ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Letia šuhaji na šibkých koníkoch od červeného Užhorodu; jeden na sivkovi, druhý na vrankovi. Jasný mesiačik usmechuje sa na krajinku tatranskú tak milo, ako keď Rusín pozerá na čiernobrvú dievčinu. Háj a tie utešené pustatiny okolo Lastomíra, ako ticho dumajú v tichej noci, len kedy-tedy zakráče zdurený bocian a divý holub zatrepoce krídlami na sennom stohu, sfindží ponad zrúcané zámky. Vo svetle mesiaca ligotá sa zelený Karpat, a ten zemplínsky obor, dumný Vicherlec, ako stojí tak stojí vo venci tatranských končiarov, ticho, smutno, akoby cítil, čo má prísť. Z roztrhaných oblakov zasvieti ešte raz náhlivý mesiac a celá krajinka sa rozosmeje tak veselo, tak radostne — ale iba nakrátko. V Lastomíre bije dvanásta. Nebo sa zatiahne, zelené hory po Tatrách zastenajú, dubinky a hruškové sady na rovinách zašuchocú a na Vinianskom zámku zakuviká kuvik. Ba i druhé hlasy počuť na tom zámku — len zachovaj bože od zlého! Keď to ľud čuje, krížom sa prežehnáva a dosiaľ ešte hovorí, vidiac kopu ľudí. „Toľko ich ako na Vinianskom zámku diablov.“ Od Brekova zahviždí vietor^[212] ako valach, poprevracia skaliská jedno na druhé, a taký sa huk až po Užhorod rozletí, akoby sa zlí duchovia po noci tárali. A od Humenného vietor fúka len, na košiaroch sa ovce zduria, zbehnú a strasú, a okrúhle stohy a podlhovasté bradlá rozkostrie víchor ako vlasy na hlave neogabanej dievky. Nad studňami vysoké sochy (žuravy) tak vŕzgajú, ako keby plakali, že ich sem i tam hádže nezbedný vietor. A šuhaji na koníkoch dobehnú k lastomírskemu mostu. Koníky drobčia, fŕkajú, mihocú, spínajú sa, ale na most nestúpili by za celý svet. Pichajú ostrôžkami splašene koníky, ale na most nedajbože ich vohnať! Voda v rieke zašumie, zastuká, smutné vŕby zašuchocú a po brehoch rieky ako sa zohýnajú, tak sa zohýnajú. Šuhajom vlasy dupkom vstanú, šable zaštrkocú a vzdychnutie sa rozletí po šírej noci. Ich hlas je temný a tváre bledé sťa bludičky, keď sa túlajú ponad bariny. Ale či je to strach, čo vidno na ich tvárach? Oj, nie je to strach na ich tvárach, lebo sú oni obidvaja slávni junáci, ale žiaľ je to, že bitku prehrali a v nej nezomreli. Šuhaj na sivkovi ruky vystiera k Lastomíru, túžba jeho letí na druhú stranu rieky, ta do zeme veľkomoravskej. Tam v tých mestách a dedinách slovenských, tam na tých kvetnistých lúkach, kde voňavý mocar príjemnou vôňou napája povetrie, tam na tej zemi dobrých ľudí a hodných junákov zachoval by zlatú slobodu. Darmo vzdychá, darmo ruky vystiera, sivko sa len durí a durí, vietor dunie, blesk fungoce a hrom chrapští a ponad neho vrany kráču až hrôza! Vyvíjajú sa, vyvíjajú ponad bledého junáka ako veštiace nešťastia. Vtom bije jedna, dve, tri — na lastomírskej veži. Kohúty na pántoch zaspievajú a vietor učúchne, akoby ho ani nebolo bývalo, hrom ostatný raz zadurká, mesiac vystrčí rožky spoza oblakov a na rozchodnú sa tak milo usmieva nad západnými Tatrami, akoby o ničom nič nevedel. Rozlialo sa jeho svetlo po lastomírskom moste, ale tam darmo hľadáš junákov na koníkoch, o sivkovi a vrankovi tam už ani chýru, ani slychu! Len raz do roka za tmavej noci vzdychajú dvaja šuhajci, chcejú prejsť cez most na druhú stranu rieky. Čo sú to za šuhaji? Kde sa podeli? Povesť nám rozpovie.

Krásna je vlasť Rusínov pod zelenými Tatrami. Povedz mi ale, brat Rusín, ktorý je kraj utešenejší od užhorodského? Na polnoci stoja akoby na stráži vrchovce Konošov^[213] a na poludní sa ťahá Uhom^[214] prepásaná a dedinami posypaná rovina, ktoré sa v úrodných sadoch na krytky ihrajú. Pod Tatrou ako dieťa na lone dobrej matky odpočíva mesto Užhorod! Hej, červenokrový Užhorod, ty krásne dieťa, kdeže sú časy tvojej slávy? Kdeže sa podeli tvoji, čo tu i tu zaleteli za Bug a za Dnester, až hen na Čierne more do krvavej bitky, ako do veselého tanca? Minuli sa tie časy, minuli — iba v tichých dumkách žije ich pamiatka. Pominuli veselé zábavy po kaštieľoch rusínskych, čo dakedy z vysočín tatranských hrdo pozerali na potiskú rovinu. O nich sa už iba kedy-tedy prisní v ohnivej duši slovenskej. Na takú ťa zábavu zavediem, brat Rusín.

Za Užhorodom, tam, kde teraz ležia Lazy, dvíhajú sa dohora vŕšky a rastú na výšavy, až vyrastú na vrchovce zelených Tatier. Za dávnych časov, za časov Zalána, blyšťal sa tam kaštieľ veľkomožného Rusína.^[215] Okolo neho prekvitali záhrady a zelenili sa háje.

