E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Večera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Zuzana Šištíková, Ivana Černecká, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 249 čitateľov


 

Večera

1892


Jak o pol večier[1] pritrielila[2] z poľa[3]
bez duše takmer domov: svokruša
už dávno chlebík vysádzala bola.
(Pod odchýleným oknom v komôrke
na štôčku sedel si už rúče v riadku,
si hovel v čerstvom prúde ovzdušia:
ten s kuklou dúžou ani mäsiar-boháč
s podhrdlím žírnym, vo trojakú briadku
zahnutým čudne; iný o kôrke
len hladkej síce, zato podkasaný
však vzrastom, hruboš,[4] s tylom valistým,[5]
sťa mesiac v splni… inu, pýcha, roháč[6]
tiež, hoc aj prv, než vpálil čeľustím
v pec: na lopate takoj pokore
bol priučený, zbožne prežehnaný
krížikom, ba i ciaškou skromnosti
od prsta, priam po — dlaňou — pomazaní,
stred na temeno každý dostal badku.[7])
Pach jeho dobrý, vábnej šmačnosti,[8]
čuch dráždiac, chutne nastrojujúc ďasná,
zaváňal tuho ešte po dvore,
vše z kútov jeho, od budúnkov[9] kryva[10]
sa odbiv: vlna vzduchu cudzopasná,
polykajúca korisť na skore;[11][12]
prerazil svieži dychot, toť, i sádku:
kde (za vrátmi hneď vchod doň nízuľký[13]
z lesiny[14] bielej, napochytrej spravy,
a odklopený; práve starostlivá
hus previedla ním žvavé[15] babuľky,[16]
poskubkať trávku…) spriečnom vo vetvoví[17]
už svitalo to značne, v jabloniach
rozkonárených ponad zadné stavy
si húdla túžba vzkvetu nesmelá,
kypelo šťavou z pukov sťa by hrach,
vtač budila ich čvirku[18] čaroslovy,[19]
a pôdou pažiť jasná vzbujnela,
kľúč kašky[20] tu-tam utŕčajúc nový[21]
naproti slnku…
Vľúdny zápach ten
i Zuzku ovial, ako vo fortni[22]
sa objavila, len tak od únavy
zdýmajúc, fakľou zapálených líc;
složila uzol, šatku strhla s hlavy,
i pod prístreším uchýliac sa v tieň,
odfukovala… Máčik[23] lakotný
čajs’ ovoňal tiež, čo tam chlebík stydol:
bo zrazu (k žiaľu myší-tanečníc
bezmála — nediv, toľkou nad obidou[24]
ak osteň zadrel v srdiec priehlbeň…)
zohrdil všetky plesy-besy v humne
či v šope, sfrňal dolu rebríkom
jak klbko a či kúdeľ čiernej priadze,
a hačnul priam si podeň, chvostíkom
ovinúc šteblík[25] — I keď umne-skumne
pookaľoval[26] najprv, zmeral hrádze,
noštíkom sfňukal, zmrdkal fúzikom,
tak asi zhádol smer, kde bobáň[27] stydol:
za ňuchom vľahce šuch-šuch dvorom… a
hop! skočil, i hor’ steny brvnami
komornej šibal, sťa by preňho práve
ich zukladal bol tesár schodkami,
sa redikal už drzo, škrabcoval sa[28]
zlodejsky prosto v okno, — no že vtom
ho Zuzka zhliadla (skorá pohroma!),
zdupkala, „všic-všic!“ kríkla na urvalca[29]
i šľahla šatkou: strnul, ligotave
mu blyskol zrak — i s clivým mraukotom
prv prevesil sa, celembal — a skydol.
(Hus zagágala ostro za plotom.)

