Zlatý fond > Diela > Od trištvrte na osem do ôsmej


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Od trištvrte na osem do ôsmej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ján Gula, Michal Belička.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov

Od trištvrte na osem do ôsmej

(Malé črty z veľkého mesta)

Totiž, že je už trištvrte na osem ráno. Ako to viem? Hodiniek, pravda, nemám u seba, ale predsa viem: v našom dome zacengal práve obecný „zřízenec“ — neviem, ako to po našsky povedať — a to je znak, že je trištvrte na osem a treba sa brať na prednášky. Uponížil som sa teda z pántu, na ktorom sedávam — z tretieho poschodia — a zišiel do brány. V bráne asi tucet dievčín čaká obecný voz, ktorý odváža z domov popol a smeti. Sluha — furták, hľadí vždy dievčine nasypať popola kdekade; menovite je rád, keď jej ho nasype za voľný kabátik…

A čo sa to stalo s mojou ulicou? Vo dne tichá, smutná, teraz oživená, zaplnená ľudstvom, akoby neležala v predmestí, ale niekde v centre samého hlavného mesta. To ľudia idú za svojím denným povolaním.

Veru indy v nej všetko značí udalosť. Nech pred večerom, menovite v lete, pes zabreše, všetko hodí sa do okien, čo sa to tamvon robí. Alebo nech pán domovník z čísla dvadsiateho prvého dá si ušiť nový kabát, celá ulica sa háda, koľko zlatých zaň vysypal. Nech pán medicinae univ. candidatus[1] Tuček (dvadsiaty semester) urobí predskúšku z botaniky, idú všeobecné reči o tom, čo si doktori počnú pri takom veľaučenom konkurentovi, ktorý len na botaniku venoval desať rokov štúdia. Nech verklikár nezahrá popoludní „Fischerin du kleine“…[2] ale napríklad: „Nejde to“… alebo: „Vandrovali dráteníci“… celá ulica tuší, že dnes je snáď kritický Falbov deň.[3] Slovom, žije a tyje tu pletka, klebeta a politika malých záujmov, ako kdekoľvek inde, ako i v každom malomestskom hniezde.

Ale zato nemožno tvrdiť, že by sa nikdy nič významného nebolo v našej ulici prihodilo. Napríklad pred dvoma rokmi vyšiel z našej ulice ťažký, nízky voz, a síce naložený sudmi, pravda, prázdnymi; hrkotal nesmierne po dlažbe, čo spôsobilo v tichej ulici všeobecný úžas. Ukázalo sa hneď, že sudy boli naložené vo výčape, v našej ulici ležiacom, kde sa meria práčsky ležiak.[4] Urobilo to výčapu takú reklamu, že v ten deň všetko bežalo doň po pivo a na pivo.

Áno, život v našej ulici je idylický, malomestský, akoby sa neodohrával desať minút od hlavného mesta, ale niekde ďaleko na vidieku. Zato naša ulica nie je celkom bez významu: nosí meno značného spisovateľa, ba minulého roku dostala sa náhodou i do novín i na plagáty. A to mnoho dopomohlo k jej sláve.

Ej, boli to pohnuté časy, akých tu v ulici nikto nepamätá. Naša pani domovnica chodila celé tri dni ako zabitá; zabudla i do lutrie vsadiť, vzdor tomu, že práve v tie dni bol linecký ťah. Stalo sa to takto. Slečne Amálii P…, tridsaťosem a polročnej, „zaběhl se“ psík, malý pinčlík: takej a takej farby, takej a takej srsti a štatúry,[5] s takým a takým obojkom — vôbec bol opísaný verne, dľa prírody, ako kedysi dobrodziej Zalewski, keď to utiekol z Viedne so sto päťdesiatimi tisícmi poštových peňazí. Poctivý nálezca dostane dvadsať zlatých.

Philosophiae candidatus[6] Městecký behal celé dni ulicami hlavného mesta — nemal náhodou vtedy privát[7] — zodral jedny podošvy, čo hľadal pinčľa, a nič. Ja sám počal som sa nápadne interesovať o pinčľovské fyziognómie, že mi ho šťastie zaženie na oči. Pán Wopálka, hokynár[8] v našej ulici, u ktorého som riadne kupúval kvargle a reďkev, referoval mi, aká je slečna Amália nešťastná, že sa len toho bojí, že jej pinčlík upadol dákemu lotrovi do ruky, ktorý ho predal do fyziologického ústavu[9] na experimenty. Zúfalosť slečny Amálie som konečne pochopoval. Videl som neraz, čo sa so psíkmi v ústave fyziologickom robí, a nielen so psíkmi, ale i s nešťastnými rigorozantmi.[10] Čo, jestli by ja bol ten poctivý a šťastný nálezca! Slečna Amália má vraj mimo psíka i trojposchodový dom a šparkasovú knižku… Bežím do fyziologického ústavu, prehliadam obete vedy, totiž psíkov v klietkach — ale kde nič, tu nič. Rezignoval som na odmenu, i philosophiae candidatus Městecký, i plagáty po všetkých rohoch ulíc sú zalepené ohromným plagátom, že beseda „lakýrníků“ „Motýl“ bude vtedy a vtedy poriadať závodenie na kolkárni, a síce o živé prasa a škatuľu viržiniek.[11] A tu naraz milý pinčlík vráti sa a to sua sponte[12] k svojej veliteľke. Ale aký! Ublatený, pohryzený až strach. Zunoval sa mu pri starej panne staromládenecký život, zišla mu možno na um naša: „… A ja si za vŕštek zájdem, tam si ja frajerku nájdem“… i vybral sa za dobrodružstvami na necivilizovaný vidiek. Tam mu tak zosekali pľundre[13] jeho sokovia.

Od tých čias nebola naša ulica vyrušená v svojom tichom živote ničím, iba vlani, a síce v prostriedku júla, príjemným cengotom spiežovčeka. To prišiel starý pán Franta, čo to kúri z tej krátkej pípky,[14] so svojím šumným vozíkom i do našej ulice, s vozíkom, ktorým rozváža sa po meste zmrzlina vanilková, malinová — vôbec akú si len rozkážete. A bola veľmi dobrá, ako sa všeobecne tvrdilo.

