E-mail (povinné):

Janko Jesenský:
Novely

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Martina Chabadová, Veronika Víghová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 376 čitateľov

Papuča

Všetci ste pod papučou, páni. Darmo tajíte. I vypili by ste si, i podiškurovali. Tak znamenite sa to sedí, pije a diškuruje, ale ručička na hodinách sa hýbe, straší, hrozí, ako ženské rameno. Áno.

Pamätáte sa na Javora, hostinského? Vy sa nepamätáte. Ja ho nikdy nezabudnem. Vidím ho. Ozruta. Široký, dlhý, hrubý. Červená turecká čiapočka s kyckami, posotená k tylu. Veľká, okrúhla, červená tvár bez fúzov a vlasov na hlave. Krátky kabátik, krátke nohavice a všetko na ňom krátke a úzke. Ku každému stolu ide, fučí, salutuje, hovorí, prisadne na chvíľu, vstáva a ide k druhému. A pri každom stolíku salutuje, smeje sa, hovorí a pije, neprestajne pije a vždy je triezvy a veselý… Kde si sa podel, Javore? Kdeže je výtečné javorovské pivo, víno a gulášteky? Kde je tvoja biela, čistá krčma? Na zúfanie je život, ako si odišiel. Pijeme žbrndy… Ej, páni, páni! Vy ste na príčine. Nie vám je ľúto?… Už ten vchod do lokálu. Široké, vysoké dvere. Svetlá, veľká izba, druhá a tretia. Biele, okrúhle stolíky s lesknúcimi sa obrusmi, zápalníkmi a pivovými tanierikmi. Žltučké, rovné slané rožky s rascou. Spárené fľaštičky na olej a ocot, soľničky. Všetko čistučké, biele. Zrkadlá…

Ale nemožno sa ti celkom poobzerať. Traja ti zavolajú:

„Služobník, pane! Úcta hlboká! Poklona!“

To posluha. Mimovoľne pozrieš, či nejde za tebou ministeriálny úradník, alebo aspoň z okresného súdu nejaký múdry sudca. Ale nie. Zrovna idú k tebe. Stŕhajú ti zvrchník, vezmú paličku, klobúk. Lenže nie ako v hore, ale celkom uhladene, pekne. Pomýlia ťa celkom. Pozrieš si i na vestu, či ti nevisí duplovaná retiazka na nej. Nie, nie. To je už taká obsluha. Stopuje ti na tvári, kam si chceš sadnúť, a zaiste ti servítkou opráši miesto. S poklonou opýta sa ťa:

„Rozkážete, blahorodý pane?“

A ty si si už namyslel, že si pánom, a dvíhaš nos. Chladne, dôstojne rozkážeš si pohár piva. Zase poklona. Donesú ti ho. Poklona. Dopiješ. Prichádza zas a pokloní sa, či ešte poháriček. Chce sa ti, povedzme, trochu čítať. Klepneš dva razy prstom na stolík, a ani čoby si nejakú tajnú gombičku pritlačil: odrazu sa ti zjaví posluha. Ty len povieš, alebo ukážeš a už máš. Taká posluha!

A hostia sa len tak hrnú. Tam máš národných. Tam sú odnárodnení. Tam je stoličná aristokracia zo súdov, sirotskej stolice, slúžnovskej a berného úradu.[1][2] Tam je inteligencia i menej inteligentní. Lebo u nás neinteligentných vôbec niet. Tam sú ráno, predobedom a naobed. Tam sú poobede, večer i v noci. Človek nemôže sa zdržať, keď prechádza popri Javorovi. — No, poháriček, — myslíš, — vypijem, — a vojdeš. Ale nápoj! Musíš vypiť tri, taký nápoj. Alebo ťa zarazí vôňa gulášteka. — Ech, čo, jeden guláštek nepokazí apetít. — Vojdeš a zaješ si. Slovom, musíš vojsť. Nemožno udržať sa… A vždy ti je príjemne, sladko okolo srdca a žalúdka.