Od Užhorodu vidno oblaky prachu. Dupotom hrmí dakto po ceste do Lazov, a keď tichý vetrík prach nabok zadúchne, vidno troch junákov na koníkoch. Pridupocú k vrátam, kopovy v psincoch zabrešú, sluhovia bránu dokorán otvoria a v kaštieli všetko beží k oblokom. Šuhaj počernej tvári na pejkovi prvý vletí na dvor pažiťou zarastený, potrhne koňa za kantár a pichne ho ligotavými ostrôžkami. Koník sa zopne, zarehce, potľapká ho šuhaj po hladkej šiji, pohladí po dlhej hrive; vrhne okom do obloka, ľahko sa pokloní a, skočiac z koňa, ponáhľa sa do kaštieľa. Je to Laborec, kapitán zo zámku užhorodského. Druhý vbehne za ním — šuhaj sťa ľalia. Sivko sa pod ním prehybuje ako pod orlom smrekový mládnik, virgá, preplieta nôžkami ako tanečník pri gajdách a obehne tri razy dvor, až naraz stane predo dvermi, akoby ho prikoval. Páni a panie nahlas chvália i junáka, i koníka. Zahodí šuhaj sivým okom do obloka a stretne sa s čiernymi očami rusínskych dievčat. Zatrepoce srdce v nejednej dievčine a zatúži za zlatovlasým Rusínom. Naostatok zadrindá na ťažkom vrankovi v pancieri oblečený a dlhou šabľou ozbrojený jazdec. Kôň sa mu vzpína, nazad sa obracia, na jednom mieste sa miesi — a pán mu nevie rady. Zakľaje, zamumle, krv sa mu do tvári ženie a dobre nezhorí od hanby, že koňa utíšiť nemôže. Chichot počuť z oblokov — bo je to Nemec Vičering. Bol on v službe kniežaťa Zalána, lebo sa Nemci vtedy na takmer každom kniežacom dvore slovanských národov nachodili, viacej preto, aby vyzvedali, ako slúžili.

Laborec a Slavoš (tak sa volal Rusín) už sladké reči a milé pohľady rozdieľali medzi krásne Rusínky, keď Vičering dnuká vnišiel. Šelmovskými očima hľadeli naňho dievčatá a posmešný úsmech hral im okolo malinových úst. Tá sa ho spytuje, či sa nezľakol, tamtá ho prekára, že mrcha koňa má, a všetky sa chichocú, vidiac, že sa zapálil až po uši aj od hanby, aj od hnevu. Ale dlhofúzatý domáci pán, veľkomožný Lazický, sivý ako holub, prišiel ho privítať a vytiahnuť z balata:

„Vitajte, pán rytier, vďačno mi je, že vás vo svojom dome zase vidím. Tá naša mládež je nezbedná, prekáravá, ale veru má srdce na svojom mieste. Zažartujte si i vy, zaveseľte sa, veď to sladí život mladosti ako medovka biedu staroby. Hej, zabavteže sa, lebo neviete, či vás dnes-zajtra nezavolá trúba do horúcej bitky. To mi je opravdivý junák, čo sa vie i zaveseliť, a keď treba, s nepriateľom zaharcovať.“ Tak ho privítajúc, šmaril okom na dievčatá, zahrozil sa im prstom a odišiel k starším kamarátom do bočnej izby.

Zahrala hudba, zacvendžala dumná bandurica a dievčatá i mládenci až tak rástli a nadvihovali sa. Stanú šuhajci do kola, pokreskávajú ostrôžkami, pozerajú každý na svoju dievčinu a, hybaj, berú ich do okrúhleho tanca. Zabrinkali ostrohami, zadupkali podkovami, zanôtili piesne rusínske a zavrteli sa v ľahkej kolomijke.^[216] Krútia sa ľúbezné Rusínky, jedna krajšie od druhej — ale čo to za dievčina cifruje okolo Laborca? Barvínový veniec pozlátený lisne sa jej na zlatých vlasoch, a keď sa rozkrúti v kolomijke, poletujú s vetríkom i jej dlhé vlasy. Ľuboslava je to, dcéra Lazického, oddanica Laborcova. Hej, nebolo za tých čias široko-ďaleko takej dievčiny!

Všetko lieta vo veselom tanci, iba Vičering namosúrený stojí v obloku. Zamračeným okom pozerá na veselú družinu, a kedykoľvek vidí úsmech na tvári Ľuboslavinej, zapáli sa, dobre mu líca plameňom nezbĺknu. Hej, rytier z vysokých brehov Rýna, načo si sa zahľadel do čiernych očú rusínskej dievčiny? Dobre si ty mohol vedieť, že verná krv rusínska nedaruje svoje srdce, iba junákovi, ktorého mať jeho odchovala, aby harcúval na tátošovi po stepiach ukrajinských i po rovinách užhorodských a sťa sokol bystro letel ta, kde sa treba biť za vlasť. Lež Vičering nepomyslel na to, že sa ľúbosť vynútiť nedá. I teraz mumle pod nos. „Opovrhla moju lásku, pyšná — och, kde si pomsta?“ — Ale šuhajci a dievčatá nedbajú na neho, len prepletajú nôžkami, tľapkajú rukami až radosť! Ej, bolaže to milá zábava!