Nuž a teraz, o trištvrte na osem takto ožila táto naša krotká ulica! Oproti je c. kr. trafika, v nej môj dvorný dodávateľ tabaku. Pán Filip Zaplatil je značná osoba v našej ulici. Mimo tabaku a mariek predáva i všetky časopisy, okrem konfiškovaných. Hľa, tam sú vo dverách vyvesené. „V úterý dne“ toho a toho, toho a toho roku a mesiaca: teda dnešné číslo. On zná všetky svetové udalosti: kto sa kde obesil, lebo otrávil arzenikom,[15] alebo hlávkami zo švíbaliek, komu včera odhryzol rukáv fiakerský kôň, alebo koho zadlávila tramvaj. Vôbec, je to človek sčítaný, stelesnený lexikon zábavy a vedomostí. Pritom pestuje i vysokú politiku, rúca staré štátne útvary a stavia miesto nich nové, a to s takým úspechom, že pán Vejhodek, „truhlář stavby a nábytku“, po našsky stolár — nemôže pochopiť, prečo nespravili nášho pána Zaplatila dosiaľ aspoň veľposlancom v Majlonde alebo u princeznej Trebizonskej.[16]

Ja zas, ako človek od remesla, môžem povedať, že pán sused Zaplatil má živú spisovateľskú fantáziu, ba tlie v ňom nemalý kus talentu do pera. Číta riadne všetky romány, ktoré vyšli a vychádzajú v odpoludníkoch denných listov, čím rozšíril nesmierne svoj obzor. Často pred večerom ponúkne ma v svojej tichej trafike stoličkou a tu, nerušení ničím a nikým, lúštime spoločne všelijaké problémy, napríklad prečo Piperger, pražský kat,[17] zomrel hneď nato, keď popravil tých zločincov v Kutnej Hore. Často sa i radíme spolu, ako by sa tá alebo tá história moja mala skončiť; a pán Zaplatil, hoci nebol nikdy vojakom, predsa je veľmi ukrutný — chce mi všetky figúry pobiť, nechať len mesiac, aby svietil na opustené mohyly mojich úbohých hrdinov…

Pán Filip stojí za pultom a pije svoju kávu. „Co vám libo?“ pýta sa ma tak chladno, akoby sme nikdy neboli mali literárnych stykov medzi sebou. Poviem mu, akú cigarku si žiadam — podal mi ju a ponosuje sa, že jeho trafika je veľmi obliehaná, takže už dva razy musel vstať od svojej kávy.

„Dobrý ’tro!“ Vbehla akási mladá ženská a schytila nemecký denník z pultu a už letí von. To je slúžka abonenta pána Pernera, hospodárskeho správcu v odpočinku.

„Jo, jo!“ prihovára sa žoviálny pán komisár od polície. „Co dělá influenza?“[18]

Chcel som mu stisnúť ruku, ale on akoby ma nevidel, berie do ruky škatuľku s kubami.[19] To ma trochu zamrzelo. Práve včera večer som sa s ním zoznámil u údenára Hodysa pri večeri, kde ma pán komisár naučil, ako sa má oblúpiť horúci „poliak“,[20] aby ani kúska mäsa nezostalo na gumovitej koži.

Pán komisár obrátil sa k trafikantovi:

„No — copak dělají naše ješev? Vyhrály?“

„Ale kdepak!“ smeje sa náš Zaplatil a vysvetľuje, že lósy v dobročinný prospech majú tú zvláštnosť, že vyhrá dobročinný cieľ.

,Ješev!‘ lámal som si hlavu, musel som uznať, že o podobných lósoch som nikdy nepočul. Chcel som zvedieť vysvetlenie od môjho pána suseda, preto som i zostal, hoci som bol urazený, že ma pán komisár tak nápadne ignoruje.

„Musím do kanceláře,“ vyhovára pán komisár u mňa svoj priestupok. A vskutku odišiel, len čo si cigarku zapálil.

„Ješev?“ opakoval moju otázku pán Zaplatil, keď som sa ho pýtal, čo to predáva za japanské lósy. „To je tohle,“ a podal mi z nich jeden exemplár.

Boli to známe peštianske jó szív lósy.[21]

Vyšiel som na ulicu. Valí sa ňou zástup ľudstva, všetko jedným smerom — do mesta. Pridal som sa i ja k ostatným.

Predo mnou kráča štíhla dievčina, trochu má zapadlé prsia a dlhé ramená. Dlhé možno od toho, že nosí v rukách knihy. I teraz ich má peknú kôpku. To je slečna učiteľka z dievčenskej normálky.[22] Inokedy rada sa obzerá, ale teraz stúpa rezko a neobzrie sa, vzdor tomu, že ustavične kašlem. Iste jej je tiež náhlo.

Pred ňou ide burš[23] vo vysokých čižmách, ale pomaly, takže ho ona predbehne. Obzrel sa na ňu, ale hneď odvrátil od nej zrak. Nebolo to nič pre neho. Prešiel som popri ňom i ja — z náprsného vrecka vyčuhoval mu zložený v dlhú osmorku zošit akýchsi poznámok. Burš ide už raz pozrieť, čo sa s univerzitou robí. Jeho tvár vyráža hlbokú melanchóliu, wertherovský svetobôľ po včerajšom „Kränzchen“[24] u „Zelené žáby“.

Oproti nám ide, a síce prostred ulicou, veľmi voľným krokom pán František Kožný, majiteľ domu v našej ulici, domu dvojfrontového — druhý front obrátený je do súbežnej ulice — tučný, nízky pán, ale „čelom dotýka sa hviezd“, ako spieva Horác.[25] Je dôstojníkom mestských gardistov, radným pánom, čili konšelom, členom jednej, druhej, snáď i tretej komisie, čestným členom „podpůrného fondu kominíků“ a mnohých iných vlasteneckých spolkov, zakladateľom spolku toho a toho etc., etc. Dnes vyšiel tak včas na prechádzku preto, lebo slávi deň pamätný, keď totiž práve pred päťdesiatimi dvoma rokmi prvý raz malo svetlo sveta príležitosť ho spatriť. I kapela mestských granátnikov[26] dala mu dnes ráno „zastaveníčko“ čili serenádu na trúbach, bubnoch, flétnach, ťapšiach a cengálkach. Díva sa na okoloidúcich blahosklonne, akoby prijímal ich hold, ktorý by mu mali všetci prinášať. On jediný nejde do úradu.

A závidí mu to pán Anton Zaufall (nevie sa, či je to Zufall a či „zoufal“ alebo „coufal“), majiteľ rukavičkárskeho závodu tam v meste. Sklep a sklad má totiž v meste; on i s famíliou, kým nezbohatne, musel sa utiahnuť do predmestia. Je človek nesmierne ctižiadostivý; chcel by prísť dajak do novín a tiež stať sa dvorným dodávateľom kráľa Tippu-Tippa alebo v najhoršom prípade perzského šacha.[27] Na nešťastie šach obišiel na minulej svojej ceste práve toto mesto — plány pána Zaufalla vypadli zúfale. Nedarí sa mu, nedarí: vymyslel i „Excelsior rukavičky“, i rukavičky „a la Emma Turolla“,[28] a nemôže a nemôže vyniknúť nad svojimi mnohými konkurentmi.

Tu sedí tučná ženská, červená ani upečený kapún, vôkol seba narozkladala celý systém medených nádob rôzneho kalibru. To je dodávateľka mlieka pre istý počet domov v našej ulici. V najväčšej z tých mnohých medeníc ešte vidno pozostatky tej tekutiny, ktorú ona mliekom nazvala. Pri trotoári stojí jej vozík, pred ním rozvalení psi. Sú veľmi skľúčení — možno sa im dala gazdiná toho mlieka nachloptať a to ich tak hodilo o zem. Pretože nemá inej roboty, oddala sa literárnym pôžitkom: číta včerajší odpoludník ktoréhosi listu; zaujíma ju tuho, či hrdinu románu už konečne obesili a či im zas uskočil — uskočil už tri razy z temnice a raz spod samej šibenice.

