Zlatý fond > Diela > Prechádzky po výstavke v Prahe


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzky po výstavke v Prahe

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Martin Droppa, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov

Prechádzky po výstavke v Prahe

1

Mal by som písať o dňoch štrnástom a pätnástom máji, ktoré sú veľmi pamätné a zostanú večne v rozpomienke tých, čo ich tu v Prahe zažili. Stretli sa Turíce so sviatkom sv. Jána Nepomuckého a k tomu otvorenie výstavy. Mohol by opisovať príchod arcikniežaťa Karla Ludvika s manželkou,[1] sprievody, deputácie, okrasy, a všeličo ešte. Zase sám akt otvorenia a slávnosti k tomu pripojené. Príchod zvláštneho vlaku s viedenskými akademikmi slovanskými, ich porady[2] a zábavy v dňoch svätodušných, zase veľkolepú slávnosť odovzdania zástavy študentského spolku ,Slavii‘[3] Paniami a devami českými darovanej. Látky dosť pre kronikára, každý deň od otvorenia výstavy má svoj význam i svoju zvláštnu históriu. Ani jeden neminie, aby sa v ňom dačo nového a povšimnutia hodného nebolo prihodilo.

Ale kým by ja to tam poopisoval, uletel by dnešok a včerajšok — menovite rozleteli by sa sliepky, kohúty, kačice a husi, ktoré sú dnes strediskom všeobecnej pozornosti. Aspoň ťažko by bolo ignorovať tento článok pražskej výstavy, keďže až k priemyslovému palácu rozlieha sa gagot, krákorenie, kikiríkanie — vôbec rákoš,[4] aký všade býva, kde je mnoho hydiny.[5]

V železných klietkach pri sebe a nad sebou nastavaných, mechrí sa všetko, čo rozumieme pod názvom hydina. Nepáči sa jej tu, vo väzení, bárs chova je nie horšia ako doma, snáď lepšia: vidno na válovcoch hrubé krúpy kukuričné, alebo skôr kukuričný šrot. Vôňa nám síce neupomína „eau de Tatra“,[6] ale preto nič. Aspoň tu vidíte ľudí, čo neprišli na výstavu pre kratochvíľu, ale pre poučenie. Zdravé, ohorené vidiecke tváre. Niet tu pánov v širokých nohaviciach a zívajúcich pri všetkom a všade, ani kritikov, ani dám so „škripcami“ a krátkymi vlasmi. Tu sme všetko ľudia, čo milujeme, ctíme si a vážime hydinu, — a to menovite takú, ako je práve táto.

Kury obyčajné a zriedkavé. Čierne i jarabé, veľké i stredné, veľmi veľké, zas veľmi malé — liliputánky — čierne a s bielou kochlou, zas biele a s čiernou kochlou, amerikánky[7] v ohromných rozmeroch a hlbokým altovým hlasom. A to všade v pároch, sliepka s kohútom tej istej sorty i farby. Na daktorých klietkach sú tabuľky s nápisom „prodajné“ a tu i tu, pripojená cena za jeden párik — obyčajne desať, niekde pätnásť zlatých. Kde boli najkrajšie exempláre, tam stojí na tabuľke „neprodajné“. A skutočne ťažko by bolo taký tovar i zaceniť, lebo reprezentuje veľký kapitál pre takú „drůbežárnu“. Tam sú vystavené vajcia z „drůbežárny“ kňažnej Idy Schwarzenbergovej,[8] ktoré predávajú sa po pätnásť grajciarov, takže nám príde na um naša národná povesť, kde akýsi gazda mal tátoša, ktorého kŕmil ovsom a z toho ovsa našiel ráno — hŕbu dukátov. Sú tam i rozličné sorty husí, daktoré také, že sa ponášajú viac na labute. Iné zas majú pod hrdlom lalok a sú obrovské. Je tu medzi nimi i veteránka, ktorá dožila tridsaťpäť rokov, ako to dokazuje vysvedčenie od obce. Husi sú tu nápadne ticho, nevedia pochopiť, čo tu hľadajú. Ale tu musíme ustúpiť nabok. Ide dlhý rad dievčat šesť-sedem ročných, v ich čele pán učiteľ. Prechádzajú popri klietkach, ale dívajú sa všade, len na hydinu nie.

„Tahle má třicetpět let,“ vraví pán učiteľ. „Zde je vysvědčení od obce.“

Deti zhíkli ako na povel, ale vidno, že to len zo zdvorilosti k učiteľovi. Dieťa nič neprekvapí, alebo ho prekvapí každá pletka. Tu na výstave nemôže ho nič prekvapiť, lebo keď prejde jedným pavilónom, už ďalej nemôže upriamiť pozornosť na žiaden predmet. Pozornosť je hneď vyčerpaná a rozprášená. Pritom také dieťa z veľkého mesta nemá zmysel napríklad pre kury. Jemu je kura práve tak neobyčajný zjav ako kanárik, ktorý tu vyspevuje v klietke. Medzi liliputánkami niet nič zvláštneho. Sú to kurčatá, lenže celkom dospelé. Kohútik je smiešny, keď zakikiríka chrapľavým diškantom[9] a na to sa mu ozve amerikán.

Sú tu i labute, i pávy, i morky a moriaci. Nič zvláštneho na nich. U nás sú také, i krajšie ešte exempláre. Kačice sú tiež všakové, malé i veľké a vo farbách najrôznejších. U nás som videl tie samé sorty a týmto by v ničom neustúpili. Vidno okrem toho i papagáje v klietkach, vyznačujú sa len nesmiernym škrekotom.

K hydine patria i holuby. Veľmi značne sú zastúpené. Tiež vidno medzi nimi obrov a zas liliputánov, pekných kochlatých, zas druhých s veľkým hrvoľom. Sú i známe sorty s chvostmi na spôsob vejáru. Ku podivu vedia ním koketovať ani dámy na bále. Sem, medzi operenú háveď dostali sa i králiky. Nič zvláštneho na nich. Jeden párik tak vyzerá ako pár divých zajacov. Sú to tie samé, čo pán Ivan Ľub[10] i u nás udomácnil.

A tu na konci, aby bola i dáka kratochvíľa, nájdeme štyri kavky. Sú neobyčajne veľké. Nikdy by človek nemyslel, že kavka má v sebe toľko humoru. Jeden velebníček podal im kosu z kohúta, pero sa ligotalo a kavky bili sa oň a naťahovali. Tu bolo najviac divákov.

A tak sme vyšli z oddelenia hydiny. Bude už tam iba jeden deň. Za hydinou bude nasledovať výstava koní. V tom samom oddelení bola už výstava rožného dobytka a oviec. Keď sme na ceste, môžme vojsť i do pavilónu poľovníckeho, ktorý vystavil poľovnícky spolok v Česku.

