Zlatý fond > Diela > Denník Ľudovíta V. Riznera


E-mail (povinné):

Ľudovít V. Rizner:
Denník Ľudovíta V. Riznera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Jana Bittnerová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová, Katarína Sedliaková, Tomáš Soóky, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Jaroslav Merényi, Iveta Štefániková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 76 čitateľov


 

1889

Obsah

1. júla 1889
3. júla 1889
6. júla 1889
8. júla 1889
9. júla 1889
11. júla 1889
13. júla 1889
15. júla 1889
16. júla 1889
17. júla 1889
18. júla 1889
20. júla 1889
21. júla 1889
22. júla 1889
23. júla 1889
24. júla 1889
25. júla 1889
26. júla 1889
27. júla 1889
28. júla 1889
29. júla 1889
30. júla 1889
31. júla 1889
1. augusta 1889
2. augusta 1889
4. augusta 1889
5. augusta 1889
6. augusta 1889
7. augusta 1889
8. augusta 1889
9. augusta 1889
11. augusta 1889
12. augusta 1889
13. augusta 1889
14. augusta 1889
15. augusta 1889
16. augusta 1889
17. augusta 1889
18. augusta 1889
19. augusta 1889
21. augusta 1889
23. augusta 1889
24. augusta 1889
25. augusta 1889
27. augusta 1889
28. augusta 1889
29. augusta 1889
31. augusta 1889
2. septembra 1889
3. septembra 1889
4. septembra 1889
5. septembra 1889
6. septembra 1889
7. septembra 1889
8. septembra 1889
9. septembra 1889
12. septembra 1889
15. septembra 1889
18. septembra 1889
19. septembra 1889
20. septembra 1889
23. septembra 1889
25. septembra 1889
26. septembra 1889
28. septembra 1889
29. septembra 1889
30. septembra 1889
1. októbra 1889
2. októbra 1889
3. októbra 1889
4. októbra 1889
7. októbra 1889
8. októbra 1889
9. októbra 1889
10. októbra 1889
12. októbra 1889
16. októbra 1889
17. októbra 1889
18. októbra 1889
19. októbra 1889
20. októbra 1889
22. októbra 1889
23. októbra 1889
24. októbra 1889
28. októbra 1889
27. októbra 1889
28. októbra 1889
29. októbra 1889
30. októbra 1889
1. novembra 1889
4. novembra 1889
7. novembra 1889
9. novembra 1889
11. novembra 1889
12. novembra 1889
13. novembra 1889
14. novembra 1889
15. novembra 1889
17. novembra 1889
18. novembra 1889
19. novembra 1889
20. novembra 1889
23. novembra 1889
24. novembra 1889
25. novembra 1889
26. novembra 1889
27. novembra 1889
28. novembra 1889
30. novembra 1889
1. decembra 1889
2. decembra 1889
3. decembra 1889
5. decembra 1889
6. decembra 1889
7. decembra 1889
9. decembra 1889
11. decembra 1889
13. decembra 1889
14. decembra 1889
15. decembra 1889
16. decembra 1889
17. decembra 1889
18. decembra 1889
19. decembra 1889
21. decembra 1889
23. decembra 1889
24. decembra 1889
28. decembra 1889
29. decembra 1889
31. decembra 1889

1. júla 1889

Veľká panuje suchota od viac týždňov. Zrno zapečené. Žatva nevypadne ani stredne dobrá. Kopaviny a strukoviny vysychajú. Hľadíme v ústrety veľkej biede. Teplomer ukazuje niektoré dni i vyše 30°R. Výdatný dážď by ešte mnoho napravil, lebo ovse sú zelené a miestami i jačmene by sa zrnom spravili. Všetky mračná priťahuje Inovec a Javorina, kde častejšie prepŕcha.

3. júla 1889

Salvovi sa vedie dosť dobre. Je spokojný. Dosť prežil rozličného príkoria. Rád by bol, keby som ho navštívil. Keby len bolo viac týg (!) grošov, zaiste by som sa k nemu vybral. Keď skôr nie, tedy v septembri. Knižnicu slovenského ľudu chce on svojím nákladom vydávať, len chce, aby som mu zdelil podmienky. Tie budú pre neho prajné, lebo akýže honorár môžem od neho žiadať? I Pokladnicu mieni vydať. Musím sa s ním dohovoriť, aby som mohol zobraný k nej materiál usporiadať. Vansovej román Podhradských sirota[1] je už vraj vytlačený. Je to u nás prvé väčšie dielo ženskou napísané. Som veľmi zvedavý, ako ho prijme naša kritika. Najskôr ho posúdi Vajanský, lebo on k tomu dnes najpovolanejší. Škoda, že Šoltésová umlkla. Z našich spisovateliek píše dnes iba Vansová a Javorinská, manželka ev. farára lubinského Gustáva Holubyho. V Pohľadoch a v Priateľovi dietok prichodia kedy-tedy básničky podpísané ženskými pseudonymami, ale to je všetko málo. — Ba či sa už tlačí A. H. Škultétyho História veľkorevúckeho gymnázia?[2] Má to byť dielo výborné. No, veď ono pochádza z tak výtečného pera. A. H. Škultéty je muž výtečný v každom ohľade, len škoda, že i on, ako mnohí iní, bitý terajšími krušnými okolnosťami. Zasluhoval by lepších časov. Či sa ich ešte dožije? Niet výhľadov žiadnych. Stojí už nad hrobom. Ach, či by som si ho ešte aspoň raz rád uvidieť! Posledný raz bol som s ním v Martine pred desiatimi rokmi. Bol telesne slabý, duchovne ale vždy ešte mladík tridsaťročný. Nikdy nezabudnem na tie krásne toasty, ktoré pri tej príležitosti svojím hromovitým povedal hlasom. Upravené boli mladšej generácii. Odpovedal mu veľmi vhodne Vajanský. Bol celý natešený a prisadol si k nám mladším. Mňa poťapkal a riekol, že má zo mňa veľkú radosť. Tých pár slov dodalo mi ešte lepšej chuti k prácam na tej našej roli dedičnej. Moje veršíky pre dietky písané sa mu vraj páčia. Jeho kritika ma povzbudila. Pripomenul mi moju prvú písomnú prácu, ktorú som napísal, súc jeho žiakom vo Veľkej Revúcej r. 1865. Smial sa chutno nad mojím pravopisom, lebo som vraj na jednej strane predložku „medzi“ trojakým napísal spôsobom, a síce „mezi, medzy a medi“. Od tej chvíle som ju nikdy zle nenapísal. Tak sme písali všetci, ktorí sme prišli do Revúcej z maďarských gymnázií. Škultéty nebol nám profesorom, ale bol nám i otcom. A to mnoho znamenalo. Všetci sme k nemu priľnuli láskou synovskou. Rozprával nám, že sa v mnohých svojich bývalých žiakoch veľmi sklamal. Niektorí sa odrodili, iní ostali v pravom zmysle chlebármi. Menoval mnohých. Z toho bolo vidieť, že s pozornosťou sprevádzal život ich. Či Ťa len ešte kedy uvidím, starček náš drahý?! Tvoj milý obraz mi neprestajne pred očima. Boh Ťa živ hodne dlho a popraj Ti veselú, šťastnú starobu! Každý, kto Ťa pozná, želá Ti to!

6. júla 1889

Černák píše, že našiel pre mňa zas niekoľko dobrých kníh, ako Květy z r. 1842, Radlinského-Sasinkovu Slovesnosť, roč. 1864, a Rešetkove Kázne príhodné od rozličných kazateľov. Znamenité diela. Černák už mnohými spismi obohatil knižnicu moju. Zo svojho syna Gustáva má veľkú radosť, lebo je pilný a poriadny. Budúceho školského roku dostane vraj „convict“[3] a teraz tiež dostal 10-zlatové štipendium. Má vraj peknú numizmatickú zbierku. Niekoľko kúskov starých mincí musím mu i ja poslať; mám niektoré vo dvoch exemplároch. Dobre je všetko zbierať a odkladať. — Krajňák ide s celou rodinou do Spišského Podhradia k bratrancovi kanonikovi Fertschekovi. Toho leta ma sotva navštívi. Pred svojím odchodom z Prešporka pošle mi vraj jednu knihu, ktorá mi radosť urobí. Som na ňu zvedavý. Keby nebolo prof. Krajňáka, mnohú knihu by som dosiaľ nebol videl. Všetko kupovať nemožno. V knižnici gymnaziálnej a akademickej jesto veľa diel znamenitých. Mal som tu už zo päťdesiat kusov, ktoré si on pre seba požičal a mne ich potom na 2-3 týždne odoslal. Snáď i teraz niečo vyhľadal a odošle. Vďaka Ti, drahý Eduard!

8. júla 1889

Osvald durí, prečo mu nepíšem. Z toho vidím, že nedostal môj list, koncom júna mu písaný. Zase sa musel dostať do dajakých nepovolaných rúk. Píše, aby som mu zdelil, ktoré čísla mi z Kazateľne chybujú; chce mi ich poslať. Ešte dnes mu odpoviem. Teším sa, že som vstúpil s ním do spojenia. Mojej Rukoväti bude to len ku prospechu. K listu pripojím i svoj zoznam tých spisov slovenských, ktoré mi ešte chybujú. Snáď mi z nich i touto cestou niektoré pribudnú. Musím dobrú príležitosť použiť. K svojej Kazatelni mieni od budúceho ročníka dávať prílohu, ktorá by obsahovala životopisy katolíckych slovenských spisovateľov. Žiada ma, aby som ho v tom podporil a jedny-druhé dáta mu zdelil. Stane sa rado. Franciscimu pre kalendár poslal som novoročné veršíky. Neviem, ako sa mu budú pozdávať. Na zákazku nerád čo píšem. Vyhovel som už i Ďurovi, pošlúc mu desať kúskov pre Černokňažníka. Ten by nedbal, keby mu Vrzalovský, Šeršelín, Marcin Loboda, Oškerdák a Špirifangulín každého pol čísla sami zaplnili. Len keby bolo dajakej žartovnej látky hodne mnoho; tie veršíky by sa už len akosi sklepali.

9. júla 1889

Maďarizácia už nezná medzí žiadnych; všetko nemaďarské sa o prekot maďarizuje. Za príkladom Zvolenskej a iných stolíc aj Tekov už prekrstil celý rad slovenských obcí na maďarské mená. Uhorsko bude spasené! Tak napr. Zlatno bude sa volať už Kis-Aranyos, Kľačany-Határ Kelecsény, Klak-Madarasalja, Nevolno-Tormáskert, Jíla-Dóczyfürésze, Slaska-Mogyorómál, Trubín-Garamkürtös, Vieska-Garammindszent, Podlužany-Dobóberekalja, Veterník-Körmöczliget. Či sú to nie opravdové hlúposti? Slovenský ľud ich predsa len bude i v desiatom pokolení po slovensky menovať. Tú prácu s vymýšľaním takých „ľubozvučne“ znejúcich mien by si mohli tí páni zašanovať. Nuž ale naša slovenčina je „kočišskou“ rečou. Všetko toto sú veru viacej smiešne ako škodné veci. My toto musíme pozorovať len s istým pocitom poľutovania nad ľudskou slabosťou. Beh sveta, skutočné etnografické pomery Uhorska nepremenia sa násilnou maďarizáciou. Quo usque tandem abutere Catilina patientia nostral!?[4]

11. júla 1889

Koloman Detrich poslal mi 4 čísla v Dol. Kubíne vychádzajúceho maďarského týždenníka Árvamegyei Hirlap nazvaného, kde je zpráva obšírna o Čaplovičovskom spolku a bohatej knižnici, ktorú Čaplovič Orave poručil. Rád by mi bol aspoň na jeden týždeň vypožičal katalóg tejže knižnice, ale mu ho knihovník ani „na hodinu“ z knižnice vydať nechcel, dovoliť mu ale chcel v knižničnej miestnosti si ho odpísať. To by bola bývala ohromná práca. Škoda, že stolica už dávno katalóg ten nevydala tlačou, aby aj širšie vzdelané obecenstvo vedelo, aké sa v nej nachádzajú knihy. Mojou túžbou je vidieť knižnicu túto, ktorá nemá páru v Horných Uhrách. Či sa túžba tá splní, zná jedine Pán Boh.

13. júla 1889

Šmydovi do Zborovíc (na Morave) poslal som niekoľko ročníkov Obzoru s tým cieľom, aby mohol z nich čerpať slová a frázy slovenské pre Kottov Slovník fraseologický. Je od rokov pilným jeho spolupracovníkom. Pre tento slovník vybral už niekoľko sto slov a fráz i z môjho Sborníka[5], ktoré uverejnil v doplnkoch s udaním tohoto rukopisného prameňa. Môj Sborník tedy už istú službu preukázal. Keby sa na všetkých stranách podobné slová a frázy a vôbec všetky „perly“ nášho ľudu zbierali, zobral by sa cenný materiál k potrebnému slovenskému Slovníku, aký zamýšľala vydať kedysi naša Matička. Za vydanie dobrého slovníka zaujíma sa už i dr. Czambel, ba i Vajanský nedávno v Nár. novinách jeho dôležitú vytknul potrebu. Škoda bohatého materiálu, ktorý leží pod zámkom v bývalej Matici! Či by sa nemohlo žiadať za jeho spod zátvory vydanie? Či sú i ostatné zbierky matičné pre Slovákov na veky zakopané? Kde tu kus spravodlivosti?

„Na politickom poli ničoho Slovákom, na kultúrnom všetko!“ Tak sa trúbilo Lehelovou trúbou kedysi — a teraz čo sa nám povoľuje na poli kultúrnom? Hanba! Slovák sa nesmie vzdelávať, lebo vzdelanosť domáhala by sa aj iných práv. Slovák nech ostane hlúpym, nevzdelaným. To heslo dnešných šovinistov. — Krajňák mi poslal G. Petrikovo dielo Magyarország bibliographiája 1712 — 1860 Könyvészeti kimutatása a Magyarországban s hazánkra vonatkozólag küföldön megjelent nyomtatványoknak.[6] Dosiaľ vyšiel len prvý zväzok od A po G. Je to mnohoročná, s veľkou pilnosťou zostavovaná práca; nakoľko som však videl už teraz, nie je v nej asi 60 — 80 slovenských spisov z týchže rokov uvedených, čo si tak vysvetľujem, že Petrik nemal o nich známosti, keď sa v univerzitnej, akademickej, ostrihomskej a v iných knižniciach, z ktorých čerpal, nenachodila. Umienil som si k zväzku tomuto zostaviť doplnky a poslať ich alebo samému Petrikovi za istých podmienok, alebo, keď by tie podmienky neprijal, uverejniť ich v bibliografickom časopise Magyar Könyvszemle.[7] Poobzerám sa však aj po inojazyčných spisoch, vôbec po všetkom, čo by v prvom zväzku malo byť a čoho tam vlastne nie je. Krajňák skutočne urobil mi touto knihou radosť nemalú. Je ona tiež dobrým prameňom pre moju Rukoväť. Asi 20-30 názvov kníh si predsa z nej vypíšem. Petrik vydal minulého roku i Magyar Könyvészet 1860 — 1875. Jegyzéke az 1860 — 1875 években megjelent magyar könyveknek és folyóiratoknak. Prvého dielu zväzok prvý stojí 14 zl., diel druhý ale 8 zl. Po prázdninách požiadam Krajňáka, aby mi vypožičal i toto druhé Petrikovo dielo. Som istý, že mi ho pošle, jestli ho do toho času od dr. Czambela nedostanem, ktorého som tiež zaň požiadal. Ono by mi v mnohom ohľade dobre poslúžilo; doplnky k nemu by som tiež zostavil. Krajňák 16. t. m. pocestuje cez Bohuslavice do Spiša. Chce na mňa i tam pamätať. Uvidíme, čo vykuce.

15. júla 1889

6. t. m. umrel v Sv. Martine najmladší syn dr. Hurbana Bohumil (!), ktorý posledne v Petrohrade študoval. Stratili sme v ňom jedného z nádejných učencov slovenských, bo to bol mladík vysoko vzdelaný. Večná ho škoda! Podrosti málo, i z tej čiastka predčasne umiera. Čo bude z nás? Mládež naša sa húfne odnárodňuje, stárež vymiera. Ktože bude časom pestovať jemnejšie stránky národného života, keď po smrti starých zostanú medzery, na ktorých vyplnenie nemožno ani pomýšľať! Špatne to bude časom s nami vyzerať. Ale tak to chce terajší šovinizmus. Vajanský píše v NN: „Obratie prostého ľudu nášho o národnosť, jazyk je nemožnosťou, my pevne veríme, že niet tej sily, ktorá by vykántrila z Tatier slová slovenské, ale obratie národa o kvet, o jeho učenú mládež je veľmi možné, keď prevádza sa brutálnou konzekvenciou.“ Má svätú pravdu, a preto máme sa všemožne a všestranne o to starať, aby sa nám tá mládež neodnárodňovala. Jedným z hlavných prostriedkov je i ten, podporovať mládež našu na vysokých školách študujúcu materiálne. Zbiera sa síce každoročne dajaká tá podpora pre našu študujúcu mládež, ale „co je to mezi tak mnohé?“ Žgrlačenie tu nemá miesta. Cieľ je veľmi pekný, teda by podobné zbierky každoročne skvelšie mali vypadnúť. Tých niekoľko sto zlatých je len predsa málo.

16. júla 1889

Horúčosť vždy ešte náramná panuje. Dažďa, o ktorý denne Boha prosíme, nič. Pasienky sú už načisto vypálené; kopaviny a strukoviny vädnú, obilie (jačmene a ovse) schne. Raže sú už spratané. Už mnoho rokov takej dlhotrvajúcej suchoty a takých neznesiteľných horúčostí nebolo. Div, že nevypukli dosiaľ epidemické choroby. Boh nás uchovaj! O horúčostiach v minulých storočiach zdeľujú časopisy nasledujúce dáta: r. 627 po Kristu vyschli pramene a ľudia hynuli; r. 879 nebolo možno v slobodnom pracovať, menovite na poli, kto však vydržal, toho buď porazilo, alebo dostal úpal. R. 973 boli byliny na poli spálené ako v peci. R. 1000 boli menovite vo Francúzsku strašné horúčosti, rieky vyschli a smrad z usmrtených rýb zapríčinil mor. R. 1014 vyschli v Alsasku a Lotrinsku studne a rieky. R. 1132 vyschnul Rýn. R. 1152 boli také horúčosti, že bolo možno vajcia v piesku variť. R. 1227 hynuli ľudia a zvery. R. 1303 bolo možno prejsť po suchu korytom Rýna a Dunaja. R. 1535 vyschli vo Francúzsku rieky Seine a Loire. R. 1556 boli veľké horúčosti v celej Európe. R. 1614 vyschli vo Francúzsku a Švajčiarsku studne a jazerá; podobné horúčosti boli r. 1646, 1679 a 1701. R. 1715 nepršalo od marca do októbra ani raz, obilie bolo spálené, rieky vyschli, teplomer ukazoval 38° R. Mimoriadne veľké boli horúčosti r. 1724, 1746, 1755 a 1811. Pre veľkú horúčosť boli v lete r. 1815 (40° R) divadlá zatvorené.

17. júla 1889

Z tohoročného valného zhromaždenia spolku Živena je nič. Správa spolku oznamuje, že i na základe uzavretia minulého valného zhromaždenia i pre vážne miestne prekážky nebude sa toho roku vydržiavať. Otvorenie Domu sa tiež k budúcemu roku odložilo. Teraz pilno pracuje sa na vnútornom zariadení. Akcie sa veľmi pomaly míňajú, odobraté pomaly splácajú. Dom má byť stavbou monumentálnou. Minulého leta som si ho v sprievode Pietrovom poprezeral a žasnul nad jeho krásou. Martin nebude mať krajšej budovy. — Dr. Ignác Purjesz zdeľuje vo svojom najnovšom diele, že podľa posledného spočítania bolo v krajinách svätoštefanskej koruny 19 874 hluchonemých (9 285 žien). Z týchto nevedelo 18 896 ani čítať, ani písať, 870 vedelo písať i čítať a 108 len čítať. Ženatých bolo 910 hluchonemých mužských a 330 vydatých žien. — Najnovšie úradné a aj privátne zprávy o tohoročnej úrode zvestujú nám smutné výhľady. Je už skoro isté, že tohoročná úroda veľmi zaostane za úrodami posledných rokov, ba že bude horšia od priemernej úrody posledných desať rokov. R. 1888 mali sme dobrú strednú úrodu, urodilo sa skoro 38 miliónov metrických centov pšenice, r. 1887 40 mil. q a rok 1886 bol zato vyhlásený za zlý; r. 1889 podľa doterajších výpočtov malo urodiť sa len 25 mil. q pšenice. Jestli tento výpočet obstojí, Uhorsko nemôže vyvážať novú pšenicu, poneváč samo potrebuje 20-25 mil. q. Vývoz obmedzí sa teda len na staré zásoby, z čoho ale nebudú ťažiť roľníci, poneváč títo nemajú zásob, ale len veľkostatkári a kupci, ktorí nakúpené zásoby pšenice popredajú teraz za dobrú cenu.

18. júla 1889

R. 1886 dňa 20. aug. zúčastnil som sa i ja krásnej zábavy, usporiadanej pod Likavským hradom pri Ružomberku. Bolo nás tam zhromaždených do 500 z Oravy, Liptova a Turca. Zábava znamenitá. Tu som sa oboznámil s mnohými. Spomeniem len Gustáva Kordoša, Hviezdoslava, Kukučína. Ja som ta prišiel s Urbánkom, jeho paňou a chlapci Františkom a Vladimírom, v sprievode našich statných Mikulášanov. Navracali sme sa od Štrbského plesa, pri ktorom sme 18. augusta celý deň strávili. Zábava pod hradom skončila sa s večerom — ďaleko do noci však trvala ešte potom v Ružomberku, v hostinci Janka Ivánku. Niektorí Martinčania odchádzali s večerným vlakom. Medzi nimi bol i pravotár Andrej Halaša. Tento prišiel so staničným kasírom do zvady len z tej príčiny, že si pýtal cestovný lístok po slovensky. Halaša kasíra náležite zavrátil, z čoho povstala pravota, teraz (skoro po troch rokoch) skončená tak, že Halaša bol Kráľovskou súdnou stolicou ružomberskou k 300-zlatovej pokute odsúdený. K tomu netreba komentára. A Egyetértés[8] predsa vždy vytrubuje, že u nás dali národnostiam viac práva a slobody, než koľko majú kdekoľvek inde, v ktorýchkoľvek iných veľkých štátoch, od nás na západ a sever ležiacich. Pekná to sloboda a rovnoprávnosť! — J. Kompánek uvedomuje slovenské obecenstvo, že jeho dielo Pútnická cesta do Ríma sa už tlačí a že bude obsahovať najmenej 45 hárkov. Vydáva ho vlastným nákladom. Od času, v ktorom Hýrošova Likava[9] vyšla, nebolo u nás vlastným nákladom vydaného tak objemného diela. Kompánka by malo zvlášť katolícke duchovenstvo všemožne podporovať húfnym odoberaním takého nákladného diela.

20. júla 1889

Doplnky ku Petrikovmu dielu rastú. Dosiaľ prebral som len svoju a beckovskej katolíckej fary knižnicu a už mám doplnkov vyše sta. V knižnici bošáckej fary sa toho tiež pár nájde. Keď stihnem, zaraz sa ta vyberiem. Možno, že sa mi podarí prístup i do knižnice kláštora beckovského, v ktorej som pred pár rokmi pod ľudomilným a priateľským gvardiánom Filom za dva dni bol pracoval. Je tam asi 2000 zväzkov, medzi nimi i diela drahocenné. Ba nachádza sa tam i viac ev. náboženských spisov zo XVII. a XVIII. storočia. Tie sa dostali sem v nemilých náboženských rôzniciach, keď ich „pátri“ ľudu násilne odnímali. V akej príkladnej svornosti ony tam teraz s tuhokatolíckymi knihami stoja! — Včera som bol v spoločnosti bošáckeho farára a učiteľa (Cihu a Kačica) v Beckove u nášho statného Medňanského. Prišiel ta za nami i farár A. Róth. Medňanský mi zaopatril kdesi A. Horányiho Memoria Hungarorum, diel I.[10] a Bernolákovu Etymológiu[11] Sú to vzácne diela. Sľúbil, že bude „snoriť“ (ipsissima verba) i po ďalších zväzkoch diela Horányiho. Bárs by ich „vysnoril“, lebo je to dielo drahocenné. Antikvarice predáva sa celé dielo za 12 — 14 zl. — Navštívili sme i bratov Bôrikovcov. Starší Daniel, veľmi milý starý pán, rozprával mi mnoho zo svojho života. Interesantné sú epizódky z rokov 1848 — 1849. Zabavili sme sa znamenite.

21. júla 1889

Vansovej román Sirotu Podhradských posudzuje v Nár. novinách skutočne Vajanský. Posudzuje ho prajne. Vivat Vansová! Vajanský píše: „Objavenie sa Vansovej románu musí potešiť každého priateľa slovenskej literatúry, najmä keď sa presvedčí, že neprišiel do nej nový balast, ale dielo prepracované s pilnosťou nevšednou, láskou k veci ideálnou a talentom veľmi vynikajúcim v naše dni.“ Po rozobraní celého románu dokladá: „Vansová podala nám dobrú, zábavnú, dobre písanú knihu, trochu upomínajúcu na zastaralú románovú techniku nemeckú. Ale takéto reminiscencie sú nevyhnuteľné u nás, kde čítajú mnoho marlittiád a spielhageniád. Lektúrou slavianskych vzorných spisovateľov ľahko oslobodí sa duchaplná autorka od balastu švábskych rozpomienok. My jej blahoželáme k úspechu prvej väčšej samostatnej práce a odporúčame peknú slovenskú knihu obecenstvu.“ — Vansová môže byť s kritikou úplne spokojná, ba môže ju povzbudiť k ďalším prácam beletristickým. Bár by písala, keď iné a iní mlčia. Časopisy naše, menovite Pohľady[12], nemajú dosť prác; z tej príčiny nemôžu ani riadne vychádzať. Pohľadov tretí zošit mal vyjsť ešte koncom minulého mesiaca, a on ani dnes nie je v rukách čitateľov. Smutno. „Ľudia majúci talenty písať kultúrne veľmi poučné články čušia v akejsi vnútornej rozháranosti. V novele málo dobrých — a tí mlčia.“ Tak stene Vajanský. Má pravdu, ale či on sám nenesie toho čiastočnú vinu, keď niektorých prísnou, bezohľadnou kritikou škaredo zavrátil? Anton Bielek je nevšedného talentu — podal nám viac krásnych poviedok — a dnes mlčí, bo ho vraj, ako som sa z hodnoverného dozvedel prameňa, Vajanský urazil, povediac mu do očí, že by dal radšej novelistike pokoj a ostal pri svojom „učiteľskom remesle“. To sotva Bieleka povzbudilo. V Pohľadoch dávno nebolo z pera jeho ničoho — miesto toho ale prinášajú často Pohľady sotva stredne dobré práce. U nás prísna, bezohľadná kritika ešte je privčasná. Kritika ohlušila Bacháta, Dušana Sávu Pepkina (Medňanského), Cyrila Gallaya, Marschalla a iných. Félix Kutlík podával v Sytnianskeho Orle pekné obrázky zo srbského a bulharského života — on sa mohol stať naším druhým Chocholouškom — a teraz mlčí, bo by vraj sotva vyhovel dnešnej prísnej kritike. A tak je to s viacerými. Boh to naprav! Len žiadne rôznice pre malichernosti! Nám treba vždy, všade, vo všetkom svornosti, bo tá jedine nás spasí.

22. júla 1889

O Vajanskom sa vraví, že píše „zlatými písmenami“. Jeho články v Nár. novinách uverejňované sú toho dôkazom. Slováci lepšieho žurnalistu ešte nemali. A odplatou mu za to — bieda. Vajanský zasluhuje, aby, keď „zlatom píše“, zlatom bol platený. On nenárokuje, ale by právom mohol. Nech nie je Slovákom, teda by plával v samej hojnosti. Dnes zápasí s nedostatkami. Ale on dobre zná, že spisovateľ slovenský musí trieť biedu. U nás tá bieda prirodzenou. Z jeho článku v Nár. novinách č. 83 s nadpisom Proti prírode uverejneného, v ktorom píše o „maď. kultúrnych spolkoch“, musím si časť na pamiatku sem vpísať. Časť tá nasledovne znie: „Celá ich maďarizácia podobá sa pastelovej maľbe: rukou ju zotrieš, musíš ju držať za sklom, aby nevytuchla. Zadržovať zadržujú náš vývin, ohlupovať ohlupujú našu mlaď, škodiť škodia celej krajine, ale zadržovanie, ohlupovanie a škodárenie neznamená úspech maďarizačný: to jest prevrátenie slovenskej národnosti na maďarskú. V tomto nepokročili, trebárs na oko zdá sa, nepokročili pomerne k tým veľkým prostriedkom, ktoré majú pod rukou. Či sa tie plačlivé úspechy vyplatia, či ony odvážia bôle zadané slovenskému ľudu? Či pre také minimálne, povrchné úspechy hodno je duševne i krvne obrážať a unižovať dobrého verného Slováka! Hovorím nie zo svojho, ale z ich stanoviska. Z môjho je každý pokus maďarizačný zločinom proti obom národnostiam, slovenskej i maďarskej. No ani z ich stanoviska, keď totiž maďarčenie a patriotizmus považujeme za synonymá, nemôžeme považovať činnosť „kultúrneho“ spolku za prácu užitočnú, poriadnu a čestnú. Kultúra je niečo iného než učenie cudziemu jazyku. Papúška naučiť bľabotať niekoľko slov nie je kultúrnou prácou. Ale kultúrnou prácou bolo by, keby slávne kultúrne spolky vzdelávali reč slovenskú, ľudovú, keby ju niesli do rodín, zjemňovali, bránili pred posmechom cudzincov, učili ju milovať, jej pomocou dvíhali vzdelanostnú úroveň ľudu, aby stal sa následkom poučenia majetnejším, jemnejším, povedomejším a podnikavejším! Mali by zachovávať jeho duchovné poklady, hrdými byť na jeho pilnosť, na jeho dary, húževnatosť, charakterné, svojské ťahy, na spôsobnosť udržať sa vo víchre časov; mali by tešiť sa, že je plodný, spevavý, telesne driečny a silný! Potom by zaslúžili hrdé nazvanie „kultúrnych spolkov“, ale takto skôr zaslúžia meno spolkov ohlupujúcich, lacno banketujúcich, nezmysly deklamujúcich, ľud potlačujúcich, papúškujúcich, zatemňujúcich, proti prírode chabo bojujúcich. Ukážte nám len jednu jedinú kultúrnu prácu za sedem rokov vášho „účinkovania“! Ej, naša pieseň o vás spieva: „Kde nerástlo, kde nerástlo sedem rokov trávy!“ Veruže, ani len machu, ani pľúcovníka. Možno, v Sedmohradsku máte oprávnenie, jestli bránite svojich Sikulov[13] a obranu neprestupujete! Ale u nás nemáte čo brániť, u nás niet maďarskej národnosti, u nás môžete len iné atakovať, hubiť, ale nie svoje brániť. Hubenie nie je kultúra. Kultúra je stavanie, tvorenie. Vy ste, páni moji, nepostavili ani doskovej búdy, kde by Slovák hlavu sklonil, nestvorili ani šestákovej tvorby ani v literatúre, ani v umení, ani v remesle, ani v hospodárstve; za vami ani tráva nerastie, za vami step a morálne bahno! Vy sa tak nemôžete prirovnať k nám, ako nemožno prirovnať vlažný, úrodný dážď k dažďu sirkovému. Je vo vás oheň, ale hubiaci a netvoriaci, je vo vás oheň fanatizmu a nie zdravého oduševnenia. A konečne: po ovociach poznáte ich! Naša štúrovská renesancia stvorila: literárny krásny jazyk, peknú literatúru, splodila básnikov, filozofov, blyskavých prozaikov, skoncentrovala do pol milióna peňazí na rozličné kultúrne spolky, a to vzdor hroznému odporu mocných; povedzte, čo ste vy podobného vykonali za sedem rokov, podporovaní mocou a mocnými? Ach, nerástlo za vami sedem rokov trávy. A ďatelinka vzrastie len za vami, keď vás nebude, alebo keď obrátite sa od záhubnej maďarizačnej činnosti k práci ozaj kultúrnej, t. j. u nás slovenskej! Ale či ste dosť silní a šľachetní na také kolosálne podnikanie? K opravdovému pokániu vyžaduje sa duša silná a šľachetná! My na reformu tohto spolku neveríme, a preto, že ťažko je renegátom primknúť sa k opustenému národu! V tom je mnoho tragiky! Raz vybočíš z priamej cesty, a blud sa ťa zmocní, blud silný ako peklo! Zúriť proti vlastnej krvi zdá sa byť také neprirodzené, ťažké, no renegát vrhá sa do toho zúrenia ako do nejakej slasti; janičiari s takou slasťou stínali hlavy ráje, hlavy svojich ďalších strýcov, ujcov, svojich pokrvných. Tragika renegátska je hlboká a zaslúžila by poéta tak silného ako Byron.“

23. júla 1889

Na doline našej, so sídlom v Bošáci, zariadená je filiálka Všeobecného úverkového spolku gazdov a priemyselníkov z Budapešti. Od direkcie tohoto spolku vystrojený je do našich krajov istý Chemez za tým cieľom, aby pre spolok tento údov zbieral a prípadne po obciach, kde prihlásilo by sa najmenej 100 údov s 20 zl. účastinami, i filiálky spolku zakladal. V Bošáci podarilo sa mu už takúto filiálku zariadiť, lebo behom jedného týždňa prihlásilo sa 200 členov s 250 účastinami. Ako očujeme, zriadená bude filiálka podobná v Mor. Lieskovom, v Beckove, v Súči a v Trenčíne. Cieľ tohoto spolku je: ukladanie kapitálov, dávanie pôžičiek na ľahký termín splácania, zakladanie potravných sklepov, kde údovia potrebný tovar k živnosti z prvej ruky zaopatrovať si môžu. Smer je tu ten, aby obecenstvo kresťanské vymanilo sa spod moci peňažného úžerníctva, ktoré prevádza sa i na našom slovenskom ľude tisícnásobným spôsobom. Židia hnutie toto hania a všetkým možným spôsobom odhovárajú slovenských sedliakov od spolku toho, prorokujúc jeho pád. No my, dôverujúc v pomoc božiu, sme do toho zahryzli. Za predsedu spolku zvolený je p. farár Ciho, za pokladníka ja a za jednateľa P. Kačic. Ja som podpísal 4 účastiny, Kačic 6, Adam Slimák 5, Ondrej Kozic 5, Martin Poláček 4 atď. Do výboru zvolených je desať členov. Výborové zhromaždenia budú sa v bošáckej škole každú druhú a štvrtú nedeľu vydržiavať. Prvá splatná nedeľa pripadá na 11. augusta. Do toho času majú prísť všetky tlačivá a úpravy z Budapešti. Zvedavý som, ako to pôjde. — Moravská peknoduchá spisovateľka Gabriela Preissová vydala už tretí diel svojich Obrazov ze Slovácka, ktoré Bielek v Nár. novinách č. 85 veľmi vychvaľuje. Musím si ich zaopatriť, aby som sa mohol i sám s obrázkami pokochať. Bielek z príležitosti tejto hovorí i o našich slovenských spisovateľkách: „Aký účinok má dámske pero na duševný rozvoj a srdcový vývin ženského pohlavia, netreba dokladať. Môžem povedať, že spisovateľka má svojimi prácami ďaleko väčší vplyv na svoje pohlavie než spisovateľ-muž. Ženská istou rukou riadi svoje myšlienky, keď kreslí hlboké záhady ženského srdca i duše. Mužovi ony viac-menej zostávajú hmlistými. Nuž pre každý národ nevysloviteľnou výhrou je, keď pekné duše a jemné rúčky dám chytajú pero a stavajú si v rady písomného tvorenia. Tam o zdar výchovy devíc, potomných matiek, nie je bieda, teda o výchovu celého pokolenia. My, žiaľbohu, máme ich málo a i z tých jedna, poviem menom, pani Šoltésová, mlčí. Jej talent umŕtvovať bolo by hriechom, a preto reklamujeme ju verejne a prosíme, aby chytila sa pera. Ešte prichodilo by mi memá spomínať, no koho týka sa, porozumie. Slovom, rezkejšieho života prajeme našim dámam i tu i tam, a zvlášť na poli literárnom.“ Sú to slová naozaj časové. Bárs by si ich povšimli a k srdcu pripustili tie kruhy, ku ktorým sú namierené. — Požiare sa už aj na našich stranách počínajú. Tak v Mor. Lieskovom behom niekoľkých dní zase dva razy horelo. Prvý raz zhoreli tri domy, druhý raz jeden dom a jedna stodola. Ľudia boží, opatrujte svetlo, oheň!

