Zlatý fond > Diela > Zápisky zo smutného domu


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Zápisky zo smutného domu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov

Zápisky zo smutného domu

1

Nie je to ľahká vec nájsť si dobrý byt i na Kráľovských Vinohradoch. Zvlášte začiatkom októbra, keď sa prihrnie študentstvo, bárs na Vinohradoch je bytov nových a elegantných veľmi mnoho.

Vybral som sa i ja na trpkú cestu — hľadať byt, lebo nechcel som bývať na ulici. Prácu poľahčuje tá obyčaj, že na dom, kde je taká izba, vyvesia ceduľu. V takých ceduliach sa vyznať vyžaduje mnoho psychológie i veľkých praktických skúseností. „Zde jest byt pro svobodného pána neb dámu v I. patře k pronajmutí. Zvláštní vchod.“ Na takú ceduľku som sa nikdy neulakomil. Drahota nesmierna sa z nej škerí.

Vošiel som náhodou do Kučkovej ulice a na rohovom dome visí ceduľka: „Zde jest pokoj pro svobodné pány k pronajmutí. K zeptání u domovníka.“ Oznam dosť skromný, ale ten dodatok vyzerá ako kosílka. Partaj nebodaj podplatila domovníka, aby izbu do neba vychválil a nedal patričnému tak ľahko sa vyšmyknúť. ,No, nie som dnešný,‘ myslím si. ,Ani domovníkovi nedám sa tak ľahko oblafnúť.‘

Vošiel som bránou do malého dvorka a z dvora do domu, vlastne na chodbu. Vpravo dvere, nad nimi nápis: Domovník. Ozval sa spoza dverí buchot kladivca, ako keď sa vtĺkajú klince do podošvy. Domovník to bude iste, lebo, ako známo, na Vinohradoch domovník je buď čižmár alebo hokynár. Oni môžu vysedávať doma, preto ich domáci páni radi berú za domovníkov.

„To je gusto! Pokoj jako ratejna!“[2] chválil izbu domovník, kráčajúc predo mnou schodmi. „Světla mají hromadu a ticho taky. Je to vdova s holkama a nemá dětích.“

Nechcel som ho podchytávať, ako je to, že nemá detí a predsa má holky. I hovoriť prišlo ťažko, lebo ma viedol do oblačnej výšavy — na tretie poschodie. Naraz sme sa našli na chodbe, kde bola tma, že ju mohol bezpečne krájať. Skoro som sa bál, že ma tu chytí za hrdlo a skričí: ,Vezmeš si kvartieľ, či nevezmeš?‘ Ale nestalo sa to. Tma sa razom rozpŕchla. Domovník otvoril totiž dvere i obzrel sa, či idem za ním a či som snáď utiekol.

„No tak. Už jsme tady. Vono je tady drobátko tma, ale jen ve dne. Vedu jim pána do bytu!“ oznamoval to už domácim.

Vstúpil som do neveľkej izby, vlastne kuchyne. Stôl, kanapa, dve postele, pár stoličiek, čosi kuchynského riadu a singrovka. ,Chudoba, psota, bieda!‘ To sa mi ozývalo zo všetkých kútov.

Predo mnou stojí ženská drobná, chudorľavá, čisto, ale chudobne oblečená. Jej oči dotkli sa ma zbežne a hneď zablúdili do kúta. Dve dcéry stoja za stolom, neďaleko obloka — jediného v izbe — a zvedavo si ma merajú. Jedna sa náramne ponáša na matku. Ibaže je vyššia, ale prihrbená. Je tiež taká chudá i taká čierna. Mladšia je veľmi pekná, plná, pleti sviežej a očí veselých, usmievavých. Odvrátili sa k obloku, ako zbadali, že ich prezerám.

„Tak račte se podívat — to je tady vedle,“ ozvala sa stará. Ona šla popredku, ja za ňou. Domovník si stal do dverí — vari aby ma tak chytro neprepustil.

Utiecť nebolo príčiny. Izba neveľká, o jednom obloku, ale čistá, čistá. Vidno, že tri ženy sa o ňu starajú. Stôl, kasňa, kanapa, šifonér, posteľ, obrazy a veľké zrkadlo proti dverám, práve nad kanapou. Obraz pod zrkadlom vábil hneď moju pozornosť. Nad rakvou devy plače otec, mať a brat. Obraz malý, jednoduchý, ale nie jarmočný. Nevynikal pestrotou farieb, naopak, všetko zachádzalo v akejsi pošmúrnej šedosti. Ale práve to, myslím, výhodne vzbudzovalo náladu. Na tvári mŕtvej devy sídli nekonečný, svätý mier i tutlaný žiaľ. Vôbec myslím, že pôvodca musí patriť k lepším maliarom. Nad posteľou visí druhý obraz, tiež deva, ale živá. V čiernom oblečená, ruky k modlitbe zložené, žiaľ v tvári i slzy na riasach. S tou čerňou živo kontrastuje žltý, bohatý vlas, rozpustený na pleciach. I z neho veje bôľ a spolu tichá rezignácia.

Už toto ma vábilo vziať si túto izbičku. Vidno v nej i vkus, i trošičku pohodlia. Hľa, pri posteli neveľký stolík, prikrytý čipkovým obrúskom. Možno i v posteli čítať, keď sa zunuje večer sedieť.

„Jaká jsou kamna?“ preskočil som hneď k čiernej próze života. Pec, ako známo, v zime vzácna vec, a nechcel som, aby ma z izby vykadila.

„Dobré, velice dobré,“ odpovedá ona. A na pohľad nieto vskutku čo vytýkať. Sú hlinené, biele, nikde nevidno špáry, ani začadeného pásu. „Umývadlo také dostanete,“ riekla razom a hneď zatíchla.

,Vziať — nevziať,‘ čítam si na gombíkoch. ,Hľa, ani som nezbadal, že dvere sú sklenené. Bude mi vidno do izby — vec nepríjemná! Sú na nich záclony, ale riedke. Hm, nemilá vec, naozaj. Hľa, prezerajú si ma spoza záclon dievčatá sťa indického slona. Šepkajú — ale hneď sa odvracajú, keď zbadali, že som pozrel na ne. ,Hm — budem ich i ja vidieť!‘ pomyslel som si. ,Uvidíme, kto koho vytrucuje.‘

„A co žádáte?“ Už som bol úplne rozhodnutý. Iba cena ma mohla odstrašiť.

Zacenila mi tak nízko, že pomýlený začal som znovu prezerať, či je to pravá izba, či tu nebude dáky úskok. No všetko tu je pravé, solídne. Vysvetlil som jej, že budem tu bývať samotný, a že za takúto izbu platí sa toľko a toľko.

„Tak přidáte zlatku a za obsluhu zlatku!“ rozhodla ona. Suma bola ešte i takto hlboko pod normálom.

„No prát se s ní nebudou, když více nechce!“ pošepkal mi domovník do ucha. „Berou, když jim ho dává. To mají ňákej pokoj!“

Vrátili sme sa do kuchyne a ja vyčítal som nájom na prvý mesiac.

„Já ještě neměla pány na bytě,“ podotkla akoby zahanbená, berúc peniaze.

„Tak? Vy jste se teprv přistěhovala do Prahy?“

„Ba ne! Ale teď v létě umrel mi muž.“

„Ale — ale,“ chcel som ju tešiť. „A co se mu stalo?“

„On byl u dráhy. Tak od toho.“

„Neměl chuť k jídlu?“ pýtal som sa hlasom kšeftovným. Každému chorému počul som predložiť túto otázku. Vykĺzla i mne viac z obyčaje.

„Inu — tak.“ Iste nevedela, čo odpovedať: moja otázka ju patrne prekvapila. I domovník si utrel fúzy päsťou. Dievčatá znezrady sa rozchichotali a odvrátili k obloku. Ja som sa zapálil. Mať pozrela na ne hnevlivo a riekla: „No — co to?“ Ale tie i ďalej tutlajú smiech.

Poobede som zaujal byt a do večera cítil som sa ako doma. To môže iba človek, zvyklý sťahovavému životu ako ja. V kuchyni panuje hrobové ticho. Ani dýchnuť sa neopovážia. Len tu i tu zaklope na chvíľku singrovka. To ma trochu hnevá. „Veď sa ony rozkrákoria, keď ma poznajú bližšie,“ uspokojoval som sa. Presedel som celý večer nad knihou a v kuchyni ani slova. Iba okolo deviatej čo prišla pani postlať a doniesť vody. Keď som o desiatej líhal, v kuchyni bolo už tma; čuť len tiché, odmerané dýchanie, a tu i tu nezrozumiteľné slovo. Ktorási zo susediek hovorí zo sna.

Požehnával som osud, že ma viedol do tohto domu. V izbe čistota, ticho a jednostaj teplo. Pec je priamo geniálna! Lopatka uhlia a už je teplo. S domácimi málo hovorím, len čo je najnutnejšie. Dobre zostať zapätým, aspoň človek nemá klebiet. Keď prechodím kuchyňou, vstane všetko z miesta, ako na komando a v chóre ma pozdravuje: „Má ucta.“ Bol by dal mnoho za to, keby som tak neviditeľne mohol sedieť na ich kanape. Či i vtedy tak mlčia, keď ma nieto doma! No nebude to tak. Neraz čujem hovor do tmavej chodby, idúc domov. Ale razom zatíchne, keď otvorím dvere, ani čo by sekol. Vidno, že sa mňa boja.

V nedeľu z obeda som nechodil domov. Až okolo deviatej som sa vraciaval. Raz v nedeľu ma čosi zašlo, že som musel ísť domov okolo štvrtej. Našiel som celú rodinu vyobliekanú, menovite mladšie dievča. Bola veselá, líca červené. Jej smiech som začul do tmavej chodby. Postavili sa zase do gliedy[3] a privítali ma svojím: „Má ucta!“ Ale bolo ich o jedného viac. Pri Adélke sedel na kanape mladý človiečik. Videl som, ako vypustil jej ruku zo svojej, keď som vhupol do izby. Človek veľmi úhľadný, vyriadený, čistý, s usmievavou, skoro hladkou tvárou. Veľmi sympatický zjav! I on sa postavil a poklonil sa mi.

,Aha — milovník Adélkin!‘ pomyslel som si, idúc izbou. Robil som, akoby ho ani nevidel, lebo Adélka bola v rozpakoch. Staršia, Mařenka, uhádla vari moju myšlienku. Pokrytecky sa usmiala.

Od tých čias každý deň som ho vídal u našich. Prichádzal večierkom a doniesol i večeru: niečo od údenára, mäso alebo salámu. I poháre s pivom zjavili sa tu i tu na stole. Pani bývala v taký čas veselšia a, zdá sa, i nie tak bojazlivá. Neraz som pristihol Adélku s frajerom na chodbe, alebo na schodoch. Stáli si družne, i za ruky sa držali. Nebodaj ho šla vyprevadiť. Stretol som ich viac ráz i na ulici sa prechodiť. Vôbec prestali sa predo mnou ukrývať.

Raz, v treskúcej zime, koncom novembra, okolo polnoci som šiel domov. Brána sa obyčajne o desiatej zaviera. Zacengal som energicky. Zvonec je starej sústavy: na drôte, nie elektrický. Čakám, čakám — cengám ešte tuhšie a zas čakám a chodím a cengám… V nohy ma oziabalo, čakanie ma omrzelo. Čo robiť? Domovník alebo zaspal, alebo zvonec je skazený. Nadišlo ma pokušenie chytiť zvonec a, ako istý známy urobil, vysnovať drôt na ulicu i so zvoncom.

Na šťastie v prízemí domu nášho je „restaurace“, volá sa „U bílého skopa“. Ozýva sa z nej spev a klavír. Chodievajú sem najviac delníci a preto v stredtýždni býva tu mŕtvo, zato v sobotu a v nedeľu veselo. Vstúpil som dnu. Hustý, štipľavý dym búšil ma do pŕs — div ma o zem nehodilo. V jednom konci „logálu“ sedí plno ľudí, v druhom sa tancuje s animom.[4] Vypil som pohár piva, také tu volajú „patoky“,[5] to jest, zlievky. Nuž ale čo nevykoná človek, keď sa chce dostať do postele premrznutý, ustatý a ospalý? A bez tejto obete hostinský by ma nebol prepustil, ale by mi bol nadal, že som „špina“ a že tu „není žádný volný průchod“.

Vyšiel som rozhorčený do dvora a z dvora do chodby a poď ku dverám domovníkovým. Čo mi ruka stačila, zabúchal som mu päsťou na dvere. V celom dome zhrmelo.

„Co jsou to za lumpi!“ vykríkol domovník, vybehnúc ku mne taký, ako bol v posteli. Zapálil som sirku a zasvietil mu rovno do očú. Zažmurkal a až teraz sa spamätal, kto stojí pred ním.

„Kde máte zvonec?“ kričím ja a bezohľadne odstrčil som ho nabok. Drôt, vidno, beží do izby, ale zvonec bol by nedbal vidieť. Vkročil som dnu a podivil sa. Ten zvonec predsa nemôže zvoniť — napchaté sú doň klky.[6] „Tak, vy tak!“ vykríkol som. „Tohle je pořádek? A já mám tady zvonit!“

V posteliach sa vynorili z perín všakové postavy. Tam domovnica v bielom čepci a dvoje detí pri nej, tam akýsi šuhaj, ktorého vídam tmoliť sa v pantofliach a bez kabáta po dvore. Možno syn. Tamto zas Andula domovníkova, strapatá, vyvaľuje na mňa oči. Toto a domovníkova prestrašená tvár ma razom skrotilo. Sirka mi vyhasla, zostali sme v tme — a ja sa musel tajne rehotať nad jeho skvelým výmyslom.

„Vážnosto — vono ten zvonek nezvoní. Dnes je jako neděle a tam v logálu je takové holoty a vědí, to pořád trhali za kliku a já si moh’ nohy uběhat. Tak já todle udělal, ať si zvoní — vědí. A slušnému lidu, jako voni, jsem nezavřel. Vážnosto — dyť je brána odevřena. Líběj se podívat!“ A chytá ma za ruku a v tej zime uteká so mnou do brány. Skutočne otvorená!

Ako snadno mohol som vojsť do domu, len kľučku stisnúť! Ale kto videl kedy takéto poriadky? Bol som zahanbený nemálo, keď sme vošli do domu.