Zvonku okrášlený je rohmi a parohmi, dnuka tiež parohy všade po stenách, jedličina a v nej všaková divina, pravda, vypchatá. Krásne to vyzerá dnu. Nás, čo sme ani zajaca nezastrelili a na poľovačku chodili iba s paličkou (aby sa dáko nešťastie nepritrafilo), nás to môže zaujímať len ako dekorácia. Ale tí, čo sem naznášali tieto trofeje svojich poľovačiek, hľadia i na to zo stanoviska vyššieho. Napríklad princ X. Y., gróf Z. etc, etc. len s ťažkou pýchou dal vpísať svoje meno medzi parohy roháča, ako spisovateľ vytlačiť pod prvý literárny produkt. Ale i laik sa tu všeličo naučí. Tu je napríklad obora v malom, plocha neobnáša ani pol štvorcového metra. Medzi chvojinou sú malé srnky, búdky, v ktorých sa môžu uchýliť pred zimou a vetrom, inde zas ako sa chovajú a soľou častujú, zas aké búdky sú vystavené, kam chodieva sa na postriežku. Nájdeme tu i časopisy a knihy poľovnícke, teda ani sme nevedeli, že i to už existuje. Tam zas sú vyložené veci, ktorými sa všaková divina kŕmi. Tu zas vo fľaškách sú uložené pilulky. Nie — to sú nie pilulky, hoc i tak vyzerajú. To je to, čo natratili zajace, srny a jelene po revíroch a čo poľovníci pozbierali. Poľovník je ako prírodoskúmateľ: každej maličkosti, čo s divinou súvisí, venuje pozornosť, nič mu nie je malicherným, ani protivným. Sú tu i vypchaté vtáky, orly, sokoly, i vypchaté zvieratá v pekných skupinách. Je to ozaj bohatstvo. I patróny, broky, gule — vôbec všetko nájdete, čím len človek siaha na život slobodne, divo žijúceho zvera. A aby bol obraz úplný, tu hneď pri dverách nájdete grupu starých, zahrdzavených, motúzkami a špagátmi posťahovaných flínt, na daktorých vidíte, že vyšli z rúk človeka, ktorý by ani klinec nevedel ukovať.

Zadíval som sa na túto podivnú zbierku, uvažujúc, ako ľudstvo pokročilo a civilizácia s ním. Táto flinta nemá, hľa, ani kohútka. Strelec musel zakresať práchno a priložiť na panvičku a čakať, kým flinta sa ozvala. Dakedy sa ani neozvala. Vyfúklo nazad, strelcovi do očí. Takými hľa, inštrumentmi sa ľudia zabíjali kedysi; nie div, že vojna tým spôsobom trvala tridsať rokov. Tak som rozmýšľal a pýcha mi naplnila srdce, že som synom XIX. stoletia, keď vojna sa môže odohrať i za dva dni. Pri mne si zastal pán v širokom slamenom klobúku. Nápadne ohorený a fúzy mocné. V pohyboch vidno, že je to horár.

„Jak se vám líbí ty hákovnice?“[11] pýta sa ma hlasom pevným.

„Interesantní,“ odpovedám.

„Víte-li pak, že ten spíš touto zabije, než tamti těmihle,“ ukazuje v tú stranu, kde je zbierka poľovníckeho moderného náčinia.

„Kdopak?“ pýtam sa.

„Inu pytlák, zlatý pane, pytlák!“ zvolal mocným hlasom a hodil na mňa opovržlivý pohľad. „To je všechno od pytláků. Koukejte, tady nemáte ani kohoutku! A na mou duši, kdyby tady bylo co ti pobili — tohle všechno by nebylo nic. Ovšem pytlák to prodá a nepochlubí se…“

Moje kultúrnohistorické úvahy vzali teda netušený obrat: boli to flinty pytliakov a nie staré historické a predhistorické pamiatky.

Z tohto pavilónu pobral som sa hneď do obrazárne.[12] Ale tam už bol veľký stisk a dnuka sa vznášali oblaky prachu. Obrazy to ešte ako-tak vydržia, ale pľúcam je tam ťažko. Ponechal som si ten pôžitok na iný, príhodnejší čas a rozhliadol som sa radšej po veľkom zelenom priestranstve pred priemyslovým palácom. Vojenská hudba hrá, obecenstvo ustaté sadá si na stoličky automatické, to jest také, čo sa dajú iba tak otvoriť, keď vhodíte do nich dva grajciare a stisnete pero. Pred palácom na vysokom podstavci socha Jura Poděbrada na koni. Je robená z kovanej medi, totiž na železnú kostru našrôbované sú medené vykuté pláty. Hoc je podstavec vysoký, socha pred rozmermi paláca takrečeno mizne. Iste v Poděbradoch, kam bude po výstave prevezená,[13] bude omnoho impozantnejšia. „Veritas Dei vincet“,[14] napísano je na podstavci. Bár by bolo tak!

Na stožiaroch pre elektrické lampy sú štíty červené s bielymi nápismi. Sú to inzeráty nakladateľa J. Ottu. Inzeruje tam Zlatú Prahu, Spisy Jaroslava Vrchlického, Jiráskove, Naučný slovník atď.[15] Toto dodáva náter naozaj český výstave.

Je päť hodín; celé masy ľudstva hrnú sa do výstavy. Pred palácom priemyslovým sa to všetko roztráca, ani nebadať, že by bolo dačo pribudlo. I miestodržiteľ gróf Thun[16] si tu vykračuje v svojej uniforme. Ľudia predtým znali ho iba zo Šípov[17] (mladočeský satirický týždenník), dnes ho budú znať z výstavy. Niet dňa, aby tu nebol od štvrtej do desiatej večer. Má veľkú zásluhu o zdar výstavy. On sa prvý viezol na „Rutschbahne“[18] i on prvý vstúpil do „balon captif“.[19] Vôbec miestodržiteľ sa drží k všeobecnej spokojnosti. Práve vyšiel z novootvoreného pavilónu, ktorý vystavil Český klub turistov na spôsob starého Vyšehradu. V gotickej bráne staroslávneho hradu a na padacom moste stojí moderná spoločnosť, páni od komité[20] vo frakoch a bielych kravatách. Vítali patrne miestodržiteľa. Teraz už celkom nenútení, bavia sa s návštevníkmi, ktorých sa ta celé kŕdle hrnú.

„Pojďme k Van Houten Cacao,“ čul som hlas vedľa seba. Dvaja pražskí svetáci popri mne. Ja za nimi. O Van Houten Cacao počul i čítal som celé legendy, vlastne o kráse Holanďaniek, ktoré to kakao v šálkach predávajú. Zišli sme do aleje, vlastne na vozovú cestu a zazreli domec nie dáko zvláštny, ale okolo neho sa rojili ľudia. A to nielen mladí svetáci, ale i starší plešiví a šediví i takí, čo majú podagru v údoch, zas takí, čo majú rýmy v hlave a „vidno“ v kešeni, ba i dámy sa stavajú na prsty, aby čo-to z tej holandskej krásy videli. Ja som nevidel nič, iba akýsi biely riedky závoj a masy obecenstva za stolmi. Van Houten Cacao môže si gratulovať.