24. júla 1889

Ján Bežo, pedagogický spisovateľ a bývalý učiteľ senický, zariadil v Senici kníhtlačiareň a odporúča ju láskavej pozornosti ako slávnym úradom a spolkom, tak i jednotlivcom. Mali by sme teda už niekoľko dobre zariadených tlačiarní, len aby bolo v nich čo tlačiť. Svätomartinská kníhtlačiareň dostala tedy zas nového konkurenta. Bežo vydá na r. 1890 dva nové obrázkové kalendáre. Väčší sa bude menovať Zora, menší Zornička. Prvý bude stáť 40 gr., druhý 18 gr. Kalendárov tedy budeme mať na výber. Na nás bude, aby sa len tieto našské do rúk ľudu dostávali. Záplava kalendárov Bučanského (teraz Rózsu a jeho manželky), Mehnerových atď. by mala prestať. Zvedavý som, ktoré kalendáre budú najlepšie. Martinský je už dávno za Salvovým sotený; zaiste ho predstihnú i Bežove. Redigovanie martinského kalendára malo by prejsť do sviežejších už rúk. Prospelo by to i Kníhtlačiarskemu účastinárskemu spolku, lebo jestli sa to nestane, bude úplne vytisnutý lepšími kalendármi. — Ľudmila[14] poslala mi na prečítanie a vraj opravenie rozprávočku s nadpisom Stratená mladosť, ktorú napísala pre Salvovho Priateľa dietok. Nepotrebovala inej opravy ako pravopisnej. Poslal som jej ju naspäť s pochválením a povzbudením k ďalšej činnosti na tomto poli. Salva ju milerád uverejní, lebo i tak má málo prispievateľov a prispievateliek. Ľudmila napísala pre budapeštianske Slovenské noviny za posledné dva roky asi 10 — 15 podarených obrázkov, čerpaných zo života nášho ľudu. Jej práce sa milo čítajú a jestli dievča bude pokračovať, dopracuje sa dosť zvučného mena medzi slovenskými spisovateľkami. Zároveň mi zdelila, že pod pseudonymami v Slov. novinách sa zjavujúcimi trčia nasledujúci: Znachor a Pavel Slavoboj je Pavel Thold z Dolného Kubína, štud. teol., Koloďas je Pavel Šťastný tiež z Kubína, a čo ma najviac prekvapilo, že za Blaženou Šťastnou skrýva sa naša Javorinská. P. Šťastný pochádza z Oslian, a nie z Kubína. (Pripísané na okraji strany.)

25. júla 1889

Celé odpoludnie prekutával som sa v knižnici bošáckej fary. Je v nej asi 1000 rozličných latinských, maďarských a nemeckých kníh. Československých nevidel som ani desať. Novšie maďarské, zväčša Svätoštefanským spolkom vydané, pochodia z pozostalosti farára-dekana-kanonika J. Rábeka, 1. februára 1888 zomrelého. Z kníh po ňom zostalých obdržal som i ja asi 30 kusov láskavosťou kaplána Kardoša. Najmilšou knihou mi z nich Fényesovo dielo Magyarország mostani állapotja[15] v šiestich pekne zviazaných zväzkoch. Ale i Fesslerovo dielo Die Geschichte der Ungarn und ihrer Landsassen v desiatich zväzkoch je cenné, lenže som ho za iné knihy Černákovi dal. Antikvarice stojí 25 zl. Dejepis Caesara Cantu[16] uchytil dakto iný, lebo sa medzi knihami knižnici sa ušlými už nenachodí. V knižnici bošáckej nachodí sa pekný počet drahocenných kníh; je tam i niekoľko veľmi dobre zachovalých zo XVI. storočia. A poneváč sú všetky tieto knihy sem i tam v „oratóriume“[17] porozhadzované, umienil som si, že ich skatalogizujem a do poriadku uvediem, aspoň budem s istotou vedieť, čo aké diela sa v nej nachádzajú. — Doplnky k Petrikovmu dielu vzrástli na číslo 200. Ešte zamýšľam kvôli tomu moravskolieskovskú knižnicu poprezerať. Možno, že sa i tam niečo vykuce. Škoda, že tieto farské knižnice tak nedbalo bývajú opatrované. Málo je na široko-ďaleko kňazov, ktorí by takýmto knihám dajakú pripisovali cenu, a preto nechávajú ich myšiam a moľom žrať a miestami i hniť, keď ich nechávajú po zemi.

26. júla 1889

Czambel nemôže Petrika vykutať, aby s ním ústne pohovoril o mojich doplnkoch k jeho dielu. Je tiež za to, žeby som doplnky uverejnil. Jestli vraj dostane „urlaub“, zájde niekam do cudzozemska, aby sa trochu zotavil. Unser einer to robiť nemôže, hoci cestovanie má i pre mňa čosi veľmi milého. A ktože by rád necestoval? Pred pár rokmi sa to dalo skôr; teraz, keď deti každý groš prv spotrebujú, než ho pre ne mám, je to už nemožnosťou. Musíme len doma sedieť. — Že mi Osvald a Šmyd nepíšu, neviem pochopiť; snáď i to musí sa pripísať terajšej mŕtvej sezóne. Každý hľadá kút, kde by sa mohol schladiť. — Doplnky a opravy k Riegrovmu Slovníku náučnému[18] tuším celkom kdesi zaviazli. Posledný zošit vyšiel kedysi v apríli. Čo sa redakcie dr. Bačkovský vzdal, ide to tam akosi pomaly. Kober keď videl, že Otto ide naisto vydávať svoj veľký Slovník, mal Doplnkom dať pokoj, lebo Riegrov Slovník teraz už i tak nebude mať tej ceny, ktorú by bol mal, keby nie Ottovho slovníka. Tento vychádza pravidelne; dnes došiel z neho zošit 40. Ešte dva-tri zošity a bude konečne písmeno A prebrané. Jestli bude v takejto rozsiahlosti vydávaný, tedy ho bude i vyše 300 zošitov, kdežto sa sľubovalo, že celý vyjde v 200 zošitoch. V Ottovom slovníku mám dosiaľ asi 30-40 krátkych topografických príspevkov. Z písmeny B poslal som redakcii 100 lístkov a ešte asi 300 mám prichystaných, lenže si ich ponechávam u seba, aby som ich mohol prípadne opravovať a doplňovať. Zo Slovákov pomimo Vlčka a mňa do vyšlých zošitov nikto neprispel. K Doplnkom Riegrovho slovníka prispievajú zo Slovákov: Sasinek, dr. Zoch, Michal Boor a ja. Najsilnejšie však prispieva prvý a posledný. — Kobrovi som písal, aby mi poslal druhý zväzok Slovenských pohádok Boženy Němcovej. Pohádky tie vyšli v druhom opravenom vydaní. Slovenský text som vypravil ja. Prvý zväzok, vyšlý pred rokom, mi poslal, druhý neposiela. Vymienil som si z každého päť výtiskov a teraz nútený som o ne dopisovať. Zaslúžil som ich. Bolo s tým dosť práce, za ktorú mi Kober dal X. a XI. diel Riegrovho Slovníka a niekoľko zväzkov poviedok Pravdových.

27. júla 1889

Konečne sa nebo i nad nami zmilovalo. Včera večer započalo pršať a prší dnes celý deň neprestajne. Keby len jeden taký dážď bol padnul pred 4-5 týždňami, bolo by nám bývalo spomoženo. Obilným úrodám už nebude spomoženo, lebo žatva chýli sa ku koncu; pomoženo však bude kopavinám a strukovinám, ktoré sa navidomoči vzkriesili. — Félix Kutlík mi píše, že má pre mňa zase niekoľko kníh, menovite z Palkovičovho Týdenníka ročník 1815., z Ambrózyho Annalov[19] zväzok I. a IX. a Breznikovo dielo o štiavnických školách.[20] Kutlík dopomohol mi už k nejednému dielu; z Týdenníka zaopatril mi už 4 ročníky. Ešte mi chýbajú 3. Tie bude ťažko zohnať. Ja som dnes poslal 3 ročníky Šumavana[21] a ponúkol som mu i 2 ročníky Slavie, románových listov. [22] U mňa takéto diela nemajú veľkej ceny. Knihy, ktoré mi Kutlík posiela, sú zväčša z knižnice po nebohom Michalovi Godrovi, ako o tom podpisy v nich svedčia. Po Godrovi mnoho kníh vraj prišlo do sklepu na korenie. Tak to býva tam, kde niet ľudí, ktorí by zvláštnej pripisovali ceny starším knihám. Koľko znamenitých diel vyjde takýmto spôsobom nanivoč. Na Dolniakoch v Kysáči má vraj silu rozličných starších slovenských kníh farár Steltzer. Je hotový ich odpredať. Písal som Jankovi Mičátkovi, aby mi zaopatril ich zoznam. Niektoré by odkúpil i dr. Czambel. Sú to knihy po jeho otcovi, bývalom farárovi holičskom. Uvidíme, keď dôjde zoznam, čo tam bude. — Prostredníctvom Kutlíkovým obdržal som i autobiografie bývalého naďlackého farára Zajaca a ilockého levítu Joz. Maliaka.

28. júla 1889

Prší neprestajne ďalej, akoby nám nebo nahradiť chcelo, čo zameškalo. Pred obedom na chvíľu prestalo pršať, ale po obede okolo druhej strhla sa celá leja s veľkým hromobitím, takže ľud nemohol ani do kostola prísť. Hrom s veľkým rachotom udrel do bošáckej veže, na ktorej sa práve nachádzal zvonár s chlapcom, ktorým sa však nič zlého nestalo. Ľudia pod vežou zhromaždení dlho nemohli k sebe prísť, ale pomimo hrozného ľaku ničoho nepocítili. Elektrická iskra na dvoch miestach škridlou krytej kupoly, túto zmietla, odtiaľ zbehla severozápadným uhlom na šindľový dach, z toho dolu múrom po oblok, na ktorom všetky tabule vytrepala a pošramotiac ešte v kostole, zhasla. Veľké šťastie, že sa dach nechytil. Kostol s vežou, toho leta nákladom biskupským opravený, zase utrpel škodu, ktorá sotva bude môcť byť opravená stozlatovým nákladom. Podobne udrelo v tom istom čase i do jedného komína v Bošáci na Malej Strane, ale ani tu sa väčšieho nešťastia nestalo. V podhradskom poli prešiel i prúd s krúpami, ktoré tiež neuškodili značnejšie. Uchovaj nás, Bože, od všetkého zlého!

29. júla 1889

Nejaký Jaroslav Přemysl (pseudonym) posudzuje v Komenskom[23] moje spisky: Kytku z Tatier a Zo slovenskej chalúpky. Prehovoriv o československej vzájomnosti, o „nešťastnom československom literárnom rozkole“, prešiel k veci, nasledovne hovoriac: „Dvě knižky tuto oznámené jsou také malým k tomu příspěvkem, jsou činem. V Praze vydány před nějakým časem dvě knižky pro slovenskou mládež — toť úkaz potěšitelný, ojedinělý. Našel-li by se vlastenecký mecenáš, aby celý náklad skoupil a rozeslal po chudičkých chaloupkách slovenských. Jaký mravní výsledek by to zajisté mělo, přesvědčil jsem se, čta některé veršíky slovenskému chlapci-drotáříkovi z Kytky z Tatier. Jak mu oči svítily, posléze se zarosily, když četl jsem jemu: „Za dedinou hrobitov“ atď.“ Na to prebral obsah oboch knižočiek. Končí nasledovne: „Doporučujeme, aby oba svazky svázány byly dohromady. V naších knihovnách prospějí k probuzení ducha vzájemnosti slovanské v jímavém srdci naší české mládeže. Hlavně však bylo by si přáti, aby každá slovenská rodina mohla je dáti ke čtení dětem svým.“ — Česká kritika vyslovila sa o spiskoch týchto veľmi prajne. Je to pre mňa povzbudením k ďalšej práci. Myšlienky zostaviť almanach pre československú mládež sa ani teraz ešte nevzdávam. Jestli by ho nevydal Urbánek, obzriem sa po inom nakladateľovi. Mám pre almanach práce od Kukučina, A. P. Zátureckého, Urama, Wagnera a Žigmundíka. Musím aj iných vyzvať. Keby som len vedel, kto je ten Jar. Přemysl. On by tu poradil. Možno, že mi redakcia Komenského zjaví pravé meno jeho. Myslím, že v ňom trčí alebo Pláček alebo Kálal. Oba sú priatelia spisby našej. Uvidíme.

30. júla 1889

Tohto roku mám 25 časopisov. Jedny predplácam, iné dostávam darom láskavosťou redakcií alebo iných priateľov. Sú ony nasledujúce: 1. Národnie noviny (dostávam od p. seniora Holubyho), 2. Slovenské noviny (od dr. Czambla), Pohľady (predplácam), 3. Černokňažníka (od redakcie), 4. Hlásnika (od redakcie), 5. Obzor (predplácam), 6. Vlasť a svet (predplácam), 8. Cirkevné listy (predplácam), Dom a školu (predplácam), 10. Priateľa dietok (predplácam), 11. Kazatelňu (od M. Medňanského), 12. Pútnika svätovojtešského (od Fr. O. Matzenauera), 13. Katolícke noviny (od Fr. O. Matzenauera), 14. Komenského (predplácam), 15. Posla z Budče (od Fr. A. Urbánka), 16. Obzor (brnenský; od redakcie), 17. Literární hlídku (od M. Medňanského), 18. Anjela Strážneho (od M. Medňanského), 19. Časopis olom. musea (predplácam), 20. Cirkevní listy (predplácam), 21. Ev. církevníka (predplácam), 22. Naši mládeži (predplácam), 23. Vlasť (od Tomáša Šmyda), 24. Moravského hospodára (od riad. Uhlířa), 25. Természettudományi Közlöny (predplácam). Tieto časopisy stoja dovedna 68 zl. — Okrem toho mám Ottův naučný slovník a Doplnky k Riegerovmu slovníku, ktoré zapravujeme z honoráru tými slovníkmi mi dávaného. Zlatú Prahu dáva mi čítať Cyril Holuby, Budapesti Hirlap, Alex. Šumichrast a Keresztény Magyarország P. Kačíc.

31. júla 1889

Po päťdňovom daždi sa nebo zase vyjasnilo; možno ďalej na poli pracovať. Mnoho jačmeňov porástlo, iné zažlkli. Čo na jednom nahradeno, to na druhom uškodeno. Oračka znamenitá. — Od farára Cihu dostal som dielko A Nyitrai egyházmegyei Könyvtár kéziratai és régi nyomtatványai.[24] Rukopisov má knižnica 130, starých tlačených spisov (incunabula) 33, spisov z prvej polovice XVI. stor. (1501 — 1520) 83 a starých maďarských spisov z r. 1552 — 1711 má 48. Najstarší rukopis pochádza z r. 1573, najstaršia tlačená kniha z r. 1473, najstaršia maďarská kniha, v Koložvári tlačená, pochádza z r. 1552. Medzi rukopismi je jediný slovenský od And. Rabčeka z r. 1759, majúci titul Pamätná kniha sv. Juliusa Mučedlnjka. Latinských rukopisov tohoto slovenského spisovateľa je tam niekoľko. Od Jána Dualszkého, bývalého farára beckovského, potom kanonika nitnianskeho je tam rukopis z rokov šesťdesiatych s nadpisom Historia Arcis et Oppidi Beczkó (4°, 149 s.). — O všeobecnom úverkovom spolku gazdov a priemyselníkov prinášajú Nár. noviny neprajné zprávy, vyvolávajúc obecenstvo slovenské načas k pasivite. My sme však do toho už zahryzli a teraz nevieme, kam z konopí. Musíme si zaopatriť aj z iných strán zprávy, lebo si môžeme myslieť i to, že Nár. noviny môžu mať zvláštne interesy, ktoré ich núkajú v zmysle tomto písať. Keby sme neboli už odovzdali ústrednému spolku 230 zl. členovských poplatkov, vtedy jednoducho zariadili by sme si miestnu vzájomnú pomocnicu a s pánmi Maďarmi budínpeštianskymi mali by sme pokoj. Po tieto časy — kde sú v Uhrách defraudácie v takom kvete — musíme v záležitostiach peňažitých vždy a všade veľmi opatrne jednať. Ja som toho už nasýtený, lebo hlasom strany národnej má sa dôverovať predsa. Ako nám to len vypáli? Nedaj, Bože, aby naši ľudia len o grajciar prísť mali! Najväčšmi trpeli by sme my. Bolo by po našej dôvere, ktorú do terajška požívame. Chemezovi sme nemali hneď na lep sadnúť. Takí organizátori vždy mávajú predovšetkým svoj prospech na zreteli. Čo len z toho bude?

1. augusta 1889

Černákovi na jeho obšírny list, včera došlý, som dnes odpovedal a zároveň mu gratuloval k zajtrajším meninám. Gusto neúnavne sliedi za knihami mne potrebnými. Mať takých desať priateľov na rozličných miestach, nuž za pár rokov zoberieme takú slovenskú knižnicu, akej ešte pohromade nebolo. Ale čože, keď pomimo neho len Kutlík a Medňanský idú mi po ruke! — Deň bol dnes krásny. Dal som mlátiť jačmeň. Bude to tri dni trvať, lebo mlátia cepami, keď mláťačku sem dovážať sa nevyplatí.

2. augusta 1889

O Všeobecnom úverkovom spolku gazdov a priemyselníkov dochádzajú kam diaľ nepriaznivejšie zvesti. V článku Kresťanské spolky nadpísanom a v Nár. novinách č. 89 uverejnenom, od akéhosi Tarabovského čítame, že „pokuľháva“ a že na valnom zhromaždení dňa 26. mája v Budínpešti vydržiavanom prízvukuje sa akási „nesprávnosť“. Nás, ktorí sme sa tu za tento spolok tak zaujali, počína to už hodne mrzieť, a ja, nemajúc už takmer žiadnej dôvery k spolku, počínam rozmýšľať, ako by sme z toho vyviazli a založiť si mohli pre celé okolie, so strediskom v Bošáci, samostatnú „vzájomnú pomocnicu“. V časoch týchto je málo čistých rúk. Tendencia, dobrý úmysel a blahodarná snaha spolkov kresťanských vôbec schvaľovať sa musí, ale od správy, ako aj od všetkého úradníctva vyžaduje sa úprimná, opravdivá, kresťanská láska, zaujatosť, obetavosť a statočnosť, majúca na zreteli vytknutý vznešený cieľ spolku pri uspokojení sa s tým, čo spolok k čestnému, trebárs čiastočne i skromnému hmotnému zaopatreniu patričným poskytuje. Ale smutné je to, že nachodia sa ľudia pri spolkoch s tak krásnymi cieľmi, ktorí vzrast spolku už v základe, v koreni podožierajú, čím potom všetko vyjde nazmar, a tí, proti ktorým chceli sme sa brániť, ešte lepšie chytia ľud do svojho krvilačného, úžerníckeho objatia.

4. augusta 1889

Zase priniesli NN veľmi nepriaznivý dopis o Všeobecnom úverkovom spolku z Holiča, kde bolo už 1000 členov spolku získaných, spolková filiálka bola zariadená, 1100 zl. vstupného zaplateno, a predsa sa za krátky čas všetko rozpadlo, lebo peštianska direkcia nechcela poskytnúť filiálke to, čo organizátor filiálok Chemez sľuboval. Podobne pochodila filiálka v Skalici. Ale prečo sa o tomto dávnejšie nepísalo? Prečo sa nevyskytli výstražné hlasy prv, než Chemez svojimi sladkými slovami celé okolia nepobalamútil? Škoda, preškoda našich 230 zl.! My ich ale predsa ešte radšej oľutujeme, než by sme mali kedysi viac škodovať, a preto, chcejúc ľud náš brániť proti úžerníctvu, založíme si „vzájomnú pomocnicu“. Budeme mať svoje peniažky doma, pod vlastným dozorom. Od krásneho úmyslu a predsavzatia neustúpime! — Povereníctvo pre zbieranie a vydanie slovenských spevov v Turč. Sv. Martine zase počína činnosť svoju s príhlasom k slovenskému obecenstvu, v ktorom sa prízvukuje zbieranie ešte nevytlačených slovenských spevov.[25] Činnosť povereníctva musí sa len schvaľovať a na nás je, aby sme po všetkých stranách Slovenska s celou pilnosťou „perly“ tieto zbierali. Moja zbierka piesní z doliny bošáckej číta vyše 300 piesní. Z nich pražská Slávia uverejnila do 100. Ostatné nie sú dosiaľ uverejnené. Len to je chyba, že sa nerozumiem hudbe a tak s nápevmi našich piesní pôjde to ťažko. To ma však od ďalšieho zbierania predsa neodvedie.

5. augusta 1889

Predseda účtovného seniorálneho odboru P. Roy povoláva ma ako člena tohože odboru k preskúmaniu seniorálnych a vdovsko-sirotských účtov na deň 7. augusta do Trenčína, kde toho istého dňa zasadať bude i zhromaždenie dištriktuálnej podporovne. Keď sa niečo neprihodí, teda musím ísť, žeby sa mi ani tu netečnosť na oči nevyhodila. — Slov. pohľadov zošit tretí, ktorý sme mali mať v rukách ešte v prvých dňoch júlových, konečne dorazil. Obsahuje práce Hviezdoslavove, Podtatranského (Uram), Somolického (Žiak), Zorenky, Beblavého, Holubyho, Kukučínove a Joz. Podhradského. Je tu i začiatok Fredrovej veselohry Magnetizmus srdca.[26] S obsahom tohoto zošitu môže byť každý spokojný, len by si mal redaktor Vajanský dať záležať, aby Pohľady riadne vychodili. — Krajňák ma veľmi potešil historicko-zemepisnými dielami Joz. Hradského, po ktorých som dávno túžil. Sú ony znamenitým prameňom k môjmu Topografickému slovníku Uhorska,[27] ktorý som pred dvoma rokmi počal písať a dnes už zo silných troch zväzkov pozostáva. Nemať Krajňáka za priateľa, k dielam týmto by som nebol tak ľahko prišiel. Dnes vydal sa na cestu po Gemeri. S poďakovaním svojím musím dočkať, lebo neviem, kam by som mu mal písať. Možno, že i v Gemeri bude na mňa pamätať. Bárs by tam vykutal dakde diela Bartholomaeidesove, s ktorými sa po našich stranách len zriedka stretáme. Za tie by som mu bol veľmi povďačným, poneváč sa už od rokov po nich zháňam.

6. augusta 1889

V záležitostiach nášho nádejného spolku boli sme (Ciho, Kačic a ja) v Beckove. Vtiahlo sa k Bôrikovcom, kde nás veľmi priateľsky prijali. Beckovania jednohlasne schválili náš úmysel, založenie totiž „vzájomnej pomocnice“, a v páde, že by si oni sami takú založiť nemohli, väčšina pristúpi k nám. Keď si po obede ostatní páni ku kartám zasadli, ja som pred starším pánom Bôrikom (Danielom) priviedol na tapet búrlivý rok 1848/49, kde som mal príležitosť očuť nejednu zaujímavú epizódu zo života našich dobrovoľníkov a zvlášť zo života samého vypravovateľovho, ktorý veľmi mnoho podstúpil za vec, ktorej sa bol obetoval. Spomenul i starého Štefanoviča, vyobraziac mi ho ako človeka náruživého, sebeckého, jedným slovom nespoľahlivého, takže dobrovoľnícke oficierstvo v neprestajných s ním žilo mrzutostiach. Jeho nedávno vyšlej brožúre nemá sa podľa Bôrika žiadnej dôležitosti pripisovať, bo je písaná žlčou a nie černidlom. Dr. Hurban zamýšľal vraj na ňu odpovedať, ale bol chladnokrvnejšími jednotlivcami od úmyslu odvedený, a tak brožúra Štefanovičova minula sa cieľa. Beckovskí priatelia odprevadili nás po Váh a rozlúčiac sa s nimi, sme sa najprv dobre okúpali a pomaly kráčajúc prišli sme o pol desiatej domov.

7. augusta 1889

Asi od 3. — 6. hod. ráno spŕchol zase dobrý dáždik. Neskôr sa obloha vyjasnila a bol pekný, príjemný deň. Do Trenčína vybral som sa vlakom, kam dorazil som o pol jedenástej a vyhľadajúc ostatných členov účtovného seniorálneho odboru, do jednej hodiny po obede boli sme s našou záležitosťou hotoví. Porada, vlastne zasadnutie dištriktuálnej podporovne trvalo dlhšie. Pred zasadnutím držal slovenskú kázeň p. senior Holuby, maďarskú ale p. farár Riess zo Zay-Uhrovca. Z našincov boli prítomní seniori Holuby, Baltík, Horváth a Škripeň, z farárov Michal Boor skalický, Pavel Novák dolnokubínsky, Pavel Zoch záriečsky, Július Bohuš ružomberský a Ján Križan súľovský; zo svetských videl som Pavla Mudroňa, Dohnányho a Porubského. Osobne poznal som sa so Škripeňom a Bohušom. Medzi piatou a šiestou každý pošiel svojou stranou. Ja tiahol som zrovna do Trnavy, aby som sa osobne presvedčil, s akým prospechom pracuje trnavská filiálka Všeobecného úverkového spolku a aby som mohol byť prítomný valnému zhromaždeniu svätovojtešského spolku, ktoré sa malo odbývať nasledujúceho dňa. V Bohuslaviciach pripojil sa ku mne Kačic. Cesta nám chytro prebehla a my okolo deviatej, čakaní pri železnici Petrovičom (Anzelmom Zábranským) a Paulovičom, expedítorom vojtešského spolku, zavedení sme boli k Hermannovi, kde nás čakali: Ambro Pietor, Matzenauer a F. Veselovský. Tu zabávali sme sa znamenite až do dvoch hodín po polnoci. Od redaktora Pietra dozvedel som sa, že článok Kresťanské spolky, v Nár. novinách uverejnený a Tarabovským podpísaný, písal Miško Kiss. No, dívaj sa, čo je to za chlapáka!

8. augusta 1889

Ráno o siedmej vstanúc, nazreli sme do sklepu Úverkovým spolkom v Trnave zariadeného. Kupec na všetky naše otázky vďačne odpovedal, doložiac konečne pri odchode našom: „Pánovia! Moja rada by predsa tá bola, že jestli ste si vstave samostatnú „vzájomnú pomocnicu“ zariadiť, tedy vám odporúčam tak urobiť a pokoj dať Úverkovému spolku, lebo my len predsa nemôžeme vedieť, v akých rukách sa direkcia nachádza a či to tam »prasknúť« nemôže.“ Poďakujúc sa mu za dobrú radu, odporúčali sme sa a šli sme si obzrieť krajšie budovy trnavské. Okolo deviatej sme šli do miestnosti svätovojtešského spolku, kde sa schádzali členovia z duchovného i svetského stavu, aby vzali účasť na dnešnom výročnom valnom zhromaždení. Pietrom a Matzenauerom uvedený som bol i ja do zhromaždenia so žartovným prílepkom „kacír“, uvítaný súc nielen direktorom A. Kubinom, ale aj ostatnými členmi, zvlášť duchovného stavu. Zhromaždenie zahájil peknou rečou kanonik trnavský Šimon Klempa, povzbudzujúc členov k horlivosti. Nemile sa uší mojich dotýkali provincializmy trnavské, inak reč bola dosť podarená. Správnejšie a plynnejšie hovoril A. Kubina, podávajúc obšírnu zprávu o účinkovaní spolku v minulom správnom roku, z ktorej zapamätal som si, že nových členov pribudlo 417, že sa kruh odberateľov spolkových kníh šíri z roka na rok a s potešením konštatované, že pribúda i síl spisovateľských. Spolkového kalendára Pútnika, znamenite Matzenauerom redigovaného, vydáva sa už 6000 výtiskov, Svätého Písma, Sasinkom preloženého a tlačeného nákladom základiny Joz. Šťastného, vyšlo už 15 hárkov; modlitebnej knihy Nábožné výlevy od zvečnelého dr. A. Radlinského vyšlo už nákladom spolkovým siedme vydanie. Zprávu o stave pokladnice predniesol hlavný jednateľ a účtovník Matzenauer. Všetkého majetku má spolok v hotovosti i v knihách 80.945 zl.: teda asi o 10 000 zl. viac ako roku predošlého. Na budúci rok dostanú členovia okrem kalendára Pútnika aj Dejiny cirkvi ako podielovú knihu. Druhú knihu vydá spolok do obchodu, a síce nanovo spracovanú knihu Tomáša Kempenského O nasledovaní Krista. Spracovanie zverené bolo P. Bednárovi. Po zhromaždení bol v záhrade mestskej strelnice spoločný obed pri hudbe miestnej kapely, riadenej Matzenauerom. Tu oboznámil som sa s Jánom Klempom (Jacovským), J. Škultétym (J. Š. z V.), Pavlom Bednárom, dr. Kubinom, medicínerom Blahom a inými. Z Pezinka bol tu náš Zigmundík a kapucín Silašy. Toast povedal len Pietor. Po obede zasadnul ešte výbor, kde vybavili sa bežné záležitosti. Pod tým časom prezeral som usporiadanú spolkovú knižnicu, ktorú som i ja obdaroval 8 ročníkami Školy božského srdca Páně a niekoľkými inými knihami. Navzájom dostal som i ja takmer všetky spolkom vydané knihy a spolkový časopis, ktorý mi má byť i naďalej riadne zasielaný. Zasľúbil som spolkovú knižnicu i naďalej podporovať, lebo často prichádzavam ku knihám katolíckym, ktoré nemajú u mňa ceny. Matzenauer obdaroval ma G. I. Bajzovou knihou Prikladi ze svatého Písma, r. 1820 v Trnave vyšlou. Večer zase sme sa pobavili v Hermannovej záhrade dlho do noci, rozlúčiac sa so všetkými priateľmi, poneváč sme chceli skoro ráno odcestovať.

9. augusta 1889

O 3/4 na ôsmu pohli sme sa z Trnavy, nechajúc Pietra ešte v posteli, poneváč ten až okolo pol jedenástej mal odísť rýchlovlakom do Martina. Cesta ubiehala nám rýchlo, takže už o 3 na desiatu boli sme v Bohuslaviciach a za hodinu na to už doma. Mňa čakalo viac listov a časopisov, medzi ktorými boli i slovníky, Ottov a Riegerov; toho vyšiel zošit 42., tohoto 17., Riegerov priniesol i mojich pár príspevkov. Väčšiu však radosť mal som z balíka kníh poslaných mi F. Kutlíkom. Zvlášť som sa potešil jednému ročníku Týdenníka a Breznyikovmu dvojzväzkovému dielu A Selmeczbányai ág. hitv. egyház és lyceum története. Sú tam obsažené medzi inými i dáta k životopisom Šuhajdovmu, Lichardovmu, Ormisovmu a Dobšinského, ktoré mi tiež istú preukážu službu. Šmyd ďakujúc za blahoprianie k jeho 25-ročnému jubileu mu poslané, žiada ma, aby som mu poslal niekoľko ročníkov Obzoru a Slovenské spevy v Martine vyšlé, poneváč by zborovický nadučiteľ rád zvedel, „kterak při skladbách hudebních na Slovensku si počínají“, poneváč i on zamýšľa niektoré básne slovenské harmonizovať. Bude mu z mojej stránky vďačne vyhoveno. Šmyd zamýšľa vo Vlasti dajaký literárny referát uverejniť, z tej príčiny pýta sa ma, o čom by mal referovať. Odporúčam mu Vansovej román Sirotu Podhradských. Stojí v listovom spojení i s A. P. Zátureckým. Ten mu vraj poslal na prezretie Dom a školu.

11. augusta 1889

Boli sme vo Štvrtku zbierať členov pre Vzájomnú pomocnicu. Získali sme dvadsiatich. Náš ľud je väčšmi zaujatý za Pomocnicu než za Spolok úverkový. Rozprával som i za Srňanov. Tí tiež k nám pripoja sa. — Pred samým večerom strhla sa u nás búrka s veľkým víchrom, ktorý narobil mnohej škody na stromoch, keď mnohé posčiesal, iné s koreňmi povyvracal. V Bošáci niže malého mosta udrelo do topoľa a zabilo niekoľko kačíc v potoku sa plahočiacich.

12. augusta 1889

Dnešný deň strávil som zase v Nov. Meste, dávajúc tu šaty a obuv robiť pre Braňa. Príduc domov, našiel som od Fr. Bayera včera v Trenčíne písaný korešpondenčný lístok tohoto obsahu: Drahý příteli! Psal jsem Ti z Rožnova 9. t. m. rekomandovaný list, abys možno-li Ti, čekal mne dnes v Trenčíně. Avšak nikde jsem Tě zde neviděl. Dnes tu zůstaneme přes noc a zítra jedeme s drem Parmou z Frenštátu do Martina, kdež se zdržíme den nebo dva. Chceme se pak podívat na Tatry. Možno-li Ti tedy, přijeď zítra za námi do Martina. Srdečně bych byl potěšen, kdybychom se po tolika letech zase uviděli. Líbá Tě Tvůj úpřimný Franta. — Škoda, že som lístok včera nedostal. Na každý pád do Trenčína by ma bola viedla cesta, aby sme sa po dvanástich rokoch s priateľom Bayerom zase raz boli uvideli. Rekomandovaný list nedošiel. Kto zná, kade blúdi. Do Martina nemožno ísť, lebo niet grošov. Ba, keby tak zajtra boli ešte v Trenčíne! Ale nemyslím. Bayer chybil, že neprišiel v nedeľu s večerným vlakom do Podhradia. To mu neodpustím!