„Víte, to také není v pořádku,“ hovoril som už miernejšie. „Což kdyby to zvěděla policie?“

„Ale ’dou, vona se to nedozví! Kdepak; to se nebojej’!“

Táto epizóda ma veľmi rozveselila! Zaspal som sladko a spal do bieleho dňa, dlhšie nežli obyčajne. Šiel som, ako obyčajne, na polhodinu sa prejsť, kým sa izba vyriadi, vykúri. V kuchyni ma pristavila pani a odprosovala pre nočnú nepríjemnosť.

Schodiac do prízemia, dohonil som pani Srbovú. Vyobliekaná, s košíkom na ruke ide akiste kupovať dennú potravu. Obzrela sa na mňa a jej okrúhla, červená tvár sa mi usmiala. I na chodbe sme sa často stretávali, nikdy sa mi takto neusmiala.

„To jste znamenitě proved’ v noci. Já se smála! Já mu to přeju. S klíčem od sklepu nebo od půdy jaké průtahy! Ze všeho kouká zpropitné. On ze všeho chce vytloukat zpropitné. A to holečku nejde. Hezky jste mu zahral, znamenitě.“

„Má služba, vážnosti!“ začuli sme z chodby vpravo. Bol to domovník prívetivý, vľúdny. „Jak se vyspali po včerejšku? Ale to byl ruml,[7] co, pani Srbová?“

Ja som sa tiež usmial a bez slova vyšiel na ulicu.

2

Táto dramatická udalosť pozdvihla ma v očiach všetkých partají v dome. Pán Adolf Wolf, sluha vinohradskej záložne, ktorý býval hneď v susedných dverách (vchod zo známej tmavej chodby), neodpovedal už na môj pozdrav, blahosklonným: „Má ’cta!“ ale naddvihoval čiapku striebrom obšitú, nečakal môj pozdrav, ale ostentatívne ma predišiel úctivým: „Má služba!“

Celý dom tušil, že som človek „nějaké lepší třídy“. Vídali na mojom stole knihy v poetickom neporiadku, ako to býva u lepších učencov. Ale akej profesie! To nevedel nikto, ani „pán hejtman[8] ve výslužbě“, Zenon Kotýnek, ktorý býval v prvom poschodí, mal tri izby, bol blesírovaný[9] na pravej nohe a ktorý všetko vedel, i to, čo varí dnes pani Amálie Soukupová, majiteľka trafiky, bývajúca v prízemí, hneď pri domovníkovi. Vedelo sa, že študent, ale aký študent! V dome nebývalo v ostatnom čase študenta. Čo bol ostatný predo mnou, bol technik. Domovník vynašiel medzi ním a mnou akýsi súvis a pozdravoval ma: „Má služba, pane inžinýr!“ Snáď v nádeji, že ak sa mýli, ja opravím mýlku a tak sám rozlúštim záhadu.

Ja som titul prijal; tak celý dom ma zval inžinýrom. Veď titul nerozhoduje, len nech je poriadny. Keby ho bol odmietol, boli by ma začali volať „pane doktore“ — titul už tak diskreditovaný,[10] že pepíci sa pozdravujú: „Doktore, tě bůh!“ A že som uzurpoval cudzí titul? Veď na titul doktora mal som práve toľko práva, ako na titul inžinýra.

Ale zanedlho som obanoval, že som sa zastrel do tak prísneho inkognita. Každý mesiac odbýval „Klub Sejčků“[11] v prízemnej reštaurácii nášho domu takzvaný „přátelský večer“. Bol to „spev“, tanec a sólové výstupy, čili „vejšlapy“. Brávala na takých večeroch účasť i krásna pleť, takej i takej povesti. Nie div, že skoro každý taký „dýchánek“[12] nekončil sa sólovými vejšlapy, ale všeobecnou revolúciou. Lebo „láska není věchet slámy“ — a tu žiarlivosť mala dosť príležitosti k zblčaniu. Hostia poskákali spoza stolov a hádzali do seba najpohyblivejšími movitosťami — pohármi. Potom by boli pochytali stoličky, keby nebolo hostinského. Ale tento deus ex machina[13] zakročil obyčajne v pravý čas, bol chlapina ako buk a vypil cez deň dvadsať pohárov svojho piva — rozvadené stránky „vylial“ na ulicu, kde bolo viac priestoru pokračovať v týchto olympických hrách,[14] pri ktorých nechyboval krik, lárma[15] zo strany účastníkov samých i divákov. V taký čas ulica, inokedy tak tichá, temer mŕtva, oživla. Obloky sa pootvárali a dámy i páni vo fantastických nočných úboroch s účasťou pozerali tieto zápasy. Tomu ďakujem, že viem, aké má na košeliach krajky pani Adamcová z oproti, i slečna Kulhavá, ktorá teraz býva v Mikovcovej ulici číslo 5. Polícia prišla pozbierať ranených, dakedy ani to; prišla ako „Schlusseffekt“,[16] keď sa už obloky zavierali a bojište bolo celkom opustené.

Raz po tejto scéne začul som v susednej kuchyni neobyčajný ruch. Lampa zažatá, šepot, tichý plač, naliehavé dohováranie, šuchot pantoflí, čľapotanie vody, sťa keď sa dakto umýva. Čo robiť? Pozrieť, čo sa robí? To vari nejde, vzhľadom na nočný čas. Ľahol som si teda a o chvíľu i zaspal.

Ráno, prechodiac v obvyklú hodinu kuchyňou, vidím na kanape Adélkinho mladého človeka. Sviatočný, elegantný oblek, ako vždy, ale tvár bledá a okolo čela obviazaný servít.

„Co je? Co se stalo?“ pýtam sa.

„Ale, pane inžinýre, já tam dole seděl, zrovna u dveří do výčepu. Najednou strhla se rvačka, já jdu pryč a už jsem jí měl. Akorát do čela! Já vykřík’, a už jsem nemoh’ z místa. Krev tekla a jen mne vyvedli. Teďko půjdu na úřad. Byl to zlatník, taková holota!“

„Ale-ale,“ poľutoval som ho. Viac urobiť som nemohol v akosti ,inžinýra‘. A bolo mi ozaj ľúto, že som nemohol obslúžiť milého našej Adélky, ktorá bola veľmi smutná. Nemohol som premerať ranu, „kolik cm dlouhá, široká a hluboká“, vysondovat „spodinu“; myslím, to by mu bolo veľmi poslúžilo. A konečne potešiť ho i ostatných: „Nebojte se, nebezpečný to není,“ ako to treba doložiť.

Po obede som ho už u nás nezastihol. Vystal vôbec dakoľko dní. Raz, keď mi stará večer postielala, začal som ju examinovať. Mladý človek ma veľmi zaujímal.

„Jak je tomu mladému člověku?“

„Václavovi?“ strhla sa poľakaná, že sa jej vôbec dačo pýtam. „Už lepší. Na klinice mu to zašili. Moc to bolelo. I vlasy má pryč na té straně.“

„Vida! Proč tam leze? Patří snad mezi ně?“

„Ba ne! On se jen namát’.“

„Tam chodí nejvíc zámečníci a truhláři,“ podchytával som ju.

„Holota je to. To nejsou žádní dělníci.“ „On ale není truhlář.“

„Ba ne! On je holič. Moc jemný človek! Tak si ho ta naše oblíbila, tak dochází. Kdyby byl trošinku starší. Ale co dělat!“

„Vždyť se oni vemou!“ potešoval som ju.

„On je moc hodný, což o to. Ale vojna!“

„To se ňák spraví. Ona zatím naroste…“

Pravdu riecť, že tento šuhaj je barbier, veľmi ma prekvapilo. Sortu týchto ľudí nikdy som neznal zo života privátneho. Znal som ich z tej strany, ako sa ukazujú vo svojich „ateliéroch“. Úslužných, podlízavých, dotieravých, klebetných, sladkých, protivných. Možno, keď vyjdú z ateliéru, zmývajú i tie vlastnosti zo seba, ako pozmývajú z rúk zápach všakových vodičiek a mastí, ktorými cez deň nasiakli. Možno sú v ateliéri iní a inde zasa iní. Istá vec, že Adélky bolo mi ľúto. Dievča ako malina, a holičský ateliér! Predstúpil predo mňa obraz holičskej dielne, kam som sa chodil strihávať. Z ulice vhupneš do izby vykúrenej, až vlasy dvíha, naplnenej vôňami. Na stene obraz: Prezident Grévy prijíma novoročných gratulantov. Za zrkadlom karotky pre abonentov po jednom zlatom, dvadsiatich grajciaroch. Izba, predelená plachtou v „dílnu“ a rodinnú svätyňu, z ktorej sa ozýva žalostným plačom dieťatko a mať večným: „Či-čí, či-čí!“ I ju som videl dva razy. Rozkasanú, roztrasenú.

,Taká bude naša Adélka!‘ pomyslel som si nie bez účasti a doložil: ,Biedna existencia!‘

Ja som si predstavoval, že môj pomer s domácimi je úplne zreteľný, správny a jasný. Ale presvedčil som sa, že svet súdi ináč.

V sobotu večer šiel som do schôdzky. Na ulici som zbadal, že som zabudol v izbe zápisnicu spolkovú. (Bol som vtedy perom nášho spolku.) Letím po schodoch, vbehnem do tmavej chodby. Kuchyňa prázdna.

,Budú v mojej izbe najskôr umývať, kým som preč,‘ pomyslel som si. A naozaj. Z mojej izby ohlášal sa ženský smiech. Vpálim dnu a prekvapilo ma zvláštne divadlo.

Stolík celkom inde, skoro pri peci, i veľký akýsi; i posteľ inde, i zrkadlo väčšie. Deva v rakve pod zrkadlom chybí… Čo to za čary? Okolo stola asi pol tucta dievčat, mne málo známych. Je tu i pani, lenže je tučná, blondína a červená. Pozerá mi do očí smelo, ba vyzývavo akosi.

,Čo tu robia tieto?‘ pýtam sa sám seba, pozdravujúc dámy. ,Čo tu hľadá pani Sommrová?‘ Ja som ju dosiaľ vídal iba na schodoch, vo dvore pri studni, kde mala prvé slovo medzi slúžkami a kuchárkami zo susedstva. Vídal i v skliepku hokynárskom, hneď pri bráne, kde tiež nedala jazyku zaháľať. Jej muž, pán Josef Sommer, je strážnikom pri polícii. Neraz, keď má službu, vbehne do domu, chlipnúť si pár lyžíc teplej rannej polievky s kutľami,[17] ktoré pani Sommrová výtečne pripravuje.

„To jsou k nám hosti!“ zvolala a vstrčila stoličku k stolu, medzi dve dievčatá, ktoré sa pomkli ochotne. „Copak nám nesete, pane inžinýre?“

Ja som už prehliadol situáciu. Vošiel som o poschodie nižšie, do cudzieho bytu. Na Vinohradoch nič divného. Poschodie jedno akoby z oka vypadlo druhému; tie isté chodby, to isté rozdelenie izieb.

„Odpusťte, pani Sommrová,“ začal som úprimne, „já jsem se zmýlil. Zapomněl jsem něco na bytě a tak jsem vešel k vám místo nahoru.“

„A to je dobrý, tohle to!“ rozosmiala sa ona i celý chór dám. „Však já vím, že jsou to vejmluvy!“ pohrozila mi prstom. „Tamdle Andulka ví, proč jste to udělal.“

Andulka domovníkova, švárno dievča, sklonila hlavu nad šitie a nepozrela dohora. Priznám sa, obzrel som ju dakoľko ráz pozornejšie. Možno zverila sa dakomu a tak prišla pani Sommrová k tejto divnej kombinácii.

„Ale paní — co to povídají!“ karhá ju Andulka, hľadiac do šitia. „Co si pán inžinýr pomyslí?“

„’dyť von ví, že já žertuju. Bodejť bude za tebou koukat, když má tam nahoře.“

„Pani Sommrová!“ pohrozil som jej ja. „Jak já k tomu přijdu?“

„Bóže, ’dyť já vím, jak to chodí. Ona tam bude svadba. Ten holič Nešpor bere to zvostra. Ale to víte; takovej pán na bytě a holka má milýho!“ Rozhodila ruky a zas spustila do lona. „’dyť to víme!“

Dievčatá sa rozchichotali, možno viac na mne, ako na nej. Lebo som bol ako na tŕňoch.

„A Nešpor to za nich vodnese!“ doložila s ohromným smiechom.

„Odpusťte, já pospícham.“ Vstal, porúčal som sa a vybehol. Z tmavého ambitu[18] začul som hlučný chichot z izby sommrovskej.

Vybehol som do nás. Na kanape sedí Adélka a pri nej stará a Mařenka. Adélka je bledá, schvátená; placho, zlomeným okom hľadí na mňa. I ona, i všetky sa dívajú, kde sa ja tu tak naraz beriem. Ale len chvíľku. Adélka zastenala, oprela hlavu o stôl, ako človek, ktorému je hlava ťažká.

„Co je?“ pýtam sa.

Stará stojí nemo a neodpovedá. Mařenka tiež klopí oči.

„Stalo se jí snad něco?“ vyzvedám ďalej. „Ono je jí trochu špatně. Má píchání,“ odpovedá stará.

„A co nejdete k lekáři?“

„Ono to nic není. To mívá teď často.“

„Hm-hm.“ Pokrútil som doktorsky hlavou a doložil: „Ať si lehne. Bude ji lépe.“

Vzal som zápisnicu a bežal do schôdzky.

Na túto históriu zabudol som dosť skoro. Adélka bola síce stále bledá, iba čo sa pretmolila, ale zdá sa, nebezpečie nehrozilo. Všetci boli spokojní. Nešpor dochádzal veľmi často. Neraz som ich dostihol na schodoch, ako sa držia za ruky. Už neodskočili jeden od druhého; bol som ako domáci.

Prichodili Vianoce, chcel som si dať šiť šaty. Bol som „ve stadiu přísných zkoušek“ — schudol som neobyčajne. Musel som si dať vziať nový merťuk, ak som nechcel, aby šaty viseli na mne ako na kolíku. A to bola práve najväčšia ťažkosť. Môj krajčír býval totiž na vidieku, a tak nemohol mi sám vziať mieru. A mieru vziať poriadne, to môže iba krajčír. Kde nájsť takého dobrodincu, čo by vzal druhému, neznámemu krajčírovi mieru? V takej súre obrátil som sa na starú.

„Velice ráda!“ prisvedčila mi veľmi ochotne. „Můj bratr je krejčí, tak to udělá. Mařenka se staví pro něho.“

Predpoludním prišiel muž nevysoký, chudorľavý, veľmi úslužný a zdvorilý. Podobal sa veľmi našej starej.

