E-mail (povinné):

Bohuš Nosák-Nezabudov:
Próza

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Nina Dvorská, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová, Jaroslav Merényi, Iveta Štefániková, Ivana Černecká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 45 čitateľov

Spomienky potiské

I

Tatry — Lučivná — Levoča — Úvahy o meste tomto — Liptovskí a oravskí zemania v XI. veku — Branisko — Pohľad na Spiš

Čierne chmáry zavisli nad Vaším životom, šľachetný priateľ nášho slovenského ľudu; odkedy Vás Šumava darovala Slovákom, nemali ste odpočinku, nemali ste radosti len v pracovaní za náš ľud. Ale, bohužiaľ, nevedeli sme Vás dosť uctiť! Druhý národ s nevýslovným zápalom víta mužov, ktorí toľké obete ako Vy za osvetu ľudu prinášajú; ich meno žije v srdci miliónov a v odmene za ich statočné skutky účasť chce mať i mladé i staré, i bohaté a biedne. U nás nečakaj ešte potešenie takéto; u nás, od tisíc rokov zanedbaných Slovákov, nájdeš miesto vďaky a odmeny iba úsmechy a stískanie plecami, mnohé prekážky, ba i zlomyseľné prenasledovania. Tak je to i pri národe tom, ktorý od pamäti sveta nerobil inšie, iba lízal ruku cudziu. Nezarmucujte sa ale, brat náš, nestrachujte sa tej čierňavy — či nevidíte jasnú hviezdu, čo sa ligoce z roztrhaných oblakov? To je hviezda Vašich zásluh a utešených skutkov, ktoré každá statočná duša uznáva i velebí; to je hviezda, po ktorej Vás my poznáme a ktorú z neba Vášho života žiadnej podlosti, závisti a ziskuchtivému sebectvu strhnúť nedopustíme. Naša sladká povinnosť vždy bude ťažké bremä Vašich odporností Vám poľahčovať a slovenskou úprimnosťou vo všetkom pomocnú ruku Vám podávať. Prijmite, priateľ drahý, aj tieto moje Spomienky potiské ako znak toho, že z hrude Slovákov rodu svojmu verných nevyhynula k Vám uznalosť a nevyhynie nikdy. Azda akým — takým bleskom potechy osvietia smútok duše Vašej a rozjasnia nad Vami zavisnuté čierňavy.

Oj, iďteže Vy, dietky utešených chvíľ, iďteže k tej duši, ktorá tam na brehoch mútneho Dunaja trpí za ten ľud, z ktorého tichých dedín a miest ja Vás na svet vyvádzam!

*

A teraz na stranu žiaľ a smútok, a dohora pozrieť bystrým okom na tú našu matičku Tatru! Páčte, ako velebne k belasému nebu vypínajú jasné čelá jej dietky — jeden od druhého krajšie vrcholce (cikcaky). Tu Končistá a Vysoká, tam gerlachovský kotál,[1] Králonos[2] a Lomnický štít zdajú sa plecami oblohu podpierať, ale Kriváň — čo je on i najmladší brat ich — predok im predsa herský vedie.[3] Len pozrite na toho junáka Tatier — čo to za driečna postava, čo to za krepkosť a krása! Tak sa mi zdá, akoby mi privolával: „Slovák, najmladší syn matky Slávy, čo i mrákavy zaľahli nad teba a búrky durkajú nad rodom tvojím, neboj sa, od vekov bijú do mňa hromy, a ja stojím nezlomný, nepremožený; pripatri sa na mňa a pochlap sa!“ Vtom sa východ zaligoce premenistou zorou! Žiara jej letí po horách a doloch, tichý šuchot ozve sa po dedinách podtatranských ako znak prebúdzajúceho sa života. Oj, synovia Tatier, to je zora naša! Onedlho zablysne ráno s rumenistým slnkom. Ale preč tú nízkosť a podliactvo, ktoré nás dosiaľ zabíjalo. Dohora jasné čelo ako tie velebné vrcholce Tatry, smelo zaiskrime neprestrašeným okom sťa ten Kriváň jastriaci na všetky strany širokého sveta.

Takto dumám pred obličajom veličizných balvanov na briežku neďaleko Lučivnej,[4] z ktorého je azda najkrásnejší pohľad na matičku Tatru. Ale ktože porozumie dumám mojim! Národ ten, ktorému je toto arcidielo božie ustavične pred očima, v ktorého kraji tieto zrutné hradby sa vypínajú, taký je nízky, tak sa po zemi plazí, akoby ho tá ozrutnosť prírody k zemi zvážala, a vystrieť sa mu nedala. Tak sa mi zdá, že čím sú vyššie tie končiare na týchto nebenosných obroch, tým je nižší duchom ten náš biedny ľud. Brieždi sa východ, zapália sa zore — a Tatry sa zligocú v mori blesku a divokrásnej jasnosti — ale národ môj len spí a spí; čo jemu po zore — jeho neprebudí ani zlaté slnce! Tak je — lebo sa on na Tatru usmeje, zoru vypíska a pred slncom sa do tmavej kutice utiahne. Nič ho vyššieho, nič vznešenejšieho neteší, ba tak je presiaknutý život jeho odpornosťou proti dobru, pravde a kráse, že si svojvoľne posmechy z nich vystrája, takže celý jeho život bol dosiaľ iba posmešná sebevoľnosť, závisť a radosť nad nešťastím svojich. Preto popadalo u nás všetko, čo sa budovať začalo, bo už základný kameň udrelo mlatkom sebectvo a závisť. Čo dobrí veľkými prácami predsa konečne vystavali, to pobúrala sebevoľnosť jedných, alebo znevážilo pred cudzím svetom posmeškárstvo druhých. Nevôľou touto — k nášmu napraveniu nech je rečeno — tak je nakazený celý náš kmeň, že nieto azda človeka, nieto dediny a mesta, ktoré by tomuto posmeškárstvu bolo ušlo. Na to ti je náš človek priam hotový vynájsť prezývku na biedneho — ale postarať sa o biedu — to nie — skorej skala plakať, ako mnohí z nás biede pomáhať budú. Či chcete svedectvá? Koľkože je nemocníc v našich horných krajoch? Koľko domov pre chudobných? Koľko sirotských ústavov atď. atď.? Azda na výber? — Či je to nie dostatočný dôkaz, že my dosiaľ iba boriť, ale tvoriť sme nevedeli? — Táto špatná vlastnosť je na príčine, že sa ani len v reči úplne zjednotiť nevieme, lebo kdeže je tam bratská jednota možná, kde si ľudia jedného národa pre jedno rozdielne slovo nadávajú tam do sotákov, tu do trpákov[5] atď.? Táto nešťastná náklonnosť a takrečeno vrodená náruživosť všetko, čokoľvek sa k životu domáha, podrývať, vysmievať, vŕtať, všetko naľahko brať a od všetkého prísnejšieho, ťažšieho, trvácu robotu a šľachetnú obetavosť požadujúceho bočiť, vykopala nám tú jamu, z ktorej sa teraz tak ťažko von driapeme. Cudzinci sa teraz usmievajú — a nech, sa pre mňa škľabia — kto by sa ale z našich ešte i v tomto úpadku smiať chcel, ten je nehoden inšieho, len jamy.

Zarapotala vreštivá poštárska trúbka, zadupotal rezký koník a letel k Liptovu. Ta, v tú stranu niesli sa moje myšlienky a ostatný pozdrav tým dušiam, s ktorými láska k upadnutému nášmu ľudu nerozlučne ma spojila. Ale cesta moja belela sa na východ ako biela stužka na pltníckom klobúku; piata odbila a vozík náš hrkotal po hradskej k Levoči. Hlboko v srdci mi ostala pamiatka na dom pána O. Klonkaya,[6] ktorý i slovom a perom, i skutkami dokazuje, ako si národ svoj vysoko váži. Ja mu inšie neprajem, iba zdravia, aby hospodárom našim slovenským ešte moc vyskúsených svojich porád v Orle tatranskom dať mohol, a myslím, že som túto žiadosť akoby z úst všetkých mojich krajanov vyňal.

Cez Poprad, Švábovce, Švtrtok a Dravce viedla nás cesta. Utešený deň 13. klasňa,[7] a k tomu nedeľa, celé okolie obživovali. Krásny je to ten spišský ľud, ale načo mám opisovať jeho krásu, keď ma duša bolí, že je biedny. Žid a krčma chytili ho do siete a z tej sa ťažko vymotať. Čertu sa zapredať a tým, všetko jedno. Popri hradskej na stĺpoch neznáma reč ukazuje mu cestu, a keby otec syna, matka dcéru poznať ju nenaučili, zablúdil by v prevrátenom tomto svete. Ale tak je to, pre číru dôslednosť a literu zuby na nás posmešne vyškeruje skutočnosť a zabíja sa duch! Ale okrem týchto nemilých myšlienok celý kraj akoby nás k radosti volal. Cenganie zvončekov okolo kvetnistých briežkov pasúcich sa stád, vážne hlasy zvonov ozývajúcich sa z veží dedín a miest vítali a sprevádzali nás až po samu Levoču, o ktorej milé Vám azda budú nasledujúce riadky.

Levoču založili spišskí Sasi po strašnom vpáde Mongolov do Uhier r. 1245,[8] aby do nej — ako do pevnosti — odnosiť mohli svoju majetnosť, keby divé hordy až pod Tatry prihrmeli. Že v jej vystavení Slováci veľkú účasť mali, tým menej sa dá pochybovať, lebo v Levoči sa vždy slovenské služby božie vykonávali a mesto i najviac slovenské dediny vládze. Ako v Hajniovej Zipserische und Leutschauerische Kronik[9] od r. 1613 stojí, Levoča, stanúc sa hlavou okolia, kupectvom náramne skvitla, a najmä s Poliakmi obšírny obchod viedla. Na jej znamenitosť — ako hradného mesta — ukazujú dosiaľ stojace odpoly zrúcané múry. Lenže teraz v priekopách visí po stromoch ovocie, dobré konáre nepraštia, a na hradbách vitajú ťa pekné letohrádky. Najmä pán P-r[10] má veľkú zásluhu ako ozdobovateľ poludňajšej strany Levoče.[11] Jeho sady a záhrady svedčia o nekaždodennej krásochuti, hoci tomu, kto má plné vrecká, ľahko byť krásochutným. Dvor a sady jeho plné sú sviežich slovenských paholkov a ružotvárnych dievčat, a predsa pán tento tak je zajedený na slovenčinu, že by ju hádam naraz vyobcoval dakde hen za Kaukaz! Ale Vám je to nie čudno, lebo my takých exemplárov čudných ľudí máme až nazbyt.

Starodávnosť Levoče vidno ešte dosiaľ i na domoch. Horná čiastka pľacu je už síce novomódna panna, dolná ale tak vyzerá ako vylíčená starká. Medzi budoviskami spomenutia zasluhujú: hlavný chrám, ev. okrúhly kostol, ktorý mnohé tisíce pohltil, a predsa — ako hovoria — na jednom boku dolu sa podáva, starobylá radnica a stoličný veličizný dom, ev. lýceum, čo do stavby je veľmi chatrné, nie ale čo sa týka chýru. Škola táto už na začiatku 16. veku dosť kvitla, bo už r. 1520 mala rektora Leonharda Coxa, Angličana a vychovávateľa Henrika VIII., ktorý z Krakova bol povolaný a vraj Poetae laureati nomine insignis,[12] hoci sa o jeho básňach máločo vie. Že sme my Slovania takmer najväčšiu účasť mali v rozširovaní osvety medzi Spišiakmi a obyvateľmi okolitých stolíc, to nikto zatajiť nemôže, lebo mu slovanské mená bývalých profesorov levočského lýcea až veľmi bijú do očú. R. 1548 bol správcom gymnázia Erasmus Vindek (porovnaj Vind, Venet) zo Sliezska a 1550 zase Benjamín Lišvic, tiež Slezan. Aby som Vás počtami nenudil, uvediem len mená slovanských učiteľov v Levoči: Ján Milý, Ján Miska, Albert Sický, Eliáš Vlček, Ján Haško, Jozef Škrivánek, vychovávateľ grófov Žigmunda a Štefana Tökölych, Ján Vindiš, Michal Lavý, Ďurko Kriška, Krečmár, atď. atď. Tieto mená sú z dávnejších časov, za našich časov každý zná, čo Slovania na lýceu tomto za vzdelanosť vykonali. Starí otcovia terajších Levočanov si ale i vedeli vážiť zásluhy Slovanov o ich školu, bo zaraz po reformácii okolo r. 1525 kláštorský kostol im k službám božím v materinskom jazyku popustili. Neboli vtedy naši slovenskí predkovia tak odsúdení do školskej dvorany ako teraz! Keď je minulosť zrkadlo, do ktorého sa potomci nazerať majú, teda by to istotne terajší Levočania urobiť mali, aby vedeli, akej krivdy sa dopustili proti Slovákom, aby sa presvedčili, že starý ohováraný a vysmievaný svet, čo i vrkoče a copy nosil, predsa na lepšom mieste mal srdce ako terajší. — R. 1659 bol kňazom slovenským Ján Klíš. Ťažko sa hovorilo vtedy o Windisch-Predigerovi,[13] ako sa to teraz od ľahkomyseľníkov brýzga, ale kto je tu statočnejší? Či starí otcovia a či ľahkomyseľní synkovia múdrych otcov?

A čože Vám reknúť o terajších pomeroch verejného života v Levoči? Ja veru nič nepoviem, ale Vám zdelím dakoľko nezlých myšlienok môjho priateľa, ktoré som — preberajúc sa nedávno medzi priateľskými dopismi — našiel. A tak majteže list v liste:

„Drahý brat môj! Pred odchodom mojím z Levoče prijmite dakoľko obrázkov z tunajšieho života na pamiatku. Najskorej o našom náukovom živote. Utešená príroda, tá mať naša, najväčšie nám pôsobí radosti, lebo ktože sa tam môže netešiť, kde p. H. porozpráva s nami o kráse,[14] sile a vznešenosti prírody! Dejepisné náuky nám spríjemňuje čistý, kvetnistý sloh latinský p. T.[15] Čo sa ale týka filozofie a bohoslovectva, tu mi niečo prichádza na um. Či sa rozpomínate ešte na ulicu Kacvín menovanú? Tam je na jednom dome vymaľovaný čierny rak, nesie celý svet na chrbáte a na zemskej guli napísané stojí: Sic vertitur orbis.[16] Odpustite mi, keď Vám poviem, že sa mi vždy tak vidí, akoby ten rak filozofiu a bohoslovectvo na chrbáte vliekol. Ale „drum keene Feendschaft[17]“! Vy z Vašej strany viem, že proti tomuto môjmu pohanstvu protestovať budete, ale už je darmo: „Komu hus, komu päť turákov“, hovorí slovenské porekadlo, mienka sa vnútiť nedá. — Spýta sa, čo robia spišskí zemania? — Okolo zelených stolov v zbore stoličnom brinkajú šabľami a sekajú reči po latinsky a po maďarsky. Vyndú Vám na prechádzku a tu čo počujete? „Bracišku, jak śe máš?“ „Dobre!“ „Čis predal voli?“ „Hej a ňe zle!“ „Kediž budzeš orac a sjac?“ Či je to nie šumne od pánov, z ktorých azda mnohí hen od Arpáda svoj rodoslov odvodzujú? To verím, a predsa i neverím, lebo máloktorý z nich vrúcnejšie miluje ten slovenský ľud, ktorého reč v ústach nosí. Rozdielni sú od týchto vzdelanejší a prednejší mešťania. Ich štedrosť k škole a láska k pilným žiakom je známa. Ba čo viacej, daktorí z nich, hoci Nemci, aj za nás Slovákov vrúcno sa zaujali a v cirkevnom zbore ústav slovenský bránili. Nižšie meštianstvo zase je také rozličné od tamtoho ako zem od neba. Pýcha spojuje s nevedomosťou. Na vyšších od seba, vychytiť chtiac, nádheru miluje, ktorá ho ale navnivoč privodí. Pred svetom hore nos a truhlica prázdna! Smiechu by ste sa nestrímali, keby ste počuli, ako títo „dii minorum gentium[18]“ vyprávajú o svojich právach a prednostiach, a najmä o tom, ako ich otcovia pred samým radným domom zoťať dali uhorského veľmoža, pretože v levočskom chotári zastrelil mešťana. To bol síce trest spravodlivý, ale tým sa ozaj iba Kocúrkovan chvastať môže! Koľko ráz vidím týchto ľudkov tak sa vypínať a pozriem na ich vycivené tváre, toľko ráz mi — či mi je to po srsti a či nie — zídu na um tie slová istého rečníka k vojakom Wallensteinovým:[19] „Contenti estote! Seid begnügt mit eurem Kommisbrode![20]

A o slovenskom Ústave čo Vám napísať? Odkedy toľké kriky a buly okolitého a všeobecného zboru naň zaduneli — po mnohých bojoch utiahol sa a miesto neho nastali cvičenia homiletické. Mládež naša ale čo zameškala robiť verejne, doháňa súkromne, a mnohá utešená nádej pre nás tuná vzrastá.

Jesto v Levoči aj škola pre dievčatá, do ktorej naši rodáci svoje dcérky na „Pildunk“[21] posielajú. Nechcem nikomu ublížiť, ale som dosť ráz počul, ako matky svoje v Levoči vzdelávané dcérky takto hrešili: „Také si zharelé, akoby si dnes zo Spiša bolo naspäť prišlo!“ Sapienti sat![22] — Zbohom! Váš P.“

Že reč slovanská týmto levočským Sasom neznáma nebola a naši zemania v Orave a Liptove za ňu sa nehanbili tak, ako to ich potomci teraz, bohužiaľ, robia, svedectvom sú listy v archíve mesta Levoče, uschované a od zemanov liptovských, Gašpara Svätojánskeho a Jána z Dubovca, oravského zemana, písané. Teší ma, že som z lásky p. T.[23] tri takéto staré listiny dostal, z ktorých Vám dve zdeľujem:

Urozenym y wybornym panom rychtarzy w lewoczy y wšey radye etc. panuom a przietelem našym milym.

