Zlatý fond > Diela > Prechádzka po výstavisku


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po výstavisku

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Martin Droppa, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov

Prechádzka po výstavisku

1

Z Jozefského námestia kráčame „Eliščinou třídou“,[1] alebo môžme si tu sadnúť na tramvaj: je to skoro jedno, tramvaj sotva včaššie zavezie nás do Kráľovskej obory, akoby nás zaniesli naše vlastné nohy. Napravo ukážu sa nám Eliškine kúpele parné, rímske a írske, i vaňové. Upomínajú na židovskú synagógu v Lúkách.[2]

Preto kúpačku ponecháme si napotom; snáď v Kráľovských kúpeľoch pri Karlovom moste, alebo na Žofíne. Kráčame Eliškiným mostom, pravda, museli sme zaplatiť za to jeden grajciar. Naľavo i napravo otvorí sa nám zriedkavá panoráma: vľavo zelený, stromami vysadený breh Letná a tam ďalej Hradčany. Z tejto strany vidno, že to bol kedysi pevný hrad a nie iba bydlisko starých kráľov a aristokracie. Dóm sv. Víta vyčnieva nad všetky paláce, žiaľ, že nedokončený ešte.[3] No nebude dlho trvať a tento sen štedrých, umeniamilovných kráľov bude splnený. Na stavbe sa po tieto roky energicky a ustavične pracuje.

Rovnobežne s Eliškiným má ísť i most drevený, pontónový. Na pražskom brehu stavba dosť pokročila a do otvorenia výstavy bude iste hotový. Ľudia sa smejú, že načo bude? Zíde sa on. Nie je to veľká radosť kráčať po Eliškinom moste. Tramvaj, ťažké fúry, drožky, fiakry, privátne i nádherné kočiare; to človeka i navyknutého veľkomestkému hrmotu a lomozu, rozčuľuje. I peších tu ide veľa, takže magistrát pokračoval iba rozumne, že takúto živú premávku — a v čas výstavy bude ešte živšia — rozdelil na dva toky.

A sme na brehu holešovickom. Keby bola dráha lanová už hotová, vyviezli by sme sa hore brehom na Letnú a stadiaľ by sme šli na výstavisko — ale teraz ešte nie je všetko skončené. Pôjdeme teda popri brehu Vltavy tou ulicou vpravo — je to Bělského třída.[4] Patrí už Holešoviciam, obci donedávna samostatnej, dnes už k Prahe, ako siedma časť patriacej.

Výstavných domov a palácov tu nenájdete. Býva tu robotnícky ľud, ktorý každé ráno roztratí sa po okolitých fabrikách. Je ich tu celé mesto, jedna pri druhej; že sú tu, môžete sa presvedčiť z toho dymu, ktorý valí sa z vysokých komínov a, menovite ak je mračno, rozkladá sa nad zemou a otravuje vozduch. Ináče ulica je novo dláždená, i široké chodníky mozaikové pre peších po oboch stranách. Vidiečan, privyknutý na chôdzu po pažiti alebo po prachu, na takej dlažbe veľmi chytro ustane. Po dennej chôdzi podošvy len tak špejú. Po oboch stranách sú fabriky, kontoáre, skladiská a podobné prozaické veci. Iba vpravo máme ostrov Benátky,[5] na ktorého zelených stromoch oko s úľubou sa zastaví. Veru len na stromoch — pôda zanesená je štrkom a skálím od minulej povodne.

Kráčate chodníkom a naraz nájdete ho asi na dvadsať krokov pretrhnutý. Hlboko do sporiadanej, vyriadenej ulice vybieha akési divné predhorie: prieloh, na ktorom rastie konský štiav a bršlina.[6] Majiteľ tohto krásneho sadu, pán fabrikant Reisszahn, dal zabiť do zeme kolíky a na tie krížom laty, aby sa dakto predsa na to predhorie nevyškriabal a nepostúpal nádherné „Anlagen“,[7] ktoré jeho nemeckému vkusu neslúžia ku cti. Divní ľudia! Neberú účasť na výstave,[8] nazvali ju „bubenečským jarmarkom“, mysliac, že bez nich vyjde z nej fiasko. A keď vidia, že bez pár lastovičiek bude naozaj leto, takouto malou sekatúrou chcú ukázať, že sú oni Nemci a nemusia prepustiť grund[9] pod chodník. Iste každý nepredpojatý sa zadiví, keď zazrie túto ukážku vyššej kultúry.

