Zlatý fond > Diela > Zo študentských časov


E-mail (povinné):

Stiahnite si Vianoce Martina Kukučína ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Zo študentských časov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Martin Droppa, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov

Zo študentských časov

(Črta)

Bol som sa usalašil vo veľkom rohovom dome v Karlovej ulici, alebo, ako ju na Kráľovských Vinohradoch úradne volajú, v Karlovej „třídě“. Táto „třída“ obnášala vtedy ledva sto krokov dĺžky a viedla rovno do poľa, pokrytého teraz už snehom. Item[1] Kráľovské Vinohrady boli ešte vtedy „in statu nascendi“.[2] Býval som spolu s Dušanom. Dušan bol vtedy vo veľkom priateľstve s Lacom, ktorého úprimne obdivoval a čítal s ním Shakespeara v pôvodine. Ja som sa teda začal kamarátiť hneď s celým „národom“, no predsa, som sa najviac vodil s naším Jankom. Ešte vtedy nemal mena. Pozdejšie Škop ho nazval Chórmajstrom.

„Národ“ bol vtedy dosť veľký. Vodcom národa bol náš Alchymista.[3] V Česku, ako vieme, národ musí mať vodcu; musel ho mať teda i náš národ. Alchymistom ho nazval náš Škop, ktorý vedel každému nájsť smiešnu stranu a prišiť mu prezývku. No zo všetkých prezývok táto Alchymistovi pristala najlepšie. Keď bol v svojom byte, za stolom so štósom hrubých medicínskych kníh, držal ustavične čiernu čiapočku na vrchhlave, ako to nosia obyčajne mnísi. Bol počal plešivieť náš Alchymista. Vlastne máločo mu už na temene ostalo vlasov. No i táto čiapočka bola dielo jeho vlastných rúk. Vykrojil ju bol z dna čierneho klobúka a pristrihol, ako patrí. Alchymista nosil dlhú bradu, pokrývala mu hruď a často siahala skoro do pása — bradu peknú, hustú, vlnitú, čiernu ani žúžol, pýchu nielen nášho vodcu, ale i celého národa. Áno, všetci sme sa honosili jeho bradou, akoby bola naša. Nachodil sa práve „in stadio rigorosorum“;[4] niet divu, že drvil od rána do noci a vyzeral následkom toho bledý a chudorľavý. Ozajstný askét! V byte i na ulici mal ustavične „Kaiserrock“,[5] čierny alebo aspoň hodne tmavý. To sa rozumie, že ten domáci bol už náležite ošúchaný, ale nie na lakťoch. On ho na lakťoch veľmi šanoval. Skrútil rukáv okolo jeho osi, takže čo by malo byť na lakti, padlo mu do zhybu lakťového, a následkom toho obšúchala sa tá partia, ktorá je obrátená k prsiam. I krídla „Kaiserrocka“ vedel na zvláštny spôsob preložiť, takže mu pokryli stehno až do kolien. Bol to zvláštny zjav v našom národe, jeho vonkajšok ozaj typický, originálny. Pri štúdiu fajčil dosť tuho. Doma najviac z bielej gypsovky na dlhom pipasári.[6] Tabak držal v geletke, v ktorej mu bola z domu bryndza prišla. Na túto geletku rád písal aforizmy, ktoré mu zišli na um medzi štúdiom. Jeden aforizmus vydobyl si takú slávu, že ho vedel celý národ naspamäť. Znel: „Láska a arzenik, to sú dve mocnosti: jedna žerie kosti, druhá vnútornosti.“ No zas nadišli i obdobia, keď náš Alchymista postavil gypsovku do kúta a geletku blízko lebky, ktorá cerila zdravé zubiská z vysokej skrine na každého, kto vstúpil do tohto kabinetu starožitností.

No i okrem Alchymistu bolo tam ešte dakoľko „starých“. No k nim sme zriedka dochodili my noví. Cyril bol priúsečný, rezervovaný, než aby si sa mu bol mohol priblížiť. Intímne priateľstvá nevyhľadával. No beztak mal málo slobodného času; bol oblečený ako elév a najviac trávil svoj čas v „garnizonšpitáli“.[7] V svojej uniforme, počerný, s pristrihnutou briadkou a s cvikerom, vyzeral viac ako ,schneidig‘[8] oficier než budúci doktor. Jožko Menší tiež sa dal zriedkakedy vidieť. Od rána do noci bol na prednáškach a kurzoch. My sme ho volali „snaživec“. V ten rok mal absolvovať a bol si umienil, že na takto rok v novembri musí mať promóciu: kúsok naozaj heroický, keď druhí potrebujú po absolutórium[9] i dvadsať semestrov, kým odkýchajú nekonečné praktiká a teoretiká. Zato, ak zatáral sa medzi nás, nekazil nikdy dobrú vôľu, ani nedržal, ako druhí takí snaživci, dlhé rozhovory o medicíne. Radšej nám rozprával mnoho o výbojoch medzi dámami. A musel byť dosť podnikavý šuhaj: všetky ošetrovateľky vo Všeobecnej nemocnici a pôrodnici škúlili za týmto drobným, ale čiperným donchuanom.[10] Bol človek zásad; jedna taká zásada bola: Keď drieť, nuž drieť, a keď sa zabávať, nuž zabávať sa. Preto na týždňových schôdzkach sotva predseda vyriekol: „Schôdzka je týmto skončená!“ — sotva policajný komisár zobral klobúk a palicu, Jožko Menší zalomil hlavu, natiahol hrdlo a zaspieval: „Ej, škoda ťa, šuhajko, dudy-dudy-dudy-dom…“ Môj Janko zaraz vyvrátil oči dohora, chytil si prstami cviker, ktorý sa mu na nose triasol pri speve, a ťahá svojím pekným-tenorom dohora. Škop oprie zas hlavu do dlane, zatvorí oči a ťahá prvý bas tu tuho, tu potichšie. Števo naduje hrdlo a derie druhý bas vytrvale a statočne, ani čo by ho najal. Jožko Veľký, ak hrdlo bolo preliate ako-mak, pripojil sa tiež k spevu, socajúc zo seba čudné zvuky, ktoré často prebíjajú celou harmóniou sťa výstrely z kanóna. My ostatní sme tiež pomáhali — fušovali sme do všetkého pomaly. V nižších polohách držali sme sa tenora, vo vyšších sme uskočili k basistom. Iba Alchymista sa obyčajne zamlčal, hľadiac dumne pred seba, otierajúc popol viržinky nervóznymi pohybmi. O čom dumal v taký čas? Hádam mu zišli na um krásne vŕšky okolo Ladzian a Nemiec, alebo rovina okolo Terian, ktorej už tak dávno nevidel. Dosť na tom, naša veselosť nebola mu často po vôli preto sa mu pôvod takých zábav, Jožko Menší, nepáčil. Ostatne, Jožko bol viazaný k domu. Býval u bezdetného, starého krajčíra, ktorý ho už začal považovať ako za svojho. S ním a jeho tučnou polovicou, prívetivou matrónou, musel v nedeľu a vo sviatok popoludní ísť do „Štajgrů“ alebo do „Primasů“ a stráviť s nimi tam celý večer.

Nuž bolo národa dosť a v ňom sme tvorili my dvaja, totiž môj Janko a ja, akýsi zvláštny svoj kruh. Prečo? Sám by som nevedel určite povedať: a možno i z mnoho príčin. Pripomeniem len tieto. Boli sme oba nováci v Prahe, oba prvoroční, zapísaní na medicíne, oba vo financiách náramne šťúpli, alebo, ako náš Alchymista obrazne rád sa vyslovoval: oba sme boli chudoba de Badin, psota de Garamseg…[11] Teda dosť pások bolo medzi nami. A spomeniem ešte tieto. Obedy nám dávali ,U Kornelů‘ z Radhošťa, no zato večere museli sme odbaviť neraz frugálne,[12] o kúsku chleba a jablku alebo o pohári čaju, rozumie sa, bez rumu. Treba zas vyznať i to, že nás často na večeru pojali sebou druhí z národa, sami, sponte sua… To bolo od nich pekné, áno, vznešené; no predsa to nemenilo na veci, že totiž oni boli bezstarostní, zabezpečení buržoa, kdežto my dvaja cele obyčajní proletári. Aspoň tak by asi kvalifikovala náš pomer k bohatým dnešná tlač, presiaknutá zásadami zdravého i nezdravého socializmu.