Slúžbu swu vzkazuyeme Uroziny pany y wyborny prately našy mily Zdrawy y Cszesty wašym milostem pralybychme nadluhe czasy, wašym milostem thed oznamuyeme kterak sme chodily zneprately našymi stymi przed kterzimisme byly vtekly przed woyawodowuow stranu, když bylo wecztwrtek popoledny podkaly sme sie wyše klašterza w tesnych mestiech tak že nemohly sme ksebe przyt prze prziekopy A potom kdy su staly pohnülisie A my dokad sme sie przeprawyly przes ty yarky ony vyšly aź k swatev mikulašy a my po nich tak že sme gych hnaly k samym horam až do noczy a gych do pety sme zabyly a do desieti vlapily a thed buohda teyte Soboty przyšley pothahneme do orawy, Znašych pak zadne° nezabily nez gedne° postrzilely ale gst (jest) zyw: Wašey ti (milosťi) yakoz gst znamo ten wezen kterzeho sme daly vlapit przyšly gsu ge° (jeho) otecz y ge° pratele zmnohimy dobrzymi (nám?) lydmi susedy zdedynami slybugicz a geho wiprawugicz wyptaliho na rukome ptož (protož) wašey ti psime (prosíme) zebysteho raczyly propustity A Ustrowu geho przietel nech gedna sluzebniky wašey yako neylepe müoze Naprzed Wašey ty (milosťi) diekugeme ze wše° dobrze° a stym day sie Wašey ti pan buoh dobrze A sczezene mity po wše czasy —

Dan w lipczy w patek po welykey nozy letha 1529

Zemanie lyptowšczy.

Mudrym a wopatrnym panom pulmystrum a radie Miesta Lewoczie Przatelom mym mylym etc.

Mudrzy a wopatrny pany a przatele mogy myly zdrawy wše° dobre° przal bych wam rad Wieszte že my od naywyšy Gitma (Heitmana) geho kralowske mylosty lyst poslal kdež my pyše abych geg wam posla nemeškagycz a wy abyšte geg poslaly dne y noczy panu wrmaryusowy Nebgest toho pylna potrzieba stim day se wam pan buoh dobrzie myty dan Na Orawie w pondiely po swatem Martynie 1541

Ian z dubowcze [24]

O druhej popoludní poberali sme sa z Levoče krásnym Spišom cez Harhovo,[25] Klučivo,[26] Podhradie[27] a Korotnok[28] do Širokej na noc.[29] V Podhradí máme medzi duchovnou mládežou v semenisku hodných šuhajov,[30] ktorých horlivosť vo všetkom dobrom otcovská láskavosť osv. biskupa p. Bélika[31] a jeho sekretára veľmi rozpaľuje. — Minúc podhradský zámok[32] slávny menom Tökölyho, toho uzurpátora moci kráľovskej, práve slnce zapadalo, keď sme zastali na Branisku, hraničnom brehu medzi Spišskou a Šarišskou.

Tatry ležia pred nami! Zlaté slnko usmieva sa nad nimi a pomaly sa spúšťa za ich šedivé končiare. Oblaky po Tatrách kúpajú sa v zlatom mori. Len Kriváň, to junácke dieťa, čistý a jasný ako belasé nebo, zdá sa nám priať šťastlivú cestu. Ale čo sa to blýska za ním od strany poľskej? Jedna chmára zlatom slnca obrúbená — tak v živote našom nieto ani jedného dňa, ktorý by nepomútila čierňava smútku! Tu sa vypínajú hory gemerské, tam Kráľova hoľa, návštevou spravodlivého, i nám Slovákom prajného Matiáša kráľa[33] zvelebená, tam dediny a mestá slovenské ticho dumajú na krásnom večere. Hôrny potok šuchoce dolu, do kvetnistej doliny, tam nôti slávik v tichej húšťave a srdce moje nevie si rady od potešenia. Oj, čože je to, brat môj, čo ma tak čarovne tiahne k tomuto nevyrovnanému kraju? Láska je to k tej otcovskej zemi, na ktorej som sa narodil; láska k tej vlasti, ktorej synom sa zoviem. Kirgiz letí po šírych stepiach a spieva pieseň slobody a ľúbosti k zemi svojej; Helvét[34] zájde a zahynie túžbou po snehom ovenčených Alpách — a či jesto človeka, ktorý by nezatúžil po rodnom kraji? — I ja, sokol mladý, syn slovenský, volám s Krasickým:[35] „Slodka milośći Kochanéj ojczyzny!“ Ako ľubá dievčina nad všetky mi je milšia, tak i moja vlasť. Darmo sa usmievajú na mňa malinové ústka láskavice; darmo hádžu blesky čierne oči; darmo sa kloní zlatovlasá krásavica, srdce ľúbi len jednu a tú nedá za zlaté hory a doly. I cit má svoje právo, tak ako rozum. Oj, darmo, darmo maľuješ mi obraz cudzej zeme; môžeš namočiť štetku svoju do ružovej zory a do bleskov slnečného mora — mňa neteší krása cudzej krajiny — moja vyvolená kochanka je moja vlasť! Oj, šuhaj slovenský, hybaj, rušaj po kraji slovenskom, napájaj sa jeho krásotami a rozpaľuj k nemu horúcu lásku v hrudi mladistvej, spievajúc:


A čy znaš ty bracie mlody, Tvoje zemie, tvoje vody,
Z čego slyna, kedy gina, v jakim kraju i Dunaju?

Ale postoj! V čomže leží tá čarovná sila, ktorá toľkou ľúbosťou srdce moje k tejto zemi rozohňuje? Či len v tých večne zelených horách, v tej veľkosti tých nebenosných obrov, v tej utešenosti toho rumenistého obzoru? Och nie, brat zlatý, nie; páčte tam v doline ten svieži ľud, ten slovenský národ! Aj tam letí šuhaj na koníku a spieva:


Ej z huri, z huri
Moj koníček buri
So šivima nožkama!
Oblap me mila
S čarnima očkama!

Letí šuhaj a dá boh, že keď bude treba, zaharcuje na koníčku a oblapí aj šabľu za vlasť a kráľa. Tu stoja chlapi ako jedle v bielučkých košeliach a vyšnurovaných kamizolkách,[36] opásaní remeňom, blyštiacimi prackami a gombičkami posiatom, akoby nebo hviezdami. Súkenné hološne (nohavice) za kordovánkami; klobúk (kapeluch) červeným alebo bielym harasom obkrútený, a tak im svedčia, že radosť. A ženičky a dievčatá, čo to za krása! Oplecko z plátna ako sneh a kamizolek striebornými čipkami obrúbený, u bohatých z atlasu,[37] u chudobnejších z kartúnu;[38] sukňa bielučká a rúbok tlačený, čižmy-kordovánky červené alebo čierne, tak sú pristrojené, akoby to ulial. A tie dlhé stužky, čo visia z čepca alebo vrkoča, ako sa to previeva na tichom vetríku! Tento krepký, statočný ľud rozpaľuje nekonečnú ľúbosť moju k týmto radostným krajom, a darmo sa škľabí posmešný kozmopolita, ktorý celé človečenstvo v bruchu nosí, ale národ svoj ani do päty nevezme, darmo sa rúha nepriateľ rodu môjho, ja mu slovami chýrečného anglického básnika Popa[39] odpovedám:

Patriotism

[40]


God lovs from whole to parts; but human soul
Must rise from individual to the whole.
Self-love but serves the virtuos mind to vake,
As the small pebble stirs the paeceful lake.
The centre moved, a circle straight succeeds,
Another still, and still another spreads.
Friend, parent, neighour, first it will embrace,
His country next, and next all human race.
Wide and more wide, the o’erflowings of the mind
Take every creature in of every kind.
Earth smiles around with boundless beauty blessed,
And heaven beholds its image in his breast.

Zbohom, Branisko, aj Vy, brat môj, zbohom!

II

Noc — Široká — Šarišský ľud — Hermanovská hôrka — Výhľad na Šariš


Ticha — — — noč.
Prozračno nebo. Zviozdy bleščut.
I ticho, ticho vsio krugom.
Puškin

Šibké vranky letia s nami z Braniska utešenou, z oboch strán zelenými horami obrúbenou dolinou do Šarišskej stolice. Zvečerieva sa, ružové pásy na západe pomaly sa tratia a tichá noc sa blíži, akoby ma šla opomínať, že všetko na svete má svoju svetlú a tmavú stránku. Po toľkej krásotnej jasnosti, ktorej slávu z Braniska oči moje videli, onedlho v tichej, zádumčivej noci poberať sa tichučkou dolinou, kde nevídať ani vtáčika, ani letáčika, čudno sa vidí človeku. Po tej sebazábudnej rozkoši pri pohľade na krásne divadlá a ihry zlatých bleskov po Tatrách, naraz ti nastane temná noc a rozkoš tvoja mení sa v bolestne-sladký cit, ale čím ďalej ideš nocou, tým ťa viacej sladkosť opúšťa a neostáva ti nič, iba horká bolesť. Bolesť, drahý brat môj, nevýslovná bolesť začala stískať i moje srdce, keď mi v tichom smútku nočnom prišlo na um, že svet moju lásku k môjmu slovenskému ľudu, k ľudu tomu, z ktorého som sa len pred chvíľkou na žiare zapadajúceho slnka tešil, preznáva, neuznáva, alebo celkom za hriech pokladá; keď mi ako nôž do duše pichlo to spomenutie, že daktorí naši vlastní pre- alebo vysokoučení a vzdelaní muži tvár svoju od neho s opovržením odvracajúc, miesto toho, aby pred svojím prahom zametali, k cudzincom sa i slovom, i skutkom, i perom, i vreckom obracajú, a tak daromne vodu do Dunaja nosia. Ich nevernosť by nás ešte síce nebolela, bo je každému slobodno vlastné presvedčenie nasledovať, ale to musí každú ráznu a šľachetnú dušu nevôľou a trvácim hnevom naplniť, keď títo neverníci po svojej vlastnej krvi blatom hádžu, za svoje príbuzenstvo pred márnym svetom sa podlo hanbia a nedbajú, čo by aj len ešte pamiatku ľudu nášho z duše svojej, keby to možná vec bola, vykoreniť mohli. Takých priateľov má náš ľud, a preto sa i tak veľmi málo na jeho vzdelaní pracuje, ba mnohí by nedbali, čo by ostal bez osvety, ako tá noc, keď pre chmáry nezíde na oblohe ani mesiac, ani hviezdička. V novších časoch počíname sa síce ako-tak oň starať; Slovenstvo sa medzi nami zo sna preberá, ale čože, prekliata závisť a sebectvo prebrali sa tiež, a tu jeden druhého začíname sebavoľne z rúk práskať prostriedky, ktorými národ vzbudzujeme, a zbroj, ktorou ho proti nátiskom odporníkov bránime, mysliac, že sme my povolanejší vredniačiť v národe,[41] vzbudzovať a brániť ho, ako druhí. Bratia, nieže tak, záhubné sú boje medzi deťmi jednej matky; teraz je prvenstvo toho, kto pomáha biednej matke Sláve a jej ľudu, a čo by hneď najmenší bol medzi bratmi. Nerozdrobujmeže v márnom boji za sebecké úmysly a biednu literu slabé sily, ale spojenými úmyslami podopierajme to, čo pri všeobecnej podpore prekvitať, pri našej rozhádzanosti, ale iba psotne živoriac, chválu nám ani pred nami samými, ani pred svetom získať nemôže. Nesočme a neopúšťajme jeden druhého,[42] lebo keď sa opustíme sami, ktože nás ošetrí a pozdvihne? My len všetko od seba, od sveta ale nič neočakávajme, lebo svet hrabe len pre seba. Vo Francii, zemi cudzej, začali síce do povahy brať národ náš, ale viacej z interesu a potreby vlastnej, ako z lásky k nemu. Nemci založili stolice nárečí slovanských — z módy! Čo nás ale po cudzine, keď sme v dome vlastnom ešte vždy cudzinci — synovia Tatier a sokoli zelených Karpát nevydobili si ešte uznania v ľúbeznej vlasti uhorskej. To nás bolí, to, brat jediný, že tri milióny slovenského, bystroumného, pracovitého, vlasti a kráľovi verného, i v ukrutnom boji za drahú vlasť krv vylievajúceho, i v pokoji za jej slávu a zvelebenie moc obetujúceho národa, dosiaľ vo svojom stúpaní k osvete iba prekážky a posmešky, nikde ale bratskú podporu od spolukrajanov svojich neobčiahli! Ale preč odo mňa, malomyseľnosť! — „Prekážky sú len k väčšej zmužilosti podnet,“ spieva náš básnik, a dá boh, že sa spev jeho vyplní. Vyrastie pomaly, vyrastie nový, mladý svet, na ktorého plecia starší sa podoprú a s ním vedno neprestrašene budú kráčať na ceste osvecovania a zvelebovania svojho národa.

A veru, nám ozaj treba vysúkať rukávy do roboty, ak chceme vyčistiť ten starý kvas, ktorým je ľud náš celkom presiaknutý. O tom som sa neraz v Širokej, prvej dedine šarišskej, presvedčil. O jedenástej v noci, príduc do tejto dediny, harovala ešte[43] „mladá varstva“, ako tuná mladú chasu zovú, na krčme, kde sme prenocovať mali. Veľký rozdiel medzi ľudom spišským a šarišským, nie síce tak z ohľadu telesného, ako duchovného, hneď mi tuná padol do očí. Spišiak — nakoľko ho ja poznám — čo je i nemierny, predsa je nie taký otrocký a neklobúčkuje toľko,[44] ako títo Širočania. V Širokej i mladé, i staré, kadenáhle bradu a fúzy a k tomu slamený klobúk na človeku v čiernych šatách oblečenom vidí, už sa pokorí a klobúčkuje, ba sa tak bojazlivo uťahuje, akoby pred katom stálo. Proti takejto nízkej a hodnosť ľudskú znižujúcej mysli, ktorá je matkou mnohého zlého, hromžiť je naša povinnosť. Ona privyká ľud náš na pretvárku, lebo on, kde pána nevidí, je sebavoľný, zharelý, hoci vždy dobrého srdca. A preto by mali jeho vodcovia mať k nemu viacej úprimnej lásky a nielen zdurné slová[45] alebo palicu v ruke. Nie je ľud náš taký zlý, za aký by ho daktorí radi vykričali; on by lásku láskou a dôveru dôverou istotne odplácal, ale teraz necíti inšie pri pohľade na svojho predstaveného, iba otrocký strach, pod ktorým ale nenávisť sa ukrýva. Slovom, nadutosťou, do stredovekého barbarstva patriacou, v našich časoch nedá sa panovať, teraz krotí a šľachtí surovú silu prevaha ducha, cnostný príklad a osveta. Toto si pripusťme, milí páni, k srdcu, a máme z ľudu nášho to, čo len sami chceme.

Svitol deň 14. klasňa, krásny, utešený deň podtatranský, ako keď sa rozveselí zarmútená tvár šuhaja. Cez Fričovce, kde sa hrobitov Špleňovskej rodiny nachodí; potom cez Hedrichovce[46] a Bertalovce, niže ktorých sa cesta na dvoje ratolestí delí, z ktorých pravá do Prešova a ľavá do Sabinova vedie, išli sme úzkou, ale najmä včasráno príjemnou dolinkou. Tu na kvetnistej úboči valasi pásli ovce; tam v háji spievala šumná Šarišanka a po lúkach sa ihrali na slnku kvapky striebristej rosy. Obraz to hoden štetky maliarskej. Ale mňa predsa dákasi úzkosť nadchádzala; nemalo oko slobodného výhľadu na všetky strany širokého sveta. Netešia mňa tie zavreté úzke dolinky; oko ducha môjho letí nad končiare ich pahorkov, ktorými sú obrúbené a telu je dákosi otupno v tých úžinách. Do dolín sú stvorení tí naši izbičkári, domasedi a rodinkári, ktorí sa nestarajú o svet a nevedia alebo nechcú vedieť ani to, čo sa im za chrbtom robí. Spozoroval som, že ten ľud, ktorý sa v takýchto úžinách osadil, je sebecký, nezľudný, neprívetivý, do sveta nesúci, duchom nízky, otrocký. Naproti tomu pri našich vŕškároch (horáci) už z oka bystrota a jasnejšia myseľ jastrí; reč majú lakonickejšiu, nie takú rozvláčnu ako dolinčiari, slobodnejšiu, rezkejšiu. Moc dopomáha azda k tomu rezké povetrie a širší, neohraničenejší výhľad na boží svet.

Ťažko sa klamem vo svojej mienke. Prišli sme za Hermanovce na briežok Hermanovská hôrka od Šarišanov zvaný a hľa, Šariš ležal pred nami! Slobodne letel vid oka po rozkošnom kraji a duši krásami toho pohľadu rozihranej nebolo viacej clivo. A ten ľud, čo sa to poberá kvetnatými nivami na odpust do Sabinova, aký je rozdielny od toho širockého! Takmer všetci mládenci, vyrastení ako sviečky, majú belasé galotky a lajblíky (nohavice a vesty); na čiernom širáku čiernu stužku, za remeňom červenú hustečku (ručník). Oblek ženských málo sa rôzni od odevu Spišiačok, okrem toho, že každá nesie červeno-bielo pretkávaný partok (plachtička úzka, ale dlhá) pod pazuchou alebo na ruke. I v reči, i v pohyboch tela ukazuje tento ľud neobyčajnú bystrotu a voľnosť. A nie bez príčiny.