Dlhofúzatí a hustobradatí páni sedeli v druhej izbe okolo ohníka, na kozube skladaného, a zapíjali si z rohových, striebrom obitých pohárov rezké víno alebo sladkú medovku. Jazyky sa im rozviazali, a tak zhovôrka tiekla ako voda. Zahorenko, v bitkách ostarený Rusín, vysúknuc šedivé fúzy a položiac prst na ústa, pritisne sa k domácemu pánovi a šepce: „Bratko Lazický, či dlho budeme takto v pokoji okolo kozuba vínce popíjať? Či tie veselé naše dievčiny nebudú onedlho smútok nosiť? Viete, že ľudia chýry spoza Tatier doniesli o divých plukoch siedmich maďarských vodcov. Výbojníci títo neľutujú vraj ani mladé, ani staré. Chlapov rúbu na franforce a ženy duria so sebou. Nazdal som sa, že už aspoň na moje staré dni pokoj mať budem, ale milý boh inakšie nasúdil.“

Pán Lazický okývol hlavou, obrvy stiahol a omrzlo riekol: „Čo? Búrka je nad nami, lebo keď je nepriateľ už za Tatrou, teda nemá k nám iba zajačí skok. Ej, nepáči sa mne tá naša mládež. Teraz, keď by si mala šable brúsiť, ramená do bitky cvičiť, na koníkoch sa preháňať, skáče si v tanci a žmurká na dievčiny. Ľúto mi je môjho syna Slavoša. Bojím sa, bojím, že het zmľandravie.“

„Nebojteže sa, brat Lazický, a nešomrite naveky na tú našu mladú chasu. Veď sme si aj my za mladi zaskočili, a predsa sme vedeli šable zvŕtať, hlavy stínať a na koňoch zacválať, čo by aj na kraj sveta,“ potešoval ho Zahorenko.

„Veď, tak, ale to nešlo na bán,^[217] bez konca-kraja. My sme dievča stisli za ruku, vykrútili, pozvŕtali a koniec — ale táto mládež bez dievčat ani žiť nemôže, akoby junák nemal inakšiu milú, brúsenú šabličku. Hej, Zalán, Zalán — beda tebe i nám. Treba nám šabľu v ruke zvŕtať a ty azda stískaš bielu ruku milej dievčiny; treba nám pozrieť vrahom z oči v oči a ty azda hľadíš do očí zvodnej ženy. Hej, zlá to robota! Aký pán, taký krám, taká je i naša mládež — a beda tej zemi, kde junák radšej vidí ženu ako krivú šablicu!“

„Pravdu máte, pán Lazický, ale veru našim šuhajom ubližujete, bo sú oni smelí do bitky a za krvou pachtia ako smädní za vodou.“

„Tak, tak — kto privykol na mäkkom spávať, nerád líha na holom. Páčte, Zahorenko: skaza príde na nás, ani sa nenazdáme. Zalán večný hriech bude nosiť na svedomí, ktorý mu ani boh, ani ľudia neodpustia. Pri Dunaji sa hostiť a zabávať — tá baba — ale hop — čo to za dupot? Čo to za hluk, za híkanie?“ A vstanúc z lavičky, kníše sa pán Lazický pomaly z obloku.

Zaprášený, pot z čela utierajúci jazdec zastal na dvore a Laborec už bral z jeho ruky písmo. Vidno bolo všetkým hosťom na očiach, že chcú vedieť, čo za novinu donáša. Laborec prehliadnuc napochytre písmo, vbehol do paloty, pristúpil k Lazickému a povedal: „Maďari sa cez Tatry pustili. Zo Sihote pýtajú naši pomoc. Musíme sa mať na pozore; pre bezpečnosť stojí každému zámok užhorodský otvorený.“ Obrátil sa i k svojej oddanici, ktorá sťa socha nepohnute stála, stisol ju za ruku a riekol: „Zbohom! Vidíme sa na Užhorode. Teraz na kone!“ Vičering stál za ním a na tvári jeho bolo vidno radosť. Tak sa raduje diabol, keď kresťanskú dušu do hrsti dostane.

Vyskákali šuhajci na osedlané kone a leteli dupotom naspäť do Užhorodu. Ej, junáci, junáci, povedzteže vy mne: či budete mať šťastie? Nič neodpovedáte — ale vy dobre viete, čo vás očakáva, lebo vám líška prebehla cez cestu a havran sedem ráz zakrákal na breze.

Hop, hop, ozýva sa medzi zelenými horami; rap rap, zapraští to a zaštrkoce široko-ďaleko. Na šibkých koníkoch, prehybujúcich sa pod jazdcami, letia Maďari ako chmáry; v tulcoch im strely rapštia a šable krivuľky sa mecú a hŕkajú, až sa len tak ozývajú doliny tatranské. Začína sa na deň brieždiť a hordy zlaté zore krikom vítajú. Huculi po salašoch, počujúc tie čudné hlasy, zhŕňajú sa a hlavy dovedna skloňujúc, všakové veci si šuškajú. Nad čiernou Tisou zastanú kone i jazdci a pijú z bystrého žriedla vodu čistú ako striebro a čerstvú ako raňajšie povetrie — a potom hybaj ďalej. Budzogáň zahviždí nad hlavami, krátka zápoveď zahrmí z úst siedmich vodcov, kone zarehtajú, zástupy zavreštia a hurtom letia s vychádzajúcim slncom. Osvieti ich to božie slniečko, čo svieti aj na dobrých, aj na zlých, za ktorým od ružového východu k teplému západu ľudia putujú, hľadajúc nový dom a vlasť podobrotky alebo krivou šabľou v žilnistej ruke. Slnko sa zarmúti, jeho milú tvár zakryje čierny mrak, ako keď sa zamraští junák nad víťazstvom nepriateľa. Zbroj sa ligoce na slnci, tigrie kože sa opálajú na pleciach zarastených a bradatých mužov ako mních; krátke taligy na voloch zavŕzgajú, ženy a deti zatrkocú a sedem vodcov zastane nad Jasinou^[218] na zrutných skaliskách. Očima zaiskria a tvár sa im zapáli, srdce zatrepoce a pred slnkom sa klaňajúc volajú: „chvála“ (hála). Pred ich očima rozprestiera sa uhorská zem, vlasť to utešená národa slovanského. Kde ich oko doletí, všade požehnanie. Zlaté klasy kníšu sa na tichom vetríku a zdajú sa vítať zlaté slnce; na vŕškoch a výšavách krútia sa vínne kmene okolo paličiek ako papierové hady okolo dreviec na teplej peci a Tisa zvíja sa rovinami ako belasá stužka na parte slovenskej dievčiny. Stoja — dumajú — a od radosti vytiahnu šable, krv si pustia a prisiahnu víťazstvo alebo smrť. Pred obličajom uhorskej zeme pijú oldomáš. Ale Tisa spenila sa krvou slovanskou — zaplakala, zastukala, že jej dietky hynú!

