maďarov. Odpoveď jeho, celkom vážna, ma prekvapila, keď povedal: „Medzi Maďarov nepôjdem, lebo je to ľud zlorečený, ktorý v zlorečení špiní Boha, Krista, Máriu a všetkých svätých.“ V Skalici býval jeden muž, ktorý kapitánovi pri vojsku posluhoval. Výskok bol k nemu vždy dobrosrdečný, v potrebe mu peniaze požičiaval, ktoré nikdy od neho nazad nepožadoval. Slovom, bol to vojak, akých len málo býva.

Nemôžem nespomenúť niektoré osoby v Skalici, s ktorými sme sa často schádzali, lebo tam bolo i niekoľko notorických nepriateľov Lichardových, ktorí sa s ním neschádzali a ku ktorým som ani ja nechodil. Jedného prezývali „Napoleonom“ a druhého „Verbőczym“. Raz ma bol jeden z tých tuhých autonomistov interpeloval, prečo ho nenavštívim. Odpovedal som mu, že som počul o ňom, že sa neodporúča kňazom ísť do jeho domu. To ho zarazilo a povedal: „Však sú oni enom kaplán.“ — „Ale — reku — i kaplán je kňaz, lenže je ešte nie farárom.“

Môj bývalý spolužiak na lýceu prešporskom Eugen Mazúr, syn skalického inžiniera a pozdejšie rýchlo zbohatnuvší advokát v Nitre, bavil sa cez leto v Skalici v rodičovskom dome „na majíroch“; jeho sestru vzal si za ženu vsetínsky farár Samko Jurenka, ktorá po skorej smrti svojho brata majetok jeho zdedila. S týmto svojím spolužiakom častejšie som sa schádzaval, zvlášť pri večerných návštevách v niektorých meštianskych domoch, pri ošupovaní kukurice. To bývali nezávadno-veselé chvíle, kde sa mládež schádzala a žartom i spevom si dodávala chuti k čím rýchlejšiemu ošupovaniu kukuričných klasov alebo, ako sa to v Skalici hovorilo, „tureckého žita“, ktorému sa v skalickom poli výborne darí. Niekedy zavítal i rechtor Winkler do tej veselej spoločnosti. Keď sa prestalo šúpať, Winkler vzal dlhý linonár do ruky, predstavoval nahnevaného šúlmajstra^[13] a počal hlasom hlbokého basu spievať: „Liebe Kinder, gebt recht Acht, dass ihr’s ABC gut macht,“^[14] pričom šermoval linonárom; chór ostatných spevákov predstavoval školské deti, spievajúce: A, b, c, d, e, f, g atď., čo nás všetkých rozveselilo. Asi roku 1880 Winklerov syn, už spomenutý Adolf, tiež dobrý hudobník a spevák, tento humoristický spev i s notami vydal po česky vo Viedni a poslal i mne jeden výtlačok.

S Lichardom sme aspoň raz za týždeň navštevovali i bývalého pekára, starého pána Pavlíka, švagra povestného rechtora myjavského Martešíka. Pri každej návšteve nás jeho staručká, drobnučká ženička častovala kyslým mliekom, smotanou postrašeným, a starý pán Pavlík nás raz v lete prekvapil dvojročnými jablkami zo svojej primoravskej štepnice, ktoré sa svieže a chutné tak dlho udržali v pivnici. Tento starý pán daroval mi raz desať zlatých, ako vraj náhradu za to, že nemám ofery. To bol jediný dar, ktorý som za môjho jednoročného kaplánstva v Skalici dostal. Bezprostredne vedľa fary býval v svojom úhľadnom jednoposchodovom dome môj švagor, mešťan Ján Miták, ktorý mal za ženu moju sesternicu Amáliu Belohradskú zo Slovenského Pravna. Ten ma často volával do svojej vinohradnej búdy, ktorú mal hodne ďaleko v „Líščinách“. Ale nerád som ta chodil, lebo môj dobrák švagor mal vo zvyku každú chvíľu zastať a rozprávať, a ja by som bol rád bez takých zdĺhavých zastávok rezko k cieľu kráčal, ale preňho postál som i ja.

Tie vinohradné búdy sú špecialita skalická. Niektoré sú vilám podobné domy a vo všetkých sú prešovne a pivnice, kde víno opatrujú. Neďaleko Hlohovca, v Udvornoku, také búdy menujú „hajlochmi“. Bude toto slovo nemecké, ale nie od „Heu“ (seno) odvodené, ale skôr od „Hau“ (kopanie), keďže i v Prešporku hovoria vinohradníkom „Hauer“, a „Loch“ môže znamenať pivnicu. Majiteľ takej búdy dochodí podvečer i samotný, tu rozloží si na prevalený prázdny súdok z domu donesenú husacinu, hnilý syr alebo zázvorníky, ktoré v Skalici dobre vyrábajú, a natočí si z bočky (desaťokovnák)^[15] vína a tak si tam zajedá a popíja, potom v noci zasa samotný domov rajtuje alebo, ak víno prílišne „koštoval“, brčkuje. I svojich hostí radi vodievajú do búdy. Keď prídu kupci na víno a majiteľ by ich chcel počastovať hnilým syrom, čo skúsenejší sa syra ani nedotknú, lebo vraj kto jedol hnilý syr, tomu i ten drapák ako tokajčina chutná. Často som býval pozvaný alebo do Pavlíkovej, spomenutého už Mitákovej, alebo Vrchovského, farárovho svokrovej búdy, najmä keď letné dva mesiace redaktor Daniel Lichard v Skalici trávil. V jeho spoločnosti najradšej som chodil do búdy nie pre to víno, lebo to mi nechutilo, ale pre rozprávky. Cestou k vinohradom opytoval sa ma Lichard na rastliny, ktoré sme vedľa seba videli, a na spiatočnej ceste, keď bola obloha jasná, zas Lichard mne ukazoval hviezdy, a tak sme si týmito botanicko-astronomickými rozprávkami prechádzku spríjemňovali. V Skalici dobrú povesť požívalo víno červené, ktorého sa však málo dostalo na vývoz, lebo sa ho najviac doma minulo. Počul som, že toto červené skalické víno predávajú v Prahe v ozdobných buteľkách miesto mělnického. Vtedy bola cena skalického vína dvanásť zlatých za starý okov. Ja som mal vždy a mám dosiaľ víno najradšej len v podobe hrozna alebo ešte sladkého muštu. Kysnúce víno menuje sa „burčák“ a je, aspoň mne, chuti odpornej. Počul som, že burčák najchytrejšie vystúpi do hlavy, a o takom hovoria v Skalici, že má „burčákového macha“.