Pribehlo k nej dievča s nádobami, naplnenými pomyjami a oplakmi. Táto dodávateľka mlieka je spolu i riadnou odberateľkou pomýj z tých istých domov. Čo robí s tými pomyjami? Či totiž idú napred do kravy a len tak do mlieka a či rovno „zo šafľa do šechtára“, vlastne do medeníc; na tom samy doktorské kapacity si lámu dosiaľ hlavu a neprišli dosiaľ k žiadnym výsledkom — ergo, sub judice lis est.[29] Nám laikom predbežne postačí nezvratná istota, že mlieko razí nesmierne pomyjami.

„Má úcta!“ volám na pána F… Poznal som ho, hoci je dnes v dôstojníckej uniforme; neviem, prečo sa do nej hodil. Ide tiež do mesta, snáď na vohľady. Pán F… je známy pôvodca vychýrených vojenských noviel,[30] v ktorých hrajú rolu morózni, starí, plešiví, podagrou[31] súžení oberšteri, ako: Ritter von… alebo Baron von…[32] a ich mladé, osemnásťročné, čiernooké a -vlasé, ohnivé, zvodné panie. (Oberšt musí byť aspoň po druhý raz oženený, ak chce prísť do novely.) Pri týchto paniach je nahromadený nebezpečný materiál: adjutanti, ordonanci, lajtnanti[33] — rozumie sa, všetko mladí, pekní a podobná čeliadka. Pani oberštka — sú to obyčajne Maďarky, pardon „Uherky“ — v takých okolnostiach klame starého žiarlivca. Ale konce noviel nebývajú vzdor tomu zúfalé; starý oberšt má dobré srdce, „sladké jadro v tvrdej škrupine“, lajtnanta sekne iba do rebár a hneď nato zomrie na porážku. Lajtnant sa vylíže pod nežnou opaterou mladej vdovy.

A pán kolega salutuje mi len z milosti. On síce nebol nikdy ku mne kolegiálny, ani včera, keď nemal na sebe uniformu, ale aspoň ma potľapkal po pleci a spýtal sa: „Jakpak, pane kolego?“ Viem, že ma vždy ľutoval, že sa nehýbem vo vyšších sférach, ale zostávam ako prikovaný kdesi k dedinskému blatu a márnim čas i atrament ospevovaním dedinských krások, ktoré si mastia vlasy a čelo do ligotava vlaňajším sadlom. Ja uznal som vždy, v čom je chyba, ale čo robiť? Arva fuisti, Petre, arva eris,[34] t. j. po slovensky: nebude zo psa slanina — sedliak zostane sedliakom. Dnešné jeho pokračovanie ma predsa len urazilo. Ani sa ma nepýta, kam idem.

„Kampak, pane kolego?“ pýtam sa ho zato ja.

„Ke kontrole, příteli!“[35] odpovedal, zacengajúc šabľou.

Tá uniforma ho tak pomútila.

Všetko ide dakam, iba pán Perner, hospodársky správca v penzii, sa nehýbe. Odostrel si oblok, ideme práve popodeň, vidno ním rovno do spálne. Ligoce sa na posteli čosi okrúhleho, ako mesiac v splne: to je plešina na temene pána Pernera. Rozložené ruky držia nemecké noviny, už dnešné. Ej, všetkých nás, všetkých do dobrej penzie a po smrti do neba!

Zblízka zaznieva k nám Filipović-marš.[36] Tak ho hrávali vojenské bandy, keď vojsko v Bielu sobotu po Vzkriesení defilovalo pred zbrojmajstrom barónom Filipovićom. Filipović je už na božom súde, ale jeho pochod zostal tu na svetskom blude, žije tu, medzi nami. V mojich ušiach znel predlanským asi dva mesiace: tak som sa ho nasýtil pri spomenutej paráde. Túto rozpomienku na nebohého zbrojmajstra vyvolal v nás hvízdaním pekársky učeň, ktorý vliekol na hlave ohromný kôš, naplnený slanými vekňami.[37] Sú ešte horúce — ale učeň nerobí si z toho nič; hvízda si pochod a fumiguje[38] okolie, kým nezmizne v najbližšom hokynárstve, kde zloží čiastku nákladu. Bol by takto šuhaj dúži, len ľavá noha mu už zakáša — osud to všetkých pekárov. Keď mu začnú zakášať obe, iba potom bude môcť pomýšľať na kúpenie trojposchodového domu v našom predmestí.

Tu z brány vyšiel pán stenograf Jozef Pírko, zapäl kabát, natiahol rukavice a vyšiel doprostred ulice z trotoáru. Zastal, pozrel dohora k svojmu bydlu. Usmial sa. V druhom poschodí je otvorený oblok a v oblakoch dymu, ktorý z protejšieho komína rovno sa valí k obloku, nadchyľuje sa mladá, interesantná pani Pírková v bielych nedbalkách a hádže mužíčkovi hubičky, ktoré snáď zabudol bol hore. Pani Pírková zavrie oblok a díva sa zamyslená na ulicu. Sama nevie, čo bude do večera robiť; mužíček vráti sa len okolo piatej, šiestej: po zasadnutí snemu musí usporiadať, odpísať, zredigovať, opraviť, doplniť, zaokrúhliť i dať vytlačiť protokol a v ňom i reči pánov poslancov, čo dakedy vraj veľmi obťažuje prácu — totiž tie reči.

„Má služba!“ tak ma pozdravuje pán Wenzel, majiteľ a šéf salónu „pro holení, střihání a kadeření vlasů“. Je, ako vždy, i dnes pekne oholený, učesaný, usmiaty a tak holohlavý robí reklamu svojmu závodu a prezerá si svojich ľudí, ako a kedy prídu do práce. Totiž skoro všetci zverujeme mu svoje životy, ktoré nám on dosiaľ britvou neukrátil ani o vlas, hoci by nás mohol všetkých popodrezávať; jemu majú čo ďakovať naše hlavy, že nevyzerajú ako povestné hlavy drievnych Teutónov.[39] Človek v svojom obore veľmi, veľmi podkovaný! Keď ma strihá, vždy ma vyznačí kreslom oproti farbistému obrazu. Má to byť novoročné prijímanie v paláci elyzejskom.[40] Figúry na tom obraze sú akosi pomútené — tvár jedna ako druhá — a tu iba vidno talent nášho pána Wenzla! On celkom určite vie povedať, kde stojí prezident Grévy a kde jeho lokaj. V tom predstihol nás všetkých svojich klientov. Ako každý odborník, ani on si nedá od diletantov v svojej práci mnoho predpisovať. Preto panuje medzi ním a pánom Volavkom, konduktorom, neviem už ktorej dráhy, stále istá napätosť, ktorá sa často stupňuje v pravý kultúrny boj. Pán Volavka totiž pochytil čosi na vojne z umenia pána Wenzlovho. A tu si namyslel, že neslobodno týkať sa bradavice, ktorú pán Volavka má práve v jamke nad bradou. Pán Wenzel sa s ním síce mnoho neháda, i každú sobotu, keď pána Volavku holieva, sníme so strniskom aj vrštek bradavice. A to býva príčinou tej ustavičnej války, ktorá pán boh vie, kedy prestane.

