Zlatý fond > Diela > Slepá kura a zrno


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Slepá kura a zrno

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Ján Gula, Michal Belička.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 70 čitateľov


 

Slepá kura a zrno

(Rozpomienka na výstavu českú roku 1891) [1]

1

V jednom z predmestí Prahy, v tej a tej ulici, nachádza sa sklep. Ale to nenie sklep ako sklepy. Tu sa skvie nápis: „Pekařství Pavla Doležala. Třikrát denně čerstvé pečivo.“ Ostatne každý pekár má „třikrát denně čerstvé pečivo“, aspoň na tabuľu sa to dá napísať. Lenže tu naozaj vidíš, že to pečivo je čerstvé. Všakové rožky, tu rascou a soľou, tam zas makom a cukrom posypané, inde zas žemle a pletenáky. A tie poličky sklenené! Na nich porozkladané buchty, torty, lievance, koblihy,[2] bábovky — všetko veci, nad ktorými odborník a znalec nemôžu sa neoduševniť. No a vianočky, tiež nechybejú.

Čo sú vianočky? Škoda, že mnohý to nezná! Pletenáky s hroznami a mandľami, pomazané medom, pripečené, až kôra na nich chrumká. Predávajú sa po päť, desať, dvadsať grajciarov — dľa veľkosti. O Vianociach ich Praha minie iste krásne množstvo, lebo bez vianočky nesmie byť na Vianoce náš domovník Houžvička, ani pán rada zemského súdu Svoboda. No sú ľudia, ktorí ani deň neobídu sa bez vianočky.

Vianočky u Doležala sú vychytené. To ochotne dosvedčí i pán JUC. Antonín Komárek. Každý deň okolo štvrtej poobede kúpi si vianočku a hostí sa na nej v svojom mládeneckom útulku v ulici Žerotínovej, číslo 18, III. poschodie. I dnes vchádza, hľa, do skliepku, a predavačka víta ho ako starého známeho.

„I pěkně vítám, pane doch…“ „Dochtor“ nestihla vypovedať. ,Tvár je tvár pána Komárka, ale šaty nie sú jeho,’ pomyslela by si, keby stačila myslieť. „Ach!“ vzdychá celá vychytená, obzerajúc si ho s nesmiernou hrdosťou. Hľa — i do jej sklepa zatrúsi sa jemnejší človek — nie iba samé slúžky, panské a kuchárky. Keby mala knihu, čo by sa do nej zapisovali mená významnejších návštevníkov, iste by ho ta vpísala — takto bude iba rozprávať i detným deťom, že od nej kupoval vianočku c. a kr. poručík. Ostatne, papier je mŕtvy a jazyk živý — ten vie šikovnejšie dačo rozhlásiť.

Nuž pravda svätá, pán Komárek je nielen JUC., ale i c. a kr. poručík v rezerve.

Stará strežie, na ktorú vianočku padne jeho oko, že mu ju hneď zabalí. No tu nevie sa prenadiviť, že jej ukazuje nie za päť, ale inú, za dvadsať grajciarov. ,Nuž pán je väčší, ako bol — môže si väčšiu vianočku povoliť,’ húta predavačka, sypúc oblaky tlčeného cukru na kôrku a baliac vianočku do bieleho papiera. „Tá-ak, pane — tento,“ vraví mu s okúzľujúcim, šťastným úsmevom.

On vzal balík, zaštrngal šabličkou, zakosil ľavou nohou a pozbavil skromný skliepok pána Pavla Doležala svojej vzácnej prítomnosti, vyjdúc na dlažbu, júlovým slnkom dobre rozohriatu.