Už za môjho pobytu v Pezinku stalo sa, že k Žarnovickému prišiel jeho prešporský krajčír, práve keď víno začalo najlepšie kysnúť. Žarnovický ponúkol krajčíra hodným pohárom burčáku, ktorý mu znamenite chutnal. Spýtal sa ho teda, či mu môže ešte jedným pohárom poslúžiť. A keď krajčír o to prosil, predložil mu i druhý pohár. Že sa však krajčír ponáhľal na železnicu, aby ho vlak neodbehol, vypil jedným dúškom pohár a náhlil sa k železnici. Potom sa rozležalo Žarnovickému v hlave, či krajčír potrafí do železničného vozňa. Vybral sa teda hneď na stanicu a videl tam toho krajčíra o stĺp opretého a ustavične odpľúvajúceho, ale do vozňa predsa potrafil.

V Skalici málokedy bolo vidieť opitého človeka, tak ako teraz i v Pezinku opitý len zriedka sa ukáže. Toho času ešte neboli známi zhubcovia viníc, fyloxéra a peronospóra, ktorí pozdejšie takú úžasnú škodu narobili vo viniciach, že celé veľké plochy vinohradov spustli. I v záhradách majú Skaličania celé rady krásnych longošov, na vysokých stĺpoch a latkách ťahaných longošov zvlášť tabulového hrozna. I vo farskej záhrade boli také laubne viničové, zväčša červeného sylvána, hrozna veľmi chutného a skoro zrejúceho. V lete spozoroval som v kúte takého longoša veľkú pavučinu a pri diere strežúceho krásneho pavúka križiaka (Epeira diadema). Ako som sa priblížil, fuk ten do diery! Lapil som muchu a položil som ju na pavučinu. Kým ma pavúk videl, čo ako otriasala mucha pavučinou, neopovážil sa vyliezť z diery. Keď som odišiel a o chvíľu sa vrátil, už mal pavúk muchu vovlečenú do diery. A tento, ako lieskovec veľký pavúk o pár dní už sa neukrýval predo mnou, ba tak skrotol, že pri bráne svojej rezidencie čakal na mňa a keď ma spozoroval, vyliezol celý na pavučinu a otŕčal tykadlá a muchu mi už z ruky bral. Kto by mohol pochybovať o inteligencii tohoto zvieratka? V jeho podivnom mozgu bolo čosi ako rozum a pamäť. Zo skúsenosti vedel, že som mu jeho rezidenciu, po pravidlách matematických kunštovne a krásne utkanú, nepokazil, jemu nikdy neublížil, ba na jatku lichvu som mu donášal v podobe múch, to si zapamätal a nebál sa ma viacej. Koľko ráz som i Licharda doviedol k tomuto zaujímavému kŕmeniu môjho pavúka, aby videl, ako ma čaká, muchu mi z ruky berie a bez strachu si na nej pochutnáva. V Prešporku poznal som jedného výborného arachneológa, dr. Böckha, ktorý mal krásnu a bohatú zbierku pavúkov, na štráfky papieru prilepených a v špirituse v jednako veľkých, širokohrdlých fľaškách systematicky poukladaných. Mnoho ráz som sa mu divil, jeho šikovnosť obdivoval, keď pavúkom, už na prúžik papieru prilepeným, tupou ihlou tak nohy upravoval, ako ich majú, keď sedia na pavučine. Viedenský dr. Mayer bol zasa pasionátnym skúmateľom mravcov. Čítal som jeho klasické dielo o mravcoch a nevedel som sa dosť vynadiviť tej schopnosti, s akou vedel o týchto maličkých pracovitých a inteligentných zvieratkách také bohaté a dôkladné skúsenosti zobrať a zábavne i poučne opísať. Dr. Steindachnera by som zas pomenoval Rafaelom^[16] žiab, lebo jeho obrazy žiab v rozličných pohyboch sú také trefné, že ich pozorovateľ len čaká, či skoro začnú kŕkať. Pavúky, mravce, žaby, ktorých si málokto všíma, poskytnú priateľovi divov plnej prírody toľko vzácnych pôžitkov, že ani z údivu nevychádza. Má to človek v božej prírode nielen v tropickom pásme zeme toľko krásy, cieľaprimeranosti a múdrosti, ale všade toho nájde hojnosť, nech len pozorným okom vie okolo seba, nad seba, pod seba a na seba hľadieť.