Po Tatrách blčia ohne. Od vrchov až za Tisu ligoce sa krajina ako svetlica. Po horách a po dolinách spytujú sa ľudia, čo to má znamenať. Hej, ľudia, zlé časy prišli na vás! Divé kone podupkajú vaše jariny a surový nepriateľ vyrabuje vaše chyžky. Tie blčiace ohne na tatranských vrchovcoch ťa do boja volajú za vlasť, Rusín; hore sa, junák, hore, bo sa nepriateľ valí ako chmára, ktorú víchor pred sebou ženie. A hlasy od dediny do dediny, od vrchu do vrchu preletia, tichojasnou nocou zbroje zaštrkocú, kone zadupocú. Rusíni letia do boja, hej, do boja za zlatú slobodu!

Nad Užhorodom stojí teraz krásna kalvária. R. 895 na tomto mieste, skadiaľ teraz oko božej matky pozerá na svoj milý Užhorod, rástli háje. O strom podopretý stál v hustinke tenký, vysoký chlap, s dlhou tvárou a rozkostranými vlasmi; šišak ležal pri ňom na machovej skale. Kto bol na zábave u veľkomožného Lazického, hneď by v ňom poznal Vičeringa. Bledý bol ako stena, zubami škrípal a kedy-tedy ich aj vyškeril v divom smiechu. „Len práskajte, vy ohníky, len štrkajte, vy šabličky, len dupotajte vy drobné koníky — onedlho učúchnete, akoby ste sa boli prepadli! Ja, dedič slávnych zámkov na zelených brehoch porýnskych, ja, junák od rodu, ohrdnutý od jednej Rusínky!“ Tak vzdychal Vičering a, naraz ruky vystrúc, očima iskriac, hovoril tichým hlasom ďalej: „Och, bol by ju, tú sladkú dievčinu, odviedol do čarovných dolín porýnskych, bol by ju osadil na pozlátistých zámkoch mojich otcov. Bardovia a harfeníci ustavične by jej boli vyhrávali. Lež ona radšej má mizerný dom, ktorý národ tento kaštieľom menuje, radšej pozerá svojím čiernym okom na tieto jednotvárne roviny, radšej načúva zvuky krikľavej bandurky a vrtí sa v trasavej kolomijke! Nado všetko ale ohrdne mňa a ľúbi Laborca! A kto je ten Laborec! Kapitán Zalánov na Užhorode — bez rodu — bez mena — bez slávy! Ale veď je pomsta blízko.“ Prestal hovoriť, prikryl hlavu šišakom a stúpal ďalej. Horela v ňom pomstyžiadosť, akoby ho dačo naháňalo, lietal od vrchu do vrchu, od hája do hája, až naostatok zastal neďaleko Užhorodského zámku — zastal, rozrehotal sa a už mal pomstu vyvarenú. Ohníky po tatranských končiaroch práve dohárali, keď bránou do zámku vchádzal, dohárali, zhasínali a s nimi doháralo i panstvo bulharsko-rusínske. Zatváral bystré oči a opúšťal smelé krídla sokol rusínsky. Hej, škoda, bože, ohňa, že dohára, ešte väčšia škoda sokolíka, že krídla opúšťa.

Lietal divý holub ponad tiché háje. Prikradol sa strelec, zabil ho a tiché háje zaplakali za mladým holubom.

Či vieš, brat Rusín, kde sa dvíha dohora Mukačevský zámok ako vysoká mohyla? Či znáš, kde je kláštor basiliánsky? Ej, akože by si nevedel, veď aspoň raz za živa i z vysokej Vrchoviny i zo širokej Krajny putuješ do basiliánskeho kostolíka. Tam je pri ceste Rozvegovo,^[219] tam je tiché Pidmonastirie^[220] a staré mesto Mukačevo za voľnou Latoricou. Za časov Zalána stál tam na briežku zámok. Sihoť a Chust už boli zrúcali Maďari, všetka sila Bulharov a Rusínov zahrnula sa teda na brehoch Latorice. Privalili sa za korisťou pachtiace hordy na ľavý breh Latorice. Chceli prejsť cez rieku, ale im pozreli Rusíni do očú. Strhla sa bitka krvavá. Rozdurili Rusíni Maďarov, ale čo komu súdené, neminie ho. Rozpajedení výbojníci zozbierali sa nanovo, udreli zase na ubývajúcich Rusínov a dobyli zámok. Rúbali sa ešte i potom Podtatranci za svätú vlasť — ale nešťastne. Len málo junákov roztratilo sa do hôr tatranských. Rozleteli sa víťazi po dedinách a nedali milosť ani mladému, ani starému. Utíchli spevné doliny vrchovinské, iba roviny okolo Mukačeva ozývajú sa krikom a veselým ujúkaním víťazov. Kade len oko pohliadne, všade leží tábor. Šiatre popri šiatroch stoja na rovine a stred nich vypína sa vysoký šiator Almov.^[221] Ženy a deti trkocú a vodcovia i vojaci odpočívajú. Koníky sa pasú na brehoch Latorice, tichej rieky rusínskej. Ej, nejedna kvapka krvi zastriekla do nej a ona teraz tak stene ako opustená mať za svojimi deťmi!