Je pravda, smutná pravda, že literáta všeobecne majú za cigáňa. Neviem, čím literáti si to zaslúžili! Tu je také miesto, že i pôvodcu tejto rozprávky, bárs nie je literátom, dosť ľahko spravia cigáňom. „Rezervelajtnant[3] v plnej paráde, o štvrtej poobede, v lete, v krásnom počasí, pôjde ti do skliepku čo hneď pána Pavla Doležala, kúpi si za dva šestáky vianočku a bude ju teperiť mestom až do Žerotínovej ulice číslo 18, III. poschodie. Čo myslíš, že my neznáme, čo je reglement?“ osopia sa starí, skúsení vojaci. A predsa je tak. Pán Komárek sám by bol v rozpakoch, keby sa ho čestný súd pýtal: prečo, ako to mohol urobiť? Sám nevie. Idúc z kontrolného zhromaždenia popri sklepe Doležalovom, neodolal vianočkám. A keď už bol dnu a pozeral na ne, zišli mu na um krajania: MUC. Skála a Jeřábek, technik, ktorí tu neďaleko v ulici Nejedlého, číslo 5, III. poschodie bývajú. Pohlo sa mu srdce; rozhodol, že ich navštívi a potraktuje vianočkou. Koniec mesiaca tu, Skála a Jeřábek vyskočia, keď zazrú vianočku, a on zas bude potešený, že ho raz vidia v dôstojníckej uniforme. Veď známo, ako minister vojenstva barbarsky obmedzil nosenie uniformy rezervným dôstojníkom. Báť sa nemá čoho. V predmestí garnizóny[4] nieto, nestretne ho teda ani oberšt, ani generál.

I skutočne bez prekážky došiel do ulice Nejedlého číslo 5 a vybehol ako strela do tretieho poschodia. Zaklopal na dvere, kde sú pribité vizitky: „MUC. Josef Skála“ a „Filip Jeřábek, technik“. ,Budú tí radi!‘ húta a usmieva sa, s akým potleskom ho prijmú. Majú tam síce bridlicovú tabuľku, na ktorej stojí: „Návštevy p. t. pp. c. kr. listonošů kdykoli vítány. Ty druhé mohou vystat!“ No vie, že jeho návšteva, keď sa i nevyrovná listonošovej, nebude im celkom proti vôli. No v izbe ticho, nikto sa nehýbe.

Postál sklamaný i zahanbený, i píše na tabuľku: „Přinesl jsem vánočku. Podruhé také čekejte, potvory!“ i ide dolu tými istými schodmi. ,Darmo je,‘ myslí si. ,Bude celá mne, zostane mi i na ráno.‘ A kráča tuhým krokom do Žerotínovej ulice číslo 18. Ako zahol do ulice Všehrdovej, zastal a díva sa a neverí vlastným očiam.

Proti nemu kráča pán František Beran, cum gentibus,[5] to jest s paňou, dcérou a synom. Ako by sa nedivil, keď sa ani nenazdal! Myslel, že sú doma, v Kozoduboch, a dohliadajú, ako ženci ukladajú snopy do krížov, alebo, že sú, keď i nie všetci, ale aspoň pani Beranová s dcérou Boženou v Sedmihorkách,[6] kúpeľoch, kde tak radi leto trávievajú. Pán Beran môže si dovoliť i také výdavky; iný by si dovolil i inakšie, keby mal jeho žírne polia, a nadovšetko: jeho sporiteľnú knižku a akcie. Prekvapilo ho to. Veď len včera bol u jeho syna, malého Frantu, ktorému dáva hodiny, a ten mu nič neriekol o návšteve rodičov.

„To nás teší, veľmi nás teší!“ volá pán Beran, stískajúc mu ruku. „Franta bol po vás, nenašiel vás doma. A tu takáto priaznivá náhoda! No — poďte s nami.“

Ale nešlo to tak snadno. Musel sa zvítať s paňou i slečnou Boženou, ktorá dnes kvitla ako ruža. I vianočka je na prekážke; musí ju všakovak nenápadne ukrývať.