Na kalvárii bavieval som sa zas s larvou mravenčiara, ktorého Nemci menujú „Ameisenbär“. Na kalvárii je drobný terciárny piesok, ktorý v Skalici menujú „miligr“. Tento hmyz si do toho piesku spraví lievikovitú, na pol prsta hlbokú jamku; na samom dne jamky sa zaryje, len tykadlá mu trčia von, ktorými šibrinkuje, aby mravca alebo iný malý hmyz dolákal, a ak sa ktorý, v tom domnení, že sa to na dne jamky červík hýbe, odváži do jamky vkročiť, piesok sa mu pod nohami zosype a v piesku zahrabaný mravenčiar sa rýchle obráti, nohami votrelcovi naprská piesku do očú, chytí ho za pačesy a pochutnáva si na ňom. Bavilo ma to, keď som mu do jamky hodil pieskové zrnko, na ktoré mravenčiar hneď naprskal piesku, akoby sa tam bola korisť lapila. Takto sklamaný vytočil si svoj lievik znovu. V poli často vídať na chodníkoch chrobáka kalovala (Geotrupes), ktorý si zo zvieracích výkalov okrúhlu guľku ušúľa a s veľkým namáhaním na bezpečné miesto kotúľa. Koľko ráz vidno takú guľku dvoch chrobákov kotúľať. Jeden hlavou k zemi obrátenou tisne guľku, druhý z protivnej strany stojí na zadných nohách a ostatnými namáhavo poťahuje za sebou a tak s ňou račkuje. Nemci menujú tohoto chrobáka „Pillekäfer“. Mýlili by sme sa, keby sme sa nazdávali, že je to chrobačí manželský pár, ktorý taký ovčí bobok starostlivo sa usiluje dopratať na bezpečné miesto; lebo pravým majiteľom guľky je ten, ktorý ju hlavou k zemi obrátenou tisne, a ten, ktorý z druhej strany, stojac na zadných nohách, ju za sebou ťahá, je kmín a zbojník, ktorý sa usiluje už hotovú guľku uchvátiť, než by sa mal pachtiť plackaním novej guľky. Keď to zákonný majiteľ spozoruje, povstávajú z toho tuhé zápasy, kde, spravidla sa to stáva, silnejší a obratnejší ostáva víťazom a vojennú korisť si uchváti. Zrovna tak, ako sa to u ľudí podľa Bismarckovho^[17] pravidla „Macht geht vor Recht“ (moc ide pred právom) stáva.

Na cintoríne a pri ňom na roliach vykopáva a vyoráva sa mnoho terciárnych slimáčikov a mušličiek, lenže tie mušličky sa na prach rozpadúvajú, zato však krásne cerithia^[18] a iné druhy slimačie sú dobre zachované. Bolo tu zrejme pobrežie terciárneho mora, ktoré sa na široko-ďaleko rozlievalo. Keby mal kto v Skalici chuť takéto skameneliny zbierať po každom daždi a každom preoraní pricintorínových rolí, mohol by mnoho takých, mŕtvych síce, ale predsa len výrečných svedkov prastarej dávnovekosti zobrať. Ešte dosiaľ opatrujem škatuľku cerithiami naplnenú, ktoré som si bol na roliach pri cintoríne na pamiatku nazbieral. Teraz, keď je v Skalici slovenské gymnázium s odborne vzdelanými profesormi, nebolo by iného treba, ako žiakov na tieto krásne skameneliny upozorniť a im do hľadania chuti dodať, a uvideli by ste skoro, akú vzácnu zbierku týchto skamenelín by títo šarvanci naznášali a v gymnáziálnom múzeu naskladali. Časom by táto zbierka i geo- a paleontológovi^[19] odbornému pri jeho štúdiách a literárnych prácach výbornú službu vykonala. Máme my na našom Slovensku hojnosť takýchto prírodných vzácností, ktoré bolo by škoda nechávať nepovšimnuté ležať. Pamätám sa, akú som mal radosť, keď som ako gymnaziálny žiak v mojom rodisku v jarkoch vyklepával z kameňov amonitov a keď sa mi podarilo dobre zachovaný exemplár dostať, a keď som pri Lubine v Čabratci náhodou našiel mohutnú vrstvu mušlí ostreí a v jarkoch množstvo cerithií.

