ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Seredné dňa 24. klasňa

Užhorod — Krajniaci — Lučkay — Zjednotenie luteránov s kalvínmi — Hadžega — Vazuľ Popovič — Hostinec „Ku korune“ — Zámok a stoličný dom

Dnes práve, keď božie slniečko spoza Koňošov vychádzalo,^[116] vystúpil som z hospody nepatrnej síce, ale pre mňa pamätnej. Predo mnou v tôni Karpatov driemal Užhorod. Ranná hmla ešte na ňom ležala a len dvojité kríže rusínskych veží, plechové zástavky stoličného domu a dakoľko červených krovov vznášalo sa nad týmto popelkovastým morom. Všade ticho — len keď piata bila na vežiach užhorodských, prebudili sa jej hlasom hory a doly, roviny a dubové háje, opakujúc jej vážne zvuky a vítajúc utešené ráno! I v mojom srdci sa ozvalo: „Oj, keby táto hodina bola hodinou tvojho preporodu, drahý, poctivý, ale nepoznaný národ rusínsky! Keby sa jej hlasom zbudila v tebe žiadosť dať sa svetu znať silou ducha a novým životom vyšším.“ Slnko sa medzitým vždy vyššie a vyššie zdvíhalo, osvietiac na západ rozkošnú, hustú dubinku, ktorú presekuje hradská, vedúca z Užhorodu do chýrečných sobraneckých kúpeľov. Chodník spomedzi šuštiacej tengerice (kukurice) vyviedol ma na priestrannú lúku. Užhorod! Užhorod! zvolal som, lebo slnce, to nebeské oko, už bolo rozlialo svoju ružovú žiar po celom meste, takže osvetlený a na hrunkoch (hrun — grúň, vŕštek) hrdo sa vypínajúci Užhorod skutočne krásne vyzeral. Na polnočno-západnej strane^[117] malebné vinice, bielymi letohrádkami okrásené sady, pekná kalvária; na severe (polnoci) a východe náš slovenský otec Karpát so svojimi dietkami, zelenými čerenmi (cikcakmi), ako strážca svojho národa, a na poludní nedohľadná oku rovina, po ktorej sa riečka Uh rozmanite plazí, podmývajúc brehy, na ktorých červené vežičky spomedzi slamených dedín a úrodných sadov milo vykukávajú — dávajú tomuto mestu právo menovať svoju polohu velebnou.

Na predmestí stretali sme krásne Rusínky s košmi na chrbtoch a s motykami i druhým riadom v rukách. Tváre počerné a okrúhle, oči sivé, vlasy zlaté a tu i tam aj čierne, vzrast pekný a údy plné — pritom utešený a čistý hovor očarujú človeka. Ich pozdrav „Daj bože dobre utro^[118]“ a „Daj bože dobro zdorovičko“ milo uchu lahodí. Kráčajúc ďalej, minuli sme kalvínsky kostol a na vŕšku vystavený stoličný dom, farný kostol rusínsky, nízke domčeky nemeckých remeselníkov, Rusínmi „purger“ menovaných,^[119] a idúc dolu vŕškom, prekročili sme cez mostok do vlastného mesta Užhorod. Ako je zvonka pohľad na Užhorod utešený, tak dnu v meste mnohé veci kormútia pútnika, najmä takého, ktorý by od srdca rád, aby sa i národ tento už raz k životu prebudil. V úzkej uličke medzi domami o jednom poschodí vidíš krámy a krámiky najviac so židovskými tovarmi. Na rohožiach ležia žlté a zelené dyne (žoltje a gereckje), na ktorých sa kupci dobre nebijú; ďalej nečistá ulička má z oboch strán samé židovské sklepy, pred nimi sedia staré matróny s dvojgrošovými okuliarmi a starí židia s dlhými patrialchálnymi bradami a tureckými fajkami. Ale to by bolo najmenej, že oni tak sedia, kúria a handrkujú, to je najhoršie, že statočného človeka ťahajú na všetky strany, dobre ho neroztrhajú. A kto sa im do rúk dostane, neujde im z nich tak ľahko. Také ponúkanie vari ani v Turci (Turecku) nie je v obyčaji ako medzi Izraelovými potomkami v Užhorode.

Čelom k riečke Uh, nad ktorou sa pekný a pevný most klenie, obrátený je hostinec Ku zlatej korune. Za mostom sa rozprestiera trh (pľac), lebo v samom meste žiadneho pľacu nieto, leda by sme tie úzke a špinavé uličky zaň držali. Na priestore tomto niet ani len jedného poriadneho domu okrem toho, v ktorom sa jednateľstvo Ubezpečovne triestskej^[120] nachodí. Obchod je tu ale dosť hodný. Tu Maďari na sivých voloch a krátkych vozíkoch vezú slivky, broskyne, hrušky a dyne; tam Rusíni stoja pri váhe a dávajú si soľ odvažovať a na malých, ale tuhých koníkoch ako vietor, odvážajú soľ z kráľovskej soliarne. Na druhej strane volá úžerný žid na Rusínov: „Simo, simo, dobri liudi. Mam pipky, dobrij dohan, horiločku, solodku i hürku, mikij chlib — vse za lacnij hroš.^[121]“ A množstvo ľudu sa hrnie k nemu, aby sa dalo ošvábiť,^[122] a on s posmešným úsmechom púšťa do bivného vrecka „lacnij hroš“.

Krik, jednačky, vŕzganie vozov, mrvenie sa ľudu všelijakého veľmi ma zabávalo, najmä keď som si na to pomyslel, že som tu v hlavnom meste rusínskeho národa, v meste tom, kde jeho biskup, statočný Slovan, stráž drží nad ním jako verný jeho arcipastier.

Práve o šiestej som vošiel na východnom konci Užhorodu do čistotného hostinca. Za stolom v obecnej izbe sedelo zo šesť Rusínov vysokého vzrastu. Dlhé čierne vlasy vinuli sa im po šiji až dolu po driek a sivé oči bystro lietali z jedného predmetu na druhý. Počerné ohorené tváre dodávali im akejsi mužnosti. Oblek ich záležal z bielej súkennej kabanice a takých chološní (nohavíc). Na nohách mali novučičké nové krpce, čo je znak nielen u Rusínov, ale aj u Slovákov, že sa vybrali na ďalekú cestu. Medzi plynným rusínskym hovorom sniedali čierny chlieb s repou, ktorá pred nimi obielená a rozkrájaná ležala. V rožku s dreveným dnom mali soľ, ktorou si repu často solili, a zakaždým dobre zapchali rožok schválne k tomu ústrúhaným a o tuho pletený švihár^[123] uviazaným kolčekom. Ja som sa medzitým slušnejšie obliekal, lebo som chcel navštíviť duchovných vodcov národa rusínskeho.

Jeden z týchto Rusínov, priblížiac sa ku mne, úprimným hlasom sa ma spýtal: „Odküd vy, hospodinko?“ Odpovediac na jeho otázku a uspokojac jeho zvedavosť, opýtal som sa ho tiež: „A odküd vy, baťko?“ „Iz Raková od Remet.“ „Ta od Ondavy?“ „Áno.“ „A küd idete?“ „Na molotbu.“ „Ščo doma novoho?“ „Och, hospodinko dobroňkij, neč, lem bida, hürka bida.“ „To neč novoho — Rusini vsi ubohi.“ „Och, nevirujte, Rusini, bahati, no ne shoda. My Krajnjaki^[124] by nebidovali, no panščina i židovňa bereť het červone. I molotba bude paňska i židova — ta Rusin nemaje chljiba čerez cholodnu zimu.“ „A ščo?“ pýtam sa ho. „Lem bandurky (zemiaky).“^[125] Vybral som sa do mesta. Cestou som trúchlil nad úbohými Krajniakmi a z ich úprimného zhovoru som sa presvedčil, že príčina chudoby nášho podtatranského ľudu nie je tak neúrodnosť chotára, ako veľké roboty, ktoré odrábať musí, a hlavne aj nešťastná krčma. V takých myšlienkach pohrúžený, neviem, kde som sa vzal pred farnou cerkvou (kostolom) rusínskou.

Pred farou stáli dve osoby, jedna kňazského, druhá svetského stavu. V prvej som hneď poznal p. Lučkaya, farára (parocha) užhorodského.^[126] Rozlúčil som sa so svojím hosťom a viedol ma starček striebrovlasý do svojej izby. Lučkay je premilý človek. Samá prívetivosť a ľudskosť. Zaviedol ma do svojej bočnej svetličky, kde sa literatúrnymi vecami zaoberá. Práve vtedy písal dejepis (históriu) biskupstva Mukačevského po latinsky. Spytoval som sa ho, prečo nepíše dielo to po rusínsky? Že on vraj píše pre učených a k tomu že je najpríhodnejšia reč latinská. Hľadel som ho presvedčiť, že by dejepis jeho väčší odpredaj a pôsobenie mal, keby bol v rusínčine písaný, lebo by to bol takmer prvý v nárečí tomto a tak dačo nové, vítané. Bolo to inšie predtým, ale sa to veru už teraz môže čakať, že knižky znamenitejšie, v akomkoľvek nárečí slovanskom by ony písané boli, učení Slovania kupovať a čítať budú. A tak by sa nemal čo obávať, že by jeho dejepis ležať ostal. Všetko uznal — to ale neviem, či históriu svoju po rusínsky vydá, lebo už hodne bol z nej napísal. No ale čokoľvek sa stane, ona bude vzácnou pomocou k dejepisu cirkevnému rusínskej cirkvi v Uhorskej zemi. Bude vraj obetovaná terajšiemu užhorodskému biskupovi. Ukazoval mi p. Lučkay aj zbierku národných rusínskych piesní. Prosil som si aspoň jednu z nich na pamiatku, ale som tak obstál ako druhý, nedostal som nič. Dobrý starček taký bol zanovitý v tomto ohľade, že sa žiadnymi prosbami nedal nahovoriť, aby z nich daktorú cudziemu daroval. Chce ich vydať na svetlo, čo nám veru všetkým vďačné bude. Knihoveň jeho je vybraná, a najmä klasikmi latinskými a talianskymi okrásená. Po taliansky hovorí tak ako po rusínsky. Naučil sa tento jazyk na dvore arcikniežaťa Jána, u ktorého bol dvorným kaplánom. Veľmi sa tešil, že Slovák k Rusínom cestuje a že sa vzájomne poznávajú. Rozprával mi jeden prípadok, ktorým ukázať chcel, že učený Slovan každé nárečie slovanské ľahko rozumieť môže. „V Terste vraj, keď som sa tam s arcikniežaťom Jánom bavil, prišla akási žena do sklepu. Predavač Talian ju nerozumel, lebo hovorila jazykom jemu docela neznámym. Ja som bol práve tam, a tak sa obrátil kupec ku mne s tou prosbou, aby som sa s tou ženou dohovoril. I spýtal som sa jej po rusínsky: „Ščo chočete?“ a ona s nevýslovnou radosťou vyprávala mi krajnským nárečím, čo chcela. Kupec sa divil, že ja tiež k tomuto národu patrím, ktorý nie je taký šťastný ako veličizný.“ Dopovedal starec a oči mu iskrili mládenským ohňom. Keď som sa už so „staríkom“, ako sa sám volal, dosť natešil, odobral som sa od neho, majúc ešte navštíviť pána biskupa. Dal mi p. Lučkay lístok k tajomníkovi biskupskému a odprevádzal ma ušľachtilec tento na hodnom kuse, zhovárajúc sa so mnou o zjednotení cirkvi luteránskej s kalvínskou. Horlivý Rusín myslel, že by sa podľa jeho domnenia luteráni skorej mohli spojiť s katolíkmi a Rusínmi ako s kalvínmi, lebo sú vraj bližší svojimi dogmami k prvším cirkvám a zachovali vraj ešte až dosiaľ akú takú krásochuť v obradoch (liturgia). Ja som nemal času o predmete tomto zhovárať sa dlhšie a obšírnejšie s p. Lučkayom, len som mu to povedal, že z tohto zjednotenia na tento čas ťažko dačo bude, najviac preto, že pospolití Slováci v daktorých kalvínskych cirkvičkách v Zemplínskej a Užhorodskej stolici veľmi nedokonalé a nenárodné vychovávanie majú, takže v tomto ohľade Rusíni kalvínskych Slovákov prevyšujú. Prípadok jeden, ktorý nielen mravný stav týchto ľudí, ale aj pomer (relatio) cirkvi kalvínskej k rusínskej veľmi dobre razí (charakterizuje), Vám rozpoviem. V hospode za Užhorodom, ktorú som dnes ráno o piatej zanechal, sadali k večeri traja robotníci. Hostinská prihotovila plnú misu halušiek. Dvaja z týchto nádenníkov, prežehnajúc sa svätým krížom, pošepky sa modlili, ale tretí s prikrytou hlavou, zakľajúc namiesto modlitby a nečakajúc na ostatných, chutne si zajedal. Rusíni dokončili modlitbu a jedli. Spýtal som sa ich, akého náboženstva by bol ich spolurobotník. „Kalvín,“ bola odpoveď. „Veď máte školy, či vás v nich modliť sa neučia?“ „Kedz tam šicko maďarsky uča, ta človek už zabul.“ — Dojedli a Rusíni sa zase prežehnali a pomodlili, len kalvín vstal, a klobúk hlbšie na oči pritlačiac, odišiel bez „zaplať pán boh a buďte zdraví“. Takéto mravy sú následok neprimeraného a nenárodného vyučovania. Lučkayovi dve slzy vypadli: jedna žalosti, že sú títo ľudia takí zanedbaní, druhá radosti, že Rusíni v nábožnosti, zotrvávajúc v rusínskej cirkvi, ku cti slúžia a jej vládu, ktorá len na nábožnosti najpevnejšiu podporu mať môže, na večné veky upevňujú. Čo som aj z rusínskych piesní nemohol od p. Lučkaya nič dostať, teda som aspoň predsa dačo dostal od neho na pamiatku. Zaoberá sa on aj prekladaním Ovidiových Žalospevov, dal mi preklad štyroch veršov, ktoré v rusínskom preklade takto znejú:

^[127]

Mladý Rusín mi ukázal pri stoličnom dome smutno ležiace zrúcaniny luteránskej kaplnky. Luteráni v Užhorode neveľmi musia byť jednomyseľní, že dali tomuto dielu navnivoč prísť.

V biskupskom paláci zaviedol ma rusínsky klerik k biskupskému sekretárovi p. Hadžegovi.^[128] Pán Hadžega je muž jedno 35-ročný, rozmyselný, tichý a vysokovzdelaný Rusín. Kým k biskupovi odišiel a tam sa bavil, ja som sa v jeho knihovni od neho mi otvorenej preberal. Nevýslovná radosť prenikla mi srdce, keď som tu na starých známych natrafil. Tu ma na jednej poličke vítali náš Šafárik, Jungmann, Kollár atď., tam zase na druhej srbský Vuk, Dositej Obradovič^[129] a druhí. Ani poľský Mickiewicz a ruský Puškin nechýbali. Nemeckých klasikov ani nespomínam, na ktorých táto knihovňa je veľmi bohatá. Takúto krásnu knihovňu som neočakával u rusínskeho popa, ktorých nám opisovali ako hrubých a nevzdelaných ľudí. Ako náležite som sa tu o inšom presvedčil. Oproti jeho knihovní visí obraz Clemensa XIV, Pontifex Romanus, qui Episcopatum Munkacsiensem canonisavit anno 1771-mo.^[130] Skazoval mi p. Hadžega aj Quodlibet,^[131] čo on sám ešte ako klerik v tunajšom semenisku zhotovil, v ktorom sa mi najmä kirilské písmená páčili. Keby som sa už predtým nebol presvedčil, že azbuka kirilská nie je písmo barbarské, ako ho daktorí prezývajú, ale také dobré, ako aj latinské, teda by sa to istotne teraz pri videní písmen kirilských kreslených pánom Hadžegom bolo stalo.

Na tie okamženia, ktoré som v zhovore s osvieteným biskupom mukačevsko-užhorodským Vazuľom Popovičom^[132] strávil, nezabudnem nikdy. Lepšieho arcipastiera nemohol dostať rusínsky národ v Uhorskej. Ako je horlivý Rusín, tak je aj horlivý Slovan. Má on takmer všetky výbornejšie diela učených Slovanov. Veľmi sa čudoval tým, čo len za cudzinou pachtia, mnoho si v tom zakladajúc, keď môžu francúzske, anglické, talianske, španielske a bohvieaké spisy čítať, ale o svojej materčine ani počuť nechcú. „Ja,“ hovoril biskup, „obdivujem hlbokú učenosť našich učených mužov, ktorá sa v ich spisoch nachodí. Len odvtedy žijem opravdivo, odkedy sa v týchto výtvoroch ich ducha preberať môžem. Ja sa teším, že sa slovenská literatúra tak zmáha, bude ona mať krásnu budúcnosť.“ Medzi inším bola reč aj o novinách slovenských. Tešil sa z toho veľmi, že si Slováci i orgán verejného života od milostivého kráľa žiadajú a silne bol presvedčený, že ho dostanú a že noviny tieto blahodarne budú musieť pôsobiť na pospolitosť slovenskú, ak len budú, dodal biskup, „písané po slovensky!“ Hovoril, že aj nad Rusínmi svitne krajší deň, ktorý ich k učinlivejšiemu životu prebudí; že dosiaľ prirovnávali Rusína len k divému holubovi alebo tatranskému sokolovi, ale že s pomocou božou a pod milostivým panovaním najjasnejšieho cisára a kráľa, ktorý si za heslo vyvolil recta tueri,^[133] aj Rusíni sa chápu a viacej sa začnú starať o vyšší život ako dosiaľ. Veličizná podobizeň najjasnejšieho kráľa Ferdinanda V.^[134] okrasuje jeho palotu. To je znak, ako vrúcne miluje nielen svoj národ, ale aj jeho panovníka. Osobnosť biskupova je veľmi zaujímavá. Z okrúhlej tváre žiari veselosť a bystrosť, ktorá, ako sa mi zdalo, pochádza z povedomia svedomite vykonaných povinností a pevného rázu (charakter). Na prsiach sa mu ligotá dvojitý kríž. Ale veru aj zasluhuje ozdobu túto, lebo je verný ochranca kríža. Pre svoju horlivosť za cirkev rusínsku mnoho až pretrpel od daktorých zanesencov svojho biskupstva. Písali mu urážlivé listy a mládež mu okrem inšej neúcty zrobila aj mačaciu hudbu. Ale on stojí pevne ako tatranské hory, na ktoré sa jeho palác opiera. Vo svojom obcovaní s inšími je Popovič veľmi zľudný (vlídny). A to mu získalo nesmiernu lásku k ľudu. O tom som sa presvedčil v každej chalupe rusínskej, do ktorej som vkročil na mojej ceste. Po celom Rusínstve len jeden hlas ide o Popovičovi — hlas o jeho dobrote a láske k ľudu.