„Aký statný dôstojník!“ chváli ho pán Beran, kladúc mu ruku na plece a obzerajúc ho. „Zmohutneli ste od vlani, vzdor štátnym skúškam.“

Dôstojník sa zapálil sťa mladá slečinka. Šibe okom na Boženu, čo tá na to. Ale tá napráva si široký rukáv, v ktorom tratí sa jej nežné ramienko. V očiach má akýsi vzdor, akoby mu chcela povedať: ,A čo si i generál, neobzriem ťa!‘

„Dosiaľ taká pyšná, taká, taká…“ sám nevie, ako by to bližšie označil.

Minulé vakácie strávil u rodiny Beranovskej. Malému Frantovi hrozila neodvratná katastrofa z gréčtiny a latiny, treba bolo vziať inštruktora k nemu. Profesor odporučil pána Komárka, ktorý dosiaľ udržoval s latinskou a gréckou gramatikou styky dôverné, živiac sa v Prahe, skoro iba hodinami. Rodina Beranovská zapáčila sa mu. Zápalisté srdce jeho Božena podpálila, i prikladala na vatru polienko za polienkom. Tak sa stalo, že keď jachal z Kozodubov do Prahy, neplakal Franta samotný. I inštruktor sa krčil v kúte vagóna a nejeden vzdych zaslal do toho smutného, jesenného kraja, ktorý ako besný letel pred oblokom vozňa. I jedoval sa, že vzdychá. Vedel, že ona sa teraz smeje; smeje; naňho ani nemyslí. Ukrutná!

Od vakácií všeličo vyfučalo z hlavy. Prestal na ňu myslieť. Cesta do Prahy, tie vzdychy — to mu bolo už smiešno… No tu zas, ako ju videl, srdce zabúchalo, sťaby na poplach. Prvá myšlienka týkala sa jej. Čo povie, ako pozrie naň, ako sa zadrží, vidiac, už nie jednoduchého inštruktora, ale c. a kr. dôstojníka. A hľa, ona nič — akoby ho tu ani nebolo.

„Náš plán je tento,“ vraví pán Beran. „Dnes večer divadlo, zajtra celý deň výstava. Lóžu už máme kúpenú, starosti nemáme. Pretože je horúčosť a času do divadla dosť, uchýľme sa do dákej poriadnej záhrady, kde sa čapuje plzenské, ale dobré!“

„Plán nie planý,“ usmieva sa pán Komárek a myslí si: ,Aspoň raz budeš sedieť v lóži, šuhajko, a pri nej, pri nej… A tá záhrada — aspoň nebudeš s touto vianočkou chodiť.‘

„Čo by sme šli k Choděrovi,“ radí pán Beran.

„To je ďaleko,“ odporuje pán Komárek.

„A čo; vysadneme na rýchlu tramvaj,“ posmieva sa pán Beran, i skutočne berie sa k vozňu.

Pán Komárek si zúfa. Veď má pod pazuchou vianočku! Nech si sadne do tramvaje, prídu „na čiaru“, na hranicu medzi Prahou a predmestím, a tam stoja bdelí strážnici, čo vyberajú clo. Prezrú každý košík, či sa v ňom dačo nepasuje. Nazrú i do fiakra, ba i pohrebného voza, či dáky šikovný pašerák nešikuje v ňom na trh bažanty, mladé husi alebo teliatka. Známa vec, akí sú pašeráci prešibaní! A on by mal prekĺznuť s vianočkou cez čiaru, cez ktorú ani vrabec bez poplatku nepreletí! Chytia ho, rozbalia vianočku pred obecenstvom, ale čo tam obecenstvo, pred ňou, pred ňou ju rozbalia; ukážu, že on vianočky prenáša. Ako sa roztopí jedným razom celá dôstojnícka sláva!