Ale moje milé rastliny som ani za môjho kaplánovania po okolí skalickom, dosiaľ ešte botanicky nepreskúmanom, nezanedbával. V Holiči býval síce začas na tamojšom panstve lekár dr. Kržisch, pozdejšie stoličný fyzikus^[20] dolnonitriansky v Trnave, dobrý botanik a rodák skalický Daniel Sloboda,^[21] farár rusavský pod Hostýnom na Morave, pôvodca objemnej knihy „Rostlinnictví“, ktorú Matica česká roku 1852 vydala; ktorá mi pri mnohých svojich nedostatkoch ešte v rokoch 1854 — 58 pri mojich vychádzkach bola na dobrej pomoci; ale či títo dvaja botanici skúmali i okolie skalické a svoje nálezy niekde uverejňovali, o tom som sa nemohol dozvedieť. Za môjho pobytu v Skalici bol Daniel Sloboda navštívil svojho brata. Pri tej príležitosti vyšli sme si do vinohradov, kde som našiel veľmi vzácny astragalus danicus, ktorý som o pár rokov pozdejšie na Stránskom priesmyku v množstve zbieral a na mnohé strany rozposlal. Pravou botanickou záhradou sú pusté vinohrady skalické Vintoperk a Žebrák, kde sa mnohé vzácne druhy rastlín nachádzajú. Dosť hojné je tu himantoglossum hircinum, vstavačovitá to rastlina s dlhým, remeňu podobným spodným pyskom červeného kvetu. Vykopal som si z nej so zemou pár exemplárov a presadil som ich do kvetníkov, kde ich potom mnohí chodili obdivovať. Mne len to bolo zvláštne, že i takým, ktorí častejšie okolo Vintoperku chodievali, táto kvetina ušla pozornosti a že im za mojím oknom ako niečo nevídaného prichodila. Pozdejšie zbieral som túto krásku na viac miestach i pri Zemianskom Podhradí. Jeden silný, ešte v nevyvinutom stave so zemou vykopaný a do kvetníka presadený, starostlivo opatrovaný exemplár odvďačil sa mi sedemdesiatimi kvetmi. Kvety tieto síce páchnu capinou, ale pre ich krásu a zvláštnu podobu im to radi odpustíme. Čo sú motýle medzi hmyzom, kolibríky medzi vtákmi, opice medzi cicavcami, to sú orchidey medzi rastlinami a kvetmi.

Po horách skalických som málokedy chodil, a i to len v blízkosti. Ako veľkú vzácnosť som tam našiel jediný exemplár na Slovensku ešte neznámej Epipactis violacea,^[22] ktorú som pozdejšie i na Javorine a v bošáckych horách, tu na jednom mieste asi v štyridsiatich exemplároch objavil, z nich dvadsať vzal a ostatné tam nechal, aby nevyhynula. Mokriny prímoravské chovajú hojnosť vodomilných rastlín, a keď ich človek chce mať, nesmie byť maznavý a veľmi citlivý proti štípaniu celých rojov dotieravých komárov, ktoré sa ani tabakovým dymom zaplašiť nedajú. Často som prichádzal od moravských močarín s opuchnutou tvárou a rukami, čo som bol tak dôkladne doštípaný. V tôni „Černého jazera“ rastie nádherné lekno (Nymphaea alba), ktorého veľký kvet a list len pomocou dlhého vŕbového prúta mohol som dočiahnuť. Pri Moravskom brode, napravo Rohatca, prekvapili ma na vlhkom piesku Scirpus Michelianus^[23] a Lindernia pyxidaria,^[24] ktoré som inde na Slovensku nevidel. Neďaleko mlyna medzi Skalicou a Vrádišťom je nepatrná močarina — ak odvtedy nebola vysušená — a v nej Aster Tripolium,^[25] Melilotus dentata^[26] a utešená Carex hordeistichos.^[27]

V teplé jarné večery rád som sa prechádzal po cintorínovej úvršine a bavil som sa pozorovaním krkotu bezčíselných žiab, ktoré virtuózne koncertovali okolo Moravy. Niekedy razom všetky zamĺkli ako na komando, potom sa ozval smelo jeden žabiak, hádam kapelník, a už sa to ozývalo na všetky strany. Bolo dobre rozoznať hlasy soprán, tenor a bas a niektoré žaby vedeli veľmi kunštovne vykrkávať. Proboval som ich po hlase zdiaľky počítať, ale to nebolo naskrze možné, také množstvo ich v tom monstrekoncerte účinkovalo. O čom to tie žaby tak hlučne a tak hromadne debatujú! Kto by nám to vedel povedať? Ale niet pochyby, že ony tomu krkotu rozumejú. Neraz sa mi vysmievali, že sa mi neťaží večer na cmiter vychádzať a tam žabacie kŕkanie počúvať a v ich koncertovaní sa kochať. To ma však lepšie vábilo ako do noci sedieť v búde a hnilý syr vínom zapíjať. Deti si pospevovali:

ale majú pred žabami rešpekt a keď ju vidia v mláke, ako na ne oči vyvaľujú, hneď si dlaňami zakryjú ústa, aby im zuby nepočítala; lebo komu žaby zuby prečítajú, ten skoro umrie. Či sa to komu kedy prihodilo? O tom kroniky mlčia.