V hostinci Ku zlatej korune oboznámil som sa s paňou, ktorá bola na ceste do Košíc. Dozvediac sa, že prichádza od Marmarščiny, spýtal som sa jej, či by po Chust jednostaj len číri Rusíni bývali. „Leider grösstenteils Rusnaken,^[135]“ zaznelo mi v ušiach. „To mi je práve milé,“ povedal som, „že budem môcť ten národ v jeho starodávnej vlasti vidieť. Neráčte si myslieť, že by som sa bál alebo že by mi nebolo príjemné pomedzi Rusínov cestovať.“ „Veď sa Vám ani netreba báť,“ prejala slovo pani, „všetky chýry, ktoré o Rusínoch idú a zbojníkmi, zlodejmi a surovým ľudom ich prezývajú, sú v povetrí nalapané luhárstva. Odpustite mi, ak som Vás svojou odpoveďou obrazila. Ja som Vás ľutovala, že sa Vám medzi týmto ľudom neveľmi bude páčiť, ak by ste nevedeli po rusínsky. Keď ale po rusínsky rozumiete, môžete pomedzi Rusínov aj o polnoci bezpečne cestovať.“ Môžete si pomyslieť, ako som sa zaradoval, že daromné boli výstrahy Zemplínčanov a zlé chýry o milých Rusínoch naraz od takej vážnej panej, ktorá v Dovhom, rusínskom mestečku bývala, znivočené boli. Poďakujúc sa jej za radostnú správu a dostanúc od nej list do Chustu, veselej mysli som sa vrátil k môjmu sprievodníkovi.

Statočný Pozdišovčan už na mňa netrpezlivo čakal, lebo ešte chcel v Serednom nocovať. O tretej odpoludnia vyšli sme z Užhorodu. Ohliadal som sa na zámok užhorodský, ten pomník minulej slávy a surovosti. Pred vekmi dobyli ho Maďari a bulharského vodcu Laborca, kapitána tohto zámku, obesili na brehoch potoka, ktorý až po dnešný deň jeho meno nosí. Ale nepočuť už na zámku tomto štrk zbroje a krik víťazov; namiesto toho rozlieta sa teraz pomedzi jeho múry hlas školiarov, hlas to víťaziaceho života duchovného nad životom telesným. V zámku tomto je semenisko pre rusínsku k duchovnému stavu sa pripravujúcu mládež. Tam býva p. Sabo, profesor pastorálky a ostatných výkonných náuk bohosloveckých,^[136] ktoré on po rusínsky prednáša. I pohľad na stoličný dom nebol pre mňa celkom bez potešenia. V Užhorode som sa dozvedel, že v temniciach stoličných najmenej Rusínov a Slovákov sedí. Medzi stopäťdesiatimi rabmi nemáte viacej ako tridsať Rusínov a dvadsať Slovákov. Ostatní sú, ako mi očitý svedok rozprával, všetko Maďari. Rusíni sú takmer všetci z Vrchoviny, hornatej krajiny podkarpatskej. Sedia aj so Slovákmi najviac pre také zločinstvá, ktorých sa v opilstve dopustili. Odstráňme krčmy, zakladajme spolky miernosti a uvidíme, že pomaly sa aj tieto hriechy vykorenia. Maďari že najviac sedia pre krádež koní a pre náročky spáchanú vraždu. Ešte som sa raz obzrel na Užhorod, odoberajúc sa v duchu od rusínskych duchovných vodcov. Zbohom, drahé duše! Do šťastného videnia!

V Mukačeve dňa 25. klasňa

Tatry — Krámiky — Hospodár hlubocký — Nový Klenovec — Seredné — Večerná modlitba — Rusínka — Židovská modlitba — Pohľad na Mukačevský hrad — Uláni

Cesta z Užhorodu včera popoludní viedla nás cez Dravce (rusínsku na ovocie veľmi bohatú dedinu), Lazy (Veľké), Hlubokú a Slatinu (Solotvinu) do Seredného. Medzi Dravcami a Lazmi, roztratenou dedinou rusínskou, pri židovskom chatrnom hostinci, rozdvojuje sa hradská na dve ramená: jedno beží popod tatranské hory naľavo a druhé sa kriví napravo po homokovej rovine k zniačevským mostom, kde sa s prvším zase spojuje a potom rovno do Mukačeva vedie. Ja som si zvolil cestu ľavú, ktorá sa vinie popod Tatry.^[137] Predo mnou sa vypínal vŕštek a na ňom sa belela cesta. Stadeto som sa obzrel na červený Užhorod.^[138] A hľa, predo mnou ležal so svojimi dvojkrížovými vežami a kostolmi, so svojím zámkom a červenými krovmi, akoby ma z diaľky pozdravoval. Ale čože sa to tam ďaleko na obzore černie? Či sú to sivé oblaky a či krútňavy prachu? Vezmem ďalekohľad a pozerám: „Zlaté Tatry! Vitajte mi už po tretí raz na mojej ceste! Kriváň, Králonos, Lomnický končiar! Vy traja mocnári v ohromných Tatrách, ako sa dumno vypínate k belavému nebu! Poznám vás, drahí krajania! Hej, akí ste krásni, ale sto ráz mi je krajší a drahší ten môj národ, ktorý pod vami býva! Hej, tam v lone vašom, tam v tôni vašej bijú ohnivé srdcia za osvetu môjho ľudu. Tu pred vašimi dietkami, zelenými horami užhorodských Karpatov oslavujem ich meno a šťastie prosím od boha ich krokom. Stadeto posielam i Tvoje pozdravenie, osvietený Vazuľ Popovič, ktoré si dal skázať vodcom národa slovenského. Neste ho, tatranské orly, čo sa nado mnou dumno krútite, neste ho Jozeffymu, Chalupkovi, Ferienčíkovi, Hodžovi, Hurbanovi, Kollárovi atď. Mená vaše budú naveky žiť v srdci národa a skutky vaše zlatými písmenami zapíše do knihy svojej história. Kedykoľvek si vás vospolok zrovnávam, zdáte sa mi byť v národe mojom tým, čím sú väčšie a menšie čerene (končiare) v dlhom polokole slovenskej Tatry.“ Takto som sa bol zadumal, keď som zahliadol z takej ďalekosti po tretí raz naše najvyššie Tatry. Dajúc im zbohom, lebo ich už ťažko budeme vidieť na tejto ceste, ponáhľal som sa do Lazov.

Kade človek k Mukačevu cestuje, všade nachodí židovské hostince. Ale veru v nich pre občerstvenie nenájde nič, okrem planého vína a ešte horšej vody. Jedno sa mi ustatému páčilo, že pred každou chyžou je i brezový krámik alebo šiator, ktorý svojou tôňou chládok robí a kde si človek odpočinúť môže. Pod jedným takýmto krámikom, vystaveným oproti Lazom, roztratenej po úbočiach tatranskej rusínskej dedine, čudno mi bolo, že tu, kde sú naše Tatry, taká nanič voda byť môže. Židák sa zamračil, ale Lazania, z ktorých sa zo päť okolo mňa bolo zišlo, smiali sa a istili, že oni dobrú vodu majú. „Áno,“ riekol jeden, „keď v izbe židovskej smrud, tá vodica nemôže byť studena, studenenka.“ A hneď mi doniesol vody, od ktorej som ani pod Kriváňom lepšej nepil. Žid švandrikoval^[139] na „pesi rusínsky národ“ a ja, vyctiac ho dobre a zaďakujúc poslužným Rusínom za vodu, poberal som sa cez háje a pahrbky do Hlubokého. Už som ďaleko bol od krámika, a predsa som ešte vždy počul, ako sa Rusíni smiali a kričali „smrud, smrud“.

Hluboke (Hlboké) je, ako Rusíni hovoria, „selo jak čerevo“ dlhé, bez konca-kraja. Mladý, plecnistý Rusín, stojac na prahu svojho domu, zakýval mi k sebe. Keď som k nemu prišiel, voviedol ma do izby a ukázal na hŕbu sliviek na slame vysypaných, ponúkajúc mi z nich. Pýtal som si z nich za groš a on mi ich nasypal až strach. S týmto synom prírody hneď sme sa spriatelili. Rozprával som mu, skade som a kam idem. Všetko uveril, ale keď som mu povedal, že ja pod takými horami bývam, na ktorých dakedy aj cez leto sneh leží, krútil hlavou ako neveriaci Tomáš a povedal: „To neviruju.^[140]“ Vtom prišla dnu i jeho mladá žena. Bola to bystrá Rusínka. Hneď ma chlebom ponúkať začala a spýtala sa ma, či sa mi jej hospoda páči? A na moju prosbu začala mi ukazovať a popisovať celú izbu. V ľavom kúte izby visia obyčajne v každej rusínskej chyži obrazy svätých. Najviac ale ozdobujú rusínske steny obraz Božej matky a Sv. Nikolaja. Týchto dvoch známych nájdeš i v najchatrnejšej chalupe rusínskej. Medzi obrazmi stojí almarija (prieškrinok), u bohatších maľovaná, u chudobných len z holých dosák. Do nej kladú: knižky, peniaze v mechúroch, sklenice a poháre, ba dakedy visí tam na klinčeku aj britva v kunovej, tchorovej alebo lasicovej kožke. Na stole vždy leží chlieb čistou zásterkou prikrytý a vedľa neho nôž (bičak). Chlebom každého príchodzieho núkajú a veľmi sa mrzia, keď chlebom pohrdne. Okolo celej izby, ako u nás Slovákov, sú lavice, pri dverách na pravej strane pec a za dvermi polica na jedací riad. V komore spávajú mladší a teplú izbu zanechávajú starším. V maľovaných truhličkách schovávajú nedeľné obleky, ktoré často drahé peniaze stoja, a na drúčky vešajú šaty na robotný deň. Keď mi Rusínka svoju hospodu poukazovala, ani jej muž nechcel byť horší a nasilu ma ťahal von z izby, aby som vraj obzrel aj jeho hospodárstvo. Pri každom rusínskom dome je aj cieňa (podšopie), kde si hospodár oracie riady drží a hospodárka trlice a druhé veci. Voviedol ma do stajne, kde som videl statok taký, že by sa zaň ani ktorákoľvek panská stajňa zahanbiť nemusela. Rusíni už samou polohou vlasti svojej ku držaniu statku sú, tak vraviac, prinútení. Ale ich statok je veru aj znamenitý, čo im ani Viedeň odoprieť nemôže. Veľa sto kŕdľov prehnali popri mne Rusíni a Valasi,^[141] a na otázku: „Kudy ženete?^[142]“ vždy „do Vidňa“ odpovedali. V Hlubokom je Rusín nezaopatrený tak poľom na siatbu ako veľkými poľanami, lúkami a hoľami, na ktorých dobytok pásava, a preto sa tu táto haluz hospodárstva tak dobre darí. V Hlubokom temer každý sedliak má pri dome sad bohatý na ovocie, a najmä na slivky; dvor je ohradený plotom a vráta (vorota) sú napospol z lieskových alebo brezových chvojok upletené. Na dakoľko krokov za domom je tatranská hora, ale pri všetkom tomto množstve a blízkosti hôr predsa len slamou majú pokryté domy, čo veru neukazuje na veľkú štedrosť panstva a pilnosť i starostlivosť Rusínov. A predsa oheň zriedka sa strháva v rusínskych dedinách, čo o rusínskej hospodárskej opatrnosti svedčí. Trebárs ich domy zvonku nevyzerajú veľmi „po pansky“, ako sami hovoria, predsa dnuka v nich panuje čistota a poriadok nado všetko očakávanie. Neverte tým škrabličkárom, čo v izbách len skvostný riad a na človeku len vnešnú (externus) uhladenosť hľadajú, ale nie čistotu a poriadok, nie zdravosť a bystrotu ducha, nie úprimnosť a nedoternú prívetivosť — neverte im, keď píšu o Slovanoch. Im je chudoba nečistotou a prívetivosť hlúposťou. Čo sa i nájdu príklady nečistoty medzi Rusínmi, to sú len výnimky od pravidla, ale o celom národe rusínskom to platiť nemôže. Kto o Rusínoch napospol ako o nečistotnom národe píše a chýry roznáša, ten luhá alebo aby som sa po rusínsky vyslovil: „po pesci brešet…^[143]“ Už podvečer rozlúčili sme sa s milými Rusínmi týmito, poberajúc sa k Serednému. „Daj bože dobrú noč“ i „sčasnu dorohu“, štebotala Rusínka a dotiaľ nás vyprevádzala očami aj s mužom svojím, kým sme sa medzi sadmi hlubockými nestratili.

Popri Solotvine, dákej pustatinke, už za tmy sme dorazili do Seredného, vysadeného mestečka od Rusínov a Slovákov, ba aj od dakoľko Maďarov osídleného. Tu sú huty na meďové nádoby, kotly, rajnice atď. Neďaleko odtiaľto je Nový Klenovec, kde sú hámre na železo, v ktorých sami Slováci z malohontského Klenovca sem volaní robia a tu aj kňaza svojho majú. Dokiaľ ešte duchovného otca nemali, odbavoval s nimi služby božie ich pán a majiteľ tejto železnej huty veľkomožný pán Sz.,^[144] a to v čisto slovenskom jazyku. Robotníci ho milovali ako dietky svojho otca. Pekné dávajú svedectvo o jeho nasledovaniahodnom živote ostatné chvíle jeho života. Keď už cítil, že nebude ďaleko koniec jeho, prosil deti svoje, aby na jeho pohrebe po slovensky kázať dali. „Nech moje slovenské deti, moji robotníci a poddaní rozumejú, čo mi kážu na pohrebe! Nech sa oni za moju dušu po slovensky pomodlia. Veď ma oni živili, z ich mozoľnatých rúk mám to, čo mám. To je moja žiadosť a môj ostatný rozkaz.“ Usnul v Pánu znamenitý pán tento a nikto ho tak neoplakal ako jeho Novoklenovčania. Nech mu dá pánboh večnú slávu! Oj, keby takýchto pánov moc bolo pod Tatrami a keby mnohí nasledovali jeho príklad! Hneď by milšie bolo žiť na Slovensku. Ja myslím, že by sa touto cestou najlepšie dala dôvera medzi poddanými a pánmi upevniť, keby predstavení uctili reč a národnosť svojich poddaných. A v terajších časoch nič nie je potrebnejšie vlasti našej Uhorskej, ako táto vzájomná dôvera medzi všetkými stavmi a národmi v Uhorskej. Učme sa všetci z horeuvedeného príkladu uhorského pána, ako treba s ľudom zachádzať. Len prívetivosť, ľudskosť a úcta k reči a obyčajom akéhokoľvek národa môžu znovuzrodiť požehnanú zem našu. Zapíšme si tento príklad do denníka a do srdca nášho hlboko a spravujme sa vedľa neho, veru nám všetkým lepšie bude.

V Serednom dostali sme sa na nocľah ku kováčovi. Ale po biede vyprosili sme si od neho lásku túto. A prečo? Len predvčerom bol prenocoval dákeho vandrovníka, ale na druhý deň na úsvite o ňom a o päťdesiatich zlatých, ako aj o vreckových strieborných hodinkách kováčových nebolo ani chýru, ani slychu! Priam ale ako zvedel, že som nie remeselník, s radosťou ma prijal a hodnou večerou po slovensky počastoval. V dome tohto poctivého Slováka, lebo Slováci ako remeselníci všade sú po rusínskom kraji roztratení, bol som svedkom nemilého zjaviska. Práve som sa do posteleukladal, keď sa deti kováčove začali modliť. Načúvam, načúvam, v akej reči by sa modlili? Ale som dlho zvedieť nemohol, čo by to bola za reč, lebo ju tak nemilosrdne lámali, až ma strach prejímal. Keď už modlitbu dokončievali, presvedčil som sa, že to po maďarsky. „Či vy rozumiete, čo sa modlíte?“ spýtal som sa ich. „Nie.“ „A prečo?“ „Kedz nas neuča.“ „Ale prečože vám to pán učiteľ nevysvetlí, aby ste aspoň vedeli, zač pána boha v tej modlitbe žiadate?“ „Ta pan rechtor beseduje, že dosc, kedz pan boh rozumi…“ Vtom ich matka začala hrešiť, že nač sa teda modlia, keď nerozumejú, a rozkazovala im, aby sa po slovensky modlili. Ale deti neboriatka začali sa veriť, že im pán rechtor povedal: „Dzeci, po uhersky že še mi doma modlice, bo kedz ne, ta vas zbijem; ja čujem každého, či še po uhersky a či po slovensky modli, bo ja mam take uši, čo na dve míľe čuju!“ K tomu vari netreba žiadnej vysvetlivky.