„Ja viem o lepšom pive,“ vraví pán Komárek starému pánovi. „A Choděra[7] už umrel. I miesta sotva tam dostaneme.“

„No mne konečne kdekoľvek, len pivo nech je na dačo.“

Tak pán Komárek zaviedol spoločnosť do svetochýrneho Kravína.[8] Nenačapovali hosťom síce do „súdkov“, tú výsadu majú iba denní hostia. Ale vzdor tomu, keď pán Beran potiahol z pohára, zadýchal sa a po chvíli riekol priduseným hlasom: „Jako křen!“

Komárek sa uklonil, akoby pochvala bola jemu patrila. A kým pán Beran pochvaľuje plzenčinu — a to nie iba rečou — za ten čas on vynakladá všetko, aby pripútal pozornosť nesmierne roztržitej Boženy.

2

Všakové záhady padnú do očí človeku trochu mysliacemu. Tak i pán Komárek, vtedy ešte nie JUC., ani nie poručík v rezerve, neraz sa zadíval na sprievod v uliciach pražských, keď pochovávali vyslúžilca alebo írečitého mešťana a člena „ozbrojených sborov pražských“. Tie chocholy, čákovy, tie porteépée a hviezdičky, tie šnúry a kystky — všetko samá pozlátka, samý blesk, klam a mam! Pomyslel si: ,Predsa sú tí ľudia len deti! Neodhodia hračiek ani keď srieň padne na brady a hlavy.‘ Zastavil sa neraz podvečer i na Priekopách, kde sa prechádzajú mladí lajtnantíci, štrngajúc šabličkou a zakášajúc ľavou nohou. Nemohol sa ubrániť, nie závisti, ale úsmevu polozlostnému, poloironickému. ,Koľko tu prázdnej pýchy,‘ myslieval si. ,A načo? Na uniformu! Na uniformu, ktorú nestihli sme pokryť slávou, ako Napoleonovi granátnici!‘[9] Tak hútaval vtedy a ešte inakšie.

Medzitým stal sa dôstojníkom v rezerve, mal tiež uniformu! Nepovstala ani v „ateliéri“ Chvapila a Vavrušku, dvorných krajčírov; povstávala po čiastkach, skupovaná u pokútnych firiem, je i obšúchaná, menovite na švíkoch presvitajú vyblednuté nitky; a predsa je hrdý na ňu, teší ho, že ho v nej vidí Božena, i nenávidí ministra, že mu ju zakazuje stále nosiť. Také hľa, záhady vynorujú sa v živote!

O pol siedmej vstala spoločnosť od stola. Pán Komárek má znamenitú myšlienku. Nechá vianočku tu, „zabudne“ ju. Vydýchol si, keď sa trochu vzdialili. Umienil si venovať sa Božene.

Za nimi čuť skoky. Áno, tak skákať môže iba sklepník o vyčaptaných nohách. Pán Komárek cíti, bárs nevidí, že je to sklepník. A nemýlil sa.

„Pri stole zostal tento balík,“ obrátil sa k pánu Beranovi, ukazujúc vianočku, pravda, zabalenú.

„Ja nie,“ odmieta pán Beran.

„Odtajím i ja,“ myslí si pán Komárek.

„Vy ste niesli čosi,“ dovtipuje sa pán Beran. „Áno, pamätám, že ste čosi niesli.“

„Áno, ja,“ priznáva sa pán Komárek. Oči by preborili nešťastného sklepníka za veľkú ochotu a svedomitosť. ,Vidím, že sa jej nesprostím — budem mať pre ňu ešte dáky škandál…‘ No musí pokračovať ako dôstojník. Siaha do vrecka a podáva sklepníkovi šesták. Sklepník sa klania hlboko — no oči sa mu smejú, smejú. Vie, čo je v papieri. ,Viem, že najprv prekutal, čo tam bude — sklepník je vždy zvedavý,‘ durdí sa pán Komárek.

„A čo to vlastne nesiete?“ pýta sa pán Beran, keď sklepník odišiel.

„To sú… No, nič takého!“ Je zapálený až po uši, všetci hľadia naň zvedavo.