Úradných prác som mal málo. Pohreby som zriedka odbavoval, lebo zdravotný stav bol v celom okolí výborný, takže by onen bošácky židovský lekár bol povedal, že v Skalici panuje zdravotná epidémia. Vtedy žil tu len starý ránhojič, tuším mu hovorili „strýček Meyerkofer“, a ten nahradzoval v Skalici celú fakultu lekársku. Podivná mi bola obyčaj vo filiálke vrádištskej, že po pohrebe pozvali farára a rechtora do domu smútku „na malé občerstvenie“, t. j. na pohrebný kar. Mne však v tom dome všetko páchlo umrlčinou a nechcelo sa mi tam jesť. Ale pochovával som tam, tuším, len raz. Ešte za farára Boboka,^[28] ktorý bol bratom mojej matky, pár ráz do roka kázavalo sa v Skalici i po nemecky, čo za Licharda prestalo, lebo tu farníkov nemeckých nebolo. Zato aspoň raz do roka prisluhovala sa večera Pána po nemecky. Tam, kde je v cirkvi i viacej nemeckých alebo maďarských farníkov, ktorí po slovensky nerozumejú, je slušné a spravodlivé, keď sa im poslúži slovom Božím v ich materinskej reči — pravda, bez ukrátenia slovenskej bohoslužby. Ale kde sa to len pre módu požaduje, tam nebolo by to na mieste. Známe dosť smutných príkladov, kde sa do cirkví slovenských násilím natískala maďarčina na škodu slovenských veriacich, a keď sa ľud proti tomu bránil, hneď bolo plno kriku, že sa to panslávi vzpierajú, a inkvizície a sekatúry nemali konca-kraja. Už sa v časoch predvojnových spomínalo i prekladanie celého kancionála Tranovského^[29] do maďarčiny, aby tak nenápadne bol tento preklad po cirkvách rozširovaný a tak pomaly pôvodný Tranovský vytisnutý. Neschvaľujem ani zamýšľaný preklad Písma svätého do slovenčiny pre evanjelikov, lebo ten by bol v najlepšom prípade len transkripciou klasického českého kralického prekladu; a povedzme si pravdu, kde máme takých slovenských filológov, ktorí by sa opovážili Starý a Nový zákon z pôvodiny prekladať? U nás slovenských evanjelikov je český text biblie akousi posvätnou rečou, ako u pravoslávnych staroslovanský. Všetky naše bohoslužobné knihy: Biblie, Kancionále, Zpěvníky, modlitebné knihy, Postily, katechizmy, Agendy, Concordancie — sú české, u ľudu obľúbené a tvoria najpevnejšie spojivo medzi nami a Čechmi. Neprajníci naši ani len to nechceli, aby sa naše bohoslužobné knihy menovali českými, hoci v skutočnosti takými sú, ale po školách nám vbíjali do hlavy, že je to „bibliai tót nyelv“ (biblická slovenská reč), ale že sme slovenskej biblie nemali, nemohlo byť nikde ani biblickej slovenskej reči. I v kostoloch našich kázavalo sa po česky s tým rozdielom, že sa „ř“ nevyslovovalo mimo slov „řka, řkouc“. Pravda, že to bola u mnohých podivná čeština, ktorí neboli v tejto reči dostatočne zbehlí. V novších časoch už mnohí kážu po slovensky. Kto správne po slovensky vie, nech v božom mene káže po slovensky, ale Bibliu, Kancionál, modlitebnú knihu a Agendu škoda by bolo slovenčiť a toto pevné spojivo česko-slovenské trhať. Toto je moja mienka, ktorú však nenatískam nikomu.

Za môjho kaplánstva panoval medzi mešťanmi priateľský, rodinný pomer. Nebolo tam pozdejšie zavládnuvšej nádhery a pýchy. Hostinec bol jeden a keďže cudzinci zriedka zavítali do mesta, býval veľmi slabo navštevovaný, a i majetní mešťania len kedy-tedy ta pricházali, aby si dopriali šálku čiernej kávy. Karbaníctvo bolo neznáme. Luxus sa počal až pozdejšie ujímať a šíriť, a kto si chcel poriadne z kopýtka vyhodiť, zaviezol sa za chotár, do blízkeho Hodonína, kde bolo omnoho živšie ako v Skalici.

Raz pozde večer tresol niekto drúkom na moje dve okná, potom na farárove, že sa nám s brinkotom okná roztrepali. Ja som vyskočil od stola, kde som si práve rastliny prekladal — a Lichard, ako z postele vyskočil, dobehol do mojej izby so slovami: „To je néco mimorádného!“ Šiel som sa na ulicu podívať, kto nás to takou serenádou poctil. A videl som, že už u Borsukov toho výtržníka mali lapeného. Bol to jeden na rozume pošinutý mešťan, ktorý, chudák, v nepríčetnom stave konal šport vytĺkania okien. Žila vtedy ešte jedna veselá vdova po doktorovi Tvrdoňovi, o ktorom mi Lichard rozprával, že prekladal Kollárovu Slávy dcéru do nemčiny. Tvrdoň bol jej piaty muž a ona hovorievala: „Prvého muža sem si vzala z lásky, druhého z částky, tretího pro radost, štvrtého pro známost a pátého pro hodnost.“ Ja som tú vdovu neznal, len som počul o nej. Keď vedela prežiť piatich mužov a zachovať veselú myseľ, nedivil by som sa ani najmenej, keby sa i po šiesty raz bola vydala.

Hovorí sa, že „Skalica je nad peklem“. Kto toto prvý vyriekol, bol dobrým pozorovateľom úkazov prírodných, lebo že Skalica na juhozápadnom záhybe Karpát je vystavaná, ovievaná býva teplými vetry, takže sa tam sneh nikdy dlho neudrží a málokedy býva viac dní trvajúca sanica, lebo napadaný sneh sa skoro topí. Raz sa bol nebohý starý Trokan, keď v Kostolnom a v okolí Myjavy bolo napadlo mnoho snehu a bola za viac dní výborná sanica, vybral na saniach do Skalice. Ale sotva sa dosánkoval do Radošoviec, s úžasom videl, že je tam už blato na ceste. Vrátiť sa mu nechcelo, sane na voz premeniť nemohol, nezbývalo mu teda iné, než po blate sa sánkovať do Skalice, kde už i klzké blato prestávalo a po ceste bolo plno prachu. Na túto podivnú sanicu po suchej ceste vybehovali sa ľudia ako na zázrak dívať. A Trokan na druhý deň, ako bol prišiel, tak odišiel po suchu na sanici, a až potom mu odľahlo, keď niže Radošoviec zase ležal sneh a sane veselo sa šmýkali až do Kostolného.