„No, koľkô šťastie!“ s tými slovami
vkročila Zuzka cez prah pitvora:
„že dobehla som; vy tu, za vami
však cigáň pašme — Kocúr potvora
už sa vám pratal do komory, vskutku! —
Hja, vôňa zvláštna, plná komora —
obluda jedna!… Ale pohnala
som paškrtníka, hegla: v strachu, zmutku[30]
že čľapnul na zem! — Peľal[31] s prázdnym vrecom —“
Testiná mračno po nej sfľochala;
no strmo iba podrmala plecom,
a nič… Lež ťažko neprikročiť k utku,[32]
zvlášť, keď tak dlho boly snovalá
v nej drgľovaly:[33] mrcha neveste
čo všetko rečie, akú kapitolu
vyčíta ten raz iste, neodbytne
jej za to, že, hľa, pol dňa zmrhala,
do mrku skoro trčala kdes’ v sitne
podaromnici, ani nerobiac
si svedomia… Bo čože robila?
A či var’ žrádlo niesla za vrch-hoľu,
tam? — Skok-dva, i to rovnej po ceste,
na Lány, toľko, ani piade viac:
pre toho, pravda, kto nôh užiť hľadí,[34]
netratí šiky,[35] nezabíja čas,
nechytá lelky, o kra nezavadí…
Och, čo moc, to moc! To jej neodpustí
(hoc dcéra Marka dosť ju tíšila,
jak vybúšilo to z nej zas a zas… ),
nie! — Keď ju mať tak málo cvičila,
nechala vyrásť len tak vo rôzpusty:[36]
tu pritisne ju ona ku práci,
zapriahne veru, doloží i šľahu,[37]
za uzdu lapsne[38] a či za povraz! —
A potom: či ju nevydali nahú?
Veď sľubujú len podnes, ľaptáci,[39]
a kapsa na psa…[40] Tedy ani len
pomoci nemať od nej, od dôpusty,[41]
ni roboty len, ako svedčí, mockom…?[42]
Ej, dopadla dnes kosa na kameň,
dopadla — krčah hodne črepká,[43] hodne —[44]
Čas, by jej šanty kúpeľ zochládzal;
i blázon, kto len hladká po čeľadi…
— Nuž jazyk sa jej skoro rozviazal;
vyhla sa, jak keď jazdec koňa bodne,
nos opakom si šuchla od päste,
i zašprihala len tak kydom, hodzkom:
„Nič nestar sa ty! — Ja vždy na mieste
som mala rozum, vieš ho? Tvojej rady
či opatery — by ju parom vzal! —
nepotrebujem, zachovaj si! — Máčik
mne nepokváril nikdy ničoho,
vieš, nikdy! Ani dnes tam hostina
preň, žiadna husľa — skorej rúči sláčik,[45]
to! Lebo, neboj, priprela som klockom
zavčasu oblok… hodným, takým, hľa
(rameno zdvihla, i ním zápäť vlasy
postrkla, čo jej sbehly do čela),
dosť, vidíš, súcim všehdy na pospasy,
dosť (stisla zuby, pozatiahla kútky
úst), medzi väzy hlobnúť zlosyna,
oj, súcim, súcim… Každej veci háčik
znám iste netak, ani hockoho
sa neopýtam, kedy ho mám zapäť,
vieš, Zuza? — No, ty hlavná gazdiná,
rec, jak si mohla dosiaľ v poli kľapäť
nič po nič!? Čisto prečečúrať sa,[46]
leňošiť? Hanba! — Lebo probuj skutky
mi porátať… no, čos’ tam robila,
há? — Sadilas’ var’ zrno? V sebevoli
dosť chytro i to; palcom bránila
ho potom, ašak? Drvila si hrudky
toť päsťou, či tak? Juj, ty obryňa,
či bohyňa — ty neviest okrasa
čertovská!… A čis’ muža kŕmila?
Veď chudák nemá zúbät[47] — iba koly!
Či miesto kráv, čo prišly do vena,
nu, tvojho — biela, čierna, zelená…
var’, Bože odpusť! — dojila si voly!?
Cha-cha-cha, posmech!…“ V peru zakúsla;
vytrhla z vody, žmykla oplecko
vtom, až to streklo z neho do povaly,
po stenách dúhou svetlo zablesklo.
„Joj, mamo, koľme ste ma ofľusla!“
vyjakla Marka, „hrúza, oči moje…“
(a začala si ich aj utierať;
snáď skôr, že slzy boly jej v nich zhraly:
musela čajsi želieť, ľutovať
bratovú[48] — primoc hnevu prudkého
ju stihlo a za priestupok tak malý).
„Po Veľkej noci, a som celá mokrá —
a oplecko! Veď poskubiete ho,
preboha, mamo! — Však nie klkovô[49] je,
je riedko, perkál,[50] vyšívaní rad…
to škoda!“ „Mlč!“ mať na to, „nie je tvoje!“
i šúľok voslep kamsi pod schod prasla.
„A čie je koľvek, treba šanovať“,
jej dcéra; zdvihla svitok, poroztriasla,
povzdychla: „Milá moja odiedzko…[51]
Nevesta, hoci ozaj plné žľaby
výčitiek šustly na ňu, i ver’ zmokla
bez dažďa náležite: na všecko
nemala predsa slovca márneho.
Oveľa viac ju tá vec zarazila,
jak, vojdúc, zrela v pitvore: že svokra
a zolvica už odmínaly[52] háby;
aj, dôkaz, jak sa veľmi zapozdila,
ach, veľmi…
Hupkom do kuchyne skokla.
Pomyla, s poľa čo priniesla, riad
v tej chvíľke, friško spratla do police,
do lyžičníka,[53] kam čo patrilo,
bez hrku-štrku, len tak šuchom-hmyrom[54]
a upnúc sukňu, rukávce však zpät
zahrnúc spešne, rovno do prania
sa brala, miestko hnedky[55] u zolvice
zaujať mysliac. Avšak: „Ešteže!…“
už okríkla ju svokra nemilo,
i nedbajúc ni prosieb dcériných:
„Nevidíš, že tu tesno, slepaňa!?…“
pokračovala spurne, „ani chýrom!
Či tri sa vovalíme do dieže?
Preč! (ešte ju aj odstrčila lakťom).
Teraz ti príde, keď už štipka ich,
ta, pakuj…“ Zuzke v slychoch zvírilo,
no vyriekla preds’ tíško: „Ale, mamo,
veď vám chcem pomôcť — Alebo toť Marka
nech…“ „Iha!“ vrieskla, „však ty pomáhaš,
pomáhaš, kopa![56] — To sme za ledaktom
var’ maly čakať, kým mu začne zhárať…[57]
však? — Pokušiteľ, pravý satanáš —
Oj, po celej už dedine je známo,
po celej — fi-fi! — jak ma odmieňaš…
Nuž vydám túto: Hijo, vopred, starká…“[58]
„Veď chcem — chcem, Bože neraz urobiť“,
tak Zuzka znova, „chcem čokoľvek… (žarká[59]
jej bĺkla páľa v líci). I dnes ráno
som chcela, no vy…“ Svokra však v to: „Iď
mi s očú… To var’ bez príčiny kárať
ťa budem? — Prečo? Lebo nevieš nič,
nič súce robiť — to je! prekonanô!“[60]
Jak keby ju bol zaťal cez ne bič,
tak v očiach Zuzke mrklo: stŕpla, zbledla,
pocítila vraz celú hryzotu
okolo srdca; ani hláska viac
nebola v stave vydať; hnedky vedľa
o kuchynské sa dvere oprela,
a ruky skľučiac tuho, upustiac,
sťa načúvajúc bôľu v sebe — párať,
zrak prižmurujúc chvele, v skubotu[61]
úzkostnom pery, stála, dumela…
„Nuž…?“ testiná vtom, „čože drnčíš tu
sťa stĺp?… Nebadáš, slnce zájde priam?
A nevieš, že aj plátno treba zvárať,
dnes napopoliť…? Rušaj zaraz poň!“
„Ach, pravda“, hlesla, „pravda…“ prebrala sa
jak zo sna prudko, švihla, plachticu
so schoda chvatne strhla za motúzky;
zolvica jej vtom: „Tam máš podplamka…“[62]
„Nie, Marka“, šeptla, „potom…“ „Istá vec“,
mať k tomu, „dosť sa večer nahamká;
má pravdu sama! Neprimeriavam:
no človek nie je — Dubovcov var’ kôň,
alebo… toť, jak kvíka hladoš zasa…“
Z pitvora mihnúc, zžibôtkaly[63] húsky
jej v ústrety, už nesú pre ne von,
trúfaly svorne, lakôtkové kúsky:
i kopŕckaly vedľa, ,ža-ža-žam‘
lichotiac, pritom ukláňajúc hlávky,
stará i skubla plachtu za koniec;
no Zuzke bolo náhlo, podstenou
prebrnkla, sľúbiac im len: „Hej, i vám…“