Škop dostával z domu hodne groší a riadne, okrem toho mu posielali — viem dobre — často i pod zuby, koláčov a klobás. Števovi, ktorý s ním býval, tiež posielali cele riadne mesačný plat, i znamenitú bryndzu-jasienku v geletkách, ktorej sme bývali i my neraz účastní, i chýrečné ich syrce. Či dostával okrem toho z domu i hurky a klobásy, ja veru neviem; ak ich dostával, tak ich so Škopom tajne i pojedol. Len to viem, že ani hurky, ani klobásy pri ňom som nikdy nevidel. Dušan dostával svoj príspevok riadne, na prvého, ani čo by bol úradník. Okrem toho on bol, myslím, prvý odberateľ bryndze, čo sa týče totiž množstva objednávok, pri bryndziarni svojho otca. V časoch všeobecnej biedy a hladu prihodilo sa často, že sa celý národ zhromaždil okolo gelety Dušanovej a robil krátky proces s bryndzou a chlebom. Škoda, že bol Dušan už vtedy hydrofilných náhľadov[13] a náklonností. Pri pohári piva sedel celý večer a chlipkal z neho bez porozumenia, ba možno skôr s odporom. Števo vyriekol o ňom rozsudok, že nebude nikdy z neho na dačo súci kamarát, „do sklenky“. Následkom koketovania s vodou i po bryndzi dával nám vodu piť.

Laco dostával tučné subsídiá[14] z domu, v mesačných dávkach. Okrem toho otvorila z času na čas i mama svoju štedrú ruku. Cyril, nikto nevedel, koľko vlastne dostával z domu — no na každý spôsob mal toľko, že nepocítil biedy. Jožko Menší od počiatku štúdia dostal sa náhodou do domu bezdetného krajčíra a ostal u neho až do konca na byte i na koste. Pani majstrová futrovala ho pečlive buchtami a ,vdolečkami‘, takže on sedel v sadle po hrdlo. Jožko Veľký býval zas so strýcom; ten ho držal síce v reze, no zato bol zabezpečený. Čo mama tu i tu poslala, to ostalo Jožkovi na dohán a už i na ten pohár piva „U Štajgrů“ alebo „U Primasů“. Alchymista dosť často zápasil s biedou. On nedostával mesačne, lež v dlhších obdobiach svoju prípomoc. Tak sa zdá, nebol on najlepší gazda, lebo týždne veľkej hojnosti zamieňali sa u neho zas týždňami všakovej biedy a nedostatku. Zato vedel biedu znášať s filozofickým kľudom. Na večeru takzvaná „houska“,[15] slaný haring a pohár čistej „pramenitej vody“… V také dni, keď ho bieda veľmi prikvačila, vybral sa na výskumné cesty. Prišiel napríklad k Dušanovi, okolkoval čosi a konečne vyrukoval: „Nemáš ty, braček, náhodou dačo zaháľajúcich groší?“ A Dušan, duša metodická vo všetkom, obyčajne vše našiel niečo v tajných záhyboch svojej tobolky.

Nuž všetci boli zaopatrení, jedni hojne, druhí dobre a iní aspoň len obstojne; iba my dvaja, môj Janko a ja, neraz sme museli pýtať sa starostlive jeden druhého: „Co budeme jísti, co budeme píti?“

To nás prirodzene zbližovalo, bárs vo všetkom druhom sme sa rozchádzali. On bol Lipták a u nás v Orave je príslovie: „Ľupták — ľapták“. Oravec vôbec je predpojatý proti Liptákovi. Potom on vyštudoval na Morave, v mestečku tichom, pod vplyvom českej akurátnosti; ja v Šoporni, kde sa žije slobodne, takže si mohol každý večer, ak sa ti ráčilo, ísť k Manzingerovi na „túrós csusza“,[16] ba i do divadla na „Schöne Helena“.[17] On sa počeštil do špiku, české frázy samy od seba tisli sa mu na jazyk i v rozhovore so mnou. Hrozné „ř“ vyhováral, ani čo by sa bol narodil v Čáslavi. No nadovšetko delili sme sa v tom, že on bol syn meštiansky, vo vystupovaní uhladený, jemný, s nádychom grandezze, kdežto ja zostával som vždy viac-menej sedliak…

Ale nás ešte zbližovalo niečo! Boli sme oba oduševnení za Čechov, za vzájomnosť česko-slovenskú. Ja zo zásady, on následkom českej výchovy. Prvé týždne, keď len bolo slobodného času, blúdili sme ulicami, obdivovali milú matičku Prahu, všímali si každého výjavu na ulici s takou pečlivosťou, s akou si český turista na Slovensku zapisuje každú cibuľu a cesnak, čo nájde v kdektorej záhradke. A tak sa zdá, že sme mali i jednaké ciele, totožné výhľady a nádeje — že totiž prichytíme sa dákosi, že vybŕdneme, ba hádam ešte prídeme tu ku cti a sláve. Nárokovať si také výdobytky mali sme oba právo. On je Slovák, čo maturoval na Morave, ja spisovateľ, ktorého „Rysavá jalovica“ pásla sa v tie časy na bujných nivách srbských.[18]

No ja som sa akosi skoro presvedčil, že také nároky sú utópie. Dľa toho som i zariadil ďalšie pokračovanie. No môj Janko bol nevyliečiteľný optimista. Jeho snaha bola: vyhľadávať takzvané „styky“. Navštevoval všetky možné schôdzky, zábavky, večierky, „venečky“ a pikniky. Vždy v nádeji, že naďabí na dakoho mocného, vplyvného, slovom, že nájde záštitu, že sa s ním spozná, spriatelí a pomocou jeho vyšvihne sa na zelenú ratolesť. A všade našiel niečo, čo pozdejšie ukázalo sa, že to nebolo „to pravé“. I mňa zvádzal na takéto miesta. Bol som s ním na niekoľkých zhromaždeniach, takzvaných valných hromadách Moravskej besedy. No nenašiel som v nich nič povznášajúceho. Debaty o všedných veciach, o maličkostiach, o ničom, dlhé, nekonečné, do dvoch-troch hodín po polnoci, vedené s cicerónskym aparátom,[19] smiešnou vážnosťou a dôležitkárstvom. V tie časy bola v Besede hojnosť rečníkov, najviac právnici: ľudia neústupní, hrozne húževnatí, ktorí vedeli veľmi šikovne kálať vlasy, mlátiť Čákyho slamu.[20] Na „venečky“ ma neťahalo nič, a potom moja garderóba nebola k takým podnikom zariadená. Môj Janko mal úplný plesový oblek, vždy v poriadku, sťa vojak svoju zbroj. Čierne nohavice trochu opálali sa mu na tenkých nohách, čamara,[21] tiež o dlhých krídlach, ktoré za ním pri polke poletovali. Na takých zábavách môj Janko vynikol veľmi skoro. Dievčence vedel dobre zabávať, uvádzať a prevádzať, gardedámam vedel lichotiť, až sa hory zelenali; a na mikulášskej zábave Moravskej Besedy pôsobil už zdarne ako člen „zábavního výboru“ a či „odboru“.