„Aha!“ žartuje pán Beran, veľmi rozveselený plzenčinou. „Nechcete povedať — nechcete!“

Pán Komárek skutočne nevie, kam sa obrátiť.

„Ja by rada vedieť, čo to ozaj máte!“ prekára ho už i Božena. „Ukážte!“

„To už nie!“ vraví on vážne. „Ostatne, nie je tam nič zvláštneho. Také pletky!“

Božena už mlčí; vidno, že sa hnevá.

,Ešte toto — ešte toto!‘ zúfa pán Komárek.

„A nebude vám to na obtiaž?“ pýta sa pán Beran. „Franta by to mohol niesť.“

„Ach, to už nie, bolo by mu ťažké,“ bráni sa pán Komárek. A v týchto úzkostiach mal naozaj skvelý nápad. Obzerá sa po námestí, a hľa, neďaleko pod bránou stojí dievčatko asi desaťročné; predáva ruže. „Idem k tomu dievčaťu tamto,“ vraví ostatným, „je z nášho domu, ono mi zanesie balík.“ Rozumie sa, že dievča nebolo z jeho domu. No také malé cigánstvo neuškodí tak veľmi ani uniforme.

Pristúpil k dievčaťu a pýta sa:

„Máš maminku?“

„Maminka mi zemřela,“ odpovedá dievča mechanicky. „A tatínek taky.“

Zvláštno, že každému takémuto dievčaťu „maminka zemřela a tatínek taky“. ,Ozaj zvláštno,‘ dumá pán Komárek. ,Len či je to pravda — to!‘ A pokračuje: „Tak tu máš vianočku, bude ti na večeru.“

Dieťa nevie, čo má robiť. Či ďakovať, či sa smiať, či plakať. Niečo podobného dosiaľ sa mu nepritrafilo — nemá na to formulku. Pán Komárek sa ostatne o to nestará. Vybral si ružičku, vlastne puk a vtisol dievčaťu šesták do ruky. Je úplne šťastný. Iba si myslí: ,Tá vianočka bola drahá. Dal som za ňu dva šestáky — a dva šestáky zas, kým som sa jej sprostil. A ten sklepník, to je bezočivec!‘ Obzrel sa ešte raz k bráne, čo dieťa robí. A hľa, nie je už samo. Stojí pri ňom starý pán, v ruke má paličku striebrom okutú. Vidno, zhovára sa so sirotou.

,Jest, bože, tých penzistov tu!‘ rozjíma pán Komárek. ,Stavím sa, že sa vypytuje, čo som jej to dal, za čo… Roboty to nemá, musí byť všade, kde dačo šuchne. Nežije to z penzie, ale z klebiet a chýrov. Protivný národ!‘

Ale cíti sa vzdor tomu znamenite. Idúc popri strážnikoch nad clom, usmieva sa. Tu hľa by bol musel rozbaliť vianočku a zaplatiť taxu. Ach, bola by sa Božena smiala! Mráz ho prechádza pri tej myšlienke.

V divadle bol úplne šťastný. Sedí síce v úzadí lóže s malým Frantom na vyvýšenej lavičke — no vidí dosť. Ostatne, nepozerá na javište. Ani nevie, čo sa vlastne hrá — dráma alebo opera, alebo balet. Iná dráma hrá v jeho prsiach! Má sa on na čo dívať. Sedí pred ním ona — tváre jej nevidno; len účes, ktorý mu pripomína vianočku, ale vianočku veľmi peknú, čo by jej sedela na vrchhlave; a uško, drobné uško; no zdá sa mu, že v ňom plno všakových záhad ako v najtemnejšej Afrike. Vôbec takého uška nikdy, nikdy ešte nevidel.

Medzi jednaním druhým a tretím oznámená dlhšia prestávka. Šlo sa do foyeru. Tam už našli jednotlivcov i skupiny, živo besedujúcich. Tí, čo prišli z lóží, sedadiel a fotelov, prechádzajú sa. Tí, čo cez dva akty stáli, rozložili sa na mäkké kanapy, stopujúc lenivo pohyb a šum dookola. Beranovci obzerajú obrazy, Božena študuje dámske toalety, či v dačom nezaostala za módou.