Skaličanov domŕzajú, že „Skaličané mají za uchem trísku.“ I iným ich ešte prekárajú. Česi majú objemnú knihu s veľkou pilnosťou pozbieraných dát z úst ľudu, ako ktoré mesto a dedinu pokúšajú štipľavými poznámkami, a zobralo by sa toho i na Slovensku mnoho. Niekde obuli jalovici papuče, inde svine podkúvajú, zase zjedli žrebca miesto jeleňa, alebo rozum na mažiar merajú a mnohé iné. Ale česť Skalici! Lebo v národnom a kultúrnom ohľade, vďaka tunajším inteligentom slovenským, radostné pokroky robí a niet sa čo obávať, že by sa ten pokrok v kocúrkovstvo zvrátiť mohol.

Za mojich časov ešte mal gróf Zay v Skalici veľký poschodový dom na rínku, ostatné pozemky boli už odpredané. Keď som sa pozdejšie zaoberal zbieraním historických dokumentov, na evanjelické cirkvi Trenčianskej sa vzťahujúcich, láskavosťou grófa Alberta Zayho poposielali mi po kuse z uhrovského archívu jedenásť foliantov a kvartantov^[30] rukopisných Laučekových Colledancií; nemálo som sa zadivil, ako sa tie rukopisy zo Skalice, kde Martin Lauček bol farárom od roku 1783 až do svojej smrti (9. februára 1802), dostali ta. Vec sa však ľahko dá vysvetliť, že ich Zay z jeho pozostalosti kúpil a od rozvláčania zachránil. Veľmi ma tešilo, že som im na stopu prišiel. V Uhrovci je ich jedenásť kusov a v nitrianskom seniorálnom archíve jeden kvartant. Keďže však jeden foliant nosí číslo XXII, muselo ich byť všetkých najmenej toľko; my však známe z nich len dvanásť, desať treba teda ešte hľadať, len keby sme vedeli kde. Hádam v knižniciach nitrianskych evanjelických panských rodín. Lauček bol homo scribacissimus,^[31] lebo on spísal veľmi objemnú Biblickú Concordantiu, ktorá mu dala mnoho rokov práce. Zo starých kňazov skalických vynikali ešte ako spisovatelia: Ján Sinapius (Horčička),^[32] rodák turčiansky, vydal: Parva schola in usum Discipulorum Christi,^[33] 4°, strán 179, 1858. Mám exemplár v popísanom pergamente viazaný, ktorého však vinetky sú povystrihované, len na titulnom liste sú neporušené. Túto literárnu vzácnosť opatrujem pre spolok „Tranovský“ v Mikuláši. Bohuslav Tablic^[34] úradoval tu od roku 1802 do 1805, v ktorom odišiel do Zlatých Moraviec. Jeho Poezye a Príběhy Pilárikove sú po celom Slovensku známe. Často spomínaný Daniel Lichard, veľmi plodný spisovateľ, úradoval tu v r. 1844 — 47. Michal Boor, môj spolužiak, bol tu farárom v rokoch 1868 — 91 a vydával spolu s Leškom^[35] Korouhev na Sione.^[36] Tunajšia Škarnielovská stará tlačiareň vydávala množstvo zošitov pre ľud. Koncom XVIII. storočia zaoberali sa cirkevno-dejepisnými prácami omnoho pilnejšie než ich nástupcovia, ako to poznáme z pozostalých objemných rukopisov Laučekových, Kvassayho, Michaloviča,^[37] Zúbka,^[38] Georga Boboka a iných.

Na farskej povale premŕval som sa často v papieroch tam odhodených, kde boli i čísla novín Pozorník^[39] v obálkach ako listy zapravené a mnoho slovenských polemických brožúr, ktorými si naši výtečníci paprikovali navzájom život. Teraz ľutujem, že som si z tých brožúr aspoň po jednej nevzal, ktoré tam iste od časov Daniela Licharda na odpočinok boli uložené. Niekedy sa na farských povalách našli i dôležité rukopisy pohodené. Tak Viktor Horňanský, vydavateľ „Proth. Jahrbücher“^[40] v Pešti, bol roku 1847 v Lubine a prezeral na povale odhodené rukopisy svojho a môjho deda Georga Boboka a pozbieral tam materiál cirkevno-dejepisný, ktorý potom vydal v Pešti pod titulom Beiträge zur Geschichte der ev. Kirche.^[41]

V Skalici je kláštor františkánsky a milosrdných. Títo poslední majú i špitál a lekáreň dobre zariadenú. Boli tu, až do zrušenia rádu, i jezuiti. V ich bývalej rezidencii je teraz umiestené gymnázium. Počul som spomínať, že keď niektorý Mokrohájčan doviezol chorého k milosrdným, prosil, aby ho len dobre opatrovali, lebo že však dal františkánom teliatko. Skalica dáva františkánom a kapucínom mnoho novicov. I usilovný slovenský spisovateľ Sasinek^[42] bol rodák skalický a kapucín, až pozdejšie vystúpil z rádu. Bol tu jeden furman, ktorý často chodieval kupcom pre tovar do Prešporka k veľkoobchodníkom, po ktorom mi kapitán Schneller poslal v debne môj v Prešporku zanechaný herbár. Že môj byt bol vlhký, lebo keď malo pršať, porobili sa na dlážke mokré fľaky, opatroval som si herbár na povale, čo tiež nebolo veľmi príhodné miesto. Za rok som si herbárik značne zväčšil.