Svitlo utešené ráno dňa 25. klasňa (augusta). Ráno o piatej poberal som sa k Mukačevu. Všade život! Už sa na polnoci zelené Karpaty kúpali v mori slnečnom a nebo také bolo jasné ako rybacie oko. Tie naše sláviky v tých rusínskych hájoch si tak prespevovali, akoby o stávku išlo, kto je z nich lepším spevákom, a tie drobné škovránky, vysoko vyletiac do povetria, vyspevovali „Spievam bohu pieseň“ a zase dolu sa spúšťajúc, štebotali „už neviem, už neviem“. Mnoho ich skackalo a ďubalo pri ceste, akoby zase myšlienky zbierali na nový slávospev svojmu nebeskému tvorcovi. Medzi tou slávou podtatranského rána veselo som stúpal ku zniačovským mostom, stretajúc bystrých Rusínov a sivooké Rusínky s gracami a motykami na pleciach. „Kudy idete,“ opytoval som sa ich a oni, „na robotu,“ odpovedali. Oj, len rob, rob, drahý rusínsky národ, veď vari aj pre teba prídu lepšie časy, kde sa ti robota lepšie ako teraz odplatí. Ale čo je to za smutný spev, čo z tej kukurice zaznieva? To je rusínska dumka, národná pieseň. Počúvam, ale pre krik neďaleko od nás ihrajúcich sa a skákajúcich voliarov nečujem len: „Oj na Tatry! Oj na Tatry.“ Hlas čistý ako striebro opakoval tieto slová nepochybne z dajakej rusínskej piesne. Vtom zazriem medzi kukuricou (tengericou) Rusínku. Priblížil som sa k nej a ona hanblivo zašeptala: „Daj bože dobrij deň.“ „Daj bože dobre zdorovje,“ zaďakoval som, prosiac ju, aby zaspievala tú dumku, ktorú len čo spievať prestala. Ale nebolo možné nahovoriť ju na to. Sotva som ale dakoľko krokov od nej odišiel a ona sa do hustej kukurice utiahla, zaspievala žalostnú dumku:

Krásny jej hlas, dumné zvuky a hlboký žiaľ tejto piesne veľmi ma prenikol. Nadarmo sa chcem rozveseliť, nadarmo chcem zabudnúť na tieto zádumné národné tóny, ony všade okolo mňa a vo mne sa ozývajú, a ako Koľcov spieva:^[150] „Gluboko zapáli v dušje mojej^[151]“.

V chotári tomto žali práve ovos. Na jednej roli vidím čosi čierne medzi snopmi, ako sa hýbe a hlavou hneď dolu, hneď zase hore kýva. Pristúpim bližšie a vidím starého modliaceho sa Žida. Ale jeho modlitba veru aj bola taká potrhaná ako ľud izraelský. Knísal sa a na žencov kričal: „Sčo nežneš? Žať, ljudi, žať! Ty pesi synu,^[152] ščo stoiš?“ A zase mumle a volá: „Ščo hovorite? Nedumaj, no žni!“ Darmo volá takýto syn stroskotaného Jeruzalema s lordom Byronom:

Stojím nad zniačovskými mostami, na chotári stolice Užhorodskej a Berežskej, na zelenom vŕšku. Čo to za homola (mohyla) tam na rovine? „To Mukačevský zámok,“ odpovie môj Pozdišovčan. „Oj, vitaj mi, starký, v novom kabáte! Koľko rokov už ponad tvoju hlavu preletelo? Kto to vie? Počiatok a založenie tvoje si aj Rusíni, aj Maďari privlastňujú. Kto má z nich pravdu? Dosť na tom, ty sa vypínaš predo mnou k nebu s tvojimi vežami ako starodávna mohyla zašlých časov. Kde sú tie časy, keď na tvojom sokorci pohanskí naši otcovia bohom obetúvali? Ty si videl príchod Maďarov a okolo teba sa zhŕňali slávni uhorskí vodcovia; v tvojich palotách panovala dakedy nádhera a skvostnosť! A teraz plačeš nad nešťastnými, ktorých vlastná vina zamkla do chladných a temných sklepov tvojich. Tak sa časy menia, tak tento svet beží.“

Pohľad na mesto Mukačevo zakrývalo mi maďarsko-rusínske selo (dedina) Rakošino. Prekročiac medzu Užhorodskej a Berežskej stolice na zniačovskom moste, krásnou dolinou poberal som sa k Mukačevu. Po úbočiach Tatier visia rusínske dediny, a čím ďalej do lona Tatier hľadíš, tým sú hustejšie. Najkrajšiu polohu majú Ivanovce a Kľačanovo. Práve o dvanástej vchádzal som do Mukačeva a proti mne cválalo na šibkých koníkoch zo tridsať ulánov so zástavkami a akoby sa boli zriekli, naraz zanôtili:

^[153]

Boli to nováci z Haliča, ktorí sa z domu dakde do horných slovenských krajov poberali. Aký srdce prenikajúci, aký smutný, aký zádumný to bol spev! Oj, bratia Rusíni, nebojte sa, veď i tam, kde prídete, nájdete azdaj rodinu! — O Mukačeve budúcne. Do videnia!

V Mukačeve dňa 26. klasňa

Mukačevo — Obed — Monastýr rusínsky — Drohobecký a Jásin — Rusínska liturgia — Cerkov — Rusínska svjatina (sanctuarium) — Zakladateľ mukačevského kláštora — Obidnica

Mukačevo, mesto v Berežskej stolici, má veľmi krásnu polohu. Opiera sa o Tatry a rozkladá sa k poludniu príjemnou rovinou. Mesto samo je neporiadne stavané a nič kremobyčajného na sebe nemá, leda starožitnosť, ktorá z mnohých budinkov dierami vykukáva. Meno svoje dostalo toto mesto vraj od Maďarov. Maďari, ako sa píše, našli pri svojom vpáde z ázijských stepí do Uhier najväčší odpor pri Mukačeve, a preto vraj pomenovali to miesto Munkáš, t. j. pracne vybojované mesto. Toto odvodzovanie (derivatio) mena Mukačevo nájdete v ktorejkoľvek histórii Uhorskej zeme. Rusíni ale inak odvodzujú. V monastýre (kláštore) mi jeden hodný Rusín Mukačevo odvodzoval od „muka“. Že vraj predkovia Rusínov od nepamäti v týchto krajinách bývajúci, nielenže veľký odpor Maďarom robili, v moc bitkách ich poraziac, ale aj po víťazstve Maďarov nad nimi hrozné „muky“ od Maďarov znášať museli, takže boli prinútení rozutekať sa do hôr tatranských a tomu miestu, kde ich nápadníci premohli a mučili, dali meno Mukač t. j. miesto múk. Kto má z nich pravdu, nezáleží mne rozsudzovať. Ja len to mimochodne poznamenávam, že sa mi ostatná domnienka vierepodobnejšou zdá preto, že ľud okolitý rusínsky nikde inakšie nevyslovuje meno tohto mesta iba Mukačevo. Obecný Rusín mi na otázku, odkiaľ by Mukačevo svoje meno malo, takto odpovedal: „Ta ščo? Hev tam na koplji horod. Tam sja mučjať ljudi pid zemoju a v Mukačove nad zemoju, ta to vse muka i bida!“^[154] Musel som sa na jeho nápade smiať a dajúc mu dakoľko groší, ktoré on síce prijať nechcel, mal som to potešenie, že mi veľa rozprával o svojej tatranskej vlasti.

V meste tomto je na trhu (rínku) vždy živo. Na prvý pohľad vidí sa človeku, že je v daktorom hlavnom meste. Tak sa to všetko mrví aj na pľaci, aj v uliciach. Jazykov všelijakých môžete počuť až nazbyt, ale sa rusínčina predsa najčastejšie ozýva. So slovenčinou sa premieňa nemčina a maďarčina. Aj po poľsky a po rumunsky tu i tam počuť. Veľmi je to zaujímavé pásť oči na tejto miešanine rozličných oblekov národných. Poliak v čiernej huni (halena) a v sivých nohaviciach (nogavky), v ľahkých krpciach (karpce) a v okrúhlom uzučkom klobúčku netrpezlivo kričal na svojich kamarátov: „Oj hav že hav chlopci! Bjeržmi te mjachy a pujdžmi.“^[155] A sotvaže to vyriekol, už utekal s mechom, akoby ho prášil, a ostatní už len pozde za ním knísali. Nevoľky mi tu zišla na um poľská nesvornosť a roztrhanosť! Rusíni vo vlnenej čiernej a len po kolená siahajúcej gubani (halena), v širokých gatiach a vysokých hovädzích čižmách, s klobúkmi širokými na hlavách a dlhými fúzmi pod orličím nosom, málo boli odchodní od osmudlých, ohorených Maďarov, iba tým, že mali okolo drieku široké a spiežovými (mosadzovými) spinkami ozdobené remene (opasky) a ustavične hovorili so svojimi ženami. Maďari s oveseným tylom, povoli, z nohy na nohu si vykračovali pomedzi ľudí, len kedy-tedy slovo z úst vypúšťajúc. Zrutný kyjak alebo ligotavá valaška (sekera) im v ruke nechybela. Najobratnejší boli medzi týmito národmi naši Slováci. Ľahké gubky, plátenné nohavky (tak volajú zemplínski Slováci nohavice) a malé krpčeky, veľmi dobré do chôdze, uľahčovali im chôdzu a strašnú horúčavosť mukačevského podnebia. Len mi to čudné bolo, že i v najväčšej spare takmer všetci baránkové čiapky nosia, a preto sú napospol ohorení ako Maďari. Pôvod zvyku tohto nemohol som nikde vykutiť. Ako sú najrezkejší, tak sú najzhovorčivejší. Hľa, tam sa ich dakoľko dohaduje. Prvý: „Ta co? Šmi bul pecdzešat razy tu drahu v Chustu a nikda šmi zbujnika nevidzel; ta ja musím lepši znac jak tot bradač.“ Druhý: „Ta ty maš pravdu, ale kedz on nechce tamadz isc. My mušimi tak tancovac, jak nam Mojžiš zahra.“ Prvý: „Ej verabože ne! Na mu hrišnu dušu, ja še mu za nos vodzic nedam. Idzce š nim, kedz vam dzeka (vôľa), ale vam ta židovska brada prejdze čez rozum. Lepši še vracic z polovici drahy, jako potym banovac (ľutovať). Vracmi še domu!“ Daktorí z jeho spoločníkov sa zabrali a šli za ním, daktorí zase obstúpili žida a chlácholili ho, vraviac, že pôjdu s ním do Chustu tade, kade chce. Vec táto sa takto mala. Židák si najal Zemňančanov (zemplínskych Slovákov) za pohoničov rožného statku, ktorý v Sihoti (Sziget), neďaleko tiského žriedla ležiacej, nakúpiť mal. Doma im sľúbil, že najkratšou cestou pôjdu do Chustu a vedľa toho sa aj zjednal s nimi. Lež v Mukačeve ich už prisiliť chcel, aby s ním túto cestu konali na Berehovo (N. píše po maďarsky Beregszász), kde sa mal s druhým jednovercom spojiť a tak do Sihote cestovať. Aby svoju námeru ospravedlniť mohol a že daný sľub z vážnych príčin zrušiť musí, naluhal a nablúznil pred nimi, že na Koropec, Dunkovicu a Vlachovo je teraz cesta nebezpečná pre zbojníkov, ktorí včerajšej vraj noci tam jedného žida zabili. Židák stál na svojom a nechcel ísť na Koropec, ale na Berehovo, a Slovákom predsa plat povýšiť nechcel, preto sa strhla medzi Slovákmi hádka. Smutne som hľadel na tie otrocké duše, čo sa pred podlým a klamárskym židom tak plazili a udobriť ho chceli. Ale naraz rozveselila sa mi tvár, vidiac prichádzať drába s tými šuhajmi, čo sa nedali židovi šudiť a klamať, ale sa obrátili k spravodlivej vrchnosti, ktorá žida na zaplatenie po Mukačevo zjednaného platu prinútila. Páčilo sa mi to, že Zemňančania namiesto domov odišli k spravodlivému sudcovi, nedajúc sa trápiť a za nos vodáckať od kadejakého žida. Nemôžete si predstaviť, ako na týchto východných stranách potlačilo stav sedliacky židovstvo! A preto som sa tešil zo svojich krajanov, že mali dosť smelosti postaviť sa tomuto šudierovi. Tak, rodáci moji: „Kto má pravdu, nech sa nedá.“ Ej, keby sa všade tak držali moji krajania, hneď by raz toľko stáli, ako stoja! Rozprával som sa o tomto obšírnejšie, ale čím srdce navrie, tým aj prekypí. Medzi touto hromadou ľudstva prechádzajú sa židia v čiernych, až po päty dlhých poľských kabátoch, ruky majúc nazadku krížom preložené a práve tak vyzerajú ako podzemní duchovia. Žida nájdeš pri každom kráme (šiator); vidíš ho všade, kde jednačky stoja; nechýba tam, kde soľ nakladajú; ťahá za gubu Maďara, ponúkajúc mu svoj tovar; prezýva Rusína „hlupij“, keď mu málo dáva za stužku (pantlík), patelat,^[156] kartún atď. Slovom, žid v Mukačeve opravdivý diablik. A Rusín ho inakšie ani nenazve len: „Židovskij čort“.

V hostinci pri obede zišiel som sa s p. L., úradníkom v panstve grófa Schönberna. Bolo ich tu viac z panstva tohto — ale mi vlasy dupkom stávajú, keď si pomyslím na to, čo o Rusínoch hovorili. Nieto vari tej maďarskej kliatby a prezývky, ktorú by na statočných Rusínov neboli kydali. Povedal som im, že sa tomu veľmi čudujem, čo tu od nich počuť musím, lebo že ja podľa mojej skúsenosti od hraníc zemplínskych až po Mukačevo urobenej Rusínov radšej chváliť, ako preklínať, radšej uctiť, ako prezývať musím. Robotnejšieho národa som nevidel od Verchovincov, a to sú sami Rusíni — a keď jesto prívetivejšieho, radodajnejšieho a pohostinskejšieho ľudu od rusínskeho — pravda, len k tým, čo si znajú jeho dôveru statočnosťou a ľudskosťou získať — teda ma zovte nestatočným človekom. „Ja, pane, inakší je tam rusínsky národ okolo Užhorodu, Seredného atď., ale na týchto stranách je celkom zbesnelý,“ povedal jeden fúzatý Nemec, lebo sú títo úradníci najviac Nemci, čo stade zavieram, že títo páni vždy po nemecky hovorili, okrem keď kliali. „No veď sa uvidí, páni moji, mám práve pred sebou cestu cez panstvá grófa Schönberna, a tak budem azda mať aj príležitosť poznať tento zbesnelý národ,“ odpovedal som ja. Zamlčali sa, zadumali sa. A ja som si myslel: „Keby vás, ľudia, počul takto kliať ten starký vo Viedni,^[157] čo tak ozaj junácky zastáva slovenskú národnosť v Uhorskej! Čiže by sa čudoval na týchto hrdinoch pri pohári vína! Mohli by ste pošepnúť drahý L… pánu Č., že keď im tento závrat z hlavy nevydurí, Rusíni na zlú strovu prídu. Veru by sa páni o to svedomite postarať mali, aby na svojich panstvách takých úradníkov držali, ktorí dobre znajú reč ľudu a ktorým viacej leží na srdci ľudská duša ako mizerný grajciar, slovom, ktorí skutkami dokazujú, že sú verní úradníci a úprimní priatelia utisnutého ľudu!“

Nasleduje môj výlet do neďalekého rusínskeho monastýra^[158] (kláštora). Z mostu nad Latoricou vidno pekné stavenie a ešte krajšie zelenými hájmi okrásené vŕšky tatranské, o ktoré sa opiera. Neznal som sa dosť nabažiť za tou krásou. Zrovnával som kraj tento s bratislavským (prešporským), ale prítomnosť zvíťazila. Nieto tu síce ločkavého a zádumného Dunaja, nieto hostincov, z každej márnej vysočiny hosťov z doliny k sebe akoby volajúcich, nieto tej zhonby ľudstva, ale namiesto toho ticho sa vinie utešenou dolinou tatranskou, pomedzi hranice dvoch rusínskych krajinôk Vrchoviny a Krajny, rieka Latorica a na jej brehoch milo si odpočívajú rusínske dediny s ovocnými záhradami. Spomedzi lipových hájov hrdo sa vypína monastýr, akoby panovať chcel nad celým okolím. Za ním háje zrastajú na vŕšky, vŕšky na vrchy, vrchy na hory tatranské a z nich aký utešený je pohľad na zámok mukačevský Latoricou podmývaný, na mesto, na dediny po rovinách rozsypané a na obzor v ďalekosti ohnivými bleskami pretkávaný! Hej, bohatá je naša vlasť podtatranská na krásne okolia, na ducha zachvacujúce výhľady, na zrutné vrchy a hlboké potokmi akoby prepásané doliny! Radosť je žiť pod Tatrami. Druhý chotár, druhá krása!

Cez rusínske selá (dediny) Rosvegovo a Podmonastýr dostal som sa chodníkom do monastýra. Veliké je to budovisko s vysokou bránou a na čele (Front) so 14 zelenými okenicami, ktoré mu veľmi dobre pristanú. V chodbe (Gang) sa prechádzalo dakoľko Vaziliánov (Basiliáni^[159]), ktorí ma veľmi ochotne upravili k ihumenovi (prior) monastýra p. Drohobeckému. V chodbe všelijakými obrazmi vyvešanej započul som maďarské hlasy, ktorých zvuk ale hneď ma opomínal na krátky a chytrý výhovor zvyknuté rusínske ústa, ale aj tie dlhé maďarské samohlásky, čo z rodených úst maďarských zdĺhavo a lenivo tečú ako tichá voda po rovinách, tu z úst rusínskych tak sa bystro liali ako tatranský jarček. Idem za hlasom a nájduc otvorené dvere na izbe ozaj krásnej, vstúpim do nej. V bočnej chyži stáli dve osoby: mladý muž s čiernou peknou bradou a fúzmi a starec tiež bradatý s bystrými očami. Tamten bol ihumen^[160] p. Drohobecký, tento p. Jásin provincialis.^[161] Obidvaja po prečítaní listu od p. Tótha, rusínskeho kňaza v Laškovciach, neďaleko Pozdišoviec, v Zemplínskej stolici, srdečne ma prijali. Nadškrtol som im, že podľa reči nemusia byť Rusíni, lebo len pred dakoľko okamženiami po maďarsky hovorili a človek v domácnosti najradšej sa zhovára v materinskej reči, čo by priam v úrade a verejnosti v cudzej reči písať a hovoriť prinútený bol. „To je pravda,“ odpovedali oni, „že z toho môžete na to zavierať, že je naša reč materinská maďarská, ale ste sa pomýlili. My sme práve čítali maďarský obežný list (currentales literas) a súc s obsahom jeho nespokojní, v maďarčine sme zjavúvali svoju omrzenosť nad ním. My sme ale zato verní Rusíni. Môže v našej vlasti panovať aká chce reč — my sa všade, kde len budeme môcť, stále pridŕžať budeme drahej rusínskej reči. Dosť nás síce drážia a do nás zadierajú daktorí zanesenci, chtiac naše obrady (lithurgiu) z rusínskych cirkví vytisnúť — ale dokiaľ trvá rusínsko-zjednotená cirkev a náš sokolí národ, všade sa bude ozývať staroslovienčina vo svätyniach rusínskych tak, ako sa ozýva latinčina v katolíckych. Každému nechať svoje — to žiada pochop práva. Keď sa môže od rozličných národov našej vlasti žiadať, aby v obchode úradnom maďarčinu potrebovali — prečo by rusínsko-zjednotená cirkev nemohla právom žiadať od svojich jednovercov, akéhokoľvek národa by oni boli, aby v chráme obrady staroslovenské zachovávali? Sami k tomu privolili prijatím rusínsko-zjednotenej viery — keď sa im nepáči viera a liturgia naša, cesta je otvorená k odstúpeniu — my nikoho nesilíme — ale kto je náš, ten musí byť naším i telom, i dušou.“ S týmto výlevom citov týchto pánov kto by nebol býval spokojný? Tak dobre! Kto sa sám brániť zná, ten sa istotne obráni.

