ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naho a opustene pnie sa tu hor zo zeme do neba skalisko ľudskou rukou ozdobené. Čím si meno vydobylo, ktoré nikdy vo svete nezahynie? Tento hrad naň postavil Ctibor, mocný pri kráľovskej korune pán za Žigmundových čias.

Ctibor mal svojho dvorného blázna, ktorý ho k tomu doviedol, aby na temene skaly hrad vystavil. Pán sa dal nahovoriť, hrad postavil a podľa mena toho dvorného blázna Buckova i hrad tak pomenoval. Keď predtým sem Ctibor so svojimi vazalmi a druhými pozbieranými ľuďmi došiel, bolo tu všetko pusté. Poddaní títo, aby Ctibora obveselili, každý dač najlepšieho vymyslel, čo by pána ich mohlo baviť. Ctiborovi nič sa tak spomedzi všetkých nepáčilo, ako návrh a nápad blázna Buckova, ktorý si vyžiadal od Ctibora, aby na tej skale dal malý zámok vybudovať a v ňom ako vo svojom mohol bývať. Na ten návrh druhí sa len smiali, lebo sa to celé nemožné každému zdalo na takej výšave dačo chcieť vybudovať, kde len vtáci môžu doletieť. Smiech ale prestal, bo s pánových úst zahrmelo: „Má sa vybudovať!“ — a jeho slovo muselo mať účinok.

Ten zámok vlastne bláznovi k vôli budovaný, neskoršie sa stal bydlom samého Ctibora a v ňom sa tie najskvostnejšie sviatky odbavovali. Na tomto mieste, divadle mnohých radostných dní a velebných sviatkov, dostihol ukrutného muža ten skazonosný démon, ktorý so zlými skutkami chodí a pri smrti zlých hosťom býva. Ani jeho manželka, ani dieťa nebolo u neho v takej priazni ako jeden lovecký pes, síce veľmi krásny a v svojom kumšte zbehlý. Raz práve pri večeri sa pánov obľúbený pes privliekol, skučiac zakrvavený a so zlomenou nohou. Hneď všetci strachom zbledli, keď zdivočelú zlosť a besný hnev pánov spozorovali. Bol to jeden z jeho chlapov, čo sa proti psovi prehrešil. Tomu ani vyhováranie, ani dosvedčená vernosť, ktorou bol Ctiborovi oddaný, nič nespomohla. Z najvyššej a najstrmšej skaly skaliska rozkázal otroka dolu strčiť.

Zabudli všetci na tento zločin. Spev a hlučný hosťov pokrik ozýval sa po hradbách a žiaden nepomyslel, že už rok uplynul od tej vraždy. Opitý Ctibor odišiel do chládku v záhrade, kde sa často bavieval. Sotva oko zažmúril, vretenica svojím krutým jedom ho na oko uštipla a hneď jedom mozog jeho naplnila. Ako zbesnený behal Ctibor z miesta na miesto od velikej bolesti. Naposledy ho Nemesis k samej tej skale dohnala, skadiaľ svojho otroka dal dolu strčiť. Dobrochna chcela sa dostať k svojmu mužovi, keď jej to sluhovia zabránili, strčila si ostrý meč do pŕs. Kto na tieto rumy vyjde, na západnej strane cez úzke miesto príde do priestoru širokého len na šesť stôp, kde sa tá vražda stala, strach ho prenikne ako mňa.