Tak sme šťastne pred fabrikou známeho i u nás Umratha & comp. Pravda, náš Treskoň mnoho mu u nás pokazil.[10] A tak má byť. Tovar v najhoršom prípade vyrovná sa do akosti a škoda veru nosiť vodu do nemeckého mora…

Vpravo nachodíme nové, kvôli výstave zbudované hotely. Sú pekné a vkusné. Iste bude v nich živo, nie darmo nosí jeden z nich váblivé meno — Tivoli.

Prejdeme popod most buštěhradskej dráhy[11] a už sme na mieste. Naraz objaví sa nám celkom nový svet. Po tej triezvej próze života nachodíme tu hotovú báseň. Nevieme, kam oči prvej hodiť — všetko, čo do nich padá, hodno je pozornosti, obdivu. Keď vyjdeme na vŕšok, hore peknou, žltou cestičkou, ktorá vedie vľavo — tu máme ako na dlani celú výstavu.[12] Akoby bola opretá o tie brehy a stráne, ktoré zavierajú ani prirodzený rám tento krásny, prekvapujúci obraz. Miešanina striech, veží, vežičiek, kupôl v najrozličnejších a divných štýloch. A nad tým všetkým dominuje priemyslový palác,[13] ľahký, vzdušný, zo železa a skla. Vysoká jeho báň[14] nosí na temene korunu svätováclavskú. V noci elektricky osvetlená bude metať svetlo na osem kilometrov dookola a drahokamy koruny sa zajagajú…

Z tejto strany výstavný priestor ohradený je latovým plotom. Ideme k hlavnému vchodu; musíme sa vykázať legitimáciou od výstavného výboru,[15] ináč nás varta neprepustí ani za peniaze. Práce je veľa a diváci by zavadzali.

Už sama brána prinúti nás, aby sme popri nej len tak neprešli. Je celá drevená, v národnom štýle,[16] ani čo by ju boli naši tesári z hornej Oravy spravili. I znalec takýchto vecí bude prekvapený vkusom, solídnosťou a čistotou práce. Sú to sami vidiecki tesári, ktorí ju postavili. Vľavo pošta-telegraf, vpravo, administrácia — oba domky chutné s vežami, altánou, pavlačmi, vystavené v českom štýle. Podobne i umelecká a retrospektívna výstava.[17] Sú to budovy dlhé, sochami vyzdobené. I dnuka by boli hotové, keby nebola vlhkosť, ktorá prekáža uschnutiu múrov. Vstúpiac do umeleckej výstavy, kde budú rozvešané obrazy, skoro sme spadli od ťažkého vzduchu a horúčosti. Asi dvadsať košov koksu žiari a rozširuje otravný vzduch a robotníci tu pracujú, ani čo by nič. Tak sa musí sušiť.

Medzi umeleckou a retrospektívnou výstavou nachádza sa zelené, prehĺbené priestranstvo. Tu pilne už pracujú, sadia, kopú záhradníci pod komandom p. Thomayera,[18] mestského záhradníka. Kto pozrie na mestské parky a hriadky s kvetmi, musí vzdať česť jeho zriedkavému umeniu. A tu, keď si staneme, leží pred nami priemyslový palác, od neho nás delí iba tento sad. Pod ústreším sú erby miest českých, na fronte dve veže a v nich výklenky, v ktorých stoja sochy kráľov Leopolda II. a Fraňa Jozefa I., pod nimi čísla 1791 — 1891.[19] A tam vysoko nad palácom smelá kupola s korunou českou. Vedú na ňu točité schody; zospodku vynímajú sa, ako čoby tam dáky červ visel.

Laik si pod výstavou, vôbec pod dačím veľkolepým predstavuje čosi neurčitého, nekonečného. Napríklad počuli sme vychvaľovať Viedeň, a menovite Ringstrasse.[20] Čakali sme divy. A čo? Boli sme sklamaní, skutočnosť kuľhala za fantáziou. Tu je to ináč. Vidíš, čo si si nepredstavoval — palác zo železných prútikov, lebo v tej výške predchádzajú tie železné laty, akoby boli prúty a medzi nimi sklo farbené, tak ako sú okná na domoch. Táto ozruta zaujíma dvanásťtisíc štvorcových metrov. V prostriedku kupola vysoká. Práve tam medzi železnou väzbou je akýsi robotník a mocuje sa s doskou na povraze zavesenou. Chce ju dohora vytiahnuť. Zdá sa, akoby to tam bola mačka. Tu pod kupolou budú nádherné pavilóny, a síce kráľovský, ktorý práve stavajú a daktorých bohatých firiem, ako je Skramlík,[21] Kavalír a iní. V obe strany bežia krídla paláca. Tu pod skleneným krovom budú stáť skrine s výrobkami veľkých i malých remeselníkov. Kasne sú už tu, ale nie všetky. Sú podoby najrozličnejšej, na nich zlatými literami mená majiteľov. Vidno veľmi málo čistonemeckých, viacej je dvojjazyčných, väčšina dala nápisy české. Tu budú poklady práce českých mozoľných rúk, dosiaľ neznáme v širšom svete a ak známe, tak pod nemeckou markou. Bol zvrchovaný čas, aby spod toho tútorstva vyslobodil sa i malý remeselník, lebo to bolo tútorstvo veľmi nevýhodné. Plán na túto veľkú stavbu urobil architekt Münzberger. Keď si predstavíme, že takto rok tam bola lúka, že táto veľkolepá stavba akoby zo zeme vyrástla, a síce v zime, ktorá bola neobyčajne tuhá — tu i laik musí sa zadiviť nad mocou ľudského rozumu a ruky.