Nemajúc schopností k spoločenskému životu, ja som si vybral iné pole. Mal som známosti v kruhoch literátov — úfal som sa, že s ich pomocou prebijem sa dákosi napovrch, že zabezpečím si dákusi existenciu. No sklamal som sa; známosti také sú náramne nespoľahlivé. Mnohí z nich ledva sa pamätali, že ma kedy videli! Alebo ma prijali náramne zdvorile so známou frázou: „Ah, velice mě těší! Jak se vám líbí tady, v naší Praze? Hezky, co?“

Skutočnosť mi dosť skoro ochladila rozhorúčenú hlavu, rozohnala ružové sny a ilúzie. Nadišli i okamihy rozmýšľania, trpkosti, a nadovšetko naliehavých starostí. Také chvíle rád som odbavil sám — z vtedajších druhov netušil ani jeden, čo deje sa vo mne. A môj Janko najmenej. Ani nemal kedy tušiť, on, okrúžený ustavične hmlou ilúzií. On ešte vždy a pevne veril, že sa „uchytíme“, že preplávame, prerazíme…

Ostatne také nádeje mal i omnoho skúsenejší človek a starší od môjho Janka. Nebohý Rudolf Pokorný.[22] No i on bol veľký optimista, bárs ho zo všetkých strán potkalo sklamanie, takže i sám zápasil s mnohými ťažkosťami. Podobral sa na to, že mi pomôže prebŕdnuť. „Jen do toho!“ posmeľoval ma, keď zbadal na mne zronenosť. „Nedejme se!“

V tie časy, hneď po mojom príchode do Prahy, mali vyjsť v Květoch drobné štúdie Věšínove, všetko známe postavy z Istebného. Redaktor Květov poslal ich Pokornému, ako znateľovi Slovenska, aby napísal, alebo dal napísať k nim sprievodný text. Pokorný zveril teda mne túto úlohu a ešte ma vyzval, aby som napísal dačo i do jeho Palečka.[23] O istebnianskych črtách dodal ešte: „Jen ať to bude něco hodně veselého a ať to bude — krátké.“

Bol som vo vytržení. Nie blázon — dostať sa do Květov! Bolo mi známo, že do Květov nemohol sa všantročiť hocikto; ich redaktor bol človek hrozne prísny, hoci spravodlivý a objektívny.[24] On nedal sa strhnúť ani do jednej z mnohých klík literárnych, čo vtedy jedna proti druhej brojili v Prahe a vôbec v Češku. Stál od všetkých ďaleko, osamelý, ale nie izolovaný. Literáti si ho ctili a vážili, obecenstvo ho zbožňovalo. Rozličným vlivom vyhýbal tak úzkostlive, že so svetom spisovateľským pretrhol vôbec všetky styky. Radšej ostal sám ako prst, než aby sa bol zamiešal do boja, ktorý predsa len bol viac-menej boj o chlebíček.

Do tých Květov som sa mal teda hneď spočiatku dostať. Nič ma to netrápilo, že som sa mal do nich vkradnúť, držiac sa Věšína za kabát. Iba mi bolo nepríjemné, že slovenský text musel byť preložený do češtiny. Čitateľov Květov urážala by slovenská próza. Zato sa sám Pokorný ponúkol, že mi ho preloží. No i tak bolo mi ťažko predstaviť si, ako nastoliť niektoré zvláštnosti istebnianskeho Maderu alebo Pašku v českom rúchu? A potom akým svedomím ja mám kradnúť drahý čas na nepatrný preklad človeku, ktorý je zapriahnutý vo vlastnej, ťažkej robote, od svitu do noci, ktorý má dosť svojich starostí?

I ten pokyn, že to má byť „něco hodně veselého a krátkého“! Už na objednávku niečo poriadneho napísať nie je vec ľahká, dakomu vôbec nemožná. A tu ti ešte objednajú, aká má byť dĺžka a fazóna: sťa keď sa u krajčíra rozkáže kabát. Ale čo robiť? Každý počiatok ťažký, treba sa prispôsobiť…

Črtice som sklepal po nesmiernych námahách, po dlhom skracovaní a pripilovaní. Myslím, že som skazil na ne viac papieru než Svatopluk Čech na svojho pána Broučka.[25] A keď som ich ostatný raz prečítal, prepísané načisto, cítil som, že veselosť je nasilu, nejde zo srdca; je asi ako veselosť šaša v cirkuse. Boli to naozaj črtice hrozne smutné, biedne, bez obsahu a formy. Keď som ich odovzdával Pokornému, začervenal som sa až po uši. A veru nie od hrdosti. On ich prečítal a rozsúdil: Dobré sú, ale ich načim pokrátiť…

Onedlho vyšli skutočne v Květoch popri obrázkoch Věšínových. Pokorný ich prerobil, prispôsobil fazóne takých malých článočkov. Mne odľahlo nesmierne; toto už neboli črty moje, ja som nebol za ne zodpovedný…

Tak som bol o jednu ilúziu chudobnejší. Hneď na prvom kroku som sa presvedčil, že na literárnom poli ja neurobím v Prahe kariéry. A pozdejšie som ani nebanoval. Zoznámil som sa i s druhými mladými literátmi, študentmi, ktorých kritika spočiatku vychytila, redaktori a nakladatelia ich obliehali svojimi „objednávkami“; šuhaji privykli životu blýskavému „nádejeplných talentov“, zabudli na štúdiá, vypísali sa, vyčerpali, čo doniesli so sebou z vidieka, a naostatok upadli do zabudnutia… To bola pritrpká výstraha, než aby bol túžil v ich stopách sa poberať. Krem toho ani osvedčeným literátom už nekvitli ruže. Z honorárov nedali sa stavať paláce, ba ani len domce. Ťažké časy na hospodárskom poli, cukrovarská kríza, nedostatok groša, malý odbyt na literárnom trhu, ktorý ešte k tomu zaplavila hyperprodukcia svojimi výrobkami. V tie časy totiž zjavilo sa akosi razom veľa „mladých talentov“ — literárne produkty utratili značne v cene…

V takýchto okolnostiach priblížili sa Vianoce.

V Dohviezdny deň ráno sňal som sa s mojím Jankom. Bol prihladený, ako vždy, usmievavý, hoc mu nebolo veľmi horúce v jeho zimníčku, tiež veru nie bohvie-koľme ťažkom.

„Kde budeme večerať, Janko?“ pýtam sa ho.

Tu mi on rozložil, kam všetko dá sa ísť. Tak hneď do Radhošťa, ktorý nám dával obedy. I Akademický čtenářský spolek chystá sa dať večeru svojim členom, ktorí ostali na sviatky v Prahe. Ohlásili sme sa v Akademickom spolku. Sluha práve vyprázdnil čitáreň a vnáša do nej dlhé stoly. Vo výborovni sú koše a debny s darmi pre študentov. Jesto už dosiaľ, bárs je len ráno, tu hŕba koláčov, takzvaných vianočiek, čo naposielali páni pekári, i múčnych jedál. Popoludní bezpochyby dostaví sa celý regiment rýb všakovak pripravených, ba i rakov a ustríc. Nejeden pivovar pošle súdok svojho piva, vinárne a hostinskí zase vína vo fľašiach. Nezabudne ani neúnavný dr. Zátka[26] poslať dakoľko tuctov fliaš svojej sódovky a bezpochyby i dakoľko fliaš svojho šampanského, ktoré je síce neškodné, ako sódovka, ale predsa len búcha a kypí. Ten istý obraz nás čakal i ,U Kornelů‘, kde mal Radhošť v tie časy svoje stánky. Nuž či tu, či v Akademickom spolku, všade bude hojnosť všetkého i zajesť si i poctive zaliať. A ktovie, či sa nenájde i neznámy mecén a nestrčí pod servítku väčšiu alebo menšiu banknótu?[27] Slovom — veselo to tu bude, zábavno, a možno i bujne a rozpustile. Vinovatosť nejsť, keď nič iného netreba, iba sa prihlásiť…

Ja som sa zamyslel. Večery študentské, bujné a hlučné, nezodpovedali mojej nálade. V iný večer ešte, ešte — ale v svätvečer dohviezdny… nie, to už radšej sa utiahnuť, kde je tichšie, prítulnejšie. Veď ti nejde o to, aby si sa dobre najedol a napil, ale skôr aby si okrial; keď nemôžeš v kruhu rodiny, teda aspoň v teplom zákutí s ľuďmi súrodnými. Ja by bol najradšej, keby sa tak bol spojil celý „národ“, keby sme boli mohli spoločne večerať. No to sa nedalo previesť. Každý mal známosť, priateľov po meste; rozchytali si ich po rodinách.