13. augusta 1889

Na výročnom seniorálnom konvente, v Trenčíne vydržiavanom, zúčastnil som sa i ja. Za seniora na ďalších šesť rokov 13 hlasmi oproti jednému zvolený je doterajší senior J. L. Holuby. Z konventu vyslaná bola deputácia k pozdraveniu nedávno zvoleného vice-išpána[28] Maršovského. Na konvente brali účasť i moji dávnejší priatelia, bývalí veľkorevúcki žiaci: Michal Bodický z Pondelka (Malohont). Jur Janoška z Jasenovej (Orava) a Stanislav Zoch z Cerova (Hont). Bodického a Zocha nevidel som od dvadsať rokov. Bolo to milé zídenie sa. Pod tým časom, čo bola deputácia u Maršovského, vyšiel som s týmito priateľmi na Trenčiansky zámok. Výhľad z veže, na ktorú možno sa dostať pohodlne zamieňavo kamennými a drevenými schodmi, je rozkošný. Bárs som predtým viac razy bol v tomto zámku, na vežu vystúpil som po prvý raz. Na návrh Janoškov odoslali sme z „veže Matúšovej“ na korešpondentkách viac bratských pozdravov, menovite bývalým svojim učbárom: A. H. Škultétymu, dr. I. B. Zochovi do Slavónie a bratom Tisovänom. Po konvente zabávali sme sa nenútene u Barana, až konečne medzi 5. — 6. hodinou porozchodili sme sa každý svojou stranou. Stano Zoch išiel do Stankoviec, Janoška s Bodickým ale tiahli na noc do Bziniec k Borsukovi, odkiaľ mali druhého dňa odísť k Markovičovi do Myjavy. Janoška zamýšľa ísť do Brezovej, Sobotišťa, Senice a Holiča, odkiaľ pôjde na dištriktuálny konvent do Prešporka. Bodický sa z Myjavy vráti domov. — Rekomandovaný list Bayerov dostal som dnes; obálku som si odložil, aby som mu ju časom mohol odoslať, lebo by mi mohol neveriť, pre akú príčinu som do Trenčína jedenásteho nedošiel.

14. augusta 1889

Dnes konečne po mnoho sem i tam chodení zase som mohol v prácach svojich pokračovať, ba i niekoľko najnutnejších napísať listov. Vávra, ktorý je cez prázdniny vychovávateľom u môjho priateľa Janka Kedroviča v Bieliciach, chtiac vyhovieť mojej žiadosti pred troma mesiacmi k nemu upravenej, odoslal mi veľmi mnoho interesantných dát k Topografickému slovníku. Darmo som teda u neho nezaklopal. — Z hodnoverného prameňa dozvedel som sa, že Francisci vydal svoje porôzne uverejnené básne, ktoré sa budú po tieto dni rozposielať. Divno mi, že to predo mnou zamlčal. Som na ne veľmi zvedavý. Myslím, že ma prekvapí pekným výtiskom. — Čas máme pošmúrny, povetrie veľmi schladené, takže sme museli teplejšie vyhľadať kabáty. —

15. augusta 1889

Francisci-Rimavského básne skutočne vyšli. Ich nadpis je Iskry. Nár. noviny prinášajú o nich referát z pera Vajanského. Knižočka 84 str. silná je darom „pre priateľov pôvodcových a priateľov národa slovenského“ a tak predbežne vraj nepríde na literárny trh. Dúfam, že ju dnes-zajtra dostanem. — V Bošáci odbývané sú zvučné hody. Vo fare bolo asi 10 — 12 hosťov.

16. augusta 1889

Francisciho Iskry sú už tu. Poslal mi výtisk úhľadne viazaný. Musím sa mu poďakovať. Dnes konečne došlo i 5. a 6. číslo Domu a školy;[29] do 1. septembra by mali vyjsť ešte 7. a 8., aby prišlo vydávanie tohoto časopisu do predošlej koľaje. O Priateľovi dietok[30] nechyrovať. Zdá sa mi, že časopisík tento nemá ani odberateľov, ani prispievateľov. Svedčalo by i mne, aby som sa stal jeho spolupracovníkom. Bol som k tomu už viac razy vyzvaný, ale dosiaľ som Salvovej žiadosti nevyhovel. — Dr. Czambel píše, že by chcel zostaviť slovník topografický, maďarsko-slovenský a slovensko-maďarský, ovšem, s pomocou mnohých, ako je to pri takejto práci nevyhnutne potrebné. Obracia sa na mňa, či by som neprevzal na seba mená obcí trenčianskej stolice alebo aspoň niektorých okresov. Samo sebou sa vraj rozumie, že by moje príspevky v onom dielci ako moje označené boli na náležitom mieste. Ako si pritom počína, vidieť z doposlanej mi vyplnenej blankety. Trenčiansku stolicu na každý pád prevezmem, lebo tu niet žiadnych ťažkostí. Slovník podobný je nevyhnutne potrebný, zvlášť teraz, kde sa už oprekot všetko maďarizuje. — Czambel navrhuje, aby som doplnky k Petrikovmu dielu v Slov. novinách uverejnil. Ja myslím však, že doplnky k dielu maďarskému vhodnejšie bude uverejniť v časopise maďarskom, lebo inak mohlo by sa uverejnenie minúť cieľa. O tom potom. Dočkám do jesene; dotiaľ ešte niekoľko doplnkov zoberiem. Dnes prezriem Katalóg arcibiskupskej gymn. knižnice trnavskej, ktorý som so sebou k tomu cieľu priniesol z Trnavy. —

17. augusta 1889

Bol krásny teplý deň. Farári Ciho a Roth a ja boli sme v Starej Turej, kam sme zašli, aby sme sa aspoň povrchne oboznámili s manipuláciou Vzájomnej pomocnice. Riaditeľ pomocnice, dekan Lang, prijal nás veľmi pekne, zavedúc nás do miestnosti Pomocnice v mestskom dome sa nachodiacej a dajúc povolať p. kasíra Ježu a p. kontrolóra Molca, všetko nám ukázal a natoľko nás do manipulácie zasvätil, že keď ešte raz do Starej Turej zájdeme, môžeme sa smelo pustiť do práce. Dekan Lang zvlášť na moje otázky veľmi priateľsky odpovedal a vidieť bolo, že zvlášť mňa o všetkom by rád poučil. Priateľsky uhostení okolo piatej nastúpili sme cestu spiatočnú a pobaviac sa ešte asi za 11 hodiny v Bzinciach, na súmraku dorazili sme šťastlivo domov. — Dnešná pošta priniesla mi svätomartinský Obrázkový kalendár, v ktorom sa nachodia moje novoročné veršíky a práce Dr. Wagnera, A. P. Zátureckého, J. Janošku a básne podpísané písmenami A. B., snáď Andrej Bella.

18. augusta 1889

Na dnešnom zhromaždení nášho občianstva uzniesli sme sa jednosvorne za založenie Vzájomnej pomocnice na základe stanov bzinských, ktoré si máme pristrihnúť primerane okolnostiam. Práca musí sa previesť do konca t. m., žeby Pomocnica s prvým októbrom vstúpila do života. Zhromaždeným občanom kládli sme všetci zvlášť to na srdce, aby sa jeden každý pousiloval aspoň jedného člena spolku získať, lebo spolok len tak blahodarne účinkovať môže, keď bude mať čím najviac členov. Židovstvo sa Vzájomnej pomocnice viac obáva, než sa počalo obávať filiálky Úverkového spolku gazdov a remeselníkov.

19. augusta 1889

Takmer celý deň strávil som písaním listov — a predsa mi ešte niekoľko ostalo nenapísaných. Tie musím napísať zajtra a potom budem mať zase pokoj niekoľko dní. — Čobrda, farár smrečanský v Liptove, idúc na dištriktuálny konvent do Prešporka, zastavil sa v Podhradí a tu som sa od neho samého dozvedel, že jeho čisto slovenské vysvetlenie k dr. Lutherovmu Katechizmu tlačilo sa v 5000 exemplároch a že mu Salva zaň 200 zl. honoráru dal. Za dielko ani 6 hárkov silné je to honorár skvelý. — Salvovho Kalendára objednal som 50 výtiskov. Hoci znám, že s rozpredávaním kalendárov má človek pomimo oštary i škodu, predsa som to na seba vzal, len aby Salva bol podporovaný, a z druhej strany, aby sa medzi náš ľud dobré slovenského kalendáre dostávali.

21. augusta 1889

Došli listy od Krajňáka a Šmyda. Krajňák mi píše z Gemerskej stolice, z dediny Meleghegy na Balogskej doline, odkiaľ ide do Budapešti k zubnému lekárovi Tarnovskému a odtiaľ chce doraziť 27. do Prešporka. K mojim meninám, k 25. augustu mi už gratuluje a vyzýva, že ak niečo mám, čo by pre mňa v Budapešti urobiť mohol, aby som mu hneď písal, a on vďačne to urobí. Napísal som mu zaraz, aby vyhľadal Petrika a ústne sa s ním pozhováral o mojich doplnkoch k jeho najnovšiemu dielu a jestli bude možné, aby mi vyprostredkoval dajakým spôsobom i jeho r. 1885 vydané dielo Magyar Könyvészet 1860 — 1875, ku ktorému by som tiež doplnky pozbieral. Uvidíme, čo vykoná. O ceste svojej po Gemeri bude mi vraj písať obšírnejšie z Prešporka. Svoju famíliu zanechal v Spišskom Podhradí. — Šmyd ďakuje za knihy. Prof. Bartoš mu vraj písal, že mi odošle svoje Písně, keď budú oba diely hotové. Podáva mi i adresu Alex. Jiříčka, redaktora Našinca v Olomouci, na ktorého aby som sa vraj obrátil, keď chcem dostať Kramárov Poučný slovník.[31] Škoda, že mi list neprišiel pred 3 — 4 dňami. Teraz je už neskoro, lebo 18. t. m. som si slovník ten objednal: 4 zl. mohli ostať vo vačku. Šmydov článok o Moysesovi počne vychádzať v októbrovom zošite Vlasti. Som veľmi zvedavý, či použil pri jeho písaní moje pokyny, ktoré som mu v apríli bol zdelil.

23. augusta 1889

Včera som bol s Kačicom zase v Beckove, kde sme sa chceli s p. Bôrikom poradiť ohľadom istých paragrafov Vzájomnej pomocnice staroturanskej. Ale p. Bôrik nebol doma a my nič nevykonali. Boli sme hosťami „Martinkovými“, ktorý sa príchodu nášmu veľmi potešil. Martinko Medňanský daroval mi Rimavského Iskry a niekoľko zábavných českých kníh. Iskrami zavďačím sa Ľudmilke. — Pred večerom (asi o 7. hod) 22. augusta vypukol v Moravskom Lieskovom oheň, už toho leta tretí, a pohltil vraj pri silnom vetre sedem bydlísk a niekoľko stodôl. Šťastie, že sa vietor obrátil, inak veľmi snadno mohla popolom ľahnúť celá veľká dedina. U nás t. r. chválabohu máme dosiaľ od ohňov pokoj. Nehorelo od m. r. 24. septembra, keď vyše 40 chalúp a niekoľko stodôl ľahlo bolo popolom. — P. G. Francisci poslal mi na ukážku všetky tlačivá potrebné pri vzájomných pomocniciach, pripojac k tomu i stručný listový návod, ako si máme počínať, keď chceme do života uviesť taký ústav. Došiel i Kramárov Poučný slovník v cene 3 zl. 50 gr. Bude mi znamenitým prameňom pri zostavovaní Pokladnice. Zajtra musím sa zase dať do práce, žeby Pokladnica čím skôr vyjsť mohla. — Teplé počasie sa zmenilo; juhozápadný vietor nahnal mračien, z ktorých zaiste dosť bude dažďa.

24. augusta 1889

V noci započalo pršať a s krátkymi prestávkami pršalo po celý deň. Povetrie je veľmi schladené. Ja sedel po celý deň pri stolíku, zabraný do Pokladnice.

25. augusta 1889

K dnešným meninám mojim došlo viac gratulácií. Miško Kiss poslal mi po synovi Milošovi dlhú, veršovanú gratuláciu s nadpisom Ľudko (obrázok zo života učiteľa). Obrázok ten zamýšľa vraj podať i do Hlásnika na uverejnenie. S niektorými premenami by sa to snáď mohlo uverejniť. — Krajňák je chlapík znamenitý! Píše mi z Budapešti, že Petrika vyhľadal a rozprával s ním o mojich doplnkoch k jeho dielu. Petrikovi vraj doplnky vhod prídu a požiadal ho hneď i za moju adresu, aby mi mohol písať. Uvidíme, čo odpíše. — Pred večerom došli mi gratulovať všetci bošácki priatelia; pri vínku zabavili sme sa dlho do noci.

27. augusta 1889

Tretí deň už máme pekný, teplý, len rána bývajú chladné. Včera večer došiel rédovský farár Ján Konček na návštevu k nám; odíde zajtra. S Končekom som po babke v rodine. Pospomínali sme si všetkých známych v Gemeri. I on mal už pre „panslavizmus“ mnoho nepríjemností. Žije mu 10 detí, päť synov a päť dcér. Má sa čo oháňať, aby to všetko priviedol do človečenstva. — Kníhkupec K. Winkler z Brna zavďačil sa mi dvoma peknými obrazmi v pozlátistých rámoch, predstavujúcimi výjavy lovecké. Musím sa mu čo najkrajšie poďakovať. — Ján Burian zo Záturčia poslal mi svoj životopis, o ktorý som ho ešte v apríli bol požiadal. Z neho vidím, že mnohými článkami prispel i do maďarských časopisov. V článku A tót hazafias sajtó érdekében,[32] vo Felvidéki Hiradó[33] uverejnenom, veľmi pochvalne zmieňuje sa vraj i o mojej Knižnici slovenského ľudu, odporúčajúc ju do pozornosti „vlasteneckých“ kruhov. Budem mu písať, aby mi tenže článok doposlal na prečítanie.

28. augusta 1889

Včera pred večerom došiel do fary v sprievode farára čáčovského Mocku hanoverský pastor Funke, ktorý za tým cieľom cestuje po Uhorsku, aby sa s chudobnými cirkvami evanjelickými osobne oboznámil a ktorá by nevyhnutnej potrebovala pomoci, aby ju do lásky nemeckých evanjelických spolkov odporúčal. V Trenčiansku chce navštíviť cirkvi Púchovskej doliny. Urobil návštevu i mne a poobzerajúc školu našu, veľmi pochvalne sa o nej vyslovil, postaviac ju do radu škôl evanjelických nemeckých. Škoda, že som mu nemohol ukázať i školské zbierky. Mocko chcel mať jedny-druhé dáta o Tranovskom a jeho Cithare Sanctorum[34] a kým som mu to, čo mi známo, zdeľoval, Funke odišiel zo školy. Dnes pri odchode daroval mi brožúrky: Der Lutherische Gotteskasten, Dr. Martin Luther a Luther und sein Haus. Mocko sa navrátil domov a Funkeho sprevádzal pán senior do Púchova, ku ktorým pripojil sa i Janko Konček. — Po ich odchode prišiel ku mne návštevou Paľko Dúbik, s ktorým sme si o všeličom dôverne porozprávali, poneváč Dúbik je nielen za školu, ale i za literatúru našu zaujatý. — Odpoludňajšia pošta priniesla mi blankety k Topografickému slovníku maďarsko-slovenskému, ktorý zostavuje dr. Czambel. Ale že Czambel z Budapešti odišiel, poveril pred odchodom s tým Šťastného, a ten píše, žeby som im láskavo prevzal mená stolíc: Trenčianskej, Nitrianskej a Prešporskej. Stane sa rado, bárs vidím, že budem mať s niektorými okresmi stolice prešporskej a nitrianskej dosť práce, keď mnohé osady neznám, ako sa po slovensky menujú. Ale požiadam o pomoc Zigmundíka a snáď Paľka Valáška v Nitre a potom to už pôjde. Keby som nevidel dôležitú potrebu takého slovníka, tedy by som bol Czambelovi všetko odoprel; takto vďačne práci sa podvolím. — Celý deň bol pochmúrny; opravdivý aprílový čas. Že sú už večery dlhšie a vo dne sa pracovať nemohlo, tedy sedel som pri práci pre Pokladnicu až do polnoci. Prázdniny sa chýlia ku koncu — ešte mám september slobodný — teda postávať nesmiem, lebo keď sa raz započne škola, málo ostane času k prácam literárnym.

29. augusta 1889

Väčšiu čiastku dňa strávil som pri práci týkajúcej sa Topografického slovníka, takže zajtra budem s nitrianskou stolicou hotový. Po obede bol u mňa návštevou náš výtečný Janko Štúr z Rábu so svojím zaťom, mojím spolužiakom Vladimírom Hurbanom, farárom staropazovským. Pán Štúr je vždy ešte jarý, čerstvý. Obdivoval moju „nevyrovnateľnú činnosť“, prajúc mi dlhý, šťastný život, žeby som práce svoje ukončiť mohol. Priviezol so sebou i pani Roz. Štúrovú, vdovu po tunajšom niekdajšom farárovi Samuelovi Štúrovi, ktorá sa u nás niekoľko dní pobaví. Vladimír Hurban, hoci je odo mňa niečo mladší, je viac šedivý než ja. Vidieť, že starneme; zub času naše telá veľmi ohlodáva.

31. augusta 1889

Elenka došla z Prešporka. Je hodná, ale mestské povetrie jej predsa neslúžilo, lebo je bledá. Snáď jej škodilo mnohé sedenie pri šití. Tunajšie zdravšie povetrie a rezkejšie pohybovanie bude jej zaiste lepšie slúžiť. Priniesla účet 90-zlatový. Časy zlé — neviem teda, kde toľké peniaze zoberiem. Za štyri roky stála ma vyše 800 zl. Neľutujem týchto veľkých výdavkov, veď rodičovskou povinnosťou je deťom dať primeranú výchovu. O mňa sa tiež moji rodičia starali. Elena prišla, Braňo odchodí. Vystrojím ho po Vrútky a potom navštívim Salvu V Ružomberku. Na spiatočnej ceste zastavím sa v Martine. — Časy sú pekné, teplé. Zišiel by sa dážď, aby sa mohla započať sejba.

2. septembra 1889

Celý deň venoval som písaniu rozličných listov. Včera (1. sept.) po polnoci zhorelo vo Štvrtku päť domov. Oheň vyšiel, ako obyčajne, u žida. Všetci oškodovaní sú čiastočne asekurovaní. — Zajtra odchádza Braňo do Gemera. Potrebujem preňho predbežne najmenej 30 zl. Tieto výdavky mi veľkú robia starosť. A keby sa mi už len dobre učil a ostal mravne zachovalý. Ale s učením jeho nie som spokojný. Inak je chlapec dobrý, dosiaľ neskazený. Nastúpi tretiu meštiansku triedu. Čo s ním ďalej, ešte nie je rozhodnuté. Má vôľu hospodársku školu navštevovať. Nedbám, nech si zvolí čokoľvek; nútiť ho k ničomu nebudem. Keď ale toho roku prepadne, musím s ním predsa inšie započať, skôr než mu ubehnú roky. Koľké starosti má rodič! A máloktorý sa v týchto časoch dožije radosti! Keby dovoľovali okolnosti, predsa by som ho radšej do Hradišťa poslal. Tam by bol iný obdržal základ než v škole maďarskej, kde musí zápasiť s rečou. Ale darmo všetko! Bol by som za krok ten hrozne prenasledovaný. Máme dosť skúseností. Naši šovinisti zo všetkého urobia „hrozný panslavizmus“ — a následok takých vreskov býva nielen prenasledovanie, ale aj úradov zbavovanie. Máme príklady na Salvovi, Svobodovi, Macvejdovi, Moštenanovi, Cablkovi, Novomestskom, Bartošovi a iných.

3. septembra 1889

Sotva udrela jedna hodina po polnoci, ťahali sme k vlaku na melčickú stanicu. Noc bola príjemná, bárs i trochu chladná. O pol štvrtej, sadnúc s Klemou a deťmi Braňom, Mariškou a Jankom na vlak, uháňali sme k Žiline. Cesta ubiehala chytro. O šiestej boli sme už v Žiline. Tu čaká sa na vlak bohumínsky. Chlapcom vzal som lístky do Vrútok, sebe do Ružomberka. Kleme s Mariškou do Kraľovian. O pol ôsmej vysadol som s chlapci vo Vrútkach, aby som im vymeniť mohol lístky do Tornale. Podľa novej zónovej tarify stál každý lístok 4 zl., teda asi o 2 zl. 50 gr. menej než predtým. Na Vrútkach sa denne veľké množstvo cestovateľov premelie. Stisk taký veľký, že len s ťažkosťou možno sa dostať k pokladnici. Vlaky naraz odchodia; jeden do Budapešti, s ktorým odišli chlapci, druhý do Košíc, s ktorým šla Klema, Mariška a ja. Ani raz mi ešte nepadlo tak ťažko sa lúčiť s deťmi ako dnes. Chudáci nevyspatí, na seba samých ponechaní, majú dnes, s dlhšou prestávkou vo Zvolene, okolo deviatej doraziť do Fiľakova, kde v čakárni majú stráviť bezsenne druhú noc a len zajtra poobede doraziť do Tornale. Mriem strachom, aby sa im niečo nestalo. Kým nepríde list od jedného alebo druhého, vždy ich budem mať na mysli. Z vlaku košického pozeral som dlho za vlakom k Budapešti uháňajúcim a nejedna vypadla mi slza po Ružomberok. V Kraľovanoch vystúpila Klema s Mariškou, aby s dostavníkom ďalej do Kubína, úzkym a čarokrásnym údolím oravským, cestovala. Ostal som v kupé sám. Železničná trať ťahá sa úzkym údolím váhskym, vždy skoro nad samým Váhom až po Ružomberok. Z dedín tu ležiacich zdá sa mi najkrajšou Ľubochňa, ktorá je sídlom veľkého obchodu s drevom. Roľníctvo tu mizerné; skoro každý kúsok ornej pôdy posadený je zemiakmi a kapustou. Nad údolím z oboch strán Váhu vypínajú sa k nebesiam vysoké vrchy, miestami ešte peknou jedlinou zarastené. Okolo deviatej dorazil som do Ružomberka. Na stanici čakal ma Karol Salva so svojím švagrom Ďurkom Kmeťom, naším bývalým spolužiakom veľkorevúckym, s ktorým nevidel som sa od r. 1867. Poznal som ho na prvý pohľad. Ďurko Kmeť je učiteľom v Istebnom (v Orave); je málomluvný ako jeho švagor Salva — a že som i ja nevedel pustiť uzdu svojho jazyka — súc nevyspatý, otlakmi trápený a cestou utrmácený — teda sme veru málo narobili kriku. Salva má veľké starosti na hlave. Tlačiareň zariadil za cudzie peniaze. Je v nej desať ľudí zamestnaných; za faktora má Gašparíka, ktorý predtým v Martine pracoval. Tlačia sa tu časopisy: Cirkevné listy (450 výt.), Obzor (1800 výt.), Dom a škola (500 výt.) a Priateľ dietok (v 2500 výt.). V tom samom dome má svoju dielňu i Štefan Gál, knihár. Pracuje s dvoma tovaryšmi. Výrobky Gálove sú utešené a pomerne lacné. Zasluhuje našej podpory, bo je muž v každom ohľade náš. Niektoré cennejšie diela dám si u neho i ja zaviazať. Salva má peknú knižnicu; lepšie diela vkusne poviazané. — Po obede išli sme Ružomberok poprezerať. Je to mestečko dosť pekné, na stráni stavané. Z budov zasluhujú spomenutia: kláštor piaristický, mestský hostinec, sporiteľňa a iné privátne budovy. Evanjelická modlitebnica je chatrná, zato ale rímskokatolícky kostol, v ktorom sa kedysi evanjelická synoda odbývala, je pekný. Pri kláštore stavia štát veľké gymnázium. Mníšky vydržujú tu dievčenskú školu. Evanjelici osobitnej školy nemajú. Brehy Váhu spojené sú krásnym železným mostom, ktorý dal štát vystaviť. Železničná stanica, soľný sklad a Salvova tlačiareň sú na pravej strane Váhu, mestečko ale na ľavom. Z mesta vidieť blízke rumy hradu Likavského. Hneď nad stanicou vypína sa povestný Mních so svojou rozsiahlou jaskyňou. Príduc naspäť k Salvovi, našli sme uňho farára Janošku, ktorý sa navracal z Nem. Ľupče, kam sprevádzal pastora Funkeho, navštevujúceho niektoré ev. cirkvi liptovské. Sotva sme sa chvíľu rozprávali, došlo pre nás všetkých pozvanie do rodiny Makovických. V kruhu tejto statnej rodiny zabavili sme sa dobre až do siedmej hodiny. Krásne ovocie v záhrade Makovických som obdivoval. O pol ôsmej, rozlúčiac sa s milými Ružomberčanmi, uháňal som naspäť k Vrútkam. Pred samým odchodom uzniesli sme sa so Salvom vydať ešte toho roku jeden zväzok Knižnice slovenského ľudu a keď bude so Škultétyho Pamäťami veľkorevúckymi hotový, prikročí k vydaniu Pokladnice. Spiatočnú cestu konal som až po Turany samotný. Tu prisadli ku mne známi, Joz. Kompiš z Martina a medik Ursini. Krátka už cesta minula sa chytro. Na Vrútkach našli sme staviteľa Bullu a medika Čvíkotu. Martinčania, nechcejúc na peštiansky vlak do jedenástej hodiny čakať, vybrali sa do Martina pešky. Ja nocoval som na Vrútkach.

4. septembra 1889

O pol ôsmej odišiel som do Martina. Hneď pri stanici padlo mi do oka veľké, nové stavisko, na ktorého vnútornom zariadení pilne sa pracuje. Bude to fabrika na náradie z ohýbaného dreva, aká je v Uherciach. K stanici vymeraná je nová široká cesta, ktorá bude o polovicu kratšia než cesta dosialna. Nová cesta vedie do mesta popri Dome. Dom je stavisko nádherné; jemu podobného v Martine niet. Na zimu sa do neho už i turčianske kasíno[35] presťahuje. Otvorenie Domu bude sa diať budúceho leta. — Už ráno vstával som s bolením hlavy; okolo deviatej ale taký stupeň bolesť dosiahla, že som si musel v hostinci vziať izbu a si ľahnúť. Medik Ľ. Maróthy, s ktorým som sa takto tri roky vo Viedni oboznámil, priniesol mi z lekárne antipyrín, osvedčený to prostriedok proti hlavy boleniu, po ktorého užití som si za tri hodiny pospal a bolo po bolesti. Pod tým časom dozvedeli sa mnohí, že som v Martine, a poneváč zamýšľali urobiť výlet Pod Stráne,[36] došiel Halaša za mnou, aby som sa výletu i ja zúčastnil. Ale tu bola druhá prekážka; majúc neznosené topánky, také som dostal otlaky, že len s veľkou biedou mohol som sa dostať z hostinca do redakcie Nár. novín. Tu bol som predstavený Alexejovi Leonidovičovi Petrovovi, profesorovi na Marijinskom institute v Petrohrade, ktorý dosť dobre rozpráva miešanou českoslovenčinou. Halaša medzitým zhľadával pre mňa dajakú pohodlnú obuv, lebo všetkých žiadosť bola: ísť na výlet s nimi. Konečne priniesol z divadelnej garderóby pekné „komotky“,[37] a tu už neplatila žiadna výhovorka. V „komotkách“, daktorou martinskou krásavicou vyšívaných, stúpalo sa veľmi dobre. Na primitívnom moste, postavenom nad Turčiankou, sme sa schádzali a po malej hodinke boli sme už na mieste výletu. Musím si zaznačiť, čo sa mi prihodilo na ceste. Pod samou Stráňou vedie chodníček cez širokú močarinu. Kým druhí v čižmách a topánkach močarinu prešli, ja musel zastať ako Herkules na rozcestí, lebo inak by som bol pekné „črievičky“ zaiste v blate nechal. Smiechu nebolo konca kraja. Jedni chceli nanosiť kameňov na močarinu, po ktorých by som bol mal ako tak po suchu preskákať, iní rozmýšľali, koho spomedzi seba vyzvať, aby ma preniesol. Takého „Detvana“ ale, ktorý by stokilovú ťarchu cez močarinu šťastne preniesol, medzi nimi nebolo. Tu príde akýsi asi 14-ročný chlapec s malým vozíkom, idúci do hory na drevo. „Dobre je,“ kričí Vajanský, „sadni do vozíka a šuhajík ťa ľahko prevezie.“ Čo bolo robiť? Ja sadol, chlapec ťahá, ale príduc doprostred močariny, zastal a nemohol nikam so svojím nákladom. Nový smiech. Tu vošli do močariny prof. Petrov a náš Vajanský a s hlučným smiechom horko-ťažko vyviezli ma na sucho. Veselý „černokňažník“ (Ďuro Čajda) na to poznamenal, že takej cti, akej som sa teraz účastným stal, keď som sa mohol viesť na vozíku ťahanom takými slávnymi mužmi, by sa mi zaiste v Podhradí nebolo dostalo. Môžem byť vraj na to pyšný! Výletu zúčastnili sa: Pavel Mudroň, dr. Masaryk, prof. pražskej univerzity, ktorý už druhé prázdniny v blízkosti Martina, na Bystričke, trávi i so svojou rodinou, prof. Petrov, staviteľ Félix Bulla, Svetozár Hurban-Vajanský, Ďuro Čajda, učiteľ Ján Meličko, pravotár Halaša, Boh. Klemens, Žiga a Ľudovít Pauliny, medik Maróthy, medik Tomka, prof. Jaroslav Vlček, pravotár Jožko Kohút a malý Vladimír Pietor, syn redaktora Pietra. Zábava bola nenútená. Hora ozývala sa spevmi slovenskými, českými a ruskými. Jedenia a pitia bolo nadostač. S večerom navrátili sme sa do Martina a tu pokračováno v kasíne až do polnoci. K výletníkom prisadli potom ešte mnohí, ktorí sa z príčin rozličných nemohli výletu do hory zúčastniť. Dr. Masaryk, tento odporca Královédvorského rukopisu, v Martine prenocoval a len ráno ťahal, s peknou valaškou v ruke, do Bystričky. — Banskobystrický biskup Bende odbýval tu dnes birmovku. Škoda, že som ho pre dopoludňajšie hlavy bolenie nemohol ísť vidieť. Bende robil tu popri zvyčajnom cirkevnom akte jednoduchú šovinistickú politiku, lebo vraj vo svojej reči maďarsky povedanej najväčšiu kládol váhu na „magyar hazafiság“[38] a učenie sa maďarskej reči. O cvičení sa v kresťanských cnostiach, o utužovaní sa v náboženských pravdách neuznal p. biskup za potrebné hovoriť. Aký dojem biskup Bende po sebe v Martine nechal, netreba naznačiť.

5. septembra 1889

Klementína prišla za mnou do Martina. Poukazujúc jej zvláštnejšie stavby (Dom, bývalú Maticu, stoličný dom, stoličnú nemocnicu, kostoly atď.) martinské, vošli sme do kníhtlačiarne Účastinárskeho spolku, kde jej p. Francisci s najväčšou ochotnosťou asi za 1 hodiny celé zariadenie tlačiarne ukazoval a so všetkým dopodrobna ju oboznamoval. Medzitým ukazoval mi Vlček siedmy hárok svojich Dejín literatúry slovenskej, hovoriac, že vyjdú v dvoch zväzkoch, poneváč dosiaľ nemohol byť s rukopisom hotový, keď nižiadnym spôsobom nepodarilo sa mu zohnať mnohé knihy slovenské, z ktorých by čerpal. Banuje, že sa dávno na mňa neobrátil. Sľúbil som mu požičať niektoré spisy staršie, menovite bernoláčtinou tlačené. Poďakujúc sa p. Franciscimu a rozlúčiac sa i s Vlčkom, šli sme do redakcie Nár. novín, aby mohla osobne poznať členov redakcie. Škultéty bol v Gemeri, ostatní pri svojich stolíkoch. Pietor mi prízvukoval, aby som mu nezabudol na Hlásnika. Ďuro Čajda odporúčal mi vrele Černokňažníka. V knižnici redakčnej našiel som celú kopu novších českých kníh a časopisov; Pietor ponúkol mi z nich viac ročníkov: Vesny,[39]Budečskej záhrady,[40]Literárnych listov[41], Jarého věku[42] a najmenej 30 rozličných iných spisov, takže som to ledva ku kupcovi Fábrymu doteperil, aby mi to dal pevne zabaliť. Mnohé iné časopisy ešte sľúbil zaslať, čím poveril administrátora NN p. Cablka. Čajda zase mi sľúbil poslať niektoré ročníky Palečka[43] a iných humoristických časopisov, pod tou však podmienkou, keď budem pamätať na Černokňažníka. Sľúbil som. Okolo jedenástej pojali Vajanský a Čajda Klemu do hostinca na plzenské, ja ale vbehol som na chvíľku k Fábrymu a Moškócimu, u tamtoho aby som mohol vidieť sádrové poprsie dr. Jozefa Hurbana, u tohoto aby som sa dozvedel príčinu, pre ktorú dosiaľ nevydal svoj Zoznam kníh a učebných prostriedkov, ktorý som mu ešte v marci bol zostavil. Poprsie dr. J. Hurbana je veľmi krásne modelované a predstavuje vraj Hurbana v tej podobe, aká vyšla niekdy v Humoristických listoch, podľa veľmi dobrej fotografie, kreslenej Vilímkom. Jedno poprsie stojí len 1 zl. 50 gr. Keby som už nebol mal asi 15 kíl ťažký balík s knihami, vtedy by som si bol na každý pád Hurbanovo poprsie hneď so sebou vzal. — Moškóci sa žaluje na zlý odbyt kníh. Zoznam, ktorého prvý vytlačený hárok mi dal, prepustil Vraj Horovitzovi, ktorý ho dá celý vytlačiť. V hostinci ukázal som tenže hárok mnohým a všetci vyslovili sa v tom zmysle, že takého zoznamu u nás dosiaľ nebolo. Jeho úplné vydanie poslúži vraj veľmi spisbe slovenskej. Už keby ho len ten Horovitz čím skôr vydal! Po obede vyprevadený mnohými priateľmi na stanicu jachal som rýchlovlakom domov. Klema odišla do Mošoviec a vráti sa len siedmeho lebo ôsmeho. Ja šťastne dorazil o ôsmej večer domov, kde ma kopa listov a časopisov čakala.

6. septembra 1889

Braňo píše, že sa do Gemera šťastne dostali. Kým si vraj dobrý byt nenájde, ostane u direktora Benczeho. Keby mi bolo možné väčšie stravné platiť, najradšej by som bol, aby ostal u niektorého učbára, lebo veru potrebuje i dozor a durkanie do učenia. Keď sa dostane do zlej spoločnosti spolužiakov, nuž nič z neho nebude. Musím písať ešte dnes direktorovi, žeby mu vyhliadol byt čo najlepší v každom ohľade. — A. P. Záturecký sa už konečne ozval pekným listom, v ktorom ma prosí, aby som sa nehneval, že tak dlho mlčal. Opäť našiel niekoľko kníh pre mňa. Medziiným píše, čo všetko toho roku popísal. Obdivujem jeho veľkú pilnosť. List odložil som do archívu, poneváč má cenu historicko-literárnu. — Počasie sa zmenilo; po teplých dňoch nastalo počasie chladné s hustým dažďom. — So stanovami nádejnej Pomocnice[44] sme dosiaľ nie hotoví; dnes konečne sme jednotlivé paragrafy ustálili, a tak bude nasledovať už len prepisovanie stanov, ktoré musia byť prepísané v troch exemplároch. Je s tým veľa práce — nuž ale ustať nesmieme, lebo by sme sa vystavili verejnému posmechu židov a stratili by sme dôveru nášho ľudu.