„Odpusťte, pane Dolejš, že jsem vás o to prosil. Byl bych šaty jednoduše objednal u vás — ale nešlo to. Mám strýce krejčího, tak víte…“

„I to nic nedělá, nic nedělá. Já bych s radostí posloužil, pane inžinýre. Já dělám také panu profesoru N. z techniky. Vždyť ho ráčíte znát. Také panu staviteli Kudrnkovi. On bydlel zrovna u nás naproti. Teď bydlí v Klicperově ulici a já mu pořád šiju.“

„Jakpak bych je neznal! Slušní páni!“ A naozaj som ich znal, ale len z videnia. Či sú slušní, alebo neslušní, to som už isto nevedel. Vedel som iba to, že ich šaty nemožno vyhlásiť za vrchol krajčírskeho umenia.

I vzal mi merťuk. Bohužiaľ skúsil som po nečase, že ho zbabral. Myslím predsa, že naschvál, aby môjho „strýčka“ skompromitoval. Aspoň tie šaty nemohol som obliecť. Boli by veľmi dobré bývali môjmu mladšiemu bratovi z tretej gymnaziálnej triedy — keby ho bol mal.

Poďakoval som mu vrelo i ponúkol primeraný honorár.

„To ne!“ zvolal urazený. „To nemohu. Když je to u sestry, a pak — byla pro mne dcera!“

„A — tedy máte dceru?“

„Inu, Mařenku!“

„Tahle, co je u nás?“

„Kterápak? Copak to nevíte?“ A rozosmial sa.

„Já myslil, že ona je moji domácí.“

„Ne. Ona ji přijala. Ona neměla dětí a já jich mám dost. Osm. Tak si dvě vzala — tyhlety holky.“

To ma veľmi prekvapilo. Veď mohla stará vycítiť, že dievčatá považujem za jej dcéry; a nikdy ma nevyviedla z bludu. Susedstvo vedelo, ako sa vec má, jediný ja som nevedel.

Večer, idúc kuchyňou, vytýkal som im to.

Mařenka odpovedala celkom otvorene:

„Nám je tetinka jako maminka. My ji máme tak rády. Již jsme byly u pana děkana, abychom se mohli psát po ní. Ale nám to ještě z úřadu neprišlo.“

Domáca pani sa neohlásila. Hľadela smutno a či tupo do kúta. Neviem, či vedela, čo sa okolo nej robí. Iba na mňa keď pozrela, neistota, ba úzkosť zračila sa jej v očiach. Prišlo mi jej ľúto a netrápil som ju viac márnymi otázkami.

Medzitým prikvačili ma starosti. Rigorózum! Dopoludnia, kým bolo ako-tak vidno, prezeral som mikroskopické preparáty. Mikroskop náramne znepokojil moje domáce. Viem, že dievčatá boli by dali po zube, keby ich tak bol raz zavolal nazrieť do tých bájnych svetov, ktoré otvára ľudskému zraku táto podivná mašina. No bol som zamyslený, snáď i nevrlý — nemali smelosti ani narážkou vyjaviť takú žiadosť.

Za ten čas tretie poschodie malo pohreb, ktorý obstaral „chvalně známy ústav pana Luxe“ — ako o tom písali jedny noviny. Bolo dvanásť fiakrov pred domom a štvorka ťahala smútočný voz s truhlou. Šesť a šesť „zřízenců“ spomenutého „chvalně známého ústavu“ tvorilo špalier s fakľami okolo voza. Celý dom bol na nohách. Ja som pozeral na sprievod z tretieho poschodia a videl všetko z vtáčej perspektívy. Tak pochovali môjho suseda, ktorý sa volal: „František Srb, hospodářský správce hraběte Castaldo di Castaldi na odpočinku.“ Zanechal mladú ešte vdovu, lebo už starý sa ženil druhý raz, a dvoje dievčat. Známa pani Srbová obliekla nové čierne šaty, ktoré jej znamenite pristali.

O Novom roku zavítal zas do domu bocian, a síce do domácnosti pana Václava Konvičky, „dílovedoucího v továrně pana Antonína Fialy, truhlář stavby a nábytku“. Vec zasluhuje preto spomenutia, že pani Konvičková je mladšia sestra mojej domácej. Nespomenul som ju dosiaľ, a to preto, že málo chodievala do nás, bárs bývala len o poschodie nižšie. Ostatný čas málo vychádzala z domu, pre svoj stav. Potom i preto, že bolo mnoho drobných detí, ktoré prichádzali jedno po druhom, ako sa vyjadrila pani Sommrová: „tak říkajíc podávali si kliku“. Osoba takto dobrá, veľmi driečna, dobre rozrastená. Stavím sa, že Adélka sa na ňu udá, keď bude pár rokov za svojím Nešporom vydatá. Tu som tiež banoval, že som ,inžinýrom‘. Pani Konvičková ochorela a ja by jej bol vari dačo pomohol. Preto nemohla ani kojiť najmenšieho Konvičku. Chlapec to bol ako dubec. Ja som ho síce nevidel na vlastné oči, ale myslím, že musel byť „chlap“, keď ho nesklátilo do hrobu takzvané mlieko „z první parní mlékárny knížete Furianiho“, ktorým ho napájali.

Na fašiangy zas bola svadba. Andulka domovníkova vydávala sa za mladého človeka, ktorého som vídal tmoliť sa po dvore bez kabáta, v pantofliach. Bol som veľmi zvedavý na svadobný kondukt, ale žiaľ, ušiel mi. Bol som práve v ústave patologicko-anatomickom,[19] keď sa šlo na sobáš. A tak nemôžem ani povedať, ako vyzerala domovníkova Andulka a či jej „nastávajúci“ šiel i na sobáš bez kabáta a v pantofliach.

3

Tieto udalosti ma menej zaujímali, ako by ma boli inokedy. Rigorózum bolo pred samými dvermi. Že ma čaká, vedel som — nezabúdal som naň vo dne. Ak som šiel na prechádzku, myslel som naň. Celý svet ukazoval sa mi v nových farbách; všetko som videl cez medicínske okuliare. I na ľudí som hľadel zo stanoviska medicíny. Nesmierne som sa tešil, keď som stretol hemiplégiou,[20] alebo dačím takým navštíveného; myslel som si: „To je veľmi krásny prípad!“ Zabudol som, že patričnému ani zďaleka to nebolo „krásnym“. I pán Jozef Liška, penzionovaný účtovník banky, ma veľmi zaujímal. Mal tabes[21] a nemohol chodiť. Dal sa voziť vo vozíčku po trotoári v parku vinohradskom. Jeho chorobu som sledoval veľmi pilne a nikdy som nechybel pri tom, keď z vozíčka vystúpil a dal sa polo previesť, polo preniesť na lavičku pod košatým gaštanom. Zaujímal ma tiež pán František Dlouhý, portýr istého pivovaru, kde sa čapuje „černý kozel“.[22] Musel ich hodne vytrúbiť denne, lebo bol pivom celý preplákaný a ruky sa mu nehorázne triasli. Diagnostikoval som na ňom alcoholismus chronicus,[23] i raz som sa ho spýtal, či sa mu v noci nesníva o myšiach, potkanoch, šváboch, policajtoch, a či nevyskočí dakedy z postele a nerobí kravály. On na mňa pozrel s opovržením a riekol iba:

„Ale jdou, mladej pane! Na mne s takovejma věcmi nepřijdou. Mně se nezdá rajn kór[24] nic.“ V mojich očiach málokto bol zdravý. Mal alebo tuberkulózu, alebo neurasténiu a žena skoro každá migrénu alebo hystériu.[25]

Keď som náhodou stretol dakoho žltého, už som uvažoval o rôznych druhoch žltačky a jej príčinách. Dačo mi nebolo jasné, alebo sa vyšmyklo z pamäti; ja hybaj chytro domov študovať choroby pečene. Neraz som sa v knihách tak rozčúlil, že mozog nechcel a nemohol ďalej pracovať. Veda sa miešala, jedno s druhým poplietlo, práve tak, ako v skliepku pána Karla Broučka medzi múkou sa našlo čosi gypsu a medzi „pravou sekedimskou“[26] paprikou múčka z tehál, ovšem pravých, podolských tehál.[27] Tu som sa vmyslel živo, že v takomto pomiešanom stave stojím pred profesormi — a zmocnil sa ma strach a beznádejnosť.

Že teda aspoň vo sne som užíval požehnanie mieru? Veru ani tým sa pochváliť nemôžem. Koľko ráz som sa prebudil vyzváraný, akoby ma bol z kúpeľa vzal, čo sa mi snívalo, že robím skúšku a padám, padám…

Termín sa neúprosne blížil, nadišiel predposledný deň. Smutne som ho pozdravil, lebo som potreboval ešte aspoň dva týždne, aby bolo prebraté všetko, čo som si umienil prebrať. Čo robiť? Obliekol som sa do čierneho, natiahol biele rukavice, a šiel sa predstaviť profesorom, u ktorých som mal zajtra skladať.

Aká to nemilá robota! Sliediť za jeho pohľadom, či ti nehrozí skazou. Oblažuje ťa každé slovíčko z jeho úst, ak len v ňom nie je skrytá nevôľa. Si v desiatom nebi, ak si ho našiel v dobrej nálade a usmeje sa ti, alebo ťa prívetivo obodrí. Do samého obeda trvalo toto lovenie profesorov a ja s veľkou úľavou som sa vrátil domov, sťaby bol polovicu rigoróza urobil.

Po obede nové prehrabávanie kníh a hárkov,[28] doplňovanie najcitlivejších medzier, upchávanie najzjavnejších trhlín a špár. Nové rozčúlenie, nový strach. Keď slnko zasadalo, poukladal som knihy a urobil nad nimi kríž. Šiel som medzi bodrých priateľov. A medzi nimi som okrial, obveselil sa, zabudol na všetky strasti, cítil sa voľne, ako slobodný občan v slobodnej vlasti. O desiatej večer som prišiel domov, hneď som sa zobliekol a ľahol. Bál som sa, že nezaspím i snažil sa myslieť na príjemné veci. Tak som skutočne dosť skoro zaspal.

Prebudil som sa, z ulice nehorázny krik, plesk, tresk. Dolu bol zase akýsi „přátelský večer“, ktorý sa skončil obvyklým spôsobom a ktorého dozvuky ma práve prebudili. Otvorím oblok — i celá ulica otvára obloky. Trvá to hodnú chvíľu, kým sa vec ako-tak skončila a hrdinovia sa rozišli. Na veži vinohradskej radnice bijú práve tri hodiny.

Zavieram oblok, líham do postele v príjemnom vedomí, že mám ešte štyri hodiny odpočinku. ,A dnes máš rigorózum! O štrnásť hodín sedíš za zeleným stolom…‘

Do rána som už oka nezažmúril. Probúval všakovak — čítal do sto a zas od sta po jedno; darmo! Myšlienky ma prenasledovali, burcovali zo sna. Bolo mi v posteli horúce, tesno, nevoľno. Zdá sa mi, že ma pochytila horúčka, i pulz bil rýchle. Hotová choroba! Ako sa začalo rozvídňať, zobral som sa a umyl studenou vodou. Na knihy som nepozrel, ale som šiel do kaviarne a prečítal všetky možné noviny. Čo som to tam čítal, neviem, myslím, ani vtedy som to nevedel. O jedenástej som vyšiel na Priekopy a zamiešal sa medzi elegantných zaháľačov pražských, ktorí „zmírají nudou“, lebo nechce sa im robiť, ani myslieť. Ktorí sa vo dne povaľujú v posteli, na kanape a zívajú nudou; ožívajú ako netopieri večierkom, keď sa rozžíhajú na Priekopách lampy a slúžia do svitu Bacchusovi a Venuši.[29] Tam som sa i ja strcal medzi týmito tôňami v elegantných, módnych šatách oblečenými až do obeda.

Po obede som si pospal. Bol som pevnejší, i hlava akási čistejšia. O pol piatej zas vyobliekaný šiel som pomaly do ústavu, kde mala byť skúška. Ako som závidel nádenníkom, čo stáli pri hŕbe tehál a jednu po druhej vkladali ich do košíčkov elevátora, ktorý ich vynášal hore, na druhé poschodie. Iste boli šťastnejší, aspoň ani jednému z nich netrešťala tak hlava, obťažkaná múdrosťou.

V ústave som našiel oboch kolegov, ktorí mali so mnou skladať. Všetkým nám bolo akosi voľnejšie, ľahšie, keď sme videli, že v utrpení máme súdruhov. Rozoberali sme ešte v náhlosti otázky, ktoré jeden-druhý úplne neporozumel. Prišla komisia, my sadli za zelený stôl do pohodlných fotelov.

Nasledujúcej pol tretej hodiny minulo, sťa keby bičom pľasol. Nevedel som, čo sa dookola robí, ani čo sa so mnou robí. Bol som úplne zaujatý vecou. Zadivil som sa, že vonku je už skoro tma, keď ostatný profesor sa uklonil nám kandidátom a odišiel do bočnej miestnosti, kde sa spisoval protokol. Iba teraz som videl, že sieň je skoro plná. To všetko kandidáti, ktorí sa chystajú k tejto skúške a prišli sa presvedčiť, „jak to půjde“. Sú i daktorí známi medzi nimi, ale ja ich málo rozoznávam. I kývajú mi rukou, ale ja to nepozorujem. Divne sa cítim; nie smutno, ale ani nie veselo. Tak sa cítil barón Bačkorovič, keď mu doktor vyňal mozgy a na mise ich popremýval.[30] Spamätal som sa iba vtedy, keď „Spectabilis“,[31] to jest dekan našej fakulty postavil sa k zelenému stolu s protokolmi v ruke a usmievajúc sa vľúdne, preriekol: „Pánové prošli všichni!“

V sieni nastal zvláštny ruch. Všetko sa hrnulo okolo nás a motalo sem a tam. Drgali ma, socali ma, dodievali do mňa zo všetkých strán.

„Kolego, gratuluju.“

„Děkuju mockrát.“

„Gratuluju!“

„Díky!“

„Dobře to šlo. Starý X dnes byl dobře naložen.“

„To ano.“

„Ty, kolego, dle čeho jsi studoval farmakologii?“[32]

„Z archů.“

„Máš je? Půjč mi je, prosím!“

„Ó, áno, jen si zajď pro ně.“

Kto všetko gratuloval, kto mi stískal ruku, kto si čo vypožičiaval odo mňa — to všetko neviem dnes, ani vtedy som nevedel. Mne sa to všetko miešalo dovedna. Ale radosť bola vo mne, taká široká, prajná radosť. Bol by dal všetko, čo som mal i nemal. Bol by každého objal, vybozkával. Pedelovi, ktorý mi doniesol kabát a pomáhal mi ho obliecť, vtisol som do ruky, myslím, zlatku. Áno, zlatku — to bola moja ostatná. „Děkuju, pane doktore, a gratuluju,“ riekol tíško.