Tu som začal prehovárať môjho Janka, aby sme my dvaja spoločne večerali, v utiahnutosti. Jemu bolo náramne ťažko. V Radhošti i v Akademickom spolku mal on mnoho známych, všetko svojich Moravanov, s ktorými biedil v gymnáziu. S nimi by sa dalo rúče pozabaviť…

A Janko pristal. Odriekol sa všetkých tých pôžitkov kvôli mne. Naostatok sa začal i radovať, ako nám bude útulne v kútiku daktorého reštaurantu pri pohári piva a slanom haringu, ak sa nezmôžeme na dačo lepšieho.

Bol som uveličený, že mám takého spoločníka. Dobrá vôľa chytila sa i môjho Janka; akási nová nádej sa v nás rozhojnila. Akoby predtucha, že nás dnes očakáva šťastie, radostné prekvapenie… Ohlásili sme sa vo Všeobecnej nemocnici. V lóži portýrovej preštudovali sme lajster, kde boli mená, na ktoré prišla peňažná poukážka. Nášho mena sme tam nevideli, a ani z „národa“ nebolo tu ani jedného mena. Akoby bolo Slovensko vonkoncom zabudlo na nás, stratené svoje deti!

No nič to: nedali sme sa mýliť. Blízko nemocnice býva náš Alchymista. Vybrali sme sa k nemu — snáď naďabíme uňho na „zaháľavý groš“. Od týždňov bol navštívený haringovým obdobím; dosť ľahko, že zas započne obdobie hojnosti. Po hontianskych vŕškoch museli vymlátiť pšenicu a predať; nebolo by divu, keby práve k Vianociam prikvitla podpora.

Keď sme vstúpili k Alchymistovi, videli sme na stole mašinku na čaj, kúsok slanej „housky“ — všetko znaky, že tu nenastal ešte prevrat. Alchymista sedel za stolom s gypsovkou v ústach, v oblaku dymu — pred ním Albertova chirurgia.

„No, bračekovci, akože je? Nech sa vám páči!“ A ukázal nám do kúta, kde stáli dve-tri gypsovky, a pomkol nám geletku s komisným dohánom. „Zapáľte si!“

Ej, keby tu bolo groší, náš vodca by nás bol ponúkol viržinkami! Pozreli sme jeden na druhého a poberali sa preč.

Vyprevádzajúc nás na chodbu, ľutoval náš vodca, že nemôže stráviť dnešný večer s nami. Bol pozvaný do rodiny svojho priateľa a súdruha.

„No, nič preto,“ teší ma môj Janko. „Tých pár šestákov už zoženiame, čo ako. Pôjdem medzi Moravanov!“

Moravanov on držal za veľkých boháčov a za vzor všetkých cností.

„Najhoršie obed,“ pokračuje on. „V Radhošti niet dnes obeda a do hostinca niet peňazí. Ah, čo, poďme my do Myslíkovej kaviarne.[28] Vypijeme kávu a zjeme po dve bábovky — obed by bol hotový.“

No ako ísť do Myslíkovej kaviarne bez peňazí? Chodíme ta síce dosť často, ale najviac so staršími. Alchymista tam má i nevyčerpateľný kredit. No, on má i bradu, ako málokto v Prahe! Čo môže dať nedôverčivý sklepník na moju koziu briadku alebo na páper, čo nosí môj Janko miesto brady? A vystaviť sa potupe, aby nám pán Jozef odoprel — to už nie, za celý svet!

Pozostáva nám posledné útočište — anglický prostriedok: Pomoc sám sebe!

Povymetali sme vrecká a našli: ja dva grajciare, on tri. Teda predsa len niečo!

„Kúpime chleba za päť grajciarov, ja mám čaj, uvarím teda čaju,“ sľubuje môj Janko. „Nebudeme predsa bez všetkého. A večera sa už len nájde. Pôjdem k Babánkovi; viem, Babánek dostal groše.“

Našu sumu som ja vstrčil do vrecka. Ohlásime sa v Žitnej ulici u nášho pekára, ten má veľmi dobrý, ,zdravotný‘ chlieb, pečený dľa zásad veľaznámeho dr. Zátku. A takto uspokojení prechádzali sme sa Karlovým námestím, ktoré rozprestiera sa pod Všeobecnou nemocnicou, k. u. k. garnisonšpitálom a kostolom sv. Ignáca z Loyoly. Námestie chudobných, nešťastných a chorých vo dne; večer zas a v noci útulok zaľúbených párikov. Jesto tam dosť zátišia a kútikov, kam sa môže ukryť prenasledovaná láska pred očami zvedavých a polície. Dnes sa i chorých premáva málo. I ambulancie vo Všeobecnej nemocnici sú redukované na minimum. Kto sa môže obísť, nejde dnes na ambulanciu, starší a prvší doktori všetko odišli na sviatky a na klinikách tmolia sa iba ich substitúti — doktori i praktikanti, čo majú ďaleko domov. Vlastne i tí usalašili sa v izbičke, ktorá je za skliepkom pána Šulca, známeho kupca s delikatesami, kde pijú svoju kvaterku[29] vína alebo kalištek koňaku. Iba dolu, pred poprsím Hálkovým,[30] je čosi živšie. Tam rozložil svoje stánky kupec s jedličkami. Tak sa zdá, v ostatnú hodinu robí veľmi dobrý obchod, i máločo ostane z jeho nešťastných smrečkov.

My sme si umienili, že zídeme na Ferdinandovu třídu a potom Ovocnou ulicou a Václavským námestím že sa vrátime na Kráľovské Vinohrady. Ulice tieto, s nádhernými výkladmi, vo vianočnom rúchu vábili i nás, nových synov „matičky Prahy“.

Aby nám bolo kratšie, pustili sme sa Zděrazom, že sa vnoríme do Pštrossovej uličky.[31] Zděraz je ulička tesná, medzi starými, drobnými domcami, ktoré stoja jeden opretý o druhý. Túto uličku bol som si hneď od počiatku obľúbil. Vedel som, že Zděraz prežil mnoho storočí a prežije ich ešte mnoho. Veru nezatára sa sem tak ľahko ani jeden architekt, tento úhlavný nepriateľ, a či skôr kat takýchto zákutí: Zděraz stojí trochu na stranu a architekti radi vyhľadávajú okázalé miesta. Na rohu jedného z týchto domov je okrúhly kameň, hneď neďaleko brány, vykresaný na starosvetsky spôsob, opretý o uhol domu, aby ho snáď pomohol pridŕžať. Na tomto kameni som zakaždým videl sedieť starú babičku, slepú, a prehrabávať sa v pátrikách. Patrne sedávala tu v zime — v lete od svitu do mraku, modlila sa, a ak kto čo dal, odniesla domov. Inu, jesto všakovej biedy na tomto svete! O almužnu nikdy neprosila, nikoho neoslovovala a ani nepristavovala. Sedávala tu nehybne, pohrúžená v modlitbách a možno i milých — smutných rozpomienkach. Keď som len mohol, prešiel som popri nej, keď som čo mal, hodil som jej do lona. Dobre mi padlo z jej bledých úst tiché, smutné: „Zaplať pán bůh!“ Jej prázdne, bez výrazu oko, zastreté temnotou, pripomínalo mi milé oko, tiež pohrúžené v mrákotách, z ktorého kedysi toľká láska žiarila na mňa…

I teraz sedí tam babička temná, zababušená v hrubom ručníku, trasúc sa od zimy a prehrabávajúc sa v pátrikách.

„Eh, čo, Janko!“ riekol som ja, zazrúc starenu. „My sme mladí, zdraví — a táto tu je slepá.“ A prv než sa môj Janko mohol vzoprieť, vhodil som jej našich päť grajciarov do lona.

Bolo mi v tú chvíľu akosi ľahko. Zdalo sa mi, že ja a môj Janko sme najväčší boháči kráľovskej Prahy.

