E-mail (povinné):

Elena Ivanková:
Glosy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Katarína Náglová, Christián Terkanič, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová, Katarína Sedliaková, Peter Plavec, Karol Šefranko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 49 čitateľov

Starodávne spôsoby

[1]Max von Boehn vo svojej knihe píše o tom zábavné drobnosti:

Tridsaťročná vojna[2] zapríčinila v Európe úžasné zdivočenie mravov, odstrašujúci príklad toho, čo zapríčiní dlhá vojna. Ale — protiklady sa stýkajú — práve to prinieslo potom smiešnu etiketu, ktorá nám je ešte menej pochopiteľná ako predošlá surovosť.

Knieža Epernon[3] a maršal de Vitry spolu nabili arcibiskupa z Bourdeaux; knieža z Orleánsu[4] dal kardinálovi Richelieuovi[5] v jeho vlastnom paláci pár zaúch; knieža Karl Ludwig z Pfalzu[6] a princ Georg z Hannoveru[7] pri tabuli vydrali svoje manželky, keď sa im niečo znepáčilo. Stolové nariadenie rakúskeho arcikniežaťa z roku 1624 upomína gavalierov, aby čisto oblečení a triezvi prišli k stolu, aby si prsty neoblizovali, do obrusu nesiakali, na taniere nepľuvali.

Pomoranské a meklenburské kniežatá v ten istý čas zakazujú hlasné vykrikovanie v čase stolovania, i upozorňujú pánov, aby sa koštiaľmi a nádobami na pitie nehádzali, servítky v myšlienkach do vrecka nepchali…

Keď sa mladí zemani, Edelknaben, priveľmi samopašne správali, zaviedol ich komorný pán do kuchyne a ubil ich. V Londýne najväčšiu radosť zemianskej mládeži robilo po uliciach šarapatiť vo dne v noci. Prepadli kočišov a nosidlá (Sanfte), ubili nosičov a sluhov a strašili dámy.

Bitky, hlúpe a nemotorné kúsky vyčíňali i na nemeckých univerzitách; tárali a vystatovali sa jeden pred druhým. To sa u jedného zo študentov vystupňovalo na takú surovosť, — ako píše Friedrich Lucas[8] roku 1662 z Heidelbergu — že v anatomickej sále zožral funt surového mäsa z mŕtvoly obeseného. I deti boli strašne surové. Farár Hartmann videl v Holandsku, ako sa deti tým bavili, že psy naháňali, chytali a do smrti zbili, čomu sa dospelí len smiali ako dobrému vtipu. Zvery trápiť bol dovolený špás, to dokazujú aj obrazy z tých čias, ako sa chlapci bavia s poviazanými vtáčikmi. O surovosti a nemravnosti tých čias rozprávajú úžasné veci Mascherosch a Grimmelshausen,[9] dobrí znalci obdobia po tridsaťročnej vojne.

Aby sa človečenstvo vymanilo z tejto divosti a spustlosti, potrebovalo mravné zákony, ktoré by boli vedeli zahatať a zastaviť tú ohromne špinavú vlnu, čo sa valila na celú Európu. A povstala etiketa. Ľudia konečne zunovali surovosť a začali túžiť po krajšom, čistejšom živote.

V XVII. storočí sa etiketa vyvinula až na vedu. Predtým myslel každý len na seba a svoj vlastný blahobyt, poznali len vlastné práva, a nijaké povinnosti, etiketa sa usilovala vymedziť požiadavky jedného voči druhému.

Tento pokus priniesol toľko zvady a hriechu, že otázky etikety pomaly vypĺňali záujem celého sveta, ľudia ešte i náboženské škriepky začali ponechávať.

Smiešne nám je dnes, že ľuďom XVII. a ešte i XVIII. storočia etiketa zapríčiňovala toľko starostí a trápenia, ale človečenstvo potrebovalo toto štádium ako prechod k slobode. Vestfálsky mier[10] sa nemohol uzavrieť, lebo Švédsko a Francúzsko sa hádali o to, kto má prv vojsť do dvier dvorany; konečne šli Francúzi do Münsteru a Švédi do Osnabrücku. Gottfried Stieve, autor tých čias, píše, že „ťažký a povážlivý punkt bol podpísanie písiem tohto mieru. Nevedeli sa dohodnúť, aký titul majú dať cisárovi a aký iným kráľom, kto sa mal horevyššie, kto nižšie podpísať“ atď. Dlhoročné vyjednávky o mier boli preplnené škriepnymi otázkami o takýchto veciach. — Bože, daj, aby to po tejto vojne tiež tak nebolo!…