Práve sa chceli pustiť foyerom, keď zastal pred nimi akýsi starý pán. Pán Komárek ho zná. Ten istý, čo stál pri sirote s ružami.

,Čo ten tu hľadá!‘ zlobí sa pán Komárek. ,Vidno, že nás naschvál vyhľadal.‘

„Dovoľte, aby sa vám predstavil. Ja som Václav Němec, hospodársky správca na odpočinku.“

,Povedám, penzista!‘ zlostí sa pán Komárek. ,Kto iný by bol!‘

„Ja som František Beran z Kozodub, majiteľ realít,“ odpovedá s vidieckou prostodušnosťou. „Teší ma veľmi, že mám tú česť… To je moja rodina.“

Poklony a podobné formálnosti.

No pán Němec nie je spokojný. Hľadí na pána Komárka — ale ten, akoby nebadal, čo sa robí, blúdi očima po ľuďoch.

„Ja vlastne by si prial zoznámiť sa s pánom dôstojníkom, ktorý, ako vidím, patrí tiež do ctenej spoločnosti,“ vraví starý pán trochu urazený.

,Veľmi zdvorilý!‘ myslí si Božena. ,Tak čo sa nepredstavil jemu!‘

„Antonín Komárek,“ predstavuje sa mu tento nechutne.

„Skutočne sa teším. Bol som totiž mimovoľne svedkom vášho šľachetného činu. Ozaj zdobí vašu rovnošatu! Preto som si dovolil…“

„Škoda o tom hovoriť!“ vraví pán Komárek veľkodušne.

„Viem ceniť vaše city. Nech nevie ľavica, čo robí pravica.[10] No musel som sa ich dotknúť; velí povinnosť. Ja som totiž predsedom spolku Samaritán, ktorý v tieto dni stratil jednateľa. Musel sa presťahovať na vidiek. A horlivý jednateľ je dušou spolku. Šťastná náhoda zaviedla ma na stopu jednateľa takého. Prosím vás, neboli by ste ochotný venovať sily svoje spolku nášmu?“

„A čo sa vlastne stalo — čo za skutok?“ pýta sa pán Beran nesmierne prekvapený.

Ostatní tiež nechápu, o čom sa vlastne hovorí.

„Toto. Ten pán daroval chudobnej sirote via…“

„Prosím!“ zahriakol ho pán Komárek. Pot mu vystúpil na čelo.

„No, tak mlčím,“ zvolil pán Němec. „Prosím, ráčte sa osvedčiť, či prijímate môj návrh.“

„Nemožno mi prijať,“ vraví pán Komárek. Zobudil sa v ňom JUC. „A síce z týchto príčin: nie som členom vášho cteného spolku, som c. a kr. dôstojníkom a ako taký podrobený zákonom a vôli predstavených, a konečne,“ doložil to so zvláštnym dôrazom, „boli ste svedkom, ako vravíte, šľachetného skutku, ale nie svedkom toho, z akej pohnútky sa ten čin zrodil. Ubezpečujem vás,“ riekol to skoro zlostne, „vo mne ste nenašli človeka, ktorého ste nájsť chceli.“

Pán Beran je ohlušený toľkou výrečnosťou. ,Bude dobrý advokát,‘ myslí si. No na pána Němca reč mladého dôstojníka neurobila dojem.