Z paláca sú štyri východy. My vrátime sa na chodník pred ním a tu vidíme pavilón mesta Prahy. Stavba drevená, ľahká, elegantná. — Zblízka nás prekvapí prísno prevedenie a to umelé vypilovanie drevených ornamentov. Veža vyrastá prirodzene z budovy a úplne s jej štýlom harmonizuje. Proti nemu je murovaný pavilón zemského výboru, už dávno hotový. Medzi ním a ľavým krídlom priemyslového paláca stojí pavilón Plzenského meštianskeho pivovaru. Má dve krídla, spočívajúce na stĺpoch — tu budú ľudia hľadať útulok pred horúcimi lúčmi a občerstvovať sa výtečným, svetochýrnym plzenským. Čapovať ho bude p. Petzold, bývalý reštaurátor zemianskeho kasína;[22] prevzal to z ochoty, keď známy Choděra nanáhle zomrel.[23] Vôbec v týchto stranách v okolí paláca priemyslového bude o nápoje postarano. V okolí pavilónu Prahy sú: pavilón akciového pivovaru na Smíchove, Viktorínov pavilón Mělnického vína a v úzadí Hlavova kaviareň.[24] Všetko je už hotové. Každý z nich v inom štýle, takže človek nestačí obdivovať sa tej pestrosti a rozmanitosti.

V rovnej čiare s pravým krídlom paláca padne do očú pestrý pavilón pre papiernictvo. Iste každý sa uňho zastaví. Je to samo v sebe umelecké štúdium. Domec egyptský, dovrchu sa zužuje a zas navrchu oblúkovitým výrezom rozšíri. Strechy nemá. Všetky steny pomaľované sú hieroglyfmi, figúrami, aké na egyptských obeliskoch sa nachádzali. Imitácia je úplná. Domec stojí na vŕšku, okolo neho je zábradlie a pod ním vŕšok je skopaný, ale nie kolmo, lež šikmo. Vyzerá to, ako keby stavba bola na vysokom podstavci, solídne vymurovanom. Pri vchode stoja dva obelisky. Tu invencia bola šťastná a ešte šťastnejšie sa previedla. Iste bude mať veľa obdivovateľov.

Na tom samom krídle paláca na pár krokov od neho stojí na kopci pavilón Klubu turistov českých.[25] Tiež originálny. Štvorhranné bašty a na nich cimburie. Robí dojem nedobytného starého zámku s baštami a vežičkami. Je to stavba úplne drevená, ale kto nevidí na nej pracovať tesárov, myslel by, že ani Kruppove delá[26] by ju nepohli. Dosky sú pomaľované ako starý, šedivý múr a to tak obratne a dôkladne, že by nikto tam drevo nehľadal.

Tu okolo paláca bude iste najživšie, menovite večer. Pred zadnou jeho frontou bude obrovský vodomet a to elektricky osvetlený, že bude hrať všetkými farbami. Tu okolo neho sú všade sady, vlastne ešte len budú. Tí, čo boli v Paríži, uvidia i tu iluminované fontány.[27] To dielo pochádza od inž. p. Křižíka,[28] ktorý tiež zaviedol na výstavisku elektrické osvetlenie. Bude nádherná; dvestopäťdesiat oblúkových lámp bude svietiť vonku a dvetisíc žiarových dnuka po budovách, Vidno bude také, že nielen dukáty čítať, ale aj ihlu by si mohol hľadať a nájsť. Je ďalej zavedený telegraf a telefón a slúžia mu stožiary, tie samé, na ktorých visia oblúkové lampy. Teraz už sa pri tomto svetle i cez noc pracuje.