7. septembra 1889

Dnes tak pomoklo, že sa bude môcť pristúpiť už aj k sejbe. Niektorí gazdovia už po pár meríc zaslali do pôdy v lete popreorávanej, lebo skúsili, že sejba v prvej polovici septembra prevedená býva najvýdatnejšia. — Od Kolomana Detricha z Kubína došlo mi Kubínyiho historické dielo Árva vára.[45] Som zvedavý, akým písané je duchom. — Hybania vypísali dobrý konkurz na učiteľskú stanicu. Pietor a Vajanský mi píšu, aby som ta niekoho odporučil, bo vraj tam na každý pád „náš“ prejde človek. Odporučil som im Janka Chorvátha, ktorý teraz skončil s výtečným prospechom preparandiu. Možno, že bude tam zvolený, jestli nebude konkurovať niektorý zo starších a zaslúžilejších učiteľov. Vtedy by musel Chorváth ustúpiť a na inú čakať stanicu. — Že mi Gusto Černák nepíše, sa veľmi divím. Od krátkeho času bol už dva razy v Prešporku, teda by mal dosť látky pohotove. Že tam kopu nabral kníh, netreba mi pochybovať. On je v tom majster. — Vávra mi zase poslal niekoľko dát k topografii Uhorska. Musím mu zdeliť, že dr. Czambel zamýšľa vydať slovník topografický. Bude ho to tešiť, lebo, ako som zbadal, je i on milovníkom podobných spisov.

8. septembra 1889

V Mor. Lieskovom horelo dnes dva razy. Jedna stodola zbĺkla ráno o siedmej, druhá popoludní o piatej. Zrejme podpaľačstvo. Tak skazeného ľudu niet ďaleko-široko. Niektoré poisťujúce spoločnosti už Lieskovanom vypovedali. — Pietor píše, že na hybskú stanicu prišiel sa osobne odporúčať Juraj Chorváth kochanovský, ktorému ale odporúčanie nedali, ale žiadajú, aby Ján Chorváth poslal svoj rekurz. Ja myslím, že na tú stanicu bude sa mnoho učiteľov hlásiť a snáď i niekoľko zaslúženejších a výtečnejších a vtedy Ján Chorváth bude musieť ustúpiť. — Okolo štvrtej dorazil k nám Miško Kiss so štyrmi stankovskými cirkevníkmi, aby mohol byť prítomný s nimi nášmu zhromaždeniu Vzájomnej pomocnice. Na náš ľud prítomnosť týchto driečnych, za svoj rod a jeho potreby telom dušou zaujatých Stankovčanov veľmi dobrý a milý urobila dojem a povzbudila ich dostatočne k väčšej činnosti na započatom diele. Obdivoval som sčítanosť a rozumnosť menovite Štefana Haška a Adama Pevného. Títo dvaja čítajú Národné noviny, Černokňažníka a Hlásnika; ba do dvoch druhých časopisov i častejšie dopisúvajú. Zabavili sa v Bošáci až do desiatej. Miško ostal u mňa nocovať, poneváč ho farár Ciho požiadal, aby zajtra bol jeho hosťom, keďže nám dnes so svojimi spoluobčanmi takú urobili radosť.

9. septembra 1889

Dopoludnie strávili sme medzi knihami. Miško obdivoval to množstvo mojich kníh a nevedel sa prenačudovať nad tým, že kde som to mohol všetko zobrať. Veď dvadsať rokov je dosť dlhá doba, nech požijem ešte druhých dvadsať, tedy zoberiem knižnicu takú, akej nebolo dosiaľ na Slovensku. Prial mi mnoho zdaru. U farára Cihu boli zhromaždení všetci kňazi tohoto dekanátu. Vydržiavali v Bošáci svoju ročnú konferenciu. Na obed pozvaní sme boli i my. Prítomní boli menovite dekan orechovský Ján Rakovský, farár kochanovský Ján Lovaser, farár skalský Uhrín, farár hornosúčanský Čulen, farár dolnosúčanský Ján Kluch, farár moravskolieskovský Augustín Roth, administrátor drietomský Hátrik a niekoľko kaplánov. Najosvedčenejším zo všetkých národovcov je Kluch, tajnými „pro strach židovský“ sú všetci pomimo Lovasera, ktorý je urputným nepriateľom všetkého slovenského. Po obede veľmi milo zabavil som sa s Uhrínom a Hátrikom. Tamten je rodák klobušický, tento považskobystrický. Sú to mužovia solídni a v každom ohľade vzdelaní, vyčítaní. Z rečí Uhrínových bolo poznať, že číta našské časopisy. Prišla reč na rozličné starožitnosti v Trenčiansku sa nachodiace, menovite spomínala sa Skalka a Súčanská dolina ako nálezisko popolníc a kamenných nástrojov. Barón Hönning v Púchove má z krajov týchto vraj do 20 kusov cenných starožitností. Je to veľmi pilný zberateľ podobných pokladov. Jeho zbierka cení sa na 15 000 zl. Zajtra má zase dať kopať na Skalke. Uhrín ho čaká. Ďalej prišli do reči farské knižnice. Najväčšia — asi 3 — 4000 čítajúca knižnica — nachodí sa vraj v Hornej Súči, niekdajšom pôsobisku pilného kníh zberateľa M. Rešetku. Hátrik vravel, že jesto tam i viac slovenských rukopisov. Len škoda, že terajší farár Čulen celú usporiadanú predtým knižnicu, aby izbu, v ktorej sa nachodila, k cieľom svojim použiť mohol, dal povynášať na povalu, kde ľahko môže skazu vziať. Že sú tam vzácne diela z doby Bernolákovej, uisťoval ma Hátrik. Je tam i mnoho duplikátov. Hátrik našiel tam pred pár rokmi i šestnásť kúskov (pol hry) kariet, veľmi primitívnych, v Novom Meste nad Váhom r. 1610 tlačených, ktorý rok vraj je zrejmý na jednej z kariet. Z kariet týchto bola jedna silná obálka starej latinskej knihy zlepená, ktorú on opatrne rozobral a karty neporušené z nej dobyl. Daroval ich terajšiemu stupavskému kňazovi Gondovi, predtým akýmsi slovenským menom, ktoré mi ale neprichádza na um, sa honosiacemu. Gond mal vraj i jednu malú knižtičku na lipovom lyku cyrilikou tlačenú, ktorú ale vraj daroval ostrihomskému primášovi.

12. septembra 1889

Posledné dni mali sme veľmi príjemné. Tento týždeň sila sa zasiala. Bárs by už ľud uznal, že sejba v prvej polovici septembra prevedená je vždy najvýdatnejšia a že medzi vrchami má sa skôr započať sejba než na otvorených rovinách. Mnoho učenia potrebuje ešte náš ľud. Dnes odpoludnia skazil všetky poľné práce silný dážď. Na dva týždne je hodne namoknuté. Potrebovali by sme časy na vyberanie zemiakov. — Prvá časť Dejín literatúry slovenskej od Jar. Vlčka už vyšla; druhá vyjde vraj na jar 1890. Časť vyšlá stojí 60 gr. Mne poslal Vlček čestný výtisk, za ktorý mu musím poďakovať. — Elena bola na jeden výtisk predznačená. Máme teda dva výtisky. Nakoľko som sa presvedčil, Dejiny tieto sú vcelku obozretnejšie a dôkladnejšie písané než predošlé Vlčkovo dielo Literatúra na Slovensku. Som zvedavý, ako bude prebraná spisba nová. — Zigmundík prepracúva svoje dve školské knihy, a síce: Školu slovenskej reči a Školu maďarskej reči. Druhú vydá vraj pod maďarským názvom A magyar nyelv iskolája,[46] poneváč ho vraj ešte r. 1883 prinútilo vysoké ministerstvo osvety prisľúbiť, že v budúcom vydaní nebude užívať panslávmi vraj užívaný výraz „maďarskej“, „maďarský“ atď. To, čo je v slovenčine správne, to je šovinistom „panslávske“. Sú to za časy! Školu reči slovenskej vydá v dvoch zošitoch. Prvý zošit bude obsahovať čiastku po rozvinutú vetu, t. j. 175 úloh pre 2. a 3. školský rok a bude stáť 12 gr.; druhý zošit bude obsahovať všetko ostatné pre 4. — 6. ročník alebo i pre opakovacie školy a bude stáť 20 gr. Škoda, že nedal dielko u Salvu tlačiť. Snáď i to sa stalo z opatrnosti, žeby mu niekto nevytýkal, ako by tým tohoto nebezpečného pansláva podporoval. — Kapitán (Miško Bodický) uverejňuje v NN svoje Cestovné rozpomienky. Čítajú sa veľmi milo. Bodický píše znamenite. — Neraz som rozmýšľal, kto sa skrýva za pseudonymom Vrahobor; z Vlčkových Dejín som sa dozvedel, že je to zvečnelý Daniel Maróthy.

15. septembra 1889

Po spadlých dažďoch veľmi sa schladilo. Nastúpili severné vetry. Podľa predpovedania storočného kalendára mala by nastať časnejšie zima než roky pominulé. — Martin Medňanský, ako som sa z hodnoverného dozvedel prameňa, vysvätený bol za kňaza 24. septembra r. 1864, teda na 24. t. m. pripadá jeho kňazstva päťadvadsaťročné jubileum. Deň ten by sa mal dajako zasvätiť. Hľadajúc spôsob, našiel som ho ľahko. Prípravy sa už konajú, ale všetky za jubilantovým chrbtom, poneváč ho chceme prekvapiť. Jeho gazdiná mi písala, aby som k tejto slávnosti povolal všetkých jeho priateľov; ona že bude prichystaná s tým „vozdajším“ aj pre 25 — 30 osôb. Dnes tedy napísal som listy: Vajanskému, Pietrovi, Antonovi Bielekovi, Jozefovi Bielekovi, Špačkovi, Šmydovi, Langovi do Olomouca, Schellovi do Brna, Matzenauerovi a niektorým bližším jeho priateľom, ktorým bude možné, aby osobne došli, a keď by nemohli urobiť, aby mu poslali blahoželanie. Ja sa pokúsim napísať dajakú oslavujúcu ho báseň. Len aby sa mi vydarila!

18. septembra 1889

Taká nastala zima, že sme počali izby kúriť, lebo nebolo možno v chladných vydržať. Poľné práce celkom zasekli. Duje studený severák. — Včera poobede okolo štvrtej zase zbĺklo niekoľko chalúp v Mor. Lieskovom. Zrejmé podpaľačstvo! — Bielekovci za horúca odpovedali, že prídu 24. do Beckova. Teším sa zvlášť na Tóna. Len aby sa mi na ten deň niečo neprihodilo! — Včera a dnes previedol som popis školopovinných detí, bez rozdielu vierovyznania, vo Štvrtku, Haluziciach a Z. Podhradí. Dostal som za to 4 zl., 50 gr. Aj to dobre padne! — Noviny píšu, že vo Spiši mali už veľmi tuhé mrazy. Tuším, naozaj nás tá zima akosi skoro prikvačí. — Tóno Bielek podal v Nár. novinách veľmi krásnu topografickú črtu s nadpisom Považskobystrické Podhradie. Musím ho povzbudiť, aby v smere tom pokračoval; taký talent nemá núdzu o látku. — Vajanský píše obšírne o Vlčkových Dejinách literatúry slovenskej, schvaľujúc ich. — Pražská Vlasť,[47] písaná v duchu katolíckom, ktorú som za štyri roky láskavosťou Šmyda dostával, ukončila dvanástym objemným zošitom piaty ročník. Znamenité bývajú tu posudky novovyšlých spisov (i niektorých slovenských) a divadelné referáty od Flekáčka, učiteľa pražského. Zvedavý som, či mi bude Vlasť i ďalej posielaná.

19. septembra 1889

Vajanský v 109. č. Nár. novín rozpisuje sa o programe „zimošnej“[48] činnosti, prízvukujúc predne, aby literárna činnosť časopisecká, dopisovateľská, brožúrová (ľudová) a knihová bola napriahnutá, lebo vraj zimným večerom sú priaznivé múzy. Naše časopisy potrebujú zvonku sviežej posily, aby boli rozmanitého a života blízko sa týkajúceho obsahu. Časopis je taký, aký ho chce a vie mať slovenská inteligencia. Poučných a zábavných brožúr málo vydáva sa. Vydalo by sa vraj, keby bolo súcich rukopisov. Kto seriózne myslí o našich otázkach, musí želať, aby myšlienky jeho rozšírili sa po národe. Ale i činnosť rozširovateľská má byť zapriahnutá. V suchu, v komore, v pyramíde spať bude semä, nepučí, nemnoží sa, ba niekedy ho i myši zedia, no hodené do vlhkej pôdy klíči a rastie. Vlhká pôda, myšlienky, to náš národ, to náš ľud. Nemáme ustávať v tomto ohľade. Je rozširovanie spojené s mrzutosťami — ale keby sme mali hľadieť na mrzutosti, nikdy by sme neprišli k pravému životu. Vo svojom programe naráža ďalej i na finančné povinnosti, aké má každý odberateľ časopisov a kníh, lebo vraj rak a skaza každého literárneho podniku je neriadne platenie alebo vôbec neplatenie časopisov a kníh. Už tá myšlienka je zahanbujúca, oddať verných pracovníkov, nemajúcich čas a spôsob nadobudnúť ináč chleba, biede hmotnej. Bez hmotnej podpory je pracovníkom literárnym boj dvojmo ťažký. — I poučovanie ľudu slovom patrí tiež k našim prísnym povinnostiam. Slovo je živé, písmena nezvučí. Poučovaním ľudu zraje a silí sa opora nás i našich záujmov, životov, keď prídu časy, kde nezachráni ťa bliktra[49] alebo škrek[50] nejakého pisárika-nedouka. Poučujme, pripravujme ľud, aby chumeľ dejov nezachytil ho v nevedomosti a pri nesamostatnom zmýšľaní o kardinálnych otázkach vlastného bytu. Predčitujme mu to, čo je dobré a slúži spáse. Z domácich krbov urobme obranné pevnôstky. A keď ešte obecenstvu, slovenskému kladie na srdce, aby započaté dielo, Dom, nespúšťalo z pamäti, končí článok slovami: „Bár by sychravá jeseň a tuhá zima prírodná bola v duchovnom ohľade plodným, teplým letom! Plodným na kvet myšlienky, na ruže poézie, na bujnú vegetáciu krásnej prózy i na užitočné ovocie poučenia, múdrosti životnej!“ — Dr. Bačkovský zariadil si v Prahe kníhkupectvo a začal vydávať Literární věstník, časopis určený všem, kdo kupují knihy, časopisy a hudebniny.[51] Vychádzať má každého 16. a môže ho každý dostávať, kto sa oň prihlási. Prvé číslo, ktoré mi poslal, má 40 strán veľkej osmičky. Obsah jeho je bohatý a pre milovníka kníh zaujímavý. Z časopisu tohto dozvedel som sa, že vydáva Slavín, zbierku životopisov, podobizní a snímiek vehlasných mužov československých.[52] Vyšlo dosiaľ 35 zošitov po 30 gr.

20. septembra 1889

Bol som s Cihom a Kačicom v Novom Meste. Kúpil som u Kurnického pendlové hodiny za 16 zl. Za hodinami takými túžil som už od rokov. Mariška dostala malé zlaté zaušničky. V hostinci zišiel som sa s Hrušovským a Jurenkom, kupcom z Myjavy. Zabavili sme sa tam do tretej poobede, pobesedujúc si o včeličom. Hrušovský sľúbil, že zavolá i Kuliška na 24. do Beckova; Jurenka vraj pošle menom myjavských Slovákov Medňanskému telegrafické blahoželanie. — Schell odprosuje ma, že pretrhol so mnou písomné spojenie. Budúcne chce všetko nahradiť. Píše, že ostal takmer ľahostajným k všetkému. Lanského roku vraj za svoje úprimné snahy utrpel mnoho, čo len ústne možno zdeliť. Nie je vraj možnosť vylúčená, že osobne Medňanskému príde gratulovať, ak dostane totiž dovolenú. V páde tom, že by prišiel najprv ku mne a so mnou šiel by do Beckova. — Zdelil mi i to, že v čísle z 18. septembra Hlasu[53] čítal zprávu o druhotinách Medňanského. Ta musel ju poslať Šmyd, ktorému som o tom písal. Medňanský číta Hlas, teda sa iste tejto zpráve podiví a zavonia, čo sa robí za jeho chrbtom. — Počasie sa zmenilo; s oteplením prišiel dážď. Zdá sa, že bude za viac dní mokro, lebo je obloha veľmi zakabonená. — V Lieskovom, ako som z hodnoverných počul úst, pri poslednom požiari, 18. t. m. zúriacom, zhorelo 30 chalúp. Včera zase zbĺkla jedna chalupa i v Bošáckych kopaniciach.

23. septembra 1889

Po dvojdňovom daždi konečne dnešný deň bol dosť príjemný, takže sa mohlo i v poli pracovať. Sejba ide pomaly kupredu; mnohí gazdíkovia ešte ani zrna nezasiali, lebo nemôžu zemiaky vybrať pre nepríhodné časy. — Schell nedošiel; snáď nedostal „urlaub“. Čakal som ho včera i dnes, ale márne. Zvedavý som, kto príde zajtra k Medňanskému. Len aby už bol pekný čas, žeby sme nemokli. Nový domový kalendár, vydaný Uhorsko-krajinským vzdelávacím spolkom slovenským, som dnes obdržal. Nie je ani slaný, ani mastný. Všetky príspevky v ňom uverejnené sú bez podpisov, ako keby sa boli ich pôvodcovia za ne hanbili. Najlepšie sa mi ľúbi článok O kníhtlačiarstve s mnohými ilustráciami. Ostatné ilustrácie nestoja za mnoho. — S podielmi na Dom to akosi slabo ide. Dodnes je 675 podielov podpísaných; ešte do 800 chybuje 125. Ktože ich už odoberie? I so splácaním podpísaných podielov to ťažko ide. — Ottov slovník naučný nič nejde. Posledný 43. zošit vyšiel pred troma týždňami. Tak dlho som ešte na nasledujúci zošit nečakal.

25. septembra 1889

Včera slávil náš Dušan Sáva Pepkin (Martin Medňanský) 25-ročné jubileum kňazské. Zišlo sa nás zo všetkých strán do tridsať. Dňom predtým došlo mu viac gratulácií. Len vtedy spozoroval, že za jeho chrbtom čosi sa pripravuje. Dosiaľ nemal o tom ani tušenia. V deň jubilejný poschádzali sme sa u Dúbika a o desiatej tiahli sme do fary. Medňanský písal práve odpovede na gratulácie včera mu došlé. Keď videl, že sa toľkí hrnieme, povstal, čakajúc vraj, kedy sa už do izby vsypeme. Krátkou, ale peknou rečou uvítal ho farár bošácky J. Ciho. Medňanský zoberúc sa z prekvapenia, odpovedal cituplnou krátkou rečou. Nastalo vítanie úprimné. Keď sa dozvedel, kto tak všetko navliekol, srdečne ma vyobjímal. Do obedu prišlo niekoľko nových gratulantov. Nakoľko sa na mená pamätám, boli prítomní nasledujúci: Pick, farár novoveský, dr. Kovács, farár hrádocký, J. Ciho, farár bošácky, J. Ludvigh, kaplán bošácky, traja kňazi z rádu kapucínov beckovských, E. Špaček, farár zubácky, Anton Bielek, učiteľ zubácky, N. Augustín, učiteľ domažlický, A. Šmehyl, učiteľ lietavský, P. Kačic, učiteľ bošácky, P. Dúbik, učiteľ beckovský, Karol Bôrik, notár, Jar. Bôrik, úradník na penzii, rytier Lachnit, Kenessyovci (predtým Vymazalovci) atď. Obed sa dal parádny. Prvú zdravicu povedal jubilantovi farár Pick v plynnej latinčine. Po tej vyniesol dlhú zdravicu sám jubilant na pápeža, nitrianskeho biskupa, kráľa a všetkých svojich priateľov prítomných i neprítomných, ktorí sa ale listovne dnešného dňa k nemu prihlásili, ďakujúc im vrelými slovami za prekvapenie, ktoré mu spôsobili. Za tým povstal p. Jar. Bôrik a pripil mu veľmi vhodne. Teraz nasledovalo prednesenie mojej básne, Hlasy srdca nadpísanej, ktorá všeobecnú spôsobila senzáciu, takže mi zo všetkých strán gratulovali. Všeobecná mienka bola, aby báseň tlačou vyšla. Možno, že sa postará sám Medňanský o jej vydanie. V páde tom ale musela by sa v jednom-druhom opraviť. Ešte povedal prípitok (ale nie veľmi podarený) Anton Bielek, načo zase povstal sám jubilant a vyniesol srdečnú zdravicu na Bieleka a na mňa; pri tamtom vyzdvihnúc zásluhy na poli beletristiky slovenskej si nadobudnuté, pri mne ale na poli spisby pedagogickej a ľudovej. Ešte sme okolo stola sedeli, keď prišiel listonoš, prinesúc viac listov, a za tým sluha od telegrafu s telegramom nasledujúceho obsahu: „Vaša radosť je naša radosť. K dňu dnešnému blahoželajú Vám myjavskí ctitelia.“ Telegram zaslal kupec Jurenka. Blahoželania listovné došli z Martina od Ambra Pietra, zo Stankoviec od Štefana Križana a Michala Kiša, z Vysokej od farára Lercha; z Moravy gratulovali mu: zemský archivár Brandl, c. k. prof. Šťastný, prof. Bartoš, prof. Fr. Ruprecht, vojenský kurát Pavel Uredníček, mor. zemský sekretár Tomáš Šebesta, vojenský kaplán Jozef Novák, spirituál seminára kňazského Antonín Adamec, farár brnenského dómu Cyril Riedl, prof. K. Kořínek, prof. A. Burjan, kníhkupec Jindřich Barvič, farár a spisovateľ Kosmák (pod blahoželaním Kosmákovým je podpísano 12 kňazov celého dekanátu), farár Šmyd, redaktor Pozoru J. Lang, farár meziříčský Jelínek (písal latinsky), učiteľ Doufalík, učiteľ Žila, farár Střelec a zemský úradník Jos. Pejčoch. Schell ani nedošiel, ani dosiaľ neblahoželal, čo si neviem nijako vysvetliť. Zábava trvala ďaleko do noci. Jedni odišli okolo desiatej-jedenástej; niektorí sme tam nocovali a len dnes predpoludním domov ťahali. Bielek má o slávnosti do Nár. Novín písať v podobe fejtónu. Žiadal ma o niektoré dáta vzťahujúce sa na topografiu dolného Trenčína. Musím mu to hneď zajtra poslať. Olomoucký Pozor z 22. septembra v č. 76 uverejnil nasledujúce predbežné oznámenie: „Dne 24. září slaviti bude své 25-leté jubileum kněžské důst. p. M. Medňanský v Beckově. Důst. p. jubilant náleží ku předním osvědčeným spisovatelům na Slovensku a jest zároveň horlivým podporovatelem české literatury. Z péra jeho uveřejnil svého času též náš list řadu pěkných feuilletonů. U příležitosti jubilea vyslovujeme důst. p. faráři M. nejsrdečnější své blahopřání.“ — Včera a dnes nepršalo po našich dolinách; vrchy však boli hmlou zatiahnuté; dažďu visia nohy.

26. septembra 1889

Horovitz vydal s niektorými premenami Zoznam kníh školských, učebných prostriedkov, spisov pre mládež a zábavu, ktorý som minulej zimy pre kníhkupca Moškóciho zostavil. Tak zariadeného zoznamu ešte Slováci nemali. Škoda, že Horovitz vypustil z neho niektoré české spisy, a tie, ktoré do neho prijal, že neuviedol podľa ustálených bibliografických pravidiel. Takto zoznam veľmi mnoho tratí na svojej cene. Bol by múdrejšie urobil, keby bol prevzal od Moškóciho už prvý v Martine vytlačený hárok a druhý tiež dal vytlačiť v Martine, lebo úprava v Martine tlačeného hárku je ďaleko krajšia než zoznam v Trnave tlačený. Ani s titulom knižočky nesúhlasím; ten mal znieť nasledovne: Zoznam kníh, učebných prostriedkov a kresliacich nástrojov a tiskopisov, poneváč i písacie a kresliace nástroje a tiskopisy sa v nej uvádzajú. — Dostávam zprávu, že Jar. Vlček, príduc do Prahy, povážlivo onezdravel. Žičím mu skorého a úplného zotavenia, aby zase s osvieženými silami pôsobiť mohol na roli národa. Vlček sa už v Martine dobre necítil. Takých pracovníkov potrebujeme; nahradiť nám ho nemá kto. — Ottův slovník naučný prišiel vo dvojitom zošite 44 a 45. Týmto zošitom ukončený je druhý diel. Prvý zošit tretieho dielu započne sa písmenou B. Myslím, že hneď tento prvý zošit prinesie niekoľko mojich príspevkov. Že Ottův slovník naučný nebude za osem rokov ukončený, dá sa predvídať, keď písmena A vzala dvaročnú dobu; a keď bude v takejto rozsiahlosti ďalej vydávaný, tedy ho bude najmenej 400 zošitov. Kto dožije jeho ukončenie? Ja sotva. Behom tých dvoch rokov, čo vychádza, zomreli z jeho spolupracovníkov nasledujúci: dr. Ant. Balcar, prof. v Prahe, Ladislav Hajniš, inžinier v Prahe, dr. Ján Hanusz, docent na univerzite vo Viedni, Jozef Ješina, farár v Zlatej Olešnici, Jozef Jireček, emer. minister v Prahe, Rudolf Pokorný, okresný tajomník v Libochoviciach, Ján Schwarz, inžinier v Prahe, dr. Vlad. Šir, lekár v Prahe, a dr. Ján Spott, docent na českej univerzite v Prahe. — Minulej noci povstal taký víchor s hustým dažďom spojený, že okná rachotili a krovy prašťali; vo dne síce nepršalo a silný vietor fučal až do večera. — „Kritické dni“ na rok 1890 predpovedá Falb takto: prvého stupňa 20. januára, 19. februára, 20. marca, 31. júla, 30. augusta, 28. septembra, 27. októbra; druhého stupňa: 6. marca, 5. a 19. apríla, 4. mája, 3. júna, 2. júla, 13. októbra, 12. novembra, 12 decembra; tretieho stupňa: 6. januára, 5. februára, 18. mája, 17. júna, 17. júla, 15. augusta, 14. septembra, 26.novembra, 26. decembra. Tohto roku majú byť kritické dni prvého stupňa: 24. októbra a 23. novembra; druhého stupňa: 25. septembra (u nás bol dosť teplý, príjemný deň) a 9. októbra; tretieho stupňa: 7. novembra, 7. a 22. decembra. Uvidíme, čo sa z toho splní.

28. septembra 1889

Včera a dnes lialo sa ako z kupy. Z príčiny tej nemohol som ani dnes odísť na posviacku trenčianskej školy. Bol by som sa tam aspoň s mnohými priateľmi zišiel. Budem za tým naveky banovať. — K zajtrajším meninám Miška Kissa napísal som básničku s nadpisom Ohlas srdca a poslal mu ju poštou. — Bielekovi odoslal som niektoré dáta k topografii dolného Trenčína. — Schell mi píše z Kolína nad Rýnom, kde bol 23. t. m. na kongrese učiteľov hluchonemých. Mohol som ho tedy 22. a 23. vyčkávať! Stalo sa to vraj neočakávano, že bol na kongres vyslaný. Medziiným píše: „K neuvěření, co se mi včera (24. t. m.) přihodilo s telegramem pro. p. M. Zpravuji Vás o tom, že úmysl můj byl ten nejlepší. Obšírněji po návratu. Jen račte p. M. nějakou cestou udobřiti. Budu mu pak sám z Brna psáti.“ — Z tohoto som nezmúdrel, lebo neviem, čo sa mu mohlo s tým telegramom prihodiť. Zajtra pošlem korešpondentku Schellovu Medňanskému. Ten mi snáď všetko objasní. — Kapitán (Miško Bodický) podáva v Nár. novinách ďalšie Cestovné rozpomienky. Vo štvrtej rozpomienke naráža furták i na mňa. Zdeľujúc, že bol s priateľmi na Trenčianskom hrade, píše nasledovne: „Schádzali sme dolu. Čože bolo nám „chudesom“, či hore či dolu, ale tým horšie tomu priateľovi, čo z biednych mozoľov rechtorských si taký „kapitál“ nazhromaždil, že ho musí sebou všade vláčiť. Ale za to čo aj nerád vidím bruchopasníkov, takýchto rád vidím, hej, bár by sme mali takýchto len sto a náš národ by inak brucho pásol.“ — No vidíš furtáka! Banujem, že mi neprišiel náš Miško na myseľ, aby som mu tiež bol k zajtrajším meninám zagratuloval. Ale však sa to ešte vždy môže stať počas oktávy. Musí mu podhradský „kapitalista“ pár žartovných veršíkov nastrúhať.

29. septembra 1889

Ústřední spolek českých učitelů v Praze chystá prípravy k vydávaniu Stručného slovníka pedagogického, uverejňujúc v Pedagogických listoch index hesiel, ktoré sa majú pre slovník spracovať. Má to byť dielo monumentálne. — Náš Socháň usporiadal v Prahe v budove Českého priemyslového múzea výstavku slovenských výšiviek. Výstavka bude prístupná od 27. sept. do 13. októbra. — Dnes vyhláseno z kazateľne, že sa prvého započne školské vyučovanie a školy nie sú ešte ani vybielené. Kým sa to nestane, ja vyučovanie nezapočnem; ostatne dobre viem, že prvý týždeň i tak neprišlo by od 3 — 5 detí. V beckovskej štátnej škole započne sa vraj vyučovanie až 15. októbra. A to je predsa škola štátna, v ktorej by sa bolo očakávalo započatie vyučovania už v septembri. — Salva poslal miesto 50 objednaných kalendárov 62. Neviem, čo budem s nimi robiť; mnoho bolo 50 — a on pošle ešte o 12 kusov viac. Obsah kalendára je dobrý, mnohé články sú ilustrované. Sú v ňom i podobizne: Dobšinského, Radlinského a Makovického. — I dnes celý deň sa len cedí. Čo sa len bude robiť? Siať sa nemôže a zemiaky hnijú. Hľadíme v ústrety veľkej biede. Pre dážď a neschodné cesty nemohli sme vydržiavať ani zriaďujúce zhromaždenie našej Vzájomnej pomocnice. Stanovy by sa už mohli predostrieť na potvrdenie, ale bez podpisov to nejde. Budeme nútení po domoch chodiť a tak ich dávať podpisovať. Oštara s tým veľká. — Dr. Bačkovský zase započne prvým októbrom vydávať Studentské listy, časopis zábavno-poučný rázu pedagogicko-didaktického, ktorého spolupracovníci budú vraj najprednejší spisovatelia českí vôbec a profesori škôl stredných zvlášť. Predplatná cena na celý rok je 2 zl. 25 gr. — Časopisy oznamujú, že cislajtánske ministerstvo výučby nariadilo, aby zo všetkých rakúskych škôl odstránené boli obrazy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Podivno! —

30. septembra 1889

K biedam, ktoré sa valia na nás, pristúpila ešte tá, že nám dobytok chorie na nemoc papuľovú (slintačku) a paprčkovú. V Podhradí minulého týždňa už asi 10 — 12 kusov ochorelo. — Dažde neprestávajú; i dnes sa lialo po celý deň. Kým silný vietor nepríde a nerozoženie mrákavy, sa nezmení. Viac blata nemávame ani v decembri; noha zaviera sa doňho po členky. — V Néptanitók Lapja[54] prišiel do reči plat od vystavenia školského svedectva. Niektorý z učiteľov pýta sa redaktora Gyertyánffyho, či si môže dať učiteľ zaplatiť vystavenie svedectva? Redaktor odpovedá, že v tej záležitosti rozličné konfesie rozličnej sú mienky; niekde bývajú učitelia za to honorovaní, niekde nie; na školách štátnych a obecných vystavované bývajú svedectvá bezplatne. Mne tiež teraz už častejšie prichodí takéto svedectvo vystavovať, zvlášť pre chlapcov odchádzajúcich do väčších miest na remeslá, ale dosiaľ ani len za blanketu som si nedal zaplatiť. — Čítal som aforizmy o ženách.[55]

1. októbra 1889

Nemôžuc ani dnes na krok z domu, lebo neprestajne sa lialo, chytal som knihu po knihe a čítal, kde som ju práve otvoril. A že som prišiel na niektoré pekné „zrnká“, aby mi lepšie utkveli v pamäti, umienil som si ich spísať do svojho „denníka“. Chcem tak i budúcne robiť. Zrnká znejú nasledovne.[56]

Od redakcie Nár. novín dostal som siedmy ročník Vesny, časopisu zábavno-poučného pre ľud a jeho priateľov, profesorom Dlouhým pečlivo redigovaného, v ktorom uverejnená je Bielekova povesť Bože môj, otče môj, však je ten svet zmotaný! Redakcia počala uverejňovať povesť túto s nasledujúcou poznámkou: „Chtějíce povzbuditi čtenářstvo t. l. k pilné četbě beletristických prací slovenských, které jak uměleckou cenou svojí, tak i skutečně národním rázem a ušlechtilou tendencí se zamlouvají a také jako práce nejbližších našich pobratimů, nám trudným osudem nanejvýše sympatických, v rukou všeho čtenářstva českého býti měly, hodláme občas přinášeti kratší práce slov. autorů za tím hlavně účelem, aby čtenářstvo naše čtouc je, připravovalo se ku čtení spisův objemnejších, které jemu co nejvřeleji doporučujeme. Spisovatel této ze života slov. je z řady slibných mladších beletristů slovenských.“

2. októbra 1889

Vonku sa ďalej nemilosrdne leje a ja pri teplých kachliach celý deň čítam znamenité Drobné povídky J. T. Stankovského.[57] Najlepšie sa páčia Divadelné historky jedna lepšia než druhá a je ich do pätnásť. Pri takých „historkách“ zabudne človek aj na hnusné počasie. Stankovského humor nie je každodenný; dávno som nič s takou chuťou nečítal. — Podškôldozorca ďakuje mi za gratuláciu k jeho meninám mu poslanú. Býva dosiaľ v Dubnici. Buzarovics z Ostrihomu posiela mi nové vydanie Zemepisu[58] (siedme) a Dejepisu[59] (šieste) od Ivana Győrffyho. Vo vydaniach týchto je už lepšia slovenčina, než bola v predošlých. Zdá sa mi, že ich Matzenauer opravil, lebo Počtovnicu Győrffyho[60] on mu poslovenčil. — Bzinská Ľudmila zase má v Slov. novinách[61] jednu humoresku uverejnenú; je to už toho roku asi piata alebo šiesta práca, ktoré od nej priniesli Slov. noviny. Musím ju vyzvať, žeby už aj do Nár. novín niečo napísala. — O mojich veršoch Od srdca k srdcu,[62] pred pár rokmi vydaných, písano v olomouckom Pozore nasledovne: „Pod názvem Od srdca k srdcu kolují něžné básně Ríznerovy, které vyznamenávají se vesměs obsahem plným prostosrdečnosti, ušlechtilých citů a důležité morální ceny. Jsou rozděleny na tři oddíly a zvláště podotknouti dlužno, že oddíl III. prozrazuje náležitou pedagogickou zručnost a jemnocit spisovatelův. Oddíl I. vyniká příjemným slohem populárním a lze proto celý spisek všeobecně doporučiti. Rizner jest na Slovensku znám jako velmi činný spisovatel, jemuž i na dále hojného zdaru přejeme.“ Podľa môjho zdania takej chvály verše moje nezasluhujú.