Po hradskej mohla rovno na Jelšavky
(lúky, kde plátno zvykli bielievať
od nepamäti: lebo odrazená
povyše voda čiarou zhadenou
preteká nimi, priekopou to k mlynu),
tak mohla; no že s ľuďmi postretať
sa nechcela snáď, vyhnúť pribavenia
príčinám chcela možným: cez dedinu
kde aký priechod, spady, uličky,
za tými pošla, mizla pokryjome[64]
jak zlodej tu v striech, tam zas v záhrad stínu,
sťa srnka prebehujúc lavičky,
visiace hybko ponad potokom.
Jak mala popri rodičovskom dome
(stál chrbtom k ciestke), pevne mívala:
Tí budú v poli — alebo kde v dvore
pri práci… no už kľučka zhrkala,
a kuchynským aj zápäť oblokom
zvolala mať jej: „Kdeže, dievča, kdeže?…“
(i bola by ver’ vyhla hlavu, kej
nie kosierky dva vsadenej tam mreže).[65]
„— A veru idem plátno sobrať hore;
treba ho zvárať, nuž sa náhlim, hej…“
„Ľaď, s buka spadol, oddýchnu’ si[66] — Ani
len nenazrieš k nám, mrzko od teba,
dievčička… Či ti príchod zakázaný?
A nebývaš var’ na tri míle zeme…“
„Veď prídem, mamka…“ „Kedy?“ „V nedeľu
naiste — a či, keď už doorieme —“
„Nuž, pri oračke teba potreba,
čo? Poháňaš var’? kvietím podbelu…
či z kužľa sňalas’ na bič galúny?[67]
Ťaj! — Orieš?“ kývla hlavou, „povedzže mi!“
„Už máme málo —“ „Vskutku, behúni!…[68]
A čo tam u vás?“ „Dobre…“ „Dobre ti,
sťa v raji…? (Zuzka sklopila zrak k zemi.)
Viem, slýcham…“ „I čo? — Iste klebety!“
zapýrila sa dcéra. „Veď ja nič,
Zuzanka — kto je nemý, nechže nemý —
Však darmo ani vetrík nesfuní;
bez vetra ani kvet sa nehne maku —“
„Už musím —“ „Verím, lebo pohonič,
ten… Naši sa dnes oba na jarmaku;
len keby šťastne dokúpili — Toť,
jak obstál ujček! Dohnal jalovku
za otelečku,[69] kozu ledajakú —“
„Oklamali ho…“ „Šuknú’[70] po stovku,
ktovie, kde pujlár…[71]“ „Všakove sa stáva.
Nuž s Bohom, mati…“ „Zdravá že mi choď.“

Tým sporšie žatým bzíkla cez medzierky.
Preds’ zazrela-li niekde žíhľavku
(u plotov z jari bystro porastáva),
vše skmásala ju, šupla do zásterky:
súc pamätlivá, že aj potravku
má priniesť húskam, a to je im strava
tá najmilšia —
Tak dôjduc ku mlynu:
dosť tŕpla, že ju totka mlynárka
nevdojak zočí, staví, pozabáva.
Na šťastie dvierka boly priklopené,
na dvorci len hyd — celým staviskom
však otriasalo hukotavé chvenie,
až ťažko uchu: najskôr v hlbinu
žleb chrlil prúdy — I ku rázštubni[72]
prekĺzla; jarok zpod tej rozzlobene
sa vymanivší, bezdným ložiskom
vdol valiaci sa — v ktorom dudnie, ločká,
jak udieral by stále na bubny,
či za bočkou sa kotúľala bočka —
vtom presadila — vtrhla v húštinu
krov všakých[73] (zväčša jelša, košiarka…[74]):
i popri žliebku, cvrkajúcom vodu
na valec kola, jak by z pohárka
nachýleného, napájanom z žriela[75]
na hrobli (— Vravia: nedostať mu dna,
vrie z hĺbky tajnej, luny hádže valom,
a predsa čisté, kryštalu jak svit;
aj mnohá už vraj stvora vyzdravela,
keď chlipla z neho — studeň[76] zázračná,
ni nezamŕza, o Troch kráľoch briežkom
jej svieža zeleň[77], leda zrosená
tým, že ju meteľ pofŕkala sniežkom
a v oku blankyt… Chodia aj z nej piť,
s krčiažky deti pribiehajú cvalom:
hoc mlynár bráni, že mu robia škodu,
cez lúku krížom-krážom chodníky…),
popri tom žliebku, cvrkajúcom vodu,
hor’ brehom, kde sa treba posošiť,
napružiť stavce ani hore bralom,
tak príkrym — nado všetky rebríky —
za okamženie dostala sa k žlebom.
Ztiaď potom vedľa priekopy, kde vŕb
rad stával (zdá sa: všetko staré roby,
bo nakrivené, vetché, v pleciach hrb:
a predsa nové obliekaly zdoby!):
ich ovislými krytá vetvami,
peľala…
Slnko nadhôľnym už nebom
žiarilo, ako rozjatrený krb.
A jeho lúče, v svetového domu
štít zasielané (totiž k siným srazom
východnej steny), sťa by iskrami
bývaly boly: aspoň sršaly,
i zligocúc sa i zanôtiac razom
(či škovránky že zaspievaly k tomu?),
tak vzduchom vôkol, padaly tak cele,
jak preberala nimi pospolu,
i na Zuzkine nôžky pekné biele,
na války ramien, jak sa hýbaly
pri chôdzi, lakťa mihotavé jabko…
a tak i hasly i zas ožily;
vŕb ale v zmladi súce halúzky,
kde riasno, kde len operené slabko,[78]
tak zasypaly, kvietím plápolu
tak obsadily — kŕdľom, ani vrabce —,
že lístky drahokamy svietily
a maňúšky zas sťa by zlaté strapce.
Čľupkala voda, ako popri nej
stúpala Zuzka: zžblnkala hneď plesne,
za svitom behnúc[79] v ihre nevinnej, —
hneď opäť tupo, jak by z mohyly,
z hlbiny čiernej vydrala sa vlna.
Tej prívety však márne pokusky:[80]
jej radosť, plesot jak zvuk diaľnej piesne
zmĺkaly v púšti nikým nevšímané,
sluch nevedel ich žiaden zachytiť —
Skôr zamlúval sa smútok u Zuzky,
stesk vlny druhej, až i ozval zplna;
bo čo raz zvrela, opustiac svoj byt,[81]
zablbotala trúchlo-citedlná:
v ženinej hrudi nové zotriasanie —
jej srdce mäklo, rozpúšťal sa cit…

S tým došla k cieľu. Zodpínala kusy
nachytre. (S desať-dvanásť bolo ich,
rozličnej priadze, šírky; medzi nimi
i tenkých, vyše dvadsaťpásemných
viac, ktoré už-už čerstvo padlému
sa podobaly snehu, plášťu zimy
zeleným luhom…) Kľakla k prvému,
a poťahuje, sberá — merajúc
plátenko okom, prihládzajúc dlaňou
záhyby: lebo vrstva rovná musí
byť, skladná — ináč čo si pomyslia
zas doma?… Zrazu, jak keď koho zdusí
náramne: vzlykla; k srdcu pritisla
pravicu, jak by prehnal ho bol ranou
nôž — zdýmla súžbou, mdlobou ovisla,
i na lakte sa vrhnúc, spierajúc,
začala horko plakať… Nariekala,
až trhalo ňou; žalostila tak:
že od ľútosti pohla by sa skala,
nech s cesty čuje jej plač, spatrí boj…
Bo neskvílila nahlas ani raz,
žalobe ťažkej slovka nepridala,
zadŕhala sa, lkala, fikajúc —
len včude čo vše z úst jej „Bože môj…“
stesk umlkol, i to pritlmený, chrapký[82]
No slzy tiekly voľným prúdom, jak
dážď z pošarpanej chmáry; na plátne
tie šmúžky; to ich rozídené kvapky…
Vtom, jak by ju bol zajal hrôzy žas,
sa strhla divo, zarosený zrak
uprela v pole… (Iste: že by vidieť
ju Ondrej mohol, preto náhly strach —
veď čo mu, luhať znova a sa stydieť?…)
I vzmužila sa; svoj bôľ udatne
premohla, s očú spŕchol slzí hrach —
a sberala zas, sberá rezko, chvatno —