Konečne sme pri hradbách, ktorými Karol IV. obohnal mesto.[41] Medzi naším predmestím a metropolou-matkou je hlboká pôvodne priekopa; avšak tá sa rok za rokom zaplňuje smeťami, ktoré sa ta hádžu. Nechže sa zaplňuje, keď nie zlatom, teda blatom. Nech padnú hrádze a hradby kastovníctva! Na hradbách je rínok pre rožný statok. Preto pri bráne, ktorou sa na rínok príde, stoja mestskí mýtni úradníci. Škoda, že túto bránu neotvoria ľuďom, keď ju mohli otvoriť statku — človek by si do niektorých čiastok mesta nesmierne skrátil cestu. Raz som oproboval, či ma ozaj neprepustia; úradník ma okríkol: „Tady smí jen dobytek!“

„Pardon!“ reku, ďakoval som mu vrele, že ma predsa nedrží za ,dobytek‘.

Druhý raz som videl, že tým istým smerom kráčal elegantný pán v cylindri. Prešiel spomenutou bránou, úradník ho — nezastavil. Pýtal som sa ho zdvorile, dľa čoho to určuje, koho bránou prepustiť a koho nie. Odpovedal mi s veľkým sebavedomím: „My se již v tom známe…“

Vidno, že sa blížime k mestu! Tu stojí prvá drožka, pred ňou čosi koňu podobného s vrecúškom na hlave. Pri koňovi stojí drožkár; tučný človek a červený v tvári. Kôň podhadzuje hlavou, vrecúško — už vyprázdnené — zaopála sa a udrie drožkára po ústach. Tento sa nehnevá. Dobrodušne vyháňa fanty svojmu fakovi z hlavy: „Ne — nemůže ti pomoct; dnes jsme ještě pranic nevydělali…“ Sklamaný fako kloní smutne hlavu a drieme.

*

Sme práve na hraničnej čiare medzi naším predmestím a hlavným mestom. Na pohľad niet žiadnych znakov, ktoré delia dve oddelené municípiá.[42] A predsa sú tu. Hľa, tu stojí šesť-sedem chlapov, v dlhých kepeňoch — hoci dnes nie je taká treskúca zima — v súkenných, remeňom obšitých kapcoch a úradných čiapkach. To je „colamt“.[43]

Veru tak! Uhorský snem musí ešte dlho bojovať, kým dosiahne pre krajinu oddelené clo — tu ho už majú — totiž naše hlavné mesto. Z predmestia do mesta nepreletí ani vrabec, neprebehne fiaker, ani drožka, neprejde ani ovca, ani teľa, neprenesie sa ani pol chleba, aby ho tu na mýte nezastavili. Za všetko sa tu musí zaplatiť. Jeden mýtnik v trhový deň nič iného nerobí, len na čiernu tabuľu zapisuje, koľko prešlo volov, kráv, teliec, svíň do hlavného mesta. Tiež by vám odsekol, že my se již v tom známe…

Tu dobehla i rýchlonohá a či rýchlokolá tramvaj, idúc do mesta. Úradník beží k nej a odoberá od kočiša bliašku, ktorú musí tramvajová spoločnosť vymeniť.

Zas hrmoce nízky vozisko, na ňom radom poukladané sudy. Zďaleka čuť ich dutý ohlas: znať, že sú prázdne. Ťažké štajerské kone zastali, mýtnik chytí dlhý oceľový prút a durká ním do každého suda zvlášť. Snáď v daktorom pašuje sa tabak alebo piera, alebo dáka pálenka. Sudy odpovedajú jasným ohlasom, akoby chceli označiť, že majú svedomie čisté.

Z tých mýtnikov jeden robí dojem nesmierne ostrovtipného chlapa. Tvár má širokú, menovite sedlo nosa je neobyčajne široké, takže oko od oka príde na veľkú dištanciu. K tomu ľavým okom škúli — nevieš, či pozerá na teba, a či tuto na kuchárku pána rady od zemského trestného súdu, ktorá beží do mesta kúpiť bažanta a nesie na ruke umele pracovaný košík. Ale predsa na ňu! Zastavil ju, podvihol na košíku vrchnák, pošepol jej čosi figliarskeho a hľadá u nej vo všetkých, i tajnejších úkrytoch, či by predsa nenašlo sa dačo, čo by mohol potaxovať. Je už deň, všade plno ľudstva — kuchárka sa vzpiera tejto prisvedomitej prehliadke.

A ľaľa, kuchárku a mýtnika pozoruje ktosi! Len pred maličkou sekundou ho tu nebolo, ani v blízkom okolí. A ono kde sa vezme, tu sa vezme, ani čo by zo zeme vyrástol! Aký to človek! Predovšetkým vám napadnú jeho nohy. Len si ich predstavte… Ale nie, vaša fantázia si ich nebude vedieť predstaviť — musíte jej pomôcť. Vezmite Pokorného prírodopis,[44] alebo vôbec knihu s vyobrazenými živočíchmi: vyhľadajte v nej nílskeho koňa a prizrite sa mu na širokú papuľu. To sú pysky na čižmách tohto nášho nového známeho. Škoda, že k zavŕšeniu porovnania nemá nílsky kôň[45] na pysku mocný tupý roh — a síce nie dohora, ale nastranu. Taký roh by označil vyčnievajúcu na palci hánku, ktorá ozdobuje nohu tohto človeka. Ostatok tela skrytý je v ohromnom kabáte, kabáte, ktorý je vždy zafŕkaný blatom až po golier. Doložím dlhú bradu, mocné fúzy, nad vrchnou gambou tuho vymastené, tiež dlhé vlasy, vymastené tou samou pomádou a tu máme — hop, bol by zabudol: v pravej ruke dáždnik; ten nesmie chýbať, či je pekne, či mrzko, v ľavej ceruzka a spoza kabáta vyčnievajúci zväzok akýchsi aktov. Teraz už máme pred sebou osobnosť všeobecne známu, ako-tak pred sebou. Je to pán… ale nebudem ho menovať: možno, čo toto píšem, že mi za chrbtom stojí. Je to lokálkár istého tunajšieho denníka. Stelesnený všadebol.

V hlavnej ulici zlomilo sa raz koleso na drožke. Drožka vyvalila sa. Bežíme na pomoc, ťaháme z drožky akéhosi starého pána. V tej surme[46] pomyslím si: ej, bola by to pastva pre pána — ako pre toho lokálkára. Už stál pri mne a zapisoval si do aktov číslo drožky, meno kočiša i začiatočnú literu starého pána.

Práve si odpisuje z čiernej tabule, koľko kusov statku šlo dnes na trh. Zas pridruží sa k mýtnikovi a pýta sa ho, či sa nič zvláštneho tu alebo v okolí neprihodilo. Áno, má všelijaké spojenia a pramene preto vyzvie všetko. Kým sme my, darebáci, spali, on už obišiel všetky policajné okresy a vyzvedel, čo sa kde v noci prihodilo. Teraz ide na nádražie; vyzvie, kto pricestuje, kto odcestuje, i koľko ľudí šlo tej noci do Ameriky. Medzitým bude pohreb baróna X.... musí tiež tam byť a napísať o ňom referát. Vôbec musí byť všade a všetko vedieť.

