ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ukázal sa mi v kráse záhrady, horami svojimi akoby zeleným plotom ohradený a bleskami slnka ožiarený, tak jasno, tak skvejúco, akoby tá utešená spanilosť jeho každou chvíľou vzrastať mala. Tešil som sa popredku na milosť kraja tohto, do ktorého ma teraz jasný, milý podvečer uvádzal. S každým novým výjavom nové city milosti i krásy rozpaľovalo vo mne turčianske Považie, až som došiel do Sučian ku dôstojnému pánovi Andrejovi Kôrkovi. Od tohto činného muža máme Zatratenie a spasenie, skrz brata Mikuláša Ferienčíka^[26] do veršov uvedené. V rukopise u neho nájdeš dejepis cirkvi evanjelickej sučianskej a zas osobitne celého seniorátu turčianskeho, z ktorého výťah mienil dať do tlače a ktorý si dajedni cirkevníci jeho poodpisovali pri tom všetkom, že sa ho dietky v kratšom obsahu pilne v škole učia. Zaoberá sa tento hodný slova božieho kazateľ v čas od povinnosti slobodný krasopísaním a kreslením. Preberajúc formuly a menšie kreslené obrázky, natrafil som na jednu formulu od Ondreja Majtána písanú. Dopytoval som sa hneď na tohto šuhaja, bo jeho písmo a kreslenie v nej som rovnaké z ohľadu krásy i čistoty u pána Kôrku našiel. Dostal som správu, že to písal šuhajík len dvanásťročný a ako vzor krasopísma, keď zo školy sučianskej pred dvoma rokmi vystupoval, na verejné skúšky podal. Napredku formuly tejto bola tvár jeho i s poprsím odkreslená rukou pána Kôrku, a to podľa uistenia jeho dobre trafená. Vyzerala tomuto malému umelcovi bystrosť z očí a veselosť i smelosť z tváre, čelo mal vysoké (pani Kôrková vravela, že to filozofická tvár). No, už akákoľvek by bola, dosť na tom, vlohy, ktoré písmom a kreslením tak za mladi ukázal, svedčia, že by sa bol stal z neho hodný umelec. „Škoda mu“, povedal som medzi pochvalou, „v Sučanoch pri pluhu ostávať.“ — „Otec ho chcel i do škôl poslať“, vyhováral sa na to pán Kôrka, „ale že mu synovia ostatní vymreli, doma ho zadržal, bo pekné hospodárstvo má.“ — „No tak nechže mu aspoň tohto boh živí, aby mal potešenie z neho, akého by sa bol stal účastným dakedy celý národ, keby sa bohaté závody boli rozvinuli.“ Chválili mi ho z každej dobrej stránky nadto, a ja som opakoval: „Škoda nerozvinutých darov, aké Majtán v tomto písme ukázal.“ Lež ešte raz od srdca hovoriť musím: Škoda všetkých šuhajov rodu nášho, čo tak ukrytí a nepoznaní zostávali i zostávajú ako tento. Nie jeden by z nich celému rodu k zvelebeniu slúžil, ale takto bieda naša nedopúšťa sa nám ďalej vyšinúť. Nastupujúceho dňa sa mi i nad Turcom v ohnivých farbách zory menila skvelej budúcnosti nádej. Na úrodných poliach sučianskych k mojej radosti s jasným vychádzajúcim slniečkom som vítal včasnú tohoročnú žatvu. S potechou som sa prechádzal všade po tomto pôvabnom vidieku a rád som sa po jeho kvetistých zelených poliach zabával pri veselom výhľade na ohradzujúce ho hory. Turiec je pamätný kraj, bo bol bydlom slávnych mužov slovenských. Teraz je on hniezdom orlov Slovanstva, ktorí ale vyletujú z neho do krajov iných a hniezdo staré ostáva prázdnym.

V Turci sú dobrí ľudia slovenskí, ale niet ducha, ktorý by kriesil zmŕtvených, ktorý by pretrhol otrocké putá starého žitia, ktorý by tie úprimné a dobré duše pod ochranu svoju vzal a ku svetlu priviedol tých, čo blúdia. Niet muža v Turci, ktorý by vlial mocou bohatierskou túžby slovenské v tie útle duše a naučiac ich lepšie cítiť, priviedol ku skutkom Turčanov. Len tí orli spomedzi nich vyletujú, možno, že sa i s túžbou obzerajú na kraj rodný, ale Turiec nepoznal prorokov svojich, ešte čas tohto len čakať musí.

Navštívil som Jaseň, Necpaly, Mošovce, Rakšu atď., všetko to rodiská slávnych mužov, o ktorých pozdná budúcnosť ešte svedčiť bude to, čo ľud, z ktorého pošli nepriam, dosvedčí, bo on len pri prostote v utiahnutosti svojej ostáva. Má síce dosť sily, krásy i dôstojnosti v sebe, ale ktože ho vzbudí? Príroda ho sama k mnohým cnostiam, ku spevu a krásocitu vzbudzuje a pri krásnych Turčiankach to všetko obdivovať musíš. Kdeže je tá kvetosláva rodu nášho?

Devätnásteho júla večierkom ma odprevádzal brat S. Šípka^[27] do Svätého Martina v Záturčí, kde som v osobe dôstojného pána Bernátha^[28] hodného rodoľuba našiel. Tu mi dali do rúk prvý výtisk „Sirôt“, ktorý som videl od toho času, ako som na konci júna z Levoče odišiel, z tlačiarne Werthmüttlera na svetlo vyšlý. Predáva aj v Záturčí slovenské knihy pán učiteľ Lučánsky z veľkej, ako som poznal, ochotnosti, skúsil som úprimnosť, dôveru a hotovosť k dobrému u oboch týchto mužov, takže som sa len ťažko s nimi na druhý deň rozlúčil.