„Co mu to dáváš, člověče!“ zhrozil sa ktosi pri mne. „Vždyť toho dostane dost a dost o promoci. Tak jako tak musíš mu pak dát pětku. Jak ho to vychováváš!“

„Ale jdi, kamaráde. Nech to!“

Vyšiel som radostne z ústavu, rozopäl som zvrchník, ukázal čierne šaty, bielu kravatu. Ostentatívne som navliekol na ruky biele rukavice. Idúc k našej bráne, zazrel som v hokynárstve pani Sommrovú, vyzerala zo dverí na ulicu. Pozdravil som s úsmevom a vehementným krokom vošiel do dvora. Topánky mi vŕzgali i tak, no ja ešte tuhšie dostúpal som na ne, idúc schodmi, len aby vrzgotali ešte lepšie. ,Čo, nech vidí celý svet, že som dnes robil rigorózum — a urobil.’ Tak kričalo čosi vo mne a srdce mocne búchalo.

Dvere kuchyne roztvoril som dokorán. Vplával som dnu sťa najmenej dvorný radca s leopoldom na prsiach.[33] Pozdravil som ich ja prvý a pýtal sa ešte: „Jak se máte, co děláte?“ Boli zničené touto zriedkavou vľúdnosťou odo mňa. Ba sa mi pozdáva, že pánu Nešporovi som i ruku podal a stisol, navyknutý dnes prijímať gratulácie. Adélke som chytil briadku a podvihol tvár dohora a riekol: „Pročpak je tak smutná okrasa našeho domu?“ Na to stará nenašla hneď odpovede a zgalamutená hľadela z jedného na druhého. Adélka pozrela bokom, falošne, a riekla: „Pán inžinýr je ňák veselý!“ za čo som ju — prvý a ostatný raz — uštipol v líce.

S nenávisťou som zobliekol gála,[34] pohádzal všetko na hŕbu, rukavice šmaril k peci a s úprimnou rozkošou obliekol svoje prostonárodné šaty. V kuchyni stáli všetci ako strnulí. Vidno, že kým som sa preobliekal, rokovali pilne, čo sa to so mnou porobilo a naraz môj príchod ich vyrušil. Stará stojí, nevie kam sa dieť predo mnou. Akoby sa ma väčšmi bála, než dosiaľ. Vidno, že moje šťastie ju srdečne teší. Možno, by prehovorila, vyjavila, čo má na jazyku, keby sa nebála. Bolo mi jej naozaj ľúto, a aby ju zašianal takých rozpakov, radšej som sa pretvaroval, že jej nevidím.

Mařenka a Nešpor hľadia na mňa bystro, usmievavo. Možno čakali, že sa rozkrákorím s nimi a že sa ma budú môcť opýtať, čo ma to potkalo. Iba Adélka sedí už na kanape, ruky zložené do lona, trochu schýlená hľadí kamsi pod stôl. Tak mi preletela divná myšlienka, že toto dievča dáko ostarieva.

„Dnes přijdu pozdě,“ riekol som im veselo.

„Pán inžinýr se povyrazí!“ ozval sa Nešpor.

„To víte — někdy neškodí.“

Nešpor sa rozosmial nad touto výpoveďou. Ja chcel som dačo povedať, ale Adélka, stará; čo s nimi? Aká s nimi reč?

Pružným krokom vystúpil som z izby a zavrel dvere.

4

Dosť skoro som privykol novému šťastiu. Začal som ho považovať za čosi, čo prísť muselo. Ctižiadosť si postavila métu[35] novú a starú odhodila nabok. Nuž vidno, človek nie je zariadený na stálosť šťastia. Čo dosiahol, to nemá za nič; túži za tým, čo ťažko dosiahnuť.

Moja nová méta bola chirurgia, okulistika, gynekológia.[36] Predmety ďalšieho rigoróza. Mali omnoho vyššiu cenu a význam v očiach mojich i nepomerne ťažšími sa zdali, než predmety vybavené. Knihy a hárky, s ktorými tak dlho som sa zapodieval, spakoval som a roznosil po kolegoch. (Zväčša som ich rozpožičal.) S radosťou som to vykonal. Ale radosť predsa nebola taká nebotyčná, ako som pred rigorózom myslel, že bude. Prečo? Lebo miesto poodnášaných, naznášal som hŕbu kníh, zošitov a hárkov. A keď som zasadol za stôl, zas som bol plný starostí, obáv i rozčúlenia.

Tak som sa vrátil k obvyklému životu a i môj pomer k domácim zvrátil sa do starých koľají. Tá istá odmeranosť, to isté obmedzenie stykov na nevyhnuteľnosť. Ale som predsa čo-to zvedel z ich zákulisového života.

Znal som, že sa živia šitím. Tu i tu došla pani Kateřina Polanská, majiteľka „závodu niťařského“ — tam dodávali bielizeň rôzneho druhu. Túto obstarávala stará a Adélka. Mařenka vyznala sa v šití jemnejšom. Šila ženské šaty „pro konfekci“ pána Ignáca Wintera, ktorý má svoj veľký sklad šatstva v židovskej štvrti. Dostávala robotu pristrihnutú. Ona len zošiť a „aufpuc“[37] pripraviť. Krem toho mala hodne objednávok na svoju päsť a tie sama pristrihovala. Zdá sa, že bola veľmi šikovná robotnica.

V tieto dni stala sa i tá zmena, že Adélky nebolo vidno v dome. Neviem, v ktorý deň, i v ktorý čas odišla. Zbadal som, iba keď jej vôbec nebolo vídať. Zaujímalo by ma bolo vyzvedieť bližšie, kde je — ale nebolo príležitosti sa pýtať. A potom i nápadné by bolo bývalo, a ja som sa vždy vystríhal nápadného. ,Snáď išla k rodičom — snáď do služby,’ pomyslel som si a doložil: ,a čo ťa do toho?’

Naraz mi napadlo, že singrovka nápadne zaháľa. Deň, dva, tri… Celé dni sedeli bez roboty. Iba čo v pondelok a utorok šatstvo prali. Čo to znamená pri tak pilných, neúnavných ženách? Hľadeli zatajiť — ale mne neušla tieseň na ich tvárach. Keď som prechodil pred obedom kuchyňou, vidím sporák prázdny i studený. Pristihol som ich obedovať údenárske veci a to najlacnejšie. Večeru odbavovali chlebom a vodičkou. Začul som nepokojný šepot i tlmené hovory. Súdim, že veľmi živo museli rokovať, keď mňa nebolo doma. Vôbec čosi muselo sa premeniť, čosi nie je v poriadku. Možno i Adélka pre toto odišla.

Či im môžem pomôcť? Ako, s mojimi roztrasenými financiami? Nemám zvyšného ani groša, skôr mi chybí osemnásť do dvadsať. Hľadel som aspoň zakryť pred nimi, že tuším, v čom sú. Ctil som si túto chudobnú rodinu, ctil u nej menovite hrdosť, že nevynáša svoju biedu na rínok, žobrajúc o súcit, vytŕčajúc rany svoje, ako robí chudoba, keď vonkoncom spustla. Ctil som ju, lebo našiel som takej hrdosti vo svete veľmi málo.

Zdalo sa mi, že stará hľadí na psotu ľahostajne, chladne, nečinne. A núdza vyškierala zuby z každého kúta. Možno nemôže sa vynájsť napochytro v tomto stave. Toto je možno prvý raz, čo ju bieda privrela. Sedí celé dni so založenými rukami. Možno spolieha sa na dákusi pomoc, čaká… A či stratila duchaprítomnosť? Zato Mařenka drží sa činne. Vídam ju chodiť sem-tam s uzlami a batohmi; iste ona znáša jesť sebe i tetke sťa štebotná lastovica. Často ju stretám v meste zamyslenú, ustaranú. Raz som šiel ulicou, kde je štátna zastaváreň. Videl som ju, ako vošla do nej s batohom a vyšla bez batoha.

Raz, keď som sa vrátil z večere, nevidel som v kuchyni singrovku. Bieda musí byť veľká, keď jediný prostriedok výživy odhodlali sa prejesť. Sťa sedliak, keď zomelie zrno, ktoré bol prihotovil na siatbu. Či vydržia dlho tieto slabé ženy takýto ťažký boj?

Prišlo prvého a s ním kvartál, keď sa platí činža. Ja som platil mesačne a napred — nemal som starosti. Ale čo urobia moje susedy!

Vošiel som do trafiky pani Soukupovej. Pani Amália Soukupová mala tu i skliepok polohokynársky, polo s koloniálnym tovarom. Predávala tam dcéra jej nebohej sestry, Julinka. Dievča staršie už, ale takto ešte šumné. Pre študentské lásky nestačila sa vydať a nebodaj sa už ani nevydá. Sem chodieva i pan hejtman Kotýnek, naša domovnica, pani Sommrová, všakové „paničky“ zo susedných domov, i pekný zoznam študentov všetkých fakúlt, na posedenie.

I teraz som našiel tu domovnicu.

„Jakpak, má jich domácí již tu činži?“ pýta sa ma akosi smelo.

„Jakou činži? Já o ničem nevím.“

„Inu, dyť je teďko činže! Můj byl u domácího a domácí se vzteká. To bylo dopuštění, jak nadával. Dal jim termín do pátku. Ale co platno, když není odkud vzít!“

„A dnes je úterý!“ zvolal som ja. „Co si počnou?“

„Ona je stará taková prachpodivná. Ta starší, chudák, ta všecko znese. A to je to, odkud to vzít! To je holt téžký!“

„Ať se vypůjčí!“ ozvala se Julinka.

„Kdopak půjčí!“ zvolala paní Soukupová. „Práce nemají, výdělek schází a na živobytí není odkud vzít!“

Tu v trafike som sa dozvedel všetky podrobnosti našej biedy. Pán Winter spravil bankrot a pri „výprodeji“ vyšiel, ako obyčajne, mínus. Prišli i o zárobok i o čosi zarobeného. Pani Polanská pristavila robotu, že je „na letní sezónu dosti zásobena“.

Hotová kríza! K tomu niet šikovnosti, dotieravosti, takzvanej „súcosti do sveta“: všetko vlastnosti, bez ktorých vo veľkom meste môžeš i umrieť od hladu.

Bolo i mne nevoľno. Záhuba akoby i mne visela nad hlavou. Tak biednym necítil som sa ešte nikdy v svojom živote. Som očitým svedkom padania jednej rodiny, vidím každú jeho fázu — a nemôžem ničoho nič urobiť.

Druhý deň predpoludním vkročil ktosi do kuchyne. Dľa kroku i hlasu musí byť chlap. Nastavil som uši, lebo všetko ma teraz neobyčajne plašilo. Neviem súvis, čo povedal, počul som iba: „zaplatit“. „Zaplatit, zaplatit, zaplatit“… Srdce mi búchalo ani kladivo, na tvár naskočil mi znoj a tiekol cícerkom dolu ňou. ,Zaplatit, zaplatit‘ — kričala vo mne každá žilka. Cez záclonu vidím trochu i chlapa, i svietia sa mu gombičky na kabáte. ,Sluha od úradu,‘ myslím si, ,domáci pán poslal úradné napomenutie.‘ Čuť tlmený hovor, stará iste prosí. Aspoň čuť od chlapa určité: „Čekat nemůžu.“ Zase hovor, buchli dvere, nastala tichosť — no chlap stojí pri dverách. Prešla takto dlhá, veľmi dlhá chvíľa, mne sa zdala večnosťou. Zase buchli dvere, čuť peniaze štrngať a chlapa nieto v kuchyni.

Vydýchol som, lebo je jasné, že zaplatili. Chytil som sa zase študovať. Tu sa otvorili tichučko dvere. Do izby vošla stará, ticho, bez šumu, na prstoch. Prikročila k stolíku, odomkla ho, vytiahla šuplík a prehrebá sa tam v papieroch. Konečne našla akúsi knižku — ponáša sa veľmi na šparkasovú — a kladie do nej akýsi papierik.

„Co to máte?“ opýtam sa, nemohúc sa viac opanovať.

„To jsem zaplatila měsíčné za funus.“

„Za jaký funus?“

„Já platím na to měsíčně, a když umru, budú mít za to funus. I dříve jsme platili a mému muži vystrojili slušný pohřeb. Hnedle takový, jako panu Srbovi. Bylo šest fiakrů, hezký vůz — inu, vše bylo velice slušné. To jsme tak proto, když nemáme dětí. Třeba by nás neměl kdo slušne pochovat.“

Zamyslel som sa nad plytkosťou rozumu ľudského. Človek mrie hladom a pritom sa stará, aby mal na svojom pohrebe aspoň šesť fiakrov. Hľa, aká je prirodzenosť ľudská! Pri najprirodzenejšej veci, kde bys’ myslel, že človek strasie zo seba všetku márnosť svetskú; pri smrti stará sa o svetské reči, o klebety, o to, aby druhých oklamal, zaviedol, aby sa zdal lepším, bohatším, než v skutočnosti je. Ako hlboko prenikla lož do duše ľudskej, ako ju zatemnila!

Nemohol som sa zdržať, aby ju nevyhrešil. Usiloval som sa ukázať hlúposť, ba hriešnosť takého počínania. I Mařenku privábila zvedavosť, načúva za dvermi. Stará stojí skrúšene, hľadiac do zeme. Ba rád by vedieť, či naozaj počúvala!

„A nyní co!“ pokračoval som. „Co uděláte? Kterak zaplatíte činži? To mělo být vaši první starostí a ne takové, takové — maličkosti! Co nyní — jako?“

„Já nevím, pane inžinýre,“ odpovedala temer pošepky.

„Ale nad tím se musí rozmýšlet! Nevidíte, co vám hrozí? Musíte se samy ohlížet. Samo vám to nepadne shůry!“

Iba teraz vidím, že Mařenka mi stojí v izbe, pri dverách.

„Tetinka je taková — ona nechce!“ ozvala sa horlivo. „Ona si vezme něco do hlavy a pak není s ní reči. Já ji dost posílám — ale co je to platno!“

Starú som nechal a obrátil sa rovno k Mařenke.

