E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Mních

Dielo digitalizoval(i) Internetový server Klasici.sk.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 106 čitateľov


 

I.

Keď ideš cestou od Liptovskej do Ružomberka, ukáže sa ti z jednej strany pekná diaľ dolného vidieka liptovského; uhliadneš tam osamotený, na výšine ležiaci kostol Všechsvätých, v ktorom z výpravy oproti Turkom vracajúci sa Ján III. Sobiesky, kráľ poľský, služby božie konal, tam zas vyzerá ako z tajomnej skrýše biela veža Štiavnice a sem i tam rozosiate dedinky medzi čistým poľom, zelenými lúkami, belasými horami ako panenka vencom obtočené. Uhliadneš tam z druhej strany Váhu –ako striebristá stužka celý vidiek liptovský na dve rovné poly kálajúceho a svojimi zelenistými vodami vrchom, miláčkom svojím, zemi liptovskej čosi šeptajúceho – a tu hneď od Liskovej strmo vypínajúcu sa výšinu, ktorá teraz nad hradskou a Váhom visí, čo ale za dávnych časov bezprostredne od vĺn Váhu bola obmývaná.

Tento vrch, túto výšinu nazýva ľud až podnes Mníchom a udáva tým menom dač tajomstva plného, čo stať sa tu muselo dakedy, hoc ti na otázku nič viac neodpovie, len že sa ten vrch zve Mníchom, a to od skaly neďaleko Váhu nad hradskou pozdlžmo sa vypínajúcej a docela v zemi tak zasadenej, že bys’ myslel, že to človek velikánskej podoby až do pol pŕs zakopaný. Tak ľudia mlčia o útvoroch mien, z vlastnej obrazotvornosti pošlých, a predsa zanechávajú v menách a výrazoch šľapaje starodávnych podaní.

Dolu liptovským vidiekom vidieť dvoch ľudí, na koňoch uberať sa v hlbokom rozhovore za čistého júnového dňa roku 1217; podľa zovňajšej podoby sú to nie ľudia obyčajní, ani v týchto – od hlučného skvelého sveta oddialených krajoch vídavaní. Starší, zhrbenej postavy, vychudnutej, suchej, ohorenej – dlhým šedivým fúzom a bradou pokrytej tváre, bol čiernou, od prachu teraz brnasto vyzerajúcou huňou odetý, okolo pásu remennou spinkou opásaný. Hlavu mu pokrývala na huňu prišitá – tvár mu zatienujúca a ho od ihrajúceho slnca ochraňujúca čapica, spod ktorej len tu i tu bystré tmavé oko zablyslo, kedykoľvek sa obrátil jazdec k mladému spoločníkovi svojmu. Z celého výjavu jeho bolo vidno že, je mních.

Spoločník jeho vyzeral docela inak. Tento bol oblečený v liskavej oceli od päty až po hrdlo; na boku silný široký, dlhý plášť čiernej farby, na ktorom od pliec dolu bol biely široký vyšívaný kríž. Oceľový Šišak visel mu na rukoväti meča dolu, hlava ale bola červenou, zlatom vyšívanou čapicou zakrytá. Teplo jarného dňa a bezpečnosť okolia primälo ho k tomu, aby ocelový šišak zložil a namiesto neho ľahkú čapicu na hlavu posadil. Voľné oko obzeralo sa dovôkola vidiekom, silný fúz dodával mužskej hrdej tvári výraz sily a tuhej vôle a čierny havraní, vo vetríku zihrávajúci si vlas bil tu i tu po širokej oceľou pokrytej šiji, i tak vzbudzoval šuchot hrmiaci, slabý síce, ale predsa dosť výrečný, takže by prísnejší pozorovateľ ľahko z toho vyrozumel, ako vlas havraní šepce: „Hlaďte sem, aký som pyšný, že som korunou hlavy pána môjho, syna ohnivej krvi, silnej vôle, mohutnej mužskej postavy!“

Mladší sa ku staršiemu ozve: „Ale, pán opát, velebný otče, čím ďalej ideme, tým menej rozumiem, čo je vlastne príčinou našej výpravy do týchto pustých od sveta oddialených krajov; nerozumiem, čo za výhodu naša prítomnosť tu pre sväté dielo oslobodenia krajov po ktorých svätá noha Spasiteľa sveta kráčala, nájsť môže; nerozumiem, čo pri tom Uhorská krajina a menovite náš rád svätého Jána získať môže!“