Ale zrovna si vo vytržení v noci. Tri veľké acetylénové lustre svietia. Zrovna slnečné svetlo. Javor negazduje, keď je reč o citoch hostí. Druhí áno. Skrútia všetky svetlá a nechajú lampôčku, lebo odišiel, povedzme nejaký asesor, ktorý len zriedka chodí, ale pije z jemnejšieho pohárika. Ty môžeš sliepňať, lebo si nie asesorom. V noci, v noci! Vtedy je tam priestranne a vzdušne. Tí, ktorí musia, vytratia sa po jednom. Každému je ľúto, keď odchádza, ale musí, musí. Domáci poriadok tak to donáša. Ej, veru zostane, ktorý môže podkúpiť ženičku sladkými cukríkmi, koláčikmi, bochničkami. Veru kúpi a radšej zostane. Lepšie ti je u Javora ako doma.

Zostáva mládež, zlatá mládež. Rovnakí, priatelia a druhovia, ktorí majú krv a túžby. Akoby si namiesto srdca mal hudobný inštrument v sebe. Ozve sa ti v ňom spev, prenesie sa na ústa a zuní, zuní.

Príjemná krčma, znamenitá krčma.

A Javor je veselý. Akoby nebol! Nik mu nemôže poškodiť. Neraz zdalo sa, že je už zle. Nešťastné voľby!

„Javor s vládnymi hlasoval!…“

„Ale nehovor! Javor?“

„Javor.“

„Veď je to posmech!“

„Posmech!“

„Bojí sa o krčmu…“

„Ale je to predsa len škandál! Ktože ho vlastne drží? My. Kto by chodil k nemu, ak nie my? Nikto. To je škandál! Nemali by sme k nemu chodiť. Veď je to zrada!“

„Ale, rozumie sa, bojkotovať![3]

Zvolala sa porada. Poradu hromadne navštívili. Ozývali sa tuhé reči. Oduševnenie veľké. Len málo pochybujúcich hlasov. Akoby triumfovalo veľké víťazstvo. Každý hromžil medziiným aj na Javora. „Ech, čo, Javor! Aj tak je jeho víno nie pravé. Čert vie, kde ho kupuje. Pivo nestálo nikdy za nič. Vždy bolo akési riedke a nečisté. To sme si len tak namysleli. Žbrnda je to všetko. A takto nás zradiť. Veď je to posmech. My vlastne nevieme, aká sme my sila. Nemuseli by sme byť slabí, len svorne spolu sa držať. Podporovať svojich. Tak…“

A na tretí deň našiel sa vplyvný pán advokát Žarko, ktorého smädilo. Vošiel k Javorovi.

„Celkom som zabudol na to v náhlivosti,“ povedal, keď ho interpelovali.

Našiel sa druhý, tretí, ktorí tiež celkom zabudli. „Ak nás prekvapia, povieme, že sme zabudli,“ mysleli si. „Aspoň si vypijeme.“

Štvrtého našli doma pri pive.

„Akéže to piješ?“ spýtali sa ho.

„Javorovské.“

„Ale veď…“

„Veď je to nie proti princípu, keď si ho dám domov doniesť. To je celkom iná vec,“ poznamenal.

„To si aj ja dám.“

„Aj ja.“

„Ale prečo nie? Veď je to taká maličkosť.“

Vysvitlo, že nielen tento pán, ale mnohí pili doma. Pán Čulek, apatekár, mal celú štvrtku na čape v komore. Tam užíval, aby ho neprekvapili.

„Keď maličkosť, nuž maličkosť,“ povedali niektorí. „To si poďme vypiť.“

„Ale pravda.“

„Keď starí nedržia, čo by sme mali my držať,“ osvedčili sa mladí. „Poďme k Javorovi. Poďme! Nuž teda poďme!“

Zase bolo tak ako predtým. Zase len Javor a Javor. Bolo Pavla. Tam si našiel všetkých u Javora. Bolo Jána, Jozefa, Ďura. Tam boli všetci. Predal niekto dobre zemiaky alebo vola, hybaj k Javorovi. Narodil sa niekomu syn, tam ho oslávil. Vyhral niekto proces, u Javora si ho našiel veseliť sa; ak ho prehral, tam si smútok odháňal. A keď už vonkoncom nijakého titulu nebolo — tam boli všetci do jedného u Javora. Skrátka, bolo ako predtým. A bolo dlho tak, až tu odrazu…

Sedel som večer doma. Pri práci. Vytrhlo ma klopanie na dvere.