Na rovine zaprašťali ohne a zašumeli smutné piesne. Sedem vodcov obstúpilo horiace vatry a rozkázalo spáliť mŕtve telá v bitke zabitých junákov, lievajúc víno na žeravé hlavne ako obeť bohovi vojny za víťazstvo. Naliali aj pre seba do rohových pohárov, zazdravkali a pripili na šťastie siedmich kmeňov maďarských. Na dúšok vypili poháre až na dno a podávali ich ďalej. Kolovalo víno od jedného k druhému, kým sa všetci nepotúžili a za slávu maďarského mena nevypili „oldomáš“.

Prizerali sa na nich Rusíni spoza Tatier, zo šírej Ukrajiny, od mesta Kyjeva, čo s nimi prišli vylievať krv svojich bratov. Vtom pokývol rukou vodca Almus a naraz priviedli zajatého. Vzrast ako jedľa, biele, dlhé vlasy, sivé oči a z nich iskriaca neprestrašenosť svedčili, že je to krv rusínska. Prosto kráčal k vodcovi, ale len čo zazrel známych ľudí od prahov Dnepra, zapálil sa ako plameň a zavolal: „Hej, bratia kozáci! Čože vás vyvábilo z voľnej Ukrajiny? Či túžba po koristi! Nemá brat váš Rusín ani zlata, ani drahého kamenia, to ste mali hľadať v paláci carihradských cisárov. Či sa vám zunovalo lietať po slobodných stepiach matičky Ukrajiny? Nanič je to kozák, ktorému sa zunuje na chytrom koníku pasúvať sa s vetrom ďalekých stepí; prekliata je to duša, čo opustí mohyly ukrajinské, v ktorých práchnivejú kosti jej otcov. Lieta sokol z mohyly na mohylu, načúva tichý plač junákov v nej pochovaných, zajastrí očima, zatrepoce krídlami, vyletí vysoko a Ukrajina je hrdá na svojho syna. Ale vy do zeme hľadíte, spojenci Maďarov? Beda toho duši, kto opúšťa dobrú mať!“

Tak hovoriac, trhal putá na rukách a bol by azda paskaly narobil, keby Almus nebol zahrmel: „Chyťte a odveďte ho, nezomrie ešte teraz. Takého zurvalca obetujeme bohovi vojny po šťastnom víťazstve nad Zalánom.“ Odviedli mladého junáka, stratil Laborec priateľa, Lazický syna a sestra milého brata. Ktože bude pravou rukou Laborcovi, keď je Slavoš lapený?

Za 40 dní hostili sa Maďari v novej vlasti, hostili sa ako v raji, lebo zem rusínska je opravdivý raj. Ihrali sa na rezkých koníkoch divé deti krásneho Východu, spievali si víťazné piesne po rovinách, po dolinách a výšavách mukačevských — ale Rusíni bez pomoci, opustení svojím kniežaťom, rozpŕchli sa ako splašené stádo pred hrozným vlčiskom. Zaštrkali ich šabličky, ej, zaštrkotali smutno; zarehtali ich koníčky, ej, zarehtali žalostne; ozvali sa ich tiché dumky, ej, ozvali sa bolestne. Miesto porážky nazvali Mukačevom. Ej, Rusíni, či si dakedy ešte zanôtite víťazné spievanôčky?

Zahrkútala sivá holubička na zelenej halúzke a smutnú hlávku schovala pod mäkučké krielce. Dlhonohý bocian zaklapkal dlhým pyskom na rusínskej streche a rozprestrúc krídla, zakrútil sa a rušal na poludnie.

Čudno je to okolo Užhorodu. Od Mukačeva nesú sa na koníkoch šuhajci. Hlava ovesená a tvár smutná, nič dobré neveštia. I tie koníky tak sa na jazdcov obzerajú, akoby cítili, že ich duša bolí. Prišli k Užhorodu, ľud sa zhrnul okolo nich, odprevádzal ich do zámku, ale sa ich nič nepýtal — lebo načože by sa ich pýtal, keď im na tvárach čítať mohol nešťastie!

Strašný chýr o bitke mukačevskej rozletel sa po kraji rusínskom, rozniesol sa od dediny do dediny, čo si tak utešene ležia po tých úbočiach tatranských, akoby ich ta maliar vymaľúval. „Keď je zámok nad Latoricou het, čože bude z Užhorodu?“ tak sa opýtajú ľudia, a keď sa neopýtajú, teda si istotne tak myslia. Ale čokoľvek hovoria, čokoľvek si myslia, predsa berú kuše do rúk, šable pripasujú ku boku a poberajú sa na Užhorodský zámok. Ej, pozrieť oni chcú ešte raz nepriateľom do očú; za bitkou sa im trasie srdce ako šuhajovi za milou.