„A teraz už čo?“ zvolal môj Janko s výčitkou, kým za nami znelo: „Zaplať pán bůh nastokrát!“ z úst slepej ženy. „Nemáme teda ani chleba!“

„Štedrý deň je, Janíčko; i jej sa zíde chleba…“

„Ale všetkých päť! To je predsa len primnoho!“

„Moc je, keď bijú,“ zasmial som sa ja. Bol som si istý, že by bol dal starene piatku, keby bol mal na bydle piatku. Nuž ale čo si počneš? Malá krava, málo mlieka!

No i Janko sa pomaličky rozveselil. V dobrej nálade dostali sme sa na jeho byt. Jeho izba bola ešte menšia než moja, chodilo sa do nej cez kuchynku jeho panej. V kuchyni bolo horúco; do nosa nám udrela vôňa čerstvého pečiva, čo sa smažilo kdesi v rúre. Zato izbička môjho Janka bola ako ľadoveň. Nebolo čím dnes ráno zakúriť…

Janko, žartujúc a štebotajúc veselo, ako to už on vedel, napravil mašinku, zažal špiritus, rozostavil poháre s dvoma kvadrátkami cukru, štrngajúc lyžičkami. O chvíľu vrela voda a izbou sa rozšírila vôňa čaju, ktorý pochádzal zo skladu Stankovho.

Vtom sa i otvorili dvere a domáca pani vstúpila do našej izby. Bola červená, už či od horúčavy a či od rozpakov. Na stôl postavila tanier s buchtami, vypečenými na červeno. V rozpakoch nám oznámila, že to jej dar, aby sme probovali z jej koláčov.

„No, tak teda, Janko: či ešte banuješ za tými päť grajciarmi?“ pýtam sa ho, keď sme si začali ujedať z našich buchiet.

„Ja? Ani vtedy som vlastne nebanoval za grajciarmi. Ja jej ich žičím od srdca, nie tých päť grajciarov, ale päť zlaták, stovák, tisícok. Nech si tam má. Pre mňa nech celý svet pláva v hojnosti a blahobyte. Ja by vďačne nameral každému po prešporskej miere[32] dukátov, len keby ich mal. Mne bolo ľúto za chlebom dr. Zátku. Ale pretože máme teraz buchty, ja som spokojný s čarou, vo vytržení som, braček! Vzdor tomu, že sú toto celé obyčajné buchty, kdežto chlieb dr. Zátku je zdravotný. No my i bez toho chleba sme, chvalabohu, dosť zdraví…“

Nuž vyfutrovali sme dušu dokonale teplými buchtami, zaliali ju čajom, a pretože som ja mal i dohánu, zapálili sme si. Keby bolo bývalo v izbe teplejšie, nuž veru neviem, čo by nám ešte bolo chýbalo.

No i tá večera! Hneď napoludnie vybrali sme sa na poľovačku za pôžičkou. Janko navštívil Babánka, Zapletala, Zatloukala, Oščádala a neviem, koho ešte. No ani žírna Morava nemala v ten deň fondov, aby priskočila na pomoc „úbohému Slovensku“. Starosť o večeru začínala byť čím diaľ naliehavejšia. Nešlo nám toľme o večeru, koľme o poníženie, že sa dozvie moja domáca, jeho domáca, že sme strávili Štedrý večer bez večere. Lebo kam sa uchýliť do desiatej, jedenástej večer? Ulice budú pusté, prázdne a na nich je tak zima!

Prechodiac Karlovou třídou, skočil som na môj byt, či nenájdem tam čo. Janko ma čakal dolu. A vrátil som sa k nemu natešený, s drobným lístkom… Keď ho prečítal, tvár sa mu zaskvela. Rudolf Pokorný mi píše, že čaká mňa a Janka na večeru…

Že prečo sme sa tak rozradovali? Bolo nám, akoby sme mali ísť domov. Jeho dom i za ten krátky čas, čo sme bývali v Prahe, stal sa nám ako vlastným domovom. Ja som sa vrátil na môj byt, on skočil zas do svojho, a o pol hodiny sňali sme sa na hornom konci Žitnej ulice, kde práve boli rozobrali ohromnú drevenú búdu, zbitú z hriad a dosák, do ktorej sa bolo utiahlo Národné divadlo a kde začali kopať fundamenty na poriadny kvadrát činžových domov. Janko, ako obyčajne pri takých príležitostiach, vyhladený, v čamare, s novou kravatou.

Nemohli sme odolať, aby sme sa nezastavili u dakoho z „národa“. Nech sa dozvie národ, že sme i my pozvaní! Srdce nás najväčšmi ťahalo k Alchymistovi. Ohlásili sme sa uňho. Jeho zvláštna osobnosť najväčšmi nás pútala.

I jeho sme našli v čiernom. Ani čo by mal ísť predstaviť sa kantorom pred rigorózom. ,Kaiserrock‘ o dlhých krídlach dodáva vážnosti jeho osobe. Dlhá čierna brada sa leskne, vyhladená, rozčesaná. On sám je premenený. Nervóznymi pohybmi hladí si hybké fúzy, splývajúce jednou vlnou s bradou. Vyráža sa mu v tvári veselosť, sebavedomie; čierne oko, inokedy i melancholické a často ustarané, iskrí sa radosťou.

„Vitajte, bračekovci!“ zvolal srdečne. „Sadnite! Alebo nie — sedieť nejdeme. Päť hodín — hm, najlepšie kuknúť do Myslíkovej a potom na tú večeru… Ah, ozaj! Čo zamýšľate, šuhajci? Čiže mi je ľúto, že som sa zadal v inú stranu. Mohli sme byť spolu. Poďme do Myslíkovej…“

Tak sme sa pobrali do našej kaviarne. Už zďaleka nám kynula prívetive, sťa stará dobrá známa. Ona, kde sa tak milo, útulne sedávalo na úzkych kožených laviciach a neraz i veselo zabávalo. Menovite v nedeľu, keď sa popoludní zhromaždil celý „národ“ okolo mramorového stola v jednej priehlbine, kde je veľký oblok. Šli sme s ním, privyknutí slúchať vodcu, bez ostýchania. A keď sme vstúpili, pán Jozef poklonil sa hlboko „pánu doktorovi“, nám čosi menej hlboko a doprevadil nás k „nášmu“ stolu.

Ledva sme sadli, už nesie pikolo Národnie noviny, Černokňažníka, Pohľady.[33] Kaviareň predplácala sa na ne kvôli nám. Pán Jozef, vysoký, chudorľavý, s hlavou bielou a vyleštenou sťa zrkadlo, doniesol nám kávu a znáša na misiách čerstvé rožky, rozkrájanú vianočku, bábovku, torty a vôbec všetko, čo má lepšieho pod zuby.

„Vezmite si, bračekovci, jedzte, ja som veru tiež hladný,“ ponukuje nás Alchymista, sŕkajúc svoju kávu, rozumie sa, čiernu. Bielej on nikdy nepije. Možno zato má takú peknú, dlhú čiernu bradu. Nezajedá ničím, bárs vraví, že je hladný. „Hm, skutočne ma teší, že ste mi nadbehli. Práve som vás chcel ísť pohľadať,“ rozkladá nám svojím trhaným spôsobom, vyťahujúc slamku z viržinky, ktorá je na stole ani kanón, čakajúc, kedy jej podložia luntu.[34] Toto zapaľovanie, ako všetko, čo on robil, vykonáva so zvláštnou pečlivosťou. „Že vám ponúknem večeru. No ale vy u Pokorného budete sa mať sto ráz lepšie. A potom, on je náš človek… A takto, šuhaji, koľko by vám bolo treba?“ spytuje sa, prihnúc hlavu proti nám nad stôl, tajomne šepkajúc sťa sprisahanec.

Ja a Janko pozreli sme jeden na druhého v rozpakoch.

„Nuž dľa toho…“ ozval sa Janko.

