ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[150]Máte dnes narodeniny a mne sa patrí prísť k Vám, aby som Vám povedala, ako sa tu teším.

Ó, Národnie Noviny moje drahé! Viete Vy, čo ste nám vždy znamenali, čo nám znamenáte?

Mala som päť rokov, keď som Vás po prvý raz videla. V cudzom nepriateľskom Prešporku sedelo malé dievča a pýtalo sa svojej matky: — Mamička, čo je toto? - A to toto bola litera N v Národných Novinách.

Poznám Vás teda už dosť dávno. A od tých čias Vás milujem. Ako decko som čítala Chýrnik… prirodzená vec, to bolo prvé, čo som vo Vás hľadala… ukradomky som Vás čítala, lebo prišiel čas, keď ste ma viac zaujímali ako moje knihy.

Čo škola, ulica, cudzí svet v nás národne kazili, to rodina, dom a Národnie Noviny naprávali.

Mne sa to stalo pojmom: Martin a Národnie Noviny.

A keď som ako dvanásťročná po prvý raz prišla do Martina a videla som u Mudroňov nápis „Národnie noviny“, prešiel mi mráz úcty a obdivu — teda tu, tu sa ony píšu…

Baťko Hurban, Čajda,^[151] Pietor,^[152] Škultéty — nuž či každému Slovákovi neklope srdce rýchlejšie, keď si pomyslí na týchto mužov?

Ešte len i to slovo tlačiareň robilo na mňa dojem — lebo veď tam sa tlačili. A to, čo ste znamenali nám, to platí i na tých iných.

Koľko tichých slovenských fár v zabudnutých, zapadnutých krajoch ste obživili! Koľko malých skromných domácností očakávalo Váš príchod. Vy ste boli slovenským priateľom. Starí Vás kritizovali, rozumovali, mládež sa z Vás oduševňovala. Vďaka Vám!

Tak ako Amerika pokladá za pravých Američanov len tých, čo pred pár sto rokmi prišli na povestnej lodi Mayflower,^[153] tak my sme držali len tých za Slovákov, čo čítali Narodnie Noviny.

Bolo to zvláštne fluidum, čo vychádzalo z Vás — fluidum spolupatričnosti všetkých tých, čo vás čítajú…

Prešli roky.

A jedného dňa som s klopaním srdca očakávala poštára: objavil sa vo Vás môj prvý článok…

Bola vojna — a predsa to patrí medzi moje najkrajšie životné spomienky, keď som mohla písať do Národných Novín!

Pri maličkej lampe, pri sviečke sme písali — nič to zato — Národnie Noviny volajú na nás — spolupracovníkov niet, všetko je na vojne, Národnie Noviny volajú, my, ich poslušné deti, im musíme pomáhať, máme im za čo ďakovať, hodina vďaky je tu.

Oh, ako sa mi niekedy nechcelo písať! Predsa som pracovala — veď išlo o Vás!

A dnes slávite narodeniny, nuž blížime sa k Vám i my a želáme Vám dlhý, šťastný život.

V srdci cítim malú nespokojnosť… už nepíšeme do Vás… a to mi je ľúto… hja, svet sa zmenil! A keby sa to pri gratulácii patrilo, vzdychla by som si…

Takto však sa len usmievam a vravím Vám: Národnie Noviny moje drahé, milé, starodávne. Ľudia sa menia, svet beží — prosím Vás, Vy sa nezmeňte, zostaňte terajšej generácii tým, čo ste boli nám, a zostaňte i budúcim generáciám, ktoré ešte spia v lone ďalekej budúcnosti: buďte i nám svetlom, svetlom lásky k národu, vatrou, čo ďaleko svieti, aby sa okolo tejto vatry zišli všetky deti Slovenska, či si tak: či inak želajú budúcnosť národa! Len aby tá láska bola čistá, úprimná a statočná. Keď sú i cesty rozličné, po ktorých kráčame, cieľ nech je ten istý: silné, zdravé, verné, dobré Slovensko!

A tomuto cieľu svietite Vy, Národnie Noviny, to vám želá Vaša úprimná žiačka.

N. (Elena Ivanková)