Aj tu sa, hľa, vypínajú pred jeho očima pomníky slávy! Zámok šarišský,[47] ten svedok junáckych skutkov; pamätník Tökölyho, Rákócziho, Matúša Trenčianskeho atď, zádumčivo dvíha svoje starošedivé hradby k oblakom; tam Gombošovská a Fintická stráž kvetnistými lúkami ovenčená; v drieku zelenými horami a v tôni zrúcaninami zámkov opásaná; na východe sa belejú Babie gory a kde sa len obzrieš, spočíva ti oko na pomníkoch historických. Darmo je to, v ktorom kraji stopy zanechala história, tam zub času vymazať a vyhubiť celkom nemôže z duše národa dákusi, čo i jemu nepovedomú šľachetnosť a junáctvo. Takým duchom starinstva zdal sa mi ožiarený aj tento šarišský ľud okolo Jarovníc, Močidlian a Ňaršian.[48] Čo to za hybkosť v jeho údoch. Čo to za významnosť na jeho spanilej tvári!

Radostným srdcom poberáme sa do Sabinova a pred nami a za nami i okolo nás ten drahý ľud, ktorý zaslúži peknú budúcnosť. A tá belasá farba, ako čisto jasná obloha nad nami, rozkošou naplňuje srdce naše, lebo je ona farba nádeje. Ej, bude lepšie ľudu tomuto, bude, ak len sami budeme chcieť, a duch slávy a veľkosti v týchto zrúcaných zámkoch zakliaty, slobodným letom sa ponesie po ďalekom svete. Pomáhaj boh! — Do videnia, brat môj!

III

Sabinov — Odpust — Drotár — Záhorský — Švabľuvka

Vchádzame do Sabinova. „Ale s kým, keď ste nám ešte ani vašich spolucestovateľov nemenovali,“ — opýtate sa a poviete, drahý brat môj. Nuž teda vchádzame do starodávneho, hradbami odpoly zrúcanými obtočeného kráľ. slob. mesta Sabinova s rodinou p. Serdaja,[49] Vám po dobrom chýre známeho učiteľa v Liptovskom Sv. Mikuláši. Zatiahli sme k jeho dobrej pani matke, kde nás úprimným srdcom slovenským prijali, uponúkali a učastovali.

Vyndem po chvíli na sabinovský pľac, tam ľudstva ako makovíc. Trímal sa odpust na deň narodenia Panny Márie, ktorý padá na 14. klasňa. Ale mi 14. klaseň aj naveky pamätným ostane, a či sa na tom zasmejete a či nie, poviem Vám prečo: že som vtedy za jeden deň vo svojom živote najviac krásnych dievčat videl. Len čo urobím krok, už sa z druhej utešenej tvári teším, a kým obídem priestor dookola, stretnem sa s toľkými šumnými Sabinovčankami, že sa mi naposledok zdá, akobych sa medzi tie chýrečné, od Rimanov za muž nasilu pobraté sabínske krásavice bol dostal. A krem žartu, mnohý z našich známych stal sa Rimanom, lebo čo aj on neukradol srdce peknej Sabínky,[50] ukradla mu ho ona, a tak čo mal robiť, lapil sebevoľnú zlomyseľnicu a zatvoril ju do väzenia — stavu manželského. Po Liptove, Orave, Gemeri atď. máte šumné, štebotavé Slovenky zo Sabinova, čo bodaj by u nás brať si spoločnice života z tých východno-slovenských krajov do obyčaje prišlo, aby sa tak tieto odcudzené kraje slovenské i zväzkami rodinnými ku stredisku Slovenska lepšie a lepšie priťahovali a my tak boli všetci jedna rodina a jedna duša.

Pred mestským hostincom, prosto ktorého sa radný dom s obrazom spravodlivosti vypína, mrví sa zídený šarišský ľud. Tu stojí v belasých galotkách a vyšnurovaných kordovánkach mladý šuhaj z Gergelaka[51] a jeho vysočizným kohútím piercom ozdobený širák a široký ligotavý remeň vábi divákov k sebe; tam si v ošúchanej atile,[52] kratučkých pľundrách[53] a veličizných čižmách dáky šarišský panák žartuje s tučnou, pálenku predávajúcou snabatárkou[54] (Höckin), a jeho medený nos o tom svedčí, že keď nie väčší, teda je istotne taký priateľ skleničky ako tučnej snabatárky. Medzi krik a huk ľudstva zatrúbi pastier, akoby na odchod, ale sa ľuďom ešte pohýnať nechce, oni si voľkajú pri skleničkách.

Nad hlavami sa im pohybujú na tichom vetríčku čierne vývesky s nápismi na oboch stranách: Hier ist guter Wein und Branntwein. Tu jest dobré víno i paljenka dobrá. — Na výveskách stojí napísaný rok 1834. No, pomyslel som si, dobre tak, azda nebude treba už viacej tieto vývesky obnovúvať; hlas apoštolov miernosti prenikne aj do tohto ohradeného mesta a ten pekelný nástroj na tých výveskách na predaj ponúkaný ani toľko donášať nebude, čo by mohol dať jednu literu zaň obnoviť! Ačkoľvek ma tento nemilý pohľad na tieto erby pijanstva zarmútil, predsa musím na chválu šarišského, na odpuste zídeného ľudu bez stranlivosti vyznať, že som ani jednu dušu opitú nevidel, ačpráve som sa naschvál tam priplichtil, kde sa najlepšie pohárikmi brinkalo.

A čo sa to za chlapina v čiernej huni, v sivých nohaviciach, v krpčekoch návlakmi pekne okolo nohy popriväzovaných o palicu tam podopiera? Klobúk drôtom ovenčený, tanistra cez plecia prevesená, na ktorej pripravené zavesidlo a mosadzná pracka sa ligocú, a spev


Ej veru drocarku,
Máš čjernu košjeuku,
Ko ci ju opere,
Kedz nemaš macere?
Kedz nemam macere,
Ale mam milenu,
Ona mi opere
Košjeuku bjelenu,

svedčia, čo sa to za šuhaja opiera na sabinovskom pľaci o dubovku.[55] Ej, ty bolestný syn biedy a svetského posmechu, poďže ty málo sem ku mne, nech tí zaslepenci a posmievači, ktorí si Slováka v inšej podobe predstaviť nevedia, iba v podobe tvojej drotárskej, a preto naň vo svojej zdanlivej vzdelanosti pľujú a z oblakov svojej slávy potupne pozerajú, nech tí blúzniari vidia, že i ten od nich opovržený slovenský drotár viacej má citu ľudskosti pod svojou sivou huňou, ako oni pod šarlatom a kmentom.[56] Vyprávaj, šuhajko, čo ťa sem doviedlo? „Veľká Divina je moja vlasť; leží ona v hlbokej doline, okolo nej kamenia, na ktorom sa máločo urodí; chrasť máme miesto paše pre dobytok, a robiť treba panstvu toľko, akoby sme boli dolnozemci, čo sa v masti topia. Tristo šesťdesiati traja gazdovia bývajú v našej dedine, nuž akože by nás neúrodný chotár divinský všetkých vychovať mohol? Bieda nás posiela do sveta.“ A či ťa duša za domom nebolí? „Ej, ozaj nebolí. Keď od žida na veľké úroky peniaze do cesty vypožičiam, vykročím pravou nohou z izby a čistej vody kropnem cez seba, aby dnu do izby kvapla. Poviem mladej žene: ,Zbohom tu ostávaj, aby sa hospodárstvo neumenšilo,’ — a slzy mi do očú stúpia. Ak už raz vyndem, nemôžem sa viacej vrátiť, to by bolo nešťastie — ba celý prvý deň na ceste nesmiem sa obzrieť na Veľkú Divinu, lebo bych tesklil za domom. Len sa na rozmarín tu i tu prizrem, čo mi ľubá žena za klobúk strčila — a slzy ma zalejú. Tak vidíte, že čo je i moja dedina biedna, predsa ju ľúbim ako svoje oko.“ To hovoril drotár v huni a zaspieval:


Ej veru Dzivina,
Okruhle kolečko,
Tam sa mi prechodzi
Moje srdenečko.
Rodinečka moja,
Čo sa za mna hanbíš?
Šuhajko Kalina,
Otrhaný chodziš!

Preto, drotárko môj, preto, že ťa hrubý kabát priodieva, hanbí sa mnohý z nás za teba, ale nermúť sa, príde i tvoja hodina. Už sa v lone tvojom zjavil ten muž, ktorý za osvetu a vzdelanosť ľudu zaujatý neustále volá: „Spravte cestu Páně!“

Aby ste ale aspoň aký-taký obraz mali drotárskeho života, pridávam k tomuto, drahý brat môj, ešte toto. Drotári veľkodivinskí a okolitých dedín Dlhé Pole, Lúky, Veľké Rovné, idú Vám, kde by ich nikto neposielal. V Pešti sú ako doma; v Slavónii kričia: „Kerpat čútori, kotlove![57]“ a dobre žijú na víne, chlebe a mlieku lebo sú tam vraj bohatí gazdovia; nájdeš ich v Banáte, Bukurešti, Belehrade atď.; Poľská, Ruská, Česká, Pruská, to je mnohému taká známa ako Uhorská. O národoch týchto krajín takto sa vyslovil môj šuhaj z Veľkej Divinej: „Nemci do nás psov huckajú; Maďari na nás teremtetujú; Slavonci nás učastujú; Rusovia nám dobre platia; kozáci sa jednajú a Prusiaci sa nás boja.“ — Veľkodivinčan je už rodený drotár. Keď sa dieťa narodí, priam znesú k nemu drôty a hospodárske riady, aby sa vraj ku všetkému bralo. Dieťa ide v 6. a 7. roku do školy, a po 12. roku hybaj po drôtovaní. Za tri roky chodí ako učeň a jeho majster mu platí v prvý rok desiatnik na týždeň, v druhý ale aj tretí už dvadsiatnik. Po treťom roku dá učeň desať zlatých drotárom na víno a potom ide do sveta na svoju ruku, skorej ale počapkajú mu vínom hlavu a prajú mu šťastia, čo sa vraj zovie drotárskym krstom. Málo síce drotár zarobí a mnohý aj tú trochu na chovu stroví, ale predsa niektorý čo-to k napomoženiu hospodárstva okolo Veľkej noci a o žatve pri návrate svojom donáša — a keď pochybieva na živnosti, okolo jesene púšťa sa na zimoveň do sveta a na jar ako ťažný vták zase prikvitne do rodného milého kraja. Nepáči sa jemu nič tak ako jeho Divina, a preto vracajúc sa z ďalekej cudziny, zanôti si on:


Dluhy Pol, Dluhy Pol
Na peknej rovine,
Krajšia je Dzivina,
V hlubokej doline!

A tak, drahý priateľ môj, nie sú drotári takí opovrženci, za akých by ich daromní perošimrikári[58] radi vyhlásili, ktorí nerozumejúc ich reč, nepoznajúc ich krásne vlastnosti, len pre ich vnešnú biedu palicu nad ich hlavou lámu. Nezatracujme ľud preto, že je v núdzi, ale vykasajme rukávy do roboty, aby sa núdza spomedzi neho tratila; kto máš nazbyt chleba, uštipni skybku z neho a nachovaj biedneho. Nespravujme sa len vždy podľa toho: „Kto má škodu, má i posmech!“, ale podľa toho: „Kde je bieda, tam nech je i pomoc!“

Spomedzi ľudu zavediem Vás teraz do lona tichej, úprimnej rodiny slovenskej. Pán Záhorský,[59] advokát a úradský pri meste, veľký je priateľ našej národnosti. On, hoci ho zo všetkých strán pokúšajú, predsa tak obratne vie národ náš zastávať, že by ste sa z jeho rečí potešiť museli.

V spoločnosti tohto pána a jeho veľ. rodiny navštívil som i kúpele Švabľuvka[60] menované. Nie sú síce veľmi chýrno vystavané, ale utešený pohľad z nich vynahradí všetko inšie. Zelené sokorce trúchlivej Tatry tak sa dumno tiahnu v polokole a na ich nižších kopenciach smutno sa zdajú plakať starodávne šedivé zámky. Vidíš tu k západu zámok Kamenický a Plavečský, dedičstvo slob. pána Paločaya; na polnoci drieme v čiernom závoji oblakov hrad Hanigovský, rodine Dessewffych patriaci. Rusínska dedina Šoma[61] vykúka z lona hustých sadov a nad ňou jaskyňa ešte podnes nazvaná Oltár kameň upamätuje Sabinovčanov na vpád Mongolov do Uhier. Tam vraj zutekali Šarišania z okolných dedín a zbudujúc oltár, okolo neho sa modlili za oslobodenie z rúk divých Tatárov. Krajinka táto svojou tichosťou a zádumnou podobou ma len rozžalostila. Zrúcaliská hradov, velebné Tatry, slávna minulosť, žalostná prítomnosť — všetko jedným razom čudne pôsobilo na mňa. — Ale Sabinovčania sa len veselia na Švabľuvke v tanci s rozmilými dievčinami a nejeden z nich výskajúc hovorí: „Čo tam po minulosti! — Tu praesens cura, Deo commite futura![62]

Nechajúc ich používať radosti sveta tohoto rušal som Šarišom ďalej.

IV

Odchod zo Sabinova — Šarišský zámok — Prešov — Komlóš — Večer — Chmeľov — Hradek — Pripíjanka

Svitlo. Ráno, utešené ráno sa pomaly rozosmievalo po zelených Tatrách, tichých dolinách a dedinách šarišských práve tak, ako sa čarovným úsmechom rozihrávajú ružové tváre dievčiny, keď sa stretá s ľúbym šuhajom. Čierne oči krásavice prenikavým bleskom rozjasnia, rozpália obličaj mládenca, a to slnko od plamenného východu neslýchanú krásu rozleje po tvári zo sna tichého prebúdzajúcej sa krajinky šarišskej. Neviem, či sa to len mne tak zdalo a či sa to tak zdá aj inším, ale to šarišské ráno bolo nevýslovné krásne! Na nebi ani obláčika, iba na jeho belasom poli ligotné slnce; po vrcholciach Karpát ticho, akoby nočná duma obletovala ešte ich večne mladé hlavy, sťa duch ukrajinských junákov smutné mohyly; z roztratených dedín sa kudlí, rozletuje sa dym po dolinách, akoby sa chcel so slnkom priečiť a svet nanovo do sna ukolimbať, ale slnko mihne okom a o dyme ani chýru. Vtom zďaleka i zblízka šuchot sa ozve; piesne zažalostia v hájoch a na brehoch mútnej Torysy; z veží milo zacvendžia zvony — a duša človeka ľúbezným citom opojená vzdychne k milému pánu bohu!

Na takomto ráne poberali sme sa k Prešovu s pánom T. Serdaim,[63] opúšťajúc milé Sabinovo. Medzi krásami tohto rána prišlo mi všetko na um, čo som pekného a radostného v Sabinove videl, lebo utešenosť prírody, príjemnosť chvíle, nevypovedanou čarovnosťou všetko milé a príjemné takrečeno pred oči duše našej privádza, ako i prestáte biedy a žiale z mysle človeka odháňa. Zišiel mi na um pohostinský dom pána Záhorského, v ktorom úprimná, prirodzená láska k nášmu ľudu panuje. Len jeden príklad uvádzam. Práve v čase nášho meškania v Sabinove odchádzali husári z mesta. Pýtam sa p. Z.,[64] ako sa títo maďarskí junáci spravovali? A tu som sa napočúval utešené chýry o ich surovosti, výstupkoch a bohvie o čom všetkom. „Neznáme, čo je na vine,“ hovorilo sa mi, „ale medzi vojakom slovenským a maďarským, čo sa týka poriadneho sa trímania, ľahko je voliť. Železníci, nedávno u nás ležiaci, ostanú všetkým v dobrej pamäti. Ich prívetivosť, čistota získali im hneď srdcia každej rodiny, ku ktorej sa na hospodu dostali; v krátkom čase nepovažovali sme ich za cudzích, ale za domácich. S husárom sa tak ľahko nespriatelíš, zdurnosťou svojou ťa odstrašuje, nedôverou a nespravodlivými žiadosťami hnevá. Už to v tej slovenskej povahe jesto viacej, takrečeno, schopnosti ku vzdelanosti a ľudskosti. A preto myslíme, že Slovania tichí v pokoji, ale tým junáckejší a krepkejší v boji, majú zvláštne povolanie k rozumnej slobode, ktorú im budúcnosť doniesť musí.“ — Tak hovorili šarišskí páni — a ja som na to len to poznamenal, že zdurnosť maďarských husárov azda pochádza odtiaľ, že po slovensky neznajúc, ťažko ľuďom porozumejú, čo ich od nich odstŕča a často k surovostiam vedie. Sabinovčania si ale svoju mienku z hlavy vyraziť nedali a ostali pri nej, lebo je vraj skúsenosťou potvrdená. Dalo by sa tuná o povahe oboch týchto národov moc hovoriť a výsledky stade odvádzať, ale na to ani času, ani miesta nieto — o tom bude reč inde — ja som len chcel predniesť očividný príklad toho, že sa to veru roveň len k rovni tiahne.

V ušiach mi znie i včerajšia burza sabinovskej mládeže na Švabľuvke.[65] Aká to náruživosť toho mladého slovanského sveta! Či v robote, či v tanci, aká to zrejmá v tamtej usilovnosť, v tomto obľúbenosť. Slovák, keď začne harovať, to ho k inšiemu neprivediem, a čo bych sa na hlavu postavil, ale keď sa prichytí k robote, nieto tej moci, nieto toho vábidla, čo by ho od nej odviedlo! To sú krajnosti, ktoré vzdelanosť a osveta v národe našom budúcne zmieri a prameňom všetkých skutkov urobí. Takáto bola i tá mládež sabinovská; v malom obraze predstavila mi celý môj národ. A to šarišské milé nárečie, ako sa z jej úst sladko ozývalo! Len tu i tu zahochdeutschoval vylíčený panák,[66] ktorý bol na peregrinácii[67] v Prešove, kde je už pravá nemecká zem.

Nevoľky začal som potíšku hovoriť nasledujúci zlomok z poľskej básne, ktorú som na Švabľuvke od jedného z nešťastných týchto Slovanov pekne ceruzkou v kúpeľnej izbe napísanú našiel:


Pamietasz, bracie kochany,
Gdýsmy razem v dni viosnove
Vychodzili na Bielany,
Obchodzić svietlo majove,
Nucac vraz: Bože daj,
By nam szczesny zakvitl Maj!