Próza života zvábila ma k pavilónu pána Chmela, vinohradského údenára, ktorý za ceny „výstavní“ svoje výrobky nastoluje. Tomu sa môže privlastniť, že stoly sú prázdne. No tu hneď vedľa je jeho fabrika. Tam je plno ľudí. I ja som ta vošiel, pozerať, čo to vlastne v tých cervulátoch[21] a vurštoch a virštliach sa skrýva. Často sa mi totiž pozdávalo, že v takej virštli nemusí byť iba mäso, neraz taká akási múčna, cestová príchuť tých údenárskych výrobkov nás znepokojuje. A čo som videl? Kašu, ktorá sa medzi valcami kydala sem a tam a miesila ani tá masa, z ktorej sa v Ružomberku „papierová drevolátka“ a či „drevová papierolátka“ vyrába. To ma tak oduševnilo, že som si dal jeden „párek s křenem“ a bol dobrý. Možno sa mi to len tak zdalo, keď pri sebe som videl c. a kr. majora tiež práve taký párok si ujedať.

Kto sa raz oddá službe tela, už je navždy jeho otrokom. I ja. Majúc párok, popadol ma smäd. Zašiel som k baraku pána Povolného, ktorý čapuje „kozla“ od sv. Tomáša. Pod firmou tohto kláštora vyrobený „kozel“ má veľmi dobrú povesť. Žiaľ, že tu na výstave čapuje sa z pohárov, ktoré si pán Povolný iste vypožičal od Ehmanna z Vrútok. I „porty“ sú veľké, to jest peny. V takej horúčave, ako dnes, pri cene osem grajciarov nebolo by divu, keby p. Povolný poháre špagátmi priviazal. Ale on nie. On iba o to sa stará, aby pohár, ako je prázdny, hneď do šenku sa vrátil a nestratil dajak v gágore smädného, výstavného hosťa.

Hosťov je tu mnoho. Len za chvíľu sa tu zobrali traja zjavní a štyria tajní od polície. „Tajní“ traja odišli dakam, iste šľakujú za dákym dobrým vtákom, ktorý sa pod egidu[22] výstavy uchýlil. Traja zjavní a ten tajný si hovoria.

„To je krása!“ hovorí zjavný.

„Jo, jo! To tak brzo neuvidíte!“ prisviedča mu tajný a ťahá z pohára.

„A veliký!“ doložil druhý zjavný.

„Kdepak, kdepak!“ hodil rukou tretí zjavný. „To je toho až hrůza! Aby člověk týden chodil a koukal jako pitomej. Kdepak by to moh’ za den!“

„No jo — týden, to nejmíň…“

A ono možno i viac ako týždeň. Ja som ich tam nechal v dôvernom rozhovore. Asi o pol druhej hodiny vracal som sa popri závode pána Povolného a na tom samom mieste našiel som tých istých troch zjavných a toho istého tajného. „Koukali“ už veselšie na svet, vlastne do prázdnych pohárov.

2

Nateraz je starý Vyšehrad strediskom pozornosti každého, kto príde na výstavu Vyšehrad, ktorý je vystavený od Klubu českých turistov.[23] V ňom skrývajú sa veci, ktoré s cestovaním a túlaním sa po šírom svete súvisia: mapy, cestopisy, časopisy turistické, a okrem toho — lebo i to patrí k veci — celé pyramídy fliaš a v nich všakový trúnok; všetko veci potrebné. A aby človek vedel, kde čo má kúpiť, keď by ho nadišla chuť pustiť sa šírym svetom — tam má nápisy pražských firiem, ktoré predávajú palice, kapsy, jágerky,[24] podkuté črievice a podobné utenzílie[25] do cesty.

V tom istom pavilóne, ale vľavo a za príplatok dvadsať grajciarov, vpustia vás do tmavej, čiernym súknom potiahnutej siene. Iba v jednu stranu je svetlo a tu, v túto stranu otvára sa neobyčajný, alebo skôr strašlivý výhľad. Stojí pred vami v plnej pravdivosti a hrôze obliehanie Karlovho mostu od Švédov, respektíve českých exulantov. Vidíte opravdivé, skutočné kamene, kusy dreva, staré šišaky zakrvavené, mažiare, hŕby piesku, zase zem nabratú do košov — to sú teda naozajstné barikády z tejto strany Karlovho mostu, teda od mesta. Ďalej od vás ležia trupy padnutých Švédov a študentov českých, tam zas povaľuje sa tŕním venčená hlava Spasiteľova, ako ju ktosi na krucifixi urazil. Nad všetkým týmto akoby dominoval jezuita Plachý, ktorý nabáda študentov k boju proti Švédom, a tam ďalej k Malej Strane nevidíme nič viac, len dym — no tušíme, že tam vlastne deje sa, čo má sa diať. V úzadí tohto strašného, pravdivého výjavu je Malá Strana a velebné Hradčany.[26]

Idúc popred takzvané ochutnávarne pri priemyslovom paláci, začul som gajdy. A naozaj, tam pri stole akísi dvaja páni popíjali víno a dali si vyhrávať na gajdách od českých gajdošov. Títo dvaja sú v svojom národnom starom kroji. Je veľmi pekný a zaujímavý. Čo som videl druhého gajdoša, ten je už úplne scivilizovaný. O ich hre a hudbe bolo by zbytočné hovoriť: u nás ich je tiež dosť ešte a títo sú skoro vo všetkom takí ako naši.

O hudbu a zábavu nemusí tu mať nikto starosť. Kde sa obrátiš, všade inakšia muzika. Pred palácom priemyslovým vojenská kapela a ani dvesto krokov od nej, v kaviarni Hlavovej[27] Cigán Oláh István. Jeho červené nohavice a modré dolomány uvádzajú vidiečanov v omyl, že totiž náš Oláh je husárom. Ináč nie z prvých bánd. Vie i dakoľko slovenských, lenže chybne. Podivná vec, že Piťo z Mikuláša[28] nevybral sa sem, trávnicami slovenskými bol by si iste vydobyl palmu víťazstva. Tunajšie obecenstvo nesmierne lipne za každou národnou hudbou. Pri fontáne produkuje sa zase civilná kapela a vo vinárni Claryho, tiež neďaleko od fontány, udomácnili sa rumunskí hudci. Menovite v nedeľu a sviatky býva i lokál nabitý i vonku obstatý dookola. Rumuni hrajú veľmi krásne a to nielen svoje piesne, ale i české. Pritom jeden z nich hru doprevádza spevom. Je veľmi dobrý barytón. Sú tu i tamburáši z Belehradu, koncertujú po lokáloch okolo priemyslového paláca a hrajú tiež veľmi pekne. Zdá sa, že nemajú takého šikovného impresária ako Rumuni.

Kto díva sa ozaj z povýšeného stanoviska na výstavu, to je balón „Giesshübler — Kysibelka“. Lebo ako je rovnoprávnosť tu na zemi, tak musí byť i nad zemou, v balóne. Ináč keby si naraz sadol doňho Čech a Nemec, mohli by sa v tých výšinách dať do vlasov a všetky viedenské a iné časopisy by už písali, aby Nemec nešiel na výstavu, ak mu je život drahý. Beztoho na proces, ktorý má akýsi Müller, obchodný cestujúci z Berlína, s tunajším študentom Čížkom[29] pre akúsi predpolnočnú a či plane, polnočnú scénu, všetky nemecké časopisy vyslali korešpondentov.