Majúc títo páni na starosti napozajtrajší odpust, nemohli ma voviesť do cerkvi (kostola), poslali teda so mnou starého baťka, mnícha vaziliánskeho. Svätynka táto rusínska je už zvonka veľmi rozkošná a zdnuká — nad všetko očakávanie. Šedivý baťko otvoril rachotné dvere a predo mnou vo svojej východnej kráse usmievala sa „monastýrska cerkov“. V starých gotických budoviskách nadíde človeku strach a hrôza, v tomto jasnom prednebí prejme ho radosť a potecha, viera, láska a nádeja! Tam v tých zrutných temniciach romantickosť, tu v týchto svätých rajoch dačo dosiaľ neslýchaného, necíteného, nevídaného panuje — ja by to pokrstil slovanskosťou; tam dlávi človeka duch zamračeného Germánstva, tu ho objíma anjel veselého a jasného Slovanstva! Oj, drahý brat môj! Sem vás, sem do tejto príjemnej svetlosti! Rád by hľadel na vašu rozjasnenú tvár, plameňom strieľajúce oči pri videní takejto nenáročnej, jednoduchej krásy, a to tuná pod zlatými Tatrami v hodnej vzdialenosti od veľkého sveta! Ale poďte, povodím Vás aspoň v duchu po tejto svätynke. Podoby je viac okrúhlej ako dlhej. Na sklepení, podopretom mramorovými stĺpmi je vymaľovaná trojica, súd a vzkriesenie. Steny sú samý obraz a zástavy všelijakými svätými predmetmi okrásené opierajú sa o ne. Najkrajší je ikonostas alebo obrázkový oltár, posypaný takrečeno milými obrazmi zo širokého poľa príbehov východnej cirkve. Tento ikonostas je namiesto záclonky (opony), ktorá skrýva najsvätejšiu „Svjatinu“, tak je po rusínsky zvané sanctuarium,^[162] kde sa posvätná oblátka v zlate schováva pred očami ľudu. Z oboch strán tejto predsvätynovej steny (peredsvjatinovaja stina) stoja pekné dvierka. Pred nimi som zastal, nechtiac ďalej kráčať, lebo mi prišla na um rozprávka istého grófa o svätyni rusínskeho kostola. Rozprával on, že ho dajaký rusínsky pop, už neviem či v Haliči a či dakde na Uhorskej Rusi, nijako nechcel pustiť do sanctuaria, istiac, že ta zo svetských ľudí len sám ruský cár môže vstúpiť a nikto inší. Vazilián vidiac, že váham vkročiť na sväté miesto, riekol: „Nebojtež-sja, tu slobodno stojati, lem ni pered oltarom.“ No, pán gróf, ja som nebol ani cárom, ani grófom, a predsa som bol v rusínskej svjatine.

Naprostred štvorhranného priestoru stojí oltár a na jeho najvyššom trojuholníku ligotá sa zlatými literami napísané „Vonnim Svjataja Svjatim^[163]“ a potom nasledujúca reč Písma svätého: „Imamiže oltar od neh neimut vlasť jasti služašči sjeni, k Evreom 13. v. 10. (Máme oltár, z ktorého nemajú právo jesť tí, čo slúžia v stánku).“ V bočnej sakristii sú obradné obleky, ornáty, atď. Vracajúc sa z tohto svätého miestečka, pristúpil som k jednej zástave s menom sv. Vazuľa (Basilius).^[164] Pod podobizňou jeho stáli reči žalmostove ako heslo tohto svätého a orodovníka kláštorov vaziliánskych: „Prijdete i poslušajte mene. Strachu božoho naučím vás. Ukloni sja od zla. Sotvori blaho.^[165]“ Tu som videl aj obrazy dobrodincov tohto kláštora. Pod jedným stálo napísané Bohdan Teodor Koriatovič.^[166] Tento je zakladateľom tohto monastýra. Prenasledovaný okolo roku 1330 — 40 veľkým kniežaťom Litvinským Oherdom utiekol z Podolia do Uhier k Róbertovi a od neho Mukačevo, Ujhely a druhé zámky ako dar dostal. Tento Rusín položil základ kláštoru, darujúc mu selá (dediny): Bobovište, Lávky a Podmonastýr. Neďaleko od neho visí obraz Dimitrija Ráca, po Koriatovičovi vraj najväčšieho dobrodincu vaziliánov, ktorý r. 1782 zomrel. A to je, čo som sa od šedivého vodiča dozvedieť mohol, ktorý aj s ostatnými pánmi bratmi hlbokú mlčanlivosť zachováva k cudzím ohľadom na kláštorné záležitosti a príbehy. Na prahu cerkvi dozvedel som sa ešte aj to, že kostolík tento premilý roku 1804 bol vystavený. Stoj pevne a dlho, svätynka utešená! Tvoja krása nech vlieva do srdca toho ľudu, ktorý tvoje ligotavé mramory bozkáva na znak toho, že je „iz zemlji mátušky sotvorennij“ a „u zemlju matušku bude položonnij“^[167] a tvorcu svojho hlasno a skrúšene oslavuje — nech vlieva, hovorím, do srdca toho ľudu krásnu cnosť a tichú nádeju budúcich, lepších a preň šťastnejších časov. Odchádzam, ale ktože mi to môže na zlú stránku vykladať, že sa na svätynku túto často, veľa raz obzerám. Na dom rodičovský s túžbou sa ohliadame, putujúc do ďalekých zemí, prečo by som ja túžbou svojou nezalietal do tejto krásnej svätynky!

Prosil som po návrate mojom z cerkvi p. Drohobeckého, aby mi aj inakšie pamätnosti kláštora ukázal, ale mi prosbu moju odoprieť musel, lebo mal moc práce s prípravami na odpust, ktorý na druhý deň nasledovať mal. Sľúbil mi, že mi všetko ukáže, ale len po odpuste, a zavolajúc kláštorného hospodára (gazdu), kázal mu, aby ma dačím počastoval. I to je dobré, myslel som si, ale by pre mňa bolo lepšie bývalo, keby ma dakto bol duchovnou stravou častoval, lebo telesného pokrmu bolo aj v rusínskych selách dosť, ale málo pamätností. V chodbe, ktorou som išiel do obednice^[168] (obidnica, refectorium), do očú mi padli veľké obrazy a zemevidy^[169] tých krajín, kde bola ostatná rusko-turecká vojna. Tu visela podobizeň (portrét) aj jedného vážneho bradatého rusínskeho popa s podpisom týmto: Bastušič, primus praefectus semin. Vienensis Graeco-Catholici anno 1777, aetatis suae 37.^[170] V obednici bolo všetkého dosť a pri výbornej tokajčine pán gazda takým hovorčivým sa stal, že ho až milo bolo počúvať. Rozprával mi so zápalom o krajoch rusínskych a Rusínoch a hlboko vzdychol, keď si spomenul na židov, týchto zvodcov a znemravniteľov národa rusínskeho. „Presvedčíte sa na vašej ceste, že pravdu mám, keď istím, že nič Rusínov tak nekántri a nehubí ako židovská krčma.“ Obidvaja sme sa naraz jeden druhého spýtali, či to ozaj dlho tak trvať bude. Ani ja, ani môj statočný hostiteľ na túto otázku odpovedať sme nevedeli, lebo nieto ešte medzi našimi Mathevov,^[171] ktorí by si za cieľ života položili oslobodenie ľudu z rabstva pijanstva a z neho pochádzajúcich ošklivých hriechov! Sľúbiac jeden druhému, že za ľud žiť a keď dá boh zdravia a šťastia aj pôsobiť budeme, rozišli sme sa azda naveky.

Koropec v noci

Rusalka — Mysle Rusínov o Mukačevskom zámku — Zámok — Príprava na odpust — Hráč u Rusínov — Koropec

„Ej, ešte raz musím pozrieť z vŕšku na okolnú krajinu,“ pomyslel som si, vychádzajúc z rusínskeho kláštora, a hybaj na vysočinu, ktorá sa hneď za monastýrom vypínala. Rozkošná rovina predo mnou! Na rovine zámok ako ukrajinská mohyla. Ďaleký obzor zachmárený. Na východe a západe jasno, hej, jasno ako v raji alebo v kostolíku vaziliánskom. V Mukačeve meste ustavičný nepokoj. Slabé hlasy doletujú ku mne ako šuchotanie listu na rakyte. Stojím pod krásnym javorom a vystrúc ruky, hovorím: „Oj, buď mi pozdravený, kraj rusínsky!“ Vtom zašuchoce dačo za mnou. Bola to Rusínka so svojím zlatovlasým synáčikom. Malý Rusín zľakol sa a začal plakať, ale ja som ho skoro utíšil. Podoba tejto čiernobrvej a sivookej Rusínky priviedla mi na um, ani sám neviem ako, tie v ruskom bájosloví (mythologia) vychýrené rusalky. Spýtal som sa jej teda, či by nevedela dáku poviestku o nich. Rozprávala mi ona, po malom okúňaní a spieraní sa, dosť o rusalkách, menovaných Rusínmi „chaščinnaja dívka“ (lesná panna), ale nič celkovistého, len všetko také kúsky a krátke poviestky, takmer tak, ako to slovutný dr. P. J. Šafárik v Múzejníku českom o nich napísal. Napr. že deti kradnú a potom ich zahrdúsia; na haluziach stromov sa kolíšu, rozpustené, dlhé, zelené vlasy na brehoch riek a potokov umývajú a češú; hádky zadávajú atď. Povedala mi aj dve hádky, ktoré vraj rusalôčka pekným chlapcom zahádala: „Ščo vyššeje od neba? Bih. Ščo hlubšje od mora? Spidok (dno, spodok).“ Čítal som aj ja maloruské hádky v Šafárikovom pojednaní o rusalkách (pozri časopis Musejného rok 1833, zväzok III.), ale je medzi ukrajinskými a týmito veľký rozdiel. V ukrajinských je krásna poézia, dačo milé, rozkošné, jednoduché; v týchto vidí sa mi skryté dákosi vtipkovanie, dáka ihra vlastná národom tým, ktorých už civilizácia pôvodných obyčajov zbavila. Dal by boh, aby som sa mýlil v mojom domnení, ale ja myslím, že na uhorskej Rusi už sa nenachodia starodávne poklady poézie slovanskej v rýdzej čistote. Ja by som sa z celej duše tešil, keby ma dakto z našincov o protivnom presvedčil, lebo mne pre nepríhodné okolnosti nebolo možné zabrať sa do ďalšieho a dlhšieho zbierania týchto pokladov. Ale vy, moji vrstovníci a mladí šuhaji slovenskí, zaberte sa do týchto staroslovanských krajov, a to, čo nebolo možné mne, nemajúcemu k tomu dostatočných prostriedkov, vykonajte vy. Istotne musia Slováci život Rusínov a Rusíni život Slovákov bližšie poznať, lebo ich k tomu mnohé vážne príčiny takrečeno nútia. Keď to zameškajú, premeškali a od seba odstrčili šťastie!

„A ščo to tam na koplji^[172] pered nami?“ spýtam sa dobrej žienky. „Pravda, to Mukačovskij horod?“ „Ano.“ „A ščo vü znate o horode?“ „Ta ščo? Že tam zlych ljudej korolj zatvira. Moja neboha taňka, bih joj dal vičnu slavu, hovorila, že tam naš carj i koroljiv trimajet. A v toť nedavno ljudi povidivaliť v našom selu, že tam i francuskoho korolja došikuvaliť.“^[173] Sotva som sa mohol smiechu zdržať, počúvajúc jej úprimnej reči. Neborák francúzsky kráľ! Čo o ňom furtáci vojaci nahovorili ľahkoverným Rusínom! Lebo, že sa takéto chýry medzi Rusínov najviac od vojakov dostanú, o tom niet pochybnosti. A potom pospolitý ľud moc svojho panovníka a vladára vždy si v tej najväčšej miere predstavuje, dávajúc mu vládu nad všetkými ostatnými mocnármi zeme. Aspoň som sa o tom na mojej ceste v mnohých ako slovenských, tak aj rusínskych chyžkách presvedčil. „Nimaš nad našho kraľa,“ hovoria Zemplínčania a Rusíni: „Naš carj, pravij carj.“ Stadeto teda pochádza, že ľud, nepodvratnú vieru majúc v moc a slávu svojho panovníka, ľahko uverí i tie najčudnejšie a takmer nemožné veci o jeho vláde. Preto aj moja Rusínka uverila, že Jeho Jasnosť kráľa francúzskeho na Mukačevský zámok doviezli.

Čo ja o tom zámku viem, trebárs veľmi nedostatočne, nakrátko Vám poviem. Pán Lučkay, nám už z Užhorodu dobre známy, toto mi o ňom rozprával: „Počiatok zámku Mukačevského siaha do tmavej minulosti. Pán Balajty, v košickej maďarskej Minerve,^[174] chcel Rusínom odňať slávu založenia zámku tohto, istiac, že na tom kopenci, kde teraz Mukač stojí, nebolo nič inšie len oltár na jeho najvyššom sokorci, a v čase príchodu Maďarov do Uhier tam vraj obetovával bohu najvyšší pohanský kňaz. Arpádovi sa poloha tejto vysočiny zapáčila, a preto dal na nej zbudovať zámok.“ Pán Lučkay drží túto mienku za bájku (fabulu). Lackovič, vraj učený Rusín v Sihoti (Sziget), dokázal, že už pred Arpádom Mukač stál^[175] vystavený od Rusínov. V Užhorode bol zámok, na ktorom Laborec, vodca bulharský, Maďarmi zavraždený, kapitánil, akože by teda tohočasná bulharská vláda nebola mala pevnosti v tých krajoch, ktoré by neboli blízke hraniciam cudzozemských krajín. V Chuste, v Sihoti a inších hraničných mestách, ktoré prvý nápad nepriateľov odrážať museli, ležia zámky v zrúcaninách. Prečože si tieto neosvojujú Maďari? O tých hovoria, že boli vystavené Slovanmi a rozrúcané víťaznými Maďarmi! Tak len práve chýrečný Mukač si privlastňujú? Tak je, lebo sú s ním drahé pamiatky a slávne historické príbehy spojené. Mne tu prichádza na um krátke, ale vážne slovo k našim spoluobčanom Maďarom prerieknuť.

Uhorská zem! Sladké a utešené je to meno! Koľko krvi tieklo za slávu mena tohto! Ale tá krv nebola len jedného národa, do svätej zeme uhorskej siakli potoky krvi junákov a sokolov od Tatier a Karpata, od Velebita^[176] a prudkej Sávy,^[177] od Dunaja a Tisy a zo šírych pustatín Dolnej zeme. Maďar ako Slovan, tak Nemec a Valach jednako svoj život obetovali za ňu. Drahá vlasť moja, zem uhorská, vrúcnou láskou bije srdce moje za teba, a tisíc ráz vrúcnejšie by som ťa k srdcu môjmu pritískal, keby spoluobčania moji netajili, že i ja, syn rodu slovenského, mám čiastku v oslávení a bránení teba! Všetci sme dietky jednej matky vlasti uhorskej, a tak máme čiastku v jej dedičstve. Uhorská zem je mať rozličných detí. Tak Maďar ako Slovan, tak Nemec ako Valach sú tvoriteľmi a zakladateľmi jej histórie. Kto daktorý národ z histórie tejto vlasti vytvára, ten vytvára svojich bratov z dedičstva vlastnej matky uhorskej zeme. Ešte aj to bojuje za to, že Mukačevský zámok od Rusínov je založený, že Maďari pri vpáde svojom do Uhier pri Mukačeve podľa anonyma Belae regis notára^[178] najväčší odpor našli, a tak už vtedy Mukač musel byť pevnosť, z ktorej sa Bulhari a Rusíni proti Maďarom bránili. Jednu pesničku Vám musím napísať, ktorú furták Rusín pod zámkom Mukačevským zaspieval, vidiac tam žida s mechom pod pazuchou a s bremjačkom na chrbte:

^[179]

Vracajúc sa z vysočiny, za kláštorom sa vypínajúcej, natrafil som na Rusínov, chlapov ako duby. Stavali oni brezové krámiky, kresali lavičky, zakresúvali koly a kolíky, zbíjajúc ich do zeme, vláčili brezové chvoje a prikrývali nimi štvorhranné krámy. Bolo vám to tu trma-vrma. A každý vám spieval, len sa tak ozýval zelený Karpat. Sreznievskij,^[180] profesor slovanskej literatúry v Charkove, mi povedal, že u nich tak spievajú, že človeka ten ustavičný spev naostatok aj omrzí. „Ja,“ hovoril mi on, „nepoznám národ, ktorý by taký spevavý bol ako maloruský. Koľko ráz som musel z mojej izbičky, kde som pilne robil, napomínať maloruskú chasu, aby už prestala spievať pod mojimi oblokmi, ale ona ešte nato lepšie sa pustila do spevu.“ A ja môžem povedať, že Rusíni, najmä pod Tatrami v dolinách a na úbočiach, nie sú horší od svojich bratov ukrajinských! Všetko vám to aj tu pri robote alebo porozprávalo, alebo spievalo. Ako mladí, tak aj starí, všetko vám je to na jedno kopyto. Hoj, hoj, hojsasa! Zaspieva a zdupčí rusínsky molodec ako kozácky ataman. Počujte ho:

Tak si Rusíni voľkali pri speve a robote. V duchu som si predstavoval tú kopu ľudu, čo sa napozajtra tuná čmýriť bude. Tu bude obrázok (božia) sv. Márie alebo sv. Nikolaja na predaj, ktorý si Rusín odnesie do chalupy, ležiacej v tichej doline tatranskej; tam budú medovníky, horivka (pálenka, bodaj sa prepadla) a jedlá pre lačných. Celé dva dni v sobotu a v nedeľu má trvať odpust. V sobotu bude spoveď a v nedeľu sv. večera. Starý vazilián, čo mi kostol ukazoval, už dnes ostal spovedať vysokorastlého Rusína. Odpust tento mnoho prináša kláštoru. A preto aj p. Drahobecký aj ostatní páni bratia mali veľa starostí a málo času pre cudzieho človeka na ukázanie celého kláštora. Pravda, ja som im dať nemohol len dobré slovo!