[68]

Daj, bože, daj, aby nám všetkým vzišli dni šťastnejšie, aby sa rozmohla medzi nami bratská láska, žiadaná osveta a vyššia vzdelanosť, a my sa tak právom do radu hodných národov postavili. Žalostný príklad synov Poľskej nech nás upamätá na to, že sa nič nemôže síce vykonať bez lásky k vlasti a národu, ale že láska bez svornosti ani krížom slamy nepreloží, ba vlasti istotne hrob vykope. Darmo je potom vzdychať, ostatné sily napínať; darmo dumať i nariekať — čo sa raz stalo, ľahko sa neodstane. Ej, Slováci, krajania moji, šťastný je ten, kto sa nemusí učiť z nešťastia druhých, ale šťastnejší, kto sa neučí lepším byť z nešťastia vlastného!

„Zámok!“ týmto slovom vytrhol ma p. S.[69] z myšlienok pri odchode zo Sabinova, a hľa, na poludňajšej strane leží mohyla. Zámok Šarišský je opravdivá mohyla. Koľko svätých pamiatok leží v ňom pochovaných? Koľko slávnych skutkov privoláva nám na pamäť pohľad na tohto starkého? Jeho šedivá podoba, vysoký vrch, na ktorom sa vypína, mútna a tichá Torysa, popodeň sa plaziaca, pod ním a okolo neho milé slovenské dediny a doliny, taký obraz tvoria, ktorý človeka nevoľky zachytí. Popred dušu moju tiahli starodávne časy, kedykoľvek som oko k nemu pozdvihol. Zdalo sa mi, že počujem brinkot Rákócziho ozbrojencov, alebo že vidím tam spopod Tatier sa hrnúť zo svojich zámkov rabujúce panstvo. Tichý vetrík šuchotal medzi vŕbami a mne sa zvidelo, že hlasy piesne husitskej tam z tej mohyly šarišskej ku mne doletujú a že čujem, ako dáky junák husitský Jiří Kalný de Palavic alebo Gotthard de Radlina zapovieda svojim plukom po slovansky. Obraz všetkého tohto ale prikrývala iba trochu priezračná hmla — len jedna hviezda, nad krajmi týmito ako zornica vzišlá, zaligotala sa oku môjmu v hustej temnosti. Keby hviezda táto z neba krajov týchto podtatranských nebola padla, kto zná, ako by sa boli zvrtli osudy uhorskej našej vlasti! Ej, ty junácke dieťa Tatry, Matúš Trenčiansky, vitaj mi v blesku tvojej hviezdy! — Svieti pamiatka jej slávy do srdca každého syna vlasti mojej, ktorý si vie uctiť zásluhy mužov pracujúcich v dávnovekosti za jej zlatú slobodu a neodvislosť! Kto mi ukáže inakšieho junáka, horlivejšieho obrancu neodvislého volenia kráľov na trón našej vlasti proti vtierajúcemu sa kráľovi? Kto ma porazí protivným príkladom a v dejoch našej vlasti jediným, že by 6 synov nechalo otca, krajiny palatína, a išlo sa biť za slobodu krajiny, že by dieťa viacej ľúbilo drahú matičku vlasť ako rodiča? Bola to velikánska postava, bola to všetko zachvacujúca krepkosť, bol to charakter, pevná myseľ a dobré srdce, mocou magnetickou k sebe priťahujúci, ten náš trenčiansky pán! Všetka po sláve a šťastí vlasti pachtiaca mládež letela pod jeho zástavy a medzi ňou, ako mesiac medzi hviezdami, šiesti bratia sa ligotali, synovia to s Talianmi držiaceho palatína Omodea. Boli to šuhajci, tyranstvo z celej duše nenávidiaci a štyria z nich ako opravdiví junáci položili svoj život na poli bitky neďaleko Rosanoviec v Abaujskej stolici[70] a mená Ján, Mikuláš, Dávid a Ladislav zlatými písmenami sú zapísané nie v knihe histórie, ale v srdci každého verného Uhra. Tak obetuvali šuhajci r. 1312 svoje životy za slobodu vlasti! Ej, boli to časy, boli časy slávy, ale sa minuli! Kde junáci harcovali na šibkých koníkoch, tam teraz pasie valach ovce — a počuj ten žalostný hlas jeho fujary, akoby nad ich hrobom plakala:


Junáci, junáci,
Ver ste sa minuli!
Po maličkej chvíli
Minieme sa i my!

Z trúchlivých myšlienok nás vytrhol krásny pohľad na okolie. Pod zámkom na západnej strane leží mestečko Šariš s pekným palácom esterházyovským; Torysa mútna, ako dievčina smutná, tacká sa pomaly úzkou dolinou; spoza briežkov vykukávajú veže mesta Prešov a zďaleka milo sa belie prešovská kalvária. Krásami okolitej prírody vychytení prídeme do Prešova, na prvý pohľad dosť pekného mesta, ale mňa v ňom akomak radosti nenadišlo. V meste slovenskom jazyk cudzí i v domoch, i na domoch, i po uličkách, i na pľaci, a keď pozrieš na tie slovenské mená po výveskoch, Žitovský, Czichý, Zackáň, Jaskovič, Kaminský, Jaško, Zenovic, Koš, Vancak atď., a na tie nemecké nápisy, teda nevieš, či sa máš smiať a či mrzieť nad prevrátenosťou prítomného sveta. Darmo sa budeš obzerať po znaku verejnom slovenského života v Prešove — ale predsa — tie nízke pomníky tam pri tých dierach s nápismi: „Paljenka všelijaka, rozkova, polska“, stoja na posmech spolkom striezlivosti, ako keď sa zlý duch postaví na odpor dobrému, a tam, hľa, jeden slovenský nápis na soľnom sklade — ale, preboha živého, akým pravopisom načarbaný — svedčia o tom, že tu dookola býva biedny dákysi ľud slovenský. Nič mňa tuná nepotešilo, ani ev. kolégium, bo mi v ňom na um zišlo nespravodlivé potlačovanie slovensky sa učiacej mládeže; ani v rusínskej cerkvi som dušu moju rozveseliť nemohol, nebolo nikoho, kto by mi ju bol ukázal; okolo nej zaznieval jazyk cudzí! „Len preč, len preč z tohto mesta smútku a prázdnoty,“ povedám, lapiac pána S. za ruku a ťahajúc ho von z tohto tichého hrobu. „Nebýva tu vždy tak smutno,“ odvetí mi on, „v zime je tuná až nazbyt; žiactvo, panstvo atď., živosť dávajú mestu. Zábava naháňa zábavu a najmä ihrania na karty Prešov do chýru priviedlo. Poľskí šľachtici a uhorskí páni tuná prehrávajú panstvá, ten, čo cez leto ako najobecnejší hospodár v ošúchanom a deravom fraku pri vyberaní zemiakov sa celý upachtil, domov ich zvážal, za pluhom chodil atď., v zime po prešovskom pľaci hrdo sa prechádza a na karty, čo cez leto vybedáril, v jeden večer prehráva.“ Tak ma rozveseľoval p. S., ale nadarmo. Hodný Kapušanec nás lietkom von vezie z Prešova, ktorému nič inšie nezávidím, iba jeho krásnu kalváriu, a my cez Šebeš[71] (židovský Jeruzalem), Kelemeni,[72] Kapušany atď. prichádzame na Komlóš,[73] v úbočine Karpát ležiacu dedinu.

A v tejto chatrnej osade našiel som potešenia. Tuná mi bolo ako doma, tuná môj ľud, moja reč, moje obyčaje a zvyky a statočný kňaz rozplašili nemilé myšlienky, ktoré Prešov vo mne vzbudil. Osada táto je pôvodu husitského. Hovoria síce prepiati Maďari, ako p. Pulszky v odpovedi na listy grófa Lea Thúna,[74] že tieto dedinky boli maďarské, ale sa behom času poslovenčili, čo vraj ich maďarské mená Komlóš, Šebeš, Hašgut,[75] Sedzikert[76] atď. dosvedčujú, ale táto mienka je istotne na piesku založená. Tak by celé Slovensko maďarským byť muselo, bo málo jesto dedín, ktorým by stoliční páni maďarské mená neboli podávali. Nikdy v Komlóši Maďari nebývali, i z tvárí i z obyčajov obyvateľstva jeho vidieť, že sú to potomci husitov, medzi ktorými som naozajstné žižkovské postavy videl. Svedčí o ich slovanskom rode starodávny husitský kostol, v ktorom pri bielení pod vakovkou našli obraz Husov. Že sa niektoré maďarské slová medzi týmto ľudom nachádzajú, ako vereščaki, felimaki (borovky), sabo (krajčír) atď., tým máločo vyhrá p. Pulszky, za ich maďarský rod bojujúci, lebo keby sme my slovenské slová v maďarskej reči rátať počali, teda by takýmto činom všetci Maďari do kolena museli byť Slováci! A čo by posito non concesso[77] títo Komlóšania až hen od Arpáda pochádzali, teda tým ste, p. Pulszky, nič nevyhrali, lebo národ, ktorý sa dá prenárodniť, ukazuje na slabosť živlu svojho a na životnú moc živlu toho, ktorý ho premohol!

Navštíviac z Komlóša na krátkom výlete Gombošovce,[78] kde sme v pánu Fabrim,[79] tamojšom majiteľovi panstva, hodného Slováka a priateľa nášho ľudu poznali, odobrali sme sa do Chmeľova. — Bol krásny večer 18. klaseň. Šibké koníky leteli s nami po úbočiach tatranských. Mrákota večerná pasovala sa s denným svetlom. Kade oko naše doletelo, rozkladal sa Šariš. Oj, utešený je to kraj — pozri na tie dediny, ako sú rozložené po tých stráňach, akoby na stráži; čuj, zďaleka sa ozýva pastierova fujara a cvendží hudba zvonov a žiarivý obzor sa zatmieva a zámky sťa obri sa vypínajú a černejú a naraz rozostrie tmavé krídla noc. Darmo hľadá oko v ďalekosti stratené hory, veže a dediny, noc ich prikryla temná, oj, bože, či je taká daromná i túžba slovenského šuhaja?

P. Zolnaya poznáte,[80] brat môj drahý! Že nás v Chmeľove, v svojej cirkvi, pravoslovensky prijal, o tom nepochybujete. Výborne sme sa v jeho spoločnosti zabávali a nemalú radosť z toho mali, keď nás do husitského kostola zavedúc, kalich a inšie staré ostatky z časov husitských nám ukazoval. O kalichu tomto sa už r. 1614 v zápisnici cirkevnej, ako o starej pamiatke, hovorí; sľúbil nám p. Zolnay, že o týchto starožitnostiach niečo napíše a my by sme mu radili, aby nás o nich alebo v p. Hurbanových „Pohľadoch“, alebo v našom „Orle“ čím najskorej uvedomiť nezameškal. Len von na svetlo: „čo sa skrýva, na to sa zabýva“, hovoria Slováci. Vyndúc z kostola kráčali sme po zrúcaliskách múrov, ktorými je obtočený; zišlo nám tu na um, že keď ktorá, teda istotne husitská cirkev bola ecclesia perpetuo militans.[81] — Ako inde popod Tatry, tak i tuná stoja zrúcaniny zámku Hradek,[82] Chmelovčanmi nazývaného, z ktorého dejov mi je toľko známo, že na ňom r. 1460 kapitánil Čech Jacobus de Pazova a jeho rozkazom poddaní boli českí rytieri: Ondruško de Przievny, Joannes de Zachrastye, Gotthardus de Radlina, Sassyn de Socha, Georgius Kalný de Palavic, Stanislaus Platek de Dunyova et ceteri seniores nro 6. — Hradek tento dal zrúcať gróf Ladislav de Palóc a teraz vybudovali z jeho skália chmeľovskú faru. Tak sa časy menia!

Ale bije hodina odchodu! Starý, vážny, hodný potomok krepkého Žižku prichádza s vozíkom a rezkými koníkmi, hovoriac: „Rušajme do Pozdišoviec!“ Odbila dvanásta v noci a my sme pripili p. Zolnayovi a jeho rodine na zdravie, on, zdvihnúc pohár na slávu Slovenstva, rozprával nám o jednej pripíjanke, ktorú dakde vo veľkej spoločnosti istý F…, mladý maď. ultrista,[83] povedal, v nej našich slovutných mužov, prednášajúcich pred trónom jeho jasnosti ponosy národa slovenského a krivdy od niektorých šialencov mu urobené, neveľmi peknými menami poctil, ale ju na svoj posmech a rozveselenie dobre zmýšľajúcich dokončiť nemohol, lebo sa tak pomiatol, že sa ani hnúť nevedel. „Aby boh všetkých tak pomiatol, čo nám zle prajú,“ žiadajúc, rozišli sme sa s pánom Zolnayom a leteli vrchmi, dolinkami aj zlými cestami do Pozdišoviec a bledý mesiačik svietil nám na cestu.

V

Soľ — Úplavica — Hrušov — Sviatok sv. Štefana — Pozdišovce — p. Lintner[84] — p. Serday — Služby božie — Laškovce — p. Tóth[85] — Matrika — Sirmayovci[86] — Odchod

„A bledý mesiačik svietil nám na cestu!“ — tak som zavŕšil ostatný môj list Vám, drahý brat môj, z Chmeľova písaný. Ossian[87] spieva: „Mesiac, ty priateľ ľúbosti, ty svedok a načúvateľ tajnosti plných zvukov mojej harfy, keď jej struny brinkajú o junáctve môjho národa!“ Nemôžem ja takto zanôtiť. Krajina tá, ktorou sa poberáme, doliny tie utešené, hory a kopce tie ticho v noci dumajúce, na ktoré bledý mesiac žalostne dolu pozerá, neoslávili sa pred svetom skutkami junáckymi; či drieme noc, či sa ligotá deň nad krajom týmto, všetko jedno, nenájde tu srdce slovenského rodoľuba potechy a veselia! Tie zrúcané zámky, čo zdurne z kopcov na doliny a dediny krajinky tejto zazerajú, nie sú pomníky junáctva národa môjho, ale znaky časov barbarských, v ktorých nad ľudom mojím práskal bič surového vazala alebo ukrutného výbojníka. Oj, preto je ten mesiac taký smutný, taký bledý, že on letí ponad hroby, v ktorých je starodávna sláva, samostatnosť a junáctvo národa môjho pochované! Dávne sú tie časy, keď si tu dva bratské národy slovanské ruky podávali, keď riečka Ondava priateľským hlasom prihovárala sa k mútnej Toryse, keď bulharská a veľkomoravská obec prekvitali pod týmto krásnym nebom! Tak sa mi vidí, že už i ten mesiac len ťažko sa rozpomína na ne, lebo by sa aspoň kedy-tedy v rozpomienke tejto radostne usmial; ej, nepamätá ich on viac, bo vraj, čo je dávno, to je už ani nie pravda. Mesiac smúti a ja smútim s ním. Biedny ľud môj v nevzdelanosti, v chudobe, pod ťažkým bremenom živorí v kraji tomto; nevie on povážiť ani prítomnosť svojho stavu, nezná on, ako by si pomôcť, ako by z tejto nízkosti vybrednúť mohol a tým menej vstave je v žiale a bezcitnosti svojej rozpomenúť sa na dakedajšiu slávu predkov svojich! Ale akože by aj bol vstave? Niet ľudí, ktorí by z celého srdca svojho zaň sa zaujali; jedni sa sveta boja, druhí od hávede (ako ľud nazývajú) bočia, tretí v jeho zaslepení a nízkosti potešenie nachádzajú, lebo myslia, že je dobre potme ryby lapať.

„Ale čo sa vy len tak staráte o tento ľud? Veď je to už do zunovania počúvať vás, ako nad jeho stavom žalostíte, ako sa i z najmenšieho jeho pokroku tešíte, ako tým, čo sa s takýmito rašmavými ľuďmi nezapodievajú, ľahostajnosť na oči vyhadzujete, slovom, ako vám je toto sprosté sedliactvo všetkého vášho namáhania alfa i omega, počiatok i koniec!“ Tak sa mi zdá obluda dáka nočná privolávať, vyškerujúc zuby a diabolským rihotom naplňujúc hory a doliny zemplínske. „Pozri len ta, na ten kopec pri Soli,“ vreští nočná mátoha. A ja pozriem, i čítam: deväť, desať — ale nie, nemožno mi ďalej. Zakryjem oči a kážem hnať kone do tohto divadla hrôzy. Či sa rozpamätáte na rok 1831,[88] keď úplavica zúrila? Ľud tento, o ktorého vzdelanie sa tak málo starajú, v nevzdelanosti svojej dopustil sa takých ukrutností, že človeku vlasy dupkom vstávať musia, keď počuje vyprávať, ako sa na spôsob rozvlnenej prudkej rieky valil od mesta do mesta, od dediny do dediny, kántriac a pustošiac, čo zachytil. Neľutoval on ani detí, ani odrastených, čo v rozpajedenosti zachytil, to pomste jeho neušlo. Ale akýže smutný koniec malo toto všetko! Čím kto hreší, tým aj trestaný býva. Len tu pri soli visia — myslím — dvanásti! „No, či taký ľud zasluhuje lásky?“ — opytuje sa mátoha nočná. Práve zato, aby sa tento ľud z toho poľutovaniahodného stavu surovosti a nevzdelanosti vymohol, zasluhuje on našej účasti a starostlivosti. Keď zo srdečnej náklonnosti k nemu o jeho osvetu starať sa nebudeme, kto nám za to ručiť môže, že sa ešte väčšej ukrutnosti a hroznejšieho surovstva nedopustí ako dosiaľ. Ja som tej mienky, že na oslávenie našej vlasti, na ušľachtenie ľudskosti má byť osveta ľudu ustavičnou myšlienkou opravdivého priateľa človečenstva. A preto nenadhadzujte nám, že my sme advokáti sedľače a druhí, že sú nám nič. Len si povážte: ľud obrába matku zem, zaopatrujúc nás chlebom, na ľude leží zväčša bremä dane, jeho synkovia so zbrojou v ruke strážia nad našou bezpečnosťou, jeho ruky sa hýbu vo fabrikách, na robotách — akože by sme mu teda nepriali, aby za tieto všetky dobrodenia stal sa účastným osvety, vzdelanosti, slovom dobrobytu. Najväčšia je zásluha starať sa o tých, na ktorých — ako na základe — leží vlasť, ktorí stoja okolo kráľovského trónu, ako verné deti, na stráži a kde za tieto dva poklady krv vylievať treba, tam sú oni prví. Nuž, či nemáme myslieť na tento ľud, i keď líhame, i keď vstávame, či nemáme zaň sa ustávať i perom, i rečou, i skutkom? — Najvernejší syn vlasti je ten, kto sa usiluje chmáravy tmy a nevzdelanosti rozplašiť, kto chce ľud osvietiť. Keď nemáš lásky k ľudu, nemôžeš opravdive ľúbiť ani kráľa, ani vlasť. Preto nekonečnou láskou visím ja na tomto zemplínskom ľude, hoci on je otrhaný a ošarpaný. Židia fígľami a klamárstvom z neho, na obraz boží stvoreného, urobili mátohu sveta, vycivenú a vyblednutú. Prejdi po dedinách, spytuj sa na školu — alebo jej nemáš, alebo ak hej, teda je skorej chlievu ako škole podobná. A potom, čo je to za učiteľa a za vyučovania! Dakde p. učiteľ i knižky číta, deti exámenuje, i dratvy smolí; inde kosu zachytí a hybaj na lúku; tuná šaty pláce a prikrája namiesto toho, aby pristrájal zo školských lavíc detí človeka, a tam so židom pálené meria a škola visí na klinci. Či v takýchto okolnostiach nemusí človek zažalostiť nad ľudom naším a rozpajediť sa nad vodcami jeho, či si nemusí vyznať, že nie ľud, ale my sme príčina jeho nízkosti a surovosti? A preto, brat môj zlatý, nekonečnú zásluhu ste si Vy nadobudli tým, že ste pozornosť svoju obrátili na vyučovanie ľudu, usporiadajúc a vydajúc pre dietky čítanku, podľa ktorej sa ich duševné dary najľahšej a najskorej rozviť môžu. Vaše ustanovenie v tomto ohľade je neoceniteľné, len Vám daj boh na tejto krušnej ceste vytrvalosti a mnoho nasledovníkov!