„Voľno.“

Dvere sa naširoko otvorili a dnu vstúpila nízka, bruchatá figúra s veľkou vtlačenou hlavou medzi plecami. Široká tvár, obliata červenou farbou, s malilinkými fúzikmi a lalokom pod bradou. Roztvorený, dlhý, čierny zvrchník. Široké, bledé nohavice a veľké žlté topánky. V jednej ruke držal biely klobúk a hrubú čiernu palicu. Druhou držal kľučku, nezatvárajúc dvier.

„Servus. Dobrý večer!“ prehovoril. „Nepoznávaš, čo? To je dobré; nože sa prizri!“

Vravel pomaly a smial sa ako tuční ľudia, ktorí pre nízky krk nemôžu jasne hovoriť, ani smiať sa hlasne.

„Ale pravda, Táravý! Servus, kamarát!“ vykríkol som, poznajúc svojho kolegu ešte z univerzity.

Zhodil kabát a sadol si. Vlastne len on hovoril, ja som ho počúval. Prišiel z malého mestečka, Mielníc. Jeho žena chce sa presídliť do nášho mesta. Hľadá príležitostný byt. Bože, len keby našiel. Jej je nič nie dosť vkusné. Ani čoby sa grófkou bola narodila.

„Keby si ju len počúval,“ vravel a povýšil hlas. „,A čo si nepozapínaš vestu, ty medveď?‘ Tebe to môžem povedať, ako kamarátovi,“ podotkol, ku mne sa obrátiac. „,A čo si nepozapínaš vestu? Nekaľavník. A tento fľak si kde zobral? Doma sedí a zabrýzga sa. Ty, ty medveď. Už si zasa drichmal. Napuchnuté máš oči, červené, a tu pás od vankúša. Všetci ste takí. Začmudení, hranatí, bez spôsobu. Ba či sa umývate? Drsní, drevení, suroví. Prečo si neoblečieš dlhý kabát do divadla? Prichodíte na vizity v čižmách…‘ A všetci sú jej hranatí, bez vkusu. Prichádza ku mne mladý človek. Ona hneď o nevkuse. ,Vidíte, akí ste vy mladí! Neviete zaviesť diškurz ľahučko, veselo. Ste ťažkí, zamĺkli. Zrovna urážajúci. Myslím, že je to nedostatok salónov. Potratíte prirodzený rozum a robíte všetko neslušne. Zapískate všetko.‘ Príde nejaká dáma a už počína… ,Áno, pekné vkusné šaty. Utešený klobúčik, topánočky. Skvie sa všetko. Keby ste len boli aj vnútorne také uhladené, bezúhonné. Ale prichádzate do spoločnosti, hovoríte, hýbete sa a už vidno samý nevkus, nejapnosť…‘ Každého učí tá baba. Odpusť, že takto hovorím o žene, ale som vždy ani na škripci. Poklzne sa mi noha na parkete, už kričí: ,Ech, ty nešikovník, či nevieš chodiť?‘ Vystriem sa prípadne, aby si údy priviedol na pravé miesto, už, že tak a tak neslušnosť. Hvízdam si, už som neslušný. ,A čo si ty drozd? Vidno, že si do salónov nechodil.‘ Položím klobúk na stolík, jem rybu nožíkom, zle-nedobre. Fuj… A ako hovorí o babách, čo klebetia. ,Hľa, nemajú čo robiť, klebetia, znášajú nepravdy. Vkusná žena to nerobí.‘ Ech!… Ale si dnes zapijeme, čo? Pozajtre príde. Braček, poď! Nemárnime čas. Jeden, dva…“

Pozrel na hodinky. Bolo pol dvanástej.

„Ozaj, braček, poďme. Zapijeme si. Krátka je moja sloboda. Povečeriame ešte niečo a vypijeme si buteľku, dve, tri.“

Vybrali sme sa. Utešená mesačná noc. Mesiac stál naprostred neba. Neúplný, ako zle krájaný chlieb. Vzduch chladný, ale čistučký, panenský, bez práška, ako v noci býva. Dlažby pusté. Ticho. Radosť bola prechádzať sa. Šli sme pomaly a kroky naše sa ozývali. Ako sme zašli za uhol, odrazu sme počuli, akoby niekde za domami ďaleko v poli potichučky čosi duňalo.