V malej židovskej krčme sedelo dakoľko vojakov a obecných Rusínov. Ctiac i tu rozličné strany rusínskeho života pozorovať, už na ceste do Chustu postavený, uchýlil som sa do tejto opravdivej krčmy. Rusíni a Poliaci, lebo vojaci boli číri Poliaci, tak sa zhovárali ako bratia. Tamtí po rusínsky a títo po poľsky. No, pomyslel som si, to ti je pravá vzájomnosť. Poďte sem vy, čo ju zapierate a tajíte, a tento príklad vám len musí oči otvoriť. Za dlhým stolom sedel žid s kartami v rukách a prehadzoval ich, akoby sa bol sám hral. Mladý Rusín zavolá naň: „Židko, mišaj meni.“^[185] A židák vzal tri karty, kázal Rusínovi, aby si ktorúkoľvek z troch vybral. Potom tie tri karty pred jeho očima miešal, prehadzoval, dolu lícom položil a naraz mu kázal uhádnuť tú, ktorú si bol vyvolil. Rusín vždy položil groš a prehral. Už sa tak ďaleko pustil do hry, že z jedného zlatého nič nemal, ba aj šatku z hrdla, opasok a klobúk bol prehral. Už čižmy začal vyzúvať. Vtom sa naraz zvrtlo šťastie. Rusín nielenže všetko naspäť vyhral, ale aj židáčka ešte dobre obohral. Mňa nezaujímala tak hra ako náruživosť Rusínova. Bolo vidieť na tvári jeho hneď radosť, hneď zúfalstvo, a predsa sa len hral. Tu som zase videl nový príklad, že v slovanskom ráze (charaktere) dve krajnosti medzi sebou bojujú. Alebo nepremožiteľná svornosť, alebo zaprisahané nepriateľstvo. Tá ich viedla k slobode, toto k otroctvu! Najčistejšia láska k národnosti na jednej strane, najpodlejšia zrada vlastnej krvi na druhej. Tuto krásne príklady miernosti, tam najhnusnejšieho opilstva. V tamtej obci obraz rozkošnej majetnosti a poriadku, v tejto pri rovnakých okolnostiach nevýslovnej núdze a chudoby. V tomto Slovanovi božská nadšenosť, v tamtom nízky duch, čo sa pred každým postupne plazí. V mládencovi tomto žije smelosť a udatnosť a v tamtom rovnakého veku stvorení — hlivie škaredá bojazlivosť. Tento za pravdu ani prstom nepohne, tamten aj dušou, aj telom ju zastáva, hoc aj zná, že pravda oči kole. V tomto sa búri nesmierna náruživosť a v tamtom: „Srdce nebije ani k hriechu, ani k cnosti.“ Dobre povedal náš slovutný vlastenec poludňoslovanský: „Slovák ili najbolji ili najgori.“^[186] A to sa mi zdá platiť o celom Slovanstve. Čo z týchto dvoch krajností vykvitne, nebudem hádať. Vy, géniovia slovanskí, národní veštcovia, veštite nám. Čo zmieri tieto dve krajnosti v národe našom? A z tohto ich zmierenia ako zo strediska čo povstane? Veštite, veštite nám a my poslúchneme veštbu vašu!

Práve bilo sedem hodín, keď som sa ešte raz obzrel z neďalekého vŕšteka na Mukačevo. Hlboko sa vtlačil jeho obraz do mojej pamäti. Veselým krokom putoval som na noc do Koropca,^[187] osady jednu hodinu vzdialenej od Mukačeva. „Wünsch guten Abend!“^[188] poklonil som sa vysokému Švábovi, ktorý so sekerou na pleci a s hrabľami v ruke domov sa vracal z vinice i so ženou, maličké švábča na chrbte nesúcou. „In Ewigkwit Amen,^[189]“ zaďakoval on. Že z Rakúskej pochádza, vďačne mi povedal, ale na nocľah prijať ma vonkoncom nechcel. Ej, myslím si, to je neveľmi dobre pre mňa. V slovenských a rusínskych dedinách dosiaľ mi nocľah núkali, so všetkým ma pohostinský zaopatrujúc — a tu len do dediny vchádzam a už neviem, či nebudem pod holým nebom nocovať. V osade samej, ačkoľvek som takmer celú dedinu zbehal, dostal som sa po biede k dákemu žmurkavému, krátkozrakému Švábovi. Do malej izbičky svietil jasný mesiačik, takže som si ceruzkou pekne-krásne list tento zväčša napísal, usporiadanie a rozšírenie jeho budúcnosti zanechajúc. Bol som aj ustatý. Švábkyňa teda hodila trocha slamy na zem a ja, položiac päsť pod hlavu a hľadiac na mesiac dnu oblokom na mňa svietiaci, zaspal som ako v oleji, povediac skorej v duchu všetkým drahým a milým a medzi nimi istotne aj Vám pri tichom Dunaji, dobrú, dobručičkú noc.

Pri Dunkovici dňa 28. klasňa

Švábsky osadník — Rusíni putujúci na odpust — Fogaraš — Zlopovestná hora — Obrazy dunkovické — Bieda berežského Rusína — Köby Rusín nepüv — Fígle židovské

Dobré ráno, brat môj radostný! Od zeleného Karpata, sediac v ľúbeznom chládku brezového krámika, posielam Vám v duchu tento ranný pozdrav. Jak mi je tu dobre, jak mi je tu príjemne medzi svojím národom! Teším sa, že sú mi za chrbtom tie švábske osady a tu pod jasným nebom, medzi zelenými horami, medzi Slovákmi a Rusínmi žijem a hoviem si ako slobodný kozák, keď si voľká po víťaznej bitke. Hej, tak mi je ľahko okolo srdca, že by vyletel ako rusínsky sokol nad tie večne zelené tatranské hory a prial by celému slovanskému svetu: dobré ráno! Dobré ráno, Slovania!“ Rezko sa do práce za národ váš, ktorý dosiaľ ešte leží v temnostiach nočných. Čo sa tam daktorí prebrali — to je ešte málo. Jedna lastovička nerobí leto. Život duchovný musí nás preniknúť a osvietiť všetkých tak, ako to božie slničko svieti teraz na celý svet.

Nechce sa mi tieto myšlienky pretrhnúť — také milé, také utešené, také radostné pre srdce slovenské. Ale čo robiť, aby bol list môj celý, musím sa vrátiť naspäť do švábskeho Koropca, kde som prenocoval. Utešené ráno kukalo na mňa cez nízke oblôčiky, akoby ma duriť chcelo z tej tvrdej slamy. Ej, tvrdá bola, tvrdá ako kameň, ale to by nebolo ešte tak zle bývalo, keby ma cez noc nebolo inšie trápilo. Ale o tom potom. Čo som večer za tmy vidieť nemohol, to teraz na bielom dni predo mnou ležalo. Malý, obielený domček, čistotnejší zvonka než zdnuká, stojí obrátený štítom k hradskej ceste a za ním dlhá stajňa so šiestimi dvermi, cieň (podšopie) a stodola, všetko jedno popri druhom. Švábkyňa suchá, vysoká, práve takej podoby ako tie popolnice v Bratislave (Prešporku), čo do dvorov volajú „an Aschen“,^[190] ukázala mi prednú svetlicu a bočnú izbu. V obidvoch izbičkách vysoko postlané postele, ligotavé stoličky a truhly (Komotkasten), kamná z liatinového železa, ktoré v hámri schönbernskom uliali.^[191] Má teda takmer každý Šváb aj prednú a zadnú izbu a okrem toho ešte kuchyňu. To je veľká nádhera, keď ešte to poviem, že má aj dve komory so štyrmi posteľami. A predsa je pán Šváb nespokojný so svojím stavom. Počujte ho, ako sa žaluje na celý svet. Šváb: „Dnes bude pekná chvíľa. Hej, budeme môcť hodne robiť.“ Ja: „Ale sa vám robota aj dobre spláca.“ Šváb: „Oj, božechráň! Čo si psotne zarobím, to mi svet vezme.“ Ja: „Akože to môže byť?“ Šváb: „Cisár pýta a viete: že dajte, čo je cisárovo, cisárovi a čo je božieho, bohu. Zemský pán žiada a nad to ešte aj jeho úradníci, fiškáli, advokáti, a bohviekto.

Dnes alebo zajtra musíme navnivoč prísť.“ Ja: „Vaše izby, stodoly, sypárne, stajne sú ale plné. Neukazujú na biedu.“ Šváb: „Hej, plné, ale človek má deti a tie chcejú tiež žiť. Povedám, jedným slovom, zlé časy sú na Švábov.“ Nechcel som sa viacej s ním hádať, lebo už bol celý v ohni. Neviem, či zo zvyku a či pre slabosť očú tak ukrutne žmurkal a krútil očami a hádzal rukami, akoby sa mi bol chcel do vlasov nanosiť. Vedel som, kam to všetko smeruje, aby som mu, rozumie sa, dobre zaplatil za tú lásku, že som mohol uňho na holom spať. A z celého srdca sa tešil a usmieval, vidiac, že dačo jeho žene dávam. Vyprevadil ma až pred vráta a volal za mnou, aby som prišiel k nemu, kedykoľvek chcem na nocľah — rozumie sa, za peniaze. Dobre, dobre, myslel som si: na svätého Vida až nebude nikda! Nemyslite si ale, že azda pre tých dakoľko grošov, čo som Švábkyni do ruky pustil. Ej, veru nie. Ale pre veľkého a strašného nepriateľa — smradľavé ploštice. Celú noc ma hrýzli až strach! A to tá vychválená a do všetkých štyroch koncov sveta vytrúbená čistota švábskych budinkov! Len raz v živote mal som takú hroznú noc, ale ju neprajem ani svojmu zakliatemu nepriateľovi. Radšej vidím prostotu a chudobu v izbe, ako pri všetkej vnešnej nádhere a ozdobe — taký smradľavý hyd. Tento nocľah mi všetky švábske osady znechutil, cez ktoré som sa k Dunkovici poberal, lebo ačpráve naoko pekné vyzerali, nazdal som sa, že všade plno ploštíc. Nikto mi to nebude za prepiatosť pokladať, kto už bol v podobných okolnostiach, Berezina, Lalovo, Žofia, osady švábske, poriadne vystavané, pekné, s bielymi domkami, širokými ulicami netešili ma tak ako včera večer Koropec, dokiaľ ma ploštice nepresvedčili o pravde toho nášho porekadla, že Cigán pod červeným dolománom má čiernu košeľu. Charakter švábsky dá sa z toho dobre poznať, že Šváb namiesto toho, aby synovi pred ľahnutím do postele rozkázal sa pomodliť, káže mu opáčiť stajňu, stodolu, sypáre atď. Či je nie pravý potomok otca Nemca, od ktorého pošlo príslovie: Herendienst geht vor Gottesdienst (Robota panská je viac ako služba božia).

Od pamätného Koropca cez hory a doly, dubové háje a milé rovinky poberali sme sa cez nasledujúce dediny do Chustu: Berezinu — švábsku osadu, Lalovo — miešanú, Žofiu — švábsku, Fogaraš, Zaluž, Dunkovicu, Silce, Holičja, Vlahovo a Veľkú Kopaňu — číre rusínske selá. Všade sme stretali Rusínov, putujúcich na odpust do Mukačeva. Spievajúc hrnuli sa cez dediny a sväté zástavy dumne zavievali nad nimi. „Pomiluj ni svjata Mária!“ tak nábožne, tak krásne sa ozývalo a rozlievalo popod ohlasujúce sa Tatry. Mužovia napospol fúzatí, vysokorastlí, tvárí plných, očí najviac belasých (modrých), zriedka čiernych. Ženy postavy strednej, údov tuhých a tváre ako ruža. Spopod čiernych obŕv usmievali sa dve nevyrovnané u tejto sivé a tamtej čierne plamenné oči. Nie som ja z tých, čo odvracajú svoje oko od podobných svätých pútí. Veď aj Gréci, ktorých za najvzdelanejších držíme, putovali na Olymp. Turek má svoju Mekku a Medinu a Žid mal svoj Jeruzalem, kde si aspoň raz za života byť žiadal! Naši slovanskí otcovia na Baltickom mori mali svoju Arkonu s mocným Svantovítom,^[192] do ktorej nábožné cesty konali vtedy, keď jej sláva ligotala sa ešte nad morskými vlnami. Prečo by aj Rusín neputoval raz za života k obrazu božej matičky do utešeného kostolíka mukačevského alebo do hocktorého druhého? Prečo by sa nešiel potešiť do vaziliánskeho kláštora s prívetivými otcami, ktorí jeho chyby a ľudské krehkosti láskavo vypočúvajú a v mene božom aj odpustia? Prečo by neprijímal božie telo pred obrazom tej Matky božej, ktorú ešte v kolíske vzýjvať sa naučil a ktorá je s jeho myslením a pôsobením, teda s jeho celým životom nerozlučne spojená? Načo sa z toho vysmievať, ako som to, bohužiaľ, od tých dosť ráz počul, čo prípisy posielajú k Jeho Jasnosti, aby v susednej krajine ľudskejšie nakladali s cirkvou zjednoteno-gréckou? Doma sa vysmievať z obradov náboženských rusínskej cirkvi a inde ju chcieť zastávať — či je to nie vec čudná a smiešna? Naši ľudia takým hovoria: Ipse, vtipse, chyť sa za nos! Duch slovanský žiada, aby sa uctilo všetko, čo je kmeňu daktorému sväté a vlastné. Ak ja nechcem, aby sa dakto z môjho vysmieval, tak nemám ani ja dotkýňať sa najsvätejšieho presvedčenia druhého k akejkoľvek by cirkvi patril. Ale komu je ľahostajné jeho vlastné náboženstvo, tomu neplatí nič žiadne druhé a naopak. Pošťastí sa azda budúcim Slovanom i v ohľade tomto nebeský súzvuk uviesť, aby tak bola svornosť duchov. Dal by boh!

Vo Fogaraši ma vďačne prijal pán K., úradník na železných hutách schönbernovských. Je to milá, pravá slovenská duša! Z jeho ohnivých slov a skutkov som poznal, že rusínsky národ veľmi ľúbi a práve preto s ním aj po ľudsky nakladá. V Zahatí, dedine rusínskej medzi zelenými horami ticho ležiacej, toho pána mi veľmi chválili Rusíni a zvediac, že by som bol jeho krajanom, nasilu ma pálenkou častovať chceli. Ej, keby bolo moc jemu podobných medzi týmto potlačeným národom! Veľké šťastie sú pre ľud dobrí predstavení — ale jeden jediný zlý je preňho horší ako morová rana.

V rusínskom kraji sú všade popri ceste v istej vzdialenosti kríže umučeného Spasiteľa sveta, ale všade s krásnym zlatým nápisom v kirilčine: Jezus Nazareckij Carj Židovskij. Z Fogaraša išli sme cez hustý a dlhý dubový háj, v ktorom sme čírych v gubajkách oblečených Rusínov a krásne odiate Rusínky stretali. Putovali do Mukačeva na odpust. Po ceste viachodinovej dostali sme sa cez túto horu a v nej vystavené Zahatie k Dunkovici. Tu som sa pod brezovým krámikom vystrel pohodlne na lavicu a tešil som sa, že v tejto len zo zlých chýrov zemplínskych priateľov poznanej dlhej a bujnej dubine bezpečnejšie sa cestuje než z Pešti do Budína! A predsa Rusínov do takého zlého chýru priviedli ničomné rajky (ohovárky)! Dobre je nebyť ľahkoverným, keď ide o dobré meno a česť daktorého národa, ale najlepšie je presvedčiť sa o protivnom a poznať stav ohováraného ľudu. Tak sa môžu potom brať na váhu reči inších a smelo sa im môže ako luhárom napľuvať do očí! — Chtiac čím skorej prísť do Chustu v tej nádeji, že tam dajakú príležitosť dostaneme do Sevľuša v Ugočskej stolici a do zatiských krajov, bol by rád dostal rusínskeho voziara. Pán žid sa hneď podvolil za slušnú odmenu (ako sa vyslovil) dať mi v najbližšom selu zaopatriť „eine flinke Gellegenheit!^[193]“ Dokiaľ synovec jeho bežal do dediny, ja som pozoroval prítomnosť a daktoré obrazy na pamiatku som si do denníka poznačil.