Zašiel mesiac, vyskočilo slnko a my sa blížime k Hrušovu. Bol práve sviatok sv. Štefana. Potešilo ma tu, že ten ľud aspoň v deň sviatočný poriadne oblečený hrnul sa do kostola v Hrušove, kde sme zastali, navštíviac p. Kramára,[89] vychovávateľa u p. Sirmaya. Pri všetkej potlačenosti ľudu tohto videli sme tuná mládencov a ženské i krásnej postavy i tvári. Belavé nohavky, dolu obrankami alebo šnúrkami okrásené, lajblík červený s čiernymi šnúrkami a so šiškami i spiežovčiakmi (gombičkami), gubaňa a na gubke kytajka, ktorou namiesto spinky gubaňu priväzujú, čierne čižmy a na hlave bliahový hrebeň, to je odev Zemplínčana. V pohyboch svojich sú tiež dosť rezkí a obratní, čo je predsa len znakom tej večnej pravdy, že ľud náš je schopný vyššej vzdelanosti, a túto schopnosť žiadna pohroma a žiadne nešťastie navnivoč obrátiť nemôže.

Tuná som mal šťastie od jedného Rusína zo Spiša naučiť sa pôvod sviatku sv. Štefana. Svätý tento bol vraj dakedy nemeckým kráľom, ale že ho vraj z Nemeckej vybili, teda išiel bývať do Moldavy, kde desať kláštorov založil, a preto svätým ostal. — Oj, kedyže príde už tvoje kráľovstvo vychovávania ľudu!

Na horúcom slnci vliekli sa koníčky do Pozdišoviec, pre neznesiteľnú horúčosť sa mi ani na končiare spišských Tatier dlhšie hľadieť a s tými starými známymi sa potešiť nesladilo, bo máte vedieť, že od Pozdišoviec týchto obrov medzi horami slovenskými je vidno. Že sme radi boli, keď sme sa do Pozdišoviec dotackali, netreba Vám spomenúť. Nepohodlia však a ťažkosti cesty, ako i rozhorčenosť nad tou videnou nízkosťou nášho ľudu, aspoň sčiastky mi vynahradila spoločnosť dvoch našich ľudí v Pozdišovciach. Rozumiem tuná p. Lintnera, farára, a p. Szeredaya, učiteľa. Páni títo sú tuná akoby na stratenej varte slovenstva postavení a môžem povedať, že medzi tými najväčšími prekážkami svedomite chránia a bránia našu vec. Pán Lintner je živý príklad toho, že Slovák, ktorého srdce je len celkom nie pokazené, čo by do akých neprajných okolností prišiel, predsa sa národa svojho pridŕža, a hoc by dakedy na chvíľu aj naň pozabudol, jeho sa v čudnom dákom rozhorčení odriekol, k nemu zase sa naspäť vracia. Narodil sa on medzi čírymi Maďarmi z matky liptovskej Slovenky; otec jeho hovoril hlavne v uhorskej domácej reči. Doma rozprával najviac po slovensky, lebo jeho matka z dákejsi prirodzenej nenáklonnosti k maďarskej reči za päťdesiat rokov, cez ktoré medzi Maďarmi bývala, dokonale sa ju naučiť nemohla, a na ulici medzi chlapcami držal hodiny maďarčiny. Po odbavených školách stal sa kňazom maďarským v Košiciach a potom v Gemerskej Panici, skade sa do Pozdišoviec dostal, aby tuná v slovenskej reči povinnosti cirkevné vykonával. Tuná hneď spočiatku dorážali naň páni, čomu sa on, vidiac dosť hodný počet cirkevníkov — najmä v nižných stranách tejto rozsiahlej cirkvi, a to v Ungvárskej, Sabolčskej, Beregskej stolici — ktorí po maďarsky hovorili, aj podvolil. Čo sa ale stalo? Páni Maďari po prvý raz prišli hojne, po druhý raz tiež, po tretí raz málo a po štvrtý raz už len traja a po piaty — jeden. A tak p. L. dal všetkému pokoj, presvedčiac sa, že to ich pevná vôľa nebola, lež iba — ako sami Maďari vravia — szalma tűz.[90] Prípadok tento ho ešte väčšou láskou naplnil ku svojim Slovákom od koreňa, ktorí nielenže sa nábožnosťou, lež i schopnosťami ku vzdelaniu sebe samých vyznačujú.

Svedectvo, a to krásne, vydal o schopnosti tohto nášho ľudu p. Serday, ktorého malí žiaci utešené pokroky v náukách urobili, lenže sa jesto čo obávať, že mu uvádzanie maďarskej reči, do jeho dosiaľ ešte čisto slovenskej školy na veľkej prekážke bude pri vzdelávaní mládeže. Písal mne on raz o záležitosti tejto: „Nedávno nám slúžnodvorský obežným listom na známosť dal, že podľa rozkazu stoličného majú a povinovatí budú všetci učitelia v maďarskej reči dietky vyučovať. My sme tuná utrápení, už ani neznáme, čo máme robiť a čoho sa pridŕžať, lebo nám vyučovanie v náboženstve a druhých ľudu nášmu do života a pre život potrebných náukách na svedomí leží, a potom či za tých niekoľko týždňov môže človek inšie — ako to, čo mu je užitočné a potrebné — učiť a prednášať tomuto schopnému síce, ale zanedbanému a poverčivému ľudu?“

Takých žalôb, ohlasov a nariekaní zo všetkých strán Slovenska počuť; bože môj, či sa nenájdu duše, ktoré by sa nad týmto stavom vychovávania ľudu nášho zmilovali! Ale spomáhaj si sám, a pomôže ti pánboh a ľudia. Slováci ako Slováci zodvihnú hlas pred trónom a tvárou uhorskej vlasti, ktorá nemá byť macochou, ale vernou a všetky dietky rovnako milujúcou matkou. Matka, robiaca rozdiel medzi dietkami svojimi, rozsieva semä nenávisti a pádu svojej rodiny! Odpustite mi, že Vám o celkom neznámych osobách dlhšie, ako by ste chceli, píšem, ale braček zlatý, muži títo, ktorí v okolí svojom živlu slovenskému všemožnou usilovnosťou srdcia získať hľadia, sú pre Slovensko tuná na tejto stratenej varte dôležití, a čo namáhanie ich aj ťažko a pomaly napred postupuje, predsa zbadať sa dá, že neostáva pre našu vec bez osohu.

Pozdišovce ležia akoby na hranici troch živlov: slovenského, rusínskeho a maďarského. Páni títo z jednej strany bratskú lásku a vzájomnosť rozširujú medzi Slovákmi a Rusínmi, z druhej ale na odpor sa stavajú bezprávnemu a násilnému vtieraniu sa maďarstva. Aby údel tento svoj tým istejšie dosiahnuť mohli, starosť majú o rozšírenie časopisov slovanských, najmä Slov. národných novín, ktoré tuná i v rukách rusínskych národovcov nájdeš, a tak sa presvedčuješ, že je literárne spojenie týchto utešených krajov so srdcom Slovenska nie už viacej žiadosťou, ale skutočnosťou. Obaja títo naši strážci pod zelenými Karpatmi hovoria krásne v našej slovenčine, najmä ale p. Szereday tak má v moci spisovnú našu slovenčinu, že by si neuveril, že je rodený Šarišan. Zhromaždili páni títo okolo seba pekné kolo zápalistých Slovákov a Rusínov. Ktože z nás nepozná Hlovíkovcov, Ehna, Meličku, Pundaya, Petrašoviča, Tótha[91] v Laškovciach. U tohto posledného som s p. Tkáčikom,[92] kaplánom pozdišovským, krásne chvíle v rozhovoroch o slovanstve strávil a v p. Tóthovi, rusínskom laškovskom kňazovi, vzdelaného a horlivého Slovana ctiť sa naučil. Ej, keby všetci rusínski duchovní takouto vzdelanosťou a vôľou k všetkému dobrému sa vyznačovali, teda by istotne tá temná zástera, pod ktorou nečinnosť a nestarostlivosť o vyššie vzdelanie a osvetu ľudu rusínskeho sa ukrýva, nad krajom rusínskym neležala. Že v rusínskej cirkvi, dokiaľ reč latinská diplomatickou bola, aj ruskej reči širšie pole vymerané bolo, ukázal mi p. Tóth v matrike svojej cirkvi. Matrika táto vodila sa do roku 1813 celkom po rusky, od 1813 — 1835 po latinsky a od r. 1835 po maďarsky. Pán tento po slovensky a po česky, ba i po poľsky tak dobre rozpráva, že sa človek potešiť musí, najmä keď zbadá, s akou vrúcnosťou a láskou on tieto slovenské nárečia ľúbi, ale predsa svoju rusínsku materčinu nadovšetko miluje. P. Tóth by mohol byť mnohým z našincov na príklad, že človek môže byť opravdivým Slovanom, a nemusí na svoje vlastné nárečie hanu a potupu kydať a len české alebo ruské atď. do neba vyvyšovať. V nadšenosti opisoval on rusínčinu takto: „Slovansko-rusínske nárečie je hybkosťou, bohatstvom slov, utešeným a ľahkým prúdom reči nielen príbuzné, ale bez ohľadu na to, či ma k nemu zvádza láska, aj keď druhé cudzie reči neprevyšuje, teda sa im istotne vyrovná. Nemá tú sipľavosť poľskej reči, ani ho, ako českú, susedstvo Nemcov nezahubilo, ani mu, ako srbskej, turecký jazyk neškodil. Čo aj zamlčím to, že rusínčina užíva cyrilské písmená, ktorými sa zvuky slovanské najlepšie vyraziť dajú, je ona jedna z najkrajších a najutešenejších rečí!“ Páni, takýchto horlivcov aspoň len desať bolo by treba Rusínom, a potom už mám nádej, že by hlas náš nebol hlasom volajúceho na púšti.

Na službách božích v nedeľu zvláštny cit ma prenikol v kostole pozdišovskom. Začne národ spievať, a spieval tak utešene, tak vrúcne, že nebesia prelamoval, nieto by ľudské srdce. Ale som dávno nebol tak poriadne, nábožne spievať, a k tomu medzi toľkým zídeným ľudstvom, medzi takými chlapmi, ktorých hrude, ako skaliská tuhé, prenikavé tóny zo seba vydávali. V tom najväčšom neznabohovi a nepriateľovi ľudu môjho v takom okamžení srdce sa zatrasie, čo hneď príkladom potvrdím. P. F., ten istý holobriadok, čo tak nešťastne pripíjal na skazu toho vyslanstva slovenského, ktoré pod prievodníctvom dôst. P. J.[93] pred trónom žaloby a prosby Slovákov zložilo, tiež prišiel do kostola, a to do slovenského, a bolo mu poznať, že čo by dakedy pri pohári Slovákov i v ňom utopil, predsa tá nábožnosť a ten nebeský spev srdce jeho preniká. Nedarmo sa teda hovorí, že spev i peklo premôže!

V Pozdišovciach býva zemianska rodina Sirmayovcov, ktorej údovia — podľa svedectva našich rodomilov — tým sa vyznačujú, že na vzdelanie viacej obetujú, ako iní zemskí páni. Istotne takéto obete budú i v srdci národa i v knihe božej v nebi zapísané, lebo medzitým tisíce na radovačky a nádhery svetské vyhodené svet len dymom naplnia a človečenstvu slzy z očí vytisnú. A beda tým, ktorí zavdali príčinu k plaču a nariekaniu.

So stisnutým srdcom zanechal som týchto hodných mužov, prajúc im, aby ich práce za upevnenie národnosti našej a osvietenie nášho ľudu neboli daromné. Sľúbili mne oni, že to ustavičnou myšlienkou ich bude, aby udržovali a rozmnožovali spojenie týchto krajov s krajmi podkrivánskymi a podsitnianskymi, aby tak bolo to, čo neprajné veky roztrhali a odcudzili, zase jedno svorné bratské slovenské telo. Áno bratia, len tak zatrepoce radostnými krídlami náš národný vták Orol tatranský a trepotanie krídel jeho počuje národ i poteší sa v srdci svojom a v poteche svojej vzrastať bude a bratom svojim v Zemplíne privolávať: „K nám sa, bratia!“

VI

Zámok Viniansky — Brekovský — Lastomír — Panská i sedliacka reč — Bežovce — Vicherlec

Nebo čisté ako sivé oko veselej Zemplínčanky, hory tiché, hory zelené tatranské; voňavé hruškové sady a zápachnisté lúky, mociarom, kvietkom ľúbezným, vylíčené; tu okrúhle stohy jariny alebo oziminy, tam podlhovasté bradlá sena; na tejto strane tiahnúca sa obora (košiar) a na tamtej studňa so žuravou[94] (sochou) a vedrom na pustatinke vŕzgajúca; tam dediny a v dedinách biele domy a na domoch hniezda bocianov; tuná duboviská a nad nimi krížom-krážom poletujúce divé holuby — a samo srdce moje zná, čo mi túto krajinku takou príjemnou, takou utešenou, takou starodávnou, známou robí. Nemôžem si dosť napásť oči na jej čarovnosti, len keď hodím oko k severu, tam sa mi šedivý starigáň vyškerí, zámok Viniansky,[95] a keď z omrzlosti k západu zrakom otočím, akoby sa s potechou mojou priečiť a z radosti mojej nad utešenosťami krajov našich podkarpatských si posmechy vystrájať chcel, zdurne sa napínal na brehu zámok Brekovský a popodeň Laborec zastukal, a ja v zastukaní tom počul som zďaleka sa ohlášať vzdychanie za dávnou slobodou, ktorá v týchto slovanských krajoch dakedy prekvitala. Také sa mi vidia byť tieto hory a doliny, háje a roviny ako deň, v ktorý na ružovom východe slnko sa ligotá a na čiernom západe hromy durkajú. Aj krása Zemplína je pre moju dušu to vychádzajúce slnko, ale tie pomníky nešťastnej minulosti, to stukanie Laborca, sú hromy a chmáry západu! A už keby len v zrúcaliskách týchto zámkov bolo sa pochovalo i nešťastie môjho národa, ale pozri, kde oko tvoje zasiahne, a nevidíš len nešťastníkov!

Povediem ťa z Pozdišoviec cez Krasnovce, Lastomír a Rebrín, Senné, Bežovce a Záhorie po Zemplíne a Uhvári. Silou-mocou sa ja prehováram, že je junáctvo, keď človek z hlboko padnutého národa dačo vykresať chce, že je tam ľahko sa vypínať, kde je národ v najbujnejšom kvete slobody, a vystatúvať sa so svojou slávou a vládou, ale ma predsa vždy obraz našej nízkej prítomnosti, čo by sa ako chlapil, žalostnou dumou naplňuje, lebo je to ver aj obraz žalostný. Zďaleka vidíš biele dedinky a srdce ti aspoň pri tomto pohľade zotrepoce, ale keď prídeš do nich, srdce sa ti puká nad biedou, nevzdelanosťou, poverou tohto ľudu.