V lete 1861, tuším v mesiaci júli, odbýval sa v Skalici nitriansky autonomický seniorálny konvent,^[43] na ktorý prišiel, kto chcel, a rečnil, komu sa zachcelo, bez ohľadu na to, či ho ktorá cirkev vyslala alebo sa dostavil len ako volontér.^[44] Na tento konvent poslal Hajnóczy^[45] svoju prosbu, aby mu seniorát vydal jeho reverz, ktorým sa bol zriekol fary myjavskej, a vyslovil, že v celom nitrianskom senioráte faru ani hľadať nebude, ani neprijme, lebo že tento reverz mu je na závade i v trenčianskom senioráte, kde si ho podhradská cirkev namiesto umrevšieho Samuela Štúra^[46] chce vyvoliť, ale seniorát práve pre tento reverz to bráni. Ja som bol okolo Veľkej noci v Podhradí na próbe, kde mi inšpektor rozprával, že Hajnóczy práve pre ten reverz nemôže prísť do kandidácie. I ohlásil som sa na tomto konvente v prospech Hajnóczyho, aby mu reverz bol vydaný a tak jeho vyvolenie v Podhradí možným urobené. Ale konvent prosbu Hajnóczyho odmrštil. Po konvente mi potom akýsi Fajnor z Vrbového nadal do bláznov, že som sa v prospech Hajnóczyho ohlásil. Mne bolo Hajnóczyho a jeho mladej ženy ľúto, a bol by som mu rád doprial, aby sa čím skôr na faru dostal, lebo mne nebolo tak náhlo, keď som ešte ani celý rok nekaplánoval a nemal som nič premeškané. Keď však Pavel Sloboda u staručkého Devana v Bzinciach vedel pri dvadsaťzlatkovej ročnej pláci jedenásť rokov kaplánovať, až sa dostal konečne na vrbovčiansku faru, čo by som ja tiež ešte pár rokov nemohol čakať!

Práve toho času boli v Turci zhonby a strojby na odstránenie farára M. pre jeho pridŕžanie sa patentálneho zriadenia. Autonomisti všetko podujímali, aby nepohodlného im M. čím skôr vyhodili z fary. Vtedy bol turčianskym seniorom môj ujec, Andrej Belohorský, farár slovenskopravniansky. Ten ma dlhým nemeckým listom nahováral, aby som sa o tú faru uchádzal, a sľuboval mi, že ju dostanem, lebo že „dat Deus, cui vult Gábriel Prónay“,^[47][48] a doložil: „Ich hoffe wohl, dass Du ein Magyar bist, denn die Panslaven müssen den Kürzern ziehen!“^[49] Za tento dobre mienený list som sa mu hneď poďakoval, ale riekol som, že mi už musí odpustiť, keď sa ja uchádzať nebudem o takú faru, z ktorej farára vyhádzať sa stroja, a čo sa toho maďarstva týka, o tom i dobrý ujček môj má dostatočnú známosť, že sa v Lubine pod Javorinou nikdy Maďara nenarodilo a ja už len Slovákom, akým ma Pán Boh stvoril, i naďalej zostanem. Tým naša korešpondencia prestala. Mendíkom bol toho času v Skalici Michal Trslín, šuhaj poriadny, ktorý potom študoval na gymnáziu banskobystrickom a vyvolený bol za rechtora vo svojom rodisku, kde dosiaľ žije a zdarne účinkuje. Winkler, chcejúc vyhnúť sekatúram, odišiel na školu vsetínsku na Morave. Človeku je to také milé, keď vidí, že statočný človek, ktorému neprajníci strpčujú život, nájde pokojný útulok, kde rád zabúda na všetky pretrpené krivdy. I mňa to tešilo, že Winkler vyhol ostudám, hoci by som ho rád bol videl v Skalici vo výhodnejšom postavení. Srdečne som mu doprial, že mohol všetky svoje deti šťastne odchovať!

V lete roku 1861, keď už lúky pri Morave boli pokosené a seno bolo ešte na radoch ležiace alebo v kopách uložené, žatva v najlepšom prúde a obilie na hrstiach alebo už v krížoch — prišla náramná búrka s bleskom, hromobitím a s ohromným víchrom. Práve vtedy som mal na predmestí pohreb dieťaťa. Sotva sme vykročili z brány, víchor tak zmocnel, že nebolo možné s mŕtvolou ďalej kráčať z obavy, že nám ju víchor z már zhodí a lámané, vetrom roznášané haluze stromov nás pourážajú. Nezbývalo nám iné, ako uchýliť sa pod bránu iného domu a tam čakať, kým búrka a víchrom hnané husté oblaky prachu neprestanú. Keď víchor ustával, kráčali sme cez mesto na cintorín, kde krížom cez cestu ležali pováľané stromy, a i pri ceste všetko zatarasené rozmetanými, nalámanými haluzami, ktorými sme sa museli motať, kým sme konečne na cintorín došli. Z lúk všetko seno, z rolí nažaté obilie bolo také rozvláčené, že majitelia z toho nič nedostali, len ledakde jeden snop, ktorý majiteľ poznával, mohol byť zachránený. Medzi Skalicou a Holičom boli na hradskej ceste mnohé mohutné topole krížom cez cestu pováľané, takže vozy ani po hradskej chodiť nemohli. Trvalo to dva dni, kým stromy rozpílili a z cesty odpratali.

