ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karol Jaroslav Zorkóci

Vlastne by sa mal tento kraj menovať Streda, bo ako stará kronika hovorí, tu vraj v stredu sa raz veľká slávnosť držala, a to slávnosť a hody, keď sa daktorý kráľ so svojím vojskom tu bol bavil. V ten deň bola veľká horúčosť, ľudia kde len mohli, pred svetlom a slnkom sa schovávali. Aj pán kráľ vraj mal vypotenú šticu, a aby ju ochladil, zarazil tu ležisko (láger) a odpočinul si. Pri tejto príležitosti tí ľudia, čo kráľovi dáke služby preukázali, boli všelijako obdarovaní, hostení a napomožení, takže z tohto sa oni majetní stali, a tak sa tu osadili. Toto podľa kroniky.

Z dejepisu zas toľko vieme, že tu už oddávna boli osadení robotníci a prisťahovalci, ktorí sa najviac prevážaním dreva zaoberali a dolu po Váhu až na Dolnú zem chodili. Ba i sami pltiari tu vraj mali obyčaj sa zastavovať, a to preto, bo ich niekedy i sama núdza pritisla, že sa museli zastaviť a potrebné veci na cestu si pokúpiť. Tak pomaličky sa to vždy dvíhalo, domy i obyvatelia sa rozmnožovali, bo k tomuto dopomáhal obchod i handel aj od Židov prevádzaný, ktorí sa tu boli osadili, takže i teraz ich pozostatky sa dajú vidieť a poznať. Je toto už kraj odtrhnutý od tých korún a reťazí vrchových, ktoré Tatra ako konáre a predposlov rozposiela z trónu svojho.

Kraj má veľa v sebe príjemného, ľudstvo je v ňom živé a prácam oddané. Samo jeho položenie už robí obyvateľov naklonených k priemyslu a obchodníctvu. Zem a stromy donášajú hojné úrody, práca robotníkov sa dobre odmieňa, vyjmúc, ak by bol planý rok.

Čo sa poviedky týka, hovoria, že ten, ktorý sa tu prvý bol osadil, mal veľmi peknú dcéru, ktorú matka veľmi cifrovane držala od samej ľúbosti. Jeden večer, keď odpoludňajší dážď prestal, sedeli všetci pred svojím domom. Len ti zazrú naraz odďaleka dakoho. Ide, príde až k nim a prosí ich odušu, aby sa nad ním zmilovali a dali mu prítuľ v svojom dome. Bol to vojak a to dáky vyšší, ktorý len útekom z nepriateľovej ruky ušiel veľmi poranený. Takto potom vojak tu bol nielen do zajtra, ale dlhšie. Bo hneď v ten deň, ako prišiel, Hanka, dcéra rodičov týchto, mu verne slúžila, rany preväzovala a lieky hľadala, aké jej len radili. Bo musíme vedieť, že Hanka bolo dievča krásne ako anjel, dobré a milé ako jarné slniečko spojené s ľahunkým vetríčkom. Takáto duša by bola vstave každého opantať a k sebe priviazať. K tomu keď ešte toľká dobrota srdca pristúpila, tu už jej moci pôvabnej nič sa nemohlo oproti postaviť. Či teda divu, ak sa to aj s naším vojakom stalo, že mal poranené srdce? Na tele už celkom vyzdravel, ale teraz jeho srdcu nastávala próba, ktorou mal žiť alebo umrieť.

Práve dnes sa mal od Hanky a od rodičov odobrať, a to odobrať snáď naveky. Ach, ale mu to tvrdo a ťažko padlo len na to pomyslieť, nie to urobiť. Hanka už tiež nemálo bola k nemu privykla a hádam v tom privyknutí dačo i viac trčalo. Raguslav, tak sa volal vojak, teda sa prikradol do Hankinej izby, po dlhom zhováraní a ďakovaní sňal zo svojho prsta, zlatý, briliantmi vyložený prsteň, dal ho Hanke vraviac: „Prijmi, drahá moja, na malú pamiatku za tvoju lásku, ktorú som nie vstave odmeniť!“ A toto tak úpenlivo a srdečne vravel, držiac ruku Hankinu, že v tejto sa všetko pohlo a slzy ako perly sa jej ligotali v očiach.

Ešte raz stisol Hankinu ruku, raz ju sladko pobozkal a podal i jej rodičom ruky, aby sa od týchto odobral. Hanka začala plakať, bol to plač pomiešaný s rozličnými citmi, Raguslav už kráča von z domu, Hanka popri ňom, lež nemohla ďaleko. Ešte raz ju objal vraviac: „Nikdy, nikdy na teba nezabudnem, drahá Hanka, a ak sa voľakedy k vám navrátim, potom len s tebou by som bol šťastný, ty by si musela byť mojou,“ riekol a zmizol.

Hanka dlho za ním pozerala, dúfajúc ešte raz zazrieť svojho milého. Jeho ostatné slová sa jej zakopali hlboko do srdca, na tie ona vždy myslievala a často putovala na miesto ich rozlúčky. Dva roky boli prešli a ešte nič. Rodičia sa jej spytovali, čo je taká smutná, ale ona nikomu nič nevyzradila. V treťom roku bola vojna, ktorá dlho trvala. Kráľ v nej bol prevýšený, nepriatelia všade rabovali, bili a mlátili. Tomuto nešťastiu neušli ani Hankini rodičia. Práve dnes sa dohnalo zo dvadsať vojakov, Hanka strašne nariekala a vojaci žiadali, aby podobrotky všetko vydali. Keď už bolo všetko poznášané, rozkázal predstavený to na voz poklásť, ktorý vonku čakal. Teraz riekol, aby si všetci naň posadali, to jest Hanka i rodičia. Tu ešte len bolo strachu a plaču, ale nič nepomohlo. Voz už išiel aj s ľuďmi. Prišli pred jeden veľký kaštieľ, posadajú dolu a kráčajú dnu. Prídu pred jedny dvere, tie sa otvoria, rodičia aj s Hankou dnu kráčajú — a nebesá veliké, čo nevidia — Raguslava, ktorý hneď s výkrikom bežal do náručia Hanky, rodičom vraviac: „Vitajte, vitajte, ja som vás dal doviesť, aby som večne s vami žil. Nebojte sa, ale radšej radujte môjmu stavu, že mi pánboh pomohol, ja som z kaprála na majora prišiel a žijem už slobodne.“ Na tretí deň slávil Raguslav svoju svadbu s Hankou. Bola to svadba, akú Sereď nikdy nevidela. Tie rumy tam, to vraj Raguslavov dom bol a zámok.

Toto z poviedky. Kto by tejto ale neveril cele alebo aspoň dáke pochybnosti choval, tomu inšie nič nemôžeme radiť, ako žeby sám prišiel do Serede, bo je od Bratislavy nie ďaleko. My sme tu len nákresy z dávnejších časov podali, bo tieto dávne časy nás viacej zaujímajú preto, že sú nám neznáme a schované, to ale, čo je pred očami, každý deň vidíme a naposledy sa nové i zunuje od samej obyčaje.