Prídeme do Krasnoviec, opytujeme sa na Viniansky zámok, ale zarastený starký nevie o ňom inšie, len to povedať, čo povera po svete rozniesla, že pod ním jesto jaskyňa, z ktorej taký vietor duje, že dúškom sviečku zafúkne. Okolo neho je vraj krásne, hladko, taká lúčka, akoby hodváb prestrel. V tej jaskyni pod zámkom že bývajú čerti, skade pošlo vraj i to zemplínske porekadlo, keď sa viacej ľudí do hŕby zíde: „Bo vas jest, ak na Viňanským zámku ďabluv!“ A o Brekovskom čože si pošuškáva ľud, to nedospelé dieťa naše? Pod týmto vraj je k Humennému strašná priepasť, do ktorej sa na povraze spúšťajú. V priepasti tejto toľko jesto vraj kamenia, že sa z Vinianskeho zámku čerti s ním ihrať ako na loptu chodia. Raz uchytil diabol kameň a zaniesol ho ta, kde teraz leží, pod Vicherlec;[96] chcel ho on síce na končiar Vicherleca postaviť, ale neborák nevládal, a i kohút už zaspieval, a tak ho pustil len tam, kde sa teraz pod Vicherlecom toto skalisko vypína. A keď sa opýtate, či neznajú, kto dakedy na tých zámkoch býval, kto z našich predkov na tejto zemi šťastnejšie chvíle dakedy zažíval — oni o tom nechýrali, oni o tom neslýchali — oj, nešťastné deti matky Slávy! Ale akože by aj slýchali! Kde, azda v škole? „Muj ocec čitac neznal a chljeba jid!“ — odvetí vám rodák váš, odpovie vám ľud náš na dohováranie, aby si školu vystaval. Tak vedel padnúť ľud tento na týchto stranách — nadhodíte mi vy, potupovači národa môjho — prečo? Prečo? Poprekrižujteže len tie dediny a valaly, tie selá a obce i z tejto, i tamtej strany Laborca. Sú to dediny slovenské, a predsa — kalvínske.

A keď som vám to reknul, môžete vedieť, že tógátuš[97] zo Šároš-Potoka, veru neveľmi osvieti ľud slovenský, ľud nie jeho národa, ktorého ani mravy, ani náklonnosti, a tým viac reč a cnosti jeho nepoznal. Tak ďaleko zabudli už títo Slováci, priznávajúci sa k cirkvi kalvínskej na všetku hodnosť a lásku k reči svojej, že mi v Lastomíre, keď som sa Lastomírčana opytoval: „Ako vám kážu v koscele?“, vo svojej prostote odvetil: „No ta i tak paňski i tak slovensky alebo sedliacky.[98]“ Hľa, čo nenarobí tá prevrátenosť ultristov maďarských, ktorí chtiac mať ešte len i v kostoloch všetko na jedno kopyto, nedbajú na to, že národ zo dňa na deň tým horšie upadá a hlúpne. — Veru keď tak ako v Bežovciach, v predostatnej dedine od Uhvára[99] na ceste z rovín zemplínskych, kde medzi deväťdesiatimi hospodármi, ako mi tamošný hospodár Pavľuška vyprával, ani piati po maďarsky nerozumejú, a predsa sa po maďarsky služby božie odbavujú, aj inde ľud náš sa kántriť bude, teda kdeže sa vezme medzi ním osveta a vzdelanosť! Dokiaľ sa tohto kántrenia detí našich slovenských v školách a starcov, mužov i žien v kostoloch našich nesprostíme, hovoriť o ľude nášho osvete znamená zámky v povetrí stavať!

Ale rozjasni, slovenský šuhaj, zmraštené čelo svoje a z týchto dolín neboráctva a potlačenia dohora vynes rezkú myseľ, vyšvihni sa ta na ten Vicherlec zemplínsky.

Ajhľa, ako sa junácky vynáša nad ostatné čerene a hrebene Karpát. Dumno si on hľadí z vrcholca svojho na tú potiskú vlasť; tu i tu oblak ponadeň preletí, akoby smútok nad minulosťou a prítomnosťou tvojou, krajina Bodrogom, Laborcom a Latoricou, ako dieťa slzami matky, skrápaná! Ej, šumí si on borami, horami a pod ním kraj ani sa len vtáčím hláskom neozve. Lebo


V kraji, ktorým niekdy večná pieseň znela,
Ku nášmu zármutku večne onemela.
Pravda síce, pravda, že dumná Rusinka
A slovenská švárna i spevná dievčinka
Po kvetnistých lúkach a dubových hájoch
Zaspievajú pieseň o ľúbosti rajoch:
Ale spevy slávnych otcov nepoznajú,
Bo tie so sokolmi po Tatrách lietajú!

Spúšťajú sa nad rovinu mrákavy a my stúpame k Záhoru; vynde mesiac ako obor a pobozká sa s Vicherlecom, najvyšším junákom v reťazi zelených hôr. Ticho sa rozloží krajom a nad Vicherlecom z jasného neba sa zablyskne — oj, bože môj, či to na naše šťastie!

VII

Potiský Námin — Ilke — Maďarský jarmok — Kemeče — Koltaj — Kalvínsky kňaz — Tokaj — Bodrog — Ostatný Slovák

„Oj, ktože ma vyvedie z tejto púšte!“ — tak som vzdychol, drahý brat môj, keď som pri Berežskom Námine z krehkého člnku, ktorý ma cez Tisu previezol, na homokovú zem[100] vykročil a nič inšie pred sebou nevidel, len širokú-ďalekú pustatinu, len jednotvárnu rovinu, bez hájov, bez briežkov, zelenými hôrkami ovenčených, ktoré nám kraje naše podtatranské takými príjemnými, takými utešenými robia. Darmo sa tuná oko obzerá, darmo túži po červených vežiach zo zelených sadov vykukujúcich dedín, darmo po bystro letiacich, šuškajúcich potokoch — tuná leží pred tebou len čierna zem, kde sa homokový briežok zodvihuje a za ním zase len pusto a hlucho, až ti oko na ďalekom obzore spočinie, nemôžuc ďalej preniknúť. Čím ďalej kráčaš, tým sa ti ďalej zdá pred tebou utekať po rovine ležiaca maďarská dedina; čím sa rezkejšie chceš pohybovať v tom homoku, tým horkejšia a zunovanejšia ti je cesta, a samému sebe prichádzaš ako rak, ktorý i napred i nazad račkuje. Nečudujem sa teraz viacej, že sú dolnozemci takí planí chodáci, takže jeden Lipták celú dedinu, keď by na to prišlo, vykoná a pretečie.

A preto azda tuná málo vidíš človeka pešky idúceho; všetko sa ti to vozí, a keď mám pravdu vyznať, veru po tom homoku je nehodno ani hovädu, nieto by človeku sa hmoždiť. Ale veru sa mi zdá, že táto trpná, t. j. vozová pohyblivosť týchto ľudí, i na ich život ako domáci tak i pospolitý, ako duchovný tak i telesný, veľký vtok má. Tuná si Maďar v pokoji a v tej sladkej nestarostlivosti o budúci deň dumno pred vrátami domu svojho kúri a dym rozfukuje; vníď do jeho izby, a po stenách visia obrazy svätých slovenskými rukami maľované a slovenskými nohami po svete roznášané; pozri na jeho hospodársky riad, i ten dakde pod Tatrami kresali; hoď očima na posteľ, na police, a všade ťa starí známi z Oravy a zo Zvolena vítajú — nepohli sa na to ruky maďarské, všetko to slovenská priemyselnosť a podujímavosť až sem rozšírila. Po knižkách sa tuná, v maďarskej sedliackej chyži, darmo ohliadaš — a načože by to týmto ľuďom aj bolo — ich kniha je zem, ktorú horniaci vysádžu a Maďar z nej číta bohato podsypujúce snopy, ktoré ho na zimu zaopatria — o inšie sa on nestará. Ráz týchto krajov tak sa veľmi rovná charakteru týchto ľudí, že vám nevoľky musím to známe naše porekadlo opakúvať: aký kraj, taká obyčaj! Videl som tuná ľudí, čo celý deň na bunde preležali, ale keď ich hlad k pohnutiu sa prinútil, vstali alebo z hotového sa najesť, alebo si ho skorej ukradnúť. Rozprávali mi hodnoverní mužovia, že je v týchto ľuďoch taká strašná náklonnosť k letargii alebo nepohyblivému, nepodujímavému životu, že sa ku všetkému nutkať, honiť, navádzať a zvádzať ťažko-horko musia. Že by vraj obecní zemania tuná často i obnovu úradov stol. odspali, keby takrečení vodcovia kortešov z dediny do dediny, zo salašu do salašu všetko nehýbali, nehonili, nedurili.

Kto si tu nepomyslí na našich celkom inakších slovenských kortešov, ktorí aj z poľskej hranice prídu vidieť svojho kandidáta, vari aj rokom pred stoličnou obnovou!

A keď ďalej povážime to, čo som tuná reknul, a hodíme okom po dejoch našej uhorskej vlasti, teda musíme na to prísť, že takmer vo všetkých pohyboch, prevratoch a obnovách živel maďarský dopredu hnaný bol nie tak vlastnou silou a energiou, ako mocou a vtipom takých jednotlivcov, ktorí po krvi k druhým národom patrili a pod blaženejším, utešenejším nebom svetlo božie uzreli. Ba prečože sa divadlo takmer všetkých týchto dejov pod večne zelené, večne živé Karpaty, hore medzi velebnú, krepkú tatranskú prírodu a jej ľud presťahovalo, či nie preto, že púšte, močiare i ducha i telo zomdlievajú, a vysočiny ho tužia, hore vynášajú?

Nech myslí, kto čo chce, ale tieto moje náhľady všade na mojej ceste pomedzi Maďarov mi živá skutočnosť potvrdila. Poďte so mnou od Námina cez Ilku, Malý Varadín, Kemeče, Koltaj do Tokaja, a presvedčíte sa, že som reči svoje z palca nevycical.

Slnko zapadlo. Kde? Oj, nad tými stranami, kde vy a všetci moji bývajú. Ej, čiže som mu závidel, že tam dakde k Vám sa dolu spustí na veselú zábavu alebo odpočinok, a ja tuná ustatý v zemianskej dedine Ilke nocľah si prosiť musím. Vnídem do chyže, kde sa ešte svetlo ligotalo, bo som už pozde do Ilky dopálil, a hľa, nájdem i dvere i srdce jej obyvateľov otvorené. Stará zemianka mala syna vo svete, tak dakde vraj v Pešti, a preto ma úprimne prijala, dyňami učastovala, dobrý nocľah pripravila, takže pohostinstvo tejto Maďarky všade a vždy chváliť musím. Ale vidíte, duša moja zlatá, kdekoľvek som sa v jej poctivom príbytku obzrel, všade ma starí známi vítali. Plátenné šaty, sukňa, vesta, čepiec na nej a jej dcérach zhotovili ruky slovenské; jeden kúštek kúpila od plátenníkov oravských v Malom Varadíne, druhý v Nireďháze od zvolenských čipkárov, atď. Jej syn, mladý zeman, nevedel ani čítať, ani písať, lebo že kone, s ktorými on kupectvo prevodzuje, na také pletky myslieť nedajú; o stoličných veciach máločo vedel, (reknúc): „že sa o tie páni starajú, a keď sa približuje obnova, veď oni vraj prídu a kto lepšie zaplatí, tomu je istejší môj hlas.“ Tak sa on prostosrdečne vyslovil a z jeho rečí vidíte, že ako jeho, tak i ostatných týchto Maďarov len cudzia sila k pospolitému životu pohybuje a k svojim námerám užíva. Ale čím ďalej sa blížime k Tokaju, tým jasnejšie pravda slov mojich do očí vám padne.

Ideme do Malého Varadína (Kis Várda) na maďarský jarmok. Hrnie sa ľudstvo z Ilky, Námina a zôkol-vôkol rozhádzaných dedín. Zďaleka bolo vidieť na homokovej rovine za Várdou rozložené kupecké šiatre; vozy so zbožím, dyňami a ovocím — ľudstva sa toľko mrvilo ako mravcov — prídeme k šiatrom, a kýho zraka, div že sa navzájom od radosti, keď ti tuná vidím jeden dlhý rad Oravcov pod šiatrami, tam druhý čipkárov zo Sv. Ondreja a z Lehoty Zvolenskej, tuná súkenníkov z Malého Hontu, tam koškárov z Gemera, tamto, hľa, črievičkárov z Tokaja a tuná čižmárov z Nireďházu, a to ti mal byť maďarský jarmok! Ale nečudo, veď je to u nás teraz všetko tak prevrátené — či vieš, či nevieš, alebo nechceš vedieť po maďarsky, už ty len musíš byť Maďarom — lebo je taká móda! A tak, hľa, priateľ môj drahý, keby Slovákov nebolo, Maďari by na mnohých miestach ani len hodný jarmok držať nemohli, bo kde nieto tovaru, čože tam kúpiš? Darmo je to, maďarský živel nielen v priemyselnom, obchodnom, roľníckom, lež i v spoločenskom, krajinskom, duchovnom ohľade tak je slovenským presiaknutý, že sa ho viacej nikdy nestrasie a striasť nemôže, čo je vec prirodzená. Pozrite len v Pešti okolo seba: tuná vám slovenská pieseň podľa taktu maďarského pristrojená do uší zazváňa, tak vám plody ducha v reči maďarskej spísané, ale od literáta z rodu slovenského utvorené do očí bijú, slovom, z jednej strany vzdelané nemectvo, z druhej krepký, mladý, junácky duch slovanstva na celý ten práve teraz sa schápajúci život maďarský náramne pôsobia, pretvorujú ho, takže sa reknúť môže, život tento maďarský je výtokom týchto dvoch síl pretvorujúcich, meniacich a dopredu ho ženúcich. Veď už čo nič inšie nepripomeniem, len to, že ich najobľúbenejší básnik Petőfi,[101] predtým pod menom slovanským Petrovič známy, je pôvodu slovanského, teda je vec navidomoči, že nám Maďari moc čo ďakovať majú, už čo len preto, že sme my im pomáhali a pomáhame k menu a sláve, sami o seba sa pritom nič alebo málo staráme, ba na svoje vlastné k osohu druhých špintáme a jeho sa zriekame. Veru by dobre bolo, aby niekto o pôsobení slovanstva na maďarstvo, o našej strate spôsobenej vtokom a prevahou maďarčiny obšírnejší skúmavý článok vypracoval a ukázal tak Maďarom, že my aj o nich zásluhy máme, a odstrašil našich rodákov od otrockého slúženia iným a zanedbávania svojho.

Sotvaže z jarmoku dnu do malého mestečka Varadína vnídem, už ma zase Slováci vítajú; tam budujú liptovskí murári, tuná idú voštinári hen z Drienčan od Balogu v Gemerskej stolici, a keď von z mesta ďalej k Tokaju kráčam, pripojí sa ku mne Čech, ktorý je neďaleko od Malého Varadína záhradníkom. No, myslím si, už je to len pravda:


To božie slniečko po nebi si behá,
To slovanské plemä všade sa rozlieha!

A skutočne v tento deň až po Kemeče, kde som u jedného chudobného maďarského čižmára prenocoval, stretal som ustavične Slovákov, to s dreveným tovarom, to s hrncami, to s papierom k Maďarom cestujúcich, a čo by slova po maďarsky nebol vedel, predsa by nebol v týchto pustatinách zablúdil, bo som takmer vždy bol medzi svojimi.

Ráno, len čo svitlo, pálim ku Koltaju; vynde slnce a striebristé perly rosy zaligotajú sa po trávnikoch a pažitiach; túzoky[102] preletujú, akoby dáko predné vojsko z kopca na kopec, to sadnú, to sa popasú a zase; hybaj, letia k dedine. Mŕtvo, hlucho dokola, a keby týchto operencov okolo mňa nebolo, nazdal bych sa, že som dakde na ozajstnej púšti. Koltaj sa mi zdal byť blízko, na jedno strelenie, a predsa tak ma za nosom vodil, že som iba okolo deviatej ráno k nemu sa dostal. Bývajú v ňom Rusíni, Maďari a kalvíni. Maďari títo rusínskej viery (maď. oroszok[103] zvaní) majú tuná kostol; práve vchádzal doňho pop. Vnídem ta za ním a niekoľko Koltajčanov, a naraz vidím, ako sa k zemi klonia, bozkávajúc túto matku našu, a čas po čase „Hospodi pomiluj!“ zanôtia. A ja s nimi „Hospodi pomiluj!“ — vyspevujem, pomyslite si, brat môj, „Hospodi pomiluj!“ — spievam s Maďarmi! Zišiel som sa tuná i s ich učiteľom školy, Slovákom zo Zemplína, ktorý ich kirilčinu učí,[104] a že vraj títo potomci Arpádovi dosť hodné pokroky v nej robia. Ale je to ani nie vec čudná, lebo viera rusínska tuná je veľmi rozšírená a s ňou i staroslovanská, jej obradná, svätá reč.

Všetko toto ale nemohlo maďarský ráz ľudí týchto celkom premeniť, lebo si oni hockedy kone ta kradnú, cestovateľom ich spopred voza vypriahnu, ba tak je hlboko toto zlo medzi nimi zakorenené, že i syn kalvínskeho kňaza práve vtedy, keď som ja tade cestoval, za krádež koní do temnice stolice sabolčskej odvedený bol. Pekná vec je to, či nie?

Čím ďalej sa blížim k Tokaju, tým sa pevnejšie vo mne zakoreňuje to presvedčenie, že kde sa maďarský živel cudzími zosilil, tam je čerstvejší, krepkejšie sa všetkého chápe, slovom, s duchom času ďalej stúpa. Pod utešeným, velebne sa za Tisou dohora vypínajúcim vrchom leží si Tokaj, ktorý — ako mi hodnoverní ľudia vyprávali — zo dňa na deň sa vzmáha, jednak na kráse domov, bohatstve, jednak z ohľadu maďarizmu. Počul som tuná ľudí takých, ktorým na čele vybité bolo, že ich nikdy maďarská matka nedojčila, tak ukrutne lámali na svoje staré dni maďarčinu, až im len tak pot z čela tiekol! To je vraj teraz móda — a človek sa podľa sveta má riadiť — tak istili títo tokajskí Švábi.[105]

A náš Bodrý (Bodrog) spod hôr karpatských až sem letiaci a tuná padajúci, akoby povedomý prevrátenosti tejto našich časov, smutno postenkával, keď som, na jeho brehu stojac, beh jeho lún očima sprevádzal. Pamätal on dobre, ako tuná ešte len pred nedávnom aj Slováci svoje služby božie slovenské mávali, a teraz ich vyhostili z chrámu, lebo v Tokaji už vraj Slovákov viacej nieto; a žeby ma o pravde svojich slov presvedčili, zaviedli ma k jednému starkému, nad hrobom stojacemu Liptákovi, ktorý aj vtedy spevník slovenský v rukách trímajúc, so slzavým okom trasľavými ústami rozprával mi o protivenstvách, ktoré za slovenčinu tuná znášať musel. „Tak sa časy menia,“ povedal on, a ja dodajúc „tak tento svet beží,“ zanechal som tohto „ostatného Slováka“ v Tokaji, slovenskom po mene, maďarskom po duchu.

