ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ohlas

Vidím, ako deň po dni pilní a neúnavní mužovia, národa svojho milovníci, vychádzajú na to veľké, ešte málo obrobené slovenské pole. Zvolávajú svojich krajanov a napomínajú ich, aby každý vlastenec na toto široké pole vystupoval a do práce sa bral. Vidím tu mnohých mojich spolurastencov, ako zaujímavo vo svojom predsavzatí pokračujú, ako zdarilo, bárs aj s veľkými prekážkami ich práce idú. Mňa srdce bolí, keď len tak zboku hľadieť musím, lebo nemôžem prinášať tie obete, ako by som chcel. Príčina je tá, že moje duchovné vychovanie v útlej mladosti muselo prestať.

Aby som ani ja nebol celkom vytvorený z prostriedkov mojich spolurastencov, umienil som si aspoň nakrátko predniesť, čo som skúsil na mojej sedemročnej ceste. Azda by moje skúsenosti v čase, v ktorom už takmer všade nedeľné školy zakladajú a naše milé Národné noviny čítajú, mladých šuhajov povábili na také cesty sa vydať. Každý uzná, že cestovanie pre mladých ľudí je vec pekná a neomylne aj potrebná, pri ňom sa môže zdokonaliť vo svojom kumšte a remesle, ale vyskúmať aj mravy a obyčaje našich národov a zistiť, aké rozdielnosti sa v nich nachádzajú.

Prv ako sa do opisu mojej cesty pustím, prosím drahých krajanov, aby radi prehliadli moje chyby a nedostatky.

Už v útlej mladosti napínalo ma baženie po cestovaní. Len aby ten čas skorej prišiel, že by som raz tie kraje, v škole predkladané od učiteľov, vlastnými očami pozrieť mohol. Bolestne som čakal na deň, v ktorom som mal vyraziť na tú cestu vytúženú. Prišiel aj ten tak túžobne očakávaný čas.

Posledná noc sa nachýlila odpočinúť si ešte v otcovskom dome. Bola to noc radosti, ale aj noc smútku; radosti, že tie žiadosti letieť do šíreho sveta sa skoro vyplnia, ale smútku pre to, že to bola posledná noc lúčenia sa od staruškého otca. Jeho šediny som polieval svojimi slzami. Jeho srdce lámala skutočnosť, že ma už svetu odovzdať a zanechať musí.

Už sa brieždi, zornička zachodí, ranná žiara nebo zapaľuje a slniečko sa spod Rokoša vyťahuje, svojimi zlatými papršlekmi túto vŕškami ohradenú dolinku maľuje. Tu panuje ustavične ticho, len hučanie potôčika a spev vtáčikov toto ticho preráža. Každá povetrová vlnka, ktorá sa tu prestiera, prináša sladkú vôňu zelinkových vŕškov, ktoré sa ako nebeskí duchovia do ľúbych nebeskosvetlých odevov kladú.

Drahý otec plače, lebo hodinka sa blíži, tvár jeho rozžialenú slzy kropia. Neplačte, drahý otče, neplačte, povinnosť ma k tomu núti vás tu zanechať. Ďakujem vám pekne za otcovskú lásku a starosť, ktorú ste o mňa niesli od detinstva. Boh sám, ak ja viac môcť nebudem sa odslúžiť, vám tu námahu odplatí. A ty, matka drahá, tam v tmavom hrobe zahrabaná, od teba už rozlúčený syn tvoj, len od hrobíka tvojho sa odoberá, spi tam v pokoji…

A vy, dedko drahý, prečože tak žalostne lkáte nad mojím lúčením? Vnúčku, bojím sa, veď ty tam ideš do zvodlivého sveta, veď tebe sa tam veľké odpornosti postavia do cesty, mnoho rodičov svoje dietky už tak vystrájalo a viac ich nezhliadlo.

Nuž, dedko drahý, neplačteže, neplačte, však ste dosť drahých naučení, dobrých rád a výstrah dali vášmu vnúčkovi, tých sa chcem držať, rady starších poslúchať, silne dúfam, že sa podaria moje predsavzatia.

Ešte raz objal vnúčka s požehnávaním, hlava belavá sa triasla, zo sivých očú valili sa slzy ako perly a ruky hladili tvár moju, akoby naveky chceli pri mne zostať a mňa podporovať. Ale darmo, musíme sa rozlúčiť, boh vás tu opatruj!

Nuž, zbohom bratia, sestry, priatelia, susedia, žite tu v pokoji v tej milej dolinke, cez ktorú ten staroveký podhradský zámok pyšne pozerá. Jeho výhľad bije na pekne obrobené roličky, štepové záhradky a na dva potoky, ktoré z dvoch dolín sa vinú, stretajú a spájajú.