Výstavu krížom pretína vozová cesta. Za ňou je pavilón pri pavilóne, každý inakší a rozmanitejší. Ťažko si predstaviť tú bohatosť fantázie a zručnosť, ktoré tu spoluúčinkovali. Je ich toľko, že na prvý pohľad už ustaneš kritizovať a posudzovať. Nezostáva ti, len obdivovať sa. V tomto okolí sú pavilóny českých veľmožov, jeden krajší od druhého, skoro všetky z dreva, ale každý v inom slohu. Tu bude i redakcia výstavného denníka Praha, spolu i tlačiareň a administrácia. Vychádzať bude nákladom Vilímka, pod redakciou J. Hořicu.[29] Začne vychodiť už dvanásteho mája.

2

Medzi touto miešaninou všakových pavilónov nachodí sa mocná budova, tiež železnej konštrukcie — strojoveň. Zaujíma plochu sedemtisíc štvorcových metrov. Tiež vystavená dľa plánu architekta Münzbergera. Šíny od železnice vedú až do nej, dovážajú a stavajú sa už stroje, ktoré sa budú pohybovať. Vidíš tam kotly, kolesá obrovské i menšie, hladké i zubaté. Všetko je to nové, dokonale pracované. Škoda, že laik nemá ani pochopu, čo a ako je to. No predsa je zaujímavé pozorovať, ako sa tie obrovské stroje stavajú. Dakoľko sto centov železa dvaja robotníci podvihnú do výšky alebo spustia na zem s najväčšou ľahkosťou a eleganciou. Pravda, nie rukami, ale tzv. „jeřáby“, človek by myslel, že je to všetko bájka alebo sen, keby ťa neohlušoval ten tresk, plesk, lomoz, krik — slovom, keby si nevedel naisto, že si skutočne v strojovni. Tu už je viac nemeckých nápisov; vidno, že tento priemysel ešte neprešiel do českých rúk.

Došli sme až k severozápadnému kútu výstavy. V tom kúte bude iste mnoho návštevníkov; menovite hospodár neprejde, aby ho nepoprezeral. Venovaný je hospodárstvu. Stroje, hospodársky priemysel, chova statku — vôbec všetky odvetvia budú zastúpené. Pod strechami, na stĺpoch stojacimi, sú celé hromady súsekov.[30] Zvedavý pozorovateľ musí predbežne uspokojiť sa čítaním adries. Sú skoro výlučne české, s menom vystavovateľa. Iste zanedlho ukáže sa, čo taja v sebe.

V tom samom kúte je akýsi kolos z dosák, na ňom dvojjazyčný nápis: česká škola vzduchoplavecká. Tu bude balón „balón captif“. To predbežne musí stačiť na uspokojenie zvedavosti.

Prejdeme popri krásnom pavilóne pražskej železiarskej spoločnosti, popri budúcej chmeliarni — budúcej, lebo ešte nevidno nič, iba vysoké tyče v radoch. Pred nami je idyla, akej by sme tu neočakávali. Je tu lesníctvo a rybárstvo. Oba pavilóny sú drevené, krásne vyparádené s pavlačami a všakovakými ornamentmi. Pred lesníckym sú záhradky, vysadené už stromčekmi, rozmanitej veľkosti a všakových druhov. Tie drobné ročiaky,[31] husto popri sebe vysadené, ťažko rozoznať laikovi, čo sú. Práve som sa díval na zručnú a vkusnú prácu vidieckych ženičiek a horárov tu robotujúcich, keď si pri mne zastal človek v čiernom obleku. Čierny oblek, čižmy po kolená, dáždnik v ruke, bárs slniečko pripeká až radosť, a klobúk kedysi tvrdý, ale teraz veľmi poprelamovaný.

,Vidiečan,‘ pomyslel som si hneď, pozrúc do jeho nesmelých, ale úprimných očú. Bolo by na tom zostalo, ale milý vidiečan sa prihovoril.

„Ty nechytnou,“ a ukázal dáždnikom na odrastené dosť dobre jedličky.

„Proč ne — vždyť je budou polejvat,“ ja na to. „A tyhle chytnou?“

„Ty ano.“

Ja som použil príležitosť a popýtal ho, aby mi každý druh menoval. On to urobil ochotne a s veľkou odborníckou zbehlosťou. Počul som celý slovník mien, ktoré dosiaľ v žiadnom literárnom diele som nečítal. Básnici, ako vieme, neradi nás poučujú v lesníctve, hoc po lesoch radi sa túlavajú.