„Řeknete mi úpřimne: máte koho známeho, kdo by vám pomoh’?“

„Právě i já povídám. Máme tady strýčka. Vlastní bratr tatínka. A je bohat — vždyť má v Holešovicích[38] tři domy a v záložne je pokladníkem. Ten by nám pomoh’.“

„Nu — pročpak ho nevyhledáte!“ osopil som sa na starú. „Nejspíš proto, že je bohatý!“

„Co jsem se jí namluvila!“ zvolala Mařenka, tiež rozhorlená. „A ona pořád k tatínkovi. A náš tatínek nemůže — vždyť sám je v pomerech…“ Tu jej zlyhal hlas a na oči naskočili slzy. „Vidíte sám, pane inžinýre, jako žijeme. Je to již hrozné — k nesnesení!“ Utrela si napochytre oči a doložila: „A vše by se mohlo proměnit — jedným rázem! A nic není třeba, jenom jít a něco říct…“

„To já nemohu, pane inžinýre!“ ozvala sa stará tak rozhodne, ako som ju ešte nevidel. „A já vím proč… Vždyť můj tatínek byl měšťanem. My jsme měli v měste dům a v Holešovicích usedlost. To ještě se tam tehda nestavělo. A já jsem se provdala a dostala vyplacíno, ale jen z domu. Pole jsme měli všichni společně. A pak prodal svůj díl její otec,“ ukázala na Mařenku, „a můj díl prodal můj muž, a všecko zapsal na sebe. Odbyl nás několika stovkama. A pak se tam začlo stavět — prodal polovic usedlosti a za to má teďko tři domy. Tak si pomyslete, jak já mohu k němu? Ošidil sestru i bratra! Jak já mohu k němu? To raděj’ umru!“

Bola červená a oči prísne spočinuli na mne. Odokryla mi jeden list svojej kroniky rodinnej, tmavý, chmúrny a žiaľ, videl som i počul dosť podobných histórií a nebodaj i budúcne počujem a uvidím. Preto nerobila na mňa tak hrozný dojem — bol som nestranný, chladný divák, a nie poškodený. Naučí človeka život nerozhorčovať sa na podvodoch a šaľbách, keď sú šikovné a figliarske, lebo by si nevychodil z večného rozhorčenia…

Všakovak som jej hľadel objasniť, že to nebol „podvod“, ale obyčajný „obchod“; neprevzal od nich pole vtedy, keď ležalo v stavebnej čiare, ale vtedy, kým bolo púhym poľom. No ona to nijak nemohla pochopiť.

„Já bych tak jednat nemohla. Já bych ho nemohla ošidit ani o půl novýho!“[39] húdla mi ustavične.

Nuž mnoho zostalo v nej zo starej meštianskej hrdosti. A i neústupnosti.

5

Po tomto rozhovore zase som sa vnoril do vedy. Ale v úzadí duše, ako tmavá chmára, stál neveselý osud rodiny, do ktorej som nevdojak zapadol. I ľutoval som, že som sa votrel do jej tajín a vzal na seba čo len čiastku zodpovednosti za to, čo sa robí. Ale zas som sa i tešil, keď piatok prešiel nad nami bez pohromy. „Strýček“ sa predsa zmiloval, zaplatil činžu. Myslím i prispel čímsi na udržanie domácnosti. Aspoň kedy-tedy zjavili sa na sporáku hrnčeky a rajnice. Hneď i mne bolo akosi pohodlnejšie, príjemnejšie.

Tieto dni obrátil som svedomite na štúdium. Vstával som, ako brieždilo, a vyšiel hneď do kaviarne popiť kávu a prečítať, čo-to z novín. Za ten čas mi doma vyriadili izbu, prevetrali a zakúrili. Keď som sa vracal, našiel som v nej čistý vzduch a milučké teplo.

Jeden raz navrátil som sa takto domov. V kuchyni nikoho. V mojej izbe zima a plno dymu. Čo je toto? Oblok otvorený ešte, pec nezakúrená. Na zemi rozhádzané hlavne od triesok, napolo obhorené, i kusy uhlia kamenného. Z neho i hlavieň sa kudlí. A v tomto dyme stojí moja gazdiná prostovlasá v ľahkej sukničke. Díva sa na mňa pozorne, akoby chcela zvedieť, čo ja na to poviem.

Naozaj, nemohol som nájsť slova: či sa diviť, či sa hnevať? Nemohol som pochopiť, čo to môže znamenať.

„Co je to?“ pýtam sa mierno. „Co tady činíte?“

„Nic,“ odpovedá ona.

„A co znamená tohleto?“ rozkríkol som sa. „Proč jste rozházela uhlí a dříví?“

Čakám, čo povie, ale ona mlčí.

„Nu tak řekněte přece! Řeknete, co jste to učinila!“

Poobzerala všetko, čo ležalo na zemi; ani sa neobzrela na mňa — tichým krokom odišla do kuchyne.

Bolo v krčahu vody, pozalieval som hlavne, aby aspoň dosky neprehoreli, a stál takto v dyme, neznajúc, čo robiť. Dym sa pomaly vysnoval oblokom a ja sa rozhodol, že zostanem doma. Vonku bolo tiché februárové ráno a dosť veľký odmäk. Mohlo sa i v nezakúrenej izbe presedieť.

Stálo ma moc premáhania neurobiť v dome škandál. I sám seba som obdivoval pre toľko chladnej rozvahy. Sadol som za stôl, že začnem robotu, ale darmo je — nešla mi od ruky. Vždy sa mi vracal obraz gazdinej, čudnovatý, i záhadný. Čo to bolo? Zlomyseľnosť? Všetko svedčilo, že to bola obyčajná nespratnosť. A vzdor — tichý síce, ale tvrdý vzdor. Ani neodpovedala, neobjasnila — odišla a nechala ma tu v dyme, ako blázna. Ba ako prišla na myšlienku, vyviesť čosi podobného! Čo chce? Chce mať v dome scénu?

Nie, scény ja nejdem robiť. Protiví sa mi hádať o také nič. Veď nie som nútený. Čo ma viaže k tomu domu? Vari dáky cit? Slobodný som ako vták v lese. Zoberiem, čo mám, a za pol hodiny bývam v dome druhom. Nič mi nestojí v ceste.

Utíšil som sa i začal študovať. Ale chladný vzduch ovieval mi hlavu, i dych bolo v ňom vidieť. Zima sa vdierala do kostí a začala mi lámať koleno. Ešte si zadovážim reumatizmus! Rozjedoval som sa a začapil knihu.

Vtom vošla Mařenka; jediným pohľadom uhádla, čo sa stalo. Pozrela na mňa s úžasom, i triasla sa na celom tele.

„To učinila teta!“ zvolala hneď. „Vyšla jsem na minutu nakupovat a již co učinila! Nehněvejte se, pane inžinýre!“

Hnev mi odrazu schladol, i rozhodnutie, že odídem. Ťažko mi, ťažko odísť. Darmo je, viaže ma čosi k domu tomuto… Čo viaže, sám neviem. Láska nie, povinnosť nie, vďačnosť tiež nie. To všetko je vytvorené medzi študentom a gazdinou, kde sa za všetko platí. Čo ma viaže teda? Nešťastná mäkkosť srdca. Tá mi bráni bezohľadne vystúpiť, odrazu sa emancipovať spod všetkých nepohodlných vplyvov. Súcit je to — menovite súcit s Mařenkou. Ju by to iste mrzelo, snáď i bolelo. I starostí by jej pribudlo. Neplatím ja síce moc, ale keby im i to odpadlo, ťažko by to cítili v takejto kríze.

„A co to všechno vlastně znamená?“ pýtam sa Mařenky. „Připadá mi to, nejmírněji řečeno, prapodivné. Já si to aspoň nemohu vysvětlit!“

„To je teta někdy taková. Inu, já taky někdy neznám… Nejlépe, nevšímejte si ji.“

„To je vše velice hezké. Ale já chci znát, proč to učinila. Proč, proč?“ To som už skoro kričal, lebo som zazrel, že stará spoza dverí počúva. „Já se vůbec nepotřebuju zlobit. Mám dosti jiných starostí. I nechci, by se mi co podobného kdy prihodilo!“

Mařenka vzdychla a pribrala sa rozkladať oheň v peci.

Ja som zabudol i na túto udalosť. Pozornosť moju pútala jar, ktorá sa začala otvárať. Slniečko i vymladená príroda vábili i mňa kedy-tedy vyjsť zo skrýše. Veď všetko sa ťahalo tavon. I pán hejtman Kotýnek natiahol biele šaty, silno konkurujúc s mladými pánmi. Ulice, menovite podvečer, oživli. Mládež prúdi nimi. Teraz je čas nadväzovať nové známosti a utužiť staré, o fašiangoch započaté. I parníky po Vltave sa plavia, odnášajúc Pražanov na čerstvý vidiek. Jar prihrmela odrazu, sťa lastovica na rýchlych krídlach.

Musím vyznať, že vo mne nebudila takú radosť, ako by sa myslelo. Nastala s ňou nová starosť o letný oblek; a druhá starosť, že koniec roku rapídno sa blíži a hŕba skúšok nevybavených. Ale i tak nemohol som odolať jej kúzlu. Srdce okrialo, pľúca vydýchli, krv akoby sa vymenila…

Bolo to v Bielu sobotu, popoludní. Na Priekopách býva veľká vojenská paráda, z príležitosti Vzkriesenia, a prehliadka vojska. V kaplici vojenskej, neďaleko Prašnej brány,[40] koná sa bohoslužba, doprevádzaná hudbou a salvami z pušiek. Celá Praha i predmestia nájdu sa na Priekopách, všetko ide oči pásť na zriedkavom divadle. My, chudáci mačkáme sa tu dolu po trotoároch, boháči a notability[41] dívajú sa z balkónov a oblokov. Tiché ináč paláce, ba pusté, ožili neobyčajným ruchom. Nielen všetci domáci stoja v oknách a na balkónoch, ale i hostí sa hemží plno, ktorí nemajú na tejto ulici paláca. Balkóny sú malebné. Na nich sa rozložila krásna pleť vo svetlých, jarných toaletách. Kaviarne na celej čiare sú preplnené, v oblokoch je hlava na hlave. To všetko denní hostia; druhý by nemohol teraz dostať pri obloku miesta. Závody krajčírske, kupecké, ktoré majú na prvom poschodí miestnosti, zaplnili sa hosťami. To sú riadni odberatelia, stáli „kundi“.[42] Sklepy v prízemí a výklady sú pozatvárané. Subjekti,[43] učni i personál z komptoáru vynáša na trotoár kisne, schodky, rebríky — aby ponad hlavy publika mohli prehliadnuť ulicu. Slávna c. kr. polícia (bez nej nemôže byť Vzkriesenie — veď ani Kristus nevstal bez nej z mŕtvych) urobila špalier a vyčistila priestor, kade vozy chodia, od diváctva. Policajti sú vymladení, ostrihaní, oholení, v čistej letnej uniforme. Sú i vľúdnejší, i zdvorilejší i prístupnejší žartu a smiechu. Slovom trotoáre sú plné, nemá kde jablko prepadnúť. Po vyprázdnenej ceste kde-tu prebehne fiaker, prekníše sa drožka a horko-ťažko prevlečie sa neborká tramvaj. Všetko je hotové — totiž diváctvo; chybujú iba herci.

Ozve sa v diaľke vojenská trúba a zanedlho prechodí pluk vojenským krokom. Prvý ide plukovník, vlastne sedí si ležérne na koni; za ním vyparádený adjutant; alebo behá sem a tam, bohviečo hľadá. Ach, čo robia tí oficieri! Ako to môže byť, že tamten lajtnant sa nepretrhol v páse? Nie, on nekráča — tancuje skorej svojimi tenkými nohami. A tie pohľady hore, na balkóny! Len teraz nahliadneš, čo bolo to rytierstvo v stredoveku! Rytierstvo bez žien bolo by zaraz uvädlo ako makový kvet. Ale ženy — to bola vlaha, pod ktorou kvet rástol, rástol a dlho prekvital. A čo by bola vojenská paráda bez žien? Predstavte si, že na tento pluk nedíva sa ani duša; kvôli komu by sa chcel pretrhnúť tamten poručík? Mužstvo je viac indiferentné. Ustalo dnes pri „pucovaní“ gveru, bagančí a gombičiek. Iba jeden alebo druhý od prostých šibne okom tahore — nie na balkón, ale ešte vyššie. Na strechách, po výklenkoch a výzoroch vidíš plno tvárí: to je domáca čeliadka, slúžky, chyžné, kuchárky. V týchto vysokých sférach lieta láska prostého muža i unteroficiera.[44]

„To je dvaasedmdesátý,“ učí nás jeden vlastenec, čo nám stojí za chrbtom. „Kdepak nechal hudbu?“

„Uvidíš ji hnedle — zůstala pozadu.“

„Ti to sekají!“ chváli ich ktosi druhý.

„Což tihle! Ale osmadvacátý! To můžete koukat!“

Prešiel i osemadvadsiaty, i bohzná ktorý, i kadeti, i jágri, i Landwehr, i huláni, i artiléria.[45] Ani jeden neminul bez poznámok. Darmo je, veľká tu zaujatosť o vojsko. Čech ľúbi vojsko, i rád oblieka uniformu; už či je vojenská, hasičská, veteránska, spolková alebo úradnícka. I vojsko tu nažíva priateľsky s „cibilom“. Nie je ani surové, ani naduté. Ovšem, to sa vzťahuje iba na „manšaft“.

Dochodia i dôstojníci, ktorí nemajú dnes službu. Kráčajú pojedine alebo v grupách väčších-menších po vyprázdnenej ulici. Došli sa ukázať, hodiť bárs jeden papršlek slávy na sborového veliteľa a podvihnúť slávu Vzkrieseného. Daktorý vedie pod rukou svoju polovičku, vyobliekanú tiež parádne. Neborká, aspoň dnes môže sa ukázať po boku muža; aspoň dnes môže vystúpiť z temnoty zatvoreného kvartieliku a ohriať sa na slnci mužovej slávy. Ako závistive hľadia na ňu dámy z balkóna! Už za ten pohľad bolo hodno zaplatiť tridsaťtisíc zlatých kaucie.[46]

Tu i tu zaznie komando, salva prvá, druhá, tretia… Po každej výkriky od dám; pohyb, šumot, hovor i smiech. To sú posudky na salvy. Dajedna je akoby ju odťal, a druhá akoby vysypal mieru hrachu.