Po meste sa značnejšej škody nenarobilo, leda že niekoľko okien sa rozbilo a kde-tu kus šindľovej alebo škridlicovej strechy bolo odtrhnuté. Práve taký víchor zúril, ako som sa pozdejšie dozvedel, i v okolí Podhradia, kde som ešte v novembri videl mohutné orechy, topole, jablone a najmä v poli stojace plané hrušky z koreňov povyvracané ležať. Pred pohromou bolo za viacej dní veľmi sparno, obloha, hoci oblakov nebolo, ako nažltlým závojom zastretá, cez ktorý ani obrysy slnka nebolo dobre vidieť, a dalo sa tušiť, že sa niečo neobyčajného chystá. Spomínalo sa potom po novinách, že tie husté, oblohu zaťahujúce striežavy mohol byť dym z horiaceho rašeliniska kdesi na západe Európy alebo prach z niektorej sopky sem zaviaty. Nepamätám sa, že som inokedy takú desivú, žltkastú a pritom bezoblačnú oblohu bol videl. Na druhý deň som išiel podívať sa von z mesta, čo sa to tam všetko porobilo. Morava sa temer každoročne rozlieva po lúkach, keď prídu prívaly, pokosené seno odplaví a hore koncom stojacu trávu zamúli, že sa už len na stelivo hodí. Videl som pozdejšie vo Štvrtku takto zamúlené a usušené seno mlátiť, aby aspoň od blata bolo očistené, ale ono predsa len biedny krm dalo, keď ho celkom od prachu očistiť nebolo možné. Nie nadarmo sa hovorí, že obilie, kým z neho hotový chlieb na stôl sa dostane, nebezpečenstvu päťdesiatorakej skazy je vystavené: suchota, mokro, mrazy, krúpy, hmyz, oheň atď. ohrozujú ho a len božia ochrana ho môže pred skazou zachrániť. Videl som rozvodnenú, ináč lenivú a krotkú Moravu a myslel som si, aké požehnanie by to bolo pre všetky prímoravské obce, keby rieka mohla byť zregulovaná. V najnovších časoch sa už na to pomýšľa a robia sa na to prípravy, a na regulovanie Moravy vynaložené milióny sa za krátky čas bohato odplatia. Náš Váh je opravdivý vagabund a každú jar, keď sa snehy topia, aspoň miestami si na kúsku nové koryto prelíže, ale i v lete si rád zastrečkuje, keď na horných stranách padnú prívaly, ako sa to i minulého roku stalo, že tento samopašník nezašanoval ani poľné úrody, ani chalupy tichého ľudu. Najväčšie rozvodnenie Váhu, ktoré ja pamätám, bolo asi pred dvadsiatimi dvoma rokmi, keď mnoho mostov a kusy železničnej trate prúdy odplavili a celé Považie od Bohuslavíc až do samého Beckova kalnými prúdmi tohto nezbedníka bolo zaplavené. Človek mohol si asi predstaviť, aké úžasné množstvo vody valilo sa dolu považskou dolinou na konci ľadovej doby, keď sa po bokoch prúdu usádzali silné vrstvy ílu a všetko živé, až po obrovského mamuta, v svojom bahne pochovali!

V Holiči bol toho času farárom K. Steltzer,^[50] veľký zvelebovateľ cisára Jozefa II. Málo sme sa s ním schádzali. Ja som bol len raz uňho návštevou a ako sa pamätám, i on u nás len raz bol. Že sa nám zmýšľanie nezrovnávalo, nevyhľadávali sme jeden druhého.

Vo vinohradoch ukazovali mi na vysokom stĺpe obraz, o ktorom mi rozprávali, že jeden mešťan, keď z jari sa bolo čo obávať záhubných mrazov, obložil svoj vinohrad raždím a na noc to zapálil. Dym sa stlal ponad vinohrad a vinohrad bol od zamrznutia zachránený, ostatné vinohrady pomrzli. Potom sa tento mešťan chválieval, že „i Pánu Bohu prešiel cez rozum“. Keď prišlo vinobranie, majitelia pomrznutých vinohradov len po putienkach smutní nosili skromné hrozná domov, on však s veľkou veselosťou vozil v plných „lajtrách“ úrodu. Mal vraj jedinú, dospelú dcéru, ktorá kráčala vedľa voza. Na príkrom svahu sa voz s lajtrou prevrhol, spadol na tú pannu a tam na mieste ju zabil. Na pamiatku tejto tragickej smrti svojej dcéry dal potom otec ten stĺp s obrazom postaviť. Kto mi to rozprával, doložil: „Že chcel Bohu prejít cez rozum, prešel Pán Boh jemu.“

Počiatkom novembra dostal som z Podhradia vokátor^[51] po poslovi a o pár dní zatým som sa odviezol so svojou malou batožinou do môjho nového bydliska, v ktorom som celých štyridsaťosem rokov prežil a v novembri 1909 som sa utiahol na odpočinok do Pezinka. Ale i teraz, ako osemdesiattriročný pračlovek, rád sa rozpomínam na svoj kaplánsky rok, bezstarostne v Skalici strávený.