3. októbra 1889

Z Magyar Államu,[63] dnes na pošte čítaného, som sa dozvedel, že 1. t. m. i náš Jozef Kompánek (Radmír), r. k. farár veľkoostratický, svätil 25-ročné jubileum svojho kňazstva, obdržiac ku dňu tomu mnoho listovných a telegrafických gratulácií. — Martin Medňanský vyslovuje všetkým, ktorí sa z príležitosti jeho jubilea na neho rozpamätali, v Nár. novinách vrelé poďakovanie. Z poďakovania toho sa dozvedám, že mu gratulovalo ešte i družstvo Vlasti z Prahy. — Dnešný deň bol konečne bez dažďa. Veru by už mohlo do Vianoc nepršať! — Clementis z Tisovca mi píše, že vyhľadal pre mňa Lojkove Spomienky a Gemerské zvuky,[64]Andraščikov Šenk pálenčený[65] a Dobrovského Slavín[66] z r. 1808. Musím mu písať, žeby mi to čím skôr poslal, lebo z kníh menovaných ani jednu nemám.

4. októbra 1889

Dnešný deň prichodí mi zaznačiť ako jeden z najkrajších, ktoré sme mali až od štyroch týždňov. I v poli sa už mohlo pracovať; a keď nebeský Hospodár popraje takých dní aspoň 30, vtedy i neskorá sejba sa natoľko bude môcť napraviť, že budú môcť byť na jare oziminy pekné a prinesú časom úrodu hojnú. Dal by Boh! — Schell píše, že poslal telegram v Kolíne na stanicu, ale že zabudol doložiť poslednú telegrafickú stanicu, nuž mu ho neprijali; o tom sa on ale až večer dozvedel, keď prišiel z kongresu do hostinca. Na druhý deň by ale už telegram nebol mal toho významu, a tak ho neodoslal. Písal z Brna Medňanskému list, kde ho prosí za prepáčenie. — Trenčiansky „kuvičník“ (Vágvölgyi Lap) uverejňuje vraj zprávu, že 24. septembra bolo u Medňanského veľké „panslávske zhromaždenie“. Teraz aby sa viac dobrých priateľov nezišlo dovedna, lebo šovinizmus narobí z toho hneď vlasti nebezpečný panslavizmus. Žijeme veru časy smutné! — R. 1869 bolo v Uhorsku 1232 nem. ľud. škôl, dnes už len 668. — Bielek oznamuje v Nár. novinách, že jeho beletristické dielko vyjde v novembri.

7. októbra 1889

V sobotu, t. j. 5. októbra bol tiež veľmi pekný, teplý deň; včera okolo šiestej ráno počalo pršať a s krátkymi prestávkami prepŕchalo i dnes po celý deň. — Dnes započalo sa školské „vyučovanie“ s päť deťmi. Minulého týždňa nedalo sa ani jedno zapísať. Deti tie náležia do nasledujúcich tried: do I. dvoje, do II. dvoje a do V. jedno. Zvedavý som, koľko ich dôjde tohto týždňa; že ich do 1. novembra ani 30 nebude, som istý, iba keby sa s celou prísnosťou zákona pokračovalo. Ja, ale tu by si ten lebo onen nepriateľov narobil! A ten pokoj je taký dobrý! — O jubileu Medňanského je v Nár. novinách krátky dopis, najskôr od Bieleka. Ten síce vravel, že bude pod čiarou o tom a o inom písať, ale dosiaľ nesplnil sľub. Spomína srdečný a vzletný prípitok p. Bôrikov a dokladá, že p. Obrov obveselil nás chutnými ospevujúcimi veršami. — Stávalo sa dosiaľ, že školské výkazy v rubrike „náboženstvo“ o židovských žiakoch obsahovali výrazy „héber“[67] alebo „mózes vallásu“.[68] Minister výučby nakladá teraz, aby sa oné dva výrazy neužívali, ale na miesto nich jeden jediný, a síce: „izraelita vallásu“[69]. No, podívajme sa, o čo sa pán minister výučby stará! Ale stará sa predsa aj o inšie. U nás, ako sa vraj dozvedel, sú na mnohých štátnych (?) a konfesionálnych školách učitelia, ktorých ročný plat zákonitého minima 300 zl. nedostupuje. Minister výučby nariadil tedy školským inšpektorom, aby zostavili podrobný zoznam špatne platených učiteľov a škôl, na ktorých sú ustanovení. Nariadenie toto smeruje k prilepšeniu dotknutých učiteľov… Takých učiteľov je veľké množstvo. Veď ani ja nemám ako učiteľ viac než 120 zl. platu; ostatný môj plat, zväčša z prírodnín pozostávajúci, je plat varhanický. Nuž ale naše vrchnosti cirkevné berú to všetko dohromady, len aby to určené minimum dosiahnuté bolo; ony zarátajú nám do platu ešte i ofery, kantácie a iné drobnosti; veď keby učitelia 500—600 zl. mali platu, nuž by im „obrok veľmi hral“ a potom kto by s nimi vydržal. — Nebohému dr. Michalovi Mudroňovi postavený je na hrobitove svätomartinskom pekný pomník z obetí venovaných národom. — Slovenský spevokol v Turč. Sv. Martine bol začiatkom t. r. vypísal 100-zlatovú odmenu za dramatickú prácu, čerpanú zo života slovenského. Takých prác došlo osem. Posudzujúci odbor uznal za najlepšie dve práce, a síce: Komasácia, obraz zo slovenskej dediny v 4 oddeleniach, a Slovenská sirota, obraz zo života v 4 dejstvách. Pôvodcom prvej je Martin Kukučín (Matej Bencúr), druhej slečna Marína Horváthová. Obe práce vydá spevokol svojím nákladom.

8. októbra 1889

Profesor Jaroslav Vlček prosí ma o doposlanie Bajzových spisov: René mláďenca príhodi a skusenosťi (v Prešporku 1783). Epigramatá,[70] odpoveď Bernolákovu na ne: Ňečo o epigramatech aňebožto malorádkoch (v Žiline 1794) a prvší jeho polemický spis: Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-Fándlimu odevzdať (v Halle 1790). Z uvedených spisov nemám ani jedného. Ťažko je tie teraz už dostať. Najskôr by sa ponachádzali po farských knižniciach okolia trnavského. Pošlem Vlčkovi svoj zoznam kníh, mysliac, že v ňom niečo nájde, čo nevyhnutne potrebovať bude. — Čajdovi poslal som pre Černokňažníka šestnásť humoristicko-satirických drobností, veršom písaných, pod pseudonymami: Vrzalovský, Šeršelín, Špirifangulín, Oškerdák, Škrimpicín a Marcin Loboda. Sú medzi nimi niektoré veľmi podarené. — Dénešovi Štúrovi, direktorovi ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, som poslal k zajtrajším jeho meninám blahoželanie. — Dnešný deň bol veľmi teplý, pochmúrny. Zemiaky vyberajú sa v blate; i sejba je blatnatá. Keby len za jeden týždeň Pán Boh dal času, nuž by sa akosi poľné práce previedli. Ale niet výhľadu — dážď zase visí.

9. októbra 1889

Dnešný deň mal byť, podľa predpovedania Falbovho, kritickým. U nás sa jeho proroctvo nesplnilo; mali sme deň suchý, so silnejším juhozápadným vetrom, ktorý nám zaiste zajtra alebo pozajtre teplý priženie dážď. Poľnej práce prekonalo sa mnoho. — Detí v škole mám osem. V Bošáci ešte ani na školu nepomýšľajú; učebné siene neočistené podobajú sa cigánskym pelechom; po stenách visiace mapy a čítacie tabule vyzerajú ako dáke onuce. Minulého školského roku započalo sa v bošáckej rk. škole vyučovanie 10. novembra a skončilo sa pred ukončením apríla. A predsa je Bošáca pod jedným Pánom Bohom a pod tým istým škôldozorcom čo Podhradie. Krásne pomery! Židovstvo má len predsa radosť z nás kresťanov, že sme za výučbu tak zaujatí! Potom nie je div, že tak nápadne v každom ohľade za Židmi zaostávame. — Inšpektor cirkvi hybskej píše, že Janko Chorváth môže byť tam vyvolený za učiteľa, ale len na jeden rok; po roku, keď sa cirkvi zapáči, môže byť ďalej potvrdený. Ja mu radím, aby len šiel; behom roku sa môže stať natoľko obľúbeným, že bude jednohlasne doživotne zvolený. Od 7. t. m. nastúpil podučiteľskú stanicu v Mor. Lieskovom. Ale tam mu ruže nepokvitnú! — Dr. Lutherovi pripisuje sa nasledujúci veršík: „Wer nicht liebt Wein, Weib und Gesang, der bleibt ein Narr sein Leben lang.“

10. októbra 1889

Dnes po celý deň zúril náramný víchor; ale že bol južný, tedy i teplý. Cesty sa natoľko osušili, že človek kamkoľvek mohol prejsť suchou nohou. Poľnej práce previedlo sa mnoho. Ja som dal zasiať 5/4 raži. — Vlčkovi do Prahy odoslal som svoj zoznam kníh na prezretie. — Naša učiteľská konferencia má sa odbývať 10. t. m. v Beckove; opozdilo sa to preto, že bol pán dekan chorý. Podľa minuloročného uznesenia má čítať ten učiteľ, u ktorého sa konferencia vydržuje, dajakú pedagogickú prácu. Zvedavý som, či sa Krajčovič s takou prácou prichystá. — Vilinský (Žiga Pauliny) podáva v NN veľmi chutne písaný cestopis po Nemecku.

12. októbra 1889

Včera i dnes bolo tiež bez dažďa: gazdovci budú za pár dní s poľnými prácami hotoví. — Dr. Czambel posudzuje v Slov. novinách Vlčkove Dejiny literatúry slovenskej. Jeho úsudok je ten: že Vlček zhola nič nového v nich nepovedal, ale všetko prevzal z Tablica a z úvahy dr. Hurbana v starých Pohľadoch uverejnenej. Zatracuje chvály Vajanského o týchže Dejinách v Nár. novinách prejavené. Čo povie na kritiku tú Vajanský, som zvedavý — ale možno, že ani neodpovie. Tuším by mu aj najmúdrejšie urobil. — Stanovy našej Vzájomnej pomocnice predostreli sme cestou stoličnej vrchnosti vysokému ministerstvu na potvrdenie. Len aby sme dlho nečakali na ich potvrdenie, žeby sme mohli započať účinkovať. Ľud už je netrpezlivý, a zdá sa mi, že ochláda. No ale keď spolok bude potvrdený, dúfam, že bude zaň väčšia zaujatosť.

16. októbra 1889

Po trojdňovom severnom vetre nastala dnes zase len studená dažďová pohoda, takže nebolo hodno spod strechy vykročiť. Váh sa natoľko rozvodnil, že mi bolo ťažko sa dostať do Beckova na učiteľskú konferenciu, dnešného dňa vydržiavanú. Pomimo M. Kissa stankovského, ktorý sotva vedel o tejto konferencii, a podučiteľa J. Vávru z Kochanoviec zišli sme sa všetci. Prítomní boli: M. Šimko trenčiansky, Jur Chorvát kochanovský, Karol Langhoffer moravskolieskovský, Ján Chorvát, podučiteľ moravsko-lieskovský, S. Styk srňanský, Ján Chorvát štvrťanský a ja. Konferencia zahájená bola peknou rečou pánom dekanom Štefanom Bálentom a keď sa niektoré bežné záležitosti pokonali, čítal Štefan Krajčovič, učiteľ beckovský, veľmi obšírnu prácu, opisujúc výlet so školskými deťmi na jare na jeden z bližších beckovských kopcov podniknutý, pri ktorom spôsobom názorným poučoval dietky o tom, čo sa im práve namanulo. Opis výletu bol veľmi pútavý, poučno-zábavný, za čo pôvodcovi dostalo sa úplného uznania od všetkých prítomných. Konferencia trvala 2 hodiny. Po nej zasadli sme k bohato vystrojenému stolu a nenútene zabavili sme sa do piatej hodiny, času to nášho rozchodu. Pred odchodom vbehol som na 1/4 hodiny k nášmu Martinkovi,[71] ktorý ma vraj po celé odpoludnie už vyzeral, vediac, že som v Beckove. Gratulácie (zvláštnejšie) k dňu 25-ročného jeho jubilea mu došlé som so sebou vzal, aby som ich uložil vo svojom „archíve“. Pomimo toho dal mi Medňanský ďalšie čísla Kazateľne, Literárnej hlídky[72] a Anjela Strážneho.[73] — U Krajčoviča našiel som pekný zviazaný rukopis Karola Modrániho z r. 1848 s názvom Piesne a novely. Je to druhý zväzok, a tak musí byť ešte dakde i zväzok prvý, po ktorom má Krajčovič ďalej pátrať u svojho svokra Vargu, farára kšinského, od ktorého pochádza i tento zväzok, ktorý sa teraz v rukách mojich nachádza. Ani piesne, ani novely nemajú síce literárnej ceny, ale predsa hodno ich zachovať, lebo vidieť z pokusov týchto, že Modráni bol dušou-telom oddaný svojmu rodu. Zdá sa mi, že zomrel na začiatku rokov sedemdesiatych. —

17. októbra 1889

Žiakov mám dosiaľ 23, viac predsa než inde, lebo, ako som včera počul, v Mor. Lieskovom bolo 15. t. m. detí len štvoro, v Kochanovciach 13, v Srnom 10 a v Beckove ešte ani sa vyučovanie nezapočalo; ale nezapočalo sa ono ani v štátnej a katolíckej škole. Pán senior sa veľmi strojí, že dá nedbalých rodičov pokutovať, aby do 1. novembra aspoň polovica (65) detí bola v škole. Uvidíme, či sa k tomu odhodlá; ja sa aspoň s ľuďmi nebudem hašteriť. Mojou povinnosťou je učiť, ale nie zháňať deti do školy. Kto chce mať mrzutosti a veľké mrzutosti, ten nech len započne prísne s nedbalými rodičmi a bude mať hneď čo počúvať. — Ottův slovník naučný s tretím dielom prešiel k litere B. V prvom zošite tohoto dielu je sedem mojich väčších-menších príspevkov, ale mrzí ma, že článoček Babia hora, na ktorého spracovaní som si mnoho záležať dal, nebol upotrebený; podobne o Bábolni písal som omnoho dôkladnejšie než Brábek, a predsa tohoto príspevok je uverejnený, môj ale odhodený. Po tieto dni pošlem ďalšie príspevky a poukážem na to; lebo načo mám drahý čas mrhať, keď až každý tretí príspevok redakcia upotrebí.

18. októbra 1889

Včera a dnes, hoci bolo pochmúrno, predsa nepršalo, takže dnes mohlo sa i v poli a záhradách pracovať. Minulej noci zomrel po dlhej, ťažkej chorobe náš cirkevník p. Karčewski, rodom Poliak, ktorý sa tu v rokoch predrevolučných bol osadil. Pohreb bude mať 20. po obede. — Václav Kredba odstúpil od redaktorstva Posla z Budče,[74] prepustiac ďalšie redigovanie tohoto znamenitého pedagogického časopisu, ktorý si i nás Slovákov náležite všíma, doterajšiemu spoluredaktorovi Ľ. Strahlovi. Pán Boh pomáhaj! Ja Posla z Budče dostávam láskavosťou jeho nakladateľa Fr. A. Urbánka už asi desať rokov. — Pražskej Vlasti, ktorá 15. októbrom nastúpila šiesty ročník, dostal som číslo prvé, čo je znakom, že i tento ročník bude mi láskavosťou T. Šmyda, farára zborovického na Morave, zasielaný. Musím sa mu poďakovať. Väčšina príspevkov časopisu tohoto je síce v duchu cirkvi katolíckej písaná, ale prináša i také príspevky, ktoré každý kresťan s úľubou čítať môže. — Dnešný deň venoval som korešpondencii, napíšuc listy: Osvaldovi, redaktorovi Kazateľne, Ant. Bielekovi do Zubáku, Miškovi Kissovi do M. Stankoviec, dr. Czambelovi do Budínpešti, Horváthovi do Trnavy a Černákovi do Grinavy. Taktiež poslal som asi 50 — 60 článočkov redakcii Ottovho slovníka naučného pre ďalšie zošity. — Z 23 zapísaných žiakov došlo dnes do školy len 18; piati vraj zase vyšli s lichvou do poľa. Že mi vyučovanie za takýchto okolností nechutí, netreba dokladať.

19. októbra 1889

V noci započalo pršať a pršalo po celý deň; teplomer ukazoval 10° nad nulou podľa R. — Napísal som obšírny list Fr. Bayerovi do Přerova, ktorý sa už iste mrzí, že som mu nedal odpovede na list 9. augusta z Rožňova mi písaný. Snáď sa mi ho predsa podarí udobriť listom týmto. Uvidíme! — Novomestský apatekár Emil Keller píše mi, pravda, po nemecky, či by som mu nemohol na pár dní požičať zo svojej zbierky starožitností tie kamenné nástroje, ktoré pochádzajú z Bošáckej doliny. K akému cieľu to potrebuje, nedokladá, ale iste k štúdiu, a preto za povinnosť si pokladám žiadosti jeho vyhovieť a len čo sa naskytne príležitosť, všetko mu odošlem. Počul som, že má bohatú zbierku takýchto predmetov, a tu mohlo by z nej niekoľko kusov dostať sa i môjmu malému „múzeu“, lebo viem, že má i hojne duplikátov. Rád som, že takýmto spôsobom prídem do bližšieho styku s učencom nášho vidieka. Bude z toho pre mňa veľký prospech. Keller má vraj aj peknú knižnicu s dielami drahocennými, nuž si budem môcť časom tiež niektoré vypožičať. — Medňanský mi poslal svoje posúdenie mojej básne, ktorú som bol predniesol m. m. pri jeho 25-ročnom jubileu. Požiadal som ho bol o to predošlého týždňa. O celej básni vyslovuje sa, že „je výborná“, a len na štyroch alebo piatich miestach navrhuje slovnú zmenu, s čím ja ale len v dvoch prípadoch súhlasím. Nadpis básne navrhol som zmeniť. S tým súhlasí. Ponesie teda názov Považská ozvena miesto doterajšieho Hlasy srdca. Zamýšľa ju poslať Šmydovi do Zborovíc, či by vraj nemohla v daktorom moravskom periodickom časopise vyjsť tlačou, v ktorom prípade ľahko by sa došlo asi k 200 zvláštnym odtlačkom. Bol by to spôsob síce lacný, ale Medňanský mohol už tých 20 zl. oželieť a dať báseň u Salvu vytlačiť.

20. októbra 1889

Deň bol síce pochmúrny, ale teplý. Oziminy veľmi pekne odrastajú. — Popoludní sprevodili sme do matky zeme nášho 84-ročného starčeka Karčewského. Pohrebu zúčastnilo sa veľké množstvo ľudu veriaceho. Kázeň a odobierku mal p. senior Holuby, liturgoval kochanovský kaplán Jurkovič. Karčewského zať, Karol Winkler, zavďačil sa mi zase veľmi pekným obrázkom v krásnom vyrezávanom ráme. Bude zdobiť moju malú izbičku. O Schellovi, beckovskom rodákovi, vyslovil sa veľmi pochvalne; hovorí sa vraj v Brne, že on časom bude direktorom ústavu hluchonemých. Verše, ktoré pán senior Holuby 28. septembra 1889 pri posviacke novovystavenej školy a fary trenčianskej čítal, dala cirkev trenčianska vo veľmi peknej úprave vytlačiť. — V noci a zrána zase len pršalo. — Počet žiakov vzrástol na 32; denne pribúda ich po jednom, po dvoch.

22. októbra 1889

Deň bol jasný, teplý; mrákavy porozháňal južný vietor. Bárs by nám ešte hodne dlho takto potrvalo! — Od Francisciho dostal som Kompánkovo dielo Pútnická cesta do Ríma, ktoré vlastným vydal nákladom. Kompánek veľkú priniesol obeť, že tak objemné dielo (662 str.) svojím vydal nákladom. U nás veľká zriedkavosť. Vajanský dielo v Nár. novinách čiastočne preberúc, veľmi ho odporúčal. Zvedavý som, koľko výtiskov sa ho predsa minie. Hýrošova Lykava a Kompánkova Pútnická cesta sú najobjemnejšie diela, ktoré sa kedy v tlačiarni Účastinárskeho spolku v T. Sv. Martine tlačili. Kompánek dáva pomerne tejto tlačiarni najviac zarábať. Čudujem sa, že mi Francisci neposlal i brožúru dr. Strakovičovu, Dačo zo života, keď ona, ako NN oznamujú, tiež po tieto dni v tejže tlačiarni vyšla. — Keď ma bol 29. augusta t. r. asesor p. Ján Štúr navštívil, sľúbil mi poslať Reč povedanú Svatým, farárom zayuhrovským, a Verše, čítané Vargom, farárom kšinským na „rekvijách“ za Ľudovíta Štúra, v Horných Ozorovciach r. 1856 odbývaných. Teraz mi píše, že sľub svoj splniť nemôže preto, lebo i Reč i Verše pred pár rokmi poslal svojmu svatovi dr. Hurbanovi, keď sa tento bol pribral napísať životopis Štúrov, a že naspäť mu to poslané nebolo. Ale ochotný mi je vraj poslať báseň Ľudovítovu nad smrťou matky svojej zloženú, ktorá už nemohla byť vytlačená viac v jeho Spevoch, keď tie práve už vtedy tlač boli opustili. Báseň tá bude ozdobou mojej Pamätnice.[75] Požiadam ho, aby mi ju na každý pád, bárs len aj v odpise, odoslal. Možno, že sa u p. Štúra aj niečo iné pre moju Pamätnicu nájde.

23. októbra 1889

V Hybiach zvolený je za učiteľa Adam Gröner, doterajší učiteľ štrbský. Janko Chorvát teda musí ešte počkať a prvý rok prakse v Mor. Lieskovom prežiť. — Hlbočania, vlastne tamojší učiteľ Dan. Kopa požiadal Medňanského, aby v chotári beckovskom dal vykopať peknú lipu, ktorá by sa mala k hrobu dr. Hurbanovmu zasadiť. Ako sa z hodnoverného dozvedám prameňa, Medňanský sa mal vysloviť, že s takými komisiami sa nikto nemusí na neho obracať, lebo vraj čo on má lipu zhľadávať k hrobu pre kňaza luteránskeho! Medňanský mal si to za česť pokladať, že sa s touto žiadosťou na neho obracajú! To už nie je pravé rodoľubstvo! Že dr. Hurban bol luterán a on je katolík? Tu sa na konfesiu nemá pozerať. Ostatne M. požiadal učiteľa Krajčoviča s doposlaním tejže lipky, sľúbiac spojené s tým výdavky zaplatiť. Ale to katolícke rodoľubstvo je len predsa divné! Vždy sa to šidlo vypchá z vreca. — V noci počalo pršať a neprestalo až okolo desiatej pred poludním; popoludní povstalý vietor miestami blato dosť dobre vyfúkal.

24. októbra 1889

Podľa predpovedania Falbovho mal dnes byť kritický deň. U nás sa to nesplnilo, lebo práve tak pekného a príjemného dňa, akým bol dnešný deň, sme už dávno nemali. Slnko po celý deň nezachodilo za mračná. Opravdové babské leto; len aby tak aspoň do Všechsvätých potrvalo. V septembri siate oziminy sú veľmi krásne, ale jesto ešte mnoho i takých, ktoré sa len teraz tisnú zo zeme, ba ako som počul, niektorí gazdovia, jestli vraj takto potrvá, budú ešte aj siať. — R. F. Osvald sa konečne ozval, prosiac ma za odpustenie, že tak dlho mlčal. August strávil v Korytnici, odkiaľ mi vraj písal, ale ja jeho dopisnice nedostal. Divným mi prichodí, že ma drží za katolíka. On sa domnieva, že všetci Riznerovci sú katolíci. No nič to. Podíva sa, keď mu zdelím, že som luteránom. Píše, že dosiaľ pre mnohé práce a nepríjemnosti nestihol vyhľadať, čo mi má poslať. — Kat. noviny[76] 7. novembra budú sláviť 40-ročné jubileum, lebo pred 40 rokmi 7. novembra vyšlo prvé číslo v Pešti pod redaktorstvom terajšieho kanonika trnavského Šimona Klempu. Na toto jubileum mal naisto ísť do Trnavy i Osvald, ale že svätovojtešského spolku správa hatí slušné oslávenie Katolíckych novín, nuž Trnavu Osvald prežehnal a bude sedieť doma, vzdychnúc si, že „to bieda, keď ani nás málo katolíkov nevie žiť a pracovať svorne“. Veru bieda, veľká bieda. Dobre Veselovský hovorieva, že on nezná dvoch Slovákov, ktorí by boli jedného náhľadu. — Čítal som, akým spôsobom si rozličné národy preukazujú zdvorilosť, a že sa mi to ľúbilo, umienil som si jedno druhé zaznačiť.[77]

28. októbra 1889

Včera a dnes bolo tiež veľmi pekne a milo; teplý vetrík osušil chodníky natoľko, že sa človek nemusel ani najmenej zamazať. Popoludní počal povievať severný vetrík, nasledovne sa trochu schladilo. — Minister Csáky hodlá vraj vystúpiť s návrhom, aby dôchodky učiteľov obnášali najmenej 400 zl. ročne; dosiaľ bolo 360 zl. Po 30, poťažne 35-ročnej službe aby učiteľ dostal celú penziu, to je vo výške svojho platu. Nový minister zdá sa byť väčšmi za učiteľstvo zaujatý než nebohý Trefort. Uvidíme, čo z toho bude. Ostatne nás konfesionálnych učiteľov sa to zase len nebude týkať. — Behom minulého týždňa prečítal som dva objemné romány, Vlčkov Zlato v ohni a Göbla-Kopidlanského Tajemství rodiny hraběcí. Prvý zaujíma miesto medzi najlepšími románmi, druhý však smelo možno vradiť medzi „romány krvavé“, ktoré čitateľa len rozčuľujú a ani najmenej nepoučujú. Čítal som v živote svojom z takých románov len tento, ale to bude zaiste aj posledný. Obsah takýchto románov hodí sa len pre také osobnosti, aké bývajú v nich charakterizované, totiž mravne kleslé. Boj, aký sa nedávno po českých časopisoch proti podobným románom viedol, bol celkom na mieste. Četba taká je opravdivým jedom pre neskazené ešte srdcia.

27. októbra 1889

I dnes mali sme deň pekný, lenže trochu chladnejší, očakávame sneh. — Matzenauer z Trnavy poslal mi ním redigovaný kalendár Pútnik svätovojtešský, Győrffyho Počtovnicu (časť II.) a tohože Zemepisnú knižočku. Spisky tieto poslovenčil on, vlastne len prvý, a druhý opravil. Tento dožil za krátky čas siedme vydanie, čo je znakom, že knižočky Győrffyho do veľmi mnohých katolíckych škôl sú pouvádzané. Kalendár svätovojtešský je znamenite redigovaný a je aj najobjemnejší zo všetkých slovenských kalendárov. Ottův slovník naučný, dielu III. zoš. 2. priniesol z mojich príspevkov životopisy Bahylovcov a Bachátov. Niektoré topografické príspevky vystali z tej príčiny, že boli redakcii neskoro poslané. Budúcne nesmiem so zásielkou príspevkov dlho preťahovať.

28. októbra 1889

Žiakov dalo sa zapísať do dneška 50; ale čo z toho, keď ich denne v škole nie je viac ako 35. Najviac ich chybuje v taký deň, ktorý je pekný, lebo vtedy vychádzajú s lichvou na pašu. Na poriadnejšie chodenie do školy, kým nepríde hodná zima so snehom, nesmieme ani pomyslieť. — Prešporská merica kukurice stála dnes v Novom Meste od 2 zl., 10 gr. do 2 zl., 20 gr.; sto hlávok peknej kapusty stojí 5 zl. i vyše. — Čajda nemusel dostať moje príspevky do Černokňažníka, lebo ani jedny verše nie sú uverejnené v najnovšom čísle. Kam sa mohol list môj podieť, je hádankou. Poneváč som ho rekomandoval, musím ho reklamovať. Už prichádzam na všelijaké myšlienky. Či nebol dakde zadržaný a otvorený. Čosi v tom musí trčať.

29. októbra 1889

Došlo mi viac listov. Vlček píše, že peštianske Slov. noviny mali s ním veľa roboty — ba že i Kat. noviny zle nedobre na neho. Taký človek sa vraj ešte len narodí, čo všetkým našim ľuďom bude po vôli. Zvedavý som, ako písali KN o jeho Dejinách, keď spomína, že i tie „zle nedobre“ na neho. Písal som Matzenauerovi, aby mi posledné čísla hneď poslal. — Medňanský poslal moju Považskú ozvenu Vl. Šťastnému, redaktorovi Obzoru do Brna. Na to môže nerátať, že Obzor ju uverejní. Oznamuje mi, že práve dokončil 5-hárkovú novelu s nadpisom Na tom našom Beskyde, ktorú pošle Vajanskému pre Pohľady. Z nášho Martinka vykľuje sa ešte i novelista. — Dnes sa zase oteplilo, ale dažďu len nohy visia.

30. októbra 1889

Predsa ani dnes ešte nepršalo, ba deň bol dosť príjemný a veľmi teplý. — Pre Ottův slovník naučný napísal som životopisy: Ballov, Baltíkov a Bartholomaeidesovcov, len neviem, či s tými prvými už neskoro neprídem. Zajtra ich expedírujem. — Kníhtlač. úč. spolok v Martine vydal VIII. zväzok Slovenského národného zábavníka, ktorý obsahuje básne a životopis Jána Kalinčiaka. P. Francisci nezabudol na mňa ani s týmto zväzočkom; musím sa mu tedy naraz za Kompánkovu Pútnickú cestu a tieto básne poďakovať. — O Kalinčiakových básňach vyslovil sa bol Vlček vo svojom spise Literatúra na Slovensku, že sa vyznamenávajú ľahkou formou a sú plné ušľachtilého citu a zdravých myšlienok — teda ich hromadné vydanie bolo na čase. Počul som, že i básne D. Maróthyho chystá do tlače jeho syn medik. I tie zasluhujú veru súborného vydania, lebo Maróthy bol prototypom básnika rýdzo národného. Ba kedy sa vydajú básne Kráľove a Nosákove? Tie vraj má pohromade Andrej Truchlý, ktorý ich v rokoch ešte sedemdesiatych mienil vydať, ale k skutku to dosiaľ nedošlo — ba ani niet nádeje, že by ich Truchlý, ktorý žije od desať rokov utiahnuto, kedy vydal. Ba od Trúchleho nemohol ich dostať ani R. Pokorný, ktorý ich zamýšľal vydať v Knihovni československej.[78] Myslím, že keby sa veci dakto s chuťou lapil, vydali by nám niektorých básnikov i Česi.

1. novembra 1889

Hneď po polnoci započalo sa liať a lialo sa neprestajne až do desiatej hod. predpoludním. Voda na potoku taká prišla, akej nebolo od jara. — Čajda ma uspokojil. Môj list došiel šťastne; príspevkami bude sa vraj pýšiť číslo novembrové. Prečo z nich niečo v októbrovom čísle neuverejnil, nepíše. Pietor mi odkázal, aby som pamätal i na Hlásnika[79] veršovanými prácami, bo vraj ľud rád číta verše moje. Snáď na dlhších večierkoch niečo sklepnem. Niekedy by bolo aj kus času, ale človek nie je k veršovaniu naladený. — Ktosi napísal nasledujúci epigram:


Jinde kritik, posuzuje knihu,
aspoň kapitolu přečte v mihu,
u nás dostačí mu k chvále aneb haně
autor s tiskárnou na první straně.

Z aforizmov francúzskych spisovateľov si zaznačujem tieto:[80]

4. novembra 1889

Zase po celé štyri dni bolo pekne, bezdáždne. V záhradách kvitnú nám ruže, georgíny, floxy a iné kvety; ba ruže po celé leto nemali sme tak pekné, ako sú teraz. Mrazu ešte nebolo tej jesene. — Pred štyrma týždňami uskočili z trenčianskeho stoličného žalára dva na osem rokov odsúdení kolompoši.[81] Z týchto jedného, istého Figuru, rodáka z Ivanoviec, podarilo sa v sobotu, t. j. 2. t. m. v „Turecku“ polapiť. Ktosi uvedomil žandárov, že sa tam zdržuje, obklopili tedy pomocou Bohuslavičanov horu a vliezol do pasce. Jeho kompan však nebol dolapený. Dnes cez poludnie bohuslavického žida Körpera dcéra niesla svojmu otcovi na prievoz obed a tu predstal ju a obed jej odobral, ufujazdiac zase do „Turecka“. Zajtra má sa i na toho honba zaviesť. — Uram mi zdelil niektoré dáta k životopisu Ondreja Miloslava Bellu. Medziiným píše, že ma 4. septembra i s Kovalevským hľadali v Ružomberku, lebo ich vraj Salva avizíroval, že tam budem, nuž ale ja som s večerným vlakom ťahal na Vrútky. Škoda, keby som bol o tom vedel, predsa by som len bol v R. prenocoval. — Žiakov mám zapísaných 55; v škole ich dnes bolo len 34. — Dnes zaumienil som si dovedna pozbierať všetky básne J. Kráľove a hneď som sa i chytil do práce.

7. novembra 1889

V počasí zase premena. Ale v jeseni to už inak nebýva. Včera predo dňom nastal silný dážď a trval až do noci; dnes nepršalo, ale blata je toľko, že nemožno do dediny. Pre školské deti, ktorých je dosiaľ 66 zapísaných, je len zase zle; v takom blate nie je možné, aby tie menšie riadne dochádzali. Vždy dajaké prekážky. Ešte som pomimo náboženstva, čítania, písania a počtovania iné predmety ani nezapočal vyučovať. Veď v piatej a šiestej triede mám dosiaľ len 8 detí zapísaných, i tie vystávajú pravidelne v také dni, kde môžu von s lichvou. Budúceho pondelka (11.) však musím sa už držať hodinového poriadku, aby ma škôldozorca neprekvapil. Ostatne nebolo by to mojou vinou. — Černák mi poslal 7-kilový balík rozličných kníh. Sú medzi nimi: Kollárov Cestopis, Pospíšilove Květy,[82]Radlinského-Sasinkova Slovesnosť,[83] štyri ročníky Časopisu českého musea[84] a zo desať menších spiskov. Najradšej som Časopisu mus., lebo tie vyše menované mám všetky. Nuž ale zídu sa dr. Czambelovi, a jestli by ich už tiež mal, odložia sa k zámene. — Kravák z Prostějova poslal mi na ukážku niekoľko kusov zo svojich školských zošitov na písanie, kreslenie a počtovanie. Všetky sú veľmi krásne vystrojené a majú znamenitý papier. Škoda, že sú obálky českými nápismi opatrené; inak by som si zaraz dal aspoň 1000 kusov z nich doniesť. Ale zamýšľam mu písať, či by nebol ochotný obálky zmeniť, vlastne len to ostatné, čo je mimo slova „Písanka“ na nich vytlačené, vynechať. V tom páde by som ich odporučil aj iným školám. Takto by naši škôldozorcovia i to ľahko mohli „panslavizmom“ pomenovať a jednoducho zo škôl nám ich vylúčiť. Podľa cenníka mi doposlaného má Kravák i „potreby ku písaniu i kresleniu“, ako sú perá, rúčky, ceruze, grifle, gumy, veľmi lacné, o tretinu lacnejšie, než my ich kupujeme u Horovitza. Z týchto predsa dám za pár zlatých priniesť. — Apatekár Keller ma ešte žiada, aby som mu i zopár črepov zo starých nádob pochádzajúcich a na našich Hradiskách vykopaných odslal. Vďačne sa stane. Zvedavý som, čo a ako bude o našich nálezoch písať!