Tam od Prašnej brány čuť cisársku hymnu. Veliteľ začína prehliadku. Všetko pozerá naň, na jeho čákov, a menovite zelené pero na ňom, a ešte väčšmi na kríže a medaile, rozosiate po prsiach. On si ide popred rady a študuje každú gombičku na mundúre vojakovom. To je okamih, keď i smelému vojakovi príde na um „dunkel“ i „želiezko“.[47]

Prehliadka sa skončila, nasleduje defilovať. Sbormajster stojí na chodníku, za ním celý štáb a hodnostári. Pluky kráčajú jeden za druhým, každý so svojou muzikou. Prešli huláni i artiléria, nastal nesmierny chaos. Neznáš, kde stojíš, kade kročíš. Nie si pánom jedného svojho pohybu. Pohol sa razom všetok národ — a ako hádže veľká povodeň polienko, tak i teba socia sem a tam ľubovôľa tlupy. Prvej najprísnejší poriadok, teraz najväčšia bezuzdnosť. Nevidíš vojska, nevidíš polície, všetko zmizlo. Sťaby sa voda zatvorila nad nimi. Každého posadol pud — čím skorej, čím kratšou cestou vymotať sa z tohto klbka.

Jedna prudká vlna vyšmarila ma na chodník Václavského námestia. Vydýchol som si voľno, sťa novonarodený, utrel čelo i rozhliadam sa, či nevidím tu dakoho známeho. Moji spoločníci, s ktorými som stál na trotoári, stratili sa mi kdesi v tej motanici. Osamelý vracal som sa námestím na Vinohrady.

Nebolo mi veselo ani najmenej. Čím viac ľudí okolo, čím viac veselosti, tým viac mi prichodí clivo. Čo si ty v tomto mori ľudstva? V akom si súvise s týmito ostatnými? V takom, sťa kvapka rosy, keď sedí na liste. Zadúchne vetrík, odroní sa, odpadne. Zahreje slnce — uschne, a nemáš po nej pamiatky. Čo ty tu hľadáš? Kde sa tu berieš? Ukáž mi jedného tu, len jedného, ktorý zaplače, keby ťa nebolo…

Nuž doliehajú i také ťažké chvíle na slabú dušu človeka. Zovieme to melanchólia, nostalgia a bohvieako. Nech to má meno, aké chce — ale najlepšie sa mu vyhnúť, keď môžeš. Lebo v taký čas zdá sa ti, že nemáš prítomnosti, ani minulosti, ani budúcnosti. Neznáš, načo si na svete, neznáš svojho cieľa, ani určenia. Si vôbec nič — stratená duša na svete.

A také chvíle rady dochodia vo výročné sviatky. Vtedy najhlbšie cítiš osirenosť. Najživšie cítiš rozdiel medzi teplým domácim krbom a studeným cudzím svetom. Medzi svojou malou, chudobnou chalupou a týmito jagavými palácmi. Ako je čudnovato milo, keď rodina sadne za stôl a zaspieva veľkonočnú pieseň. Keď sa ide do kostolíka a dôverne, svorne celá rodina vzýva Hospodina! A tu i to je slávnostné, ale povrchné. Tí samí kresťania, a predsa aký rozdiel! Možno len mne padal tak do očí, možno oči boli tak predpojaté…

Došiel som na Vinohrady a zastavil sa na krížnych cestách. Všetko popri mne vracia sa veselo, rozjareno domov. Všetkých uspokojila dnešná slávnosť. Daktorí sa uchyľujú do údenárskych závodov, ktoré včera i zavčerom boli zatvorené a len čo sa teraz otvorili. Vlastne cez najtvrdší pôst, keď sa nepredávalo, čistilo sa v nich, farbilo i bielilo.

Z takého sklepa vyšla žena akási, krokom ťarbavým, klátivým. Vzdor teplote zakrútená je do širokej šatky vlnenej. Tváre som nevidel, iba keď ju ku mne zvrátila. Poznal som ju; to bola Adélka.

Postavou je celkom premenená. Nie je to už tá panna, ktorú som našiel, prisťahujúc sa k nim. Nie je treba oko medika — i každé druhé môže na prvý pohľad uhádnuť, v akom stave je biedna Adélka. Tak, hľa, sa vysvetlilo, čo znamenali všetky tie choroby, to polihovanie po kanape, tie všakové záchvaty, ťažoby i koliky. Teraz sa ukázalo, čo znamenali tie schôdzky s barbierom, i to postávanie na schodoch. Aký nečakaný výklad i — môžem povedať — žiaľny. Je mi jasné, prečo sa z domu oddialila, prečo sa neukazuje u nás. Nedivím sa ani starej, že je od istého času taká čudnovatá. Možno, toto ju celkom pomútilo.

Zanevrel som na barbiera. Preto, že bol taký uhladený a taký podlý. Že sa robil prítulným, jemným — a bol vskutku surový, neviazaný.

Odvrátil som sa od nej, aby ani nezbadala, že som ju videl. Nastúpil som prechádzku širokou ulicou a bol som ešte väčšmi zronený, než prvej.

6

Prešli veľkonočné férie,[48] študentstva sa zase nahrnulo do Prahy. Dostavili sa dni naozaj teplé a konečne horúčavy afrikánske. Slnce dopoludnia opieralo sa mi rovno do obloka, takže o desiatej stalo sa v izbe horúce ani v peci. Nebolo možno nie pracovať, ale ani dýchnuť. Preto hneď zrána odchodil som študovať alebo do bibliotéky, alebo do daktorého parku. Z obeda rovno vraciaval som sa domov, lebo vtedy bývalo v izbe dosť chladno.

Raz po obede hodil som sa na kanapu a čítal čosi. Myšlienky sa zmiatli, litery zmiešali, ruka s knihou klesla. Neznám, koľko som mohol spať. Otvorím oči i dívam sa, dívam. Dvere sú otvorené dokorán, v dome tichosť. A neďaleko stola stojí gazdiná a hľadí na mňa.

Vidno, že mi čosi má povedať. Oči hľadia na mňa veľmi pozorne, krotko a rozumne. Iba ústa úporne zatvorené. A to mi pripadalo nielen čudno, ale akosi strašno. Čo chce? Čo mi má povedať? A prečo mlčí?

„Co si přejete?“ pýtam sa celkom nesmelo.

Žiadna odpoveď.

„Co to opět máte?“ dolieham na ňu už smelšie. „Co toto vše znamená? Řekněte přec jednou, co máte na srdci…“

Ona sa obrátila a bez slova odišla z izby. Zas do večera nepreložil som krížom slamy. Vždy mi stála pred očima — nemá, zronená, smutná.

„Nezná v trapiech, čo robí,“ utišoval som sa. „Dopadá jej na hlavu jeden úder za druhým — nie div, že sa jej pomútila.“

V noci sa pustil tichý dážď a trval do poludnia. V izbe nebola taká horúčava, zostal som teda doma predpoludním.

Okolo desiatej som začul, že ktosi tam do kuchyne prišiel. Bolo počuť hlboký mužský hlas. „Jak jste stará?“ Ale odpovede nebolo počuť, iba čo Mařenka čosi hovorila. „Mnoho-li máte let! Jak se vám to přihodilo? Co, nevzpomenete již? Mluvte přece, když se ptám…“

Zase mi srdce zabúchalo. Vyzeralo to všetko, ako výsluch pred súdom. Čo to má byť? A ja neznám nič. Ja trpím spolu s nimi — neznám prečo, neznám začo. Vôbec, všetko skrývajú predo mnou. Dobre, ale nech mi dajú pokoj! Nech ma netrápia, nech ma neprekvapujú ako stará včera. Ja som rád, že ma nechcú zasvätiť do ničoho — len nech sú dôsledné. Nech mi nikto neprekáža v mojej izbe!

Všetko darmo — bolo mi tak tesno, tak dusno, tak nepohodlno! Nie, necítil som sa tu ako doma, ale ako v temnici. Ba horšie tu, než v temnici! V temnici aspoň znáš, prečo si, začo si tam, a ja tu neznám nič, iba to, že mi je neznesiteľne.

A v noci sa mi ešte horšie prihodilo. Prebudím sa na akýsi šuchot, otvorím oči — gazdiná mi stojí konča postele. Vo svetle od plynovej lampy sa mi predstavila sťa kási mátoha. Vlasy roztrasené, biela košeľa, a zas ten čudný, strnulý pohľad.

„Co hledáte?“ skríkol som. „Co chcete opět?“

Neodpovedá ani slova, len ustavične hľadí na mňa. Ja som sa bál, že ma napadne. Skočím a lapím ju za rameno. Celé telo, chudé a slabé, otriaslo sa pod mojou rukou.

„Bolí mě!“ vraví ona a prihládza si dlaňou vlasy.

Na ten krik zobudila sa Mařenka, hodila napochytre čosi na seba a vyviedla ju. Ja som zas ľahol, ale do bieleho rána som oka nezažmúril.

Ako som mohol študovať? Žil som pod strašným tlakom akýmsi, ni jednej myšlienky som nemal slobodnej. Vždy som sa bál čohosi, čo prísť malo, a neznal som, čoho sa bojím. Proti svojej obyčaji ľakal som sa všetkého. I na ulici mi bolo nevoľno. Všade ma naháňal strach, že ma čosi čaká: nešťastie, strata veľká, prenasledovanie, akýsi úder osudu. Zdalo sa mi, že sa blíži moja záhuba, že je onedlho obrat, a desný obrat, a tým sa skončí všetko. Vôbec nervy boli vo mne rozihrané, choré — reagovali tuho na každý malý dojem. Videl som nezvratne, že sa ma chytá duševná choroba. Ešte sa s ňou moje nervy udatne pasujú, ale nemôže dlho potrvať — podľahnú. Začalo sa vo mne ujímať presvedčenie, že ja som človek zničený, stratený…

Nemal som sa s kým poradiť, čo tu treba robiť. Myslím, i keby bolo bývalo s kým, nebol by sa dal na to. Hanbil som sa už nielen pred druhým, ale i samým sebou. Lebo čo bolo príčinou tohoto stavu môjho? Nič iné, než pomery v rodine mojej gazdinej. Duševná práca nemohla to vyvolať i väčšie námahy premohol som hrave a bez takýchto príznakov. Nech sa teda radím, každý rozumný človek bude naliehať na mňa, aby sa z tých pomerov emancipoval. A vo mne nebolo dostatok energie to urobiť.

Vošla Mařenka a začala ma odprosovať. Na ňu hnevať som sa ani nemohol. Veď trpela ona najväčšmi, ale i prezradzovala najviac duševnej pevnoty. Ona ma vždy tak odzbrojila, že som nebol pánom svojich rozhodnutí.

Pýtal som sa jej, čo ona myslí o tomto chovaní tetinom.

„Já sama nevím, pane inžinýre. Ale myslím, že to špatně skončí. Co dále, tím hůře. Zpočátku mi to ani nepřipadlo, ale teďko je zcela špatně…“

„A kdy to začalo?“

„Trvá to již několik neděl. Ale tehdy to bylo zcela zřídka. Dva-třikrát za neděli. Teď musím být takřka vždy kolem ní. Vyklouznu-li třeba na okamžik z pokoje, již něco vyvede. Ona je, chudák, nyní jako dítě.“

„Podle toho je vaše teta nemocná!“ zvolal som ja. A odrazu sa mi všetko zjavilo v novom svetle.

„Zcela jistě, pane inžinýre. Kdepak zdráva! Podívejte se, jako kouká nyní do pokoje. Zdráva by to jistě neučinila.“

„Nebyla na klinice?“

„Za živý svět nedostanete ji z domu. Ona se vám nehne z bytu. Já jsem leccos zkoušela — ani na krok z bytu. Včera jsem zavolala na ni doktora. Předepsal ji medicínu, a kdyby se neumířnila, že ji dá do ústavu…“[49]

Zamĺkla a slzy sa jej sperlili na očiach. Ona iba tušila, čo znamená „ústav“; ja som znal úplne. Bol som v ňom neraz, i videl tých nešťastníkov „za živa mŕtvych“. Znal som z nich nejedného, i videl, ako mnohého netlačí tak choroba sama v sebe, ako skorej vedomie, že je v blázinci. Ľúto mi prišlo túto pokojnú ženu, ktorá i v chorobe je pokorná a tichá, zatvoriť do toho domu.

„Nedávejte ji do ústavu, dokud je mírna,“ radil som ja. „Mohlo by se státi, že tam se probudí, přijde k jasnému vědomí; představte si, kterak to může na ni působit.“

„I já se bráním. Ale již nemohu. Ona je velice silná, když to dojde na ni. Málem by mě zabila. A což já — když jsem sama v bytě! Když jste vy doma, to se nebojím. Tehdy je vždy mírna. Vás se velice bojí. Ale když vy odejdete, celá se promění. Kolikrát jsem musela zvát na ni domovníka nebo pani Wolfovou. Nejvíce se bojím v noci — mohlo by se leccos vykonat, když zaspíme.“

„A což nemůže nikdo přijít? Například Adélka?“

„Adélka nemůže!“ zvolala chvatne a celá se zapálila. „A z príbuzných nechce přijít žádný. Všichni se nás štítí. Zůstala jsem já sama a já jsem příliš slaba…“

„A což vy! Ni vy nejste povinna.“

Ja som to prehovoril nie z presvedčenia. Ale som obanoval, že som si dovolil túto poznámku. Pozrela na mňa skoro prísne a riekla s plným presvedčením:

„Já musím.“

Vo mne sa vzbudil zasa medik. Chcel som sa dozvedieť, čo starú donieslo o rozum. A tu mi Mařenka vyrozprávala celý román, ale žalostný. Ako bola stará sprvu šťastná žena, ako ju začal muž pozdejšie zanedbávať a dávať sa na karty. Ako premárnil jej dedičstvo, i ako surovo s ňou nakladal, keď sa dedičstvo minulo. Ako ho ona ľúbila, i ako strašne sa ho bála.

„Tehdy to nevypuklo na ní,“ poznamenal som ja. „Proč se to stalo právě nyní? Vždyť vy teď žijete dosti spokojeně. Co ji mohlo vynést z rovnováhy?“

Šípil som dosť dobre pravú príčinu, ale kási všetečnosť nútila ma, aby sa presvedčil. I to som obanoval.

Mařenka zvesila hlavu. Nevidel som nič, iba čelo. Najprv bolo bledé, sťa papier, a zas červené sťa najživší purpur. Neprehovorila slova; myslím, zadúša ju plač. Ľúto mi bolo, že tak surovo odvážil som sa dotknúť čerstvej rany srdca. Keď sa ako-tak zozbierala, odpovedala tichým hlasom:

„Já určitě nevím, pane inžinýre.“

Táto odpoveď bola mi celkom jasná. Zjavne som videl, čo dodalo mojej gazdinej.