„Vy jste z venkova,“ hovorím mu, keď svoju odbornú prednášku dokončil tak znamenite. ,Bude to dáky absolvent lesníckej školy,‘ myslím si. ,Len ako sa sem na výstavisko dostal!‘ Lebo mnoho elegantných pánov a dám vidím tamto pri trhline plota stáť. Nemohli sa sem dostať; kukajú zďaleka a závidia nám, čo smieme všade nazrieť a slobodne sa tu prechádzať.

„Áno prosím, z Křivoklátu…“[32]

Ja som bol upokojený a prešiel som k rybárskemu pavilónu. Je obklopený tromi jamami, ktorých dno ubíjajú kyjmi a strany, budúce to brehy, vykladajú plášťmi zelenej pažite. To sú nádejné rybníky. Na brehoch sú vysadené vŕby, už sa zelenajú a klonia konáre nad budúcu hladinu. Tu sú zase hŕby všakových stromkov — najviac ihličnatých — vyňaté sú i so zemou a ich korene sú vo vreciach, aby sa zem od koreňov neodlúčila. Pôjdu iste na brehy a medzi skaly, ktoré sú už malebne vmurované do briežku najmenšieho rybníčka, medzi skalami zelená sa už mach a všakové rastliny tajnosnubné. Tu bude improvizovaný vodopád.

„Tohle bude moc krásne,“ vraví môj vidiečan z Křivoklátu.

„Líbí se vám?“

„No!“

A nielen že bude krásno, i dokonalé to bude. Sám dr. A. Frič, profesor zoológie na českej univerzite,[33] prevzal zariadenie. A Frič je v tom autorita prvotriedna. Kto sem príde, môže sa o všetkom poučiť, čo súvisí s chovou rýb. Bude sem mnoho odborníkov chodiť, lebo v Česku rybárstvo neobyčajne kvitne a donáša veľké dôchodky.

Ťažko mi bolo odísť stadiaľto, ale povinnosť volala. Prišiel som zas pred priemyslový palác.

„Co je tohle?“ pýta sa ma vidiečan, ukazujúc naň. Povedal som mu.

„A kdy jste přijel do Prahy?“ pýtam sa ho.

„Včera.“

„Po práci?“

„Ano prosím.“

„A jak jste se sem dostal?“

„No tak — víte, ja taky budu mít tady něco.“

„A co?“

„Tak ze ševcoviny.“

„Tak?“ zvolal som prekvapený. „Nu, vidíte, vy tam budete mít svoji skríň,“ ukazujem mu na palác. „Máte ji hotovou?“

„Hotova je. Už je v Eliščine tříde. A hezká! Smáčkne se knoflík a obráti se — a když pustí, opět se vráti jak byla.“

„Je drahá?“

„Stoosmdesát zlatých.“

Obzrel som ho, že tento človek reskíroval toľkú sumu na kasňu. „Kolik platíte za místo?“

„Třista.“

„To je moc!“ zvolal som sústrastne. „To vás velice trhlo, pane mistře.“

„Když to musí bejt! V Paříži to bylo mnohem dražší…“[34]

„Vy jste tam také měl něco?“

„Ovšem. Já tam byl pět neděl. Stálo to hromadu peněz, ale stojí to za to…“

Podal som mu ruku a predstavil sa mu. On mi odpovedal: „A já jsem Řeřicha, švec z Křivoklátu.“

„No to je moc,“ hovorím mu. „Venkovský mistr a nebojíte se městských.“

„To ne. Vždyť já taky umím něco. Byl jsem ve Vídni, i v Uhrách, i v Německu…“

Prihovoril som sa mu po maďarsky. Odpovedal mi maďarčinou, nad ktorou Szarvas Gábor[35] by dostal zrádnik a Kazinczy[36] by sa v hrobe obrátil. No i to mi stačilo na dôkaz, že majster Řeřicha ma neklame. Ostatne jeho tvár je taká statočná, že nemyslím, aby sa kedy dopustil toho, čo všetci ševci tak hrozne praktikujú: že povedia „práca je ,v neděli hotová‘“, ale zabudnú doložiť, v ktorú! Ja myslím, že on nedeľu vždy spomenie bez tej fatálnej „reservatio mentalis“,[37] to jest, bez úmyslu odložiť ju na dakoľko týždňov.

Bol som veľmi povďačný, že som sa zišiel s takým inteligentným remeselníkom. Odpovedal skromne, ani na chvíľu som nezabudol, že je to nepokazený vidiečan. Vzácna vlastnosť u človeka, ktorý zvandroval celú monarchiu a susedné Nemecko a bol na výstave v Paríži! Vypytoval som sa ho, ako remeslo ide, koľko platí tovarišom a podobné.

