Zlatý fond > Diela > Opisy krajov slovenských


E-mail (povinné):

Stiahnite si Opisy krajov slovenských ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Karol Alexander Modrányi:
Opisy krajov slovenských

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Christián Terkanič, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Monika Harabinová, Daniela Zubcekova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov

Uhrovec

Karol Alexander Modráni

Pamätné bolo a pamätné je mesto toto v dejepise literatúry slovenskej už ako kolíska muža[1] toho, ktorý je a bude, dokiaľ Tatry stoja, zakladateľom a povzbudzovateľom života národného. Tu sa zrodil, tu v týchto krajoch už ako dieťa sa vyznačil nad druhými, tu v týchto posvätných hájoch on svoje Dumky večerní a iné výborné básne zložil. Tu pri šumení borových hájov dumnieval o národe, tu vyhútal tú myšlienku, ktorá mocne hýbe celým Slovenskom. Ale dosť o ňom, nejdem ja jeho životopis písať, nech vraví sám za seba.

Slováci dávno od víťazných národov potlačení, stiahli sa do hôr nedostupných, aby tak v tichej domácnosti žijúc, reč a s ňou svoje mravy a obyčaje, ba svoju národnosť zachovať mohli. Sídla ich a mestá sa najviac medzi horami, v kútoch, kde boli zakrytí pred okom bedlivého pozorovateľa, nachádzajú. Z tohto ohľadu úloha hôr v našom národe je veliká, podivná. Ak teda ktoré sídlo zaslúži si meno slovenskej dediny, tak je to zaiste Uhrovec, a nielen on sám, ale všetky sídla okolo neho v panstve uhroveckom ležiace to isté zaslúžia. Už si ani tisíc krokov od neho a ešte nevidíš iba z ľavej strany vŕšťok a role, z pravej vidíš lúku, záhrady a polia, vzadu vrchy, ale dom nevykúka, dom ťa neprivíta, tak je to všetko tajomné v Uhrovci. Popozerajmeže po jeho okolí, po jeho vŕškoch z jednej i z druhej strany, až potom sa vrátime tie pamätnosti, ktoré sa rodiny Zayovskej týkajú, popozerať, potom pridáme niektoré pamätnosti historické, pamätnosti priemyslu.

Vyberme sa z ľavej strany najprv, pozrime po tej doline, v ktorej by som si zaživa a potom v nebi bývať žiadal. Tu sme pri jednom hájičku, ktorý je pamätný tak, ako Mlieč Hollého, bo v ňom Dumky povstali. Z neho je najkrajší výhľad na Uhrovec a jeho okolie. Vrchy sú v polkole ako v amfiteátri pred okom pozorovateľa postavené, stupňujú sa od výšky niekoľkých siah až po samé oblaky.

V polkole sú vrchy, ich prvý stĺp je Kameň, vrch asi tritisíc stôp vysoký, celkom pokrytý horou a potom skalou. Na tých skalách, ľudia povedajú, býva jeden orol, ktorý už asi dvadsať rokov tam vždy hniezdo robieva. Často naň striehli, po ňom strieľali, ale nič to, on vždy bystrejšie lieta ponad skaliny. Ďalej je vrch Rázdelie, cez ktorý sa najľahšia cesta k slovenskému Eskulapovi Madvovi do Rudného vinie. Odtiaľto sa dvíha až ta pod oblaky Rokoš, vrch až päťtisíc stôp vysoký. Vedie naň cesta dvojaká. Jedna z Uhrovca cez Sobotné, druhá z Podhradia cez Milkovu dolinu. Ako je jedna pohodlná, krásna, tak je druhá tiež nie síce nezaujímavá, ale sa ti ver nejde po nej ako po masle. Bo kto by dobre nepozoroval, zgúľal by sa do doliny prevelikej ako guľka okrúhla, ani by viac nezaspieval pieseň o svojich tajnostiach. Z temena vrchu viac stolíc uhorských, k tomu dve krajiny sa vidieť môžu. Morava a Rakúsko sa odkryje zrakom, potom Turiec okrúhly, Nitru, Tekov, Prešporok, Trenčín a druhých viac iných miest, vrchov tu vidíme, rozumie sa ale, že cez ďalekohľad, bo divné by to boli oči, čo by to videli. Nižšie aj Dunaj sa vinie, ale len ako pásik strieborný na širokom zlatom poli. Niže Rokoša sa dvíha dávny zámok, ktorý ako som sa dopočul, Sarkov a Macharnok sa volal, čo ale tie mená znamenajú, to som nemohol zvedieť, len to mi muži učení istili, že sú staroslovanské. V zámku tom je múmia jedného Zaya, ktorý tam vraj dvesto rokov leží. Telo je ešte dobre zachované, čierne pravda, ale pevné, zvlášť zuby sa belejú ako sneh na holiach, iba ruku má zlomenú. Ešte roku tisíc osemsto jedenásť tam býval hájnik, ale od toho času pomaly opadúva, už aj toto položenie sa mení, tak ako dávny Trenčín, Likava atď., v prach a popol. Dolenižšie je utešená lúka Kňažinova, z ktorej, ako aj z druhých vrchov, len po saniach dostávajú seno. Má táto lúka, ako aj všetky druhé vrchy, znamenitú vodu.