Spájajte sa potôčiky, spájajte, až jeden veľký potok a potom rieka z vás budú, žeby ste aj loďky uniesli a mňa ta do šíreho sveta odniesli. Vy, vlnky, pohrávajte sa a hučte, pohrávajte sa a poprajte mojej loďke tichého plávania. A ty, vetrík, pohybuj, že skorej plávam, žeby som skorej tie žiadosti, ktoré srdce moje žiada, si vydobyl. Len vy, ukrutné vetry, nezáviďte mi, až loďka moja v pokoji sa po vlnkách hádzať bude, aby ste ma tam do hlbokých zákrut nezahnali, lebo ja tu zanechávam staruškého otca. Zašanujte jeho šediny, veď on už tiež mnoho búrok prežil, aby sa aspoň raz so synkom, keď sa mu zo sveta navráti, tešiť mohol. Sľúbte mi, že mi nebudete robiť prekážky, s tým smelším duchom pôjdem do sveta. Sľúbte mi, sľúbte, že mne prekážať nebudete, veď moje predsavzatie vám oznamujem. To z lásky ku staruškému otcovi vás prosím, žeby som raz predsa z bledej jeho tváre slzy zotrieť mohol, žeby som jeho srdce ľútosťou ranené zahojil a potešil. Chcem jeho starostlivú hlavu od všetkých starostí oslobodiť a jemu dať náležitú poctu. Urobte to, urobte!

A to slniečko, ktoré sa už celkom z tých hustých vŕškov hore vytiahlo, tým peknejšími farbami maľuje tieto údolia. Čím milšími ich robí a čaruje ich, tým lúčenie tvrdšie padá. Čím viac sa dvíha, tým väčšmi páli, akoby chcelo moje srdce skúvať s týmito horami, akoby chcelo toto všetko vrezať do mojich rtov, akoby chcelo byť svedkom toho všetkého. Po vyjasnenom nebi sa slniečko ťahá a mne lúčenie od drahých ťažko padá. Slzy kryjú zblednutú tvár, srdce klope, ruky do rúk milých kladie a tak sa lúči.

Zbohom brat, zbohom sestrička, neplačte za bratom, veď sa vám on navráti, veď on na vás nezabudne. Potešte drahého otca a opatrujte ho v starosti. Objímuc sa ešte raz, postretali sa slzy na tvárach lúčiacich sa. Zbohom, drahý otče, požehnajte vášho synka, veď sa on už rozlúčiť musí.

Zbohom synku, cestuj šťastne, cestuj šťastne!

Už sa domček tratí, už nepočuť šplechot potôčika, ktorý cez záhradku tečie, už nevidieť milých, len ešte niektoré kríčky, niektoré vŕšky vidieť, na ktorých som sa v chlapectve bavieval. Už dolinku zavinujú vŕšky, z očú sa tratia, už len tu i tam uzrieť zďaleka vysoké sochy, ktoré sa na horách vypínajú. Ach, už aj ten uhrovský kostolíček z mojich očí sa tratí, už aj ten vrcholec vežičky, ktorý to jasné slniečko akoby zlato-striebornou korunou osvetľovalo, z mojich očí zmizol.

Tu v hlbokých citoch zahrúžený, svetu oddaný, sám v sebe opustený. Myšlienky sú naplnené všelijakými radami a otázkami. Kdeže ideš? Čo tam robiť budeš? K akému cieľu to žalostné lúčenie príde? Kde ťa vedie tvoja cesta?

Už od dávneho času bolo vyžiadané moje mesto Prešporok, a tak toto bola moja najprednejšia žiadosť, ktorú som videl, že sa skoro vyplní. Prešiel som cez mesto Trnavu, tam som si obzrel aj ten dom, v ktorom som sa pred pár rokmi v maliarskom kumšte mal zdokonaliť. Zanechal som Trnavu a moja žiadosť ma len do Prešporka tiahla. Už sa blížim, zďaleka vidieť tie ohromné veže, ten velikánsky zámok prešporský, teraz v zboreninách stojaci.