„Špatně to jde, pane. Výdělek bídný. Já už prodělal dva tisíce, tak jakoby je do té vody hodil, kdyby to jezero bylo plno. Já měl dva tisíce, vyženil jsem čtyři tisíce, věčná škoda těch peněz do ševcoviny!“

„Máte pomocníky?“

„Mám jich devět a čtyři učedníky. Moc peněz!“

„A dovolte: kdo vám to vede, když jste vy tady?“

„To mám přikrajovače. Nic nedělá, než přikrajuje. Platím mu osm zlatých týdně a stravu.“

„Není to mnoho? Vždyť strava a prádlo je sedm zlatých.“

„I ne,“ zasmial sa majster. „To nesmím počítat ani tři zlaté, sic by mne všichni utekli. Každý dostává podle práce. Jeden, který teprv letos dostal za vyučenou, dostává tři zlaté a chce pryč; abych mu prý na pětku přidal…“

Bolo mi ho ľúto, že utratil na remesle. Ale on sa usmieval, ako človek, ktorý prišiel na dáku dobrú myšlienku a tá v ňom udržuje nádej.

„Víte pane,“ zdôveril sa mi konečne. „Já tady otevřu na Hradčanech obchod. Zde to budu prodávat. Dražší, i holt, lacinejší zboží, podle gusta.“

„Ne, na Hradčany nechoďte,“ odhováram ho. „To je mrtvá čtvrt. Každý běží do Prahy nakupovat. Někde na Novém měste si pronajmete krámek. Tam to spíš půjde.“

Majster neodpovedal, len sa zamyslel. Uvažoval, či by to ozaj nebolo lepšie. Pretože ma jeho osoba zaujímala, vypytoval som sa na všetko. Zdôveril sa úplne. A to najväčšmi sa sťažoval, ako ho ľudia poklamali.

„Jednomu jsem půjčil dvěstěpadesát a ten mně podved. Upsal všechno ženě. Druhý stodvacet — a nemá nic jen výdělek.“

„Máte úpisy?“

„To ne. Když ona byla tak hodná! Prý mojí má ráda, že je prý moc hodná a pořád na nás lezla. A pak nás podvedla…“

Človek, ktorý videl toľký kus sveta, majster, ktorý sa nebál poslať svoj tovar do Paríža — a dá sa podviesť ľuďom, čo možno nikdy ďalej spoza humna neboli! Hľa, zaujímavá hádanka.

„Ale už se víc nedám!“ veral sa hrozne. „To ne!“ Ale bolo vidno, že prvý loptoš ho podvedie. Prišli sme pod bránu. Ja som sa ho pýtal, ako sa mu páči. „Krásná! Když na vídeňskou přijeli tří králové,[38] taky byli brány. Ale žádná nebyla takováhle…“

„Byl jste tam také?“

„Já tehdy ve Vídni pracoval…“

Uspokojil som sa tým, nechcejúc vyzvedať, čo za „tři králové“ to vtedy boli. Chodilo ich tam hať, takže to iste neboli tí, čo chodia s betlehemom.

Pri vchode som mu podával ruku. On ju chytil a úprimne stisol. Dlane mal tvrdé, samý mozoľ.

„Tož pojďte s sebou!“ volá ma.

„A kam?“

„Na pivo. Tady je velice dobré — po sedmi…“

Lichotilo mi, že mňa, neznámeho, takou dôverou poctil. Pohrozil som mu prstom a zasmial sa. „No dejte si pozor, pane mistře! Jen před chvílí jste řekl, že se víc nedáte: a už voláte cizince do hospody. Což, kdybych vás požádal o peníze?“

Trochu sa ako zahanbil a riekol úprimne: „Vám bych půjčil, pane. Vy jste hodný, vy by jste to neudělal, jako ti…“

„Daj pane bože, všetkým mojim veriteľom takúto pevnú vieru o mojej statočnosti,“ vzdychol som si v duchu. No na jeho pozvanie som nemohol ísť, tvrdá povinnosť volala inam.

Majster Řeřicha bol sklamaný, nemilo sa ho to dotklo. Snáď myslel, že opovrhujem jeho pohostinstvom. Ja som ho hľadel upokojiť. „Až po druhé, pane mistře. Já tu budu denně. A pak, když budete u své skříně, tam v tom paláci — pak vás navštívím, jak se vám vede. No a pak můžeme si zajít třeba na nejakou tu sklenici.“

„Tak dobrá — ale jistě!“ podvihol prst ako na výstrahu.

„Zcela jistě,“ odpovedám ja.