Ťažko to padne, ale musíme sa prestrcať hŕbou ľudí, zastavených pred „colamtom“. Sotva sme von z tohoto klbka, nájdeme sa pred výkladom plátenníckym. (Tu ho volajú nitiarskym.) Celý je polepený, totiž oblok na výklade a dverách modrými papiermi s nápisom: „Úplný výprodej — Gänzlicher Ausverkauf. Bez konkurence — Ohne Konkurrenz!“ Pred výkladom mnoho žien — do sklepu už máloktorá ide. „Úplný výprodej“ v takýchto závodoch je zjav častý. Znám závody, kde ich bolo, čo moja pamäť siaha, najmenej dvanásť. Tovar pokryje sa do truhál dakde v izbe, sklep napolo vyprázdni a ľudia kupujú zbytky tovaru „za znížené ceny“ — ale v skutočnosti lacný ľahký tovar, ani čo by ho dostávali darmo. Čo za deň zo sklepu ubudne, to sa na svitaní z truhál doplní — „Gänzlicher Ausverkauf“ ťahá sa tým spôsobom, ako morský had, do nekonečna, pravda, s malými pauzami.

Tu kráča niekoľko väčších-menších študentov. To sú žiaci reálky a gymnázia. Knihy remeňmi zviazané vlečú pod pazuchou. Ausverkaufu akoby pre nich ani nebolo — zastavili sa radšej pred výkladom cukrárskym. Obdivujú tortu, fantastickými cirádami vyzdobenú, a cukrové virštle, ktoré podobajú sa ozajstným. Na nich je výlučne český nápis: „Jeden kus 5 kr.“,[47] čo Nemec iným spôsobom rozumie. Najväčší zo študentov snáď tiež vie po nemecky, lebo zahľadel sa na driečnu predavačku, nemenej vycifrovanú než tá torta; obdivuje ju, lebo je šumná a mladá a usmieva sa mu, medzitým čo zmetá prach omelom, z kohútích pestrých pier urobeným.

Ale tu valí sa nový oddiel gymnazistov, medzi nimi stratia sa i naši šuhaji.

Toto je skoro výlučne študentská ulica, aspoň učiace sa pokolenie dominuje v nej. Vedie do reálky, gymnázia, do normálok, vyššej dievčenskej školy, na techniku i k medicínskym ústavom. Tam medzi tlupou hašteriacich sa detí ide vážne technik. Poznáš ho po tabuli, ktorá je jeho nerozlučnou družkou a ktorú i teraz teperí sebou. Zas tam idú snáď učiteľky, snáď kandidátky učiteľstva; hádajú sa veľmi živo o čomsi, pričom nezabudnú obzrieť sa sem i tam, menovite, kde mužských čujú.

Medik z prvého roku, pán MUC. Kosina tiež ide na prednášky, s ním vedie sa pod pazuchu švárna Tonička. Zoznámili sa na tanci u „Zlatého hřebene“ a prisahali si hneď večnú a vernú lásku. Vlastne len on jej prisahal — u nej večnosť i vernosť rozumie sa sama sebou. Ale on — kto môže veriť šuhajovi? Stane sa doktorom, snáď fyzikusom,[48] zomrie otec a bohatá tetička — zdedí po nich ťažké tisíce; ako ľahko môže pozabudnúť na chudobnú Toničku, ktorá má prsty ihlou dopichané, lebo je len ševkyňou…

Ona má ísť vpravo do mesta, on vľavo do ústavu. Zastanú. Pán Kosina sľubuje Toničke, že pred dvanástou príde jej oproti. Podajú si ruky, akoby to bolo na večitú večnosť, pozrú si do očí hlboko, hlboko… S ťažkým vzdychom obráti sa každý inou stranou. Ale ako na povel obzrú sa obidvaja razom, usmejú sa, kývajú si hlavou na znak uzrozumenia.

Tu teda vľavo ide sa do reálky a medicínskych ústavov — vpravo do mesta, do všelijakých škôl, všakových šicích a hudobných ústavov. Vidno i pánov profesorov, ako ponáhľajú sa so všakovými zošitmi — iste opravené žiacke úlohy — do svojich škôl.

Práve ide proti mne, smerom k mestu, môj krajan, vlastne náš krajan — drotár. Nepoznal by v ňom človek poctivého Rovňana,[49] tak sa v tomto mestskom ovzduší zmenil. Nohavice už nenosí úzke, biele, ale široké pľundre, ktoré od svojho patróna žida kdesi v Tandlmarku[50] vyhandloval. Ej, zmenil sa tu ten náš krajanko, zaúdil sa celý v tomto večnom mestskom dyme, očernel, zafúľal sa ako ten ochočený bocian v mestskom parku. Hja, darmo je, Slovák je iba vtedy dačo, keď musí ťažko robiť, biedu trieť — tu je drotárovi pridobre a to mu i podrazilo nohy. Hľa, ani nevidno mu na tvári, že by mal určitú prácu alebo cestu pred sebou. Pustil sa naverímboha mestom, hľadať nejakého „mladého pána“, čo by mu udelil groš alebo dva. Už oddávna nežije z remesla, ani z práce rúk svojich: priživuje sa, kde-ako môže. O Vianociach má hody! Chodí po domoch „koledovať“ a dobrosrdeční mešťania obdarúvajú ho štedre za umelecký pôžitok, za ten zdrap našskej poézie, presadenej sem, do tohto ďalekého, a nám predsa tak blízkeho kraja. V lete zas pôjde do blízkej dediny a bude strežať jačmeň, aby ho vrabce „nevypili“. Dostane za to nocľah a dačo pod zuby. Grajciare a groše, ako prídu, tak idú do pálenčeného šenku, ktorému drotár i tu zostal až dojemne verným. I reč už zabudol, aspoň ju silne mieša s mestským žargónom — zostali mu len isté náboženské a spoločenské zásady, ktorými od mladi nasiakol, tie ho vysoko dvíhajú nad mestskú luzu: je verný, poctivý, statočný. Preto i polícia dosť dobrodušne ho tu trpí, bárs oproti tulákom a žobrákom je bezohľadne prísna.

Skoro by bol zabudol pozrieť do obloka v prízemí, kde pán Alois Otčenášek každodenne sedáva. Tu je v obloku, zaujíma plecami celú jeho šírku. Práve dopil svoju kávu a teraz kochá sa porcelánovou fajočkou, na ktorej vymaľovaná je baletka, na zimnú sezónu veľmi nedostatočne oblečená. Pán Otčenášek usmieva sa na tento mrzký, začadený svet. Kde by sa i neusmieval, keď spod neho, zo samej pivnice zamreženými oblokmi čuje hrkot a drkot a buchot rôznych kolies a kladív. To je varštať sústružnícky, tokársky nášho pána Otčenáška. Bol vyučený tokár, i remeslo viedol si sám, kým takto nestučnel. Ale neskoršie zbadal, že ako voz, keď sa raz rozbehne, beží sám od seba, menovite ak mu je vdolinu a má namastené kolesá, tak i remeslo, keď je raz v prúde, ide samo sebou. Od tých čias, čo to vynašiel, prestal sa lopotiť nič po nič. Najal tovarišov za lacný groš, má i majstra, ktorý všetko vedie, takže pán Otčenášek žije si nad svojou dielňou ako malý kráľ. Tak i teraz; hoci je už skoro osem hodín, ešte nie je oblečený. A ja prorokujem, že ani na obed sa neoblečie. Veď on nepotrebuje sa fintiť, je už i tak starý a so ženskými má svätý pokoj. Pred mnoho a mnoho rokmi sa fintieval, čo skončilo sa svadbou a to s pani Marjánkou, ktorá dodnes, chvalabohu, tiež v dobrom zdraví žije a mužíčkovi svojmu zo srdca vďačne prepáči, že sa kvôli nej nestrojí. Poobede ľahne si na kanapu a pospí do olovrantu, potom si kávu vypije, oblečie sa úplne a poprechodí s fajočkou po varštate,[51] po dvore i po dome, lebo je spolu majiteľom domu i dvora. Potom vyberie sa na špacír, až hen do susednej ulice, tam si kúpi kubu u trafikanta a vypočuje denné noviny — tak vráti sa do domu, kde ho už večera čaká, a po večeri ide do výčapu u „Zlaté hvězdy“, kde si posedí do jednej alebo druhej po polnoci.