Keď posberala: takoj na briežok
pod chrasťou, ktorá varovala lúčku
od cesty (dobrá hrádza pre statok:
tej neprebrodí ani nevyvráti
— býk rohom —, z trnín, živá, odveká…),
tam rozprestrela plachtu, sniesla plátno,
sviazala v batoh ozaj vrchovatý —
Ktos’ (bolo vtom čuť) kríkol zďaleka:
„Hej, počkaj, Zuzka, zodvihnem ti, hneď…“
(i z hlasu bolo znať, že uteká).
Snáď nedočula — blízko na úpuste
prúd šumel — a či v práce šuchoru;
prisadla, ľahla, zatúžila slučku
pod hrdlom, pravej prsty vnorila,
na podopretie, v trávy medze husté,
a navalila batoh na chrbet,
ba vstanúc, zbočiac k hradskej, poľahúčku
i prekročila ešte prievoru.
Na ceste zaraz postretla sa s Markou;
bo ona bola, čo prv volala.
„No, vidíš!“ zhíkla zrejmou dohovárkou:
„ja bežím, letím… i prst srazila[83]
toť som si… kričím, jačím[84] dúžim hlasom:
a darmo — preds’ len mocuješ sa sama!
Čo myslíš? Veď to ťarcha nemalá…
Veru sa hnevám…“ „Prečo?… Nečula som“,
istila Zuzka. „A to ani slama,
tak uschlo, opáč: lupká;[85] dobieliť
ho už len…“ „Nič, sem z neho polovicu!
Nepôjdem azda prázdna…?“ šomrala
dievčica — „Čo by riekli v dedine?…“
I musela jej z noše oddeliť.
Šly vedno —
„Zuzka“, riekla zolvica,
(aj obzrela sa, či kto neposlúcha),
„však plakala si? — Vyznaj úprimne;
veď (citnel jej hlas) zradily ťa oči…
a nemáš var’ čo trizniť na zolvicu?“
Tu Zuzke plameň šľahol do líca,
počula, jak jej srdce silno búcha;
no pery stisla, k ústam vzniesla dlaň…
„Veď príčiny dosť, verím, jak by nie?“
(zas Marka, galún stúžiac na vrkoči.)
„Mať naša, ach, je prudká ani drak;
dnes zvlášť… Však uver, priam aj pominie
ju prchkosť, skoro ponastúpi skrucha;[86]
hej, oželie vše a sa vytúži…
Nuž neťažkaj si; za dáku ju zlicu
nepováž, Zuzka… neželej, ťa prosím.“
„Och,“ nevesta už bodre, „božechráň!
Už preniesla som, hľa, len plátno nosím…
Ten (pokázala zrakom vpravo v stráň,
kde smiešanina svetla, tône hrala)
hej, Marka: Ondrej viacej zaslúži,
viac, ako že tam chĺpok trávy zrosím,
viac, ako čo bych stále trpieť mala
i trpela vždy rada, vďačne…“ „Tak?…“
stákala Marka, podivená mile.
„Veď i ty — ale neprajem ti, vieš,
ba žiadnej by som toho nedopriala,
tým menej tebe, Marienka — ty tiež,
(kde smiešanina svetla, tône hrala),
chvíľočky, ktoré v kútku preplačeš…“
Zolvica na to, povzdychnúc si: „Však?…“

A domov príduc spešne: ponajatá
jak, zapriahla sa Zuzka do práce.
Sťa na zvrtlíku obracia sa, chváta
po dvore, v dome; kde čo patrilo:
pokoná, mravcom snáša, uprace,
nejedno, pravda, pri pomoci Marky.
Hej, táto, vidiac, jak sa namáha
nevesta, hmýri, napred seba vláči:
vše na pomoc jej bzíkla od topárky,
hoc Zuzke bolo aj dosť nemilo
i riekla všehdy: že veď sama stačí,
že bolo to tam ťarchy, ejha-ha!…
Lež nedala si nijak povedať;
vraj mlieko i tak sa jej vzbúrilo
zas… či to nie pád, kási nástraha?…
Nech odbúri sa! — Len by vriaca smola
či voda bola: šustnúť na smotánku!…
Až, dopočujúc, ozvala sa mať:
„Tototo, ti dám! — Len mu zastydnúť
daj znovek… Chytro pochyť, ponos dbanku,[87]
a potom rušaj, neprestávaj, múť…“
(Akiste ešte omrzelá bola.)
A čokoľvek keď urobila Zuzka,
nech mimo prešla, starostlive vše
sa opýtala svokry: či sa ľúbi
tak…? U nich, môž’ byť, robia inakšie;
veď koľko domov, toľká zvyčaj ľudská…
(Odvrkla jej však leda cez zuby,
ba raz, udretú cmuľkajúc si hánku,
i spurne: „Nač tie večné pochluby…[88]?“)
I zanedlho: pod schodom už trúby
tyčaly[89] plátna, v zvárku hotové;
v kuchyni v rohu, skrytá pod obrusom,
zas dieža s prádlom… Húsky po chôve,
až ťažko ktormu vliecť sa pod pondusom[90]
hrvoľca, šly spať: v cárček u ovčiarne,
ich čučuľkanie[91] ešte počuť; chliev
však jak by spustnul… nedre, negrúli
viac hlvoš[92] — Čbary[93] naplnené, párne
u studne… ešte badať vody chvev
v nich, obracanie neba lučezárne:
k nim majú statky, bažné za nápojom,
či ony v stajeň hybkých na nosidlách —
Rysuľa chrústa si tam pred pôdojom
(čo bola staršia: v svadbu minuli —
i kone pošly, no už v slabších silách…);
len jalovätá, ako občuly
krok niečí vedľa, zavše s nepokojom
sa skubly, mrnkom[94] ďalej dudaly[95]
I ohník v koniec sprašťal v kuchyni,
jak chasník stančiac bystro na ohnisku,[96]
snáď od radosti, že čas k večeri;
tiež nevesta ho skládla, v náručisku
pred chvíľkou z ciene nesúc ráždiny
chlp, kresanice, stružlie, ívery…

I slnce zašlo: povyhlásil mier
vtom večerný zvon — Na zoristých krídlach,
ichž brko v farbách hrá sťa cingelier,[97]
sa spúšťala noc na svet pomaly:
i v prenesmiernom jak by stodolčisku
snop shadzovaný na snop, líhaly
do vrstvy tobôž stíny na stíny.