Listy hanoverskej princeznej Žofie sú zväčša plné správ, ako ju kde prijali, aké úcty vzdávali, aké tituly dávali jej manželovi. Keď roku 1679 cestovala do Francúzska, potrebovala celý svoj um na to, aby sa slušne správala, komu, kedy aký kompliment povedala, kedy, ako na ktorú stoličku si sadla… V týchto otázkach boli vo Francúzsku práve takí malicherní ako v Nemecku. Pani de Motteville píše vo svojich rozpomienkach, že najvážnejšia otázka na kráľovskom dvore bola, kto si smie v prítomnosti kráľovnej sadnúť a kto nie; kto mal právo na fotel, kto len na stolček — taburet, kto sa smel na koči viezť do Louvru a kto musel ísť pešo atď. Menovite žiarlili medzi sebou na to, čí voz sa smel prv viezť pred vráta kráľovského paláca, otázky pre nich také dôležité, že sa niekedy krvou skončili.

Na sneme Regensburskom roku 1622 španielsky poslanec gróf Onate a veneziánsky legát Gritt sa v cisárskej kaplnke pobili, lebo každý si osoboval právo prvý vstúpiť do dvier. Vo Viedni roku 1665 poslanci mesta Mantua a Genua sa pri procesii na Zelený štvrtok taktiež pobili a trepali sa voskovými fakľami okolo uší; a v Ríme sa dlho nemohli konať procesie, lebo sa frátri nevedeli dohodnúť medzi sebou, ktorí majú ísť prv, a skončilo sa to každý raz bitkou. Markíz de St. Maurice rozpráva, že francúzski gavalieri sa pri veľkých dvorných slávnostiach, divadelných predstaveniach paličkami bili a že ich vojaci museli rozdvojiť. Aby sa tieto priečky konečne zavŕšili, v Sasku r. 1680 vypracovali dvorný poriadok, ktorý ľudí k dvoru súcich podelil do päťdesiatich dvoch tried, konečne spravili z nich len tridsaťdva tried. Tituly a oslovenie boli nemenej dôležitou vecou predpismi riadenou, na čo bolo treba celé štúdium, kým sa v nich človek vyznal. Tituly z roka na rok boli obšírnejšie. Až do roku 1687 sa menovali popredné rodiny v Norimbergu „šľachetné, silné a blahorodé“, neskôr žiadali už „vysokorodené“ oslovenie pre seba. Paniam patrili titul „cnostná a čestná“, až do XVII. storočia, potom chceli byť už „vysokoblahorodé“.

Do roku 1660 dievčatám sa hovorilo „Fräulein“[11]; oslovenie sa stalo neskôr všeobecné. A najvačší titul pre každú ženu je predsa len „matka“.



[1] Starodávne spôsoby. Národnie Noviny, 47, 1916, č. 79, s. 3 — 4.

[2] tridsaťročná vojna — európsky konflikt v rokoch 1618 — 1648, ktorý bol dôsledkom hospodárskych, politických a náboženských rozporov medzi európskymi feudálnymi štátmi. Tridsaťročná vojna sa stala prvým celoeurópskym vojnovým konfliktom a mala pre strednú Európu ťažké následky (utuženie nevoľníctva). Skončila sa kompromisným Vestfálskym mierom.

[3] Epernon — správ. Épernon, Jean Luis de Nogaret, francúzsky vojvodca a štátnik

[4] d’Orleans — orleánsky; meno niekoľkých vetiev francúzskeho kráľovského rodu (od r. 1344)

[5] Richelieu, Armand Jean du Plessis (1585 — 1642) — francúzsky štátnik, kardinál, prvý minister Ľudovíta XIII. a faktický vládca Francúzska od r. 1624 až do svojej smrti. Značne posilnil veľmocenské postavenie Francúzska.

[6] Falcko - bývalé nemecké kniežatstvo

[7] Hannover - najsevernejšia oblasť bývalého pruského kráľovstva

[8] Lucas, Friedrich Paul (1664 — 1737) — francúzsky cestovateľ a obchodník

[9] Grimmelshausen, Hans Jacob Christoffel von (1625 — 1676) — strávil svoju mladosť ako dobrodruh v táboroch tridsaťročnej vojny

[10] Vestfálsky mier — podpísaný po skončení tridsaťročnej vojny r. 1648 v Münsteri kompromisom medzi cisárom a švédsko-francúzskou koalíciou. Po ňom sa Francúzsko stalo najsilnejšou mocnosťou v Európe.

[11] Fräulein (nem.) — slečna





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.