9. novembra 1889

Po dňovej prestávke zase včera i dnes po celý deň pršalo. Časy tieto sú už do omrzu. Keby radšej mrzlo, aby sme nemuseli blatom a vodou sa cvachnať. — Medňanský predsa poslal Ozvenu Šťastnému do Brna. So Šťastným zhováral sa Schell a ten píše Medňanskému toto: „Šťastný mi súkromne sdelil, že báseň velice se mu líbí, ale že s uveřejněním jsou poněkud nesnáze. A důvod, jejž uvedl, shledávám i já zcela oprávněným. Pravilť totiž, že ačkoliv česká inteligence slovenčině dosti rozumí, přece nerada čítá básně slovenské, jelikož tyto po stránce formální i věcné nesnadno chápe, za to prý prosou psané věci všichni se zálibou čítají. Podaří-li prý se mu báseň uveřejniti, bude prý tak moci učiniti jen ve Hlasu. Ja gratuluju kollegovi Riznerovi na základě posudku, který mi p. Šťastný soukromně sdělil o jeho básni, ač obsah její sám ještě neznám.“

Úsudok Šťastného, slovutného spisovateľa českého a redaktora Obzoru, mi veru lichotí. Teraz som už veľmi zvedavý, čo sa s Ozvenou stane. Myslím ale, že v Hlase najskôr bude uverejnená. Keby len bol Medňanský písal o tie odtisky. O Dobrodružstve, od Medňanského v Pohľadoch uverejnenej črte, píše náš Schell toto: „Velice vhodná, časová episodka jest to, v níž zrcadlíte nynější koketerii a zištnost pohlaví ženského; zajisté 99% nynějších mladých dívek jsou Vaše „Bětušky“. Posilňuj Vás pán Bůh k dalším tak zdařilým kresbám našich materialismem prosáknutých společností.“ — Schellov list mi Medňanský poslal; a že jeho obsah je veľmi pútavý a má i tú cenu, že je v ňom opísaná najnovšia činnosť Schellova, odkladám ho do svojho archívu. Len čo stihnem, musím mu i ja písať, lebo mu odpoveď dlhujem. — Hospodář moravský[85] nastúpil v novembri jedenástu púť po luhoch slovanských. Zjavil sa v novej úprave. Z došlého mi prvého čísla zatváram, že mi i tento ročník bude láskavosťou riaditeľa Uhlířa doposielaný. Slušnosť káže, aby som sa mu poďakoval, čo sa musí v najbližších dňoch stať. V čísle tomto je aj z Považia od istého Ant. Vránu veľmi zaujímavý dopis uverejnený. Vrána musí byť niekde v okolí Ilavy hospodárskym úradníkom. Budem po ňom pátrať. — Minister Csáky najnovším nariadením zľavil škôldozorcom veľmi mnoho práce kancelárskej, aby mohli častejšie navštevovať podriadené školy, lebo k tomu dosiaľ nemali času, keď im ho rozličné štatistiky a korešpondencie brali. Od terajška teda môžeme pravidelnú návštevu škôldozorskú očakávať; hoci školu moju od desať rokov každoročne sám škôldozorca navštívil alebo zástupcom navštíviť dal. Stávalo sa to však z tej príčiny, aby počínanie moje s orličím sprevádzali okom. V niektorých školách, ako z hodnoverných znám prameňov, nebol škôldozorca i za 5 — 6 rokov; snáď nehrozilo v nich žiadne nebezpečenstvo pre vlasť.

11. novembra 1889

Včera prepŕchal častejšie dážď, dnes ale sa natoľko schladilo, že Martin[86] privítal „na bielom koni“; spadlý sneh sa však zaraz topil a len najvyššie vrchy, Javorina, Inovec a Lopeník, dostali bielu pokryvu. — Naši richtári včera pomocou bubna dali rodičom na známosť, že ktorí dnes a zajtra deti svoje do škôl (evanjelickej a katolíckej) nepošlú, tých vo stredu podľa zákona pokutujú. Trochu to pomohlo, lebo došlo do 30 detí a tak dnes je už 96 detí zapísaných. — Ottovho slovníku naučného III. dielu zošit 3. priniesol zase sedem mojich väčších-menších príspevkov. Jestli aj ďalšie roku b. vyjsť majúce zošity prinášať budú moje príspevky, tak honorárom pripadnúť mi majúcim budem mať zošity zaplatené. Od Brábeka je tu asi 15 — 20 životopisných a topografických článočkov. Zazlievam mu, že miestne mená maďarsky uvádza, kdežto mnohé majú svoje slovenské mená. Zdelím svoju mienku i redakcii, žeby sa to nabudúce nestávalo. Poznať, že všetko čerpá zo spisov maďarských a nemeckých. Niektoré životopisy spisovateľov maďarských sú veľmi kusé. — Miško Kiss zdeľuje mi úsudok Križanov (Žiranského) o Považskej ozvene. Znie nasledovne: „Plynné, krásne a duchaplné verše; ten človek to vskutku, nad všetko očakávanie, ďaleko priviedol, lebo celou básňou veje myšlienka naozaj podarená. Ja ďaleko vyššie cením v poézii R. než Holubyho, lebo z básne tejto zatváram na pekný vzlet básnický u Ríznera a nenachodím ničoho, čo by sa tu vytýkať mohlo. Celou básňou previeva pekná myšlienka, logický postup, plynnosť reči a dobrá nálada poetická.“ K tomu dokladá Kiss: „Ľudko môj! takéto vážne slová nech ťa skutočne povzbudzujú, lebo Križan tak sa vyslovil, ako myslel. Si u neho vo veľkej priazni!“ V prítomnosti dvoch kňazov vyslovil sa vraj Križan, že učitelia, čo sa týka literárnej činnosti, omnoho viac konajú než kňazi a týchto že ďaleko prevyšujú. Mal by veru túto literárnu činnosť i verejne v daktorom časopise spomenúť. Mnohých by to ešte povzbudilo a literatúra by mala z toho len osoh. — Vajanského román Suchá ratolesť má byť zanedlho vydaný v ruskom preklade.

12. novembra 1889

Minulej noci mali sme prvý mráz tejto jesene; bol taký silný, že sa na stojatých vodách tenký srieň chytil. Dopomohol k tomu studený severák, ktorý po celú noc silne fúkal. — Lotri v „Turecku“ sa zdržujúci dopustili sa hrozného skutku. Dnes našli v bošáckom poli pod srnianskym Hájom zabitého chlapa, podľa nosiva vraj Bzinčana, ktorého odniesli do Srnieho. Podhradského jedného občana ale, včera pred večerom idúceho z Nov. Mesta, nad srnianskou tehelňou obrali dvaja trhani z peňazí. Čo sa bude robiť? Nie sme už istí ani životmi. A čo bude ďalej v zime a pred novým? Bieda bude mnohých núkať ku krádeži a zbojstvu. Veru špatným hľadíme časom v ústrety! — Krajňák mi podal adresu redaktora periodického časopisu Magyar Könyvszemle[87], núkajúc ma, aby som doplnky ku Petrikovmu dielu v časopise tom uverejnil. Možno, že sa stane. Pýta sa ma tiež, či mám Bernolákovu Grammatica slavica[88] z r. 1790. Dávno sa po nej zháňam, dosiaľ však nikde som ju vypátrať nemohol. Snáď mi ju chce poslať. Bol by som mu veľmi povďačný. — Martina Kollára, píše ďalej Krajňák, volali do Ameriky, kde mu núkali faru 3000 dolárov vynášajúcu; no on nechce opustiť svoju domovinu, lebo chce, bárs aj pri biede, svojmu slúžiť rodu zaznanému.

13. novembra 1889

Dnes ráno našli sme blato na roh zamrznuté. Obloha po celý deň jasná ako oko; poludňajšie slnko blato rozmrazilo. — Včera a dnes zase viac detí pribudlo. Dosiaľ došlo ich 112; chybuje ešte vyše 20. Konečne mohol som riadnejšie započať vyučovanie. Od Žiliny píšu Slov. novinám, že tam v niektorých školách ešte ani v prvých dňoch novembrových nezapočalo sa vyučovanie, lebo predstavenstvá obecné len teraz zamýšľajú dať trochu učebné siene vykiepiť. — Jozef Botka, rodák sarvašský, bývalý vychovávateľ u Osztroluczkých, teraz učiteľ v Tót Komlóši, v obšírnom liste (maďarsky písanom) spomína svoj plat. Má mimo bytu a dreva 800 zl. štvrťročne po predku mu dávaných, 12 q pšenice, od 135 žiakov pod titulom zápisného 1 zl. a od každého dieťaťa kura, kačicu alebo hus. To je veru znamenitý plat! Oproti dolnozemským učiteľom sme my tu bedári. Ja keď všetky škvarky (ofery, pohreby, koledu, oblátky atď.) sčítam, nevyjdem na 400 zl.

14. novembra 1889

Povetrie sa zase oteplilo, následkom čoho máme viac blata než minulé dva dni. Obloha zachmúrená. — Kaviak mi špatne poslúžil. Ceruzy mi mal poslať hardtmutovské, veľký tucet za 1,10 zl., a on poslal ledačo za 75 gr. Ani s držiatkami nie som spokojný. Za tú cenu taký „krám“ by som aj tu bol dostal. Od terajška nebudem viac kupovať mačku vo vreci. Ani ceruzy, ani držiatka nebudem môcť v škole potrebovať. Ale čo s tým? Lacné mäso, riedka polievka. Ceruzy sú také tvrdé, že nemožno nimi písať, nuž a na kreslenie sa tým menej hodia. To sú tie kresťanské firmy! I minulej zimy bol som takouto „kresťanskou“ firmou oklamaný. Teraz nie je hodno nikomu veriť a kupovať len to, čo človek vidí. Všade švindlerstvo! Ale Kaviakovi dobrú vyčítam kapitolu. Nech vie, že som nebol spokojný. — Pánu Štúrovi,[89] asesorovi v Rábe, poslal som v odpise svoju Považskú ozvenu. — Anton Bielek píše, že poslal Nár. novinám opis hradu Lednického a že ho neuverejňujú, myslí, že ho do koša hodili. Je celý rozpaprčený. Medziiným píše o redaktoroch Nár. novín: „Ja si neviem vysvetliť, čo tí čeľadíni robia; 25 rokov vedú našu politiku a behom toho času stratili sto bitiev a nevyhrali ani jednej. Geniálnymi frázami sa kryjúc rückwärtskoncentrírujú[90] a národ zatiaľ hynie. Čakajú Mesiáša ako Židia a myslia, že on príde zaobalený v bunde, ruských juchtách a bude knutou šibať (švihať) všetkých našich protivníkov. Potom zemanom odoberú zeme, usadia nás tam, vyvalia nás hore bruchom a rozovrú ústa a budú nám sypať pečených holubov a liať tri razy prepaľovanú „vudku“ do úst, aby nám bolo lepšie polykať. Pamätaj, že onedlho príde, musí sa stať niečo, lebo ináč je beda s nami.“

Veru Bielek má v mnohom pravdu! Pýta, žeby som mu požičal niektoré ročníky Osvety, Kvetov atď. Milerád, keby býval tu dakde za humnami. Ale zo Zubáku by som ich ťažko späť dostal. Požčajom sa mi už veľa cenných kníh zašantročilo. Skôr niekomu kabát požičiam než knihy. Tak požičal som Jožkovi Škultétymu znamenité Čaplovičove diela, s ktorými sa nikdy viac nezhľadám. Na moje listy nedáva ani len odpovede. To ma učí, aby som nikomu nič nepožičiaval. Musí teda i Tonko „utreť“, ako u nás hovorievame.

15. novembra 1889

Farár Šmyd zo Zborovíc pýta, žeby som mu poslal zase niekoľko slovenských kníh, z ktorých by mohol ešte čerpať pre Kottov frazeologický slovník. Okrem toho rád by zbieral materiál k literárnej činnosti dr. Radlinského, a preto prosí ma, aby som mu i všetky spisy ním vydané a redigované zaopatril. Ľahko žiadať, ale ťažko splniť. Radlinského spisov je celá kopa. Mohol by som mu ich len v menších balíkoch, niže 5 kg ťažkých posielať. Rád by som Šmydovi vyhovel, lebo to duša statočná a nám Slovákom úplne oddaná. Málo jesto v Čechách a na Morave spisovateľov, ktorí by si nás natoľko všímali. Povinnosťou našou je mužom takýmto ísť po ruke. Ale či Šmydovi všade u nás otvoreno bolo, kam zaklopal? Obrátil sa na mnohých s rozličnými dotazmi, prosbami, týkajúcimi sa nášho nár. života, a sotva mu dvaja-traja odpovedali. Najochotnejším ukázal sa mu, ako mi Š. píše, A. P. Záturecký. Ten ho ešte neoslyšal. No na mňa tiež nebude mať príčiny žalovať sa. Vyhovel som mu dosiaľ vždycky, bárs posielanie častejších balíkov poštou je s citlivými pre mňa spojené výdavkami. Štvrtú čiastku všetkých mojich dôchodkov zožerie korešpondencia. Aspoň keby tých poplatkov za donášanie listov, novín a balíkov nebolo. — Šmyd sa teší, že jubileum Medňanského tak skvele dopadlo. On má tiež o to zásluhu; lebo keď som mu okolo 15. septembra môj plán zdelil a požiadal ho, žeby niektorých Medňanského známych Moravanov na deň ten upozornil, písal zaraz do Brna, Olomouca, Prahy a Opavy, a nie bezvýsledne, lebo gratulácie došli — pomimo Opavy — zo všetkých miest. Šmydovi sa redigovanie nášho Černokňažníka nepáči; jestli vraj mám nejaký naňho vplyv, aby som redaktorov upozornil, žeby ho tou maďarčinou nešpikovali; v liste slovenskom uverejňovať sa majú vtipy len rýdzo slovenské, lebo takýto neslovenský humor pomáha ľud indirektne maďarčiť. Niečo pravda je, niečo nie. Prečo české humoristické časopisy, kým ešte Čechov páni Nemci viac „pritískali“, boli číslo po čísle „špikované“ nemčinou? To všetko nesie so sebou doba, v ktorej žijeme.

17. novembra 1889

Nár. noviny majú v Chýrniku nasledujúcu zprávu. Sňatky slávnych mužov:[91] — Janko Burian, učiteľ záturčanský, podáva v NN časový článok s nadpisom Minimum učiteľského platu, v ktorom prízvukuje, aby si učitelia-rechtori nedovoľovali vpísať do výkazov, aké teraz minister kultu žiada od cirkevných vrchností, všelijaké pobočné rechtorské dôchodky (ofery, štóly atď.), ale aby sa výkazy vyplnili len dôchodkami učiteľskými. Štúril do osieho hniezda. Ozvena bude nasledovať najskôr v Cirk. listoch. Som na to zvedavý. Ja ako učiteľ mám 120 zl., ostatný plat, 30 meríc reži, 21 zl. fixum, ofery a štóly dostávam ako organista. Ale keď by sme to vzali všetko do platu (mimo štól a ofier), predsa to neurobí viac ako 250 zl. — Žižkovská Vlasť priniesla začiatok znamenite písaného článku Biskup Moyses, otec národa slovenského a Matice slovenská z pera nášho osvedčeného priateľa Tom. Šmyda. Z tohoto vidieť, koľko rozličných spisov slovenských musel Šmyd prebrať a preštudovať, kým článok tak podarený napísal. Šmydovi môžeme byť povďačnými. V jednej poznámke spomína, že mu „neúnavný Slavoš úslužně sdělil, v kterých spisech lze o biskupu Moysesovi se dočísti“ a zároveň tie spisy aj uvádza. — Včera a dnes mali sme oblohu zachmúrenú.

18. novembra 1889

Pekný, jasný deň s lahodným vetríkom, ktorý už i chodníčky vyvial. Pred samým večerom sa zase zachmúrilo. Dlho bez dažďa nebude. Žiaci sa množia; všetkých je dosiaľ zapísaných 123. Toľký počet o tomto čase som nemal ešte; minulého roku len začiatkom decembra ich toľko bolo. Konečne započal som už všetky predmety preberať. — Šmydovi odoslal som štyri ročníky Cyrilla a Methoda[92] a dva ročníky Priateľa školy a literatúry.[93] Časopisy tieto poskytnú mu i látku k literárnej činnosti dr. Radlinského i budú mu dobrými žriedlami, čo sa fráz a slov týka, pre Kottov Slovník fraseologický. — Uhorsko-slovenský vzdelávací spolok v Budapešti, založený pred štyrmi rokmi z matičných peňazí, v bežiacom roku pomimo kalendára nevydal pre svojich podporujúcich členov žiadnej knižky, lebo to vraj peňažité okolnosti nedovoľujú. Vidieť, že počet členov klesá. Ale ani nebolo za posledné dva roky badať tej zhonby čo predtým. V Bošáci mal spolok pred štyrma rokami dvanásť členov; teraz je ich šesť a nakoľko mi je známo, i z tých traja ročné príspevky ani na minulý rok nesplatili. Vybĺknutý oheň pomaly vyháša. Predtým stoliční úradníci a zvlášť notári, zaiste na vyššie pokynutie, usilovali sa tomuto vlasteneckému spolku čím viac členov získať, teraz však všetko ochladlo. Časopisu Vlasť a svet,[94] spolkom vydávanému, ľud náš nerozumie tak ako Hlásniku, a preto mnohí zase len Hlásnika predplácajú a Vlasť a svet zanechávajú. Po tieto dni sa predo mnou jeden Bošáčan vyslovil o Vlasti, že nie je ani slaná, ani mastná a opisujúc niektoré záležitosti, obchádza okolo toho ako mačka okolo horúcej kaše. Je v tom hodne pravdy. Ostatne Vlasť a svet je časopis, ktorý môže ľud čítať. Ja som toho presvedčenia, že keď nebude tohoto časopisu, ľud ako-tak navyklý k čítaniu bude siahať potom aj k iným slovenským spisom. „Vlastenci“ odchovajú nám kopu pilných čitateľov a majúc toto na zreteli, veci našej spisy menovaným spolkom vydávané časom svojím len prospieť môžu. Ja na celý spolok nedívam sa takými zakalenými okuliarmi, akými sa mnohí z našincov dívajú.

19. novembra 1889

Anton Bielek oznamuje v časopisoch, že jeho beletristické dielko, asi desať hárkov silné, po tieto dni opustí tlač v Ružomberku u Salvu. Bude stáť 50 gr. Divno mi, že sa o tom v poslednom liste nezmienil. Musím pár výtiskov odobrať. — Vlčkova História slovenskej literatúry vyšla v ruštine v preklade Opfermanovom. Stojí s portom u nás 1 zl. Škoda, že neznám po rusky; dal by som si ho priniesť. — Kellerovi odoslal som včera zo 15 črepov vykopaných u nás na Marťákovej skale. Niektoré sú ornamentované, iné na 2 cm hrubé. Urobil som mu veľkú radosť, ako mi dnes píše, a ďakuje mi za ne srdečne. Na jar príde vraj k nám a dá na niektorých miestach kopať. Akosi veľmi interesuje sa o naše starožitnosti.

20. novembra 1889

Samé žiadosti o požičanie tých a tých spisov slovenských. Dnes píše zase Fr. Bayer z Přerova, redaktor Bibl. ped. klasiků a Moravské knihovny, aby som mu požičal Pokorného Z potulek po Slovensku, Sasinkovo Die Slowaken, tohože Dejiny a dajaký spis, kde by sa dočítal o slovenských vyšívaninách. Stane sa vďačne, lebo Bayerovi možno požičať. I ja som mal od neho pred pár rokmi dakoľko kníh požičaných. Ruka ruku umýva. Bayer ľutuje, že sa nemohol so mnou zísť, keď cestoval po Trenčiansku. Sám je toho príčinou. Mal dôjsť do Podhradia, V Martine sa vraj veľmi dobre zabavil v kruhu našincov. Píše: „Hej, pěkně je tam u Vás, až na ty krušné poměry!“ Veru pekne, ale žitie trápne. Teraz chce v přerovskom dámskom spolku Vlasti prednášať o Slovensku a k tomu cieľu potrebuje i niektoré naše spisy. Musím mu aj iné pramene odoslať. Bayer číta z našich časopisov Nár. Noviny, Dom a školu a Obzor. I dr. Parma, spolucestovateľ Bayerov, zamýšľa vydať opis cesty na Kriváň. Českí spisovatelia teraz častejšie oboznamujú svoje obecenstvo so Slovenskom. — Počasie máme stále pekné, teplé — chodníčky až radosť. — Stanovy nádejnej pomocnice našej, odoslané prostredníctvom advokáta Moťku na ministerstvo k potvrdeniu, boly späť poslané na kr. súd v Trenčíne, ktorý ich má právo potvrdiť. Dobre mal p. farár Križan, píšuc mi, že nám stanovy netreba do Budapešti odosielať, nuž ale „premúdri“ advokáti v Trenčíne stáli na tom, že ony musia do Budapešti. Týmto sem a tam posielaním sa len oddiaľuje a my sotva budeme môcť skôr účinkovanie započať ako s januárom.

23. novembra 1889

Cestou okresného notariátu dodaný mi bol výkaz, na celý rad rubrík podelený, do ktorého si mám svoje učiteľsko-rechtorské príjmy vpísať. Darmo Burian rozpisoval sa nedávno o tom, upozorňujúc učiteľov-rechtorov, žeby si len ten plat, ktorý ako učitelia majú, do výkazu preznačili. Minister žiada zreteľne udať i plat kantorský, ba ešte i cenu dreva, hodnotu užívaného pasienka a krmu, vôbec všetko, čo učiteľ-rechtor požíva. Ja som si to nasledovne počítal: plat od cirkvi 21 zl., učebný plat 120 zl., 30 q reži po 2,70 zl. = 81 zl., hodnotu pasienka na Budišovej 10 zl., ofery 15 zl., koledu 30 zl., drevo v cene 40 zl., krm 5 zl., pohreby 15 zl., oblátky s kantáciami 20 zl., osoh štvrtianskej role 30 zl., čo urobí dohromady 377 zl. — Fr. R. Osvald spísal a v Ružomberku u Salvu vytlačiť dal pedagogické dielko Od kolísky. Listy kmotrovi o tom, že deti treba zavčasu vychovávať nábožensky. Salva dielko toto veľmi odporúča. Mne sú známe listy tieto z Kat. novín, kde boli m. r. uverejňované. Osvalda ctí i to, že dielko dal u luterána tlačiť. Salva mi hovoril, že by milerád i Kazateľňu Osvald dal tlačiť u neho, žeby mu to ale bolo od katolíckeho duchovenstva zaraz vytýkané — ba možné by i to bolo, žeby mu mnoho odberateľov následkom toho odpadlo. To tiež ilustruje našich „bratov“ katolíkov! — Počasie máme vždy jednaké; obloha zachmúrená, avšak bez dažďa. — Zbojnícka banda vždy sa ešte zdržuje v „Turecku“, odkiaľ výpady robieva na ľudí z jednej lebo druhej strany cestou chodiacich, ale i do okolitých dedín. Ba v Mnešiciach a Bohuslaviciach ponachádzali už i výstražné listy v tom zmysle písané, že keď ich budú títo občania v ich „remesle“ znepokojovať a im prekážať, ich pomste neujdú. Z toho vidieť, že nočnou dobou musia chodievať i niekam pod strechu, lebo v hore len nemôžu listy písať. —

24. novembra 1889

Komenský píše: Nepostačí len knihy čítať, pozorne čítané byť musia, aby najznamenitejšie odseky z nich boli vyznačené a vypísané: vyznačené v knihe samej, jestli je tvoja; vypísané, či je už kniha tvoja alebo cudzia. Vyberať, t. j. vypisovať veci najužitočnejšie je vec tak veľmi potrebná, že nikto nečíta kníh s prospechom, kto z nich zároveň nevyberá. To je z čítania jedine isté ovocie, aby čo kto číta, to si tiež privlastnil vypisovaním. Nechceť z kníh nič vyberať je k ničomu sa nemať; chceť veci len zverovať holej pamäti je veci do vzduchu zapisovať. To je cesta, ktorou mužovia k učenosti sa dostali. O Pliniovi sa píše, že žiadnej knihy nevidel, ktorej by bol nečítal; nič poznaniahodného nečítal, z čoho by nebol vypisoval; nič nevypisoval, čo by bol zase v písmo, t. j. v knihy svoje neuviedol. A Gellius o sebe píše: Keď som knihu nejakú do ruky vzal, vždy som si robil poznámky. A Lipsius: Nezbieram, ale vyberám, čím to hovorí, že nevypisuje, čo sa naskytne, lež s rozvahou, ale nezapiera, že vypisuje. Preto o ňom napísal ktosi: Rečou svojou Lipsius vraví, ale mnoho nie svojimi ústami. A čo sa má vyberať lebo vypisovať? „Znač si všetko, čo nájdeš, že ti nové, dosiaľ neznáme, o čom súdiš, že krásne je a že niekedy na niečo sa ti hodí, či je to slovo, či výpoveď, či to rozprávočka, a čokoľvek ako kamiennok lesknúť sa uvidíš.“ Komenský veľmi schvaľuje vedenie denníka, totiž knihy, do ktorej sa má vpisovať, čo krásneho ktorého dňa niekto čítal, počul, videl, lebo čo mu snáď samému krásneho na myseľ príde. — Medňanský zve ma k sebe, nepomysliac si, že ja teraz natoľko som zaneprázdnený, že sa nemám kedy poškriabať. Od Šťastného z Brna dosiaľ vraj nedostal odpovede. Zo Schella, rodáka beckovského, má radosť. Dnešné služby božie odbavovali sa s poďakovaním za tohoročné úrody zemské. Toľko veriacich nebolo v kostole od sv. Ducha. Ofera na vdovsko-sirotný ústav kňazsko-učiteľský vyniesla 5,65 zl. — I dnes mali sme pekný deň, ale premena zaiste nastane, lebo sa pred večerom schladilo.

25. novembra 1889

Pán Janko Štúr z Rábu, ďakujúc mi za odpis Považskej ozveny, posiela mi bratovu Ľudovítovu báseň Za matkou, ktorá dosiaľ nikde uverejnená nebola. Zaraz som si ju vpísal do svojej Pamätnice. Považskou ozvenou som mu vraj veľkú urobil radosť, takže mu bude milou pamiatkou odo mňa. — I Schell písal dlhý, pekný list. Má vraj plné ruky práce. V Morave povolené bolo snemom v zásade zriadiť dva krajinské ústavy pre vzdelávanie detí hluchonemých, a zemský výbor, spoliehajúc na skúsenosti, aké Schell vlani za sedemtýždňového pobytu v nemeckých ústavoch nastrádal, vyzval ho, aby podal návrh na organizáciu týchto ústavov. Nezvyklosť myšlienky do formy paragrafov urovnávať spôsobuje mu vraj najväčšie ťažkosti. Ale on milerád podstupuje prácu tú, bárs aj nemá úmyslu o miesto riaditeľa sa uchádzať. Robí to jednak vraj preto, že má na pamäti dvoch ženatých kolegov, ktorí lepšie hmotné postavenie viac potrebujú, jednak zase preto, že nerád by sa s Brnom rozlúčil — a potom myslí si, že starosti, ktoré zodpovednosť za ústav na hlavu riaditeľovu uvaľuje, nepotrebuje. Vôbec poznáva, že taký svedomitý blázon, akým vraj je posiaľ, musel by sa prácami umoriť. Schell je vzorný charakter; mám ho veru každým dňom radšej — ba ctiť ho musím, že to tak ďaleko priviedol. — Bežove kalendáre Zora a Zornička už vyšli a sa rozposielajú. Musím si oba dať priniesť od Horovitza. — Že Vlček neposiela môj katalóg naspäť a nepýta potrebné knihy, sa čudujem. Snáď je zase chorľavý, lebo inak by už bol písal. Jeho list čakám netrpezlivo. — Po celý deň padala hustá „oholič“;[95] hory zakvitli krásnou „inovaťou“; zima sa robí, bárs vial juhovýchodný vietor. — Žiakov mám 135; dnes chybovalo mi ich vyše 20. Predošlý týždeň započal som vyučovať písmo podľa taktu; dnes nemohol som pokračovať, keď toľko detí chybovalo. Miesto toho cvičil som dlhšie pravopis.

26. novembra 1889

Že aj v českej literatúre je hojnosť všelijakých škvarov a mravy kaziacich plodov, toho dôkazom je Jodasov spisok Národní pověsti,[96] ktorý sa mi do ruky dostal. Spis určený je pre dospelejšiu mládež. Aké poučné čítanie spis obsahuje, vidieť z nasledujúcich výťahov: „Já, Bětuško, tě miluji, ti věčnou lásku slibuji. — Aj bojím já se matičky: nedávej Vítu hubičky. — O Bože, Bože nebeský, už trpím za své poklesky, za ně ať trpí také Vít, až budu malé robě mít. — Hoj, Víte, Vítku, Bětu slyš, co trest je na proklaté zvíš, zvíš jaký trest je na muže, jenž dívce k hanbě pomůže. — Zde hoch milenku otrávil, zde hoch milenku utopil, zde hoch milenku zavraždil. — Miláček tys můj jediný; snad k nevěre máš příčiny? Mám vzít za muže čaroděje? Mé lásky žádá bez naděje — ženou budu tvou. — Já tři chlapce porodila, dospělé to zlosyny! Poznala Doris v mládí těla svého vnad. Háta neužila věna, ani slasti jako žena. A že dosud matkou není, život vede k omrzení. Slávik tluče milo sladko, Háta kojí pocholátko.“ A tak to ide celým spiskom. Či to nie je otrava pre mládež? — Krádeže započínajú sa už aj u nás. Minulej noci prebrali sa dajakí zlodeji do sklepu J. Büchlera a pobrali mu strižného tovaru viac kusov. Našťastie B. počul buchnutie, šiel so sviecou do sklepu a „majstri“ odskočili. Museli byť veľmi dobre známi, lebo prebrali stenu pod samou povalou, kde znútra nebola doskami pobitá. — Učiteľ učiteľov a reformátor celého školstva J. A. Komenský vyslovil sa o knihách nasledovne: „Ó, podivuhodná knih moci, velebnosti a skoro božskosti. Kdyby knih nebylo, surovi bychom byli všichni a neučení. Nemilovati jich jest moudrosti nemilovati, jest hovaděti, kterážto věc v urážku Boha tvůrce, který nás obrazy svými míti chce, obrací se.“ Inde zase hovorí: „Knihy pilností lidskou moudře složené jsou zlato z hlubin svých již vydobyté.“ — Jules Simon povedal: „Národ, ktorý má najlepšie školy, je národom prvým; keď ním nie je dnes, bude ním zajtra.“

27. novembra 1889

Príroda obliekla sa do rúcha zimného. Včera popoludní začal poletovať sneh a cez noc napadlo ho na nezamrznutú zem na 20 cm výšky. Poludňajšie slnko však natoľko začalo ho zlizovať, že sme sa brodili cvachom. Ale bárs by ho aj zlízalo, prv než započne hodne mrznúť, lebo inak bolo by oziminám beda. — Zemepisu Trenčianskej stolice,[97] ktorý Orbok a Kosztka zostavili a ja im ho poslovenčil, daroval som svojej škole 20 výtiskov. Výtisky budú majetkom školy a budú sa žiakom len požičiavať. Teraz vydal som ich jednotlivým lepším žiakom; koncom školského roku ich od nich odoberiem a do kasne uložím. Len týmto spôsobom môžu byť moji žiaci všetkými knihami zaopatrení. Kosztka poslal mi bol minulého roku na jar sto exemplárov miesto honoráru. Z týchto som dva exempláre predal za 50 gr., ostatné som rozdal medzi jednotlivých učiteľov a známych. Môžem s dobrým povedať svedomím, že slovenský preklad je omnoho lepší než pôvodina, lebo mnohé nesprávnosti, v pôvodine sa vyskytujúce, som opravil a mnoho doplnil. Je pravda, že majúc Kosztkom ruky viazané, nesmel som prekladať tak, ako by som bol mal a chcel, žeby zemepis nebol pozbavený náteru tuho-vlasteneckého. I mapu stolice Trenčianskej, Kosztkom mi doposlanú, daroval som škole. — Prezerajúc IX. ročník (1878) Posla z Budče, našiel som v ňom šesť dopisov „Zo Slovenska“ z pera J. K. (zaiste Jána Kožehubu) a štyri „Od uherského Dunaje“ bez podpisu, odo mňa. „Od Dunaja“ datoval som svoje dopisy z tej príčiny, žeby som neprajníkov svojich, ktorých som v tom čase veľmi mnoho mal, od pravej odviedol stopy a ani tušenia nemohli mať, kto to píše. Stade datované dopisy posielal som i do ročníka X. bez toho, aby ma bol kto vystopoval. I mnohí „z našich“ boli zvedavými, kto ich píše. No, nik sa to nedozvedel, lebo i redakcia i nakladateľ Urbánek mlčali, požiadajúc ich za to. Oproti mne začiatkom r. 1878 podnikli neprajníci naši celé ťaženie, jedine z tej príčiny, že som sa opovážil zakladať školské knižnice z kníh českých a slovenských, ktoré k cieľu tomu vyžobral som u svojich priateľov u nás, v Čechách a na Morave. O tejto záležitosti píše Kožehuba v článku Kulturní tažení proti Slovákům v č. 15 Posla z Budče nasledovne: „Horlivý učitel L. Rizner obral si za úkol zakládati školní knihovny; pro ubohou Slovač prosil a podnikal mnoho. I dostalo se mu velké podpory, a tak o základ k dalšímu vzdělání naší mládeže bylo postaráno. Tu zčista jasna vyřítil se tajný škůdce v maďarských novinách (poznamenávam, že to bol renegát, učiteľ zvolenský Sam. Krajčík, ktorý napísal proti mne článok v Hone, prejatý potom do všetkých maďarských časopisov, ba i nitrianskeho a trenčianskeho „kuvičníka“) s hrozným křikem proti R. a založeným knihovnám, řka, že se jimi panslavizmus šíří, bouře proti vlasti podněcuje a tak že státu nebezpečny jsou. Ministr Trefort nařídil hned školním dozorcům, aby ty knihovny prohlédli a nalezené knihy zabavili. Tu nastalo pravé závodění školních dozorců se služnými a pandury. A přece nařídil sám Trefort, aby školní knihovny se zakládaly. R. horlivě ujal se věci, doufaje, že ministrovi tak vhod učiní. Avšak na místě diplomu uznání dostalo se mu i jména agitátora panslávského. Vrchnost ani zbojníky nestíhá s takovou ostrostí jako slovenské knihovny. Či snad mínil Trefort jen knihovny maďarské? Snad na vzdělání Slováků mu nezáleží? Pak byl by ministrem divné osvěty.“ Podľa toho, čo sa proti knižniciam mnou založeným podniklo, zaiste našim švagrovcom o vzdelanie Slovákov nejde. Knihy nám pohabalí, mňa viac ráz inkvirovali a „otcovsky“ napomenuli, aby som podobnému panslavizmu pokoj dal, bo inak budú vraj nútení oproti mne prísnejšie zakročiť. Až po desiatich rokoch podhradskej knižnici vrátili asi 30 čisto náboženských spisov; ostatné dosiaľ neviem, kde sa podeli. — Dozvedel som sa, že krajinský škôldozorca včera navštívil školy moravskolieskovské a srniansku. Že k nám nedošiel, nie je mi divné; môžeme jeho návštevu každý deň očakávať, hoci by som rád bol, keby ešte nechodil, lebo dosiaľ veľmi málo sa dalo, menovite z maďarčiny, o ktorú tým pánom tak ide, prebrať.