„Na shledanou tedy!“ a stisol mi ruku.

„Na shledanou!“

Ja som sa vrátil k Prahe a on tam niekam k hostincu. Ktovie, či nenatrafil na dákeho poriadneho vtáka, čo mu banknóty preriedi. Veď sa mi on pochváli kedysi.



[1] Z Jozefského námestia kráčame „Eliščinou třídou“ — Jozefské, dnes námestie Republiky, Eliščina, dnes Revolučná trieda

[2] v Lúkách — Lúky, obec v púchovskom okrese

[3] Dóm sv. Víta… nedokončený ešte — už Karol IV. začal stavať roku 1344 gotickú katedrálu pod vedením majstra Matyáša z Arrasu, na mieste pôvodnej románskej baziliky z roku 1060. Stavba postupovala v ďalších storočiach a roku 1859 Jednota pre dostavenie chrámu položila kameň k novej časti chrámu. Architekt Jozef Kranner (do r. 1871) opravil starú časť, Jozef Mocker (do r. 1899) navrhol a dostavil nové časti hlavnej lode s kaplnkami, západné priečelie a obe vedľajšie veže. Architekt Kamil Hilbert dokončil stavbu roku 1929.

[4] Bělského třída — Bělského, dnes ulica Dukelských hrdinů

[5] ostrov Benátky — Veľké Benátky alebo Štvanice, ostrov na Vltave, na ktorom v 18. storočí naháňali divú zver. Ostrov s pekným parkom a rozličnými rekreačnými podnikmi je už od 16. storočia rekreačným miestom Pražanov.

[6] konský štiav a bršlina — lúčne rastliny: štiav (Rumex) a bršlen (Euonymus)

[7] „Anlagen“ (z nem.) — sady

[8] Neberú účasť na výstave — v novembri 1890 vypovedali Nemci pod vplyvom svojich politických vodcov účasť na výstave a tak výstava s názvom „krajská“ bola vlastne víťaznou prehliadkou českého národa.

[9] grund (z nem.) — pozemok

[10] pred fabrikou známeho i u nás Umratha & comp. Pravda, náš Treskoň mnoho mu u nás pokazil — slovenský strojník a majiteľ továrne na hospodárske stroje vo Veľkej Bytči Michal Treskoň úspešne konkuroval cudzím firmám.

[11] most buštěhradskej dráhy — Buštěhradská dráha patrila akciovej spoločnosti: založili ju roku 1852, zoštátnili až roku 1923. Koncom roku 1852 dostal knieža Karol Egon Fürstenberg koncesiu na predĺženie konskej dráhy v šesťdesiatych a osemdesiatych rokoch si získala spoločnosť koncesiu na ďalšie trate v uhoľnej panve kladensko-buštěhradskej.

[12] ako na dlani celú výstavu — výstavište bolo v Prahe-Holešoviciach, pri dnešnom novšom Veľtržnom paláci

[13] priemyslový palác — budova na výstavišti, ktorú roku 1891 postavili podľa plánov Bedřicha Münzbergera

[14] báň — kupolovitá veža

[15] legitimáciou od výstavného výboru — Kukučín bol reportérom Národných novín, pozri hore; Výstavný výbor čiže komitét bol utvorený zo zástupcov poľnohospodárskeho sboru, obchodnej a živnostenskej komory, odborných korporácií, jednotlivých priemyselných odvetví ap.

[16] brána… Je celá drevená v národnom štýle — brána, vybudovaná v r. 1891 podľa plánu Antonína Wiehla

[17] umelecká a retrospektívna výstava — o tejto časti výstavy sú v Národných novinách zprávy od iných autorov.

[18] Thomayer — František Thomayer (1856 — 1938), český architekt a záhradný umelec v Prahe. V rokoch 1884 — 1894 bol mestským záhradníkom, neskôr riaditeľom v Prahe. Znovuzriadil a zveľadil staršie mestské sady, založil nové sady Vrchlického, na Letnej, na Petříne, pri Nár. múzeu, pri Mestskom múzeu, na Karlovom námestí, zveľadil Chotkove sady a položil základ Rajskej záhrade. Bol zakladateľom parkov a záhrad i v iných českých mestách a vydával aj odborné publikácie.

[19] sochy kráľov Leopolda II. a Fraňa Jozefa I., pod nimi čísla 1791 — 1891 — Leopold II. (1747 — 1792), cisár nemecký a kráľ český od roku 1790, vzdelaný panovník, za jeho vlády bola na univerzite v Prahe založená stolica češtiny, František Jozef I. (1830 — 1916), cisár rakúsky, kráľ český. Rok 1791 znamená rok I. krajskej výstavy v Prahe za vlády Leopolda II. a rok 1891, keď vládol František Jozef I. je rokom Jubilejnej výstavy na desiate výročie I. krajskej výstavy.

