ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karol Jaroslav Zorkóci

^[3]

Dve cesty vedú k nemu, jedna cez Spiš na Východnú, druhá v spojení je so Zvolenskou stolicou, ktorá je najvyššia v krajine, totiž 616 siah nad morom. Potom cez Bocu, tu boli niekedy bane na zlato, a Malužinú. Po tejto ceste prejde sa do Lehoty a odtiaľ za pol hodiny k samému Hrádku. Hneď pri Váhu, ktorý je tam veľmi malý, rozkladá sa fabrika na zbroje v štyroch veľkých oddelených domoch. Tu sa najlepšie zbrane v krajine robia, za jeden rok sa do dvadsaťštyritisíc kusov spraví, t. j. flínt, karabín a vojenských pištolí. Keď sa toto miesto, nad jemu blízky vŕšok vyvýšené, zanechá, otvorí sa vchod do krásnej a trojakej prechádzky lipovej, z ktorej naľavo i napravo milé domy spojené múrmi prívetivo vykukujú. Aj najznámejšieho uistia hneď o peknom poriadku, farebnosti a čistote, takže vyzná, že sa nachodí v Hrádku, v ktorom duch svieži a tvorivý prebýva. Predstavený c. k. panstve Komory pre Likavu a Hrádok bol Fraňo Vizer, ktorý tu mnoho k vzdelaniu dopomohol a od neho najviac stavaní sa nachodí, k tomu kostol, lesný ústav a škola pre dievčatá.

Medzi jeho hlavné úrody patrí drevo, ktoré, ačkoľvek sa každoročne len samých brvien na plte do 30 000 a pňov na pílenie do 40 000 spotrebuje, v horách predsa nechýba. Na jar sa napílené pne a obťaté stromy na vodu dávajú až po brehy Čierneho Váhu, ktorý by také množstvo nevládal ku Hrádku priviezť, keby mu pobočnými vodami a potôčikmi ako i žľabmi k väčšej vode nepomáhali. Najkrajší pohľad je tu — vidieť plte, akým letom cez úpušte sa do hlbočiny zamoria. Tak ďalej zase idú svojou cestou, dokiaľ neprídu k samému tomu mestu, kde sa každá plť preopáči a prehliadne, či má ona drevo spravodlivé, a nie nakradnuté. A kvôli tomuto má každý svoje drevo vlastným znakom označené, ak nie, tak mu ho poberie ten, čo to prezerá. V stredu a sobotu okolo desiatej hodiny ráno pri tomto dome býva pustená jedna bočná voda. Tu stoja pripravené plte, opatrené vysvedčením od dohľadcov, zatrúbi sa, brána sa otvorí a plte sa hýbu. Krásne je na ne sa dívať, ako sa spred očú tratia.

Toto všetko drevo prichodí do Hrádku, tu sa potom povyberá a pekne poukladá. Ďalej za týmto pri Váhu vidieť mnoho všelijakých skladov, na ktorých maľba a nápisy ukazujú ich ciele. Kým sa ide popri soľných skladoch, stojí za prácu i strážne domy poobzerať, v ktorých prísny poriadok a strážny život panuje. Keď sa potom obhliadneme po tak veľa soli, ktoré z Wieliczky i z Marmarošskej stolice sem dovážaná býva a po okolitých krajoch až po Bystricu býva rozposielaná, teda je prechod Hrádkom cele uzavretý. Vandrovník príde pred hostinec a tu ho čaká znamenité prekvapenie. Príde ako k obloku, otvorí sa pred ním dosť hodná rovina posiata domami, vrcholcami veží a rumami starých zámkov. Za hranicu má strieborné vrchy, medzi ktorými čo obor k nebu sa dvíha Kriváň. Aký to pohľad! Akou vážnou bázlivosťou naplnia sa prsia toho, čo tomuto obrovi slovenských vrchov v oči hľadí, ktorý nemá temer sebe rovného. Keď pozdejšie prvé zarazenie jeho pohľadu trochu v sebe utíchlo, zbadáš, že Kriváň je vpravde Kriváň. Bo z polnočno-západnej strany vidíš, ako on špicatému rohu sa rovná, do ktorého oblaky strcajú. čo zďaleka by si za veľký hore postavený hrebeň držal, je dosť hodný holý vrch, na ktorý hodiny by si potreboval sa driapať. Tento vrcholec, ktorý 1265 siah nad morom leží, len na krátky čas asi za šesť — osem týždňov v najväčšom lete ľudské šľapaje na seba pripustí. Od Hrádku päť hodín pôjde sa ku päte Kriváňa a v štyroch hodinách, pri všetkých dobre zdarených okolnostiach, môžeš byť na jeho vrcholci. Ak ale raz už nový sneh napadol, žiaden by sa neopovážil viac sem vkročiť. Vietor, ktorý od Kriváňa cez Kôprovú a Važeckú dolinu chodí a blízkosť Tatier, medzi ktorými Račková na 1072, Roháč 1068 a Ďumbier na 1028 siah sú zvýšené, robí aj studené počasie, ktoré, vyjmúc azda štyri mesiace, kúrenie vyžaduje, takže tu zriedka už slivky dozrejú. Ale zato máš tu zdravé a čerstvé povetrie, ktoré samo je len vstave takých chlapcov dochovať, ako bol Jánošík.

Jednu štvrťhodinu od kráľovského skladu leží vlastné mesto Hrádok, vyznačené jedným napoly obývaným a zrúcaným hradom. Tento prislúcha medzi najmenšie v krajine a jeho hlavná obrana bola hlboká okolo neho vykopaná vodná jama. V dejepise známy je pod menom Liptó-Újvár^[4] a pod Belom Štvrtým bol vystavený proti túlaniu sa Mongolov. Tento istý si prisvojil Ján Zápoľský,^[5] keď vojna s Ferdinandom Prvým vypukla. Zápoľský sa postavil s hodným vojskom na blízkej rovine, ale od Katzianera^[6] premožený i Hrádok musel novému pánovi zanechať. Kráľovským darom prešiel on do rúk mocných Balassovcov,^[7] od ktorých pri konci toho istého stoletia na Zayovcov^[8] prešiel. Jedna teraz už stratená kamenná dlažba z roku 1603 dokázala, že vonkajšie teraz od hostinského obsadené stavanie, ktoré sa vo štvoruholníku okolo panského domu ťahá, Magdaléna Zayová vystavala. Pre toto miesto škodný sused je prudký potok Belá, ktorý nejeden peň z vysokých vrchov dolu znesie, ale i skaliská váľa, stromy, drevené krajnice a domy zrúcajúc. Na to potom skál, žabie a piesku nanosí a naďaleko neúrodnosť rozprestiera. Pri dozeracom mieste končí sa tento potok veľkým pádom do Váhu, k veľkej spokojnosti cestujúcich, ktorých plte od zväčšených vĺn Váhu chytro napred hnané bývajú. A títo sotva pol hodiny išli, kynie im príjemná dedinka, ktorá je oproti jaskyni čo dáky strážca postavená, a je to Svätý Ján.