Na Užhorodskom zámku opiera sa o Karpaty palác Laborcov. Krásne sú v ňom izby, ale je krajšie to dievčatko, čo sa v nich prechádza. Ľuboslava, oddanica kapitánova, i so starým Lazickým dali sa pod ochranu Laborcovu. Práve vnišiel k nej kapitán užhorodský a v očiach mu človek mohol čítať, že prináša smutnú novinu. Ľuboslava mu ani k reči prísť nedala, ale ho chytiac za ruku, preriekla: „Milý môj! Viem, čo ti srdce trápi. Brat Slavoš sa nevrátil z bitky. Len to mi je ľúto, že žije; pekná je smrť v krvavej bitke, ale prekliaty je život v rabstve!“

Laborec zdúpnel nad rečami dievčiny. Pritisnúc ju na junácke srdce zavolal: „Dievčina rusínska, zaslúži víťazstvo taká krajina, ktorá je matkou tebe rovných detí. Na šabľu moju prisahám, že nespočiniem, dokiaľ nepomstím Slavoša. Len Zalán, slabý Zalán navnivoč nás obracia. Keby tuná bol, už by sme v šírom poli udrieť mohli na vrahov a —“

„A zachovať od skazy vlasť našu,“ skočila mu do reči dievčina. „Kapitán, bieda by prišla na túto zem podkarpatskú, keby nepriateľ rozrúcal jej zámky a poprebíjal srdcia Bulharov i Rusínov. Pozri na tých junákov,“ a to hovoriac, priviedla ho bližšie k otvorenému oknu, z ktorého bol výhľad na zámocký dvor, „pozri na tých, čo sa tam ako bratia objímajú. Tento je vážny Zahorin, Bulhar, tamten ohnivý Vašenko, Rusín, a ten tretí Hornický, rezký Slovák od bystrého Hrona — a predsa žijú vedno ako bratia. Páč len, páč, ako si podávajú z ruky do ruky plný pohár. Hľa, zazreli ťa a na zdravie ti pripíjajú. Oj, drahá vlasť moja, ty perla medzi krajinami! Pohliadni, milý môj, na tie kvetnisté záhrady a poteš sa, šmar okom po tých lúkach, ako sa menia, a po tom siatí, ako sa zelenie. Vaše je to dielo, junácki Bulhari. Lež vy ste uctili aj reč našu, ačpráve ste boli víťazi. Preto celá krajina táto vďačne vás ako priateľov a bratov miluje. Lepšie nám zomrieť v krvavej bitke, ako vidieť vlasť v otroctve!“

„Ešte žijú sokoli spod Karpát, ľúbezná dievčina! Dokiaľ srdcia naše bijú, neboj sa poroby. Strašný je síce nepriateľ, a toľko ho ako smrečín po Tatrách — ale junákom pomáha boh,“ potešoval Laborec.

Medzitým sa zmrklo. Zaknísali sa čierne postavy, zadupotali konské kopytá neďaleko Užhorodu. Do doliny, na východnej stránke zámku ležiacej, pricválali Maďari a za nimi na sivých volkoch vŕzgavé vozy, vreštiace deti a ohorené ženy. Rozložili sa i dolu, i hore dolinou, ako keď sa roztiahne po nebi čierna chmára.

Viac dní bolo minulo — a pomoc od Zalána neprichádzala. Dobyť Maďari zámok nemohli, ale hladom chceli prinútiť Užhorodčanov k poddaniu sa. Zatriasli sa od hnevu srdcia junákov slovanských. Nastala tmavá noc. Laborec uzavrel vyrútiť sa na maďarský tábor. Práve vyšli zástupy Laborcove z brány a ticho sa poberali dolu mestom, len kedy-tedy koník zafŕkal, len kedy-tedy ostrôžky zabrnkali a šablička zaštrkotala, keď sa na východnej strane zámku strhne krik, huk a jazerná bitka. Šable o šable cvendžia, budzogáne na budzogáne durkajú, až sa len tak ozývajú Tatry. Vičering vyplnil sľub. Tajnou chodbou voviedol Maďarov do zámku práve vtedy, keď Užhorodčania udrieť chceli na maďarský tábor. Brány sa zatvorili a krv tiekla ako voda riekou. Hľadal zradca Vičering Ľuboslavu, ale v zámku o nej ani chýru. V besnote svojej neľutoval ani mladé, ani staré. Takto sa stali Maďari pánmi na Užhorode.

Zradení Užhorodčania leteli nazad k zámku, ale nadarmo. Len plač a krik bratov svojich počuli — pomôcť im nemohli. Zatrepotali v nich srdcia od hnevu, zarehtali, zaskočili kone od bolesti, bo ich popichali junáci ostrôžkami; leteli ako vietor a vrútili sa na maďarský tábor. Na zámku sa besnela ruvanica a pod zámkom findžali strely, dupotali kone, prašťali štíty o štíty, vrešťali deti a ženy zalamovali rukami. Rúbali Bulhari, Rusíni a Slováci šabľami ako blesk a hrmeli budzogáňmi na nepriateľské štíty ako hrom. Ale čože stojí junáctvo proti vojsku, ktorého je toľko ako šášok. Jedno zmizlo a druhé prikvitlo, akoby ho vietor priviedol. Laborec vidiac, že je boj nerovný, utiahol sa k Záhoru.

Svitlo. Smutne zasvietilo slniečko na Užhorodský zámok a za oblak sa utúlilo, lebo je strach a žiaľ pozrieť na ten kraj podtatranský. Zámok sa kúri ako míľa a mesto okolo neho je už iba spálenisko. Rusíni vidiac kúrňavy dymu a krik víťazov, prisahali pomstu.