[20] Ringstrasse — Okružná trieda, výstavná ulica vo Viedni, široká 57 m a dlhá 5 km.

[21] Skramlík — Emilián Skramlík, pražský priemyselník, veľkoobchodník, majiteľ továrne na nábytok, bol pražským purkmajstrom a v rokoch 1880 — 1888 podporovateľom, predsedom a členom Družstva Národného divadla. Na Jubilejnej výstave firma Skramlík vystavovala nábytok v oddelení stolárskom a čalúnnickom v Priemyslovom paláci.

[22] Petzold, bývalý reštaurátor zemianskeho kasína — majiteľ Petzoldovej reštaurácie, kedysi známej reštaurácie na Ferdinandovej, dnešnej Národnej triede v Prahe.

[23] Choděra nanáhle zomrel — majiteľ známej Plzenskej reštaurácie na Spálenej ulici v Prahe; umrel roku 1891 a firmu prevzali Čeněk Sochor a Václav Kovařík.

[24] Hlavova kaviareň — kaviareň Vojtecha Hlavu bola na Ferdinandovej, dnes Národnej triede. Istý čas v nej bývali schôdzky Detvana. Na výstave mal otvorenú reštauráciu, pre ktorú sa dostal do sporu s výstavnými novinami.

[25] pavilón Klubu turistov českých — pavilón Klubu českých turistov, vybudovaný v podobe brány stredovekého hradu je premiestený na Petřín.

[26] Kruppove delá — Krupp podnes najväčší vojensko-metalurgický koncern, ktorý sa vyvinul z neveľkého závodu Friedricha Kruppa, založeného roku 1811 v Essene. Už v polovici 19. storočia Kruppove závody zásobovali pruskú armádu delostreleckými zbraňami.

[27] iluminované fontány — osvetlené fontány

[28] inž. p. Křižík — František Křižík (1847 — 1941), český technik, vynálezca a priemyselník. R. 1878 zostrojil svoj najväčší vynález, oblúkovú lampu. Spočiatku vyrábal oblúkové lampy a lustre, ale už od r. 1888 zriadil prvú veľkú elektrickú centrálu na Žižkove, r. 1891 osvetľoval Jubilejnú výstavu v Prahe, vybudoval tam prvú pokusnú električku z Letnej na Výstavisko, neskôr ďalšie elektrické trate a elektrárne. Má veľké zásluhy na vývoji elektrotechniky.

[29] výstavný denník Praha, nakl. Vilímka, pod redakciou J. Hořicu… od 12. V. — nepresne: vzniklo zámenou dvoch výstavných časopisov, z ktorých Prahu, redigovanú českým spisovateľom a novinárom dr. Janom Herbenom (1857 — 1936) vydávalo od 15. mája až do konca výstavy české Vilímkovo nakladateľstvo, založené r. 1871. Časopis podával informácie o výstavných novinkách a o programe. Zošity Zemská jubilejná výstava v Praze 1891, redigované spisovateľom a novinárom Ignátom Hořicom (1859 — 1920) vydávalo české nakladateľstvo F. Šimáčka.

[30] súsek — truhlica

[31] ročiak — tu jednoročný strom

[32] Křivoklát — obec v severozápadných Čechách pri Rakovníku

[33] dr. A. Frič, prof. zoológie na českej univerzite — Antonín Frič (1882 — 1913), český zoológ a paleontológ, bol profesorom na pražskej univerzite; Kukučín chodil na jeho prednášky a neobyčajne si vážil jeho vedecké znalosti.

[34] V Paříži to bylo mnohem dražší — dva roky pred Jubilejnou výstavou (roku 1889) bola v Paríži veľká Svetová výstava na oslavu revolúcie 1789. Z príležitosti tejto postavili i známu Eiffelovu vežu.

[35] Szarvas Gábor — Szarvas Gábor (1832 — 1895), významný maďarský jazykovedec a slovnikár

[36] Kazinczy — Ferenc Kazinczy (1759 — 1831), jeden z hlavných predstaviteľov maďarských literárnych reformných snáh a jazykovej reformy

[37] reservatio mentalis (lat.) — prejav vôle s vnútornou výhradou

[38] Když na vídeňskou přijeli tři králové — V. svetová výstava bola vo Viedni roku 1873. Roku 1890 bola vo Viedni hospodársko-lesnícka výstava, ktorá nemala veľký úspech.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.