„Čo to zuní?“ spýtal sa Táravý.

Zastali sme a načúvali. Za nami na druhej strane domov ozvali sa kroky. V tieni zazreli sme hrubú nízku postavu v krátkom kabáte so vztýčenou bradou dovysoka. Ruky mala vo vreckách a palicu pod pazuchou. Figúra sa blížila. Kývanie hlavou a dlhý, ťažký krok boli mi známymi. Líca sa zabeleli; ukázali sa tenké, ovisnuté fúzy, zablyšťali okuliare. Veď je to advokát Fraňo.

„Hohó! Kamže ty, Fraňo?“ zakričal som.

Fraňo zastal.

„Ktože si?“ zavolal.

„Pijúci.“

„No tak poď!“

Prešli sme na druhú stranu. Táravého som predstavil.

„A vy tiež pijete?“

„Akože by nie,“ povedal Táravý.

„Človek sa zakaždým potkýna na ľudí so špeciálnymi princípmi. Ja som takto dosť pravidelný človek a preto si aj vypijem.“

Bolo vidno na ňom, že už pil, ale kráčal isto a pomaly.

„Vypijem. Rád si vypijem. Víno je moja jediná radosť v živote. Rád ho mám a lásku svoju netajím. Preto sa to starým babám nepáči. Poviem rovno, že pijem, lebo rád pijem. Zaplatím za svoju radosť, ale mi neujde a neoklame ma. Príde, kedy chcem, odstránim ju od seba, keď jej mám dosť. Žena vás zanechá, dievča zaplače, keď ju zanecháte. Starosti, svedomie. Z Álp môžete spadnúť a aj kým spadnete, trápite sa. Kôň môže zdivieť, koč dodrúzgať sa, pre karty zatratíte si svedomie, ale víno, páni moji, hovorím, neoklame. Však idete k Javorovi? Neoklame. Vždy je belavo-zlaté, vždy rozčúli, vždy zabudnete popri ňom, že sú ľudia zlí a mrzkí, že je život špatný, naničhodný, hlúpy. Zabudnete, že je závisť na svete a že máte nezaplatenú dlžobu. Poďme chytrejšie, páni, ak dovolíte… To basa duní… Akurát taký je život, ako keď basu počuť zďaleka a inšie nič. Dú-dú-dú… Sviňa ryje v chlieve, nazdáte sa… Ale napite sa vína a život zahrá vám bezúhonnou, kompletnou bandou. Samá harmónia.“

Kroky sme zrýchlili. Popri duňaní basy začuli sme i piskot klarinetu, potom kontru — bez prímu, potom zas len klarinet, potom cymbal sám, potom odrazu všetky inštrumenty.

Ej, pred hostincom hudci hudú,
ej, a dievčatá tancujú…

zanôtil Fraňo a zavrtel paličkou.

„To sú naši,“ doložil a búšil do dverí, že sa rozleteli.

Mladí ľudia sedeli okolo stola, zakladeného buteľkami. Všetci boli červení, rozgurážení, veselí. Jeden z nich, tučný, rapavý, s malými očami, s rozloženými od seba rukami, kričal: „Do neba vyletím, do neba vyletím!“ Druhý držal proti nemu buteľku a volal: „Vypi si! Vyletíš!“ Červený blondín s riedkymi vlasmi a svetlými očami stál pri peci a držal za ruku chudého, hustovlasého blondína s kečkou a tenkou tvárou.

„Odzemok! Odzemok!“ volal Cigánom.

Tí spustili: Poza bučky, poza peň…

Oni stali si jeden proti druhému, narovnali sa, založili si ruky do pása a počali oproti sebe tancovať odzemok. Jeden černovlasý mládenec s čiernymi, drobnými, hlboko zasadenými očami a veľkého tela skočil od stola k base a priložiac ucho k nej, načúval, ako duní. Starý, plešivý, šedivý, ale čerstvý mládenec tiež skočil, zhodil kabát zo seba a založiac si jednu ruku za hlavu, zavýskol a počal preberať nohami…

„Ech, ja som mal kapitána,“ kričal ktosi. „Radosť bola pod ním slúžiť… Šli sme…“

„Do neba vyletím, vyletím! Chytajte!“ volal rapavý, smial sa a slzy mu tiekli.