28. novembra 1889

Ottovho slovníka naučného dielu II. zošit 4. prišiel po vyjdení zošitu 3. až na sedemnásty deň; podľa toho v mesiaci novembri vyšli len dva zošity, kdežto nakladateľ sľuboval mesačne tri vydať zošity. Zošit tento siaha od Balbinus Balta. Z mojich príspevkov je tu životopis chemika M. Ballu, rodáka svätomikulášskeho, a miestopis Baldoviec, Bálintu (Török) a Balkánya (Nyir). Mrzí ma, že vynechala redakcia miestopis Balogu, na ktorého spracovaní zvlášť som si dal záležať. Od Sasinka a Vajanského, ktorí sú zaznačení medzi spolupracovníkmi, dosiaľ slovník ani slova neuverejnil. Snáď hotujú články pre ďalšie písmeny. — Na tunajšiu poštu už asi od štyroch týždňov každodenne prichádza niekoľko exemplárov jedného lebo druhého čísla Universum. Illustrierte Familien Zeitschrift menovaného časopisu, a to i na takých jednotlivcov, ktorí dávno pomreli lebo sa odsťahovali. Mne sa z časopisu toho už tri prvé zošity dostali, ktoré sú bohato ilustrované. — Snehu i dnes hodne pripadlo a cváchanicu zväčšilo. — Černokňažník priniesol v novembrovom čísle päť mojich veršovaných príspevkov; od Tarabovského (Kissa) je tu tiež uverejnený jeden veršovaný príspevok; pomimo toho celé číslo zaplnil Čerňanský (Montečerígo). Žeby kedy sám redaktor Čajda niečo bol do Černokňažníka napísal, som nezbadal; zdá sa mi, že je on len figurujúci redaktor a že Černokňažníka vlastne Montečerígo rediguje.

30. novembra 1889

Dr. Czambel píše, žeby som mu TablicovePoezye a Škutétyho a DobšinskéhoPovesti niekde vysliedil. To je ťažká úloha. Ja sám nemám všetky zošity Povestí a už sa pätnásť rokov po nich zháňam. Keby sa bol o Poezye len pred dvoma rokmi hlásil, bol by som ich dostal; jeden výtisk z nich daroval som p. seniorovi Holubymu, ktorý tiež po nich bol túžil. Sľubuje mi poslať Uhorsko, luteránsky kalendár a JókaihoHistorické obrázky.[98] Ruka ruku umýva. Ja som mu poslal MálikovuMluvnicu[99] a odložil som pre neho viac väčších-menších spisov, z ktorých niektoré mu zaiste vhod prídu. — V Prahe započnú s Novým rokom vychádzať pre útlu mládež Ma-lé no-vi-ny,[100] do ktorých budú prispievať všetci dobrí spisovatelia pre mládež. Má to byť podnik nový a celkom solídny. Musím si prvé číslo potom zaopatriť a jestli sa mi No-vi-ny zaľúbia, predplatím ich svojej Mariške. Česi majú už celú kopu dobrých časopiskov a časopisov pre dietky a mládež. My nemôžeme jediný, Priateľa dietok, udržať. Ešte len prvý ročník mal toľko odberateľov, že Salva nemal škody — druhý však musí snáď zaniknúť, lebo je vydávaný so škodou. To zlý znak pre nás. Ale je to aj špatné svedectvo pre nás učiteľov. — Včera a dnes mrzlo po celé dni; pod snehom ale je blato. Pre oziminy nedobre. — Fr. Bayer v Přerove bude o Slovensku prednášať 5. decembra. Dnes píše, aby som mu ešte do toho času, keď možno, poslal niektoré fotografie alebo trenčianskych hradov, alebo nášho ľudu, lebo vraj z celej cesty Slovenskom konanej má jedine fotografie Štrbského plesa a Vysokých Tatier. Svoj cestopis mieni uverejniť v Nár. listoch, — ba sľubuje pracovať v prospech nášho „krásneho, nešťastného Slovenska“.

1. decembra 1889

Nastal ostrý severný vietor s takou zimou, že by sa za ňu ani Hromnice nezahanbili. O tomto čase málokedy býva taká tuhoba. — Bayerovi poslal som asi desať fotografovaných partií z Vysokých Tatier a z ich úpätia, okrem toho i fotografie bošáckeho rychtára Adámaťa a jeho ženy, aby Přerovčania videli náš kroj. Všetky obrazy mi má vrátiť. A že by mohol vo svojej prednáške i dolný Trenčín spomenúť, čo mi o ňom známo, všetko som mu opísal. Uvidíme, čo s tým urobí. Okrem toho písal som dr. Czambelovi a A. Bielekovi; poslednému, aby mi poslal päť výtiskov svojich noviel. — O zbojníckej bande, ktorá v okolí našom šarapatila, od pár dní ničoho nepočuť. Z „Turecka“ ju snáď vyhnala zima, lebo po snehových stopách by sa bola skôr vyzradila, kde sa ukrýva. — Dnešným dňom započal sa advent. Nastávajú roráty, ktoré nás budú zháňať z teplých postieľ. — Félixovi Kutlíkovi poslal som darom dva ročníky románových listov Slávia a dva ročníky Českej rodiny.[101] Bolo mojou povinnosťou mu niečo poslať za vzácne knihy, ktoré mi ešte v lete daroval. Snáď bude na mňa i ďalej pamätať. Naši mládeži,[102] obrázkový časopis pre mládež dospelejšiu, ukončil XV. ročník. Budúceho roku ho sotva budem držať, lebo niet peňazí. Taktiež mienim vystúpiť z Természettudományi társulatu.[103] Musím si mnoho odoprieť, lebo časy sú zlé. Kedysi sa skôr dalo viac časopisov predplácať. Teraz nemožno. Salvove kalendáre majú u nás zlý odbyt. Mnohí, ktorí predtým vždy dajaký kúpili kalendár, teraz ostanú radšej bez neho, lebo ani tých pár grajciarov nemôžu si odtrhnúť. Neviem, či z nich polovicu predám. — Dr. Hamerník napísal r. 1879 toto: „Vo škole má byť čistý, chladný vzduch. Učitelia by mali piť len vodu a nemali by požívať pokrmov mäsitých. Len vtedy bude škola dobrodením ľudu!“ Teda vegetariánmi by sme mali byť! Sme i tak! Veď z tých chatrných platov našich nám i tak neostáva na mäso. A čože pijeme? Snáď pivo lebo víno? Za čo? Zadarmo nám toho nik nedá. Veru jediným naším nápojom je čistá, čerstvá voda. Chvála Bohu, že aspoň tej máme všade v hojnosti.

2. decembra 1889

Sneh po celý deň sa len sypal; napadlo ho 30 cm vysoko; keby bola zem dobre zamrznutá, tedy by sa vyťahovali už aj sánky. V Sedmohradsku podľa novín už predošlého týždňa miestami také snehové záveje boli, že miestami zastavená bola i železničná premávka. Z príčiny špatného počasia vystalo dnes zo školy vyše tridsať detí. — O stave nášho ľudového školstva predložil snemu minister Csáky zprávu, z ktorej vysvitá, že r. 1888 bolo v celej krajine 2 416 945 školopovinných detí, ale že do školy chodilo len 1 950 879. Bez vyučovania tedy ostalo 466 066 detí. Veru hodný počet. V 12 624 obciach bolo 16 622 škôl a 24 379 učiteľov. Zaujímavé by bolo vedieť, koľko z nich je diplomovaných, vlastne takých, ktorí dosiahli v stredných školách a preparandiách vzdelania, lebo u nás vriadeno najmenej 5000 učiteľov medzi diplomovaných — i takých učiteľov, ktorých zastihol zákon z r. 1868, a takíto „nutní učitelia“ (maď. menujú ich „vad tanítók“)[104] požívajú dnes tie výhody, ktoré učitelia vzdelaní, pre školu uspôsobení. Učiteľských preparandií bolo 71. Zpráva o penzijnom fonde pre učiteľov udáva, že koncom roku 1888 obnášal majetok tohto fondu 6 863 820 zl., 50 gr. Členov bolo 14 629 učiteľov a učiteliek. Príjmov bolo 792 215 zl. s úrokami a výdavkov 232 568 zl. Penzie dostali 608 učitelia a učiteľky, najväčšie penzie boli 207, 161, 154, 147 a 126 zl. Podporu dostalo 1164 vdôv a 1788 sirôt. Penzijný fond pekne sa vzmáha; tie penzie učiteľské sú však dosiaľ veľmi chatrné.

3. decembra 1889

Následkom snehových závejov naše večerné vlaky, s ktorými dostávame poštu, ani včera, ani dnes nedošli. Zima citeľná. — Pre Ottův slovník naučný napísal som životopisy bratov Jána Pravdoľuba a Ondreja Miloslava Bellu, rodákov svätomikulášskych, a Jura Belnayho, profesora prešporského. — Doplnky a opravy k RiegrovmuSlovníku tuším prestanú vychádzať, lebo už veľmi dávno je, čo vyšiel posledný zošit, ktorým bol ukončený diel XII. Škoda bolo prácu nákladnú podnikať. — Žiaci ešte pribúdajú, dnes zapísal som 140-ho. Mnoho detí vystáva jednak z príčiny špatného počasia, jednak pre chorobu. Len aby osýpky nevypukli!

5. decembra 1889

Už viac rokov nepočul som školské deti tak kašľať ako teraz. Nebolo možno vyučovať. A čoho som sa dávno obával, totiž sypaníc, už sa pojedine počínajú zjavovať. Na mojej Mariške ukázalo sa ich už dnes asi päťdesiat, takže musela chuderka vystať zo školy. Obávam sa, aby nemali zlých následkov. — Salvovi poslal som za dva výtisky Domu a školy a Vaněkovi do Val. Meziříčia za výtisk Veselého čtení. I s Természettudományi társulatom som sa vyrovnal. S budúcim rokom mienim z tohoto spolku vystúpiť a radšej vstúpim za člena do spolku zemepisného. — Zase došla žiadosť o požičanie kníh. Čáčovský farár p. Mocko hľadá pramene k životopisu Tranovského a k histórii jeho Cithary Sanctorum. Rád by mal niektoré vydania tejže Cithary a viac starších, teraz už veľmi vzácnych kníh. Tie, ktoré žiada, práve nemám a sám dávno sa po nich zháňam. Ale na mnohé otázky predsa mu budem môcť podať uspokojivú odpoveď. — Pre Ottův slovník naučný som i dnes napísal životopis františkána Benčiča, novelistu Mateja Bencúra (Kukučína), prof. kežmarského Jána Blah. Benedictiho — a zároveň požiadal som o životopisné dáta ešte Bežu a Beblavého. Len aby žiadosti mojej vyhoveli, lebo nerád by som bol, aby ich životopisy zo slovníka vystali. — Od niekoľkých dní trvá dosť dobrá sanica, čo je u nás v tomto čase zriedkavosťou.

6. decembra 1889

Šmyd zo Zborovíc poslal mi svoju fotografiu. I z nej vyzerá tá dobrá duša, akou skutočne je. A to vysoké čelo! Ten výraz jeho očú! I jedno i druhé veľa ukazuje. Z poslaného mu Priateľa školy a literatúry, ako i z Cyrilla a Methoda si vraj mnoho povyznačuje. Musím mu ešte niektoré ročníky poslať. Vráti mi všetko dakedy v januári. I nadučiteľ zborovický prosí, aby som mu do toho času Slovenské spevy ponechal, ktoré vraj pilne študuje. Dosiaľ neznal slov. národných piesní a ostatné slovenské učiteľstvo tým menej. Šmyd píše: „Škoda, že posud máme tak mdlou agitaci, aby na Moravě a obzvláště v Čechách slovenčiny sobě pilněji než dosud všímali a češtinu tím ulahodili. Ten mladý dorost nám spisovný jazyk český velmi znešvařuje a odslovaňuje. Tato rakovina vplížila se do škol a sežírá tudíž hned mladý kořen. K nám na Moravu přichází z Čech, kterí více germanismem jsou prosáklé než Morava. Proto do Čech třeba posílati hojnější měrou nezkažené moravštiny a slovenčiny. Moje slovenské citáty i v Čechách prý se líbí. Ale což je takováto kapka do té záplavy! Přál bych sobě, kdyby někdo z čisté mluvy lidové, t. j. z lidu samého na Slovensku tak pro naši češtinu čerpal, jak to na Moravě činí řed. Bartoš.“ — Čo sa tých germanizmov v češtine týka, má veru Šmyd pravdu; naša mluva je už len rýdzejšia. Keby sme my Bartoša mali! Koľko by tu krásnych slov, výrazov, fráz zachránených už bolo! Ale u nás si toho sotva kto všíma. Zobraný materiál pre veľký slovník snáď už myši posekali v bývalej slov. Matici. — Vlastivědy slezské poslal mi zoš. 7. — 11. Je to interesantné čítanie. Musím ho však upomenúť, že mám sľúbené i Bartošove diela. Snáď na to pozabudol. Čo Bartoš napísal, všetko má veľkú cenu. — Pre Ottův slovník naučný som dnes napísal obšírnejší životopis bývalého profesora a radného pána v Prešporku Jozefa Bencúra. Som zvedavý, či bude v úplnom znení uverejnený.

7. decembra 1889

Bielek na mnohé pýtanie poslal mi konečne niekoľko dát k svojmu životopisu; poneváč mi ale tie už boli známe, teda som z nich nezmúdrel. Divný človek! Vediac, že sa narodil v Bytčici, obrátil som sa hneď na p. Romualda Zaymusa, aby mi láskavo zdelil deň a rok jeho narodenia a vôbec všetko, čo o ňom vie. Požiadal som ho zároveň aj o dáta k životopisu dohňanského dekana Jozefa Bieleka. Myslím, že mu budú niektoré známe, lebo Bielek bol jeho spolužiakom. Čo to stojí čarbania a prosenia, kým človek niečo takého dosiahne. Veru málo ochotnosti medzi našincami. Všetko hluché alebo ospalé. — Zigmundík ma prosí, žeby som mu zaopatril 3 ročníky Orla,[105]Nitru VI.,[106]Živenu[107] a Gavlovičovej Valašské školy[108] zv. II. Jeden ročník Orla dostane, ale Valašskú školu by som veru sám rád niekde dopadol. Je to zriedkavé dielo. Najskôr ešte povaľuje sa kde-tu po farských knižniciach. Nitru VI. poslal som pred pár dňami Bayerovi. Mohol sa prv o ňu hlásiť. Pýta sa, či už hotujem svoju rukoväť[109] do tlače a dokladá: „Dal by Pán Boh, aby tak bolo, bo ja vždy sa bojím, že sa toho diela nedožijem.“ Ďalej ho veľmi prekvapilo, že som sa pustil i do Topografického slovníka Uhorska. Kde vraj beriem toľko času? Ja, človek nesmie drahý čas mrhať záhaľkou. To síce o Zigmundíkovi neplatí, ale o mnohých iných áno. Vzhľadom na moju činnosť zalichotil mi nasledovne: „No to už všetci vďačne uznáme, že ste Vy raz zlatý, neúnavný pracovník. Pán Boh Vás len živ v dobrom zdraví!“ Pán Boh uslyš, priateľu drahý! Zigmundík je vraj natoľko rozličnými úradnými zaujatý prácami, že sotva stačí prečítať si našské noviny a kúsok Tolstého v pôvodine. Asi od roku totiž trudí sa s tou „barbarčinou“. I Salvu sa pýtal, či niečo o Tolstom a z neho bude mu vhod pre Dom a školu, ale ten mu vraj ani neodpovedal. Podivné! Však Salva takých spolupracovníkov potrebuje. Nemá ich na výber. Nech mu neprispievajú Kovalevský, Uram, Karol Bielek, Maliak a Záturecký, nemôže Dom a školu vydávať. Oslovil ďalej Salvu, či by pod istými podmienkami v Dome a škole neuverejňoval jeho Národnú školu, prácu to znamenitú, nakoľko mi o nej Zigmundík v lete rozprával. Salva však mu v krátkosti odpovedal, že mu o tom obšírnejšie odpíše, až ho prestanú oči bolieť — ale bárs tomu už hodne dávno, dosiaľ mu neodpovedal. Najskôr za tými „podmienkami“ trčala otázka honoráru a na tom sa všetko skazilo. Salva na tento čas nie je vstave nič honorovať. — Ščasný nedožil sa úplného vydania sv. Písma, na ktoré veľkodušne obetoval 10 000 zl. Zomrel 3. t. m. v Prešporku. I Zigmundík je zvedavý, aké bude to Písmo sväté, keď sa vraj mnoho povráva, že ho v nesprávnej tlačia slovenčine, dokladajúc, že pri takom diele, ktoré za 50 — 100 rokov raz sme vstave vydať, mali si dať dobre záležať, aby dôstojne sa previedlo. Vlček i predo mnou sa o vyšlých hárkoch veľmi neprajne vyslovil. — Celé odpoludnie strávil som písaním listov, aby som mal na pár dní pokoj. Odoslal som listy Šmydovi, Bayerovi, Zigmundíkovi, Zaymusovi a J. Kohútovi do Dol. Kubína. Podľa zprávy v Poslovi z Budče Ma-lé no-vi-ny pro dě-ti už započali vychádzať. Číslo stojí 4 gr. Musím o ne písať, aby som ich predplatil Mariške. L. Strahl píše o nich nasledovne: „Nejmenší naší mládeži dostalo se v těchto dnech zajímavého mikulášskeho překvapení. Někteří učitelé z Prahy a předměstí, pociťujíce tíhu oné okolnosti, že čilé mládeži nejmenší, kteráž v čítance své články umí již téměř zpaměti odříkávati, nedostáva se v našich časopisech pro mládež přiměřeného čtení, usnesli se za souhlasu mnoha vynikajících pedagogů vydávati časopis, jenž v té příčině nedostatkům stávajícím má odpomoci. Patrno tudíž, že nový tento časopis konkurenci časopisům ostatním dělati nebude a nemůže, počítaje toliko na přízeň a lásku oněch kruhů našich maličkých, jež si sotva těžký zápas s hláskami a slabikami v čítance odbyli. Kdo s dětmi takovými obíral se nebo obírá, snadno uzná, že spořádati pro ně vhodnou četbu není prácí snadnou. Vyžadujeť práce taková dokonalé poznání dětské povahy, aby vystihla onen vřelý proud myšlének i citů tak malého srdéčka a nepřekročila ony meze, za něž křídelku, tak útlému, ještě létati nelze. (Všeobecně se naříká, že ona blaseovanost [stupělost, netečnost], jež se vším nebezpečím pro ušlechtilost a pravou krásu věci rozvila se u čtenářů dospělých, zachvacuje i naši mládež, kteráž pachtí se po čtení rozčilujícím, básní a prostých vypravování si nevšímajíc. Boje s Indiány a zápasy s všelikými netvory a dravci hltá mládež naše po příkladě dospělých, kteříž neméně divoký „balet“ a zápasy s různými „barevnými“ lidmi více dnes cení, než práci původu vážného a tendence ušlechtilé.“ — Salva vydal triplovaný zošit Priateľa dietok, ktorým je ročník II. ukončený. Žaluje sa, že to veľmi ťažko ide s vydávaním tohoto časopisu, bárs má vyše 2000 odberateľov, lebo len niektorí platia. Bieda je to veru. Je to všeobecná žaloba. Tak by sa nemalo diať, lebo kam nás to privedie? K úpadku našej literatúry.

9. decembra 1889

Minulej noci sa zase sanica pomastila. Keď sa niečo neprihodí, vo stredu popoludní vysankujeme sa do Nového Mesta. Včera a dnes poprezeral som desať ročníkov Havi Közlöny,[110] kat. mesačníka, kde som našiel päťdesiat biografických dát, vzťahujúcich sa na našich katolíckych slovenských literátov; bibliografické zprávy našiel som len štyri. — Firma Friedmann a bratři v Brne poslala mi 10 zošitov na kreslenie a asi 30 zošitov s rozličnou liniatúrou na písanie. Zošity nevyrovnajú sa Kravákovým v Prostějove, hoci i tieto sú z dobrého papiera. Požiadal som ho, aby mi poslal i cenník svojich zošitov, ale to neurobil; možno, že príde pozdejšie. Ja mám v škole písanky Friedmannove už tretí rok uvedené, z tých však medzi týmito na ukázku mi poslanými nenašiel som ani jednej. Bošácky kupec Donáth predáva mi ich 100 kusov po 70 gr. Cieľom mojím bolo vyzvedieť sa od Friedmanna, po čom on 100 kusov predáva. To som ale nedosiahol. Tie, ktoré mi teraz poslal, nemôžem upotrebiť, lebo sú českými opatrené nápismi; proti nim by škôldozorca zaiste vystúpil. Skôr by trpel s nápismi nemeckými, aké mám i teraz vo škole. Že mi Friedmann tie neposlal, ktoré som chcel mať, vysvetľujem si tak, že ich nahradil dosiaľ týmito lepšími a úpravnejšími, ktoré sú zostavené akýmsi „stálym výborom“ a schválené českou okresnou poradou učiteľskou mesta Brna. Snáď Donáth obdržal tie, ktoré má, za facku, len aby sa ich Friedmann zbavil. Inak to sotva bude. Musím ho požiadať o vysvetlenie.

11. decembra 1889

Včera treskúca zima, dnes silný južný vietor priniesol odmäk: zo striech tečie, sneh sa topí — obloha zatiahnutá tmavými mračnami, takže môžeme očakávať dážď — a predvianoce blatnaté. Po obede som bol s Elenou v Novom Meste na saniach — naspäť však ledva sme sa už dostali. Braňovi som dal spraviť šaty za 15 zl. Za rozličné veci domu vydal som vyše 10 zl. — Ján Lang v Olomouci počal vydávať nový politický týždenník, ktorého prvé číslo mi poslal na ukážku. Je v ňom List zo Slovenska s podpisom M. M. uverejnený, o krivdách, aké sa Slovákom pod terajšou dejú vládou. Zaiste písal ho Martin Medňanský na žiadosť redaktorovu, s ktorým je osobne známy. I ja sa s Langom poznám osobne od viac rokov. Kedysi som mu i prispieval do jeho časopisu Občana. Je rozhodným priateľom Slovenska. — V Trenčíne pomenovali niektoré ulice novými menami. Od terajška bude tam ulica Illešházyho, Thurzova, Kubicova, Maršovského atď. Práve dnes spozoroval som i v Novom Meste, že bývalá Žabia ulica nesie meno ulica Hornova, na počesť pred pár rokmi zomrelého žida Horna, ktorý sa v tej ulici narodil. Horn zastupoval novomestský okres i na sneme za tri roky. Mal byť dobrým štátnikom a keby ho nebola smrť zastihla, bol by to vraj ďaleko priviedol.

13. decembra 1889

Odmäk trvá ďalej. Miestami je zase hodne blata. Obloha zamračená i včera i dnes. — Dolnokubínsky farár a dekan J. Kohút pýta sa ma, kedy budem s Rukoväťou hotový. Nemal by som s tým vraj odkladať, ale čím najskôr počať ju po zošitoch vydávať. Ľahko povedať. Čo tu ešte práce! Neviem, či s tým ešte o 3 — 4 roky hotový budem. Po tieto dni znovu som započal slovenské časopisy prezerať, aby som nič nevynechal. A veru sa mnohé opravuje a doplňuje. Ponáhľať s tým nesmiem. Ale i z tej príčiny ešte raz musím všetky časopisy, almanachy a kalendáre poprezerať, že mienim príspevky s pseudonymami uverejnené pri týchže pseudonymoch uviesť, už či mi známo, kto sa za tými pseudonymami ukrýva, alebo nie. Dá to tým viac teraz práce, že musím v rukopise pri istých menách mnoho vynechávať a pod pseudonymy vnášať. Škoda preškoda, že som hneď sprvu tak nepokračoval. Koľko unavujúcej práce by som si bol usporil. Kohút sa mi núka, že ochotne poslúži mi pomocou i radou, len aby som sa s dôverou k nemu obracal. Použijem vďačne. — Prezerajúc Sokola V.[111] z r. 1866, našiel som v Malej kronike zprávu o divadelnom predstavení vo Veľkej Revúcej, 18. nov. 1866 dávanom. Predstavený bol V. P. Tóthov Kocúrkovský bál,[112] v ktorom som ja mal zástoj Hungersperga. V hre, ktorú riadil dr. Zoch, zúčastnili sa slečny: Hermína Homolová, Marína Čenková, Sálka Viestová, Hanka Polóny, Karolína Štefančoková a Paulína Viestová, zo žiakov: Václav Hrozný (Čech), Štefan Hrušovský, G. Nandrássy, Vladimír Hurban, Ján Straka, Karol Salva, Miloš Kramár a Ľudovít Čulík. Milá rozpomienka. Od toho času minulo už 23 rokov. Nakoľko mi známo, pomimo Janka Straku, bývalého učiteľa v Petrovci, ktorý m. r. zomrel v Martine, všetci ešte z božej milosti žijeme. Pamätám sa, že som v rokoch šesťdesiatych a sedemdesiatych asi desať ráz vystúpil v ochotníckom divadle vo Veľkej Revúcej, Tisovci, Kameňanoch, Trenčíne a v Novom Meste n. Váhom. Najlepšie som hral komické úlohy. I humoristické deklamovačky som častejšie prednášaval. Tak vo Veľkej Revúcej, v Tisovci, na Javorine (asi po 3 razy), v Starej Turej, v Trenčíne (tuším r. 1872) a inde. Viem, že o takýchto študentských zábavách písalo sa vtedy i do časopisov. Keby som sa o nich mohol ešte raz dakde dočítať! Zaznačil by som si všetko do Denníka. Musím pri terajšom sa premŕvaní v časopisoch na zprávy také pozorovať.

14. decembra 1889

Ottovho slovníka naučného dielu III. zošit 5., siahajúci od Balta-Alba po Banka, dnes došlý, priniesol z mojich príspevkov nasledujúce: Bán, Bana, Band (Mező-), Bánfalva, Bánhedeš Maďarský a Slovenský a Bánhida; spolu 33 riadkov. Baltíkov životopis mnou zaslaný nebol uverejnený, hoci moje dáta v zaslanom redakcii životopise sú oveľa správnejšie a dôkladnejšie. Pod životopisom nikto nie je podpísaný; najskôr zostavený je podľa životopisu v Riegrovom Slovníku naučnom (diel XII.) uverejnenom. Topografický článoček Bánffy-Hunyad nemal byť na tomto mieste. Držali sa najskôr Slovníka Riegrovho. Mal prísť až pri písmene H (Hunyad — Bánffy). Správnosť aspoň tak požaduje. Jestli nabudúcne redakcia Ottovho slovníka prednosť bude dávať iným životopisom, vtedy budem nútený spolupracovníctva sa zriecť, lebo škoda času a práce, keď majú príspevky moje do koša ísť. Musím to redakcii zdeliť. — V Sokole VI. 1867 našiel som zase inú zprávu o divadelnom predstavení v Tisovci, kde som i ja bol činne zastúpený. Dňa 23. apríla 1867 predstavovali sme v Tisovci Benedixovu veselohru Doktor Ovad[113], J. D. Makovickým poslovenčenú. Hry zúčastnili sa pomimo mňa, predstavujúceho hlavnú rolu, dr. Ovada totiž, nasledujúci: slečny Zuzka Zajacová, Belka Gyürky, M. Albíny, M. Zajacová a J. Chazárová; žiaci: Ján Straka, Kornel Hlaváč, Vlad. Hurban, Tomáš Bzdúch, Julo Hlaváč a Ján Zvara. Kvôli tomuto predstaveniu povolali si nás Tisovčania na celé veľkonočné prázdniny. Ja s Vl. Hurbanom bol som hosťom papiernika T. Gyürkyho, poniže Tisovca bývajúceho. Po divadle nasledovala beseda, na ktorej deklamoval som Ženiť lebo neženiť. Za tým bola tanečná zábava, trvajúca až do rána. Na tretí deň dali nás Tisovčania odviezť do Revúcej, kde 28. apríla iní žiaci predstavili Beskydovho Drotára.[114] Obe hry prevedené boli v prospech veľkorevúckeho gymnázia. — Odmäk slabší; pred večerom sa obloha vyjasnila a počalo mrznúť. — Keresztény Magyarország[115] podľa parížskeho časopisu Archives judaiques[116] počet Židov na celej zemi na 6 300 000 udáva.[117]

V. Hornyánszky bude od nového roku vydávať dielo Magyar irók élete és művei[118] od staršieho Jozefa Szinnyeiho. Celé dielo vyjde v 32 zošitoch po 50 gr. a má byť skončené až r. 1896. Na diele pracoval Szinnyei 30 rokov. Myslím, že budú tu zastúpení aj mnohí slovenskí spisovatelia, tí totiž, ktorých si Maďari radi prisvojujú. Musím si dať zaopatriť aspoň prvý zošit na ukážku.

15. decembra 1889

Dnešné služby božie, dopoludňajšie i odpoludňajšie, odbavoval som sám, lebo p. senior bol v Slatine, aby tam do poriadku uviedol záležitosť levitickú. Deň bol veľmi pekný, jasný; v noci bolo zamrzlo, vo dne však bola zima mierna, lahodná. Ľudu bolo v kostole mnoho. I pohreb som mal v Bohuslaviciach. Všetko som stihol urobiť, lebo som sa cítil dobre. — Redakciu Slov. pohľadov od nového roku prevezme Jozef Škultéty. Je čas, aby Pohľady prišli do rúk činnejšieho redaktora, než bol Vajanský, ktorý do celého ročníka ani 1/4 hárka nenapísal. Škultéty snáď získa Pohľadom i svieže sily spolupracovnícke. Na zdar! Salvovi odoslal som za Vansovej román 2,14 zl., za 5 výtiskov Priateľa dietok 2 zl. a za kalendáre 3,26 zl. Ostávam ešte za kalendáre 8 zl. Len aby som kalendáre pomíňal, ale zle to ide. — Čítal som Preissovej drámu Gazdiná roba, dávanú v novembri v Národnom divadle pražskom s veľkým úspechom. Priniesli o nej i naše Nár. noviny dlhú besednicu. Dej odohráva sa na moravskom Slovensku. Gazdiná roba je tragédia dvoch manželstiev. Šuhaj Mešjaný ožení sa tak, ako si to jeho matka priala, bárs k žene ani najmenej necíti lásky; miloval chudobnú Evu, „hrdú krajčírku“, ktorá sa vydala zo vzdoru len preto, že ľudia rozprávali, ako by bola Mešjanyho milovala len pre jeho bohatstvo. Mešjaný nemiluje svoju ženu, Eva svojho muža. Oba sú nešťastní. Stará láska sa ozvala, schádzajú sa, milujú sa — pomer ich je hriešny. Mešjaný sľubuje, že sa rozsobáši, že prestúpi na evanjelickú vieru, lebo Eva je evanjeličkou, a zamotáva ho ďalej, bárs má už tri deti. Konečne ujdú spolu do Rakús, kde si Mešjaný prenajme statok a gazduje. Ale tu sa ľudia dozvedia, že Eva nie je jeho ženou, a keď gazdinú ktosi z nádenníkov verejne pohaní a Mešjaný nechce ju pred všetkými vyhlásiť za zákonitú manželku, Eva skočí do Dunaja. V kuse hovorí sa čiastočne dialektom moravsko-slovenským, popretkávaný je slovenskými piesňami, herci vystupujú v krásnom národnom kroji, čo sa zaiste pekne na javisku vynímať musí. Dráma táto spracovaná je podľa poviedky tohože názvu v Osvete uverejnenej. Preissová napísala tiež celý rad poviedok s názvom Obrázky ze Slovácka, ktoré vyšli v troch dieloch v Matici lidu. Tretí diel týchto Obrázkov budem čítať v najbližších dňoch.

16. decembra 1889

Dnes došla kopa rozličných predplatených i nepredplatených časopisov. Niektoré skončili svoju tohoročnú púť, iné odporúčajú sa už k budúcemu roku. Na ukážku došli Malý čtenář,[119]Mátyás diák[120] a olomoucký Mír.[121] Posledného došlo už druhé číslo, v ktorom je koniec M. M-ho listu zo Slovenska. Malého čtenáře predplatím, lebo má pekné ilustrácie a dobrý obsah. Stojí ročne (20 zošitkov) s pošt. zásielkou 1,20 zl. Adresa Míru bola litografovaná, z čoho zatváram, že ho chce Lang posielať. Uvidíme. Predplatiť ho nemôžem, ba snáď ani keď by mi ho gratis chcel posielať, nemožno ho odberať, poneváč je to časopis politický — nerád by som sa zase vystavil mrzutostiam, aké ľahko by z toho mohli povstať, keď u nás čítanie takých časopisov zaraz vlastizradou a panslavizmom biľaguje. Mátyás diák je humoristicko-satirický časopis, týždenne vychádzajúci, smeru opozicionálneho. Pre nás je však bezvýznamný, a tak škoda by bolo groš zaň dať. Komenský skončil sedemnásty ročník a ešte pred novým rokom vyjde prvé číslo ročníka osemnásteho. Predplácam ho od počiatku, takže týchto sedemnásť ročníkov s osobitnou prílohou robí malú bibliotéku. Nestačiac pre iné nutné výdavky ďalej ho držať, ťažko padne mi s milým priateľom týmto sa rozlúčiť. — Včera a dnes zamrzlo ako roh; oziminám, z ktorých sa sneh stopil alebo je sfúkaný, sa tiež pomohlo. Miestami však, kde leží viac snehu, ani teraz ešte nie sú role zamrznuté.