Nad hlavou Müllera žiari aureola martýrska a je on iste prvý Nemec po Bismarckovi.[30] Čížek a jeho priatelia vravia, že sa Nemca nedotkli, hoc im nadával do „čechische hunde“[31] a „pakáš“, ale našli sa dvaja svedkovia, čo prisahali, že Čížek ho skutočne udrel po oku. Rozsudok ešte nevyšiel; ale je pravdepodobné, že Čížek bude posúdený. Bude zase kriku dosť po novinách. Balón je veľký, na ňom pripevnený kôš, do ktorého vojdú štyri osoby. „Výlet“ stojí tri zlaté. Mnoho sa takých nájde, čo odhodlajú sa do nadzemských výšin, lebo nešťastie nemôže sa stať žiadno; balón je povrazom priviazaný k zemi a len tak vysoko môže ísť, nakoľko ten povraz dovolí, teda okolo dvesto metrov. I dámy sa našli, čo chceli zakúsiť slasti vetroplavecké a nestalo sa im nič. Cez noc kolos, naplnený plynom, býva v ohromnej drevenej búde. Aby neuletel, navešajú naň, vlastne na povrazy a štrangy, ktorými je odrôtovaný, vrecia naplnené pieskom. Takýto ovešaný Giesshübler je celkom krotký, päť chlapov ho poľahky transportuje do „maštale“.

V úzadí, temer pri samom plote nachádza sa „Rutschbahn — skluzavka“. Človek zaplatí desať grajciarov a sadne do kupé, ktoré stojí na šínach. Východisko je povýšené, šíny idú do doliny, zas je menší kopec a za tým ešte hlbšia dolina a zas kopec, kde končí sa cesta. Vozík jednoducho posotia nadol, ten letí do doliny a na kopec, až na konci sám od seba zastane, pretože je poháňajúca sila vyčerpaná. Ale pretože stojí v úbočí, tu začne sa vracať, rýchlosť pohybu rastie — a vráti sa o niečo nižšie, ako je pôvodné stanovisko. V nedeľu a vo sviatky je tu nesmierne živo. Vozík behá, ženy pištia — najviac pasažierov sú ženy — a obecenstvo sa smeje. Hovorí sa, že táto vozba podobá sa veľmi plavbe na rozbúrenom mori. A skutočne bolo už vidno, že daktoré pasažierky uchýlili sa do ústrania, lebo vraj napadla ich morská choroba.

Neďaleko priemyslového paláca stojí šumný pavilón grófa Harracha.[32] Je ako vila, vystavený v národnom, českom štýle. V ňom je salaš, pravda, celkom inakší, ako sú salaše u nás. Tu je model ženy, ako múti mlieko. Nie tak ako u nás, celý systém pák pohybuje topárku.[33] Tu v pavilóne nachádzame ďalej všetko, čo je zaujímavého na panstvách Harrachových. Domáce výrobky, domový priemysel, plodiny, mapy, a to nielen kreslené, ale i z hliny vytvorené, knihy účtov a podobné. Ďalej nachodíme oddelenie pre divinu, ktorá na panstvách bola ukoristená a všelijaké spôsoby na chytanie diviny a vtáctva. To všetko je prevedené v malom, ale veľmi názorne a poučne. Pri pavilóne je postavená šindliareň pána grófa, kde dorába sa šindeľ a to z klátikov dreva, ktoré rozpília sa na doštičky a z tých robia sa šindle spôsobom čarodejným. Aspoň Ťarchovci a Erdúdčania,[34] ktorí sa dlho namozoľujú, kým urobia poriadny šindeľ — tí by sa podivili, ako ľahko príde pán gróf k šindľu. Takej mašine je všetko jedno; ohobľuje i hrču a to nahladko, i pahy prevedie cez hrču akúkoľvek cifrovanú. Postál som len dakoľko minút a za ten čas bola už hŕba šindľa konca mašiny.

Odkladal som dosť dlho s referátom o takzvanej „fontaine lumineuse“.[35] Úfal som sa, že daktorý český básnik, ktorých je v Prahe mnoho a na výstave tiež skoro každodenne sú všetci, že daktorý z nich sadne a napíše na ňu báseň. Tú by bol jednoducho pripojil sem namiesto suchého referátu. Ťažko nemotorným, hrubým perom opísať krásu, ktorú vykúzlil čarodejník Křižík za priemyslovým palácom. Miesto vhodné. Palác priemyslový na jednej, tmavá alej stromov na druhej strane a okolo fontány tisíce a tisíce jasajúceho národa. Vo dne by človek nemyslel, čo je to. Samé železné, všakovak pokrivené rúry po jednej alebo vo väčších-menších skupinách. Okolo je obruba, na nej tri mušľovité nádržky, z ktorých leje sa voda do jazera. Ináč nič pozoruhodného tu nevidno. Ale keď príde pol desiatej večer, svetlo v okolitých lampách sa zahasí — tu nastane to, čo je veľmi ťažko opísať, ba ani nemožno. Kto to nevidel, ten nemôže mať o tom predstavy: sedemdesiatimi troma rúrami ženie sa voda do výšky. Prúd vody, vlastne jeho výška, môže sa zväčšovať alebo zmenšovať dľa ľubovôle. Kedykoľvek môže sa bársktorá rúra otvoriť alebo zavrieť pre vodu — každý nahliadne, že už tým daná je možnosť všelijakú podobu dať vyhadzovaným masám vody. A skutočne. Raz zdá sa, že sú to topole, indy, že je to gotická veža, tu zas akoby sa púšťali rachetle — zas indy urobí sa akoby metla.

Teraz treba si len predstaviť, že to všetko deje sa potme. Všade je tma, iba tie prúdy vody svietia. A to nie bielym svetlom, ale všetkými možnými farbami dúhy. Tie farby miznú, naskakujú miesto nich iné. Neraz sa zdá, že to nie voda, ale oheň. A ak je nebo zatiahnuté mračnami, tu je obraz majestátny. Lúče elektrického svetla spod vody vychádzajú a ako obri vyčnievajú až k oblohe v podobe ohnivých stĺpov. Celá fontána, masívna obruba z cementu i mušľovité nádržky v tom magickom svetle prichodí vám ako zo skla, ktoré každú minútu inú farbu hrá.

Poviedky o starých čarodejoch ožijú vám v duši. Zabudnete, že ste na výstave — myslíte, že ste prenesení v iné neznáme svety. Nebolo človeka, aby bol mohol odolať dojmom. Chladných ľudí počul som vyvolávať slová plné nadšenia. Sami Nemci a židia uznávajú, že je to „grossartig“.[36] I nemyslím, že by bol človek, ktorý neoddal by sa dojmom a zostal celkom chladný. A obecenstvo, menovite v nedeľu, tlieskalo Křížikovi, alebo so zatajeným dychom hľadelo na fontánu a počúvalo svoju hymnu „Kde domov můj…“

Pražská fontána bola vystavená dľa plánu inž. Františka Křižíka, majiteľa fabriky na elektrické stroje. Výstavný komitét platil na ňu tuším pätnásťtisíc, ostatok do päťdesiattisíc zlatých doložil Křižík sám. Je o jednu tretinu väčšia než tá, čo bola na svetovej výstave v Paríži.[37] Keby ju pustil plnou silou, prúd vysoko letí nad kupolu priemyslového paláca, takže ho vidno hneď od hlavného vchodu.