VIII

Gemer — Štítnická dolina — Muránska a Ratkovská dolina — Tisovec — Na rozlučnú

Miznú pustatiny, zodvihujú sa na polnoci vinohrady, čerstvý vetrík povieva od krajov západných, a ja cez Kerestúr, Harangotskú Pustu, Gesthel, Miškovec, Sv. Peter, Putnok vstúpim na milú gemerskú zem. Oj, vitaj mi, otčina junákov! Pozrite len, brat môj, tie utešené dediny a mestá medzi plodonosnými sadmi a zelenými horami, páčte len tie zámky, ako sa pyšno vynášajú dumným, zamračeným čelom do výšavy na vysokých kopcoch; ohliadnite sa dokola a radosťou strieľajúcim okom pozdravte tam na polnoci hoľu Volovec a zámku podobný Radzím; tu na západe zaoblačený junáckej podoby Kohút a na poludní utešený Sinec, a vdýchajúc do seba čerstvé povetrie z ich kvetnistých úbočí k Vám zavievajúce, zavolajte so mnou ešte raz: Vitaj mi, kraj rodinný, kraj junácky! Odkedy sa driemajúce Slovensko k životu rezkejšiemu prebudilo, odkedy nepriateľským nápadom, potváraniam a tisícorakým zadieraniam na odpor sa stavalo, odkedy príduc k povedomosti svojich práv, či pred trónom, či pred utiskovateľmi si ich zastávať počalo, nebol si ty, kraj môj gemerský, ostatný medzi krajmi slovenskými. Ty si dal vlasti Valaského,[106] ktorého i Maďari hviezdou vlasti nazvali; ty si dal prítulok Bartholomeidesovi,[107] svojho času hodnému slov. kníh spisovateľovi; v tvojom lone odpočíva na žalosť našu privčas nám odňatý bystroumný Bosý[108] — a kto by z nás nepoznal mená dôstojného Jozeffyho, ktorý si meno verného otca Slovákov svedomite zaslúžil, Reisa, Ferienčíka, Tomášikovcov, Michaloviča, Škultétyho, Rimavského, Daxnera[109] a mnohých iných nádejeplných mládencov slovenských? Tu na hranici živlu slovenského a maďarského stojíte vy, vďakyhodní mužovia i ľúbezní mládenci, ako hraničiari, ustavične na stráži, ustavične pod zbrojou, ustavične v ustávaní za národ náš. A tak ktože by sa radostnou mysľou nepribližoval k vašim osadám, k vašim salašom, k vašim hámrom, papierňam, k vašim baniam — čo je všetko znakom toho, že vy aj na zachovaní a zvelebení života telesného robiť, aj za národnosť a duchovné poklady národa svojho boriť sa viete. Na nebi, nad vaším krajom ligotá sa hviezda slovanstva, oj, a tá ma viedla z tej púšte Dolnej zeme, z tej prázdniny telo a ducha zomdlievajúcej. Medzi vami na srdciach jednocitných podumáme si o šťastí národa toho, proti ktorému a ustávaniu jeho vodcov azda celý svet sa sprisahal.

Zachytím sa hore Štítnickou dolinou, krásnou, utešenou, horami, dolami, bystrými potokmi a pri nich vystavenými papierňami, hámrami — ale zapustenou, ľahostajnou k svojmu — i keď vynímeš jednu, dve šľachetné duše, ostatné skorej vyreknú súd na svoje, ako by si ho vážili, alebo naň aspoň nebrýzgali. Tuná stojí Štítnik, kúria zemianska, koľko azda domov, toľko zemanov. A viete, že v Uhorskej zemania a čo by nikdy inšie neboli pili ako podkrivánsku čerstvú vodu a nikdy inakší, hlas neboli počuli ako slovenský, predsa za korenistých Maďarov sa držia — a takí sú i títo štítnickí páni, ktorí dňom i nocou azda na inšom ani nerozmýšľajú, len ako by túto Slovač pomaďarčili. Nie to, páni, nie, ale hľaďte, ako by ste toto obyvateľstvo zmravnili, od slopania pálenky, ktorou ho dosiaľ sami núkate, odučili, osožné hospodárske ústavy medzi ním pozakladali, aby sa ten hojný peniaz, ktorý si vo fabrikách tunajších, na vozárstve, vozením rudy do hámrov, rozvážaním železa do Pešti, atď. atď., zarobiť môže, zavarovať, usporiť mohlo, a uvidíte sa, že takým činom inakší národ z neho mať budete, ako keď mu na zlom hlavy maďarčiť neprestanúc, urobíte z neho ľud, ktorý ani líce, ani opaku nemá. A škoda by bolo tohto ľudu. Hľaďte len okolo Slavošoviec, v Čiernej Lehote na ten bystrý, i pri svojich výstupkoch v pijanstve predsa pekný národ! Ej, škoda by bolo tohto ľudu, aby neprirodzeným jemu prostriedkom k vzdelanosti vedený, nielen sa nevzdelal, ale radšej do otupenosti a letargie, nečinnosti duchovnej naspäť upadol? Ale nestane sa a stať sa nemôže, dokiaľ žijú gemerskí šuhajci!

Poberám sa ostrým vrchom na Muránsku dolinu, abych tam okrial medzi horlivcami nášho národa, lebo dolina Štítnická nemohla rozveseliť zadumanú dušu moju. Červeňajú sa zore na západe a hory, doly začínajú podriemovať zôkol-vôkol. Dolina Muránska ticho spí, ale počuj, čo sa to ozýva od hôr do hôr, od skalísk do skalísk? To je bakyňa v hámroch Unie.[110] Príjemný je to durk za ticha nočného — a tie iskry ako hviezdy vyletujú z komínov začadených hámrov, aké vábili človeka za sebou sťa klamlivé blúdiace svetlá. A vo dne, keď sa jasné nebo na Muráň usmieva, aká sa to krása pred očima tvojima prestiera! Od jedného konca do druhého prehliadneš celú dolinu a popod zelené háje vidíš rozložené poriadne budoviská hámrov a stried doliny dediny aj mestečká; cesta ako dlaň letí dolinou — a tie hory dookola ako strážcovia rozostavali sa na svoje stane. A hore i dolu touto dolinou bijú mnohé srdcia za svoju starootcovskú ľúbu reč; v Revúci, mestečku neobíď skúsenosťou a náukou sa vyznačujúceho p. Reisa, ktorý pre národ náš moc obmýšľa, len daj bože, aby sa mu i všetko podarilo; v Jelšave sa ti poteší oko na ovoconosných sadoch a čerešníkoch, od všetkých takmer mešťanov už s obzvláštnou pilnosťou pozakladaných; rozveselíš sa v spoločnosti hodných našincov p. Ferienčíka a p. Lacu,[111] ktorý ostatný najväčšmi k tomu svojím školským vyučovaním dopomohol, že sa tuná okolo sadov s takou obľubou pracuje, takže sa táto haluz hospodárstva časom svojím po celom Gemeri tak pilne ako v Jelšave obrábať bude, čo potom kraju tomuto v každom ohľade zo slovenských krajov najpriemyselnejšiemu ešte na väčší osoh poslúži ako dosiaľ.

Muránska dolina od Jelšavy až pod Muránsky zámok letí v rovnej čiare bez väčších vysočín a briežkov; Ratkovská naproti tomu náleží z mnohých doliniek výšavami zelených hôr obrúbených; tu leží dedinka skrytá v doline, tam sa belie na briežku kostolík z časov husitských a pod ním roztratené domky slovenskej osady. Býva tu krepká, rezká vrstva ľudu, ktorá sa za seba a svojich vodcov nezahanbí.

Ako na Muránskej doline najviac len kňazi a niektorí hodní učitelia, tak tuná i kňazstvo, i učiteľstvo, i meštianstvo z celej duše za rozkvet našej národnosti sa zaujíma. Ale akože by aj nie, keď sa takou horlivosťou za rozširovanie dobrých kníh, za zvelebenie učiteľského stavu robí, akú v záležitosti tejto p. Jakobaei v Nandráši[112] ukazuje, a keď k tomu ešte človek také ochotné učiteľstvo, takých obratných pomocníkov a podporovateľov, ako je p. Jonatan Hradovský v Ratkovej,[113] p. Bradovka v Kameňanoch[114] svojich, námer dostane? Len krepko ďalej, rodáci naši, zaslúžená sláva vás neminie a vďaka rodákov vašich potechou vás naplní, lebo čo priam zo všetkých strán teraz ešte i uznanie nedosiahnete, nič to preto, verte, že čo sa vlečie, neutečie!

Do Tisovca poberal som sa v spoločnosti p. S. Tomášika, jednej z najvrúcnejších duší slovenských, ktorý od prvopočiatku i slovom, i skutkom slovenčinu na týchto stranách všemožne podporuje, beznádejných dôverou k slovenským silám naplňuje, slabých tuží, zvetralých k mužnosti vedie, nepriateľov slovom pravdy na obe strany ostrým poráža a tak veci našej tuná víťazstvo pripravuje. Dokiaľ nebohý Clementis,[115] ktorý aj na slovenské veci vo svojom poručenstve pamätal, ešte ako účastinár v Unii svoje hámre a hlas v poradách tejto priemyselnej spoločnosti mal, reč slovenská mala tuná prevahu, ba všetky počty a správa Unie v slovenčine viedli sa. Odkedy ale duch tohto muža spoločnosť túto nepreniká, odvtedy tie najúprimnejšie namáhania našincov vtierajúcu sa maďarčinu zo spolku tohto vzdialiť nemôžu. Slovenské ruky Uniu zdržujú, hámorníci slovenskí železo kujú, slovenskí vozári ho rozvážajú, slovenské ruky rudu kopú, uhlie pália — a predsa, nemajúc ohľad na to, kto ju zdržuje, cudzinstva sa chytá! Ale načo tu výkričníkov — verím v boha, že príde čas, kde sa sami za tento svoj prevrátený krok hanbiť budú!

Krásne leží Tisovec pod Hradovou, ale krajšie sú tie slovenské duše v ňom, ktoré ho k osvete a vzdelanosti ďalej vedú. A keď vám i nikoho inšieho nespomeniem, len nášho dôst. Pavla Jozeffyho, teda viem, že srdce vo Vás zaihrá len pri spomienke tohto muža, nieto keby ste stáli pred ním zoči-voči. Všetci sa v tom zrovnáme, že on je ten anjel pokoja medzi stránkami na Slovensku proti sebe stojacimi; z celého srdca ľúbi on našu slovenčinu a jej sestre češtine žiada miesto v chráme; tú k srdcu tisne ako dedičstvo po otcoch našich, túto miluje ako sestru slovanskú — a to je opravdivá vzájomnosť. Nie znivočiť jedno alebo druhé, ale dať život i jednému, i druhému v tých hraniciach, v ktorých sa hýbať a žiť môže, to je zásada jeho. Darmo ty presádzaš drevo do takej zeme, ktorá sa preň nehodí — zvädne a uschne ono — ale ho zasaď do zeme, čo mu je po duhu, a uvidíš, ako ti rozkvitne a rozbujnie. Toto mužovia naši v Tisovci vzťahujú na slovenčinu a češtinu — a nerobiac veľký krik, s pomocou božou pracujú na roli národnej s osohom navidomoči vzrastajúcim. Každému by som prial, kto chce vidieť muža svojimi skutkami meno Slovákov si vydobyvšieho, aby navštívil Tisovec, a keď uvidí striebrovlasého vážneho starca, postavy velebnej, tváre, nosiacej na sebe v bojoch za rod dákysi výraz žalosti, ale predsa nekonečnej dobroty, potom so mnou riekne: „Takí boli naši starejší, ktorí v časoch našej slobody sedávali v rade národa.“

S týmto ostaňte zbohom! Viem, brat môj drahý, že Vy nie ste priateľom — ako prostosrdečný, úprimný Slovan — vypínavých, pleskom-treskom sa nesúcich rečí a spomienky tieto moje, ako sa v duši mojej zrodili, bez nádherného slov líčidla, srdečne ste prijali a kde-tu spomienkami týmito z krajov tých, ktoré ste navštíviť dosiaľ ešte nemohli, čo len na chvíľku v trapiech a ustávaní za národ náš sa potešili. Ak som to i pri druhých krajanoch mojich dosiahol — spokojný kladiem pero z ruky — ak nie, preleťte Slovensko, bratia moji zlatí, švárni a krepkí šuhajci slovenskí, a vylíčte nám v ohnivom plameni duše vašej namočeným perom obraz jeho prítomnosti! Ale nech sa obrazom týmto tiahne ako stužka láska k národnosti a ľudu tomu, ktorého osveta a šťastie tak je so slávou a slobodou Slovanstva spojená, sťa povetrie so životom. Len táto ľúbosť k nášmu mnohosľubnému národu vychová nám i veštca, ktorý ako slávik východ slnka utešeným spevom vítajúci, zanôti krepkú pieseň slovenskej veľkosti a slávy!



[1] Tu Končistá a Vysoká, tam gerlachovský kotál… — Končistá (2535 m) je vo vedľajšom hrebeni Vysokých Tatier medzi dolinou Zlomísk a Batizovskou dolinou. Vysoká je piatym najvyšším vrchom Vysokých Tatier (2650 m) v ich hlavnom hrebeni medzi Mengusovskou a Bielovodskou dolinou. Gerlachovský kotol je výšinná kotlina v masíve Gerlachovského štítu.

[2] Králonos (z nem. Königsnase, maď. Király orr) je východný predvrchol Slavkovského štítu (vysoký 2272 m), nazvaný podľa tvaru; v literárnom kontexte sa dáva do súvislosti s Matejom Korvínom (ako kráľom Matiášom), podobne ako Kráľova hoľa a pod.

[3] predok im predsa herský vedie — herský, pekný, zdatný

[4] na briežku neďaleko Lučivnej — Lučivná, podtatranská dedina pri Štrbe, okres Poprad

[5] nadávajú tam do sotákov, tu do trpákov — Soták, príslušník východoslovenskej nárečovej oblasti v okolí Humenného. Nosák výraz soták používa v pejoratívnom význame: trpák, truľo, hlupák, neokrôchanec

[6] pamiatka na dom pána O. Klonkaya — Ondrej Klonkay bol hospodárskym úradníkom v Lučivnej, uvedomelý Slovák, autor mnohých článkov o poľnohospodárskych otázkach, otec štyroch národne uvedomelých dcér. Jeho dom vyhľadávali štúrovci a stal sa ohniskom národného života na Spiši.

[7] deň 13. klasňa — klaseň, august

[8] Levoču založili spišskí Sasi po strašnom vpáde Mongolov do Uhier r. 1245… — Tu sa Nosák dopúšťa značných nepresností. Levoča vznikla nie po vpáde Mongolov, ale Tatárov a prvý písomný doklad, v ktorom sa spomína Levoča, je listina Belu IV. z roku 1249. Rok 1245 uvádza anonymný autor stručných dejín kartuziánskej rehole na Skale útočišťa zo 16. storočia, ďalej kronika levočského rodáka Joachima Leibitzera (1566 — 1623) a najmä levočský kronikár z druhej polovice 17. storočia Gašpar Hain, z ktorého čerpal aj Nosák.

[9] v Hajniovej Zipserische und Leutschauerische Kronik — správne v Hainovej Spišskej a levočskej kronike.

[10] pán P-r — pán Probstner. Ide o jedného z dvoch synov známej zámožnej levočskej rodiny Probstnerovcov, ktorá vlastnila bane na Spiši. Ondrej Probstner st. bol dozorcom ev. cirkevného zboru v Levoči, prísediacim v Starej Ľubovni a po smrti zanechal štipendijnú základinu vo výške 1000 zl. Túto probstnerovskú pozíciu rozširovali jeho dvaja synovia Ján a Ondrej, u ktorých bol od začiatku škol. roku 1845/46 Ján Francisci súkromným učiteľom Ondrejovho mladšieho syna Júliusa.

[11] ozdobovateľ poludňajšej strany Levoče — poludňajšej strany, južnej strany

[12] Poetae laureati nomine insignis… — Básnik ovenčený vavrínovým vencom

[13] o Windisch-Predigerovi… — o slovenskom kazateľovi

[14] p. H. porozpráva s nami o kráse… — p. H., pán Hlaváček (Michal), profesor a rektor levočského lýcea, ktorý okrem iného vyučoval poetiku a estetiku

[15] kvetnistý sloh latinský p. T. — p. T., pán Tomášek (Ján Pavel), profesor levočského lýcea, ktorý bol uznávaným znalcom latinčiny

[16] Sic vertitur orbis — Takto sa obracia svet

[17] drum keene Feendschaft — preto žiadne priateľstvo

[18] dii minorum gentium — bohovia malých národov

[19] slová istého rečníka k vojakom Wallensteinouým… — Wallenstein, Albrecht Václav Eusebius z Valdšteina (1583 — 1634), meklenburský, fridlanský, zaháňsky a hlohovský vojvodca, cisársky generalisimus v 30-ročnej vojne

[20] Contenti estote! Seid begnügt mit eurem Kommisbrode! — Buďte spokojní! Buďte spokojní s vaším čiernym chlebom!

[21] na Pildunk — na vzdelanie, výchovu

[22] Sapienti sat! — Múdremu stačí!

