ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[31]

Jasné sa poligotávalo slnce prvého augusta nad nitrianskou Bielou horou a nad okolitým zaujímavým pobrežím Moravy. Mladý pútnik kráčal od Senice a Hlbokého k Osuskému; odtiaľ hore Myjavou k Hradišťu, k dedine v samej hore ležiacej, z jednej i z druhej strany Myjavy pekne čisto vystavanej. Za horou asi jednu hodinu odtiaľto vzdialená je Dobrá Voda, mestečko len malé, ale značné, lebo obyvatelia jej žiadne mýto po uhorskej neplatia (bo dakedy kráľovského obhajcu Švehlu s Turolúčanmi chytili a zato im obom to privilégium sa dostalo), a že oni po celej krajine svoje hlinené náradia a podobizne svätých rozvážajú. Od neho asi pol hodiny v hore na polnoci sú rumy zámku. V doline ale, kadiaľ cesta pre peších z Hradišťa vedie, nájdeš výtok Blavy, riečky, ktorá sa v samom mestečku ešte dvoma žriedlami rozmnožuje. Pri spomenutom prameni vyše mestečka je kaplnka, druhý sa leje spod uhla kostolného v samom mestečku a nad tretím, ktorý vyviera na západ od neho, tiež kamenný kríž Spasiteľa stojí. Pri prvom sa zastavil náš pútnik. Tu si sadol na tesané kamene pri prameni: nad ním stoja z jednej i druhej strany dve a dve lipy, pod nimi vyviera z hĺbky perlokrištáľová voda, občerstvujúca horúčosťou oslabené údy. Pod nimi sa nie jeden človek zastaví, každý o inom rozmýšľa a len niekomu príde na myseľ, že ako mladne tie lipy nad ním sa rozvíjajú, tak mu v mladých žilách krv kypí, ako ten prameň vrie, tak žily vše novou a novou silou hrajú ako bublinky tej čistopenistej vody a že sa duša jeho čistou, občerstvujúcou sládzou mladistej nádeje napája, ako sú toky prameňa Blavy. V pohnutí bystrej mysle vzchopil sa aj mládenec a akoby túžbou svojou nesený bol, stál už pred velebným Hollým, nie s takou rozpálenou tvárou, nie s tak iskriacimi očami, jak ho inde bolo vídať, lež akoby sa mu tichý obdiv národného anjela po tvári bol rozlial, hľadel na pokojnú, tichú tvár starca v božskom chráme Tatry, sťa sokola zošediveného. Prizeral sa do usmievajúcich sa očí, akoby duša jeho tú nevinnosť a božskosť spevca báječného, ktorá z nich žiarila, do seba vsať túžila. Načúval duchom chtivým, napnutým, chtiac zápal svoj rozplameniť každým slovom muža, každým sa hore povzniesť, počúval ho, ako on, ktorý sa božskosti a rodu posvätil, dušu svoju napájal krásami i nádejami, ako prechoval v nej slávu rodu svojho i ako preveril v nadšenom duchu veľkosť jeho. Ako potom zaspieval, aby zapálil šuhajov Tatry, rozsvietil oheň posvätenia a blyskol ponad temnotu svetlom plamenistým zory, ako túžil skúpať sa ešte raz v ohni mladosti i okriať novými silami jarej krvi i ako sa tešil z mladistej vrstvy, ktorá rozbíja tábory okolo Tatier. Ako sa on teraz utiahol do samoty, chtiac sa ešte kochať nebeskými svojimi zástavami, žiadajúc si aspoň krížom slamky preložiť ešte na poli tom, ktoré on sám široko vzdelal. Ako on i dnes žije s národom tým, ktorého minulosť i prítomnosť v dušu si zapísal a s ktorého budúcnosťou večne sa skvieť má.

Zjasalo sa slnce dnes nanovo sto ráz jasnejšie — či striebornú Blavu pozlátiť chcelo? Či len vidieť v jej krištáľových zrkadlách líčka svoje zlaté? Mladnúc rozvíjali sa staré lipy nad vodou — vari preto, že ten tiež mladne, ktorý ich dychom svojím živil, keď sa popod ne prechádzal? Hora sa zelenala vôkol po pahorkoch, akoby ju niekto do jarného venca okolo Dobrej Vody bol zaplietol — vari preto, že sa dnes mladý pútnik v nej bavil, a práve za najčarovnejšej krásy dňa nad ňou sedel, kde v spomienkach duša jeho jarela, duch sa rozpaľoval, srdce citmi okrievalo a žily až-až kypeli vrelou krvou. Blýskajúce oči svoje hneď na rumoch hradu upreté, akoby na nich bol videl velebnú postavu Hollého, čarovnou mocou zapadlé časy kriesiaceho. Hneď zase preletel horu z konca do konca, akoby sa ňou bol rozvíjal rod jeho slovenský, hneď potom lietal zrakmi ponad horu vo výšinách jasného neba, akoby sa orloletom duch jeho nad ňou, nad rodom Tatry chcel vznášať a z tej výšky v jednom okamihu preniknúť svety do nekonečnosti. Tak sa sto razy zastavil a sto razy na Dobrú Vodu obzrel, kým len za horu v tú stranu k Nádašu nezašiel.