Siedmi vodcovia zatrúbili a čriedy ich zastali si do radu. Zacifrovali pod nimi malé koníky, zahúkli výbojníci a dupotom a štrkotom leteli po rovine k Záhoru. Ticho ako nepohnuté skaly čakali Užhorodčania nepriateľa. Hodili sa na nich Maďari, ale nápad ich roztrepal sa, akoby sa bol búšil o Tatry. Preháňali sa celý deň — už slnko zapadlo — a ešte nebolo víťazstvo ani na jednej, ani na druhej strane. Neďaleko Rebrína rozohnali ešte raz jeden druhého. Pri Laborci bojoval krásny junák. Šabľu krivuľku šibko zvŕtal a kde Laborec, tam sa bil aj on. Rúbali, sekali sa junáci, ale ktože môže proti osudu? Hŕstka tatranských sokolov sa menšila, už aj mladý junák vypustil dušu a Laborca chytili nad mŕtvym telom jeho, keď ho bránil so šabľou v ruke. Strhli z mŕtveho šuhaja zlatý šišak a dlhé vlasy vyliali sa spopod neho. Bola to Ľuboslava, Laborcova oddanica. Neďaleko nej ležal aj zabitý Vičering. Kto mohol žiť doma na svojom chlebe, a predsa žije na chlebe cudzom, ten zradí aj svojho otca, ale skaza ho neminie!

Zapadlo slnko za šarišské hory, popadali junáci Zalánovi. Slnko nevytiahneš spoza hôr na nebe, junákov nevzkriesiš k životu.

Zasvietil mesiac na pole bitky. Medzi Rebrínom a Lastomírom zem je akoby posiata mŕtvymi telami. Tu leží dlhofúzatý Rusín, tam stene, dušu vypúšťajúc, prepichnutý Bulhar a tu leží dorúbaný, dosekaný Slovák; ešte i teraz šabličku drží v pästi; ej, drží ju tuho, lebo ona bola za živa jeho vernou milou. Vtom zaškripoce suché raždie a lístie v hruškovom háji. Štvornožky sa dačo ťahá po zemi. Či je to nie dáke vlčisko, čo sem prišlo na hostinu? Ej, nie je to vlčisko, ale starý Rusín. Páč, ako sa obzerá; vstáva na nohy a zase dolu sa krčí; prikladá ucho k zemi, načúva, načúva za chvíľku, až sa naraz schytí, pribehne k zabitému junákovi a skrčí sa pri ňom zase ako do klbka. Ťahá sa od tela k telu, odhrnie rozkostrané vlasy z tvárí zabitých, poznáva jedného, druhého, až príde k jednému — oči sa mu zaiskria ako dva blesky, srdce mu zatrepoce, takže ho počuť klopkať v tichej noci. Vyhodí junáka na plecia, ešte sa raz obzrie a fúľa s drahou ťarchou do Tatier. „Tu si, švárne dieťa,“ tak hovorí k sebe, „či som ťa nato musel kolísať, chovať, a keď si väčšie narástlo, na koňa sádzať a učiť na ňom harcovať, aby som ťa mohol zabité z krvavého poľa odniesť? Myslel som si, že u teba dostanem prítulok na moje staré dni a keď oči na večnosť zatvorím, že mi ich ty zatlačíš. Ale,“ viac počuť nebolo pre plač a stukanie neboráka. Vtom sa ozve rehot koní. „To v tábore maďarskom,“ pomyslel si a utekal k Tatrám. Bol to Vernický, sluha Lazického, nesúci zabitú Ľuboslavu.

Čierny havran zakrákal sedem ráz na bielej breze. Počul ho Laborec a rozpamätal sa na deň ten, keď sa ostatný raz od Lazického zo zábavy samotretí vracal do Užhorodu. Kapitán užhorodský je v maďarskom tábore, neďaleko Rebrína. Priviazaný o vozné koleso preklína hnusné rabstvo. Prídu mu na um slová Ľuboslavine: „Pekná je smrť v krvavej bitke, ale je prekliaty život v porobe.“ Mesiac nad ním bledo svieti, kde zhŕňajú sa chmáry, a noc tak očernie, akoby smútok nosila za junákmi, čo vypustili dušu. V tábore všetko spí po víťazstve, iba Laborec nie; v žalosti sa on pozabudne a mená Zalána, Ľuboslavy a Slavoša z úst nahlas vypustí. Vtom sa ozve dakto z druhej strany voza odpoly pošepky: „Čí je to hlas? Laborcov?“ Sladký cit sa rozleje po srdci Laborcovom. Stred tábora vrahov ozýva sa k nemu známy hlas — oj, ktože by sa tu netriasol od radosti! „Laborec som, hovor, kto si ty a čo chceš?“ „Kapitán, červená líška nám prebehla neďaleko Draviec cez cestu, nešťastie ona veštila!“ „Ty si to, zlatý Slavoš? Či nás tak musel skárať milý boh, že sa v rabstve zísť musíme?“ „Nerúhaj sa večnému, ani sa nenazdáš a hodina slobody nám odbije. Ticho, stráže čušia, moje putá už na franforce podriapala junácka ruka,“ a to hovoriac, stál pred Laborcom. Mlčky roztrhal okovy svojho pobratima. Tichučko sa prešmykli zajatí pomedzi vozy a šiatre, priskočili k uviazaným koňom, odviazali, vyhodili sa na ne a leteli k Lastomíru. Zavirgali koníky, zadupotali akoby do nôty — a šli ako vietor — ale do koho sa raz už zadrapilo nešťastie, nestrasie sa ho ľahko. Ako tôňa vše mu je za pätami.