17. decembra 1889

Dostala sa mi do rúk brožúra z r. 1882 s nadpisom Magyarország és a tótok,[122] písaná s takou blbosťou a zlosťou oproti nám, že som dosiaľ, pomimo Libertiny-Orbákovho Felvidéki Nemzetőr[123] — ničoho besnejšieho nečítal. Hneď po úvode opisuje uhorské kraje slovenské a so slzami vzdychá, že tie krásne kraje obýva ľud, ktorý nezná a nerozumie maďarsky. Slováci vraj nie sú domorodci Uhorska, ale prišlí a poslovenčení Maďari. Trubiroh! Slovák je vraj len sedliak, akonáhle sa ale vzdelá a oblečie miesto haleny kabát — prestal byť Slovákom. Kto nechce v Uhorsku byť Maďarom, ten nech sa z Uhorska odprace. Ďalej vraví, že slovenskej vzdelanosti ani literatúry niet, a preto ani „národnosti“ slovenskej. Panslávski kňazi pred ľudom ruského cára uznávajú za svojho najvyššieho pána. Maďari sa miestami slovenčia a toto slovenčenie je nebezpečné Maďarstvu, civilizácii a tak i celej krajine. V záujme maďarskom a budúcnosti krajiny nevidí iného prostriedku, len maďarizovanie. A maďarizovať nie je len právom, ale i povinnosťou. Celý pamflet je útokom na každé právo, na zdravý rozum. Na jednom mieste doslovne píše: „Maďarský národ, ktorý s levami bojoval, nemôže zahynúť v boji s červami a pošliape každého, kto jeho budúcej veľkosti v ceste stojí.“ Ale márne vaše proti nám sú vzteky. My kojíme sa vierou a nádejou v Boha, že kto druhému jamu kope, sám do nej padá. I odrodilého Petőfiho cituje na nás: „Krkavci ste vy, ohyzdní, hladní krkavci, ale Maďar nie je ešte mŕtvym telom.“ Nuž a či sme my už mŕtvym telom? Petőfiho slová vrháme na ich hlavy. Žijeme a budeme žiť i ďalej napriek kadejakým havkáčom, ktorí sa takýmito brožúrami ženú za neohryzenou ešte kosťou. „Chleba, chleba dajte nám!“ prežili sme mnoho, prežijeme, dá Boh, ešte i takéto štekanie. I Felvidéki Nemzetőr sa už vystriedal. Dnes už nepíše tak spustle a zlostne, ako keď začal vychádzať. Nakoľko sa pamätám, takého asi obsahu bol jeho program. „Hlavnou úlohou Felvidéki Nemzetőr bude ochromenie činnosti hornouhorskej panslávskej ligy, odhalenie panslávskych vodcov a faktorov a bičovanie a prenasledovanie ich snáh.“ Bude vraj neúprosným kárateľom národnostných agitácií v cirkvi, vo škole a v spoločnosti sa ukázavších. Vyhľadá ich v ich hriešnych hniezdach; času a iných obetí (hádam by ste hladoši groš obetovali) šetriť nebudú, aby na svetlo vyniesli snahy, čeliace k prevráteniu (?) štátu a spoločenstva. Vlastným menom pomenujú tých „na tele nášho drahého národa hlodajúcich biednych červov“, aby tak ich osôb a zločinov spravodlivým sudcom byť mohla maďarská národná mienka.

Druhou hlavnou úlohou im vraj bude zmaďarizovanie horného Uhorska. To sa im však nikdy nepodarí, lebo my tu predsa len stojíme stále pevne ako múry hradné. Ohlúpiť Slovákov môžu, ale zmaďarčiť nie. —

18. decembra 1889

Neznám bezočivejšieho a dotieravejšieho vydavateľa časopisov, než je istý Dolinay Gyula v Budínpešti. Tento „obetovaný“ chasník opravdivý nátlak robieva zvlášť na nás učiteľov, len aby sme predplatili alebo predplatiteľov mu získali na jeho časopisy: Lányok lapja[124] a Hasznos mulattató.[125] Obyčajne koncom každého roka rozpošle tisíce výtiskov predposledného a posledného čísla svojich časopisov všetkým snáď učiteľom uhorským s prosbou, žeby mu ich predplatili, sľubujúc im rozličné prémie. Mňa domŕza už od viac rokov, píšuc mi ešte i osobitné listy, v ktorých naráža na moju „vlasteneckosť a obetavosť“. Ale darmo. Škvary také mňa veru neoduševnia. Jeho časopisy, čo sa obsahu a obrázkov týka, nevyrovnajú sa ani len nášmu Priateľovi dietok. V českej literatúre trochu iné časopisy nachodíme pre mládež; nie sme tedy utisnutí na časopisy Dolinayho. Jestli mi nedá pokoj, odrežem mu tak, že mu odpadne chuť nátlak na mňa robiť. — Slovenské pohľady[126] skončili svoj IX. ročník. Posledný zošit priniesol dokončenie Beblavého Jánošíka, Gogoľovho prekladu a niekoľko básní. Vydavateľom Slov. pohľadov ostane Mudroň-Halaša, majiteľom Vajanský a redaktorom bude J. Škultéty. Vychodiť majú každého prvého, takže vyjde ročne 12 zošitov trojhárkových. — Trnavský Horovitz zase vydal dve knižočky pre mládež. Prvá nesie názov Popoluška, Beňovským poslovenčená, druhá Malý herec, obsahujúca päť pôvodných i preložených veselohier pre mládež od dr. I. Zocha. Že H. podobné knižočky vydáva, je znakom ich odbytu, lebo by H. bez úžitku také spisy v predvianočnej dobe každoročne nevydával.

19. decembra 1889

Ján Bežo píše obšírne. Nevedie sa mu tak, ako myslel, že sa mu povedie. Všetky svoje groše vopchal do domu a do tlačiarne. Konkurencia veľká, nútený je teda veľmi lacno pracovať. Každý sadzač stojí ho ročne od 500 — 600 zl. Nové vydanie svojich čítaniek vydal už vo svojej tlačiarni. Okrem toho, zamýšľajúc niečo získať, vydal dva kalendáre na budúci rok. Väčší, Zoru[127] poslal mi darom, aby som ho mohol posúdiť. Z týchto kalendárov bude mať vraj najmenej 300 zl. škody a tak Zora prvý i posledný raz zapálila sa na našom Slovensku. Rád by bol, keby som mu bol aspoň 20 výtiskov odpredal, ale keď sa z môjho listu dozvedel, že mám na krku vyše 60 výtiskov Salvovho kalendára, musel od úmyslu odstúpiť. Veru, ťažko by som bol z nich niečo odpredal, keď mnohí toho roku si ani kalendár nekúpia. Zamýšľa vydávať pre mládež Knižnicu zábavného a poučného čítania[128] v malých 5 — 10 grajciarových zošitkoch a chce, žeby som mu i ja prispel dajakou mravnopoučnou rozprávkou do nej, ponúkajúc mi za honorár 100 výtiskov tejže, lebo vraj inakší honorár nie je vstave dávať. No ja teraz nemám času k podobným prácam, lebo sám by som rád IX. zväzok svojej Knižnice slovenského ľudu[129] zostavil. Salva už naň čaká od septembra. Bežo má už autobiografiu napísanú, ale ju nikde vraj nemôže nájsť. Pri sťahovaní zo školy do vlastného domu niekam sa zatarasila a teraz ju nemôže vykutať. Musím ho požiadať aspoň o niektoré dáta, žeby som jeho životopis podať mohol v Ottovom naučnom slovníku. — Rom. Zaymus poslal mi autobiografiu J. Bielekovu a životopis A. Bielekov. Ale ani v tom nie je udaný deň jeho narodenia. Zase musím mu písať a požiadať ho, žeby nazrel do matriky narodených, keď viem, že sa Tóno v Bytčici narodil. Čo to vyžaduje čarbania, kým si človek také dáta zaopatrí. — Zima treskúca len ďalej trvá, bárs mávame dni i pod mračnom. —

21. decembra 1889

Dnešným dňom započína sa počiatok zimy, bárs sme sa od niekoľko týždňov už dosť natriasli. I dnes len tak druždí pod nohami. Máme deň Tomáša. Včera gratuloval som Šmydovi. Okrem toho písal som Zaymusovi, Bežovi a Tónovi Štúrovi, od ktorého dnes dostal som pekné Kázání, držané v nedeľu XX. po sv. Trojici, v deň pamiatky reformácie v chráme hodslavickom. Dnes ale odpovedal som dekanovi Joz. Kohútovi na otázky, ktoré upravil pred pár dňami na mňa. Dúfam, že bude s odpoveďou spokojný. — Posla z Budče vyšlo už prvé číslo ročníka XXI. Interesantný je v ňom zvlášť dopis zo Sliezska o tamojších pomeroch školských. Sliezski Slovania tiež nemajú postlané na ružiach, kde len môžu, tisnú ich páni Nemci k stene. V Čechách vyšla celá kopa rozličných i krásne bohato ilustrovaných kníh pre odrastlejšiu mládež i útle dietky, ktoré sú naporad odporúčané za vhodné darčeky vianočné i novoročné. My sme na podobné knihy veľmi chudobní; keby Horovitz každoročne niečo nevydal, tedy by sme dietkam našim nemali čo do rúk dať.

23. decembra 1889

Teplomer vystúpil, lebo sa oteplilo. Celý deň popadával sneh. Predsviatočné vyučovanie som dnes ukončil; v iných školách urobili to ešte v sobotu, t. j. 21. Pre koledu započne sa ďalšie vyučovanie až v deň po Troch kráľoch, t. j. 7. januára. Nebude sa vyučovať celých štrnásť dní. — Ottovho slovníka naučného vyšiel III. dielu zošit 6. Z mojich príspevkov priniesol tieto: Bánovce, Banská, Baračka a Bányavár, spolu 44 riadkov. — Časopisu Vlasteneckého spolku musejního v Olomouci[130] vyšlo 4. tohoročné alebo 24. bežné číslo, ktorým je šiesty ročník ukončený. O novom roku musím poslať svoj členovský príspevok, aby sa nestala prestávka v posielaní mi tohoto znamenitého časopisu. Súc už šesť rokov členom tohoto spolku, chcem ním i ďalej byť, ba pousilujem sa mu i nových získať u nás členov, lebo dosiaľ sotva desiatich Slovákov spolok ten za členov číta. Zišlo by sa o ňom v Nár. novinách písať a obce slovenské naň upozorniť. Zasluhuje toho.

24. decembra 1889

Domu a školy vyšli posledné čísla i s titulom. Ukončený je piaty ročník. Bude i ďalej vychádzať, a to riadnejšie než roku tohoto. Salva ma vyzýva, aby som do budúceho ročníka i ja niečím prispel. Dosiaľ časopis tento odo mňa nič nepriniesol. Možno, že sa k niečomu priberiem. Opravím a doplním niektorú z prác čítaných na našich učiteľských konferenciách. Posledné číslo Černokňažníka prinieslo osem mojich príspevkov, rozličnými pseudonymami podpísaných. Do prvého b. r. musím zase niečo poslať, žeby mal Čajda dušu na mieste. Ukážkových čísel, zvlášť maďarských časopisov, veľa prichodí. Dnes došli: Vasárnapi Ujság[131]Világ Krónika[132]Képes Néplap[133]Leány Világ.[134]Képes Néplap som už pred pár rokmi odberal; je to lacný a pekne ilustrovaný časopis. Maďarské časopisy pre mládež a dietky nemôžu sa s českými porovnať: tieto sú i peknejšie ilustrované i lepšie redigované a sú i omnoho lacnejšie. Vôbec časopisy a knihy maďarské sú pomerne veľmi drahé. Vasárnapi Ujság ani zďaleka nemožno porovnať so Zlatou Prahou alebo Světozorom a predsa stojí ročne 8 zl. — Zaymus poslal mi doplnok životopisu A. Bielekovho. Konečne podľa dát, ktoré mám, dá sa jeho životopis napísať.

28. decembra 1889

Vianočné sviatky mali sme príjemné; na Božie narodenie pripadlo trochu snehu, následkom čoho máme zase dobrú sanicu. Večer počalo mrznúť a ešte i dnes neobľavilo. Sneh pod nohami len tak hviždí. Na Váhu je vraj už chytený ľad, a ja som 30., majúc teraz prázdniny, chcel navštíviť Medňanského. Aj Kissa som o úmysle uvedomil. Ten snáď k nemu dôjde a ja sa nebudem môcť cez Váh dostať. Každú zimu Váh prekážku robí. Časopisy nedošli od Štedrého dňa. Snáď zajtra niečo dôjde. Človek je celý mrzutý, keď nemá čo čítať. Včera písal som Mockovi, dnes Beblavému, Braňovi a redakcii Ottovho naučného slovníka, ktorej poslal som životopisy Jozefa a Mateja Bencúra, Belnayho, Benčiča, Benediktiho a Jána a Ondreja Bellu. — Komenského vyšlo už prvé číslo v novej úprave. Do konca toho roku som s ním vyrovnaný. Nemôžem sa s ním rozlúčiť. Veľmi by mi chyboval.

29. decembra 1889

Od svätovojtešského spolku došlo na mňa niekoľko podielových kníh pre tunajších členov, súc požiadaný, aby som ich patričným odovzdal. Stane sa vďačne. Pre mňa priložili 16 — 25 čísla Kat. novín a 8 — 12 čísla Pútnika svätovojtešského.[135] Ročníky tieto budem už mať úplné. Škoda, že i pre mňa nepripojili Legendy V. a Mravnej čítanky zošit III. — Bayer z Přerova píše, že mal v spolku Vlasti už dve prednášky o Slovensku a ešte nie je vyčerpaný, takže mu ostáva látky najmenej na dve prednášky. Žiada ma, aby som dr. Parmovi vo Frenštáte poradil nejakého trenčianskeho advokáta, na ktorého by sa mohol v istej záležitosti obrátiť. Odporučil som mu hneď nášho Janka Porubského. — O čítaní pri jedle píše Posel z Budče nasledovné: „Tento nepěkný zlozvyk, nehledě ani ke slušnosti spoločenské, má na zdraví vliv rozhodně škodlivý. Člověk zaujatý tím, co čte, nedbá toho, co jí a jak jí, polyká příliš rychle, pokrmy nedostatečně rozžvykuje a tak vydává se nebezpečenství chorob žaludkových, které dříve či později bolestně člověka pokárají za nešetření zákonů zdravotních. Mimo to čte-li člověk, proudí krev usilovněji do hlavy, čímž děje se újma orgánům zažívacím; zkrátka, jest to zlozvyk v každé příčině zavržení hodný.“ —

31. decembra 1889

Máme posledný deň roka — Silvestra. Čo tu rozličných myšlienok skrsne v hlave smrteľníka. Minulosť — budúcnosť. O tej známe, túto ponechajme vôli Božej, ktorej by sa človek darmo protivil. Chránil nás dosiaľ, bude nás chrániť i naďalej. — Včera a dnes rozposlal som na dvadsať listov a lístkov, napísaných jedine z príležitosti nastávajúceho nového roku. Gratuloval som: D. Štúrovi vo Viedni, Jankovi Štúrovi v Rábe, Šmydovi v Zboroviciach, Zaymusovi v Bytčici, Krajňákovi v Prešporku, Černákovi v Grinave, Matzenauerovi v Trnave, Urbánkovi v Prahe, Schellovi v Brne, Bayerovi v Přerove, Franciscimu v Martine, Bôrikovi a Medňanskému v Beckove, Janoškovi v Jasenovej, Kissovi v Stankovciach, Bielkovi v Zubáku, Biermannovcom a Gratzovcom v Prešporku a trom ujcom Kadlečíkovcom. Zajtra a pozajtra ešte niektorým napíšem. — Pohľadov vyšlo už prvé číslo pod novou redakciou Škultétyho. Je interesantnejšie než ktorékoľvek z roku minulého. Ale Pohľady dostanú v novom beletristickom časopise konkurenta. Bielek mi zdeľuje, že započne redigovať časopis ilustrovaný, do ktorého prisľúbili prispievať: Hviezdoslav, Kukučín, Vansová a iní. Aký ponesie názov, nezdeľuje. Bude ho vydávať Salva. Či nový časopis nebude viac ku škode, než k osohu, je otázkou, na ktorú sa nedá ešte určite odpovedať. Že sú nám nie potrebné dva časopisy, je na bielom dni. Skôr sme sa mali zaujať, aby stávajúce už Pohľady čím ďalej tým lepšie sa zdokonaľovali. A či slovenské obecenstvo zvládze ťarchu novú? Ktože nový časopis predplatí? Zase len tí istí, ktorí všetko predplácajú. Bude to nový atentát na ich vačky. Ja nádejnému časopisu nesľubujem budúcnosť. I redaktor je pochybene volený. Bielek má v Martinčanoch nepriateľov. Keby sa bol k tomu zaviazal Kukučín, tomu by nik nesmel ublížiť, bo i samým Martinčanom imponuje. Bielek rád by získal svojmu časopisu čím najviac spolupracovníkov. Mňa tiež vyzýva k zúčastneniu, a nevediac, kde býva pani Mária Javorinská (Holubyho), poslal na ňu písaný list mne, aby som jej ho odoslal. Stalo sa hneď. Na prvé číslo som veru zvedavý. A má byť vraj ilustrované. To vyžaduje náklad veľký. Len aby sa náš Karolko neprepočítal! —



[1] Terézia Vansová, Sirota Podhradských. Román vyšiel po prvý raz v Ružomberku nákladom K. Salvu roku 1889

[2] V Revúcej bolo nižšie slovenské gymnázium. Roku 1864 bolo veľkým úspechom slovenskej školskej politiky, že sa tam otvárala aj piata trieda slovenská a postupne ďalšie. Prešiel tam rad študentov z dolného Trenčianska a stredného Nitrianska, medzi nimi aj Ľudovít Rizner. Zostal tam však len dva roky, lebo ťažká choroba otcova ho prinútila neskoršie opustiť štúdiá a pomáhať v škole v Zemianskom Podhradí.

[3] Ubytovanie v študentskom internáte

[4] „Ako dlho budeš zneužívať, Katilína, našu trpezlivosť!?“ Známy začiatok Cicerónovej I. reči proti Katilínovi

[5] Sborník cudzích a menej známych slovenských slov. (Rukopis uložený v pozostalosti Rz. v MSS v Martine.)

[6] Petrikovo dielo vyšlo v Budapešti v rokoch 1888 — 1897 v štyroch zväzkoch. V IV. zväzku sú doplnky od Ľ. V. Riznera

[7] Maďarský knižný prehľad

[8] Svornosť, maďarský časopis

[9] Štefan Nik. Hýroš, Zámok Lykava a jeho páni poťahom na Državie, Liptov a okolie. T. Sv. Martin 1876, 661.

[10] A Horányi, Memoria Hungarorum et provincialium. Vyšlo vo Viedni a v Bratislave r. 1775 — 1777. Diel I — III. Je to základné dielo o dejinách Uhorska.

[11] Anton Bernolák, Etymologia vocum Slavicarum, sistens modum multiplicandi vocabula per derivationem et compositionem… Tyrnaviae 1791, 160.

[12] Mienia sa Slovenské pohľady.

[13] Sikulovia, Sekelovia bol maďarský kmeň, usadený vo východnom a severovýchodnom Sedmohradsku, so starou hraničiarskou tradíciou a rôznymi privilégiami.

[14] Mieni sa Ľudmila Riznerová (Podjavorinská).

[15] Fényes Elek, Magyarországnak s a hozzákapcsolt tartományoknak mostani állapotja statisztikai és geographiai tekintetben. Pesten 1836 — 1840, 6. zv.

[16] Caesar Cantu, Az utolsó harmincz év története. Folytatásul „Világtörténelméhez“. Kiadja a Szent István Társulat. Eger 1881.

[17] Priestor obyčajne ako balkón alebo lóža, vyhradený v kostole jeho patrónom.

[18] Riegrov Slovník náučný vyšiel v 11 zväzkoch v rokoch 1860 — 1874. K nemu boli vydané 3 zväzky doplnkov.

[19] Samuel Ambrózy, Novi ecclesiastico-scholastici annales Evangelicorum Aug. et Helvet. Confessionis in Austriaca Monarchia. Vol I., Schemnitzii 1793, Vol. IX.: Annales evangelici provinciarum domui Austriacae Haereditariarum, Neosolii 1703 (opr. 1803).

[20] Breznyik János, A Selmeczbányai ág. hitv. evang. egyház és lyceum története. Selmeczbányán 1883. 3 zv.

[21] Šumavan. Týdenník pro zábavu a poučení. Red. J. Žák, Klatovy 1868 — 1936.

[22] Nakladateľ, vydavateľ a redaktor Alois Hynek. Praha 1875 — 1878. Roč. I. — IV.

[23] Komenský. Časopis pedagogický. Red. J. Havelka. Vychádzal v Olomouci od r. 1873.

[24] Rukopisy a staré tlače Bibliotéky nitrianskej diecézy. Autorom je Jozef Wagner; dielo vyšlo v Nitre r. 1886, XII, 222 s.

[25] Výsledkom bola edícia Slovenské spevy. Vydávajú Priatelia slovenských spevov. Turč. Sv. Martin 1892 — 1896. I. diel usporiadal Ján Kadavý. 1892. 236 s.; II. diel K. Ruppeldt, 1896, 287 s.

[26] Alexander Fredro, Panenské sľuby alebo Magnetizmus srdca. Veselohra v 5 dejstvách. Preložil A. Halaša. Vyšlo tiež samostatne v zbierke Divadelná knižnica, I. zv., 1889, 52 s.

[27] Mieni sa Materiál k topografickému slovníku zvlášť horného Uhorska (Rukopis uložený v pozostalosti Rz. v MSS v Martine.)

[28] Podžupan.

[29] Dom a škola. Vychovateľský časopis pre rodičov a učiteľov. Redaktori K. Salva a M. Kollár, neskoršie aj J. Burian a K. Kálal. T. Sv Martin 1885 — 1896. Roč. I — XIII.

[30] Priateľ dietok. Časopis pre našu mládež. Zodpovedný redaktor K. Salva T. Sv. Martin 1887 — 1890. Roč. I — III.

[31] Jozef Kramář, Poučný slovník domácí pro všeliké potřeby rodiného i společenského života. Olomouc 1885.

[32] „V záujme slovenskej vlasteneckej tlače.“

[33] V Hornouhorskom zpravodaji.

[34] Juraj Tranovský, Cithara Sanctorum. Písně duchovní staré i nové. Prvé vydanie v Levoči roku 1636. Za ním nasledoval rad ďalších vydaní.

[35] Spoločenský klub slovenský v Martine, kde sa schádzala slovenská spoločnosť aj prijímala hostí.

[36] Pod Stráňami je obľúbené výletné miesto Martinčanov smerom k Martinským holiam.

[37] Pohodlné domáce topánky.

[38] Maďarské vlastenectvo.

[39] Vesna. List zábavně-poučný pro lid a jeho přátele. Red. Fr. Dlouhý, Velké Meziříčí 1882 — 1897. Roč. I — XVI

[40] Budečská záhrada. Obrázkový časopis pro mládež. Zodp. red. Fr. Tesař. Praha 1870 — 1889. Roč. I — XX.

[41] Literární listy. Orgán přátel české literatury. Red. F. M. Vrána a Fr. Dlouhý. Velké Meziříčí 1892 — 1904 Roč. I — XII.

[42] Jarý věk. Obrázkový časopis pro mládež. Zodp. red. J. Sokol. Praha 1883 — 1888. Roč. I — VI.

[43] Paleček Red. a vyd. Rudolf Pokorný. Praha 1873 — 1881. Roč. I — IX.

[44] Vzájomná pomocnica bolo meno družstevného spolku, ktorý Rízner pomáhal pripravovať pre vzájomnú podporu roľníkov.

[45] Kubinyi Miklós, Árva vára. (Oravský zámok) Pest 1872. IV, 171 s, 1 obr., 3 príl.

[46] Škola maďarského jazyka

[47] Vlast. Časopis pro poučení a zábavu. Red. T. Škrdle Praha-Žižkov 1884.

[48] Zimnej

[49] Pozlátka, klam

[50] Krik

[51] Literární věstník. Časopis určený všem, kdo kupují knihy, časopisy a hudebniny. Redakt., vydav. a nakl. Dr. Frant. Bačkovský. Praha 1889 — 1902. Roč. I — XI.

[52] Slavín. Sbírka podobizen, autografů a životopisů předních mužů československých. Text napsal a uspořádal Fr. Jar. Peřina. Praha 1872 — 1890. Diel I — IV.

[53] Hlas. Noviny pro lid. Maj. a nakl. Družstvo. Vyd. a red. Fr. Štábl. Brno 1848 — 1902. Roč. I — LIV.

[54] (Časopis ľudových učiteľov.) Maďarský časopis učiteľov ľudových škôl.

[55] Vynechávame 13 riadkov z rukopisu Riznerovho Denníka, lebo tieto odpisované partie nie sú jeho prácou a nemajú zvláštny význam pre jeho denník, iba že dokresľujú šírku Riznerových záujmov.

[56] Vynechané 103 riadkov z rukopisu Rz.

[57] Vydané v Prahe r. 1881 v zbierke Laciná knihovna národní, č. 39.

[58] Zemepisná knižočka, poslovenčená Matzenauerom, 7. vyd. Vyšla v Trnave r. 1889, 45. s.

[59] Dejepis Uhorskej hrajiny, 6. vyd. Ostrihom 1889, 45 strán.

[60] Počtovnica pre… tr. ľud. škôl, Ostrihom 1889.

[61] Slovenské noviny, vychádzali tri, neskoršie štyri razy do týždňa. Vyd. a nakl. Viktor Hornyánszky, Budapešť 1887 — 1912. Roč. I — XXVII.

[62] Od srdca k srdcu. Kytočka, ktorú zo svojich veršíkov mladým i starým uvil Ľudovít V. Rizner. Uhorská Skalica 1881, 5, 72 s. (Knižnica slovenského ľudu, 2. zv.)

[63] (Maďarský štát.) Časopis.

[64] G. Hostivít Lojko, Spomienky. Básne. Viedeň 1865. 20. Zvuky Gemerské. Nové básne. Viedeň, 1867, 34 s.

[65] Vyšlo v Košiciach r. 1845.

[66] Slavín. Beiträge zur Kentniss der Slavischen Literatur, Sprachkunde und Alterthümer nach allen Mundarten. Prag 1808.

[67] Hebrejský.

[68] Židovského náboženstva

[69] Izraelského náboženstva.

[70] Slovenské dvojnásobné epigrammata jednako konco-hlasné a zvuko-mírné. Trnava 1794. 2. zv.

[71] [Medňanskému]

[72] Literární hlídka. Zprávy apoštolátu tisku. Brno 1885 — 1895.

[73] Anděl Strážný. Časopis pro křesťanskou mládež. Red. P. Vilém Ambrož, Brno, Papežská knihtiskárna rajhradských benediktínů 1883 — 1948. Roč. I. — LXIV.

[74] Posel z Budče. Týdenník vychovatelský pro učitelstvo národních škol v Čechách, na Moravě, v Slezsku a na Slovensku. Fr. A. Urbánek, Praha 1870 — 1909, roč. I — XL.

[75] Ľudovít V. Rizner, Pamätnica. Zbierka starších i novších dosiaľ nikde neuverejnených veršov slovenských spisovateľov. Diel I. Rukopis viazaný z r. 1880 — 1895, 400 s.

[76] Katolícke noviny boli založené r. 1849 v Budapešti za red. Šimona Klempu. Vyšli r. I — VIII. Od r. 1857 mali názov Cyrill a Method. Potom pod názvom Katolíckych novín vychádzali za redakcie Pavla Blahu a iných v Uh. Skalici od r. 1870 ďalej až do r. 1950, roč. I — LXV.

[77] Vynechané 8 riadkov z rukopisu Rz.

[78] Knihovna československá, zbierka literárnej tvorby českej a slovenskej, vydával ju Rud. Pokorný v Prahe r. 1880 — 1881, 2. zv.

[79] Národný hlásnik. Noviny pre slovenský ľud. Red. M. Št. Ferienčík. Vychádzal v Budapešti v r. 1868 — 1870. Od roč. III. 1870 vychádzal v Martine, od roč. XIV. 1881 ho redigoval a vydával Ambro Pietor.

[80] Vynechané 23 riadkov z rukopisu Rz.

[81] Darebáci.

[82] Květy české. Národní zábavník pro Čechy, Moravu, Slováky a Slezáky. Vydával Jan Hostivít Pospíšil v Prahe v r. 1834 — 1850. Roč. I — XVI.

[83] Slovesnosť. Príloha k Cyrillovi-Methodovi.

[84] Časopis českého musea, vydávaný v Prahe od r. 1827.

[85] Vychádzal v Brne od r. 1879.

[86] Tu sa mieni sviatok sv. Martina, ktorý pripadá na 11. novembra

[87] Maďarský knižný prehľad.

[88] Vydaná v Bratislave (Posonii).

[89] Jánu

[90] Ustupujú

[91] Vynechané 6 riadkov z rukopisu Rz

[92] Cyrill a Method, čili katolický časopis pro Cirkev a školu pod správou Jana Palárika… Vydával dr. Andrej Radlinský v B. Štiavnici r. 1850, roč. I. — Po jebo zastavení redigoval nový CM Michal Chrástek v Ban. Bystrici v r. 1852 — 1856, roč. I. — V. Po jeho zaniknutí prijal jeho meno Radlinského časopis Katolícke noviny, ktorý vychádzal ďalej pod titulom Cyrill a Method. Katolícke noviny pre Cirkev, dom a školu, v Budapešti, r. 1857 — 1860, roč. VIII. — XI., potom v Skalici a v Trnave. Ostatný ročník je XVII. z r. 1870.

[93] Príloha k časopisu Cyrill a Method. Zodp. redaktor a vydavateľ dr. Andrej Radlinský. V Budapešti 1859 — 1861. Roč. I. — III.

[94] Vlasť a svet. Poučno-zábavný obrázkový časopis, vydávaný Uhorsko-slovenským vzdelávacím spolkom v Budapešti. Zodp. red. Jozef Hoblik, neskoršie Ľudovít Janovec, Pavol Štiasny a iní. R. I. vyšiel v Budapešti. (I. — 1886 —)

[95] Hmla.

[96] Josef J. Jodas, Národní pověsti, Nové Mesto n. M., 1878.

[97] Kosztka Mihály, Zemepis Trenčianskej stolice. Poslovenčil Ľ. V. Rizner, Prešporok 1889.

[98] Jokai Mór, Romantické obrázky z dejín Uhorska. Vydal Uhorský krajinský vzdelávací spolok slovenský. Budapešť 1886, 422 s.

[99] Vincent Andrej Málik, Slovensko-česká mluvnice, dle zásad Hattalových ku potrebám školským vypracovaná. Ban. Štiavnica 1851, 179 s.

[100] Malé noviny pro děti. Red. Vladimír Krch, vyd. Ant. Jandl, Praha 1890 — 1914. Roč. I. — XVI.

[101] Česká rodina. Časopis. Zodp. red. J. Baštecký, Praha 1875 — 1884, roč I. — X.

[102] Naší mládeži. Zábavno-poučný list pro mládež dospělejší. Zodp. red. Jos. Vlastimil Krátký. Planá r. 1873 — 1892. Roč. I. — XVIII.

[103] Prírodovedecká spoločnosť.

[104] Divokí učitelia.

[105] Orol. Časopis pre zábavu a poučenie. Red. a nakl. Ján Kalinčiak, riadny spolupracovník Ondrej Sytniansky. V Turč. Sv. Martine 1870 — 1880. Roč I. — XI.

[106] Nitra. Dar dcerám a synům Slovenska, Moravy, Čech a Slezska obětovaný, vydávaná od Miloslava Josefa Hurbana v Prešpurku 1842 — 1877, roč. I — VII — Ročenka slovenská, vydávaná postupne v Bratislave, v Pešti, v Skalici a v Martine, mala veľký význam pre literárny život na Slovensku.

[107] Živena. Národní almanach. Vydala Živena, spolok slovenských žien, redigoval A. Pietor. T. Sv. Martin 1872 — 1385 Roč. I — II.

[108] Hugolín Gavlovič, Valašská škola — Mravův stodola. Vydal Michal Rešetka v Trnave 1830 — 1831. 2. zv.

[109] Bibliografia písomníctva slovenského do konca r. 1900. Pripravil Ľ. V. Rizner, vydala Matica slovenská v T. Sv. Martine až v r. 1929 — 1934 v 6 zv.

[110] Mesačný zpravodaj.

[111] Sokol. Časopis pre krásne umenie a literatúru. Red. a vyd. Pavol Dobšinský, Štiavnica 1860 — 1861, r. I. — II. Potom Sokol. Obrázkový časopis pre zábavu, krásno, umenie, vedy a literatúru. Red. Viliam Paulíny-Tóth, Budín 1862 — 1869. R. I. — VIII.

[112] Viliam Paulíny-Tóth, Kocúrkovský bál. Veselohra vo 3 jednaniach. Vyšlo v almanachu Černokňažník (1862, 5 — 32).

[113] Roderich Benedix, Doktor Ovad. Veselohra v piatich dejoch. Zoslovenčil Ján D. Makovický, z rukopisu Makovického prepísané r. 1865 (Rz. v Bibliografii II, 120).

[114] Beskydov (pseud., vl. m. Ján Palárik), Drotár. Veselohra vo 3 jedn. (Lipa. R. I. 1860, 241 — 360).

[115] Kresťanské Maďarsko

[116] Židovský archív.

[117] Vynechané 10 riadkov z rkp. Rz.

[118] Správne: Magyar irók élete és munkái [Životy a diela maďarských (uhorských) spisovateľov.] Vychádzalo v Budapešti v rokoch 1891 — 1914, 1 — 14. zv.

[119] Malý čtenář. Vyd. J. Zelený, K. Vognar a G. Smetana. Detský časopis, vychádzal v Prahe u Vilímka v r. 1882 — 1935, 54 zv.

[120] Študent Matej. Humoristicko-satirický časopis maďarský.

[121] Mír. Vyd. a zodp. red. Jan Lang. Vychádzal v Olomouci r. 1889 — 1906. Roč. I — XVII.

[122] Maďarsko a Slováci.

[123] Hornouhorský národný strážca.

[124] Dievčenský časopis.

[125] Užitočný zábavník.

[126] Slovenské pohľady. Časopis pre literatúru, vedu, umenie a politiku. Redaktori: Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty. Vyd. a nakl. Pavol Mudroň. Vychádzali v zošitoch každý druhý (potom každý) mesiac v Martine od r. 1881 — dosiaľ. R. I. —

[127] Zora. Rozprávkový kalendár pre katolíkov, evanjelikov, starovercov a židov na obyčajný rok 1890. V Senici tlačou a nákladom Jána Bežu a spol. 1889.

[128] Knižnica zábavného a užitočného čítania. Vydával J. Bežo v Trnave od r. 1890 — 1923, vyšlo 34 zväzkov.

[129] Knižnica slovenského ľudu. Redigoval Rz., vydával Joz. Škarnicl v Uh. Skalici, neskoršie K. Salva v Ružomberku v r. 1877 — 1885, zv. 1 — 8.

[130] Časopis Vlasteneckého spolku musejního Olomouckého. Vychádzal v Olomouci od r. 1884 — 1907. Roč. I — XXIV.

[131] Nedeľné noviny.

[132] Svetová kronika.

[133] Ilustrovaný ľudový list.

[134] Svet dievčat.

[135] Pútnik svätovojtešský. Obrázkový kalendár pre katolíckych Slovákov, v Uhorsku vydaný od Spolku sv. Adalberta (Vojtecha) na rok… Red. Juraj Slotta. Pešť 1872 — 1947. Roč. I — LXXVI.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.