Bol som zvedavý, čo a ako je to. Divnou hrou osudu v závode tohto inžiniera Křižíka pracuje náš krajan, pán Gustáv Križan[38] a je tu zamestnaný na výstave i okolo fontány. S ním som vošiel pod zem, vlastne pod vodu, ktorá nám nad hlavou čľapotala, šumela, že vlastného slova nebolo počuť. V tejto miestnosti pod vodou sú elektrické lampy, z ktorých hádže sa svetlo pomocou reflektorov do povaly na diery, prikryté iba mocným sklom. Z tamtej strany týchto oblokov sú iba spomenuté rúry, z ktorých voda letí do výšky. Pri každej lampe je delník, ktorý nič iného nerobí, len premieňa farebné sklá nad elektrickou lampou. Tieto sklá teda vyvolávajú tú pestrú hru farieb na fontáne.

Je tu síce veľmi mnoho lámp a s nimi spojených drôtov a pod., ale nikto by neveril, že takýmito jednoduchými prostriedkami možno vyvolať taký mohutný efekt. Stroje na vyrábanie elektriny na osvetlenie fontány, ako i stroje na vyvolanie tlaku vody, tie sú všetky v strojovni a v takzvanej kotliarni, pár sto krokov od fontány. V tom je práve tá výhoda elektriny, že sila dá sa prenášať a to do diaľok ľubovoľných, a nič sa z nej na ceste nestratí.

Křižík je osobnosť po celom svete známa čo elektrotechnik. Výstavu celú osvietil on a práca je nielen veľmi vkusná, ale i dokonalá. Cestu do výstavy, Bělského třídou[39] až do samého mesta, osvietila zas firma Waldek & Wagner, tiež veľmi spoľahlivá.

Po týchto znamenitých pôžitkoch, ktoré sme zaopatrili duši a našim očiam a ušiam, treba sa poberať domov, lebo výstava sa zaviera o jedenástej hodine. No a tu už niet čo opisovať. Cesta je veľmi namáhavá a zdĺhavá — trvá asi hodinu po tvrdých mozaikových chodníkoch. Človek príde domov ubitý ani ten tramvajský kôň — chcel som povedať konduktor, ktorý by vďačne celé ľudstvo bárs vzal do svojej archy, keby to kone utiahli a ľudia sa popratali.

3

Dnešnú besednicu prichodí začať nekrológom. „Balon captif“ nie je už medzi živými. Jeho život bol krátky síce, ale pre výstavu pražskú veľmi významný. Nebolo hosťa, ktorý by sa nebol aspoň obzrel, keď videl nad výstavou vznášať sa ten obrovský mechúr, ktorý keby bol tabakom naplnený, bol by vystačil všetkým fajčiarom, čo navštívia výstavu. Ale ako známo, dobrého nikdy nebýva dostatok. „Captif“ zatúžil po slobode, chcel sa ukázať i na vidieku a postrašiť vidiečanov, ktorí takýto zázrak dosiaľ sotva videli. A tu skutočne dal sa odviazať z povraza, ktorý ho hatil vo voľnom lete a pútal k tejto márnej zemi. Do koša vstúpili traja, medzi nimi nadporučík z tunajšej posádky. Opatrený vrecúškami s pieskom a všakovými plášťami a pokrývkami pre svojich obyvateľov — pustil sa do čistého éteru. Vyletel nad zem do výšky dvetisíc metrov a hľadel s opovržením na to mravenisko, po ktorom prteli sa červiaky, vlastne my ľudia obyčajní. A v pýche rozšírila sa mu hruď, ako hocktorému nadutému, ba čím viac vystupoval, tým väčšmi sa nadúval. Práve ako tá žaba v Ezopovi.[40] A tak sa mu i povodilo. Nadúval sa toľme, že koža nestačila, praskla odhora nadol a z vydutého mechúra zostali iba zdrapy, hodvábne síce, ale predsa len zdrapy, ktorými si vietor pohrával. Para z neho vyfučala, boky spľasli a nezostávalo mu nič inšie, ako zostúpiť na túto zem. Čím sa väčšmi povyšuješ, tým náhlivejší je pád. Keby bol len on padal, my by sme povedali: dobre, tak mu treba. Prečo sa toľme nadúval! Ale dnuka boli i traja vzduchoplavci, ktorí svoj život mechúru zverili. Tí padali tiež. A to s takou rýchlosťou, ako keď dakto z veže skáče; ani vydýchnuť im nedalo.

Situácia to bola hrozná. Ľudia bežali na miesto, kde mysleli, že bývalá „Kysibelka“ dopadne. Ženy kričali a ako noviny píšu, kapitán Wolf, ktorý balón vystrojil na cestu, ale sám si nesadol do koša, že tento kapitán hodil sa na zem v ohrade balónovej a plakal. Riaditeľ fabriky pána Reissenzahna všetkých robotníkov komandoval na strechy závodu. Nad tou fabrikou totiž sa to všetko prihodilo. Každý bol rád, že sa tu po zemi plazí a neletí v balóne, že sa nedal naviesť ctižiadosťou k takým odvážnym skutkom. Všeobecne sa myslelo, že ako osud balóna, tak i osud cestovateľov je spečatený.

Ale tu sa stalo, čo by nik nebol očakával. Spľasnutý balón zachránil svojich ľudí. Rozopäl sa, začal mierniť rýchlosť padania. Tú službu vykonával, ako keby dakto skočil s rozopätým, mocným dáždnikom. Kôš, v ktorom ľudia sedeli, nepadal už rýchlosťou blesku, ale padal ako napríklad semä z jaseňa — špirálovite, krúžil tak trochu. A tu cestovatelia sa tiež trochu spamätali a začali vyhadzovať miešky s pieskom, vôbec balast, len aby ťarcha bola menšia. Tomu treba ďakovať, že sa cestovatelia nezabili hneď, následkom pádu. Ale to by ešte nebolo nič. Vyhli jednej smrti a hrozila im druhá, ešte horšia. Balón totiž dopadol na komín zlievárne Reissenzahnovej. Cestovatelia videli pod sebou roztopenú lávu železa. Od horúčavy chytil sa kôš, v ktorom sedeli, a tiež i povrazy a látka balóna. Ale na šťastie sa vyslobodili. Prerezali povrazy, vystúpili všetci na dach fabriky a nikomu nestalo sa nič, okrem toho strachu, čo prežili.