„Sú tajomstvá na zemi i na nebi,“ odpovie zhrbený starec, „a nerozumie im svet, múdrosťou svojou všetko pochopiť chcejúci; sú tajomstvá zrejmé oku nemluvňaťa a človeku neskazenému, ktoré v každodennom živote hýbajú srdcami ľudskými a rodia zápal v prsiach človeka, o svojej cene ľudskej neznajúceho. Ty pohliadaš, syn môj, zvykom svojím cudzozemským na tieto končiny oddialené od sveta, ktorému ty rozumieš, a nepomysliš, že v týchto pustých, nemých hornatých krajoch prebýva ľud plný citu, plný zbožného zápalu, ktorý – keď mu povieš, daj život za kríž Spasiteľa –nie dnes, ani zajtra, ale naveky vekov hotový je obete prinášať za svätú vieru, za oslobodenie kríža od jarma pohanského. Ja som nehodný služobník,“ pokračuje ďalej mních, „pána môjho a tak možno v úsudku mojom chybím, ale podľa mojej najlepšej známosti povedať musím, že zbožnejšieho ľudu ani u vás v zápalistej Francii, ani v umnom Nemecku, ani v opatrnom Anglicku a pyšnom Španielsku nemáš nad ľud Karpát; a tak kým nazdávate sa vy, že od vás spasenie kresťanstva závisí, zabúdate na ľud zbožnejší mysľou, úprimnejší srdcom od vás.“

Mladý, ocelou odiaty muž sa usmiechal pri slovách zhrbeného, vrúcnosťou reči zachyteného starca, i bolo vidno z ťahov tváre jeho i z pohadzovania hlavy, že s dákousi útrpnosťou horlivosť starca úsmechom obraziť nechce. Starec to spozoroval a bolo mu nie ľúto na srdci, ale radšej otupno na mysli, že jeho hlboké presvedčenie za predmet úsmechu –hoc i nemému –slúžiť môže. Ale v povedomí prevahy svojej pokračoval ďalej: „Tak je, pán komtúr, tak, za jedno preto, že ak chceme hrob svätý oslobodiť, musíme mať zápal svätý za vec našu, bez tohoto nikde, lebo nevytrváme ináč v boji .a spolu zneuctíme vec samu, ktorá má byť čistá od všelijakých pobočných žiadostí; čo sa ale, po druhé, dotýka ľudu Karpát, známe my všetci, ktorí alebo teraz, alebo predtým sme medzi ním prebývali, že on, nadchnutý duchom zbožným, vytrvá v podujatiach svojich skorej ako vy, dumní na svoje činy, z ctižiadosti alebo osobných zámerov predsavzaté. K tomu vidíme, že vy všetci posiaľ, hoc ste ako horlivo začali za vec svätú kruté boje, nevykonali ste nič, bo duše vaše nemali dosť spružnosti dlhší čas vytrvať v ohni skúšania.“

„Rád reči vaše počúvam, velebný otče,“ odpovie mladší z pocestných, „i radujem sa počúť z úst vážnych, že v skrytosti sa nachádzajú plemená, posiaľ nepoznaté ľuďom činu –a len dvoje poznamenania mám k tomu. Po prvé, že sama bohabojnosť v boji oproti vyučeným v zbroji neverným nič nevykoná; po druhé ale, že ľud hoc ako silný a pevný, vôľou svojou vždy od náčelníkov svojich a od ich vôle závisí. Známe dobre, že svätý hrob vinou nás samých, to jest náčelníkov, zas do rúk neverných znovu upadol, keď títo, nehľadiac na zmužilosť a bojachtivosť ľudu svojho, .len z čírej nevinnosti ponavracali sa domov.“

„V prvom ohľade, pán komtúr,“ odpovedá starec, „vám dobre stojím, že sa ľud náš ľahko naučí každému možnému spôsobu bojovania, a keď sa raz odhodlal k výprave vojenskej, čo je uňho najťažšie, to sa zná podrobiť, akoby neznámym pudom nútený, predstaveným svojim a tak si vynadobudnúť za krátky čas známosti vojenské. Toto prvá výmienka dobrého bojovníka, o vodcov postaráme sa my. Čo sa ale dotýka kráľa Ondreja a jeho podujímavosti v tejto záležitosti, to dobre stojím, že on ľud svoj neopustí a ho nazad ku domov neodvolá, pokiaľ nevyplnil sľub svoj, otcovi a cirkvi daný. – Počúvajte, pán komtúr,“ pokračuje horlivejšie starec, „keď kráľ Bela III. zomieral, posvätil syna svojho, Ondreja, prísahou službe kresťanstva, dal mu prišiť kríž na plecia, zanechal mu k výprave mnoho pokladov, napomínal biskupa jágerského a pätikostolského, aby s ním išli do Svätej zeme a prtpravoval tak dielo oslobodenia hrobu svätého. Stalo sa to roku 1196. Ale čo sa nestalo? Po smrti Belu stal sa kráľom Ondrejov starší brat Imrich, ktorý mu všetky peniaze Svätej k výprave krížovej od otca určené pobral; týmto aj preto nahnevaný Ondrej, že mu otec žiadne kniežatstvo nezanechal, len. nazbieral križiakov a namiestol výpravy do Jeruzalema vtrhol do Chorvátska a Slavónska i opanoval tieto kraje. Tak dlho opan zostala nenávisť medzi dvoma bratmi. Po smrti Imricha dosadol na trón Ondrej i rozpamätal sa na sľub otcovi daný a my služobníci pána nášho zaviazaní sme podľa našej najlepšej možnosti podporovať podujatie jeho.“