Lež kdekoľvek prídeš do Záturčia, vyjdi ku kostolu evanjelickému a pozri odtiaľ na Považie. Mne sa ono v tej večernej hodine ľahkou, nad okolitými vieskami ležiacou hmlou zakryté videlo sťa zjavenie, tajná krajina, v ktorej sa zdvíhajú sily k povstaniu veľkému, aby zlomili ťažké putá zlého sveta. Taký obraz, ako tento bol, musí naplniť dušu šuhaja mysľou predtušiacou veci, aké sa zjaviť majú — aspoň ja v duši mojej to tak mám. Čas ma lebo zahanbí, lebo vyvedie na svetlo to, čo je v hlbinách mojich zapísané ako slovo presvedčenosti, z tajných ciest múdrosti božej zdvihnuté.

Od Záturčia asi pol hodiny sú vzdialené Vrútky, kde sa Turiec do Váhu vlieva. Tu som dostal ešte repky na rozlúčenie a ponáhľal som sa na blízke hostince predhoria. Tu sa ukáže prvýkrát cestovateľovi dolina, ktorou vedie priechod do Trenčianskej stolice do skál lámanou cestou vedľa Váhu. Dolina táto, pomedzi vysočizné vrchy hlbokým riečišťom toky Váhu prepúšťajúca, zovie sa Považskou dierou.

Keď som predhorie pozdravil, tam práve pltníci liptovskí odbíjali. Skočil som i ja na jednu plť k mladému, smelému pltníkovi. Len čo plť odstrčili od brehu, že ju voda niesť počala, zhodil tento červenou šnúrou obviazaný čierny klobúk, prežehnal sa proti Považskej diere, kľakol na jedno koleno, ticho sa modliac a vrúcnym šepotom vypúšťajúc pomedzi trasúce sa pery meno svätej Márie, rodičky božej. Ja som sa díval s pohnutým srdcom na pltníkov, kým sa všetci na šiestich pltiach takto proti vlnám púšťali. Ako sme sa naprostred rieky dostali, pltníci prežehnajúc sa hore stali, chopili sa vesla a leteli sme už bystrou Váhu hladinou k Trenčínu.

Krásny je ten Turiec, ktorý sme teraz nechávali, krajšie je ešte trenčianske Považie pri Žiline. Ej, ale nejde to na žart pustiť sa dolu Považskou dierou. Luny Váhu sa tam búria, hádžu sa ako divoké, neskrotné, krútia sa v skalnej úžľabine ako víchry vo vysokosti a letia s plťou ponad hlbiny ako tie víchry s ľahkým piercom. Pltník sa prežehnáva zakaždým a keruje veslom, ako môže. Keď kamarát zastane pred ním o skalu zavadiac, musí každý nasledujúci pozorovať, aby svoju o jeho plť nerozdrúzgal, pričom vše stranou i proti najdivším vlnám vyhýbať treba. Ak si ten, čo zastal či vpredu, či vzadu, pomôcť nemôže, musí každý pribíjať a ponáhľať sa mu k pomoci. Ak zas dajeden nevládze dobre zvrtnúť veslom, keď mu plť proti skalám ženie, nuž mu ju hodí o ne a stroskoce. Niekde mu ju ponorí celkom a zamočí ešte i náklad, niekde zase chce skrútnuť jej hrubé brvniská, akoby ľahké boli sťa paličky, inde ich má lámať, akoby to suché vŕbové prútiky boli.

Tak to ide po tomto divokom živle prírody Považskou dierou. Plte len letia a zvrchu sa na ne dívajú sťa mátohy skaliská čierne. Ak plť dajedna vprostred rieky na skale trčať zostane, nuž len víchry pltníkovi zahvízdajú nad hlavou a luny budú kuhotať strašnejšie svoje hnevy — vari chcú, žeby sa nik po nich nepúšťal. Ktorý šťastne až ku Starému hradu doletí, tri razy sa prežehná. Pri tomto je osudná skala Margita, obliata lunami až dovrchu ako v háboch hrobových zavinutá nevesta, čo pred samým sobášom zomrela.

Voľno pltníkovi, ak ho osud nezosobáši s čiernou Margitou, ľahko sa odtiaľ dostane pod Strečno, kde už Váh pokojne tečie, prebijúc sa takto pomedzi skaliská diery na utešené polia trenčianske. Šťastlivo sme prešli popod rumy Starého hradu i popri Margite až po Strečno, ale nie hneď všetci. Jedna plť vyletela niže Margity na skalu; pltníci sa museli všetci do nohy povracať, ako sme pod spomenutým zámkom pribili, a keď kamarátovi pomohli, doleteli zase dolu, kde medzitým s jedným pltníkom sme náklad náš strážili. Tu stáli múry Strečna pusto nad nami, planina Váhu bola pod nimi tichá, nepohnutá, akoby tuná tie divočizné vlny odpočívali, by sa zas len ďalej s prudkosťou valiť a úrodné svoje brehy až teraz trhať mohli podľa nemilosrdnej svojej ľúbosti. Hlasy odbíjajúcich pltníkov zvučno sa ozývali v skalách Strečna, akoby ich dávne časy osláviť mali, a nad nimi len divé pustovky pískali, naháňajúc sa v povetrí okolo.