Toto je to mesto, ktoré mňa tak vábilo a ku sebe tiahlo. Už ho máš pred sebou. Už vidíš to pole, na ktorom máš robiť. Čo si zaseješ, to aj budeš žať, trhaj si kvietky ako tá včelička, z ktorých ona potom sladký med zhotovuje. Zaneprázdnený takýmito všelijakými myšlienkami dorazil som do brán tohto mesta. Bolo to najprvnejšie veľkomesto, ktoré som videl, všetko mi do očú vpadalo. Šťastný som bol, že sa môžem prechádzať v slávnom meste, v ktorom sa uhorskí králi korunujú. Mesto leží roztiahnuté pri Dunaji, ktorý sa len tak ticho vinie medzi ostrovky, akoby sa tu chcel baviť v tom peknom položení. Moje oči sa nemohli dosť nasýtiť, všetko mi bolo nové, čo som kde zhliadol, chcel som si všetko popozerať. Prišiel som aj k takrečenému Kráľovskému vrchu, na ktorom králi korunovaní bývajú. Z neho vidieť za Dunaj do Avy^[1] (Petržalky), cez rieku je upevnený pekný lodný most. Cez most Prešporčania na prechádzku chodia, nachádzajú sa tam všelijaké zábavy, letné divadlo, jedna kaviareň. Táto záhrada je okrášlená peknými topoľmi, rozličnými stromami a kvetinami. Z druhej strany Dunaja je utešený výhľad do vŕškov a vinohradov, ktoré Prešporok obtáčajú a zavíjajú ako múry nejakú pevnosť.

Keď som si už mesto prehliadol, moja prvá starosť bola, aby som sa tu aj ďalej baviť mohol, že by som sa mohol dostať do veľkých dielní. Šťastný som bol, že som prišiel medzi tridsať robotníkov, kde sa veru všelijakí šikovní šuhajci nachádzali. To ma veľmi potešilo. Hneď som sa do toho chytil, ako sa hovorí, ako Slovák do repy. Mal som tu peknú príležitosť cvičiť sa v mojom remesle. Bedlivo som všetko sledoval, žiadnu príležitosť nezameškajúc, kde som sa mohol niečo nového naučiť. Mal som tu príležitosť schádzať sa s mojimi spolužiakmi, ktorí tu študovali a ktorí mne rozličné užitočné knihy na čítanie dávali. Aká to bola pekná vec, však mne to nejednu hodinku skrátilo a milej zábavy poprialo. Kto čo hľadá, to aj nájde!

Vo všetkých väčších mestách sú všelijaké príležitosti ako k dobrému, tak aj k zlému. Dávam radu každému mladému šuhajovi, ktorý sa raz do sveta odobral, aby sa zlých príležitostí varoval, lebo zlé príležitosti kazia aj dobré mravy. Ak človeka zlé raz polapí, ťažko ho opúšťa, a už veľa mladých ľudí, ktorí sa nevedeli zo zlého vydriapať, upadlo do veľkej skazy. Zvädol nielen ich drahý májový kvet mladosti, ale aj ich budúcnosť zlo navnivoč uviedlo. Kto kde žije a má už skúsenosť, nech len upomína mladých ľudí a k dobrému vedie, oni to pocítia až neskoršie a zaiste každý mu bude za to povďačný. I ja sa s radosťou rozpomínam na každého, kto mne poslúžil dobrou radou.

V Prešporku a jeho krásnom položení som strávil celé leto i zimu. Bohužiaľ, smutnú zimu som tu dožil, lebo môj starušký otec po krátkej nemoci zomrel a ja ako sirota som zostal opustený. Náramne ma to trápilo. Ten bôľ a žiaľ nad stratou drahého otca rozpálili moju žiadosť presťahovať sa do cudzích krajov, čo sa aj hneď spočiatku jari stalo.

Rozlúčil som sa s Prešporkom a dal som sa na cestu do Viedne. Pekný jarný deň poprial môjmu cestovaniu utešeného času. Ohliadal som sa často naspäť na milé položenie tohto mesta, ktoré akoby ma nechcelo od seba preč pustiť, lebo sa mi zdal každý vŕšok milším, ale nie je možné už tam viac zostať.

Už stojím na rakúskej hranici, obzriem sa ešte raz na milú vlasť. Lúčim sa s tebou, drahá vlasť. Rozlúčil som sa aj s dedinkou, kde ma kolísali. Vy ste ma odchovali, a ja vás opúšťam. Neopúšťam vás z nevery, nezabudnem na vás, len na krátky čas sa od vás odoberám. Chcem len pozrieť cudzie kraje, aby som tam nazbieral potrebných vedomostí, žeby som sa vám zavďačil, odplatil za vychovanie a vaším užitočným údom sa raz mohol stať. V čom len bude možné, hoci aj v maličkostiach, ale z úprimnej lásky, prijmite tie obete, ktoré na váš oltár budem môcť vložiť. Nech mi len nebesá poprajú zdarilého cestovania.