Scengaly ovce; zrejme domov z poľa
prichádzaly už, s hlukom, bľakotom —
Hneď bližšie sídu; Zuzka však už bola
v ich kŕdli, chcejúc zavčas vylúčiť
im vlastné, pokým neprejde shon dolu
(nu, z jari zas ich treba priučiť:
ináče, ako deti poza školu,
to beží voslep —). Kŕdľa brnotom
sa premávala, bŕdla,[98] prehŕňala;
vábila: Poďse-bŕ, na, šuta, na,
kornutka…[99] Umklo bydľa:[100] jednoducho
ho lapsla, kade stihla, napotom:
Stoj, šaľo! — riekla, pomackala ucho.
Ba naše! Hľa, ,o‘ naša písmena…
I — luče-luč! — ich pozajala vtom
a kŕdlik prútkom k dverciam zaháňala.
Medzitým jahňa schytla na ramená,
bľačiace žiaľne, cele strápenô,
pritúlila mu hlávku, uprímkala[101]
tam (složila ho), hľa, máš matičku!
(Jak žúžoľ bolo čierne, postručená[102]
ním vlnka; iba čielcom hviezdičku
čo malo, sťa tá nad hoľou čo vzplála.)

Hneď zatým biča prask, vrzg, zunot spieže
sa hlásil — zápäť u vrát rázne ,hô!‘…
„Priam otvorím vám!“ kríkla Zuzka svieže,
vybrnknúc z domu takmer zjašeno,
i otvorila letkom dokorán,
až zakvílily krivou nôtou vráta.
„No, keď si len tu!…“ vrkla Ondrejovi.
„Nuž?“ otázal sa. „Variže už máta,
čo? Povedz —“ Zmrzla. „Len tak, rada som…“
však dodala aj hneď. „Veď tak — Boh chráň
aj, že by inak… Ihej, doriadili
sme, chvalabohu! Var’ i pred časom —“
„Nie!“ protirečil otec. „Vážny pán,
nu, Firpataky, mal to tými slovy
— i nezvykol on pletky posbierať —:
vraj na Vincenta[103] — hĺbkou fundamenta
zakorení sa, zbujnie ani menta;[104]
však na Kalista — ešte žatva istá…
Len teraz Pán Boh sám nech vzrastu sily
dá, dobré časy, chvíle príhodné,
bez mrazov… pšenka[105] začne prezerať,
rásť: sťa by denne na ňu pristavili,
však, Zuzka?“ „Iste, ňaňo, k zázraku…“
a pomohla i vypriahnuť — A voly,
hoc odrazu sa octly slobodné:
preds’ — snáď, že kričal Ondrej: „Do maštale,
na miesto!…“ či že sťahaly sa verne —
stúpaly prosto: v pláni[106] súmraku,
sťa veľryby by biele tiahly boly,
tak činiace sa — brny-býky ale
zas, jak by hnaly dva veľpĺže čierne,
tak pozdaly sa rezko zaberať…

A z pitvora či z kuchyne čím diaľ
(bo z otvorených), tým jasnejší plameň
či záblesk jeho na dvor vylietal,
i brnkal rajským vtákom hore, nadol:
až na chvíľku vše utkvel na štíte
cienice[107] — Či tam vetvy rozvité
snáď palmy noci, i na jednu sadol?
Bo vidno, v oddych kolíše sa rád…
I nespieval bár, aspoň trblietal
sa, vôňu i svit razom dýchajúc;
krídlami bavil: hneď ich rozpína,
hneď opäť skladá do vetvových ramien…
Vtom splašila ho bezďak[108] gazdiná:
uletel — či že zodvihla naň kameň?
Nie; do dvier len čo stala, zvolajúc:
„Hej, kde ste, chlapi? Poďte večerať!“
A v izbe samej tichej medzitým
nad jedným z okien štítnych na poličke
už kahanček si svitkal, vzbĺkajúc
vše trepotave, v letku motýľova
sťa peruť: jak by kyvkal k večeričke…
Bo naproti stál stôl, i prikrytím
už hotovým sa honosil a belel;
už na ňom misy dlely (kúpa nová
i pekná, vidieť, kumštu mošovského;
nescvendžia, pravda, teraz, plné súc):
na jednej bočpor[109] žmurká, jak by želel
a plakal žírne slzy, kudlí z neho
sa kúr sťa zápach z kveta — na druhej
síc’ švábka len, no darmo sa kto smiešká[110]
a znevažuje darmo úbohú;
je jedlo našské, sypká ako múka
i skvúca ani srieň; a na rohu
sám chlieb… jak sboru celému by velel,
pri boku kord,[111] i nie viac v pošve dnuká —