„Dovoľte, ja vás hneď presvedčím. Že nie ste členom spolku — to je maličkosť; môžete sa stať bárs i hneď. Ja vás hneď zapíšem. Ďalej, vy ste síce c. a kr. dôstojník, ale nie aktívny…“

„A ako to ráčite znať?“ pýta sa pán Komárek a dumá: ,Zvláštny národ, tí penzisti! Tí vedia všetko.‘

„To je vec veľmi jednoduchá!“ vraví pán Nemec. „Aktívny dôstojník na ulici sa iba vlečie, prsia nemá vypnuté. A nadovšetko: obzrie sa za každou ženskou, nekupuje ruže, nedarúva sirotám via… Pardón, že som zas v tom! Rezervný zas drží na zákon, ako vy hneď ste sa naň odvolali. Po ulici kráča, akoby viedol kompániu. Za ženskými tiež nepozerá tak, tak… Vôbec skúsený človek vidí hneď: ten je aktívny, ten je rezervný. A dôstojníka v rezerve neviažu zákony, na ktoré sa ráčite odvolávať.“

Pán Komárek ovesil hlavu. Oh, ťažko sa vybehať skúsenému penzistovi! Vidí, že je chytený.

„Ostatne, náš spolok je dobročinný; na taký má ohľad i vojenský zákon. Má mocných priaznivcov. Naša vznešená protektorka, jej osvietenosť pani hrabenka Daumová, nechybí ani na jednej valnej hromade. My dostávame príspevky zo vznešených domov — čo len to, bože!“

Pán Komárek začína ináč hľadieť na starého pána. I Božena počúva pozorne. Jej oko s obdivom hľadí na Komárka, o ktorom myslela, že je nič a naraz sa ukáže, že je človek slávny. Pán Komárek zastihol ten pohľad, blahorečí náhode, ktorá ho s pánom Němcom zviedla.

„A čo hovoríte o akýchsi pohnútkach; dovoľte, mne je to trochu nejasné,“ pokračuje pán Němec, istý už víťazstva. „My nemôžeme púšťať sa tak ďaleko, kto a z akej pohnútky robil to alebo to. Spolok má stanovy, cieľ — a ten sa musí uskutočňovať. Za najkrajšiu pohnútku ja nedostanem ani deravé čižmy kúpiť — pohnútka má cenu, iba keď ju čin sprevádza. A spolok dľa činov sa posudzuje. Bože, koľko že by sa našlo milosrdných, z čistej pohnútky milosrdných? Pochvala verejná, verejné vďaky, snaha prevýšiť dakoho v sume — to sú obyčajné pohnútky. Ja to viem zo skúsenosti. Keby sme nedávali mená našich darcov do novín — čerta by sme mali v kase! To nech vás nemýli…“

,Pravdu má ten starý,‘ dumá pán Komárek. Ako čul meno grófky Daumovej, sám cítil v sebe čosi samaritánskeho. Dobre to posudzuje ten starý! A konečne čo by on nemohol byť samaritánom? Veď už teraz cíti následky samaritánstva. Ako hľa, Božena ináč hľadí naň! Nepremohla ju ani uniforma a samaritánstvo jej zakrútilo hlavičku, menovite pani grófka Daumová a tí darci zo vznešených domov. A čo ešte, keď jeho meno bude stáť hneď pri grófkinom v novinkách — a roznesie sa po šírej, ďalekej vlasti…

Keď zazvučal vo foyeri elektrický zvonec, pán JUC. Komárek lúčil sa ako skutočný jednateľ s pánom Němcom. Vymenili si adresy. Pán Beran oddal horlivému predsedovi skromný dar päť zlatých v prospech spolku, ktorého má byť jednateľom „jeho“ pán Komárek.

*

Druhý deň šlo sa na výstavu. Pán Beran chcel si obzrieť hospodárske oddelenie. Obdivuje, čo všetko dáva tá dobrá matka zem a príčinlivosť ľudská. Ostatní idú za ním, sťa metla za kométou. Paniu ešte tak zaujímajú niektoré predmety — je gazdiná. Ale Božena nevidí nič takého, na čom by oko mladej slečny mohlo spočinúť. Je tu surový hodváb a z neho daktoré hračky spravené, no hodváb je len vtedy hodvábom, keď sa ušijú šaty z neho. Nemala kedy naučiť sa pozerať z iného stanoviska na tento skomolený svet. Nudila by sa, keby nemala sprievodcu. Je síce zas civilom, ale…

Pán Komárek i v civile je stratég znamenitý. Vykorisťuje včerajší úspech ako možno; cíti, že nedobytná pevnosť čochvíľa začne vyjednávať o čestnú kapituláciu.