Prebrali sa konským dupotom stráže maďarské. Hodia okom na zajatých — nemáš ich tam. „Hej, sedlaj kone, jazerná chasa,“ volá Tuhutum, jeden zo siedmich vodcov, a vyskočiac na vranka, pustí sa do behu ako jastrab — a za ním črieda šuhajov. Noc je tmavá, mesiaca nieto na oblohe, lebo ho prikryli čierňavy. Krížom-krážom cez oblaky fundží blesk a hrom dunie, ako keď sa odvalí skalisko na Vicherleci a durkoce dolu vrchom do priepasti. Hnevá sa to nebe, hnevá, že musia dve junácke duše zahynúť. Už priskákali k lastomírskemu mostu, ale koníky sa spínajú, virgajú nohami — dosť ich pichajú Laborec a Slavoš ostrohami, lež nieto tej moci, čo by ich vohnala na most alebo do rieky. Pridunia šarvanci z Atelkuzy,^[222] zahviždia z kuše smrtné strely, obhŕknu junákov vybojníci, darmo sa spierajú vrahom, ktorých je toľko ako hrušiek okolo Rebrína. Vykukne mesiačik z roztrhaných oblakov a tak smutno zasvieti, akoby nariekal nad zajatými šuhajci.

Rozbrieždilo sa. Začerveneli sa ružové zore. Oj, nevychádzaj, nevychádzaj ty božie slniečko spoza výšavy tatranskej, lebo horkú slzu uroníš z tvojho nebeského oka. Na brehoch rieky, neďaleko Lastomíra, stojí košatá lipa a na jej konároch sa kolembajú dve telá. Takou smrťou zišli zo sveta Laborec a Slavoš. Suroví výbojníci nevedeli ich uctiť ako junákov, čo by ich boli nenávideli ako nepriateľov.

Lieta havran z brezy na brezu, zakráka, vyletí a za ním sa rozletia jeho kamaráti, čierni ako hlaveň. Zakrútia sa naokolo a spustia sa na košatú lipu. Ej, lipa, lipka zelená, čoho si sa ty dožila!

Smutno stojí Užhorod. Maďari si volkajú po ňom. Almuš išiel Zalánovi v ústrety, ktorý sa blížil k zelenému Karpatu. Rusíni, roztratení po horách tatranských, zozbierali sa a schádzali dolu na rovinu lastomírsku. Starý Vernický chodil od dediny do dediny, od hory k hore, a zvolával ľudí pod košatú lipu. Ukázal im zabité dievča veľkomožného Lazického a národ zabolela duša, keď pozeral na mŕtvu dievčinu, čo bola hviezdou medzi Rusínkami. Tvár jej predtým sťa kalina osinela ako mramor; údy jej hybké ako mládik zmeraveli ako ten kameň, a oči, len nedávno ešte dve hviezdy, stratili žiar života. Jej šedivý otec skonal na Užhorodskom zámku pod budzogáňmi Maďarov. Rozprával ľudu starý sluha Lazického o hanebnej smrti dvoch junákov, ktorých mená známe boli v každej kolibe rusínskej. Zadumaný ľud obstúpil košatú lipu. Doviedol svätých žrecov z dolín vrchovinských a z vrchu Oblík,^[223] zanôtil žalostné dumky, až tak srdce rozrývali ich bolestné zvuky, lebo rusínska dumka i stenu prebije, nieto by ľudské srdce. Zaprašťali na štvorhranu horiace hlavne a kňazi položili na ne troch obľúbencov opusteného ľudu. Nešťastný Laborec, junácky Slavoš a zlatovlasá Ľuboslava medzi nábožným spevom zhoreli na popol. Dohoreli ohne, vychladla vatra, a národ, berúc popol do hrsti, vsypal ho do blízkej rieky. Kľakli Tatrania na kolená a bozkávali svätú zem, ktorá vpila do seba krv ich bratov. Taišli na breh rieky, zanôtili ešte raz trúchlivé spievanky v tôni smutných vŕb, pozerali do šumiacich vĺn, čo im drahých odnášali. Zdalo sa im, že počujú stukanie rieky a šuškanie tichým vetríkom pohýnanej lipy, akoby obe volali meno Laborec. Od toho dňa nazvali rieku tú po Laborcovi.

Meno to rozletelo sa po uhorskej Rusi ako meno svätého. Stratil Zalán krajinu, vymreli pamätníci bitky užhorodskej; ako lístie na stromoch, tak sa premieňali pokolenia, ale meno Laborcovo zachovalo sa v srdci národa. Povesť o kapitánovi na Užhorode je ako ľud večne živá a nepominie nikdy.

*

Bolo to roku 1843.^[224] Krásny večer zletel z belasého neba na rovinu užhorodskú. Za chodníkom, ako za bielou stužkou, poberal som sa k Lastomíru. Jedenástu hlásil, keď som zastal na lastomírskom moste. O krásnom večere už nebolo ani chýrať. Šedivé oblaky sa preháňali po nebi; za Vicherlecom sa už blýskalo a hrom zďaleka hrkotal ako voz s kamením. Vietor začal fúkať a vrany, krídlami ho plieskajúc, kedy-tedy zakrákali. Za mnou stúpal v gubani Pozdišovčan a hlavou čudno krútil. Stúpali sme do Rebrína, ale sotvaže nás pod bezpečnú strechu prijala slovenská chyža, taká búrka sa strhla, akej nepamätám. „Hej, Matiáško, či je to nie tá noc, v ktorú Laborec durí koníka na lastomírsky most?“ opýtal som sa brata Slováka z Pozdišoviec.

„A boh najlepšie zná,“ odpovedal Matiáš a tri razy sa prežehnal svätým krížom.