I vstúpili dnu. Sadli k večeri.
Za vrch-stôl otec čeľadný, kde mešká
vždy hodnosť domu — pod svetielce. (Ním
až zblýskala mu stred temena pleška,
jak usádzal sa na štít; ináčej
prúd hojný včude sivých kaderí
mu zaľahoval k pleciam mohutným,
bol chlapom ešte — z očú bodrosť kuká,
žil striedme, chápal gazdu úlohu,
tvár pivónia, plná dôvery…)
Po pravom boku prisadol mu syn,
toť Ondrej — Marka chvatom na mištičku
si oddelila a pod pecou v stín
s tým utiahla sa, čupnúc na lavičku
(tak robia dievky). Matka konečne,
tá, ako mala povždy v obyčaji,
i teraz k stolu len tak po stojačky
sa primkla — „Pán Boh nám daj osohu…“
prežehnal gazda, a už bezpečne
(no nemysli nik: na ruvačky-mačky
že — rúče-pekne, svorne ani v raji)
začali chrániť hneď z tej, hneď z tej misy,
načierali si vážne, bezrečne.[112]
„— Ej, mamka“, Ondrej mienil, „prituhej
ste navarili!“ „Nepleť, ani plačky[113]
veď leda mlsne“, vrkla. „Či nie, ňaňo?
Rozsúďte vy…“ „Ba“, zäkal,[114] „veru hej,
je kvašná,[115] žihá…“ „Ešte i ty, Jano!“
na muža ziapla. „Tento — prieberník,
nu, vojačisko!… Kto mu vyhovie?
Čo bude sám med, ešte povie ,kvik‘…
No, ty, ty!…“ „Ja-hľa, keď je taká, áno;
však nestrachuj sa, nedur — zjesť sa zje,
chlap stroví klince!…“ pokojil[116] ju. Vzal
nôž, načiaral kríž spodným stredkom chleba,
i nakrojil ho. „A tu — zadudal —
len pozri, stará, kocúr — on, a koľký,
ľaď!…“ Vzozrel švižkým očkom, i
utiahlo vtom mu kútky. „Ký to…? Z grísy
si ho var’ piekla? — Človek ulomí,
zas zákal… Už v tom čosi väzieť misí!
Čo sa ti sviedlo, povedz —“ Na okolky
nemala času, ešte menej vôle
(tiež stojí, že i trúfala si v seba);
i zazrúc, že ver’ manžel pravdu má,
a vediac aj, že tá vždy oči kole:
odmlčala sa — tvár len smraštila,
sfrungala lyžkou v prstoch, v stolovinu[117]
chtiac-nechtiac nohou durkla v prestupu —
„Ech, jedzže, synku“, trkla vposled, „ja
už dobre viem, kde, v kom mám hľadať vinu!“
a (priliať snáď…) sa zvrtla ku almare.[118]
Muž avšak ďalej: „Ale tak ti treba!
Podistým si sa hodne zlostila —
A kde hnev — to vie každá rozumná
gazdiná: tam hneď po božom je dare,
a nasledujú iné pohromy.
Nie chlieb len skazí — srazí chalupu
on, ba ním celé pokrvenstvá hynú…
Tak zakladá sa všetko v svedomí;
i nestrovíš zlô — jestli povyšinie
sa od žalúdka, v hrdle presedá…“
„A kde je Zuzka?“ naraz zadivil sa
syn, rušal s miesta. „Prečo nejde jesť?“
Však vtom už sestra mykla do kuchyne;
že po ňu, míval iste — posadil sa.
(Len myslel: Či je k stolu posledná?)
„Veď“, začala mať, „vskutku, rada bych
zvedela: čo tá dneska robila
tak dlho v poli, idúc s poludienkom?
To do rozpuku už s ňou!…“ Ťažký vzdych
sa vydral jej z pŕs. „I to ešte niesť
mám sama? Hrúza! — Doma práce sila,
že nevieš, čo bys’ prvej schopila —
čas nestojí, je drahá každá chvíľa;
no ona ciepka sťa by ku hostine,
a voľká, mešká si tam z rozkoša —“
„Že mešká?“ zdúpnel Ondrej. „Poháňala
mi, svedok otec… Však vy chytroša,[119]
vám (hnul sa) lietať! Či má či nie kríla,[120]
kto iba kráča, ten už lenivec…“
„No“, pretrhla ho, „neobloží vienkom,
nie, ako som ju potom vyctila…[121]
„Vyctila!“ zjakol syn i vzbĺkol celý,
pohodil lyžku. „Veru pekná vec! —
Bez príčiny…“ Tu pery sa mu schvely.
„Vyctila? Prečo?“ „Prečo, synku? — Preto:
že v zime mali ste ver’ času dosť,
až moc sa denne láskať, oblizovať,
i mohli ste — krv krv je a nie kosť;
no teraz, keď je jar tu, dôjde leto:
do jarma, lásku do priečinka schovať,
vieš?… I mám právo var’ na tvoju ženu!?[122]
Som mať, som posiaľ v dome gazdiná;
či vzopriete sa? — Dobre: budem hosť,
budete starých jak pavúkov chovať!…“
„Ja, nieže, stará, nie tak…“ gazda v to
(nemohol ďalej mlčať vzdor jedeniu).
„Znáš predsa sama: i Boh láska je,
a táto trvá, nepodlieha zmene,
čo v zime, taká je i cez leto;
však muž zas — a ty, Ondrej, nono, jedz —,
kto múdry zato ktorho vykľaje?
Nik (kýchol), kto má srdce mäsité,
toť, pravda, istí kmotor Rozumec —
A potom — len ju viď! — Ty nevinná!
Nepamätáš sa, už si pozabudla,
jak — verím, dávno tomu! — na Lánoch:
tam práve, kde dnes pre tých hostina —
tam, pomysli len, kde ten starý lôh,
pod medzou si mi hrkútala, húdla,
sťa holubička (tlosknul), čačane…“
„Netáraj!…“ sekla. „Nuž, hľa, vidíte“,
jej Ondrej, „vy tiež podobne ste s otcom…
nič lepšia mojej…“ Vztýčil sa jak jedľa.
„Len kde je…?“ pošiel — S prívetom však: „Toť som!“
už z kuchynských dvier vbehla. (Žiarny plam
sa zjagal v dverách; z dieže šurdžanie[123]
však bolo počuť —) „Čo sa trápite?
(Tu usmiaty zrak vzniesla k Ondrejovi.)
Ja predsa už tam v kuchyni som jedla,
hej — lebo zváram tam, lúh prelievam…“
Jajatka vošiel — jemu riekla: „To vy!
No, sadnite…“ i už zas zmizla tam.
Ten počal, pod pec prisadajúc aj:
„Veď rozmýšľal som, či vojsť, či nie dnuká?
Či, reku, búriť mám váš pravý raj
ja nešťastlivý?… (Vypadla mu kľuka.)
Toť, že len búrim, tresk-plesk robím iba,
ech…“ horko-ťažko kvačku zodvihnul.
„No, nič to, švagre“, gazda riekol. „Chyba
v tom žiadna. Práve, že si nakuknul,
to dobre, Juro! Ondrej vyrozprával
mi v poli ešte, čo ťa potkalo
za nešťastie. — Ej, neresť, neúcta
od detí strašná!…“ „Veru potkalo
nemalô…“ zhorekoval starec; nával
ho citov zvládol, že i rukávom
si vytrel oči. „Dožil som sa: ani
čo bych bol býval pijan, márnotratný…
Z všetkého mám, hľa, kvaku[124] žobráctva…“
„Nič neželej!“ mu Jano. „V prikázaní
čo stojí štvrtom, že sa neplní:
ten skutok spury, nevďačnosti špatný
dovidí ten, čo zdolal pekla brány,
i zhrmí károu a či rozvlní
— bo všaková je jeho pomsty leja —,
a po vinníku šľahne rúhavom…
A nezahynieš, neboj! Nám Boh dával
pomoci — vďaka buď mu horúca! —
podistým za to aj až posaváď:
by zas my sme tiež svojej udelili,
jak komu pilno — mieru abo štipku…
Nuž budeš u nás! — Budeš pracovať,
čo budeš stačiť —“ „Ach, rád“, živo stvrdil,
„rád, Jano… Pánboh mi len popraj sily!“
„Nu“, gazdiná vtom, „aspoň poháňať
nemusí žena, na to nesúca“,
a s uškrnutím šmihla na Ondreja.
(Ten plecom kývol, napchávajúc pípku,
najskorej zapiecť si ju v kuchyni…
a pritom iste koho pomáňať[125] —)
„Poď ale s nami!“ gazda zas. „Tu síce
už ostatky[126] len — Stará, pridajže…“
A starec ani teraz nezohrdil;
prikuľhal k stolu, šuchol šediny —
i zabral sa jesť… až mu vetché líce
oživlo, zhrala ním sieť čierťaže[127]
pri svetle: kde prv jasno, zápäť tieň —
— Vtom bac! na oblok. Všetci ustrnuli,
čo sa to robí. Dupot u okien
priam zatým — Ondrej vpálil: „Čo to? Či tu…?
Hurt! — Okno? Vari skalu praskli veň? —“
Vybehla Marka — „Viem ja, kto tam škúli“,
Jajatka naraz, „nezdobí[128] kto, viem!…“
i odkväcla mu k ústam pošlá ruka,
zachvel sa celý, oči vypľaštil…
Spuchaly žily cez tvár vráskovitú
mu, zhrubly v mžiku — tak sa veľmi srdil.
„Hej, závidí mi, že som pod strechou!
Závidí, že tú večieročku žvem…
nu, nevestisko! — Ona, besná suka!
Juj, zlapajte ju! Ondrej, chlapských síl —
s obuchom na ňu! — S metlou, varechou,
len chytro, chytro — Trepnúť o uhol
ňou, medzi väzy hlobnúť, opariť ju! —
Tá…“ „Citže“ Jano v to, „mlč! Nerob divy;
veď kto zná, kto bol? I už utiekol —
Ba divím sa ti, žes’ tak popudlivý,
starygáň — chrúst, by i len oddrhol…
Jedz radšej! —“ Stíchol. Slúchol. — Preriekol:
„Zabudnú’ som sa — Ale odpusťte!
Ej, veď vám ináč! — Skoro závidím vám,
ba žičil by som: nože okúste…
Nie, nie som tak zlý, žiaden nekresťan;
i v tichu sa len, bez závisti dívam
na vašu svornosť, pokoj prehojný,
na lásku, z nejž, hľa, jem tiež, starý jež —
Nevesta jak med vonia naokolo…“
„Oj“, vyrkol gazda, „ja som spokojný
s ňou!“ — Ondrej: „Pri mne že by ináč bolo?…“
„Nuž a ty, stará, jakže mudruješ?
Sme jedno telo — že i duch, sa mívam…
hneď povedz, ale srdce dokorán! —“
„Nu, poviem, poviem — nechže bude tiež!“