To je koniec „balonu captif“. Smutný. Najhoršie pochodil majiteľ, akýsi Hoffmann, toho balón stál okolo dvanásťtisíc zlatých. Kapitán Wolf tiež musí ísť pred súd. Odborníci tvrdia, že balón bol priveľmi naplnený plynom. Že už na zemi bol skoro celkom nadutý. Plyn ešte väčšmi tlačil na steny, keď balón vystúpili dohora nad dvetisíc metrov, kde vozduch je omnoho redší, ako tu na zemi. Len tak sa dá vysvetliť, že balón sa rozpľaštil. Kapitán zas tvrdí, že iste cestovateľ ktorýsi prisadol rúru, ktorou sa pomocou ventila vypúšťa zbytočný plyn a tak že sa nešťastie stalo. Sami účastníci „výletu“ a „sletu“ mlčia, aspoň nevedieť, čo povedajú. Dali sa odfotografovať a ich podobizne budú iste putovať svetom. „Interessantes Blatt“[41] ich iste donesie, alebo tú scénu, ako balón praští, lebo ten má všade špeciálnych zpravodajov. Tým bezpochyby skončí sa vzduchoplavectvo, bárs pohotove je druhý, menší balón „Praha“. No ťažko sa dá myslieť, aby ešte dakto dostal vôľu vyletieť hore a letieť dolu.

Pohoda je teraz naozaj biedna. Prší a zima je, človek by i kožuch uniesol. Menovite večer zle sa sedí pod holým nebom, keď poťahuje vetrík, akoby ťa rezal do tváre. A k tomu dážď ani jedného dňa skoro nevystane. Ľudstvo pokrýva sa po pavilónoch a reštauráciách, tých, ktoré sú zavreté. Najhoršie je vidiečanom, ktorí musia sa v pľušti po výstave potulovať, ak nechcú, aby v Ríme boli a nevideli pápeža. Ešte najlepšie cíti sa každý v strojovni. Tam pracujú parné stroje a šíria okolo seba teplotu. Pravda, okrem teploty je i zápach oleja, ktorým sa stroje mastia a ktorý tak mnohí ľudia nemôžu vystáť. Pritom je dobre posedieť si vo vagónoch baróna Ringhoffera.[42] Sú to vlastne malé salóny s fotelmi a stolíkmi. Istotne cestovatelia zasadnú si za stolík a z dlhej chvíle zahrajú sa nie v duráka, ale dačo lepšieho. Ej, dobre sa to cestuje v takých salónoch!

Tu i tam na verejných miestach nájdete na výstavisku ohromné kachle. Výstavné komité prezradilo veľký takt, že predvídajúc terajšiu zimu, zariadilo ohrievanie. Bohužiaľ, nie je to tak! To sú nie kachle, ako sme mysleli, ale plechové rúry a či búdy, na ktoré sa budú lepiť plakáty. A veru zišli by sa kachle. I ten Číňan pri Vrbíkovom pavilóne cukrárskom mrzne v svojom ľahkom, národnom kroji, pomaľovanom čínskymi hakmi-bakmi. Mrzne, hoc zvyknutý je na horšiu zimu; zlé jazyky totiž hovoria, že nie je synom nebeskej ríše, ale kvietkom pražským. Uznať sa musí, že sedí ani fetiš,[43] nepohne celý deň ani brvou; nezasmeje sa na žiadnom vtipe, ktoré naň sype spoločnosť, okolo pavilónu sa hromadiaca.

V tieto studené dni bola i výstava kvetov v záhradníckom pavilóne. Našli sa kvety umelé a tiež prirodzené. Tie umelé boli krajšie, prirodzené akosi ovädli. Do tejto kolekcie dostali sa karfioly a uhorky. Karfioly boli utešené a mali okolo seba mnoho obdivovateľov. Boli tiež kaleráby a mrkvy vystavené, tiež už tohoročné. Okolo záhradníckeho pavilónu je pole vysadené samými ružami. Kazanlyk[44] v Prahe! Koho zaujíma, môže študovať mená ruží od výmyslu sveta. Ruže práve teraz začínajú kvitnúť. Celé priestranstvo ruží ohradené je plotom, urobeným z nižiakov. To nám veľmi živo pripomína záhradu Lilgovu na Osikove.[45]

Ako každá zlá vec, i toto novembrové počasie má svoje dobré stránky. Podrobilo výstavu akoby generálnej skúške a výstava skvele prešla. V dni, keď neprestajne sa lialo a dul vietor, život na výstave celkom neuhasol. Priemerná návšteva neklesla pod päťtisíc osôb platiacich denne. Komité teda rátalo veľmi pesimisticky, keď prorokovalo priemernú návštevu denne päťtisíc. Bude omnoho väčšia. Letné a jesenné mesiace to ukážu. Už nebude trvať dlho a číslo platiacich návštevníkov dostúpi na pol milióna. Kto bude ten šťastný, ktorý toto číslo zavŕši? To sa nevie. Len to sa vie, že dostane dar, akýsi šperk a okrem toho pripravia mu ovácie. Jeho podobizeň príde iste do časopisu Praha,[46] ktorý list teraz veľmi šikovne sa drží a veľkej obľube sa teší. Koncom tohto mesiaca bude nával do výstavy neobyčajný. Na dvadsiateho ôsmeho a dvadsiateho deviateho čaká sa tridsaťštyri zvláštnych vlakov do Prahy. Vtedy budú závody sokolské.[47] V nedeľu, dvadsiateho t. m. príde zvláštny vlak z Haliče. To bude prvý. Za ním sa ešte viac vlakov strojí z Poľska.[48] Nedostatok v hostincoch, menovite v nedeľu je veľký. Človek nedostane miestečka. Stavajú sa nové reštaurácie, ktoré zanedlho budú otvorené.

Hospodára bude veľmi zaujímať hospodársky pavilón. Je veľký. Pri vchode nájdeme proti sebe dva pluhy, nad nimi nápis 1791 — 1891. Ten prvý rozheganý, drevený, aký sa pred sto rokmi užíval. Druhý je najnovšej konštrukcie, železný. Človek hneď musí tu zastať a divné myšlienky letia hlavou. Aký pokrok za týchto sto rokov! Ľudské plemä akoby týmto storočím bolo odhodilo hračky a vstúpilo do veku mužského. Práca, pokrok vo všetkých odvetviach a to všetko akoby smerovalo k tomu, len čím väčšmi vycicať matku-zem a podrobiť prírodu a jej neviazanú surovú silu k pohodliu a blahobytu človeka. A menovite Slovák musí sa zamyslieť nad starým pluhom. Veď koľko u nás dedín, kde dosiaľ taký pluh je v úžitku! Vidno, že sto rokov spal náš sedliak a bohvie, dokedy bude ešte spať!