Vráťme sa na pravú stranu dediny a popozerajmeže tie vŕšky, ktoré sa belejú tam nad Váhom šumným, bystrotokým. Prvé, čo vidíš, je vrch okrúhly, pravdaže veľmi ďaleko a na ňom asi v prostriedku Javorník, zrúcanina starého hradu. Vyššie a vyššie sa dvíhajú vrchy, až najvyšší stupeň vysokosti v Inovci nájdu. Pre vrchy uhrovecké bližšie ležiace viac vrchov z Považia nevidieť. Prvý vrch z týchto je Udrina, dosť vysoký, o ňom sa toto spieva:

Inovec, Inovec, všetkých vrchov otec,
Udrina, Udrina, ty si jeho stryná.

Kňaží stôl, holý vrch, samá skala a piesok pred nami stojí. Volá sa aj Babou. Súd, ktorý som o vrchu tomto z úst váženého nášho Ľudevíta počul, je: „Iste tento vrch slúžil za oltár kňazom slovanským. Tomu svedčí položenie samého vrchu, ktorý zo všetkých strán doliny vidieť, svedčí i meno jeho. Volá sa vrch tento aj Baba. A na celom Slovensku viac je takýchto vrchov, o ktorých vieme, že slúžili kňazom za hranice.“

Vráťme sa už k Uhrovcu. Najprv o jeho mene, potom o jeho pamätnosti. Počul som súd o mene tomto. Jeden tvrdil, že to „u huor ves“, druhý, že to od Maďarov. Ja sa držím mienky prvej, a to z tejto príčiny. Pravda je to, že Maďari pri ich nápade do Panónie sa až po Trenčín osadili, ale sa aj poslovenčili. Bár aj to stojí, nemôžem pochopiť, ako si tí synovia púšťe priam Uhrovec zaľúbili, keď mali okolo Trenčína dosť rovín úrodných, krásnych. Nemôžem pochopiť, ako by sa aspoň jedno meno hôr, potôčikov, lúk nebolo zadržalo maďarské, keď to inde je, ako pri Trenčíne háj sa volá Büksa, Nyirisa atď. Sú síce mená niektorých sedliakov, ako Mindjar, Nemabok, maďarské, ale vieme, že Slováci veľmi radi zo žartu užili slová, ktoré užíval často ten, komu ich dali za meno. A či Slováci nechodia na Dolnú zem?

Sú v Uhrovci tieto pamätnosti:

Zámok na vŕšku trochu od dediny oddialený. Je toto starožitné budovisko nepravidelne, ba takrečeno neforemne stavané. Predsa ale je vnútri dosť krásnych a veľkých chyží, krásnym náradím, krásnymi obrazmi okrášlených. Vynikajú zvlášť dve. Sieň tá, v ktorej sú podobizne rodiny celej Zayovskej a rodín s ňou priateľských. Pravda, sú niektoré z nich idealizované a akoby z neba strhnuté, ale maľba a robota krásochutná. V druhej sú obrazy najpamätnejších panovníkov Európy. Krásou roboty vynikajú Napoleonova, Sobieskeho a Ľudovíta Šestnásteho aj s jeho paňou a jej bratom podobizňa. Gróf Zay má tu aj tabule genealogické, v ktorých sa až „de geneze Loya“, ktorý vraj s Arpádom prišiel, odvodí. Prišlo mi na pamäť, že sa raz dvoje rodiny odvodzovali jedna od Adama a druhá až od počiatku človečenstva.[2]

Je tu aj fabrika na súkno, ktorej sa tak ľahko ani jedna v Uhrách nevyrovná. A z tohto ohľadu by sa žiadalo, aby sa vo vlasti našej čo najviac fabrík takýchto rozširovalo, žeby už raz aj naši Slováci nemuseli pokrovce, ale voľáku barančinu nosiť.

Je tu spolok miernosti a nedeľná škola, biedno to ide, ako je aj biedny ten, čo ju vedie. Lebo ju vedie len preto, aby sa nemusel hanbiť, že je horší, ako ten, čo ju založil.



[1] kolíska muža — ide o Ľudovíta Štúra — (1815 Uhrovec — 1856 Modra), ktorý bol vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia

[2] Ten veru na ten pravý koreň udrel, na ktorý každý trhan to isté môže si stavať. (Poznámka správcu zábavníka Karola Zorkóciho.)




Karol Alexander Modrányi

— redaktor študentského Národného zábavníka, autor veršovaných prác i prózy Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.