Sedím v občerstvujúcom chládku. Dubová chrašč, ako Rusíni horu menujú, zakrýva svojou hustinkou ako dajakou zelenou záclonkou výhľad na poludnie; na kopenci k východu vidíš malebnú Dunkovicu, dedinu rusínsku, ktorej stará a strakatá, na spôsob starodávnych ruských veží vystavaná podoba zdá sa hovoriť o časoch minulých; na polnoci pod zlatými Tatrami zazrie akoby po krásnej doline rozsypané domy, príbytky to našej drahej rusínskej rodiny, a západ, od ktorého som prišiel, kryje zlopovestná hora. Hradská mrví sa ľuďmi. Užhorodci a Zemplínčania ženú tučné voly z chustského jarmoku, ktorý ako dnes, aj včera bol. Tam zase prichádzajú s batôžkami a bielymi ručníkmi na hlavách ženičky, a to Rusínky idúce na odpust; tu okolo krčmy sedia alebo na tráve ležia Slováci a Rusíni, zhovárajúc sa ako bratia a skleničkami si štrngajúc a zdravkajúc „Daj bože na zdravie“ a „Daj bože zdorovičko.“ Čo to prichádza tam od strany poludňajšej? Drevený vozíček s vŕzgavými kolesami. Dva nízke volky zapriahnuté v ťažkom jarme lenivo ho ťahajú za sebou. Na ňom sedia, ačpravda je máločo väčší než kočík pre panské deti, napredku dvaja fúzatí chlapi a za nimi dve ženy čierne ako chmára. Z bokov vozíka viseli a trčali všelijaké caparty a randy.^[194] „Čo to za ľudia?“ spytujem sa. „To Maďari iz Novogo Sela (Ujberegfalu). Iduť do kupel pid Tatry,“ odpovedajú Rusíni. No, myslel som si, to by vari mohol byť živý obraz príchodu Maďarov z ázijských stepí a pustatín do Uhorskej! Sotva tento výstup pominul, už tam, hľa, nasleduje druhý. Drevený vozík, ale omnoho väčší od maďarského, letí ako strela! Muž so ženou a malým synáčikom, ktorý kričí „hisa! hisa!“, sedia v ňom a pozdravujú z neho dobrých známych pozdravom rusínskym: „Dajbože zdorovičko!“ Žid na nich volá: „Kúd, kúd báťuško?“ a Rusín so smiechom odpovedá „śvitom“. Potom pľasne bičom, honí drobné koníky, len sa tak kúri a za ním hľadiaci Rusíni jeden druhému, hlavami kývajúc, povedia: „Tot Ivaš, to pravij čort!“ Aký to rozdiel medzi Rusínom a Maďarom berežským! Tento rezký život sa mi veľmi páčil. Kdekoľvek spočinulo moje oko, všade život! Tu okolo mňa pred tvárou toho tisícvekého Karpata, medzi dvoma v Beregu a Marmarščine najľudnatejšími mestami Mukačevom a Chustom toľko života, spevu, kriku, hnevu, lásky, priateľstva — nečakal som ani v snách! A keď som s radostnou tvárou hľadel na túto trmu-vrmu, nevoľky mi prišiel na um obraz mravenísk po slovenských hájoch. Ale hýbanie toto bolo len telesné — život duchovný nežiaril ešte z tváre tohto krásneho, ale zanedbaného ľudu! Ej, ale príde čas, keď sa ozývať budú zelené tatranské hory piesňami národa osvieteného, vzdelaného, slávneho!

Rusíni a Slováci sa spopod krámika rozišli na rozličné strany. Ostal som len s dakoľko šedivými Rusínmi z Dunkovice, ktorí si horivku popíjali. Boli najlepšej chuti — že by opití boli bývali, to povedať nemôžem. Ja som sa prikmotril k nim a pustil som sa s nimi do rozprávky, ktorú Vám, ako priateľovi ubiedeného ľudu, tuto zdeľujem, lebo verím, že ako mne, tak aj Vám, ba hádam ešte väčšmi leží na srdci vzdelanosť, lepší stav a šťastie slovanského národa. Počujte biedu a ťažobu Rusínov. Starý, šedivý Rusín sedí neďaleko mňa, striebrovlasú hlavu o pravicu si podopierajúc, na moju žiadosť, aby mi dačo o stave Rusínov rozprával, vysúknuc dva razy biele fúzy ako sneh, začal hovoriť takto: „Či vidíte na polnoci ,tatranské horü‘? Vysoké sú to vrchy, ale väčšia je naša bieda, často durká po nich hrmavica a ligoce sa blyskavica, lež časté sú aj tie búrky, čo nad Rusínmi durkajú. Ja mám už, chválapánubohu, osemdesiat rokov, ale si žiadam od Hospodina mäkšiu posteľ v zemi, ako som ju mal na zemi. Osemdesiat rokov, dlhý to kus času, a Tatry sú len také vysoké, ako boli azda na počiatku sveta, ale ani biedy Rusínov sa neumenšili, ba veru tak sa mi vidí, že rastú a onedlho azda vyššie budú než tie Tatry. Od môjho detinstva vždy som od zlatej zory až do tmavého večera každučičký každý robotný deň robil ako kôň, a predsa som k ničomu prísť nemohol. Daň, panština, stoličné, dedinské, kňazské, dom, žena, deti, žid, krčma — moc potrebujú. „Rusín robiť no nemožeť sja dorobiti!“ A keď nemôže všetko vykonať a dlh nesplatí, hotový dereš:

^[195]

Tak si zaspievajúc, pokračoval: „Och bida, hürka bida^[196] na śvitu Rusinam. My potom zo zúfalstva, aby sme zabudli na tú psotu, hľa, takto sa napijeme tej horivky (pálenky),“ a vezmúc skleničku do trasľavej ruky, vypil ju na moje zdravie! Ja som im predstavil a vysvetlil, že zle robia, keď z biedy pijú, lebo tým ešte väčšiu biedu na seba uvaľujú. Dal som im naučenie, aby sa učili s tým, čo si psotne zarobia, hospodáriť, lebo že je veľká cnosť vedieť si zahľadať, ale väčšia je znať si zahľadané zavarovať. (Keď som im to hovoril, kyvkali hlavami, prisviedčajúc.) Povedal som im, že oni pri všetkých výdavkoch na kráľa a pána, na obec a kňaza, môžu predsa dačo trebárs i po biede na stranu odložiť, a keď aj to nie, teda aspoň poctivo a spokojne vyžiť. (Ale oni vrtili hlavami a hovorili: lahkie slova, ťažka robota.) „Len vy pracujte,“ pokračoval som ďalej, „čo i v potu tvári, a prácu si radšej vašim dumnovelebným spevom ako horivkou osladzujte, lebo vás pálenka zabíja a pred svetom do zlého chýru privodí.“

Vtom sa ozve druhý Rusín: „Och, köby Rusín nepüv, ta židy na bidu, na hürku by prišli; bo Žid nechoće robiti, to psota, ta Rusín robiť na žida, na seba i na cilij śvit.“^[197] „Či mi nebudete mať za zlé, keď vám ja pri tejto od vás zavdanej príležitosti horkú pravdu poviem,“ spýtal som sa ich. „Och, za cilij śvit ni, lem hovortež.“ „Vy Rusíni sami ste si na príčine, že nie len seba, ale i žida živiť musíte. Ktože vás k tomu prisiliť môže na božom širokom svete, aby ste vy na žida robili? Nikto. Vy sami dobrovoľne robíte naň. A prečo? Aby ste si mohli v nedeľu alebo v druhý sviatočný deň pri židovskej otrave pohovieť. Človek má vlastnú vôľu, podľa ktorej môže to robiť, čo za dobré uzná. Či by nebolo od vás rozumnejšie, keď už i „na sebe i na cilij śvit“ robiť musíte, aby ste sa zariekli robiť aspoň na žida? A to ľahko vykonať môžete. Ukážte pevnú vôľu, že viac opojné nápoje píjať nebudete — a židia sa potom aj roboty lapať budú. Alebo si aj inakšie pomôžte. Veď je to vo vašej moci prenajať krčmu a z nej žida vyduriť. Lapajte sa i vy nielen obchodu s volmi a druhým dobytkom, ale aj kupectva s drobnejšími vecami. Žid predáva, čo len chcete: bryndzu, slaninu, chlieb, soľ, víno, pálenku, pivo atď. a vy to všetko od neho za drahé peniaze kupovať musíte. Bez žida sa doteraz v dedine zaobísť neviete, ale usilujte sa, aby vám nebol potrebný; predávajte a kupujte sami tie veci, ktoré sú vám v dedine potrebné, a tak vaše krvavým znojom nadobudnuté peniaze nepôjdu do židovského vrecka, ale do rusínskeho. Slováci, vaši bratia čo bývajú v Nitrianskej a či Oravskej, Liptovskej a v druhých stoliciach, už sú v tomto ohľade nie takí trhani ako vy. Tam sú kresťania hostinskí a obchodníci. Držia soľ, chlieb, víno atď. a napospol veci k potrebe každodennej patriace. Aby žida, čo ich veľmi kazil, vytisnúť mohli, zriekli sa už neviem či v Nitrianskej a či v druhej stolici, že ani jeden hospodár z ich dediny od žida nič brať nebude. Kto vám to môže zabrániť, aby ste si všetko len od svojich spoluvercov a krajanov brali. Bližšia je košeľa než kabát. Bližší je Rusín Rusínovi ako židovi.“ „Pravda, pravda,“ istili Rusíni, hlavami kývajúc.

„Mňa tiež bol žid na skazu priviedol,“ ozval sa ten striebrovlasý starký, čo mi biedu Rusínov krátkymi, lež ohnivými slovami opisoval. „Akože je to, baťko?“ spýtal som sa ho. „Nič viacej som mu nebol dlžen 50 zl. Prinesiem mu ich raz, ale „židovská lisica“ naspäť mi ich vnútila, žeby som si ich vraj len zadržal aj za dva roky, iba aby som mu pod zmluvu krížik napísal. Ja blázon, ako statočný človek, dal som sa prehovoriť. Ale čo sa ti mi nestane o dva roky? Pred mojou chalupou zastane kočík. Stoličný pán a žid zliezajú z neho. „Vazuljku egzekúcia,“ hovorí prísažný a žid sa usmieva. „Ja som židovi nedlžen len 50 zl. a tie mu hneď aj s úrokmi vyplatím,“ odpovedal som ja, očami na žida strieľajúc. Mal som dva krásne voly, dnes by ich za tristo zlatých nedal. Vyviedli aj odviedli ich! A ja som plakal ako malé dieťa. Ale mi ich ani plač, ani pravota, ktorú som proti židovi začal, nenavrátili — bo žid vedel mastiť a ja som nemal len pravdu a boha za seba.“ „Nuž a akože sa to stať mohlo?“ opýtam sa ho. „Žid na úpis (zmluvu) napísal namiesto 50 150 zlatých a po dvoch rokoch mu dal zobrať.“ Dopovedal a ešte mu aj teraz v očiach slzy stáli — biednemu starkému! „Stade ste sa mohli naučiť, ako židom veriť treba. Keď so židom dačo máte, vždy sa poraďte svojej vrchnosti alebo druhých rozumných a skúsených ľudí, lebo inakšie vše v blate ostanete.“ „Och, hospodinko, ta i ty so židmi trimajuť,“ skočil mi do reči Rusín v najlepšom veku. „Ja som bol dlžen židovi 5 zl. a „židovská boroda“ (Rusíni majú všelijaké prezývky pre židov, takže keď medzi zhovárkou povie žid, druhý raz už prezývku potrebuje) pripísala mi päť, tak bolo desať. Prišiel mu vyberať dlhy „varmeďskij husar“^[198] a ja som židovi nechcel platiť len päť zlatých, o ktorých som vedel, lebo som si ich bol ešte kriedou na hradu napísal. No ale mne to nič neosožilo. Platiť som musel a že som židovi do „psov židovských“ (pesi žid) navolal, muselo mi trpieť aj vrecko, aj telo. Desať zlatých mi odbudlo a desať lieskovíc mi pribudlo. Bodaj také pribudnutie „bih“ za Tatry poslal!“ Takto v rozhovore s týmito milými ľuďmi som sa zabával a len som to ľutoval, že ste Vy nie tu, aby ste ich ťažoby z ich úst počuli. Hnevom by ste sa rozpálili a žalosťou by sa srdce Vaše naplnilo — žalosťou nad utisnutým týmto národom! Tak sa vyplnili tie slová pána hospodára v mukačevskom kláštore, že na mojej ceste budem mať príležitosť židovské kúsky počuť. A ja som ich nielen počul, ale aj na vlastné oči videl. Lež o tomto budúcne, keď dá boh zdravia a moci.

Dňa 30. klasňa

Žid a sviňa — Mladý vozár — Vrchovina a Krajna — Tisa — Nocľah — Chust — Plátenníci z Oravy

Plátennícky vozík hrkotá po skalnatej ceste; smutná krajinka ozýva sa jeho hrkotom — a ja s drahým rodákom z vysokej Oravy veziem sa na ňom. Akože ste sa dostali k plátenníkom? Kto sú? Čo sú? Spytujete sa, zlatý brat môj, ale majte trochu pozhovenia. Vrátime sa naspäť k Dunkovici a ešte raz do nevoľky zajajkáme nad Rusínmi a rozhorlíme sa nad židmi. Áno, áno — sotva som pol dňa vzdialený od Mukačeva a už som aj počul, aj videl strašné veci, ktoré židia s biednymi Rusínmi vystrájajú. Nasledujúcej príhody bol som očitým svedkom. Do záhrady otvorenej vnišla židovi sviňa z blízkej dubiny, v ktorej sa pásla. Ženička z Dunkovice, bystrá Rusínka, prišla k židovi, aby jej sviňu zajatú vypustil. Žid ale, ktorý Rusínov napospol vždy prezývkou „hlupij“ poctieva, chcel teraz túto domnelú hlúposť rusínsku k svojmu úžitku obrátiť — ale trafila kosa na kameň. Rusínka naša bola obratná ženská a tak jazykom dosekala žida, že sa mu len tak kečka kúrila. „Sviňa rozum nema, treba dvere zatvirati,“ dorážala na Mojžiša dunkovickým podrečím, ale žid chcel, aby sa škoda sviňou urobená ocenila, a volal aj mňa do ohrady na obzretie škody. Ja som vďačne išiel a Rusínka na mňa, ako na pána, podozrivým okom hľadela. V ohrade nič inšie nebolo iba suchá kukurica a divá zelina. Sviňa, len práve čo vnišla, bola zajatá, a tak ani za byľku škody neurobila, ale židík ledačina pýtal za škodu dva nemecké zlaté. Predstavte si strach a hnev Rusínkin — málo chybelo, že sa mu do vlasov nenanosila. Ja som židovi nahnal strachu, rúbajúc doň ostrými slovami a vyratujúc mu všetky fígle, čo som dakedy o židoch počul, ale nič mu k rozumu dopomôcť nemohlo, len to, keď som povedal, že by sa mal hanbiť sprostejším byť od svine. Kto si pri hradskej dverce na záhrade nezatvára, ten je alebo lenivý, alebo sprostý ako — a zaslúži sám pokutu, nieto aby sa mu ešte platilo. A potom nech dá pred súd pastiera a nie hospodára, lebo tamten má dať pozor na svoju čeliadku. Ale čože je, keď pastier židovi dlžen za horivku, nechce si s ním pohubiť. Naostatok prinútil som žida, aby sa s dvoma grošmi uspokojil, ktoré som mu za ženičku vyplatil. Bystrá Dunkovičanka nevedela sa mi dosť naďakovať, že som ju pred nenávideným borodačom bránil. Prítomní Rusíni jej pri odchode polohlasne hovorili: „To carskij čelovik“ — nebojiť sja židov.“ „Veru, drahí Rusíni, ani vy by ste sa ich báť nemali, keď máte pravdu,“ myslel som si, začujúc ich reči. Neboli by ste všade tak od nich potlačení, akoby ste ich otroci boli. Duša musí človeka zabolieť, keď vidí to židovské panstvo a šudierstvo! A ľudia pri takýchto okolnostiach hovoria o emancipácii židov! Emancipujte a osvieťte skorej ľud a potom hovorte o slobode a o láske k človečenstvu. Oj, na tejto emancipácii ako mravnej, tak aj duchovnej nášho ľudu viacej nám záležať má, ako na daromných, citlivých a do zunovania opakovaných rečňovankách o všeobecnej láske k ľudskosti a tak aj k židom. Osvieťme, osloboďme skorej milióny a potom sa starajme o dakoľko roztratených a len z čachrovania žijúcich potomkov izraelských. Nerozum je to dať trpieť biednym a ruky chcieť lepšie rozviazať tým, čo ich dosiaľ k zlému psotnému ľudu potrebovali. A pravdu majú naše porekadlá: „že chudoba všade trpí“ a „komu ceľe, tomu reve“ (kto má teľa, tomu bľačí), t. j. dobre sa tomu smiať, kto všetkého dosť má.

„Der Fuhrmann ist da,^[199]“ vzbudí ma z premýšľania hlas malého židáčika, čo po rusínskeho vozára chodil. Starý žid šepce mladému Rusínovi dačo do ucha. Molodec prisvedčuje a na moje zavolanie príde ku mne. „Što ti hovoriť starij borodač?^[200]“ spýtam sa ho. „No že mi četyri zolote davate do Chustu.“ Pomyslite si, drahý brat môj, i tu chcela i mňa, i Rusína oplieť tá židovská duša. Odo mňa pýtal žid šesť zlatých a Rusínovi už len štyri dával. Dobre by bolo bývalo Izákovi pustiť dva zlaté do vrecka! „No ja tebi dam pjať zolotých, ta vozi mene v Chust.“ Rusín s radosťou pristal a žid musel pristať na chuti.

O štvrť hodiny som sadol na vozík. Kopy putujúcich na odpust zase prichádzali od Dunkovice, zastavujúc sa u pána Izáka. Vozík sa pohol a vrieskavý hlas židákov letel za nami: „Ljudi, mam dribne. Razmiňajte, razmiňajte, dvacjatnoňky na dribňonky. Ljudi, na svitu častni buďte!“ Či je toto napomínanie nie opravdivá satira na statočnosť? Môj mladušký vozár ženie drobné koníky a my letíme ako v povetrí! Míňame Dunkovicu a jej drevenú cerkov, starú a šedivú ako dunkovický práve pred svojím domom stojaci pop, a letíme z vrchu do dolinky a z doliny na vrch. Rusín sa môjmu Pozdišovčanovi vedľa neho sediacemu prihovára a obzerajúc sa na mňa, šepce mu: „To carskij čelovik.“ Či uhádnete, prečo som ostal u Rusínov carskym čelovikom?

Nosil som čierny remenný pás okolo pútnického obleku, čiapku na oči od pálčivého slnca a zelený batôžtek (Felleisen). Mali ma Rusíni za baníka zo štiavnickej akadémie. Ani je nie čudno, lebo tadeto moc baníkov prechádza do Marmarščiny bohatej na soľné bane. Kto teda s nimi najmenšiu podobnosť má, je „carskij čelovik“.