V tom pavilóne nájdeme plodiny z celého Česka i hospodárske výrobky. Žito, jačmeň, pšenica, ovos, mak, hrach, šošovica, atď., atď., z každého kraja sú tam vystavené. Poznamenaná je hneď i váha z hektolitra. Čísla suché, ale veľmi poučné. Nachádzame tu i včelárstvo, ba i starý pozostatok praveku slavianskeho — medovinu. Pravda, vo fľaškách, vinetami opatrných. Je tu krásne zastúpené hodvábnictvo, a síce nielen výroba surového hodvábu, ale i krásne, niektoré veľmi chutné práce z neho. A čo je teraz najväčšia rarita, to je ovocina. Hrušky a jablká tak svieže, že by si človek hneď zahryzol, keby na košíku nestálo: „Nedotýkati se!“

Pod kôľňami pri tomto pavilóne nájdeme hospodárske stroje. Od pluhu až po mláťačku — všetko, čo gazda potrebuje. Náš človek by sotva vedel uhádnuť, čo je ktorý stroj. U nás ich je dosť málo. Bože, načo sú mašiny, keď nás je beztak toľko, že nemáme sami čo robiť a ešte musíme ísť až hen za oceán za robotou! Okrem toho sú tu i debnárske výrobky. Robota veľmi dôkladná a vkusná. Okrem putní, kanví atď. sú tu vystavené súdočky, súdky, sudy a sudiská. Najväčší z nich má obsah tisíc sto vedár, teda okolo šesťsto hektolitrov. Je kúpený za štyritisíc i koľkosi zlatých. Pod týmito kôlňami nachádzame hodne nemeckých firiem, ale treba uznať, že mnoho je už českých. Hospodárske stroje dnes-zajtra budú vychádzať od českých firiem, pod českou markou. Ono i tie nemecké firmy nemohli by sa tu pýšiť svojimi výrobkami, keby nie tvrdé mozole českého remeselníka a robotníka, ktorý musí slúžiť cudziemu kapitálu.

Napriek zime ľudia zostávajú väčšinou do pustenia fontány. Človek to milerád obdivuje viac ráz, nikdy sa nezasýti. A čo jeden večer, to nový pokrok. Fontána vždy krajšie ide a vyvoláva vždy nové a nové efekty. Môže sa stať, že nakoniec prevýši samú seba a potom nevieme, čo bude. S Křižíkom sa pustilo za pasy nielen divadlo, ktoré láka do svojho domu, večerné publikum, čo sa mu v tejto zime dosť dobre darí, ale i pražská obecná plynáreň. Jej pavilón stojí medzi hlavným vchodom a pavilónom mesta Prahy. Na mrkaní strecha pavilónu je posiata plamienkami plynovými. Ich červené svetlo krásne kontrastuje s bledofialovými oblúkovými lampami elektrickými. Ale i iné dodáva zaujímavosť plynovému svetlu. Nenie tak mŕtve, nehybné ako elektrické, ale podskakuje, natriasa sa, uhýba zboka-nabok, akoby chcelo koketovať. Žiaden, kto ide z výstavy od fontány, nepremešká obdivovať toto nádherné, skvelé divadlo.

Po fontáne všetko sa hrnie k východom. Len tu i tu v ochutnávarni sedí opozdený hosť a zalieča sa predavačke. Vidno, ani jeho reči nemôžu ju rozohriať. Zakrútila sa do kepeňa, alebo aspoň si prehodila cez plecia ťažký golier plyšový. Nuž zima je. Čo vytrvalejší zastavia sa v daktorej vinárni, ktorých je tu hodne a berú na noc „šlaftrunk“.[49] Ostatné všetko hrnie sa k tramvaji, ktorá vzdychá pod tou ťažkou fúrou, iní kričia „fiaker,“ „drožka“. A najviac ich ide železnicou na štátne nádražie. Okolo pol jedenástej večer ide posledný vlak z výstaviska do Prahy, platí sa iba desať grajciarov. Na týchto cestách odohrávajú sa komické scény. Konduktor povie: „Tak jedem!“ Ktosi na nádraží chce zacengať na zvone, ale „nejde to“. Rušeň zapíska. Vtom zvolá ktosi z vagóna:

„Tam’ le je můj strejček!“

A skutočne ktosi sa kníše od výstaviska k vlaku. „Tak ’dou starej pane!“ volá naň konduktor. „Nemůžem’ tady čekat!“

Starý pán sa vrediká horko-ťažko do kupé, pričom ho konduktor plecom nadvihuje do dverí.

„Tam jedeme, pane obrfírer!“[50] volá k mašine.

„Počkajte!“ kričí ktosi a krúti dáždnikom nad hlavou.

„Tak ’dou — nemůžem’ tady čekat! Tak honem!“

Či je to nie humánny konduktor?



[1] arciknieža Karl Ludvik s manželkou — Karol Ľudovít (1833 — 1896), mladší brat cisára Františka Jozefa, prvý protektor Českej akadémie pre vedy, slovesnosť a umenie. V týchto rokoch bola jeho ženou Mária Annunziata Sicílska, dcéra kráľa Ferdinanda II.

[2] Príchod zvláštneho vlaku s viedenskými akademikmi slovenskými, ich porady — 17. a 18. VI. 1891 sa mal konať v Prahe Sjazd pokrokového slovanského študentstva

[3] slávnosť odovzdania zástavy študentskému spolku „Slávii“ — 24. mája 1891 bolo slávnostné odovzdanie zástavy Slávii

[4] rákoš — snem; tu krik

[5] hydina — výstava hydiny bola v dňoch 28. — 30. mája

[6] „eau de Tatra“ — „voda z Tatier“

[7] amerikánka — druh sliepok, privezený z Ameriky

[8] z „drůbežárny“ Idy Schwarzenbergovej — Schwarzenbergovci boli kniežací rakúsky rod, ktorým patrili obrovské majetky v Rakúsku i Čechách; Ida z Liechtensteina (1839 — 1921) bola ženou kniežaťa Adolfa Jozefa (1832 — 1914).

[9] diškant (z tal.) — vysoký hlas, soprán

[10] Ivan Ľub — vl. m. Ivan Lieb, významný poľnohospodársky pracovník zo Šurian, ktorý žil v Kraskove koncom minulého storočia

[11] hákovnica — starý typ pušky

[12] do obrazárne — o obrazárni nereferoval v Národných novinách Kukučín, ale iní referenti (napr. Vajanský, Grob — L. Nádaši a i.)

[13] socha Jura Poděbrada na koni… v Poděbradoch, kam bude po výstave prevezená — medenú sochu, ktorú vystavoval na Jubilejnej výstave český sochár Bohuslav Schnirch (1845 — 1901) odhalili v Poděbradoch na Jiříkovom námestí roku 1896. Juraj (1420 — 1471) bol jedným z vodcov husitov.

[14] Veritas Dei vincit (lat.) — Božia pravda víťazí.

[15] nakladateľa J. Ottu. Inzeruje tam: Zlatú Prahu, Spisy Jaroslava Vrchlického, Jiráskove, Naučný slovník atď. — veľký český nakladateľ (1841 — 1916) Jan Otto od r. 1871 vydával české knihy. Obrázkový týždenník Zlatá Praha vydávala jeho firma v rokoch 1884 — 1930, do r. 1898 ho redigoval spisovateľ a novinár Ferdinand Schulz (1835 — 1905); zobrané spisy českého básnika Jaroslava Vrchlického (1853 — 1912) vyšli v 65 zväzkoch v rokoch 1886 — 1912, spisy spisovateľa Aloisa Jiráska (1851 — 1930) vyšli v 45 zväzkoch v rokoch 1889 — 1932. Ottova nakladateľská činnosť vyvrcholila vydaním Ottovho Naučného slovníka, ktorý vychádzal v rokoch 1888 — 1908 v 28 zväzkoch, ku ktorým neskôr pribudol celý rad doplnkov.