Tamvon je tma, na výstave jagá sa tisíc a tisíc svetiel. Beranovci zobrali sa z Petzoldovho reštaurantu,[11] idú ta pod stromy, kde tisíce ľudu stojí a čaká. Zamiešali sa do zástupu, a už ich drží akási slávnostná nálada; sami nevedia, kde sa vzala. Fontána[12] chŕli vodu a oheň do výšky, ľud tlieska, spieva, jasá. V Božene sa tají dych — také niečo nikdy nezažila v živote.

„Ako je to krásno!“ šepce v tichom pozabudnutí.

Vtom jej rúčka našla sa v čejsi ruke. Tá ju tisne srdečne, vrele. Božena stojí, neobzerá sa, kto je ten opovážlivec. Vie, že by stretla čiesi usmievavé, šťastím očarované oči. Musela by svoje sklopiť pred nimi. Odtiahnuť ruku? Na to nieto sily; cíti, že je zajatou. A neželie, že sa dala zajať. Nové stisnutie: naliehavé, prosebné — akoby prosilo odpoveď. Zaťala zuby, aby sa nerozosmiala — veď všetko sa v nej smeje a búri. A oči vlhnú a svetlá tak divne trblietajú…

Sama nevie, ako sa to stalo; vie iba to, že i jej ruka stisla ruku šťastného víťaza…



[1] výstava česká roku 1891 — Všeobecná krajská jubilejná výstava na pamäť stého výročia prvej krajskej výstavy v Čechách r. 1791 sa konala 15. V. — 18. X. 1891 v Holešoviciach nad svahom Obory.

[2] lívance, koblihy — český názov druhu vyprážaného pečiva z bielej múky: dolky, šišky

[3] Rezervelajtnant (z nem.) — poručík v zálohe

[4] garnizóna (z franc.) — vojenská posádka

[5] cum gentibus (lat.) — s pokolením

[6] Sedmihorky — kúpele v severovýchodných Čechách, neďaleko Turnova. Je v nich najstarší vodoliečebný ústav v Čechách, založený v roku 1840.

[7] Choděra — majiteľ známej Plzenskej reštaurácie na Spálenej ulici v Prahe; umrel roku 1891 a firmu prevzali Čeněk Sochor a Václav Kovařík.

[8] Kravín — stará známa reštaurácia na Vinohradoch v Prahe

[9] Napoleonovi granátnici — vybraný, v bojoch vyznamenaný pluk Napoleona Bonaparteho (1769 — 1821)

[10] Nech nevie ľavica, čo robí pravica — citát z Nového zákona (Matúš 6, 3)

[11] Petzoldov reštaurant — kedysi známa reštaurácia na Ferdinandovej, dnešnej Národnej triede v Prahe

[12] Fontána (fontaine lumineuse) — svetelná fontána, prvá osvetlená fontána, ktorú pre Všeobecnú krajskú jubilejnú výstavu r. 1891 zostrojil František Křižík (1847 — 1941), český technik, vynálezca a priemyselník. R. 1878 zostrojil svoj najväčší vynález, oblúkovú lampu. Spočiatku vyrábal oblúkové lampy a lustre, ale už od r. 1888 zriadil prvú veľkú elektrickú centrálu na Žižkove, r. 1891 osvetľoval Jubilejnú výstavu v Prahe, vybudoval tam prvú pokusnú električku z Letnej na Výstavisko, neskôr ďalšie elektrické trate a elektrárne. Má veľké zásluhy na vývoji elektrotechniky.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.