Pána Otčenáška chceli zverbovať za člena do spolku „Brouk“, ale sa nedal. Vie, že jeho korene zapustené sú v rodine a v „Zlatej hviezde“, ktoré neslobodno rušať a presadiť do verejného života. Raz ho i študenti zvali do plesu a núkali mu vstupenku za tri zlaté, ale on im riekol: „Já netančím — kdo tančí, ať platí!“ A tak sa zachoval výlučne pre svoju domácnosť a spomenutý oblok v prízemí a pre stoličku vo výčape u „Zlaté hvězdy“.

Šťastný pán Otčenášek!

A čo to za hurónsky[52] krik tam u ďalších susedov?

To bude iste pani Winkoszewská. Musí sa každé ráno dochuti vykričať, ináč by sa jej vraj žlč zahatila a pri obede nebolo by apetítu. Zariadila si túto kúru veľmi pohodlne. Akonáhle pán Winkoszewski odíde do úradu, tu sa hneď začne harmatanc.[53] Obyčajne zmelie sa slúžke, preto u tejto panej najtrpezlivejšia slúžka nevydrží ak pol druha mesiaca. Oproti novej slúžke je prvé dva-tri dni samý med a cukor; aby sa žlč nezahatila, tak si ju vylieva — premena i tak neškodí — na najbližšej partaji, ktorú nešťastný osud zasial do jej susedstva. Taká partaj vydrží nanajviac dva kvartály — potom musí odísť, či chce, či nechce. Ak nechce, tu pani Winkoszewská založí si čierne okuliare na nos a vyberie sa k „domácemu“, ktorý kdesi ďaleko býva. Postaví mu na výber: alebo otázna partaj von — alebo ona vypovedá. Domáci vysoko si cení pani Winkoszevskú, lebo riadne platí, a vypovie nad žalovanou partajou neprajný rozsudok.

Taká je pani Winkoszewská potentátka[54] a na to je pyšná. Veď i môže byť. Z kuchárky stala sa takou paňou, ako je dnes.

Hodinársky tovariš, Adam Winkoszewski, kým ešte bol v Haliči, urobil si známosť so Zuznou L… Odobrali ho medzi myslivcov a vradili do pluku, čo v tomto meste ležal. Zuzna L… prišla sem za ním a slúžila, kým on bol na vojne. Vodilo sa im dobre. On stal sa strážmajstrom a ona kuchárkou. Kúpila kdesi u kohosi akýsi lós a vyhrala naň tridsať, dľa iných sedemdesiatpäťtisíc. Tak Zuzna L… stala sa bohatou pani Winkoszewskou. Jej muž následkom majetku a protekcie stal sa šacovateľom v jednej zastavárni, a síce v oddelení, kde sa na šperky a klenoty peniaze požičiavajú.

Nech iná kuchárka spraví takúto kariéru, neviem, či bude inakšia. Pani Winkoszewská je tak pokorného ducha, že by sa nepochválila za svet, ako ju osud vyvýšil. Tri slúžky hneď v prvom týždni odprášila len preto, že jej tento priebeh z dávnej minulosti spomenuli. Ona si radšej zacigáni — tvrdí, že je dcérou známeho krakovského advokáta L…

V každom ohľade šťastná pani! Má tri dcéry, ktoré tiež budú kedysi nosievať čierne okuliare… Ich vnady ospevovať nechcem — dosť na tom, že nejeden akademik hľadal, či kvôli nim, či kvôli tým tisícom, byt v susedstve pani Winkoszewskej. Dcéry sa nehnevali, že nápadne často stretávajú na schodoch mladých, ocvikerovaných pánov; dosť často boli i vľúdne… Ale tu prihrmela mama, ako tigrica na ochranu svojich tigríčat, a urobila veľmi krátky koniec týmto, ináč nevinným zbližovacím nábehom. Páni s cvikermi museli opustiť teritórium,[55] na ktorom pani Winkoszewská tak rozšafne vládne.

A jej dcéry? Sú už na vydaj. Vážnym, reálnym návrhom jej materské srdce je vždy otvorené. Podmienky: výťah z gruntovných kníh a „zajištěná existence“. Kto môžeš — hlás sa!

Tu v ulici, popri pani Winkoszewskej, vládne už výlučne medicína. Tu je rozsiahly ústav anatomický,[56] do ktorého hrnú sa nádejní synovia Aeskulapovi.[57] Pri širokom vchode smejú sa sluhovia ústavu — tým je vždy veselo. Ulicou proti nám idú dvaja sluhovia zo špitálu, nesú zavretú kasňu, podoby rakvovej. V nej je „materiál“ pre prvo- a druhoročných, ktorý uloží sa predbežne do pivnice, kým nepríde na pitevný stôl.

Pánu Brzorádovi, majiteľovi piatich drožiek vezú ohromné vozisko močarného sena. Len ako prejde tá ozruta popod tú nízku bránu! Voz rozohnal sa, vbehol do brány, ale práve v polovici zaviazol; ani v tú, ani v onú stranu. Kočiš kričí, šibe kone; vybehla čeliadka z dvora, tisne za drabiny a lievče. Výčapník z blízkeho výčapu díva sa na scénu a usmieva. Tak sa trápi všetko — kočiš, i kone, i voz dlhú chvíľu. Sluhovia z anatomického ústavu medzitým sa vrátili, teraz už s prázdnou kasňou, a tiež zastali. „Sundejte kola!“ radí jeden a smeje sa. Kočiš je až zelený od jedu.

„Nadzvedněte bránu!“ radí druhý sluha.

Kočiš by im čosi povedal, ale tá čudná kasňa nadháňa mu veľký rešpekt.