Neďaleko od Dunkovice je osada Silce. V zelených sadoch je takmer skrytá. Z vŕšku vidno na poludní Iršavu a iné rusínske dediny. Pred nami ležia Holice, rusínske selo, a rozprestiera sa utešená rovina. Vozík hrkotá dolu vŕškom a zvrtnúc sa k polnoci, odkryje oku prekrásny výhľad! Ako raj leží pred nami krajinka posypaná mestečkami a dedinami, ktoré sa okolo kopencov, mohylám ukrajinským podobných, rozkladajú. Na západe a polnoci je zvýšená a neodolateľne tiahne za sebou oko do nedohľadnej ďalekosti. Na polnoci ju Karpaty obrubujú. Na celej doterajšej ceste nevidel som krajšieho kruchu zeme, ako bol tento predo mnou rozprestretý. Tušil som, že to bude Krajna a nemýlil som sa, bo mi Rusín, vidiac, že sa z okolia tohto teším, hrdo dal znať: „To naša Krajna.“ Tu bude na svojom mieste, keď Vám stručný obraz Vrchoviny a Krajny predstavím. Vrchovina je ten čírymi Rusínmi osídlený kraj, čo sa rozkladá od Mukačeva pomedzi Tatry až na Užhorod. Tu sa premieňajú utešené hory s utešenejšími dolinami, tam strmé potoky s hučiacimi potokmi; tu visia po úbočiach slamené dedinky, tam dolu v dolinách ležia ich sestry — rusínske selá a pozerajú hore k nim, akoby ich dolu na posiedku volali. Ale ďalej k polnoci nechybí včasný sneh, prudké vetry s chladným nebom. A predsa ľúbia Vrchovinci svoj rodný kraj nadovšetko a veľmi sú statoční ľudia. Pohostinstvo je u nich sväté tak, že nieto príkladu, aby dakto pocestného nebol prijal do svojho domu. Keď som podvečer cez dediny týchto dobrých ľudí išiel, sami ma volali do chudobných síce, ale čistotných príbytkov. V osadách švábskych, ako sme videli, inakšie sa mi vodilo. Vrchovinci sú striezlivejší ako ostatní Rusíni. Krajna sa tiahne na východ od Mukačeva k Marmarščine. Tento je rozdiel medzi Vrchovinou a Krajnou: tamtá má viac prirodzenej, veličiznej divosti, táto viac jemnosti v tichej vŕškovitej Krajne. Ďaleko na polnoci zelené Tatry a pod nimi rovina. Tu na nej reťaz dedín a mestečiek, tam biele pásy hrčiacich riečok; tudolu nevídaný pohľad do podtatranských úzkych doliniek, tamhore nad nami modré nebe, jasné ako oko šťastného Rusína. Národ v týchto dvoch krajoch sa takto raziť (charakterizovať) dá. Krajniak je náchylnejší k opilstvu než Vrchovinec a náruživejší tiež, lebo je bližšie k teplému poludniu a k židom. Hostinní a vďační sú ale obaja. Keby židov nebolo a mali by dobre usporiadané školy, teda by sa istotne let ich duchovný vyrovnal bystrému letu tatranských orlov! Ale žid kazí i ducha, i telo a škola mu v tom pomáha, lebo kde deti namiesto potrebných známostí pre život sužujú sa slovami a rečmi cudzojazyčnými, keď do hlavy vbíjajú maďarské, rusínskemu rozumu bezvýznamné slová a reči, tam darmo hľadať budeš bystrotu ducha! Ešte tí Rusíni a Rusínky, čo do žiadnej školy nechodia a podľa ich reči: „su neučennije“, sto ráz viac prirodzeného rozumu mali, ako tí, ktorých v školách len ako opice trápili. Veru pri takomto nenárodnom vyučovaní musí potom Rusín naozajstne hlúpym ostať. Lež kto dá z toho počet pred bohom? Spytujem sa slovami nášho Jonáša^[201] tých, ktorým vec ľudu na srdci ležať má!

Zanechajúc na severe: Bilky, Zadné, Medenice (Midjanice), Lukovo, Dovhé (Dovhoje) atď., poberali sme sa von z Krajny do Marmarščiny. Medzi Vlahovom a Veľkou Kopaňou, osadami čisto rusínskymi, leží neveľký briežok. Na strane berežskej leží Vlahovo a za vŕškom na strane marmarščinskej vinie sa popod utešený háj Veľká Kopaňa, ktorej domky štítom sú obrátené k neďalekej Tise. Stred spomenutého briežka medzi zelenými lúkami a kvetnistými nivami pokojne leží Díl (Djel), maličké, ale pekné selo bohatých Rusínov. Práve vtedy stál som na prostriedku dediny, keď sa už slnce ľúbezne usmechovalo nad horami západnými. Na severe hrbili sa belosiné chmáry. Vozár môj poháňal, až mu z čela tieklo, chtiac ujsť strašnej búrke. Hustá tma obostrela Karpat. Zlatý blesk a besný hrom potriasali holé kamene tatranských hôr a ich tisícoraké ohlasy naplňovali hlboké doliny, tiché roviny a vysočiny. Duša moja bola samá rozkoš. Za mnou ohnivý kúr, predo mnou k teplému poludniu belasé, horúce nebo a na západe jasné slnce! Čarovný to pohľad! Za dedinou na kraji kopca čakal na mňa druhý, velebný obraz. Na východe plačú ružové zore večerné za odcházajúcim slnkom. Pod nohami tečie biela Tisa a na jej zelených brehoch ležia milé rusínske domčeky, staré zámky, úrodné sady a polia. Na vlnách Tisy horia práskavé vatry, ktoré kládli na pltiach Huculi, plaviaci sa s drevom alebo soľou do Segedína a druhých miest pri Tise. Okolo mňa v hustej hôrke túžobne spievajú sláviky, vzdychajú za slnkom, zlatým okom jasného neba. Nikdy nezabudnem na tento obraz, ktorý sa mi, hľadiacemu z briežku dílskeho, ukázal! Oj, bratia, kto má z vás cit za krásu, sem sa na tieto strany východné, skutočne okreje duša jeho! Len to skormucuje tuná človeka, že duch slovanský v týchto rajských krajoch hlboko ešte spí, ale zase rozveselí myseľ pri tom pomyslení, že prídu časy, keď sa aj na svätých Tatrách zaligotá slnko slovanskej osvety. Známosti a umenia slovanské budú kvitnúť aj na brehoch Tisy, kde za našich časov kvitnú len bohaté lúky a plodné role, kvetnisté nivy a voňavé záhrady. Národ ale teraz je tu ešte mŕtvy.

Na radosť nasledovala žalosť. Dolu briežkom rozsypal čert toľko kamenia, že sme po ňom akoby tancovali a len po horkej biede zošromotili sme sa do Veľkej Kopane. Tu prehodil Rusín koňom a napil sa pohár vína. Pri ňom sa tak rozhorlil, že mi rovno povedal, že by vraj s takým dobrým carjským čelovikom ta šiel „i na kraj švita“. Už sa hodne bolo zmrklo, keď sme sa pohli z Veľkej Kopane. Pred nami sa vypínali vysoké topole a veže. Na okrúhlom vrchu smutne pozerali na okolnú krajinu zrúcaniny zámku. Chust bol blízko. Začalo sa vždy väčšmi stmievať a tíchnuť. Len príjemný šum neďalekej Tisy plietol sa sem a tam po doline. Na polnoci sa vypínali čierne hory, zrutné ako obri a na poludňajšej strane ležali menšie vrchy, haluze Tatier, deliac Marmarščinu od Satmára. Čudná to bola hudba tej Tisy, čudní to načúvatelia jej tónov tie vrchy, popod ktoré sa ona k Dunaju poberá! Utešená to noc — a ja dumám o Vašej i mojej budúcnosti, o sláve a šťastí národa, čo všetko prikrýva tajnosť tmavého osudu.

Okolo deviatej zastali sme v Chuste na dvore hostinca. Bol jarmok, a tak nebolo miesta len v obecnej izbe, kde sa Rusíni, a najmä Valasi a Maďari vadili. Maďari a Valasi boli obecní zemania, Maďari sú najviac kalvíni a Valasi najviac gréckeho vyznania. Tieto dve stránky tak proti sebe zúrili, fokošmi, valaškami a sklenicami zvíjajúc a na stoly durkajúc, že som sa zavčasu z izby na vozík odpratal a pod holým nebom sa uložil. Pozdišovčan a Rusín ľahli si ako strážnici pod vozík. Maďari a Valasi v izbe sa len tĺkli, až s hrozným krikom na ulicu sa vyrútili a tam sa nadievali. Vtom počujem neďaleko mňa: „Martinko, či už spíš?“ „Nie veru,“ ja. „To Slováci! To Slováci!“ skríknem a už som pri nich. Boli to plátenníci z milej Oravy a šefraníci z Hornej Lehoty vo Zvolene. Že sme sa ľahko a skoro zoznámili, netreba mi poznamenať. Po krátkom, ale srdečnom zhovore odišli sme na odpočinok a spali až do bieleho dňa. Ráno išli Hornolehoťania do Sihote^[202] a stade cez Satmár, Sabolč a Boršod domov.

Ráno som odovzdal list, ktorý mi pani v užhorodskom hostinci Ku zlatej korune bola do Chustu dala a potom som obzrel mesto. Pri písaní tohto listu pohliadol som do môjho denníka a pod menom Chust čítal som tieto slová: „daromné mesto“. A veru som neveľmi zlyhal. Ani pekných budinkov nemá, ani čistotného a pekného ľudu. Štvorhranný rínok záleží zo samých nízkych a biednych domov, a to sú krámy. Pred ich dverami stoja alebo sedia vychudlí ako chrty Arméni, a len to chybí k doplneniu živého obrazu tureckého bazára (miesta, kde sa tovary v sklepoch predávajú), že na zemi nesedia s nohami nakríž zloženými. Turecké pipky (fajky), červené fezky (čiapky), dlhé hradisko a fúzy — k tomu oblaky dymu — predstavte si to všetko v mysli a máte obraz Arména. Na rínku je, ačpráve jarmok bol, tak ticho ako v hrobe. Ja som sa veru celý domrzel na toto daromné hniezdo. Načo mu dal boh takú krásnu polohu a načo tie zrúcaniny, tak velebno do mesta na rínok z okrúhleho vrchu sa dívajúce? Hanbil som sa veru, že Marmarščina málo drží na krásne mestá, ktoré sú a budú vždy znakom vzmáhajúceho sa bohatstva a krajinského šťastia. Ale tak sa mi vidí, že v Marmarščine, aspoň v Chuste, ani o krásu ducha, ani tela moc nedbajú. Ten Karpat bol celý deň zachmárený, akoby sa hanbil, že pod ním býva taký národ! V Chuste všelijakých národkov nad potrebu. Tu máte Arménov, čo inšie nerobia iba fajčia, Valachov, Maďarov, Rusínov, Nemcov, Moravanov, Slovákov atď. Ležia tu železníci z Moravy a Sliezska.

Moji Oravci dnes trochu dlhšie spali ako obyčajne, bo sa včera na jarmoku vyhovorili, vykonali. Bilo osem hodín a oni sa práve z vozíkov svojich pod krámikmi dvíhali. Plátennícky šiatrik je dačo milé. Dovoľte mi napísať krátky opis tejto slovenskej karavánky (kupecká putujúca spoločnosť). Stojí biely krámik a v ňom po poličkách porozkladané plátno. Tu máte belasé, tam biele, tu krížkované, tam čiarkovité, ale od výmyslu sveta. Oravec zná chváliť svoj tovar. „Poďte, ľudia, mám na výber,“ obyčajne tak vábi kupcov k sebe. A ten ich vozíček, to vám je len milučká vec. Vozík má mocne a pekne pletenú košinu, ktorá je ešte hrubou rohožou obtiahnutá, aby plátno tým bezpečnejšie na čistom a suchom ležať mohlo. Zvrchu je tovar prikrytý pokrovcom (kobercom). Ačpráve kolesá podľa môjho zdania až pritenké, predsa naši Oravci tak ženú kone, akoby boli železné. Majiteľ dvoch takýchto vozíkov je hodný šuhaj Miško Klinovský z Klina,^[203] uhorský zeman. Do svojho spoločenstva a na svoj vozík ma vďačne prijal, nevediac sa dosť natešiť, že mi v takejto diaľke od drahého domu dačím poslúžiť môže. Môj Rusín i s Pozdišovčanom odobrali sa odo mňa, vracajúc sa naspäť k milej rodine. Pred obchodom ale našiel mi výslužný Rusín ešte huculskú plť s doskami, na „dilnu zemlju“ sa plaviacu. Pre všelijaké prekážky nemohol som až do Sihote zájsť, umienil som si teda z Chustu aspoň po Veľkú Kapoňu sa zviezť.

A šťastie mi prialo. Huculi práve odbíjali plte od brehu, keď som k nim prišiel. Plátennícke vozy chrapšťali po hradskej za Chustom a z nich mi kývali statoční Oravci na znak, že ma vo Veľkej Kopani čakať budú. „Kto bude skorej v Kopani, či ja, či Oravci?“ myslel som si, vysadajúc na plť. „Na karmilo,^[204]“ skríkne Hucul a plť sa kolíše po vlnách Tisy. Ale dosť už nateraz. Ostatok budúcne. Nechajte ma, drahý brat môj, kolembať sa dolu po hučiacej Tise a spievať s naším Kuzmánym:

V Námine za Tisou dňa 1. mal. rujna ^[205]

Plavba na Tise — Piesne a rozprávky na plátenníckom vozíku — Berehovo — Rusínsky zeman — Rusín a Nemec — Lúčivý pohľad na Uhorskú Rus — Prievoz

Nevýslovný cit prejme človeka na plti. Aspoň ja nemal som miesta na nej od radosti. Ale je to aj dačo výborné, rozkošné! Plť ako labuť pláva po hlbokých vlnách ticho, vážne a dumno; kde sa vlny od skalísk odrážajú, kolembá sa na nich ako kolíska; inde zase zachrapští alebo zarapoce ako straka, a toho sa Hucul bojí, lebo sa už dosť ráz roztrepala plť na ostrých skalách trčiacich spopod vody. Pobúri, pohrkoce, zachrapští, zarapoce — ale skoro sa dostane do prúdu a letí ako divý holub. A krásne brehy ju vítajú, prajúc jej šťastnú cestu; staré zámky a biele domčeky rusínske do Tisy a na plť letiacu pozerajú, akoby jej chceli riecť: varuj sa, krehká stvora, cesta pred tebou ďaleká a pod tebou Tisa hlboká! Ale sa plť neobzerá, len ďalej rýpe do štrku a ostrých skál, len ďalej šuchoce v mene božom. A nad nami sa usmieva jasné nebo, to božie oko, ktoré stráž drží aj nad veľkým aj nad malým, aj nad ozorným svetom aj nad krehkou malou plťou. City moje hore sa nesú, hore k tomu otcovi dobrému, ktorý aj národ náš doplaví raz do prístavu slávy. Ale nemyslite, že som len ja sám na plti, čo v obdivovaní nebeskej krásy pohrúžený stojím: starý šedivý Hucul tvárou k východu obrátený, tam k tej strane milej, kde azda dobrý syn alebo dobrá dcéra staríka na Tisu vyprávali, kde stoja rodné dediny a role, záhrady a lúky, zelené smrečiny a holé skaliská, pátriky preberá, prežehnáva sa, šepce a mladším dáva rozkazy. Modlí sa on za šťastnú cestu! Oj, Huculko môj, ty dieťa zelených hôr, ty syn prírody tatranskej, veľká je dôvera tvoja v boha! Pred tebou do prachu znížiť sa musí človek terajšieho bezcitného sveta, v tebe musí vidieť obraz tých časov, kde národy neverné bohu a odporné ľudskosti zmieri Slovan s bohom a otvorí im dvere do raja ľudskosti. Ale i druhé myšlienky preleteli cez dušu moju na bielej Tise. Pred tisíc rokmi na brehoch týchto utešených ozývali sa vresky a dupoty národov túlavých, hľadajúcich novú vlasť. Riečisko Tisy bol ten pás, ktorý ich viedol do blahoslavenej zeme Uhorskej. Pri rieke tejto rozduril a znivočil Tatár predkov našich; tuná sa miešali, preháňali a panovité tábory mali protivné stránky v našej vlasti za starých časov. Moc krví popila Tisa, a to krv všetkých detí Uhorskej zeme, bez rozdielu národnosti. Všetkým si ty nám pamätná, biela Tisa, a ja syn rodu slovenského zaplakať musím na vodách tvojich nad minulosťou a nad prítomnosťou našou, ale mocná viera žije v srdci mojom, že to všetko napraví budúcnosť! Z myšlienok mojich ma len Huculov hlas „na bereh“ vytrhol. Plť prirazila prosto Veľkej Kopane k brehu, kde ma už z neďalekého sela Oravci klobúkmi vítali. Skorej prišli plátenníci do Veľkej Kopane ako ja, lebo po hradskej trvá cesta len hodinu a dolu Tisou sem a tam sa krútiacou pol druhej.