„No, dobre!“ prisvedčil Alchymista hlavou. Na nej svieti čelo, nadflikované plešinou, ktorá sa rozkladá temenom sťa Kráľova hoľa. „Tak predbežne tu máte… Keď vám bude treba, príďte…“ A vstrčil Jankovi do ruky papierik, náramne skrkvaný. „Nota bene,[35] po večeri, o jedenástej, dvanástej, príďte. Musíme sa zísť. Najlepšie tuná… Bolo by zharangovať[36] národ. No ja som im povedal, podajedným. Šuhajci prídu, zavolajú ostatných…“

Alchymista hneď po šiestej vytratil sa svojím drobným, strmým krôčkom, pozapínajúc svoj ťažký, solídny zimník pod samú bradu.

„Jemu nežiaľ, Alchymistovi,“ začal môj Janko. Dakedy nadišla ho vôľa rozjímať a uvažovať. „O pár mesiacov doktor, a dobrý doktor on bude, ja viem: pohľad mu je skúmateľský. A my? Doktori in embryone,[37] vystavení búrkam a nepohodám života!“ Pokýval obrvami, napravil si cviker, a už boli zahnané peče a starosti. On vôbec ich ľahko vedel striasť zo seba. On, majiteľ pokrkvanej bankovky, čo mu dal Alchymista, zavolal pána Jozefa a pohybom aristokrata položil bankovku pred seba (piatka to bola!) a zvolal: „Platiť!“

Pán Jozef poklonil sa pred ním hlboko, čajsi mu i bankovka zaimponovala a riekol ponížene: „Placený, pane doktor!“

Janko pokýval hlavou, i akosi zamyslene i veselo. Natiahli sme naše zimníčky, pozapínali ich a vyšli tiež na ulicu.

„Nuž tak, Janíčko môj!“ zakončil som ja nahlas svoje rozmýšľanie, ktoré ma bolo dosiaľ zamestnávalo, idúc po trotoári Spálenej ulice. „Tá vianočka, čo sme jedli v Myslíkovej kaviarni, razila mi niečím — hm, podozrivým…“

„A čím, preboha?“ zľakol sa môj Janko. On totiž veľmi pečoval o svoje zdravie a ľahko sa naľakal i maličkosti. „Vari si spozoroval dačo?“

„No, no, Janko! Neľakaj sa zaraz! Tá vianočka mi nesmierne razila hontianskou pšenicou. Či si ty nezbadal? Mne sa všetko vidí, že bola z hontianskej pšenice…“

Môj Janko sa rozosmial. Schytil ma pod ruku a natriasa ma, ako to už on má obyčaj, keď je bujarej mysle. A oba sme boli veselí. Alchymistova piatka nás šteklila. I nebolo pokoja, kým sme ju nepremenili. Janko skočil do trafičky a načal ju, kúpiac päť sultánok.[38] Sebe dve, mne dve, a jednu za ustávanie…

Prv, než sme šli na večeru, chceli sme vidieť ruch veľkomestský bezprostredne pred večerom. Pobrali sme sa zas Ferdinandovou,[39] Ovocnou ulicou a na Priekopy, sebavedome, smejúc sa a trkocúc bezstarostne, i my dvaja boháči, kapitalisti. Ulice tieto večer poskytujú ešte skvelejší obraz než vo dne. Priekopami zvlášte ťahá sa rad trojramenných kandelábrov, husto nasadených na jednej i druhej strane. I dlhočizné Václavské námestie vyníma sa nádherne v bohatom osvetlení, s radmi svetiel, ktoré tamhore pod Vinohradmi temer dovedna splývajú. K tomu sa spúšťa večerom na mesto hmla, a či je to skôr dym z nepočetných komínov, ktorý dodáva predmetom neurčitosti v obrysoch a predstavuje ich obrovskými…

No dnes večer stará, pošmúrna Praha sa vyfintila sťa pani sládková v nedeľu. Povykladala do skvelých výkladov všetko, čo sa v nej nachodí pekného a vkusného. Ako taká stará, varovčivá dáma vo všedné dni skryje svoje bohatstvo a vyrukuje s ním v nedeľu a sviatok. Húfy sveta hrnú sa po širokých trotoároch z jednej i z druhej strany v dvoch protivných prúdoch. Každý spechá, ako len dopúšťa stisk, podvihnutý golier na zimníku, hlava napred, skoro každý nesie pod pazuchou pak s vianočnými darmi. I najväčšiemu skupáňovi odmäklo srdce, i on hľadí prekvapiť dakoho, spôsobiť radosť. A všetko to hrnie sa domov, pod záštitu stromca, ktorý čochvíľa ide sa zajagať v celej svojej vianočnej sláve…

Starou bránou vstúpili sme do šedého domu, širokými, drevenými schody vyšli sme na chodbu. Tu na jedných dverách je na bielej table červený nápis: „Administrace Palečka“. Tými dverami vstúpili sme do priestrannej izby, kde je redakcia, administrácia a expedícia listu. V dňoch expedície musí tu bývať živý ruch, hoci i Paleček v ostatné roky pocítil ťažkosti tej spomenutej literárnej krízy a stagnácie. Z mnoho a mnohotisíc predplatiteľov ostalo už len dakoľko sto…

Tu nás prijal sám domáci pán, Rudolf Pokorný, majiteľ listu. Ako vždy, i vtedy sedel pri stolíku môj protektor, veľký priateľ Slovače, priateľ ozajstný, bez bočných ohľadov a výpočtov, priateľ obetivý, ktorý z toho priateľstva nemal žiadneho osohu. Tvár sa mu vyjasnila dobroprajným úsmevom, keď nás zočil, srdečnosť a úprimnosť mu žiarila z očí. Na prvý pohľad môžeš zbadať, že to človek, ktorý sa nenarodil vo veľmeste, nenasiakol egoizmom a bezohľadnosťou, vlastnosti, bez ktorých nemožno prebiť a ešte menej udržať sa na površí. On sám to nahliadol, žiaľ, trochu pozde, a utiahol sa z mesta na vidiek, ktorý nemal nikdy opustiť, z ktorého nemal sa dať nikdy vyvábiť…

Zavítalo čosi i druhých hostí. Domáca pani, tiež srdečná, vľúdna, zavolala nás za bohatý stôl. Izbu ožiaril vianočný stromec, pod ktorým čakajú vianočné dary i pre nás dvoch „úbohých Slováčkov“. Nasledovala večera, dlhá, bohatá. Nebolo opekancov, ani oblátok s medom, ani druhých vecí, čo na Slovensku dodávajú tej večeri zvláštneho starosvetskeho rázu, a povedzme i toľkej poézie. Zato nás prekvapila rozmanitosť, s ktorou Česi vedia priprávať ryby. Boli studené i teplé, pečené i smažené, s omáčkou i slané; iným slovom: ryby na bielo, červeno, modro, čierno… Všetko tučné kapry z rybníkov kniežaťa Schwarzenberga v Třeboni,[40] ktorých došla ohromná masa vo velikánskych kadiach do Prahy na vianočný trh. Dnes každý nádenník musí mať na stole svoju rybu, ako musel mať každý Francúz svoju kuru v hrnci za časov Henricha IV.[41]

Ryby sme sprvu zalievali plzenským „od Ježiška“, no dosť skoro sme nahliadli, že to nie ich živel. „Huba, ryba, dyňa, sviňa…“ zišlo nám na um. Chytili sme sa červeného mělníckeho. Pivo skormucuje niektoré povahy — k nim som patril i ja, a tak sa zdá i náš Alchymista. Pri pohári piva sme my dvaja bývali najviac zamyslení, ak nie práve smutní. I Laco býval pri pive zlej vôle, príkry a spurný mnoho ráz. Števo býval zas záderčivý, rád vyvolal dišputu a potom už neupustil od svojho, čo bys’ ho bol rozsekal. No, tu červené mělnícke,[42] bárs neškodné, rozviazalo nám jazyk. Dostavila sa dobrá vôľa, veselosť; Janko i ja trkotali sme až milá vec. A keď boli taniere odnesené, môj Janko vyvrátil razom oči do povaly, prichytil cviker, ktorý sa mu knísal na nose, bárs nos bol stvorený nosiť na sebe cviker, a začal svojím jasným trasľavým tenorom: „Anička, dušička, nekašli…“ Mňa zas pochytil lokálny patriotizmus; hneď za ním zanôtil som, trochu po rechtorsky síce, ale to nerobí nič: „A ja som z Oravy debnár…“

To bolo prvý raz, že som sa pocítil v Prahe ako doma… Veselí, rozjarení vstali sme od stola. Nám dvom zažiarili sa líca, sťa keď sa zora zapáli, uši horeli. Zdalo sa nám všetko tak krásne a jednoduché, čo bolo prvej mrzké a skomolené… Iba domáci pán zvážnel akosi. A keď sme sa mali lúčiť, akoby ho boli nadišli rozpaky. Mňa pristavil v svojej administrácii pri písacom stole a vtisol mi do ruky chumáč papierikov. Pozriem — a vidím, čo som beztoho tušil, že sú to zlatky, aké sa len môžu sňať v šuplíku literáta…

„Honorár za črty v Květoch…“ vysvetľuje mi s úsmevom, ktorým hľadel zakryť rozpaky.