V nôtu niekto zahvízdol po valasky. Hneď zatým ktorýsi zakričal: „Ujujuj! Ujujuj!“ A traja tichí mladíci pri okne s nevinnými tvárami počali v takte tľapkať.

Keď sa dvere otvorili a zjavila sa mocná, sympatická postava Fraňova, akoby jedným hrdlom zvolal každý:

„A-á-á! Sláva! Doktor! Sem sa, páni! medzi nás…“

Pušného prachu hoď do plamienka, ako zablčí! Zábava ešte väčšmi vzplanula.

„Tuš! Tuš!“ kričali mnohí.

Cigáni spustili tuš a hneď zatým Elena, Elena, rada si ma mala! Fraňova nôta.

Nízky, širokoplecí mládenec s veľkou ostrihanou hlavou buchol päsťou na stolík a hneď zatým spustil basom pesničku. Druhý zachytil, ostatní ťahali. Tí, čo tancovali, prestali v tanci a fúkali si jeden druhému do tvári. Čierny mládenec ešte vždy počúval basu…

…že si ma nechala!

potiahol starý plešivý mládenec bez kabáta. Rapavý si sadol, položil hlavu do dlaní, akoby mu bolo do plaču. Ešte raz počal refrén:

Nech ťa pán boh skára,
že si ma nechala!

Fraňo sa díval a usmieval. Táravý mi podotkol šeptom:

„Keby tak moja žena zvedela…“

„Ech, čo, ženy!“ zakričal Fraňo. „Verbúnok zahrajte!“

Cigáni zahrali peknú, ohnivú nôtu. Ani čoby bol vletel elektrický prúd do izby a každý atóm vzduchu naplnil, vnikol do krvi… Razom rozhúpalo sa zasa všetko… Preletela fľaša ponad stôl. Fraňo vyhodil klobúk do povaly. Druhá buteľka, tretia, poháre — a stôl zostal čistý. Dvaja vyskočili naň a počali tancovať. Starý mládenec jazdil celou izbou na stoličke.

„Dolu kabáty! Verbúnok!…“ ozvalo sa komando.

Niektorí z mládencov pozhadzovali kabáty, spravili kruh a počali jeden oproti druhému tancovať. Najlepší v prostriedku. Ani Táravý sa nezdržal. Chytil ma za rameno, potom obidvoma rukami za plecia a vrtel sa so mnou.

O chvíľu boli už traja na stolíku, potom štyria.

Všetko sa vrtelo, cifrovalo, kričalo a výskalo. A Cigáni hrali, hrali, akoby im stovky lepili na čelo.

Táravý za krátky čas tykal si so všetkými. S každým si zatancoval, s každým sa objal a bozkal. Každý mu vyznal lásku a on každému. Cigán nachyľoval sa k jeho uchu, akoby tiež vravel o láske. Pokyvkával si hlavou a vrtel rukami. Advokát Fraňo filozofoval:

„Bláznivým je dobre. Čo? Nie? Ba bláznivým. Čo máš z rozumu? Ako vážky váži. Toľkoto a nie viac. Viac je proti reguli. Škoda. Zisk. Ubíja dušu, ducha, srdce. Preč s rozumom, páni! Lúčme sa! Srdce, páni! Srdce bez uzdy, ako Niagara. Aký krásny je svet. Jarček zdá sa ti Dunajom. Močarinka Blatnom. A ty ten Dunaj preskočíš, Blatno preskočíš. Ľudia krásni, veselí, dobrí! Mozog hop! Nielen to víno leješ do seba, ale s ním i zlato lásky, viery, nádeje. Neľúbiš? Tak si nepil. Vypiješ si, ľúbiš, veríš a máš nádej. Pime!“

A zdvihol pohár.

„Pime! Pime!“ ozvali sa mu.