Z Veľkej Kopane na plátenníckom vozíku šlo sa cez milé háje a vŕšky, z ktorých je do Satmárskej stolice utešený výhľad, do Sevljuša (Szöllös), stoličného mesta malej stolice Ugočskej. Veselé sú to deti tí plátenníci; spevu a rozprávkam na tejto ceste nebolo konca-kraja. Mladší brat Miška Klinovského, pekný, utešený šuhaj, mal pri sebe i takrečenú harmoniku a už taký bol na nej obratný, že tie najkrajšie slovenské piesne na nej vyhrával. Medzi inšími zahral a zaspieval:

Hlasy pesničky tejto ma tak prejali, že vám to vypovedať neviem. Syn vŕškovitej, chudobnej na úrodu Oravy, túži vám za ňou ako slávik za poludňovým nebom. Hej, to nám treba, to, Slováci, ľúbiť kraj svoj rodný a národ, čo v ňom býva nadovšetko. Nebuďme ale rovní tým, čo keď vyndú za hranice alebo z Mikuláša do Bystrice, už im srdce zviera ľútosť za domom, a oni sotvaže nohy v cudzine ohriali, domov sa vracajú, aby zase leňošili. Ale nosme v srdci svojom národ náš, kdekoľvek by sme boli, priznávajme sa k nemu pred kýmkoľvek, medzi akýmikoľvek ľuďmi by sme bývali. Kto sa takto v cudzine zadržal, ten či skorej, či pozdejšie príde do lona ozorných a velebných Tatier, bude ľúbiť národ svoj i doma, a keď zaň v cudzine sa nehanbil, tým menej sa bude doma, keď zaň medzi cudzími ľuďmi toľko, ako by bol chcel, pracovať nemohol, bude silnejšie pôsobiť zaň doma. Hej, takými sa mi zdali byť aj Oravci plátenníci. Ako včely rozletia sa po Uhorskej a znášajú med do včelníka. Dôkazom toho je aj Klinovský. Z obchodu svojho založil hodné hospodárstvo a rodina jeho je v námestovskom Kline jedna z najmajetnejších. Ale on ľúbi národ svoj. Na ceste som mal pri sebe Vlastenecký kalendár od Gašpara Fejérpatakyho. Daroval som mu ho preto, že jemu na cestách dobre poslúži. Veľkú radosť mal z toho hodný čeľadník, ačkoľvek povedal, že by si on ho bol v Nireďháze kúpil, lebo on vraj na ceste bez slovenskej knižky byť nemôže. Slováci! Koľkí z vás to robia? Šuhajci títo, čím som dlhšie bol s nimi, tým sa mi lepšie páčili. Uhorskú, Sedmohradskú, Chorvátsku, Slavóniu atď. mali na päť prstoch a jarmoky neviem, či lepšie nevedeli, ako sami vydavatelia kalendárov. To si vám oni tak vyrátať znajú navlas: Kde je jarmok? Kedy tam prídu? Kedy sú jarmoky v dvoch mestách v ten istý deň, aby mohli do oboch predavačov poslať? Po slovensky, po rusínsky, po valasky, po chorvátsky vám rozprávali, akoby mlel. Bez nich niet v Uhorskej azda veru ani jedného jarmoku. Oni zaopatrujú plátnom Rusína, Hucula, Valacha, Maďara, Švába atď., a kdekoľvek som na svojej ceste sukňu tlačianku (t. j. z farebného plátna) videl a spýtal som sa ľudí, kde to kúpili, odpovedali: „V Mukačeve, v Chuste od Oravcov.“ Daktorí sa z nich vraj až do Kaukazu zatárajú. Plátenník jeden zo Slanice v Orave rozprával mi, že jeho kamarát bol sa hen k Čiernemu moru, ba vraj ešte ďalej zatáral, medzi samých Turkov. „Nuž ale akože sa pretáral bez tureckej reči až za Čierne more?“ spýtal som sa ho. „Ja, veď tam vedia aj po slovensky. Tam v Odese a Kazani a Tiflise sa tak s ním zhovárali, akoby pod Oravským zámkom.“ „Veď sú to nie Turci, ale kozáci!“ riekol som mu. „Tí kozáci, tí — čo aj Francúzov durili — to majú byť hodné chlapiny a takí Slováci ako my, lenže tak čisto nehovoria po slovensky ako my v Orave. Ich reč sa vraj tak na rusínsku ponáša.“

Medzi takýmito pre mňa milými rozprávkami prišli sme do Sevljuša, kde okrem stoličného domu a rusínskej cerkvi nič znamenitého som nezbadal. Stadeto cez Ardov, Ujhely, Tisa-Uljak, Beňu a Mužijevo dorazili sme do Berehova, stoličného mesta Berežskej stolice. V krajoch týchto je čiara a hranica medzi rečou rusínskou a maďarskou. Dr. P. J. Šafárik, náš slovutný krajan, vo svojom Národopise veľmi svedomite naznačuje túto čiaru, lebo veru hodne za ňu siaha rusínska reč, ačkoľvek vyznať musím, že sa tuná už aj maďarčina často užíva, ale najviac len od pánov — ľud je z väčšej čiastky ešte aj tu dosť rýdzi a čisto rusínsky. Krajinka, ktorou sme sa k Berehovu poberali, berie už na seba podobu dolných Uhier — pustatina za pustatinou, širina za širinou — azda hen na kraj sveta. V Mužijeve, kde sme prenocovali, je kameniareň, kde sa všelijaké kamene okresávajú — myslím, že aj kamene mlynské. Do očú mi padli aj veže na všetkých štyroch uhloch kostola vystavené, akoby na obranu. Do týchto krajov kališníci museli tiež zabehnúť, lebo som v daktorých dedinách nad vrátami starých kostolov videl namaľovaný kalich.

Do Berehova prišli sme okolo desiatej ráno. Oravci ostali v Berehove a potom do Mukačeva na jarmok odísť mali. Ja som vzal nohy na plecia, a rozlúčiac sa s nimi, udrel som na Tokaj. Obzerám sa na berehovskom pľaci, či by dáku príležitosť za Tisu nenašiel a, hľa, Rusín príduc ku mne, spýta sa ma: „Küd idete?“ „Za Tisu, Rusínko!“ odpoviem mu a zvediac, že ide do Satmáru, pýtam ho, aby ma vzal na voz. Zjednali sme sa skoro a hybaj ďalej v povetrí. Rusín tento bol zeman z mesta Bilka menovaného a pod samými temer Tatrami ležiaceho. Rozprával mi o berehovských podžupanoch, slúžnych atď., istiac, že ho každý pánom bratom zovie a on ich tiež. Bol rezký človek a moc na seba a svoje zemianstvo držal, len na kone bol neľútostivý, tak ich ťal ako drevo, azda preto, že bol zeman. Rusínov chválil a povedal, že Maďari darmo zovú Rusínov hlúpymi; Rusíni sú vraj rozumní a bystrí ľudia, ktorých iba Nemec oklamať vie. Rozprával mi túto príhodu: „Dohonil Nemec Rusína a prosil ho, aby ho vzal na voz za dobrú plácu. Rusín sa na veľkomyseľnosť Nemcovu spustiť nechcel, ale pýtal od neho dobrý zlatý. Nemec pristal, vysadol na voz a Rusín poháňal ďalej. Prídu milí ľudia pod jeden vrch a Rusín volá: ,Nemec, dolu!‘ Nemec zíde, a len keď prídu na vrch, zavolá naň Rusín: ,Nemec, hore!‘ a on vysadne zase na vozík a vezie sa dolu vrchom. Rusín ale, kedykoľvek išli do vrchu, Nemca zohnal z voza a v duši sa usmieval, že ho previedol. Prídu na hostinec, kde sa mali rozlúčiť. Nemec začne čítať peniaze, ale ako sa preľakne Rusín, keď počuje Nemca takto čítať: ,Nemec, dolu!‘ jeden groš mne; ,Nemec, hore!‘ jeden groš Rusínovi — a číta, číta, kým sebe jednu polovičku a Rusínovi druhú polovičku nenačíta. Tak previedol Nemec Rusína a nedal mu z peňazí zjednaných len polovičku. No ale mu ich boh z hrdla vytrhne, lebo: „Kto chudobnému uťahuje, ten škodí svojej duši!““

Cez Asty (Asztély) a Šuru (Surány), miešané dediny, Čarodu, Tákoš a Ugorňu, maďarské dediny, dostali sme sa k Tise. Rusínsky zeman dal sa previezť na druhú stranu a ja som si zastal na brehu Tisy, práve keď sa slniečko chýlilo k západu. Ešte raz obzrel som sa na zelené pásy tatranských hôr, ešte raz v duši som si predstavil tie utešené rusínske kraje a ich úprimný ľud. Ako v hmle videl som starodávne ich príbehy. Nieto pamätníka, ktorý by v knihách bol vedel preukázať, že v Tatrách druhý národ býval ako Slovania. O nich sa smelo reknúť môže: v Tatrách slovanské kmene sú prvotní obyvatelia. Pred príchodom Maďarov do Uhier bývali popod východné Karpaty Slováci a Rusíni, medzi ktorými Cyril a Metod zapálili iskru viery kresťanskej. Keď uhorský kráľ Štefan na poludní medzi Maďarmi náboženstvo kresťanské rozširoval a biskupstvá zakladal, vtedy už Slováci a Rusíni mali svojich kňazov, ktorí omšu slúžili v jazyku slovanskom. Uhorskí králi podmanili Rusínov, ale maďarskí letopisci z hlúpej pýchy potupovali všetko inšie, a tak ani o Rusínoch z nenávisti tejto nič nepísali. Nasledujúce sa v krátkosti z rozličných prameňov o novších príbehoch rusínskej zeme dá povedať. Ondrej II., kráľ uhorský, daroval r. 1213 nemeckým rytierom panstvá v Marmarščine. Mestá Bardejov a Prešov (N. píše Prašov) v Šariši stáli už v 13. století a menovali sa Uhorské vráta do Haliče. V 14. století dostali mestá: Výškovo, Chust, Ťačovo a Dovhé (N. píše Dovhopolje) výsady (privilégiá) od kráľa Karola I. (1329). Dediny Horinčovo a Lipša, doteraz v Marmarošskej stolici ležiace, sa spomínajú v listine kráľa Matiáša Korvína 1479. Na začiatku 14. stoletia, keď Teodor Korjatovič, o ktorom som už v treťom liste hovoril, do Uhier prišiel a od Karola Róberta Mukačevo a Užhorod, ba i Újlak dostal, podvihli sa Rusíni. Toto knieža, nájduc tuná Rusínov, zakladalo grécke kostoly a monastýry. Katona (Hist. crit. tom IX., str. 431) spomína, že gróf Peter Petrovič, pán v Borošťanoch v Zemplínskej stolici, dákemu ruskému kniežaťu uhorský trón vybojovať chcel, ale porazený vojvodom Davšem hodnosť i zámok svoj Berest stratil r. 1310. V 16. století začala sa v Uhrách a Sedmohradskej rozširovať reformácia. Práve vtedy strhli sa aj vojny medzi nemeckým cisárom a rodinami Zápoľovcov, Bočkajovcov, Tőkőlych^[206] atď. a trvali takmer za dve stoletia.

Pod ochranou tureckou chceli títo veľmoži vládu nad Uhorskou zemou dostať, a tak ďaleko vec doviedli, že rusínske stolice (Marmarošskú, Berehovskú, Šarišskú atď.) od Uhier odtrhli a k Sedmohradskej pripojili. Ale tieto rozbroje málo pôsobili na Rusínov, ačpráve sa títo veľmoži pri Tise, Mukačeve, Chuste atď. zhromažďovali. Menej ešte na Rusínov pôsobila reformácia, lebo dokiaľ sa obnova táto medzi Maďarmi, Nemcami a Slovákmi prijímala, Rusíni ostali verní svojej cirkvi, ľahostajne pozerajúc na všetky tie búrlivé príhody. Dôležitejšie bolo pre Uhorskú Rus prijatie únie rímskej^[207] v 17. století. Athanas Krupecký, zjednotenec, r. 1610 spravoval diecézu Mukačevskú a prvý sa usiloval biskupstvo toto podrobiť pápežovi, ale to sa len pozdejšie podarilo mukačevskému biskupovi Vazuľovi Tarasovičovi,^[208] ktorý pápeža už za hlavu uznal. Kňazi ale nechceli ho počúvať, ba aj Juro Rákoczi, vojvoda sedmohradský, ho prenasledoval, a tak zase do východnej cirkvi sa navrátil. Roku 1649 poctený Ferdinandom III. titulom patriarcha mukačevský zase od východnej cirkvi sa odtrhol a 63 kňazmi v tom nasledovaný bol. Ale všetko nemohlo upevniť zjednotenie s Rímom, až r. 1690 ho na sneme zborovskom (mestečko v Šarišskej stolici) Jozef Camillis, pápežom na tento snem poslaný, na biskupstvo Mukačevské povýšil. Kňazstvo a národ poslúchli jeho vôľu, lebo vedeli, že sú im všetky cirkevné obrady zachované, a najmä bohoslužobný slovanský jazyk. Staroslovanský tento jazyk ešte aj podnes je ich svätým jazykom, takže nielen v rusínskych, ale v maďarských zjednoteno-gréckych kostoloch staroslovanský jazyk sa všade užíva.

Rusíni bývajú v nasledujúcich stoliciach: v Marmarošskej 130 000, v Berežskej 72 000, v Užhorodskej 65 000, v Satmárskej do 15 000, v Ugočskej do 26 000, v Zemplínskej do 90 000, v Šarišskej 62 000 a vo Spišskej zo 20 000, teda vo všetkých dovedna 474 000. Pán Orlay istí v knižke Trudy obščestva istor. i drevn. Ross. 1826, č. III, str. 221, píšuc, že je v Uhrách 800 000 Rusínov, ba mne vážny Rusín písal, že ich je do 900 000. Ale koľkoľvek ich je, oni sú dobrí, statoční ľudia, len keby sa mali k národnému životu. Biskupstvá majú tri: Mukačevské, Prešovské a Veľkováradské. Mukačevský biskup býva v Užhorode, Prešovský v Prešove a Veľkovaradínsky vo Veľkom Varadíne. Pod Mukačevskú diecézu patria: Marmarošská, Berežská, Ugočská, polovica Satmárskej a Zemplínskej a skoro celá Sabolčská. Prešovská eparchia vzťahuje sa na stolice: Šarišskú, Spišskú, Gemerskú (Šumiac, Telgart a Vernar), Torniansku, Abaujvársku, Boršodskú a polovicu Zemplínskej stolice. Veľkovaradínske biskupstvo spravuje cirkve zjednoteno-grécke v týchto stoliciach: v Aradskej, Biharskej, Čanádskej, Sabolčskej a Satmárskej. Kňazstva svetského dovedna bez rozdielu hodnosti v týchto biskupstvách jesto jedno 815 a vaziliánskych mníchov je do 55. Cirkví farských je zo 799 a filiálnych 318. Vaziliánskych kláštorov je 7. V Užhorode, Prešove a Veľkom Varadíne sú semeniská pre mládež duchovnú. Chodia mladí Rusíni aj do druhých rímsko-katolíckych semenísk, ako je peštianske, trnavské a konvikt viedenský. Škoda, preškoda, že moc týchto mládencov v semeniskách týchto celkom zabúda na svoj rusínsky národ! Dal by boh, aby sa to napravilo!

Ešte raz posielam v duchu ostatný pozdrav zo zeme rusínskej drahému ľudu jej a vznešeným jeho duchovným vodcom. Škoda, veľká škoda pre tento schopný a dobrý národ, že ľudia z vyššieho stavu nielenže sa hanbia zaň, ale aj náročky oň starosť mať nechcú. Do všetkých nielen vyšších, ale i nižších škôl vtískajú maďarčinu, takže sa Rusín z tejto pomúteniny vymotať nemôže a chodí pomedzi ľudí, akoby v rozume jeho chyba bola. Lež nie je to pravda: chyba je na jeho vodcoch, ktorí ho neosvecujú tým spôsobom, ktorý je najlepší, a v tej reči, ktorú mu boh dal. Dokiaľ rusínske kňazstvo na to dotierať nebude, aby vyučovanie Rusínov bolo národné, dotiaľ nebude Rusín šťastný. Šťastie národa je založené na osvete a tá sa nedá inakšie len rečou materinskou uvádzať. Viem ja, že osv. p. V. Popovič, biskup mukačevský, dôst. p. Lučkay, osv. p. Jozef Gaganec,^[209] biskup prešovský, sekretár Hadžega atď. na škôl napravení z celej duše pracujú, vediac, že je to najslabšia stránka života rusínskeho. Školy, školy a zase školy, národné, dobre usporiadané, sú Rusínom najpotrebnejšie. A medzi kňazstvom rusínskym aký je zväzok, pýtať sa budete, drahý brat môj. Medzi vodcami ľudu rusínskeho je zväzok viera zjednoteno-grécka, kostoly, monastýry, ale že by dákym vnešným literárnym zväzkom spojení boli — o tom neviem. Teraz každý národ pod milostivou barlou vlády rakúskej život svoj národný rozvíjať môže, mali by sa veru aj Rusíni, tak ako Slováci o verejný život duchovného života postarať, alebo dotiaľ, kým sa naň zmôžu, k Slovákom sa pripojiť. Kmeň slovanský, ktorý v terajšom čase po svojich príbuzných sa neobzerá, nemá budúcnosti. Najlepšie by bolo, keby rusínski kňazi vydávali, na príklad Haličských Rusínov, časopis pre duchovenstvo, ktorý by sa istotne udržal, na upevnenie nábožnosti a cirkvi zjednoteno-gréckej dobre by pôsobil a mnohým nič alebo veľmi málo čítajúcim popom, najmä zo starej školy, aspoň na čítanie a premýšľanie príležitosť zavdal. Bratia Rusíni! bez hýbania sa duchovného nieto života; kto sa duchovne nehýbe, ten zomrel za živa! Moc už vykonal za osvetu ľudu svojho osv. Vazuľ Popovič, ale korunou všetkých jeho skutkov bolo by to, keby tlačiareň rusínsku hľadel v Užhorode založiť, aby z paláca biskupského, o svätú Tatru sa opierajúceho, aj svätá osveta sa po rusínskej vlasti rozliala, ako tichý, úrody ovlažujúci a zrast ich napomáhajúci dáždik. Ďaleká je cesta z Budína pod Tatry!

„Člnok hotový, pane,“ zvolá fúzatý Maďar a ja nevoľky musím sa rozlúčiť s drahou zemou rusínskou! Tichá Tisa zašuchoce, zašumí, obskakuje vlnkami krivý člnok a ja zanôtim na rozlučnú tichú dumku p. Tótom, rusínskym kňazom v Laškovciach,^[210] mi napísanú:

Rusinam

^[211]

Člnok preniesla Tisa na druhú stranu a ja, ponáhľajúc sa do Námina, ešte raz obzrel som sa na zelené hory tatranské, ešte raz pozdravil som v duchu srdečne rusínske duše a Vás tam ďaleko za Dunajom. Zmizli hory večne zelené z očú mojich a predo mnou sa jednotvárna pustatina rozprestrela. Oj, ktože mi ukáže cestu z tejto púšte?

— — —

Vicherlec