„Moje črty?“ zadivil som sa. A veselosť mi prešla; zišiel mi na um osud mojich črtíc k Věšínovým obrázkom: ich nezručnosť, holota, bezobsažnosť. Polial ma rumenec studu, a prvý pohyb bol, že hodím klbko tých zlaták na písací stôl. No — neurobil som tak…

Svitlo mi v hlave, že to nie je žiaden honorár, ale cele druhý manéver: snaha neuraziť moju citlivosť ponúknutím podpory. Domáci pán bol by sa zarmútil, že sa mu hra nevydarila, keby som bol dal znať, že som uhádol, aké sú to zlatky. Ten okamih bol nám trápny, obom jednako: možno jemu viac než mne. Skrátil som ho čím väčšmi, vybľabotajúc čosi ako poďakovanie, a vstrčil som „honorár“ do vrecka. Na tvári hostiteľa rozliala sa radosť a spokojnosť. Spadol mu, ako vidno, ťažký kameň zo srdca. So zvláštnou vrúcnosťou stisol mi ruku na rozlúčku. Akoby mi chcel ďakovať, že som prijal jeho „honorár“, nevyložil na zlú stranu jeho priateľskú pomoc. A ja, vyznám úprimne, necítil som poníženia, necítil som urazenú svoju hodnosť; naopak, akoby ma o jednu mocnú pásku viac viazalo k tomuto milému, šľachetnému človeku.

Zamyslene poberal som sa popri mojom druhovi. On, rozjarený, širokej vôle, trkotal ustavične, drmal a šteklil ma, pripomínal najveselšie momenty večere. A ja som myslel zas na môjho hostiteľa, na jeho zamyslenosť, ktorá skrsla medzi naším veselým smiechom; na rozpaky, keď som stál s ním zoči-voči a on sa mi bál otvorene ponúknuť pomocnú ruku; na radosť konečne, keď sa mu pozdalo, že sa mu vydarila lesť… Bolo mi voľne, ľahko na srdci. Matička Praha, pošmúrna, studená, teraz sa mi zdá prívetivou, milou, pečlivou matičkou, kde ozaj nemá miesta egoizmus, kde nie sme predsa tak opustení. A všetky tie chmáry z obzoru mojej duše zahnal jediný srdečný pohľad môjho hostiteľa, vyhnal trpkosť z mojej duše akoby divom…

Myslíkova kaviareň bola plná, hlučnejšia než po iné dni o tomto čase. No nás neokúzľoval ruch a huk kaviarne. Naše oko padlo najsamprv k „nášmu“ stolu a srdce nám zabúchalo radosťou. Celý „národ“ sedí za stolom, in corpore,[43] všetko druhovia veselí, úprimní, v sviatočnej nálade. I Jožko Menší sa dostavil; neviem, ako uskočil svojmu bezdetnému krajčírovi, Jožko Veľký tiež sa doredikal až hen z Malej Strany, kde strávil so strýcom Štedrý večer. Pán inžinier prišiel z Karlína, vytrhnúc sa z kruhu rodiny, aby posvätil hodinku i tejto druhej, širšej rodine… Števo a Škop, nerozluční, ako vždy, sedia i teraz jeden pri druhom. Števo nie je pošmúrny, nedišputuje, akoby dišputoval v iný večer, nezadiera do nikoho. Sedí s usmievavou tvárou, načúvajúc, čo sa hovorí, alebo hádam ťahá paralelu medzi dvoma kardinálmi: Richelieu a Mazarin.[44] Laco je tiež krotkejší, v úsudkoch zhovievavejší: nie je mu všetko „egal“,[45] ako obyčajne. Všetci prišli, všetci, do nohy; i tichý Dušan, ktorý bezpochyby ťažko nesie, že nie je za stolom otca svojho, kde ich večeralo dnes večer najmenej tridsať…

No za vrchstolom sedí náš Alchymista, natešený, s prívetivým svitom v živom čiernom oku. Rukávy na „Kaiserrocku“ okrúca pečlive, aby sa mu na lakťoch nehobľovali. Viržinka v nervóznej ruke vrtí sa a podchvíľou otiera sa o popolnicu. Bledé, asketické líce tiež sa mu zažiarilo…

„Šuhajci, nože, čo by ste tak?“ spytuje sa nás z príchodu. „Kávu, absint, knikebajn? Alebo hádam čaj, alebo punč?“

„Dajte si slivovice,“ radí nám Števo, omočiac pery v kalíšku. „Dobrá je, slavonská. Alebo rrhum!“

Nuž i my stali sme sa účastní požehnania, ktoré doniesla na národ divná metamorfóza, že totiž z hontianskej pšenice vystane, čo len chceš. I káva, i čaj, i absint a napokon i slivovica.

Po polnoci sme zas in corpore išli „na Slovany“.[46] Už zďaleka doliehal spev zhromaždeného množstva. I Števo, ba i Laco dali sa strhnúť prúdom a vstúpili do osvetleného chrámu. V ňom sa rozliehala starobylá pieseň: „Narodil sa Kristus pán…“ Môj Janko hneď pridružil svoj zvučný, trasľavý tenor k piesni množstva, my ostatní mlčíme, každý zaujatý svojimi myšlienkami. I Števo pozerá akosi divne k oltáru, pred ktorým liturguje mních, okrúžený druhými mníchmi. Nad oltárom je nápis v polokruhu, vyvedený zo svetál plynu, trblietavých a podskakujúcich: „Gloria in excelsis Deo!“[47] A ktovie, na čo myslí Števo v svojej duši, ktorú považuje za cele skeptickú! Možno, že ani nemyslí na kardinálov Richelieua a Mazarina, vidiac skromné jasle na oltári a toto ohromné množstvo, ktoré s vrúcnosťou a úfaním hľadí k nim…



[1] item (lat.) — aj, práve tak

[2] Kráľovské Vinohrady boli ešte vtedy „in statu nascendi“ — štvrť Prahy, v ktorej ešte pred polovicou minulého storočia boli len osamelé usadlosti v poliach, neskôr tu otvorili parky. Obec Kráľovské Vinohrady zriadili až roku 1849 a na mesto boli povýšené až roku 1879. Odvtedy sa datuje ich prudký vzrast; in statu nascendi (lat.) — v zárodku, na počiatku.

[3] Alchymista — človek, zaoberajúci sa alchýmiou, to jest pomýlenou stredovekou chémiou, ktorá sa usilovala zmeniť jeden prvok na druhý alebo vyrobiť „elixír života“ na predĺženie života, „kameň mudrcov“ na získanie múdrosti ap. Súčasne to bola aj tajná časť lučby, ktorá sa zaoberala vyrábaním kovov, najmä zlata. Tu žartovná prezývka medika.