Pred špitálom je vždycky, zvlášte ale predpoludním živo a veselo. Áno, i veselo — veď tam denne obráti sa stá a stá mladých, zdravých ľudí; celý zástup doktorov najrozdielnejšej branže[58] a kŕdle medikov tam sa premávajú. Menovite o desiatej, počas akademickej štvrti. Pred bránou i v samom koridore ozýva sa všade veselý hovor a smiech. Slúžky a opatrovnice chorých behajú sem a tam za svojou prácou; nevidno im na tvári, že nachádzajú sa v miestach utrpenia ľudského. Len tu i tu zatíchne táto živá vrava, keď prihrmí fiaker, ku ktorému ihneď priskočí portýr otvoriť dvierka a z fiakra vystúpi ten alebo ten profesor s vážnou alebo zamyslenou tvárou. Takých fiakrov stojí pred bránou celý rad. Drožky sú vytisnuté ďaleko od nej; i tam je dobre koníkom, ktoré, tak sa zdá, celý život prebehali a predriemali. Ej, nejeden by už tiež patril do špitála, keby našiel sa dáky športsman, čo by založil špitál i pre kone. Sotva profesor ujde, zas vráti sa všetko k starému poriadku. Pán medik Mahner lúpa ďalej svoj teplý vuršt a zajedá ho slaným koláčikom. Jeho kolega pán Zahnálek ďalej kúri svoju cigaretu, pán Krut ďalej prezerá v lóži portýrovej vyložené listy, menovite pachtí za istým, jemu dobre známym písmom a poštovou pečaťou „Pardubice — Pardubitz“, pritom sa mu pletie hlavou pieseň: „… nemohu na tebe, potěšení moje, zapomenout…“[59] Tam totiž býva jeho „potěšení“. Pán Žeřicha je reálnejší: študuje avízo[60] na peňažné poukážky — práve by potreboval pár exemplárov bežnej rakúskej mince. Kolega pán Kareš pozerá vyhlášky od dekanátu a zoznam skúšok, ktoré sú na tento týždeň vypísané. Pán MUDr. Brabec, ktorý mal práve minulý týždeň promóciu a od tých čias odspáva prestáte úzkosti pred úkladmi, ktoré mu profesori na rigorózach nehumánne strojili; teraz si robí z čierneho prkna výpisky, kde-aká stanica obvodného alebo okresného lekára je vakantná.[61]

Pred špitálom zastal[62] dedinský povoz, celkom obyčajný drabinovec, vystlatý zo všetkých strán slamou. V spúste perín leží starec, ktorého pohonič, snáď jeho syn, s akousi mladou ženskou snaží sa podvihnúť a postaviť na nohy. Niektorých privábi tento výjav, iným výjavy tieto už zovšedneli. Jednému prebehne i akýsi tieň rozosmiatou tvárou, iný sa ďalej smeje… Portýr zatiahne za zvonec, podomkovia sa zjavia s kreslom neseným na remeňoch. Naložia naň starca a odnesú na patričné oddelenie.

Do brány vstúpi vidiečan, červený, zdravý muž; ale starší. Obzerá sa na všetky strany, iste nevie sa hnúť. Portýr sa ho pýta, čo chce. Dedinčan vyrečie akési ženské meno: má to byť jeho dcéra, ktorá už vyše päť týždňov tu leží a o ktorej nevie, čo a ako je s ňou. Portýr mu ukáže na bráne pribitú tabuľku, na ktorej stojí, že návštevy od druhej hodiny popoludní slobodno odbavovať. Dedinčan prosí, portýr je neúprosný, musí byť, ak chce udržať poriadok. Dedinčan sa poškrabe za uchom a neochotne vychádza na ulicu. Iste sa utiahne do daktorého výčapu a tam pri pohári dočká druhú, alebo snáď prvým vlakom vráti sa domov…

A zas sa dohrnul ten trhan Truksa! Prichádza sem každý deň, akoby si bol umienil nerobiť nič iné, len portýra jedovať. Včera i predvčerom ho portýr vyhodil z brány — a nie, zas je tu. Pokuľháva na pravú nohu; udáva, že ho bolí na nej palec. Vrátny už zná takých vtákov. Truksa chce sa vkradnúť do budovy a žobrať po izbách. Predstavuje si, že by ho tam šestákmi obsypali. Možno, že by chcel chorým i zahrať, lebo na hrdle mu visí na žltej šnúre rozheganá harmonika. Portýr nerobí s ním dlhých ceremónií; chytí ho za golier a pomôže mu „za brány ven“. A Truksa už je medzi drožkármi a rozpráva im čosi veselého, lebo sa všetci smejú. I on sa smeje, zabudol na boľavý palec.

Zdnuka vyšiel vysoký muž v dlhom plátennom plášti. Na nohách má iba pančuchy a pantofle. V ruke nesie list, ktorý vpúšťa do poštovej truhličky. Iste oznamuje domov, že je už rekonvalescentom a že majú vtedy a vtedy preň poslať, alebo prísť.

Tam vo dvore, kde sú posadené stromy, prechádzajú sa iní rekonvalescenti práve v takých plášťoch a pokurujú si. V budove kúriť neslobodno, preto v zime, keď nemožno do slobodna vyjsť, je na fajčiarov veľmi zle. Stranou od nich stoja ženy — tie sa nepotrebujú prechádzať, radšej si potrkocú jazykom — veď je to žene hotová medicína…

A v tomto čudnom svete chorých a menej chorých i zdravých, v svete, ktorý sa hýbe pod bránou, neobmedzene vládne náš pán portýr. Ťažké má povinnosti, ale jeho vysoká, statočná, mocná postava pod nimi neklesá, ale vždy stojí po vojensky narovnaná. Pekný chlapisko! Keď sa čaká dáka neobyčajná návšteva: minister, alebo kardinál-arcibiskup, ktorý každého roku raz v kaplici špitálnej omšu slúžieva a navštívi i izby nemocných a poteší ich vľúdnym, otcovským slovom, tu sa náš portýr hodí do parádnej uniformy, zavesí na prsia svoje medaily, ktoré si na vojne vyslúžil a ktoré sú skoro celkom zakryté jeho dlhou, hustou bradou, postaví si na hlavu dvojrohý klobúk a vezme do ruky dlhú berlu; ej, vtedy vyzerá ani pán generál — radosť naň pozrieť! Dnes, ako vždy, púšťa dym z dlhej viržinky, ktorých má vždy celú…

Na veži špitálnej bije osem hodín — treba ísť do prednášky.



[1] medicinae univ. candidatus (lat.) — kandidát všetkého lekárstva

[2] „Fischerin du kleine“… „Nejde to“… „Vandrovali dráteníci“ — kedysi populárne pesničky; Fischerin… (nem.) — Ty malá rybáročka

[3] kritický Falbov deň — nemecký prírodovedec Rudolf Falb (1838 — 1903) hlásal, že atmosferické javy, napríklad búrky, povodne a zemetrasenia, vznikajú pôsobením mesiaca a slnka na priestor okolo zeme a na tekutú lávu v zemi, pričom podľa postavenia mesiaca a slnka rozoznával Falb kritické dni 1., 2., a 3. stupňa. Jeho teória kritických dní v počasí bola vyvrátená na začiatku 20. storočia, keď sa dokázalo, že v dňoch „kritických“ je rovnaká pravdepodobnosť zrážok ako v „nekritických“.