Dokončil starec. Mladý bujarý muž počúval slová jeho s rozvážlivosťou i poznamenal: „To všetko mi je jasné, velebný opát, ale predsa neznám, nač práve sem poslali mňa, nač práve človeka z rádu nášho, ktorý v Uhrách tak málo účasti mal. Známo nám je to, že králi predošlí i v Uhrách nemeckému rádu darúvali rozsiahle statky, kdežto my žiadnych posiaľ výhod sme v tejto vlasti – okrem v Trenčíne – navzdor ustávaniu nášmu obsiahnuť nemohli.“

„To práve je mojou úlohou vám vysvetliť,“ povedá mních, „znáte, že Ondrej kráľ s bratom svojím mnohé rozbroje mal, znáte, že tento rytierov nemeckých – a to i s ich veľmajstrom Konom do krajiny povolal a ich obšírnym majetkom nadal, aby mu proti Ondrejovi pomáhali; tak teraz Ondrej na radu kňazstva, ktoré s ním i proti jeho bratovi držalo, predkladá vás, rád svätého Jána, oným –hoc nemeckých rytierov i sám predtým v Sedmohradsku majetky obdaril. Čo sa dotýka vašej osoby;“ pokračuje starec, „tu zas máte na stav krajiny pohliadnuť a vysvetlíte si všetko. Kráľ Ondrej urobil veľkú chybu. Bratov kráľovniných, cudzozemcov, postaval do úradov cirkevných i svetských, oproti čomu sa pobúrilo vyššie zemianstvo a nato kráľovnú zabiť a moc kráľovskú obmedziť chcelo. Pozostatky to Imrichových prívržencov. My sme uspokojili kraj pre ciele vyššie, chtiac kráľa ku splneniu jeho sľubov –vypraviť sa do Svätej zeme – udržať, čo by nemožným bolo, keby o udržaní svojho panovania presvedčený nebol. Čo tu hovorím, to spolu súvisí s našou terajšou návštevou v týchto hornatých krajoch. Ak má Ondrej s pokojom povolanie svoje splniť, musí kraj v pokoji a poslušnosti byť udržaný. Cieľom naším je teraz najmocnejšie hlavy z krajiny do Svätej země vypraviť a medzi najsilnejších prislúcha pán Liptovského zámku Veľmožín, ku ktorému ideme teraz; keď sa pripojí tento k výprave do Svätej země, tak sú Horné Uhry pre výpravu skoro ubezpečené. S tým sú ale ešte i druhé výhody spojené. Počujte ma len. Liptovský zámok je v Horných Uhrách najmocnejší, cesta svätopanenská ho spojuje s Oravou a Poľskou. Ondrej opanoval Halič a chtiac ju držať, mnoho mu záleží na tom, v čích rukách Liptov spočíva. Ak sa Veľmožín pridá k výprave – prečo ja osobne na svoje staré dni do Liptova cestujem –tak vy zostanete tu ,a neodídete do Trenčína, kde ste hlavne poslaný, a i Horné Uhry i Halič z Liptova na uzde držať budete. Arcibiskup ostrihomský obdrží správu celej krajiny a vy ho máte od polnoci, ale komtúr de Croix, ktorého správe Chorvátsko a Dalmátsko zverené je, odpoludnia podopierať.“

„Ďakujem vám, ctihodný otče, za dôveru vo mne zloženú,“ odpovedá johanita, „a odpusťte, že som slovám vašim sprvu neveril. Teraz rozumiem, že celá cesta naša má isté ciele, ktoré, čo odo mňa záleží, dozaista celou silou podporované budú.“

Takto sa rozhovárajúc, blížili sa dva pocestní k Liptovskému zámku.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.