[4] „in stadio rigorosum“ (lat.) — v štádiu prísnych skúšok

[5] „Kaiserrock“ (z nem.) — cisársky kabát

[6] gypsovka na dlhom pipasári — fajka z gypsu na dlhej čutore, rukoviatke

[7] „garnizonšpitál“ (z nem.) — nemocnica vojenskej posádky, ktorú vybudovali z barokového jezuitského internátu pri Všeobecnej nemocnici (Ide o Všeobecnú nemocnicu na Karlovom námestí v budove, ktorá patrila pôvodne ústavu šľachtičiek, založenej r. 1790. Do všeobecnej nemocnice chodieval Kukučín s ostatnými medikmi na prax.)

[8] „schneidig“ (nem.) — prísny

[9] absolutórium (lat.) — prepúšťacie vysvedčenie o zakončených skúškach na vysokej škole

[10] donchuan — záletník, podľa Dona Juana, hrdinu španielskej legendy zo 14. storočia; typ nebezpečného a smelého zvodcu žien

[11] chudoba de Badin, psota de Garanseg — posmešne: chudoba z Badína, psota z Hronseku, podľa kedysi chudobných obcí neďaleko Banskej Bystrice

[12] frugálne (z lat.) — skromne, triezvo, jednoducho, primerane

[13] Škoda, že bol Dušan už vtedy hydrofilných náhľadov — Dušan Makovický ako tolstojovec bol antialkoholik, žartovne: bol hydrofilných to jest vodomiľných náhľadov; presne hydrofília je schopnosť tkanív organizmu prijímať vodu, viazať a udržiavať ju.

[14] subsídiá (z lat.) — podpory, výpomoc

[15] „houska“ (čes.) — žemľa

[16] „túrós csusza“ (maď.) — tvarohové rezance

[17] „Schöne Helena“ (nem.) — Krásna Helena, názov operety Jacqua Offenbacha (1819 — 1880) z roku 1864

[18] spisovateľ, ktorého „Rysavá jalovica“ pásla sa v tie časy na bujných nivách srbských — Kukučínova poviedka Rysavá jalovica vyšla už roku 1886 v chorvátskom časopise Stražilevo (č. 47) pod názvom Šarena junica. Slika iz slovačkoga narodnoga života.

[19] debaty… vedené s cicerónskym aparátom — t. j. odborne; nazvané podľa rímskeho spisovateľa a rečníka Cicera (106 — 43 pred n. l.), ktorý svoje súdne reči podkladal dôkladným dôkazovým materiálom a podával ich dokonale vybrúsenou rečou.

[20] mlátiť Čákyho slamu — tárať, hovoriť do sveta; vzniklo z povesti o Ladislavovi Čákym († 1655), majiteľovi vígľašského panstva a hlavnom županovi Zvolenskej stolice, ktorý vraj dovoľoval na svojom panstve každému brať si slamu v neobmedzenom množstve.

[21] čamara (z franc.) — čierny kabát so šnúrami

[22] Rudolf Pokorný — (1853 — 1887), český básnik, priaznivec a podporovateľ Slovákov. Vydal Potulky po Slovensku (1883, 1885; zmieňuje sa v nich i o začínajúcom Kukučínovi) a iné práce so slovenskou tematikou. Vydával Knihovnu československú. Od roku 1885 redigoval humoristický časopis Paleček, ktorý vychádzal v rokoch 1872 — 1887 v Ottovom nakladateľstve.

[23] mali vyjsť v Květoch drobné štúdie Věšínove, všetko známe postavy z Istebného… sprievodný text… zveril teda mne túto úlohu a ešte ma vyzval, aby som napísal dačo i do jeho Palečka — po roku 1884 bolo v Květoch uverejnených mnoho obrázkov zo Slovenska najmä z Oravy, českého maliara Jaroslava Věšína (1860 — 1915), tvorcu anekdotického žánru niekedy i so smelým politickým zameraním. Na augustovom zhromaždení roku 1887 v Martine v paulinyovskom dome bola výstava jeho diela, ktorá mala neobyčajne veľký úspech a ohlas. Iba pod jedným z textov k obrázkom je uvedené Kukučínovo meno (VIII, 2, 321 — 323). V Palečku vôbec nie je.

[24] redaktor bol človek hrozne prísny, hoci spravodlivý a objektívny — Květy (1879 — 1915) založili a redigovali Svatopluk Čech (1846 — 1908), Vladimír Čech (1848 — 1905) a Servác Bonifác Heller (1845 — 1922). Do roku 1899 bol Svatopluk Čech „usporiadiateľom básní a pôvodnej krásnej prózy“ v Květoch.

[25] viac papieru než Svatopluk Čech na svojho pana Broučka — narážka na poviedkový cyklus Svatopluka Čecha s hlavnou postavou pražského filistra. Vychádzali šesť rokov: Výlet páně Broučkův do měsíce (1886), Pravý výlet pana Broučka do měsíce (1888), Nový epochální výlet pana Broučka tentokráte do patnáctého století (1888), Pestré cesty po Čechách prací Matěja Broučka a jeho společníků (1891) a Matěj Brouček na výstavě (1892)

[26] dr. Zátka — dr. August Zátka (1847 — 1935), český advokát, priemyselník z Českých Budejovíc, ktorý má zásluhy na rozvoji českého školstva i hospodárstva

[27] banknóty — bankovky, papierové peniaze

[28] do Myslíkovej kaviarne — dom u Myslíků na Myslíkovej ulici

[29] kvarterka — štvrtka, dutá miera (10,5 litra)

[30] pred poprsím Hálkovým — pomník českého básnika Vítezslava Hálka (1835 — 1874) od sochára B. Schnircha z roku 1881

[31] Zděraz,… do Pštrossovej uličky — ulice neďaleko Karlovho námestia v Prahe

[32] prešporská miera — dutá miera, 62 litrov

[33] Národnie noviny, Černokňažník, Pohľady — najpopulárnejšie slovenské noviny a časopisy. Národnie noviny (1870 — 1947), redigoval počas Kukučínovho pražského štúdia Ambro Pietor; Černokňažníka, humoristický časopis (1876 — 1910), v osemdesiatych rokoch redigoval Juraj Čajda; Slovenské pohľady, časopis pre literatúru, politiku a umenie, začali vychádzať roku 1881, v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch ich redigovali Sv. Hurban Vajanský a Jozef Škultéty.

[34] lunt (z nem.) — zápalná šnúra, knôt

[35] nota bene (lat.) — dobre si zapamätaj; a ešte k tomu

[36] zharangovať (z franc.) — zburcovať

[37] in embryone (lat.) — v zárodku

[38] sultánka — druh cigarety

[39] Ferdinandova ulica — dnešná Národná trieda v Prahe, smerujúca k Vltave

[40] 144 kapry z rybníkov kniežatá Schwarzenberga v Třeboni — šľachtickému rodu Schwarzenbergov, ktorý od roku 1670 mal titul ríšskych kniežat, patrili obrovské majetky v Rakúsku i v Čechách

[41] musel mať každý Francúz svoju kuru v hrnci za časov Henricha IV. — Henrich IV., Bourbonský (1553 — 1610), francúzsky panovník (r. 1598 vydal Nantský dekrét, ktorý zaručoval protestantom slobodu vyznania). Za jeho vlády bol v krajine pomerne veľký blahobyt. Francúzsky ľud v povestiach rozpráva, že jeho želaním bolo, aby i roľník mal v nedeľu na obed sliepku.

[42] červené mělnické — druh červeného vína z Mělníka, vinárskeho mesta v stredných Čechách

[43] in corpore (lat.) — hromadne

[44] Richelieu a Mazarin — francúzski kardináli a štátnici; Armand Jean Duplessis Richelieu (1585 — 1642), zakladateľ kráľovského absolutizmu; Julles Mazarin (Giulio Mazarini) (1602 — 1661), pokračovateľ Richelieuových snáh, ktorý zavalil obyvateľstvo krutými daňami.

[45] egal (fr.) — jedno

[46] Slovany — kláštor Na Slovanoch, Emauzy bol založený roku 1347 Karolom IV. pre slovanských benediktínov so slovanskou liturgiou

[47] gloria in excelsis Deo (lat.) — sláva Bohu na výsostiach; slová z evanjelia (Lukáš 2, 14), ktoré sa čítajú v kostole na Vianoce




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.