Tu statok zmučal u vrát — Počuť vravu
i zápäť vrzgot, vchádzanie dnu vráty.
A Marka vbehla s chýrom naskore:
„Brat Zuzkin nám to došikoval kravu,
ba dve až, už je s nimi vo dvore…“
Šli obzerať ich takoj, umiestiť
do stajne — pomknúť inam s jaloväty;
i gazdiná, hoc kývla nedôverne.
Len kahanček čo zostal sám a sám,
ba s Jajatkom — však pod pecou už sedel,
a jak ten vzpriamil sa vše čo červ zlatý,
jak keby bol chcel pootočiť trám:
on pukol z fajky, hútal, o čom vedel.
— A prišli zpät. „Nuž, stará, páčia sa ti?“
sa spýtal gazda ženy. „Dobrý chyt!“
predišiel Ondrej. Tá však vetila:
„Vieš predsa: v noci všetky kravy čierne —“
„Ná!“ dlane spľasol v smiechu, „našla žilu!…
Však lampášom si sama svietila? —“
„Veď hej, hej — Zuzka, choď si podojiť…“

A rozjímali ešte o nich s chvíľu,
syn s otcom. Vtiahli v prúd i Jajatku.
Hádali cenu… až gazdiná milú
im prevrtla reč na tú obrátku:[129]
„Dosť toho na dnes! — Spať! — Včasráno vstať!
Vy do oračky — my zas šaty prať.“

„— Prv ale ešte“, riekol hospodár,
„pomodlime sa.“ Vzal s poličky knihu,
roztvoril — vážne zbelela mu tvár —
S tým prežehnal sa — kľakli v náhlom stihu,[130]
mať, čelo oprúc domu o oltár;
a jak predriekal: zaznel vzdych i šepot,
hneď tu, hneď tam zas zašumejúc v švihu,
sťa krídel mieru nadzemského trepot.



[1] večier, o pol večier (básn.) — v polovici, uprostred večera

[2] pritrieliť (náreč.) — prihnať sa, privaliť sa

[3] Báseň vznikla r. 1892. Prvý raz bola uverejnená v Slovenských pohľadoch XII, 1892, 729 — 47. Vyšla potom v treťom sväzku Sobraných spisov P. O.-Hviezdoslava r. 1901. Na prvej strane jej rukopisu je autorova ceruzkou písaná poznámka: „Súvisí s básňou Poludienok. Vidz Sobrané spisy básnické Hviezdoslava sväzok I. Turčiansky Sv. Martin, 1892.“

[4] hruboš (básn.) — hrubý, tučný človek

[5] valistý — silný, tučný, zavalistý

[6] roháč (ľud.) — nadutý, pyšný človek

[7] badka (náreč.) — bodka (v chlebe)

[8] šmačný (nem.) — chutný, dobrý

[9] budunok (náreč.) — budovisko, stavisko, budova

[10] kryvo (neol.) — krytie, strecha

[11] skore, na skore (náreč.) — rýchlo, náhle

[12] vlna vzduchu cudzopasná, / polykajúca korisť na skore — vôňa chleba sa rýchlo rozptýlila vo vzduchu

[13] nízuľký (ľud., demin.) — nízučký

[14] lesina — žrdina

[15] žvavý (čes., skrát.) — shovorčivý, mnohovravný

[16] babuľky (ľud., demin.) — kuriatka

[17] vetvovie (kolekt.) — vetvy

[18] čvirk (básn.) — čvirikanie

[19] čaroslovo (neol.) — kúzelné slovo

[20] kaška (ľud.) — prvosienka, Petrov kľúč

[21] kľúč kašky tu-tam utŕčajúc nový — kaška (auricula) sa ľudove volá tiež Petrov kľúč. Tu má teda pôvod básnikova metafora „kľúč kašky“.

[22] forteň, fortňa (arch.) — bránka na väčšom stavenisku

[23] máčik (náreč., demin.) — máček, mačka, kocúrik

[24] obida (ľud.) — ťažkosť, trápenie, mrzutosť

[25] šteblík — priečka na rebríku

[26] pookaľovať — poobkukovať, poobzerať si

[27] bobáň (náreč.) — chlieb

[28] škrabcovať sa (neol.) — škriabať sa, liezť

[29] urvalec (básn.) — zurvalec, neurvalec, odroň

[30] zmutok (básn.) — zmätok

[31] peľať (ľud.) — bežať, uháňať

[32] utk (neol.) — tkanivo, i útok

[33] … Lež ťažko neprikročiť k utku, / zvlášt, keď tak dlho boly snovalá / v nej drgľovaly — ťažko neprikročiť ku zvade, najmä keď tak dlho sa na ňu v hneve chystala. Slovo „utk“ môže sa v tomto kontexte chápať metaforicky ako „utkatie“ (to, čo sa utká), i neobrazne ako „utkanie“ (bojové stretnutie). Možno, že práve pre túto jeho dvojvýznamnosť zvolil si Hviezdoslav ten slovný novotvar.