[16] miestodržiteľ gróf Thun — František Antonín Thun-Hohenstein (1847 — 1916), od roku 1889 miestodržiteľ v kráľovstve českom, naklonený česko-nemeckému vyrovnaniu, povolil Jubilejnú výstavu

[17] Šípy — satiricko-obrázkový časopis pre ľud (1887 — 1896), redaktorom od roku 1889 bol Jozef Gustáv Kvis

[18] Rutschbahne (nem.) — kĺzačka

[19] „balon captif“ (franc.) — spútaný balón

[20] komité (franc.) — výbor

[21] cervulát — druh údeniny, udenáč

[22] egida (gr.) — záštita

[23] Vyšehrad… ktorý je vystavený od Klubu českých turistov — pavilón Klubu českých turistov, vybudovaný v podobe brány stredovekého hradu je premiestený na Petřín

[24] jágerka (z nem.) — košeľa z čistej vlny, tzv. poľovnícka

[25] utenzílie — (z lat.) — potrebné náčinie, výstroj

[26] obliehanie Karlovho mostu od Švédov, respektíve českých exulantov… jezuita Plachý… V úzadí tohto strašného pravdivého výjavu je Malá Strana a velebné Hradčany — udalosti z tridsaťročnej vojny (pozri pozn. k str. 155) zobrazené na dioráme (plasticky pôsobiacom obraze) od bratov Liebschnerovcov znázorňujú boj študentov so Švédmi, s ktorými boli aj českí exulanti. Juraj Plachý (1606 — 1664) bojoval so študentskou légiou v Starom a Novom pražskom meste proti Švédom; obraz veľký 10×12 m, ktorý znázorňuje Malú Stranu a Hradčany v časoch obliehania Prahy maľoval V. Jansa. Dioráma je dnes umiestená v niekdajšom pavilóne KTČ z Jubilejnej výstavy na Petříne.

[27] v kaviarni Hlavovej — kaviareň Vojtecha Hlavu bola na Ferdinandovej, dnes Národnej triede. Istý čas v nej bývali schôdzky Detvana. Na výstave mal otvorenú reštauráciu, pre ktorú sa dostal do sporu s výstavnými novinami.

[28] Piťo z Mikuláša — Jozef Piťo (1800 — 1886), slávny cigánsky primáš, ktorý často hrával na slovenských národných slávnostiach

[29] proces, ktorý má akýsi Müller, obchodný cestujúci z Berlína s tunajším študentom Čížkom — bitku, ku ktorej došlo 20. mája pri návrate z výstavišťa medzi cestujúcim Müllerom z Berlína, kupcom Raubitschkom z Prahy a skupinou českých študentov, využili nemecké pražské a zahraničné noviny na protičeskú propagandu

[30] Bismarck — Otto Bismarck (1815 — 1898), pruský štátnik a diplomat, zakladateľ junkersko-buržoázneho impéria

[31] „čechische hunde“ (z nem.) — nadávka: českí psi

[32] gróf Harrach — gróf Jan Nepomuk Harrach (1828 — 1909) bol dlho na čele českého národného života politického a hospodárskeho. Neskôr (r. 1892) organizoval pomoc hladujúcej Orave, s deputáciou bol u neho i Kukučín.

[33] topárka — tyč v nádobe na mútenie

[34] Ťarchovci a Erdútčania — obyvatelia obcí (Terchová, Erdútka) na severnom Slovensku, ktoré boli v minulosti veľmi chudobné

[35] fontaine lumineuse — svetelná fontána, prvá osvetlená fontána, ktorú pre Všeobecnú krajskú jubilejnú výstavu r. 1891 zostrojil František Křižík (1847 — 1941), český technik, vynálezca a priemyselník.

[36] grossartig (nem.) — veľkolepý

[37] Je o jednu tretinu väčšia, než tá, čo bola na svetovej výstave v Paríži — podľa dobových novinárskych zpráv parížskymi fontánami vystreklo do výšky 28 vedier vody za minútu a pražská vystrekla 42 vedier vody.

[38] Gustáv Križan — (1868 — 1921) z Horného Záriečia, elektrotechnik, pôsobil v Prahe. Pracoval v spolku Detvan.

[39] „Bělského třída“ — Bělského, dnes ulica Dukelských hrdinů.

[40] sa nadúval… ako tá žaba v Ezopovi — narážka na bájku veľkého gréckeho bájkara Ezopa (6 stor. pred n. l.) o potrestanej pýche (o žabe, ktorá sa nafukovaním chce vyrovnať volovi až praskne).

[41] Interessantes Blatt (nem.) — Zaujímavý list. Zahraničné i pražské nemecké časopisy a noviny (Bohémia, Prager Zeitung, Prager Abendblatt) mali nepriateľský postoj k českej výstave.

[42] vo vagónoch baróna Ringhoffera — vo vagónoch pražskej akciovej spoločnosti baróna Ringhoffera, založenej roku 1852. Spoločnosť vyrábala železničné vagóny i iné stroje, patrili jej zlievárne, pivovary a i. Prvý nákladný železničný vozeň v nej vyrobili roku 1857, osobné vozne vyrábali od roku 1863.

[43] fetiš (z franc.) — modla

[44] Kazanlyk — centrum ružových hájov a výroby ružového oleja v Rumélii v Bulharsku

[45] záhradu Lilgovu na Osikove — záhradu Jána Lilgeho v Osikove pri Martine, ktorá bola povestná krásou

[46] do časopisu Praha — Časopis Praha, redigovaný českým spisovateľom a novinárom dr. Janom Herbenom (1857 — 1936), vydávalo od 15. mája až do konca výstavy české Vilímkovo nakladateľstvo, založené r. 1871. Časopis podával informácie o výstavných novinkách a o programe.

[47] 28. a 29. závody sokolské — česká telocvičná organizácia Sokol, založená v Prahe roku 1861 dr. M. Tyršom, E. Grégrom a J. Grégrom konala v rámci Jubilejnej výstavy svoj II. všesokolský zlet — 28., 29., a 30. júna 1891. Zúčastnilo sa ho 6000 sokolov; ich vystúpenie v Kráľovskej obore prijali priaznivo ako prejav sily a statočnosti českého národa.

[48] 20. t. m. príde zvláštny vlak z Haliče. To bude prvý. Za ním sa ešte viac vlakov strojí z Poľska — z Poľska prichádzalo na výstavu najviac návštevníkov zo slovanského sveta. Svoj obdiv vyjadrovali v mnohých nadšených článkoch.

[49] šlaftrunk (z nem.) — uspávací nápoj

[50] obrfírer (z nem.) — hlavný veliteľ, tu strojvodca, rušňovodič




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.