[4] práčsky ležiak — silné pivo z Práča pri Prahe

[5] štatúra (z lat.) — vzrast, postava

[6] Philosophiae candidatus (lat.) — kandidát filozofie

[7] Priváta (z lat.) — súkromné hodiny

[8] hokynár (z nem.-čes.) — kupec

[9] fyziologický ústav — ústav pre fyziológiu, ktorá sa zaoberá normálnymi životnými prejavmi a úkonmi

[10] rigorozant (z lat.) — študent, podrobujúci sa prísnej skúške na vysokej škole

[11] viržinka — cigara

[12] sua sponte (lat.) — z vlastnej vôle, dobrovoľne

[13] pľundre (z nem.) — široké nohavice

[14] pípka (z maď.) — fajka

[15] arzenik (z gr.) — jed

[16] veľposlancom v Majlonde alebo u princeznej Trebizonskej — tu posmešne: Majlond, Majlant (ľud.), talianske mesto Miláno (často sa užívalo: nedať niečo ani za celý M., t. j. — za nič); Trebizonská princezná, názov operety populárneho francúzskeho hudobného skladateľa Jacquesa Offenbacha (1819 — 1880)

[17] Pipperger, pražský kat… — narážka na príbeh z prózy Oldřicha Seykoru Kosteleckého (1857 — 1922), podradného českého humoristického spisovateľa, ktorého práce posudzovali v spolku Detvan v Prahe 24. mája 1888

[18] influenza (tal.) — chrípka, španielka

[19] kuba — druh cigary, pôvodne z tabaku, privezeného z ostrova Kuba v západnej Indii

[20] poliak — druh údeniny

[21] jó szív lósy (z maď.) — lósy z dobročinnej lotérie; jó sziv’ — dobré srdce

[22] normálka — základná škola

[23] burš (z nem.) — člen nemeckého študentského spolku, tzv. Burschenschaft

[24] wertherovský svetobôľ po včerajšom „Kränzchen“ — chmúrny, pesimistický duševný stav, nazvaný podľa duševne rozháraného hrdinu románu Utrpenie mladého Werthera (1788) od nemeckého básnika J. W. Goetheho (1749 — 1832); tu ironicky: stav po lumpačke (Kränzchen — nem. venček, to jest tanečná zábava)

[25] „čelom dotýka sa hviezd“, ako spieva Horác — presný citát: Sublimi feriam sidere vertice, t. j. hrdo zdvihnem hlavu k hviezdam; Carmina (Ódy) I, 1, od rímskeho básnika Quinta Horatia Flacca (65 — 8 pred n. l.)

[26] granátnik (z lat.) — člen dobrovoľného mestského ochranného sboru v Prahe

[27] stať sa dvorným dodávateľom kráľa Tippu-Tippa alebo v najhoršom prípade perzského šacha — žartovne: Tippu — Tip, vlastným menom Hamed bin Mohamed (okolo 1837 — 1905), arabský obchodník s otrokmi, ktorý bol začas guvernérom v Africkom Kongu; šach, titul perzského panovníka

[28] vymyslel i „Excelsior rukavičky“, i rukavičky „a la Emma Turolla — t. j. módne: Excelsior rukavičky — rukavičky, pomenované podľa neobyčajne populárneho, umelecky podradného baletu o zápase svetla a tmy, ku ktorému zložil hudbu Romuald Marenco, text Luigi Manzotti, český text Jaroslav Vrchlický. Premiéra v pražskom Národnom divadle so slávnym medzinárodným obsadením (A. Berger, G. Paltrinieri, Františka ze Schöpfů, Mošna, Krössing) bola 1. augusta 1885, ale balet sa udržal veľmi dlho na scéne (hrali ho napr. aj v čase Jubilejnej výstavy r. 1891); rukavičky a la Emma Turolla — rukavičky, pomenované podľa známej talianskej speváčky (nar. 1859, roku 1887 sa pre chorobu vzdala spevu a utiahla do súkromia), ktorá s mimoriadnym úspechom hosťovala v Národnom divadle v Prahe v rokoch 1883, 1884, 1885, 1886 a stala sa miláčikom pražského obecenstva pre svoj spev, hru i zjav.

[29] 15 ergo, sub judice lis est (lat.) — teda spor je v rukách sudcu; to jest, vec ešte nie je rozhodnutá

[30] … pôvodca vychýrených vojenských noviel — pravdepodobne narážka na prózu Pavla Albieriho (1861 — 1901, vl. m. Jan Mucek), ktorého Vojenské povely mali v knižnici spolku Detvan

[31] podagra (z gr.) — dna, pakostnica, lámka v nohách

[32] oberšteri… Ritter von… Baron von… (nem.) — plukovníci… Rytier z… Barón z…

[33] adjutanti, ordonanti, lajtnanti (z lat., franc.) — pobočníci, vojenskí sluhovia, poručíci

[34] Arva fuisti Petre, arva eris (lat.) — zem si bol, Peter, zemou ostaneš, to jest vôbec sa nezmeníš

[35] kontrola, kontrolné zhromaždenie — prehliadka záložníkov

[36] Filipović-marš — pochod, nazvaný podľa Jozefa Philippovića z Philipsbergu (1818 — 1889), rakúskeho poľného zbrojmajstra

[37] vekňa — druh pečiva podlhovastého tvaru

[38] fumigovať (z lat.) — nevšímať si, opovrhovať

[39] ako povestné hlavy drievnych Teutónov — podľa rímskych historikov Teutóni, príslušníci germánskeho kmeňa, nosili dlhé bujné vlasy

[40] novoročné prijímanie v paláci elyzejskom — populárny obraz, znázorňujúci, ako Francois Jules Paul Grévy (1807 — 1891), francúzsky advokát a štátnik, odporca cisárstva, v r. 1879 — 1887 prezident francúzskej republiky, prijíma gratulantov v Elyzejskom paláci, t. j. sídle francúzskych prezidentov v Paríži

[41] pri hradbách, ktorými Karol IV. obohnal mesto — pražské hradby dal vystaviť Karol IV.-Luxemburský (1346 — 1378)

[42] municípium (z lat.) — mestská správa s plnou právomocou

[43] colamt (z nem.) — colnica

[44] Pokorného prírodopis — Alois Pokorný (1826 — 1886), botanik, napísal Obrázkový prírodopis živočíšstva pre nižšie strednie a mešťanské školy, jako i pre Seminária do slovenčiny prepracoval Gustáv Kordoš, Praha 1875

[45] nílsky kôň — hroch

[46] surma — poplach

[47] kus — slovná hračka; po nemecky der Kuss znamená bozk

[48] fyzikus (gr.) — mestský alebo okresný lekár

[49] Rovňan — obyvateľ Lednického Rovného, skade chodievali slovenskí drotári do sveta

[50] Tandlmark (z nem.) — trh so starinou, zvaný aj Tarmark bol v Prahe pred kostolom sv. Havla v pražskom Starom meste

[51] varštat (z nem.) - dielňa

[52] hurónsky — divý; názov podľa indiánskeho kmeňa Hurónov v Severnej Amerike

[53] harmatanc (z maď.) — hrmot, zvada

[54] potentátka (z lat.) — vládkyňa, vplyvná osoba

[55] teritórium (z lat.) — územie

[56] ústav anatomický — ústav anatómie, ktorá skúma stavbu a skladbu ľudských organizmov

[57] nádejní synovia Aeskulapovi — študenti medicíny; Aeskulap bol v gréckej mytológii bohom lekárstva

[58] branža (z franc.) — odbor

[59] Nemohu na tebe, potěšení moje, zapomenout — slová časté v mnohých českých ľudových piesňach, napr. Na tom našem dvoře a i.

[60] avízo (z tal.) — oznámenie

[61] vakantný (z lat.) — uprázdnený, neobsadený

[62] Pred špitálom zastal… — ide o Všeobecnú nemocnicu na Karlovom námestí v budove, ktorá patrila pôvodne ústavu šľachtičiek, založenej r. 1790. Do všeobecnej nemocnice chodieval Kukučín s ostatnými medikmi na prax.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.