Ale čo mi to všetko pomohlo? Moje postavenie nepremenilo sa ani najmenej. Situácia sa mi rozjasnila — no to svetlo tým jasnejšie mi ukazovalo, že som zapadol. Áno, zapadol som do trasoviska, nad ktorým som chcel tancujúci prejsť. A každý pokus vybŕdnuť, ma ešte hlbšie socal do neho.

Kam uletela moja sloboda? Visia na mne okovy a neznám, kto ma do nich okoval a kedy. Stalo sa mi, čoho som sa vždy vystríhal: priviazal som sa k cudzej rodine. A na smiešny spôsob — lebo iba o láske som myslel, že môže slobodu poviazať. Tu, hľa, nebolo ani lásky, ani ničoho — a bol som v zajatí. Smiešno! Priviazať sa k rodine, ktorá hynie, ktorej niet pomoci, ktorá je neúprosne zničená.

Ale darmo sa budem trepať, z klepca vymáhať, keď som už v ňom. Či môžem teraz už zutekať? Bolo by i smiešno i hanebno. Slabé, chorľavé dievča vytrvá a ja by zbabele utekal!

Teraz mi už bolo jasné, v akom smiešnom svetle sa ja musím javiť susedstvu. Od istého času som badal, že vážnosť v dome mi pobledla. I pani Sommrová, ba i pani Srbová čudnovato hľadeli na mňa. Patrne sa vo mne sklamali. Mívajú možno, že ja musím, že som zaviazaný ostať na byte. Známo je, ako si také ženy vedia vysvetliť takúto zaviazanosť. Čo všetko sa muselo o mne hovoriť! Z čoho všetkého ma mohli potvárať!

Dosiaľ aspoň mlčali. Ale dnes pani Sommrová sa ma opovážila spýtať:

„Jakpak se vám líbí na bytu? Jste-li spokojenej?“

„Jsem,“ odpovedal som vážno.

„Vy máte zdravej spánek. Nic vás nevytrhuje ze spaní?“

Hovorila to s takou silnou narážkou, že som hneď uhádol, na čo bije. Vedia teda i o nočnej scéne.

„Nemá mne co vytrhovať,“ odpovedal som sucho.

„Inu, vy jste holt na to zvyklej…“

„Načpak?“

„Na noční návštěvy…“

Bolo mi ľúto, že som sa s ňou vôbec pustil do reči. Bolo by nedôstojné vysvetľovať, čistiť sa pred ženou, ktorá nikdy nemala čistej myšlienky; lebo nikdy nepoznala čistotu. Pomyslel som si, kto je v peci, myslí, že sú všetci, a odišiel som z trafiky, kde sa to stalo.

Teraz aspoň som sa uspokojil. Odhodlal som sa vytrvať na svojom mieste. A to rozhodnutie ma neobyčajne posilnilo. Nič som sa neokúňal, smelým krokom kráčal som po ulici. I začal som sa pomaly vracať k obvyklej práci.

Iba sna som nemal tichého. Spával som na jedno ucho, takrečeno v horúčke. Keď čo šuchlo, už som sa budil, rozhliadal po izbe, načúval. Súžila ma myšlienka, že gazdiná zmárni v noci alebo nás, alebo seba.

V jedno poludnie, keď som sa vracal z obeda, začul som do tmavej chodby veľkú vravu. V kuchyni som našiel pani Wolfovú, pani Konvičkovú, i Nešpora. Stará rozzúrená, s veľkým kľúčom v ruke, vrhla sa na Nešpora. Všetci sa pasovali s ňou a nemohli ju zmôcť.

„Co je to?“ okríkol som ju.

Hodila na mňa pohľad, ale iba zbežný. Nepoznala ma. Oči, podliate krvou, horia nevídaným ohňom. Žily na sluchách napnuté, len puknúť.

„Co tady hledáš!“ zúrila, chcejúc Nešpora udrieť po hlave.

Priskočil som i ja, kľúč sme jej vykrútili a posadili ju na kanapu. I tam sa zvíjala, všetci sme ustali, lebo jej sila bola veľká. I keď sa utíšila a nevrtela na mieste, nepustila očí z Nešpora.

„On nás zahubil — on nás zahubil!“ šepkala si tichučko.

Bolo to tragické, keď všetko iné zabudla, iba hanba rodiny zostala jej v pamäti. V tento okamih zdalo sa mi, že je celkom zdravá na duchu i na tele. Veď jej hnev i zúrenie boli celkom prirodzené. Ba choroba vtedy dala by sa predpokladať u nej, keby to, čo sa stalo, bola znášala indiferentne.

„Ať se klidí — ať jej nevidím!“ riekla tichým hlasom, upierajúc oči naňho. Na tvári bolo vidno, ako zúri v nej žiadosť pomstiť sa na ňom. I muka, že nemôže skočiť, že nemá sily rozdrviť ho.

„Co se neklidíte, když ji to rozčiluje?“ riekol som Nešporovi s opovržením, ani nepozrúc naňho.

„Já jsem jí nic neučinil,“ odpovedal mi chladno.

„Člověče!“ I premeral som ho od hlavy do päty. „Že se nestydíte tak mluvit!“

„Já jsem člověk poctivý — já si ji vemu.“

Na to som nič neodpovedal.

Nebolo mu pri nás príjemne. Nevedel, čo má robiť a na aký spôsob vytratiť sa z izby. Vzal svoj klobúčik a ticho odišiel.

Za malú chvíľu stará sa celkom upokojila. Zase sedela ticho na kanape a pozerala tupo do zeme. Bol som sklamaný. Čakal som po takom výbuchu, že nastane jasné vedomie. Ale čím viac ju pozorujem, tým viac tratím nádeje. Vidiac, že ma viac tu netreba, odišiel som do svojej izby.

Onedlho vošli Mařenka i panie Wolfová i Konvičková.

„Pane inžinýre, my ji dáme do ústavu,“ začala pani Konvičková. „Mařenka půjde k panu fyziku, ať ji dá vysvědčení. Takhle to zůstat nemůže. Vždyť v domě se často nedostáva ni na stravu… A pak Bůh dá, uzdraví se ještě. Bude tam i ona bezpečnější, i vy.“

Hľa, situácia rozjasnená! A ako náhlo, i smutne. Stará v blázinci, Adélka ktoviekde, Mařenka pri rodičoch. Rodina roztratená, zotretá z povrchu zeme, a ja zase slobodný. Pred pár týždňami bol by ma taký obrat uspokojil, ale dnes prišlo mi akosi ťažko. Sťa keby bol na pohrebe, tak ma to dojímalo. A nemohol som prekaziť, ani zastaviť tento vývin vecí. Čo druhé sa tu dalo robiť? Niet spôsobu, aby stará mohla tu ozdravieť; v jej záujme je najväčšmi, aby prišla pod pečlivú opateru a dozor. A konečne ani od Mařenky nemožno žiadať, aby očividome hynula pri nej.

„Tedy já se opět stěhovať!“ vzdychlo sa mi. Ale vzdychlo sa mi nie pre nepríjemnosti, ktoré sťahovanie so sebou donáša, ale nad osudom rodiny, ktorá padla, rozdrobila sa na atómy pred mojimi očima.

„Jak to, pane inžinýre!“ zvolala Mařenka. „Vždyť máte napřed zaplacíno! Byt my nepustíme, vždyť je vyplacen do prvního srpna. Jestli se tetinka neuzdraví, tatínek po prvním srpnu sprodá všecko. Ale do té doby můžete zde bydlit, je-li vám líbo.“

„Mne by to bylo nejmilejší, kdyby se to dalo provést,“ odpovedal som ja. Vyznám, najväčšmi ma mrzelo, že zostanem tu s Mařenkou sám. Známo, aké sú v dome jazyky. Menovite som sa bál pani Sommrovej a Julinky.

Mařenka musela vycítiť, čo ma hatí. Začervenala sa, keď riekla:

„Já si vemu k ruce malou sestřenku od tety Konvičkové. Může zde pohodlně bydlit.“

Tak sa všetko usporiadalo. Pred večerom vyobliekali moju gazdinú, oklamali, že ju povezú na Volšany[50] na „májovou slávnosť“. Posadili do drožky. Z jednej strany sedela pani Wolfová, z druhej Mařenka. Ja som sa díval, kým drožka nezmizla i s mojou gazdinou za rohom ulice.

Prišlo mi akosi ľúto, sťa pri pohrebe. I naozaj, nikdy som jej viac nevidel.

7

Konečne sa pohli trochu i skúšky. Vybavil som dve praktiká a chystal som sa k tretiemu, z pôrodníctva.

Vzal som si šesťtýždňový kurz, ktorý dával asistent pôrodníckej kliniky „pro pp. kandidáty III. rigorosa“. Chodilo nás osemnásť „učenců a učenečků“, ako nás prezývali kolegovia, ktorí bez kurzov chceli urobiť skúšku. Učenosti nebolo pri nás nazbyt, ba ani veľkej ambície. Šlo nám o vycvičenie sa v elementárnych známostiach. Chceli sme znať toľko, aby sme „preplávali“ na skúške. Všetci sme mali úmysel vybaviť skúšky do leta a vrátiť sa na vakácie s doktorátom v kufre. Znali sme určite, že nejeden z nás nedostihne svojho cieľa. Veď skúšky podobajú sa dostihom, a to dostihom s prekážkami. Nejednému sa prihodí, že nepreskočí najostatnejší jarok. Nie div, že sa nás neraz chytal „šibeničný humor“, keď sme sa o tom zhovárali. A darmo je, najviac tým sme sa bavili pred každým cvičením.

Jeden deň som sa opozdil, cvičenie sa bolo začalo. Asistent už rozdelil kurzistom „materiál“, i stáli v grupách po štyroch okolo postelí. Zobliekol som i ja kabát, vyhrnul rukávy a priviazal bielu zásteru. Keď som sa umyl, ako predpis káže, pridružil som sa k svojej skupine. Bola nám pridelená mladica, ktorá dosť dobre bola obznámená s týmto ústavom: viac ráz ho už vyhľadala. Ostatne privykol som nevšímať si bližšie „materiálu“. Nie je to užitočné, lebo naštrbuje autoritu; a ani poučné, lebo román jednej nápadne sa ponáša na román druhej. A keď čítaš román, bárs i podarený, veľa ráz — zunuje sa ti, zovšednie. Naučíš sa i na tragikum pozerať chladno, menovite keď ho vidíš každý deň toľko ráz.

Keď sme svoj „casus“[51] prehliadli a postavili diagnózu, išli sme k druhým posteliam. Bolo treba skontrolovať, či druhé skupiny nepochybili v diagnóze. Tak sme došli k posteli, na ktorej leží žena, ako sa zdá, celkom mladá. Nemohlo sa súdiť, ako vyzerá — tvár si zakryla rukami. Iba čelo sa vidí, i to horí živým rumencom.

,Prvý raz je tu,‘ myslím si a nepríjemno mi je. Nepríjemno, nie že padla nevinnosť, ale že vyšetrovanie sa neodbaví hladko. Takáto pacientka je veľmi planý materiál pre kandidáta, menovite ak sa mu dostane k skúške. Je bojazlivá a kandidát neraz prepadne pre ňu.

Jeden z kolegov sadol si k posteli a nahol sa jej nad hlavu.

„Kolikrát jste byla zde?“ pýta sa jej ticho.

„Prvníkrát,“ odpovedá ona.

Jednu ruku odtiahla trochu, i zazrel som kus tváre. Bolo mi, akoby ma ktosi búšil do pŕs! Na posteli ležala Adélka. I ona ma zazrela; tvár jej zbledla sťa stena.

O chvíľu ju pokryl rumenec, i videl som zďaleka, ako jej srdce búrne tlčie.

Padla na mňa neobyčajná tieseň. Objektívnosť „učenca“ padla, v hlave sa rojilo tisíc myšlienok. A konečne vystúpila na povrch hlboká sústrasť. Aká je ponížená, aká zničená! Stratila razom všetko — krása, milota, všetko nemá ceny. A čo všetko stratila! Ako ju nosili na rukách, ako ju maznali. A tu je nič — tu je ona číslo 7425. Ba ani to — teraz je prostriedok, je materiál. Má pre nás toľko významu, ako dobre zhotovený fantóm.[52]

Pozrela na mňa, a nezabudnem ľahko ten pohľad. I žiaľ, i styd, i výčitky v ňom. Ja som pozeral na ňu a musela vidieť, ako ju ľutujem. Zakryla si znovu tvár a pustila sa do usedavého plaču.

„Co jí je — co dělá?“ dohovára jej kolega.

„Jaká křehotinka!“ hreší ju hlavná babica.

„Co se jí stalo?“ pýta sa asistent, prídúc sem od stola, kde čosi zapisoval.

Kolegovia v nedorozumení hľadia jeden na druhého. Nikto netuší, čo sa tu odohralo pred malou chvíľou.

Ja som zaraz odviazal zásteru a odel kabát. Odchodil som domov mocne otrasený.

„Co máš, kam jdeš?“ dorážajú na mňa kolegovia.

Čudno im je, že pred samou skúškou hrám takú hazardnú hru — prepúšťam materiál nevykoristený.

Od toho dňa bolo mi veľmi trudno chodiť do „červeného domu“,[53] ako sa pôrodnica volá.

*

Sedím na „veľkom“ parníku. Veľký relatívne — z najväčších, aké plavia sa po Vltave. Vybral som sa i so šiestimi kamarátmi na výlet do Zbraslavi.[54] Zachcelo sa nám, ktorí sme boli na skoku domov, rozlúčiť sa s čarovným okolím „matičky“ Prahy. Možno už ostatný raz sme tu — veď včera na obed povýšili nás za doktorov. Nemyslím ja na nič na svete — znám iba to, že padli zo mňa okovy, i že som otriasol prach školský z obuvi svojej. Ba že zem nevyskočí z pántov! Ako sa môže takto flegmaticky točiť okolo osi svojej? Neprišla ani búrka, hrom a ľadovec, ani mor a cholera. Svetový riad v najmenšom sa nepremenil a história sveta kráča odmeraným krokom i ponad túto veľkú udalosť. Ozaj čudno. I na parníku toľko sveta a žiadna premena na nikom. Ani jeden netuší, čo sa včera na poludnie stalo.