[23] z lásky p. T. — z lásky pána Tomášeka (Jána Pavla)

[24] Urozenym y wybornym… Oba listy sú písané silne polonizovanou slovenčinou, s výraznými miestnymi liptovskými i oravskými nárečovými prvkami a vplyvmi češtiny. Pripúšťame, že Nosák rukopis listov nie vo všetkých prípadoch správne interpretoval, a tak mohlo dôjsť k viacerým formálnym i obsahovým nepresnostiam. Listy prepisujeme diplomaticky, tak ako boli publikované v Orle tatranskom, bez akýchkoľvek úprav a zásahov. Neprekladáme ich doslovne, len komentujeme obsahovú stránku. — Prvý list zasielajú liptovskí zemania richtárom a rade mesta Levoče (piatok po Veľkej noci roku 1529). Ako výborným a milým priateľom oznamujú, že v istý piatok popoludní sa stretli v tesných miestach pri kláštore s mnohými nepriateľmi a nemohli sa k sebe dostať. Kým sa dostali cez priekopy, ušli im k Liptovskému Mikulášu. Hnali ich k horám až do polnoci a asi piatich zabili a asi desiatich zajali. Do budúcej soboty chceli zatiahnuť až na Oravu. Z nich nebol zabitý nikto, len jedného poranili. Úctivo prosia zástupcov mesta Levoče, aby prepustili väzňa, ktorého zlapali, s najväčšou pozornosťou, pretože prišli pre neho jeho otec a ich dobrí priatelia zo susednej dediny ako pre rukojemníka. — Druhý list rade mesta Levoče a jej predstaviteľom písal Ján z Dubovca (pondelok po Martinovi roku 1541). Píše v ňom, že dostal od najvyššieho hajtmana, jeho kráľovskej milosti list, ktorý urýchlene má poslať mestskej rade a tá ho má dať opatrovníkovi spisov, pretože je veľmi súrny.

[25] Harhovo — Spišský Hrhov

[26] Klučivo — Klčov

[27] Podhradie — Spišské Podhradie

[28] Karotnok — Korytné

[29] do Širokej na noc — do Širokého

[30] V Podhradí máme… v semenisku hodných šuhajov… — Nosák má na mysli študentov v Učiteľskom ústave a bohosloveckom seminári v Spišskom Podhradí, resp. v Spišskej Kapitule.

[31] láskavosť osv. biskupa p. Bélika… — pána Bélika, Jozef Bélik, mecén bernolákovského hnutia a bernolákovcov a podporovateľ ich literárnej činnosti, bol od r. 1824 spišským biskupom až do smrti r. 1847. Zaslúžil sa o rozvoj slovenskej literatúry, slovenských škôl a vzdelanosti vôbec.

[32] podhradský zámok — Spišský hrad

[33] nám Slovákom prajného Matiáša kráľa… — Nosák spomína Mateja Korvína, ktorý podľa historickej povesti bol na poľovačke v Gemeri a na Horehroní a podľa neho je pomenovaná aj Kráľova hoľa. Nosák tento motív využil pre svoju najrozsiahlejšiu básnickú skladbu Kamzík.

[34] Helvét — Kalvín

[35] volám s Krasickým — Ignacy Krasicki (1735 — 1801), najvýznačnejší básnik stanislavovského obdobia v poľskej literatúre, ktorého literárne dielo je najbohatšie, najrozmanitejšie a umelecky najvyspelejšie.

[36] vyšnurovaných kamizolkách — vyšnurovaných kabátoch bez rukávov (časť ľudového odevu)

[37] u bohatých z atlasu — u bohatých z hodvábu

[38] u chudobnejších z kartúnu — kartún, ľahká a lacná bavlnená tkanina s natlačeným vzorom

[39] slovami chýrečného anglického básnika Popa — Ide o Alexandra Popea (1688 — 1744), najvplyvnejšieho básnika anglického klasicizmu.

[40] Vlastenectvo


Bohu sú blízke celok i časti,
človek však v celku musí rásť zo seba.
A práve sebaláska napomáha cnostnej duši prebudiť sa,
tak ako malý kameň čerí pokojnú hladinu.
Stred sa pohol, od neho kruh sa tvorí,
za ním ďalší a ešte iný sa šíri.
Priateľ, rodič, sused, tých najprv bude objímať,
potom svoju krajinu a nakoniec celé ľudstvo.
Rozlohy duše sú nesmierne,
dokážu do seba pojať stvorenie každého druhu.
Zem dookola sa usmieva spočinutá v nekonečnej kráse
a nebesá vidia jej odraz vo svojom srdci.

[41] vredniačiť v národe — škodiť v národe

[42] Nesočme a neopúšťajme jeden druhého… — nebuďme rivalmi a neopúšťajme

[43] harovala ešte — zabávala sa, veselila

[44] neklobúčkuje toľko — nepoklonkuje sa toľko

[45] zdurné slová — hnevlivé slová

[46] Hedrichovce — Hendrichovce

[47] zámok šarišský — Šarišský hrad

[48] okolo Ňaršian — dnes Ražnian

[49] s rodinou p. Serdaja — ide o rodinu Karola S. B. Szeredaya (1812 — 1894), rodáka zo Sabinova, ktorý po štúdiách bol učiteľom v Pozdišovciach, Liptovskom Mikuláši a napokon sa znova vrátil do Pozdišoviec. Aktívne sa zapájal do slovenského národného života a bol jedným z najvýznamnejších zberateľov ľudových piesní v druhej polovici 19. storočia.

[50] srdce peknej Sabínky — Sabínka — Sabinovčanka

[51] šuhaj z Gergelaka… — Gergelak, dnes Gregorovce (okres Prešov)

[52] v ošúchanej atile — atila, krátky mužský kabát zdobený šnúrami

[53] kratučkých pľundrách — pľundry, tenké plátenné nohavice

[54] s tučnou, pálenku predávajúcou snabatárkou — snabatárkou, roz. špekulantkou, povaľačkou

[55] čo sa to za šuhaja opiera na sabinovskom pľaci o dubovku — dubovka, roz. drevená palica, dubová palica

[56] pod šarlátom a kmentom — šarlát, jemná, drahocenná bavlnená tkanina, obyčajne purpurovočervenej farby; kment, druh tkaniny, batistové plátno

[57] Kerpat, čútori, kotlove! — vo význame Hrnce plátať, drótovať!

[58] perošimrikári — pisárikovia

[59] Záhorský — Alexander Záhorský, richtár Sabinova, kapitán národnej gardy roku 1848. Od Karola Szeredaya z Liptovského Mikuláša doniesol do Sabinova a rozširoval po okolí Žiadosti slovenského národa a výzvu Bratia, Slováci, za čo bol odsúdený a väznený.

[60] Švabľuvka — niekdajšie výletné a zábavné miesto Sabinovčanov nad mestom

[61] Šoma — dnes Drienica

[62] Tu praesens cura, Deo committe futura! — Terajšiu starosť bohu zver do budúcna!

[63] s pánom T. Serdaim — Ondrej Tomáš Szereday (1815 — 1874), mladší brat Karola Szeredaya, v rokoch 1839 — 1853 bol učiteľom v Pozdišovciach. Počas Nosákovej cesty po východnom Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine ho sprevádzal zo Sabinova do Pozdišoviec a po okolí a zrejme ho informoval aj o Zakarpatskej Ukrajine, ktorú spoznal počas svojho štúdia v Huste.

[64] p. Z. — pán Záhorský (Alexander)

[65] burza sabinovskej mládeže na Švabľuvke — burza — tanec, zábava s hudbou

[66] Len tu i tu zahochdeutschoval vylíčený panák — zahochdeutschoval, hovoril po nemecky

[67] na peregrinácii — na pobyte, návšteve

[68]


Pamätáš si, bratku milý,
keď sme spolu cez jarné dni
vychádzali na Bielany
pozorovať jas májový,
nôtiac spolu: Bože daj
by nám šťastný skvitol máj!

[69] p. S. — pán Szereday — (Ondrej Tomáš)

[70] na poli bitky neďaleko Rosanoviec v Abaujskej stolici — Rosanovce, dnes Rozhanovce; v literatúre i histórii známa bitka Omodejcov, ktorých podporoval Matúš Čák Trenčiansky, s panovníkom Karolom Róbertom pri Rozhanovciach, neďaleko Košíc roku 1312. Tesne pred touto rozhodujúcou bitkou obliehal Karol Róbert Šarišský hrad, v ktorom sa uzavreli Omodejovci.

[71] Šebeš — dnes Šebastová, časť Prešova

[72] Kelemeni — Kelemeš, dnes Ľubotice, okrajová časť Prešova

[73] Komlóš — Chmeľovec

[74] p. Pulszky v odpovedi na listy grófa Lea Thúna — Ide o Ferencza Pulszkého, predstaviteľa maďarských nacionalistických kruhov, a Leopolda Thuna, rakúskeho štátnika, ktorý o. i. bol členom výboru Musea království českého a jeden zo zakladateľov Matice českej. Roku 1842 vydal L. Thun spis Über den gegenwärtigen Stand der bömischen und ihre Bedeutung a v nasledujúcom roku v spise Die Stellung der Slowaken in Ungarn zhrnul svoju polemickú korešpondenciu s maďarským publicistom F. Pulszkým, kde sa vyslovil za slobodný život Slovákov, tak ako v prvom spise vystúpil v prospech Čechov. Pre túto činnosť stal sa veľmi obľúbeným v kruhu českých vlastencov i na Slovensku.

[75] Hašgut — Podhorany

[76] Sedzikert — Sedzikart, dnes Podhorany

[77] posito non concesse — v danom prípade nemožno pripustiť

[78] Gombošovce — Hubošovce

[79] v pánu Fabrim — o Fabrim nemáme bližšie údaje

[80] P. Zolnayho poznáte… — Ján Zolnay, rodák zo Sabinova (narodil sa v marci 1812), po štúdiách bol učiteľom v Bardejove a od roku 1836 ev. kňazom v Chmeľove

[81] ecclesia perpetuo militans — cirkev neprestajne bojujúca

[82] zrúcaniny zámku Hradek — Ide o lokalitu Zadňa hura, zvaná tiež Hrádok (Váracska) pri Chmeľove, ktorej osídlenie je doložené v 15. storočí.

[83] mladý maď. ultrista — ultrista — extremista

[84] p. Lintner — Ján Lindtner (1795 — 1869) pochádzal zo Santova (Abov), teologické štúdium skončil v Prešove a potom bol maďarským kňazom ev. cirkvi v Košiciach a od roku 1829 v Pozdišovciach, kde umrel „pod plotom“. Jonáš Záborský ho spomína ako veľkého maďaromana, opilca a kartára.

[85] p. Tóth — Ivan Tóth, grécko-katolícky farár v Laškovciach

[86] Sirmayovci — stará, bohatá zemianska rodina v Pozdišovciach, ktorá mala majetky aj v okolitých obciach. Významnou mierou podporovala ev. cirkev a školu a viacerí jej príslušníci boli dozorcami cirkvi i školy.

[87] Ossian — národný pevec keltský. Ossiana sprístupnil kultúrnej Európe i svetu škótsky spisovateľ James Macpherson (1736 — 1796), ktorý roku 1760 vydal Zlomky starodávnej poézie…, o rok neskôr epos v 6 spevoch Fingal, v ktorom Ossian, syn Fingalov, pevec a hrdina zároveň, ospieval víťazstvo svojho otca nad Svaranom, kráľom Lochlinským, ďalej r. 1763 epos Temora v 8 spevoch, sláviaci iné víťazstvo Fingalovo a zároveň hrdinskú smrť Oscara, syna Ossianovho. Ohlas týchto Ossianových spevov bol ohromujúci v celom svete.

[88] Či sa rozpamätáte na rok 1831 — na východoslovenské roľnícke povstanie, ktoré zachvátilo celé východné Slovensko, najviac však Zemplín. Bolo kruto potlačené. Nosák sa prikláňal k názoru, že jeho príčinou bola cholera, hoci historickou pravdou je, že hlavnou príčinou bolo krajne nepriaznivé položenie drobného sedliackeho ľudu.

[89] navšťíviac p. Kramára — nevieme, o koho ide

[90] szalma tűz — horiaca slama; oheň, ktorý horí ako slama, obrazný výraz

[91] Hlovíkovcov, Ehna, Meličku, Pundaya, Petrašoviča, Tótha… — Ide o Adama Hlovíka (1792 — 1851), ev. farára v Giraltovciach, národovca, zberateľa ľudových piesní; Jána Hlovíka (1805 — 1862), ev. farára v Kladzanoch, národovca, zberateľa ľudových piesní; Karola Ehna (1805 — 1892), v tom čase ev. farára v Merníku; Pavla Meličku, ev. farára v Kukovej, národne uvedomelého Slováka, spolupracovníka Tatrína; o Pundayovi nemáme bližšie údaje; o Tomáša Petraševiča, ktorý v rokoch 1819 — 1825 pôsobil ako grécko-katolícky farár v Zubnom; Ivana Tótha, grécko-katolíckeho farára v Laškovciach.

[92] s p. Tkáčikom — Ondrej Tkáčik (1817 — 1847) pochádzal s Opinej, po skončení teológie na kolégiu v Prešove bol od roku 1842 kaplánom v Pozdišovciach, kde zomrel mladý.

[93] dôst. P. J. — Pavol Jozeffy (1775 — 1848), ktorému B. Nosák prejavoval vrelé priateľstvo a úctu

[94] studňa so žuravou — vahadlová studňa, charakteristická pre túto oblasť

[95] zámok Viniansky — Viniansky hrad nad obcou Vinné, okres Michalovce

[96] Vicherlec — Nosákovo pomenovanie zemplínskeho pohoria Vihorlat

[97] tógátuš — z maď. tógátus, poslucháč teológie, ktorý nosil reverendu

[98] tak paňski i tak slovensky alebo sedliacky — tak po maďarsky, po slovensky alebo nárečím

[99] od Uhvára — Ungvár, Užhorod

[100] na homokovú zem — na pieskovitú zem

[101] Petőfi — Sándor (1823 — 1849), vynikajúci maďarský básnik, ktorého matka bola Slovenka z Turca

[102] túzoky — z maď. túzok, drobný hmyz

[103] oroszok — Rusíni, Rusnáci

[104] kirilčinu učí — ukrajinské nárečie

[105] tokajskí Švábi — nemeckí usadlíci v Tokaji, ktorých Nosák pejoratívne nazýva Švábmi

[106] Ty si dal vlasti Valaského — Pavol Valaský (1742 — 1824) narodil sa v Boďanoch. Bol jedným z prvých našich literárnych historikov. Pôsobil ako farár v Cinkote a v Jelšave, kde aj zomrel.

[107] prítulok Bartholomeidesovi — Ladislav Bartholomeides (1754 — 1825) pochádzal z Klenovca a ako ev. farár pôsobil v Ratkovej a v Ochtinej. Je autorom početných vlastivedných prác.

[108] bystroumný Bosý — Michal Bosý (pseudonym Bohuslava Križáka, 1780 — 1847), ev. farár v Pondelku, Asóde, Rimavskom Brezove a i. Počas štúdia v Jene obľúbil si dielo W. Shakespeara, z ktorého prekladal do slovenčiny (napr. Hamleta).

[109] mená dôstojného Jozeffyho, Reisa, Ferienčíka, Tomášikovcov, Michaloviča, Škultétyho, Rimavského, Daxnera… — Ide o Pavla Jozeffyho; Samuela Reussa (1783 — 1852), ev. farára a seniora v Revúcej, Samuela Ferienčíka (1793 — 1855), ev. farára v Jelšave, Jána Pavla Tomášeka (1802 — 1887), pochádzajúceho z Jelšavskej Teplice, profesora na levočskom lýceu, Sama Tomášika (1813 — 1887), ev. farára v Chyžnom, významného štúrovského básnika a spisovateľa, Samuela Ľuboslava Michaloviča, pochádzajúceho z Jelšavy, Augusta Horislava Škultétyho (1819 — 1892), Jána Francisciho-Rimavského (1822 — 1905), z Hnúšte a Štefana Marka Daxnera (1823 — 1892) z Tisovca, významného vlastenca a organizátora národných podujatí.

[110] bakyňa v hámroch Unie — Autor spomína Muránsku úniu, ktorú z iniciatívy Martina Šturmana založili roku 1808, aby čelili silnejúcemu konkurenčnému boju. Do Únie vstúpilo 20 majiteľov baní zo Železníka a z Rákoša a 14 majiteľov hút a hámrov z Muránskej doliny. Nosák zrejme má na mysli podnikateľské úsilie v gemerskom baníctve a hutníctve, čoho vyvrcholením v prvej polovici 19. storočia bola Gemerská železiarska spoločnosť, založená roku 1844 na účastinárskom základe.

[111] v spoločnosti hodných našincov… p. Lacu — Ondrej Laco (1799 — 1864), učiteľ v Jelšave a Gočove, ľudovýchovný pracovník a priekopník ovocinárstva na Slovensku

[112] p. Jakobaei v Nandráši — Karol Jakobei (1800 — 1867), rodák zo Sirku, ako ev. farár pôsobil v Nandráši. Prispieval do Pešťbudínskych vedomostí.

[113] p. Jonatan Hradovský v Ratkovej — Jonatan Dobroslav Čipkay (1819 — 1861), rodák z Tisovca, bol ev. farárom v Ratkovej a Drienčanoch. Písal básne a pre mládež pedagogické práce pod pseudonymom Hradovský, zbieral a spracovával ľudové piesne a povesti.

[114] p. Bradovka v Kameňanoch — Karol Jozef Bradovka (1812 — 1887), ev. farár v Kameňanoch, národne uvedomelý vzdelanec, podporovateľ slovenských národných snáh, najmä však I. slovenského gymnázia v Revúcej.

[115] nebohý Clementis — Štefan Clementis (1774 — 1841), rodák z Jelšavy, inšpektor ev. cirkvi chyžnianskej a nandrášskej, ktorý podporoval slovenské národné podujatia (napr. roku 1839 na bratislavský Ústav venoval 200 zl. a pod.).




Bohuš Nosák-Nezabudov

— básnik, prozaik, prekladateľ, publicista, pozoruhodný príslušník štúrovskej generácie, zapálený organizátor kultúrno-vzdelávacej, národnovýchovnej a literárnej činnosti a aktívny účastník slovenského národného hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.