[34] kto nôh užiť hľadí — kto sa vie poponáhľať pri chôdzi

[35] šiky tratiť — prehodiť slovo, zažartovať

[36] rôzpust, vo rôzpuste — rozpustenie; nevychovane, rozpustene, voľne

[37] šľah (básn.) — šľahnutie, udretie

[38] lapsnúť (pejor.) — chmatnúť, lapiť

[39] ľapták (pejor.) — mnohovravný človek, táraj

[40] a kapsa na psa — ľudové príslovie o význame prázdnych sľubov, na ktoré sa má niekto nachytať

[41] dôpusta (náreč.) — sliedič

[42] mocko (náreč.) — ten, kto sa motá, darebák

[43] črepkat (ľud.) — hrkať, štrkať, (o puknutej nádobe)

[44] krčah hodne črepká, hodne — puknutý krčah črepká, a je nebezpečenstvo, že sa rozpadne a voda sa z neho vyleje. Tak isto hrozí preliať sa dlho sbieraný hnev v človeku.

[45] žiadna husľa — skorej rúči sláčik — nič príjemného — skorej výprask

[46] prečečúrať sa (náreč.) — prečuchrávať, prečesávať sa, lenošiť

[47] zúbätá (kolekt.) — zuby

[48] bratová — bratova žena, švagriná

[49] klkový — hrubý ako drúk

[50] perkál — látka

[51] odiedzka — poskladaná šatka, hodená cez chrbát

[52] odmíňať — odmädliť, v rukách prať

[53] lyžičník — drevená schránka na lyžice

[54] hmyrom (ľud.) — mihom

[55] hnedky — ihneď, hneď

[56] kopa (pejor.) — veľká žena

[57] zhárať — horieť, prihárať

[58] Nuž vydám túto: Hijo, vopred, starká… — keď túto vydám, budem musieť byť ja, stará, prvá v každej robote

[59] žarký — žeravý, plamenný, horúci

[60] to je! prekonanô! — tak je to s tvojou robotou, už to poznáme!

[61] skubot (náreč.) — škubanie

[62] podplamok (skrát.) — podplamenník, posúcúh, pečený na kraji pece pri chlebe

[63] zžibôtkať (expres.) — zaševeliť (o húsatách)

[64] pokryjome (poľ.) — pokradomky, skrývajúc sa

[65] kej / nie kosierky dva vsadenej tam mreže — keby neboly dva pruhy akejsi mreže, tam vsadenej

[66] s buka spadol, oddýchnu’ si — ľudové príslovie, značiace asi: každému treba oddychu. Ešte i ten, kto s buka spadol, si oddýchol (musel ležať). — Inakšie s buka spadnúť = prísť náhle do neznámej situácie.

[67] galún — úzka stužka vo vrkoči

[68] behún — kto bystro behá, rýchlo pracuje

[69] otelečka (náreč.) — teľná krava

[70] šukať, šuknúť (náreč.) — hľadať

[71] pujlár — pudilár, peňaženka

[72] rázštubňa (náreč.) — predizba

[73] všaký (náreč.) — všelijaký

[74] košiarka — strom, ktorý sa vysádza na ohrady, košiare

[75] žrielo (náreč.) — žriedlo, prameň

[76] studeň (náreč.) — studňa

[77] … o Troch kráľoch briežkom / jej svieža zeleň — správa sa tak studnička na Tri krále, ako by na briežku už zelená tráva rástla, ako by bolo leto. Jej voda totiž v zime nezamŕza.

[78] slabko (demin.) — slabučko

[79] behnúť (básn.) — vybehnúť, zabehnúť

[80] pokusky (demin.) — pokusy

[81] byt (čes.) — živobytie, majetok

[82] chrapký (neol.) — chrapľavý, pritlmený

[83] sraziť prst — otĺcť si prst na bosej nohe, zvliecť kožu

[84] jačať — silne kričať

[85] lupkať (expres.) — plieskať

[86] skrucha (básn.) — skrúšenosť

[87] dbanka — nádoba, v ktorej sa múti mlieko

[88] pochluby (neol.) — chvály

[89] tyčať (básn.) — týčiť sa

[90] pondus (lat.) — závažie, váha

[91] čučuľkanie (expres.) — hlásky húsatiek pred spaním

[92] hlvoš — hltoš

[93] čbár (náreč.) — džber, drevené vedro

[94] mrnk (básn.) — mrnkanie, postenávanie

[95] dudať (ľud.) — praskať, plápolať; mručať, bručať, dudrať

[96] ohnisko — stará pec v pitvore, na ktorej sa varievalo priamo nad ohňom. Dnes sa nájde po dedinách už len veľmi ojedinele.

[97] cingelier — kryštalová, sklená ozdoba na lustri

[98] bŕdnuť — brodiť sa

[99] kornutka — ovca so závitkovitými rohami

[100] bydľa (náreč.) — dobytča, hoviadko

[101] uprimkať (náreč.) — pritúliť, utíšiť

[102] postručený (náreč.) — sčerený, zvlnený

[103] Vincenta — 5. apríla

[104] menta — mäta (rastlina)

[105] pšenka (skrát.) — pšenička

[106] plán — riečne koryto so zahatanou pomaly tečúcou vodou

[107] cienica — kôlňa

[108] bezďačne (čes.) — nechtiac, nevoľky, mimovoľne

[109] bočpor (nem.) — pľúcka s omáčkou, „pajšle“

[110] smieškať (neol.) — zosmiešňovať

[111] pri boku kord — pri chlebe položený nôž

[112] bezrečne (neol.) — bez reči, potichu

[113] plačka — voda, v ktorej sa pláče prádlo

[114] zäkať — zechkať, povedať ech

[115] kvašný — kyslý

[116] pokojiť (neol.) — upokojiť, utíšiť

[117] stolovina — drevo stola

[118] almara (lat.) — skriňa

[119] chytroša — schytralá, prefíkaná ženská

[120] kríla (ľud.) — krídla

[121] vyctiť — vyhrešiť, nadať

[122] Údel mladej dedinskej nevesty nebol donedávna závideniahodný. Nevesta v dome mužových rodičov sa pokladala predovšetkým za novú pracovnú silu, ktorou mohla disponovať svokra. Osobná sloboda nevesty stlačovala sa na minimum, práve tak, ako pri dievčati sa potlačovala sloboda samostatného rozhodovania o vydaji.

[123] šurdžanie (expres.) — zurčanie

[124] kvaka — ohnutá palica

[125] pomáňať (náreč.) — pohladiť

[126] ostatky (ľud.) — zvyšky jedál

[127] čierťaž — čiara, hranica; sieť čierťaže — sieť žiliek, vrások

[128] nezdobiť (neol.) — nezbedu robiť, vyčíňať

[129] obrátka — iný smer (v reči)

[130] stih — chvíľka





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.