Eh čo — dostačí, že zmenu citim ja. Ako ináče sa dýcha dnes! Tisíc okov padlo mi z pleca. Tisíc starostí sa prepadlo, s ktorými roky a roky som líhal i vstával. Nálada je veselá. Na Zbraslavi vošli sme do záhrady a sadli za neveľký stôl. Nieto za ním prázdneho miesta, aspoň sa nikto nevotrie medzi nás. Od susedných stolov pozerajú na nás zvedavo, možno i závistivo. Napadla každému srdečná veselosť za naším stolom. Nás všetko uspokojilo, i všetko zabavilo. Ani chýrna hudba s bubnami a flétnami nemohla v nás otriasť dobrú vôľu. Ani rozheganý verkeľ a žalostné jeho melódie nemohli nás sotiť v melanchóliu. Z predavačov nikoho nepustili sme bez zárobku. Na našom stole leží hŕba gombičiek, nožíkov, cigarníkov, kefočiek, ihiel, kravát, pančúch, a kto by všetko vyrátal! Prišiel i známy „krotiteľ hadů“ z Podolia, a jeden z priateľov chcel nasilu kúpiť mladú zmiju od neho. Stála len tri šestáky.

„Ale nech!“ napomínali sme ho. „Co si s ní počneš?“

„Zmiji můžeš laciněji koupit, chceš-li ji mermomocí mít,“ riekol jeden, ukážuc na vysokú, chudorľavú ženu s vysadnutou spodnou čeľusťou a prenikavým okom. „Jen vem nejdřív onu žábu u ní.“

„Opravdu hezká,“ prisviedča druhý, a všetci sme sa zadívali na mater, vlastne na peknú jej dcérku.

Slovom, všetkým nám je veselo. Cítim zase, že som človek, ozajstný človek. Tento pocit mi chyboval zavčerom. Ubili ho všakové starosti; veď ho ubíjali oddávna, možno od detinstva. Po toľkých rokoch narodil sa znovu, celý, čistý. Vrátil som sa zase ta, odkiaľ som bol vyšiel, vlastne zablúdil.

A koľko ich tak blúdi, sem a tam! Hľa, kolega tamto, František Červený! I on hľadá sám seba a nemôže sa nájsť. Ako ide smutno, akoby sa čohosi bál, a ako sa obzerá. Sťaby sme mu všetci boli nepriatelia! Videl i nás, ale sa pretvaruje, že nás nevidí. Neteší ho zísť sa so starými kamarátmi. Veď všetci sme sa v jednom roku s ním zapísali na fakultu. I dva-tri roky ťahali sme spoločne za jeden povraz. Ale pri prvom rigoróze padol z čohosi a to ho znechutilo. Ostatné dva roky som ho vôbec nevidel na prednáškach.

Čo mu prekáža sadnúť medzi nás, ožiť znovu, ohriať sa na našej radosti? Stratil sám seba a sadá ta ďaleko, k osamelému stolu. Zabolelo ma, že sa mi tak odcudzil. Akí sme boli prvé roky úprimní priatelia!

„Holečku, to se tak děje!“ vysvetľoval mi jeden z kamarátov. „Vyznejme upřimne, i my jsme byli takoví. Vzpomeneš si, jak jsi přestal pozdravovat Hrušku hned po jeho promoci?“

I naozaj, prišlo mi na um, ako mi bolo ťažko stretnúť sa s týmto Hruškom. Keď som mohol, vyhol som mu zďaleka. A tiež sme boli v prvé roky tuhí priatelia. A prečo som mu vyhýbal? Lebo sa mi zdalo, že po promócii trochu spyšnel a chcel hrať predo mnou rolu akoby protektora.

Ostatným parníkom vrátili sme sa do mesta. Bola teplá, tichá noc. Tichý vetrík poťahoval ulicami, chladiac spečenú atmosféru. Ulice plávajú v svetle, po nich sa hemží plno národa. Nebeží nikto, neponáhľa sa — nikoho nepoháňajú teraz povinnosti. Každý užíva tichý večer, nikomu sa nechce ešte zavrieť sa do izby.

I nám ťažko sa rozlúčiť. Žiada sa nám posedieť, pozhovárať sa ešte. Tak sme se vrátili do jednej kaviarne. Bola preplnená, ako to v nedeľu večer býva. Zasadli sme za stôl, lenže vzduch tu bol proti dedinskému ťažký sťa olovo. I z duše sa vykrádala veľká spokojnosť dnešná.

„Prestávaš byť žiakom. Prekročil si školský prah, si von, a čo ťa čaká?“ Čosi prísneho, čosi tvrdého, bezohľadného, čosi suchého mi kynulo oproti. Čo je to? Zase nová mátoha?

„To je život!“ vykríklo vo mne čosi. I ružový oblak rozplynul sa pred očima. Zimomriavky naskočili na kožu, keď som sa prizrel bližšie tomu novému.

„Život, život,“ hovorím sám sebe. „Teda toto sa zovie životom…“

„Co je ti?“ pýta sa ma jeden z kolegov. „Co přemítáš?“

„Nic.“

„A já vím, co!“ ozval sa druhý. „Stýská se ti za nekterou hezoučkou, miloučkou… Co platno!“ vzdychol si on. „Teď se to vše musí položit stranou. Zbydou z toho takzvané „vzpomínky“ — to jest žrádlo pro špatné spisovatele. Zbydou pestré cáry ze všech těch květnatých luhů a rájů, a nevím, jako jsme ještě ty hlouposti zvali. Teďko je čas myslit na řádnou stanici — takhle fysikát[55] a solidně se oženit…“

„Podívejme se,“ zvolal druhý. „Adélka opět vychází.“

„Jaká Adélka?“ pýtajú sa druhí.

„Inu, tamhleta. Jednou jsme se dobře bavili. To bylo loni o Silvestru. Hezká byla, i nyní je interesantní…“

Bola to naša Adélka. Pekne, môže sa povedať, elegantne oblečená. Na tvári zas veselý, bezstarostný úsmev. Zastavil sa mi rozum; či je to tá istá bytosť, ktorú som pred pár týždňami v pôrodnici videl?

„Brzo se sprostila porodnice. Vzpomeneš si, jak tenkrát plakala, když jsme měli kurs?“

„Kdepak — já jsem to již zapomněl.“

Ja som mlčal a úporne pozeral na ňu. Sedela dôverne v spoločnosti obstarného človeka. Je to všeobecne známy boháč a úžerník na Kráľovských Vinohradoch. Predkladal jej čokoládu i všakové sladké kúsky. Bol vôbec nesmierne štedrý a ona nesmierne prítulná.

„Tentokrát popadla pravého!“ poznamenal kolega. „Alespoň mu vytrhne několik zlatých brk.“

„A na žáru jich lásky bude se pravdepodobne ohřívat někdo tretí,“ doložil druhý kolega.

„A čtvrtý a pátý et caetera ad infinitum…“[56]

Chcel som i ja dačo preriecť. Čosi ma nútilo, aby ju bránil. I hľadal som v jej tvári vysvetlenie, čo si myslieť. Raz sa obzrela na náš stôl a prezrela si nás jedného po druhom. Tak si prezeráme neznáme tváre. Prezerala si i mňa, i oči sa nám stretli. V jej nebolo písano nič obzvláštneho. Čo našla v mojich, neznám. Len viem, že sa odvrátila a presadla, aby ju viac nemohol inkomodovať.[57]

Čosi podivného zavialo mi prsami. Tieseň z nich spadla. Dýchal som slobodne Adélka prestala ma zaujímať.

Vzal som klobúk a porúčal sa kamarátom.

„Kampak spěcháš?“ pýtali sa ma.

„Domů,“ odpovedám. „Zítra musím včasně vstat, neb se chystám do domova…“



[2] ratejna — pôvodne miestnosť pre ratajov (oráčov), čeľaď; v prenesenom význame veľká miestnosť na bývanie.

[3] glieda (z nem.) — rad, zástup

[4] s animom (z tal.) — živo, bujne

[5] patoky — zliate zvyšky nápoja

[6] klk — chumáč

[7] ruml (z nem.) — zhon

[8] hejtman (z nem.) — stotník v bývalej rakúskej armáde

[9] blesírovaný (z franc.) — ranený

[10] diskreditovaný (z lat.) — zbavený dôvery, zneuctený

[11] sejček — kuvik, v prenesenom význame pesimista, človek, ktorý veští niečo zlého

[12] dýchánek — večierok, malá, dôverná zábava

[13] deus ex machina (lat.) — doslovne: boh zo stroja. V starogréckom divadle boh, ktorého strojom zhora spustili na javisko, aby nečakane vyriešil — „zásahom zhora“ — zápletku hry; v prenesenom zmysle ten, kto náhle, celkom neočakávaným spôsobom vyrieši konflikt.

[14] olympické hry — starogrécke ľudové hry a zápasy, ktoré sa odbavovali na Olympe na počesť najvyššieho boha — Zeusa

[15] lárma — krik, vresk

[16] Schlusseffekt (nem.) — záverečný, posledný dojem

[17] kutle (z nem.) — droby, vnútornosti

[18] ambit (lat.) — stĺpová chodba, vedúca dokola, široký trnác (pavlač)

[19] ústav patologicko-anatomický — ústav pre patologickú anatómiu, ktorá skúma anatomické zmeny v tkanive a v telesných orgánoch z dôsledku choroby

[20] hemiplégia (z gr.) — ochrnutie polovice tela, spôsobené obyčajne krvácaním do mozgu

[21] tabes (lat.) — vysychanie miechy

[22] černý kozel — pomenovanie čierneho piva podľa značky Bockbier (nem. = capie pivo)

[23] alcoholizmus chronicus (lat.) — vleklá, ustavične sa opakujúca a trvalá náklonnosť piť

[24] rajn kór (z nem.) — celkom nič

[25] neuróza… migréna… hystéria (z gr., fr. a lat.) — nervové choroby: neuróza, choroba nervstva; migréna, nervová choroba, ktorá sa prejavuje jednostajnými prudkými bolesťami hlavy, nutkaním na vracanie, pocitom stiesnenosti; hystéria, chorobná psychická reakcia u duševne nezdravých ľudí.

[26] „pravá sekedimská“ paprika — správne: segedínska

[27] podolské tehly — z Podolia, pražskej štvrte pri Vltave, ktorá sa začala budovať na mesto na rozhraní 19. a 20. storočia

[28] hárky, archy — skriptá, učebné pomôcky, rozmnožené prednášky na vysokej škole

[29] slúžia od svitu Bacchusovi a Venuši — to jest zabávajú sa: Bacchus v rímskej mytológii boh vína a zábavy; Venuša bola bohyňou lásky a krásy

[30] barón Bačkorovič, keď mu doktor vyňal mozgy a na mise ich popremýval — narážka na príbeh humoristickej postavy slovenskej literatúry. Podivné a skutočné príhody baróna Bačkoroviča, vyprávané od neho samého. Zobral a vydal roku 1871 Monte Čerigo, vl. m. Andrej Černiansky (1841 — 1923), redaktor humoristických časopisov. Príbeh je na str. 10 — 11.

[31] Spectabilis (lat.) — vážený, vzácny; titul dekana, voleného úradného predstaviteľa učiteľského sboru na univerzitnej fakulte.

[32] farmakológia (gr.) — náuka o pôsobení liečivých látok na organizmus

[33] s leopoldom na prsiach — vyznamenaný Leopoldovým radom, ktorý v rakúskej monarchii zaviedol cisár František I. (1768 — 1835) cisár rímsko-nemecký, od r. 1892 kráľ uhorský a český, na pamäť svojho otca, cisára Leopolda II. (1747 — 1792), rímsko-nemeckého cisára, kráľa českého a uhorsko-chorvátskeho.

[34] gál (zo špan.) — slávnostné, sviatočné oblečenie

[35] méta (z lat.) — cieľ

[36] chirurgia, okulistika, gynekológia (gr., lat.) — predmety posledného rigoróza: chirurgia, odvetvie lekárskej vedy, ktoré lieči choroby operatívnymi a manuálnymi zákrokmi; okulistika, očné lekárstvo; gynekológia, pôrodníctvo, ženské lekárstvo

[37] „aufpuc“ (z nem.) — ozdoba

[38] Holešovice — pôvodne obec za Vltavou pri Prahe, ktorá sa začala neskôr postupne zveľaďovať, najmä po roku 1884, keď bola pripojená k Prahe ako mestská štvrť. Na obytnú štvrť sa začala prudko meniť koncom 19. storočia, keď vybudovali provizórne mosty.

[39] za pol nového — za nič; nový (šajn) veľmi stratil na cene proti pôvodnému šajnu, staršej rakúskej mene v r. 1822 — 1858.

[40] V kaplici vojenskej, neďaleko Prašnej brány — pri Prašnej bráne stál do roku 1902 vojenský farský kostol sv. Vojtecha, založený arcibiskupom Jánom z Valdšteina roku 1694, vysvätený roku 1697. V rokoch 1777 — 1811 ho používali za sklad, od r. 1811 slúžil zase pôvodnému účelu.

[41] notabilita (lat.) — vznešená spoločnosť

[42] „kund“ (z nem.) — zákazník

[43] subjekt (z lat.) — učeň

[44] unteroficier (z nem.) — poddôstojník

[45] kadeti… jágri… Landwehr… huláni… artiléria — príslušníci vojenských oddielov a vojenské oddiely: kadet (z franc), chovanec vojenského ústavu, dôstojnícky čakateľ; jáger (z nem.), príslušník poľovníckeho vojenského oddielu; Landwehr (nem.) — domobrana; huláni (z tureč.-maď. prostredníctvom) — druh vojenskej jazdy; artiléria (z franc.) — delostrelectvo

[46] tridsaťtisíc zlatých kaucie — kedysi dievčatá, ktoré sa chceli vydať za dôstojníkov, museli zložiť záruku štátu, vtedy 30.000 zlatých

[47] „dunkel“ i „želiezko“ — temnica (z nem.) i okovy

[48] férie (z lat.) — prázdniny, dni odpočinku

[49] do ústavu — ústav pre choromyseľných s veľkou záhradou v budove niekdajšieho kláštora augustiniánov, stavanej v rokoch 1718 — 1730. Ľudove volajú ústav Kateřinky.

[50] Volšany — Olšany, pražská štvrť

[51] „casus“ (z lat.) — prípad

[52] fantóm (z gr.) — v lekárstve model časti tela na štúdium pôrodníckych a chirurgických zákrokov

[53] do „červeného domu“ — krajská pôrodnica, na Apolinárskej ulici, vystavaná z červených neomietnutých tehál; vybudovali ju v rokoch 1867 — 1875.

[54] výlet do Zbraslavi — Zbraslav, výletné mestečko pri Prahe s barokovým zámkom, ktorý vybudovali v 16. storočí z pôvodného kláštora. Okolo zámku je pekný park.

[55] fysikát (z gr.) — miesto úradného lekára

[56] et caetera ad infinitum (lat.) — a tak ďalej do nekonečna

[57] inkomodovať (z lat.) — obťažovať




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.