„Milujme sa!“

„Milujme sa!“

„Neklamme sa!“

„Neklamme sa!“

„Štrngnime si! Bozkajme sa!“

„Štrngnime si! Bozkajme sa!“ ozývali sa za ním ostatní.

On povstal z miesta a vysoko zdvihol pohár. Ostatní sme tiež vstali, štrngli si a pobozkali sa všetci. Cigáni hrali:

Nebojme sa, nedajme sa,
bratia jednej rodiny…

A zaspievali sme i my.

Radosťou nám duše plesali. Ľudia citom vozvýšení, povznesení, ako je to pekne. Ako tečú slová vo vzbudenej dôvere. Srdce, duša otvára sa ti a ty letíš do nich so svojou dušou a srdcom. Takými mali by zostať vždycky, takými by mali byť všade. Každý ti je priateľom. Nikto nemá na mysli oklamať ťa, smiať sa nad tebou. Ten ťa rád, i ten, i ten, všetci, a ty všetkých. Všetko zdá sa ti malicherným, len tí ľudia okolo sú ti všetkým a len tá pieseň je skvostná. Čo je na zemi čierno, tratí sa. Nespomenieš si trápnej chvíle, len príjemné rozpomienky tiahnu tvojou mysľou. Prídu ti na um zamilované ženské oči, ramená, dom so známymi oknami. Ty sa zajtra budeš prechádzať tam. Vidíš ju… A srdce plní sa ti radosťou. Radosť je byť medzi mládežou pri zábave. Tam nájdeš rovnosť, srdce a vznešeného ducha. To sú tí praví dobrí ľudia…

Okná spopolaveli. Cez poloodkryté záclony bolo vidno v rannom svetle tmavý múr susedného domu, čierny hrebeň strechy, kamenie dvora a ulice.

„Štyri hodiny,“ podotkol blondín s kečkou a tenkou tvárou.

„Ešte buteľku!“ rozkázal advokát.

„Už svitá!“ zahovoril rapavý. „Zajtra budem ako mačka.“

„Mal si doma zostať!“ zahriakol ho plešivý mládenec.

Buteľku doniesli, nalialo sa, vypilo sa. Potom doniesli ešte jednu. Tú už nedajbože dopiť. Cigáni oddychovali. Fraňo si vzal do ruky palicu, naklonil sa na ňu a zadriemal. Traja tľapkajúci mládenci sa už predtým vytratili. Napokon cítil každý, že treba odísť. Cigáni zahrali marš a my, pomaly sa poberajúc, obliekali sme zvrchníky, brali klobúky a palice, vychádzali na dvor a odtiaľ na dlažbu.

Na dlažbe bolo ticho. Mesačná noc premenila sa na zachmúrené ráno. Nebo zatiahlo sa celé popolavým oblakom. Po kútoch pozostatky nočnej tmy. Domy s pospúšťanými záclonami stáli nemo, len kde-tu drobné, obskúrne krčmičky boli otvorené, čakajúce na včasných robotníkov. Veľké zaprášené listy gaštanov triasli sa vetrom a šumeli. Biela suchá kamenná dlažba bola plná smetí. Zahodený papier, padnutý list hnal vietor po nej s nepríjemným prachom. Ideály akoby sa boli zrútili v tomto zachmúrenom rannom svetle. Rozpálené hlavy chladli. Rozum sa vracal a každý pocítil tesknotu vážneho žitia. Zasa vhupli do myšlienok nervózni šéfovia s ustavičnými rozkazmi, dlhé písacie stolíky, hlavné knihy s číslicami, stránky, práca.

„Ale dobre, že nemám ženy!“ kričal Táravý a skoro sa roztancoval na ulici.

Fraňo rečnil zas o hviezdach.

Padajú hviezdy, aj my padneme, a diamant v hrude nezhnije…

Porozchádzali sme sa po jednom.

Táravý sa pár ráz obrátil, idúc druhou stranou a zakričal:

„Ale o jedenástej hodine iste na pivo, páni!“

„Iste!“ ozval sa Fraňo.

„Iste!“ zakričal som ja.

* * *

Táravý na pivo neprišiel. Poslali sme do hostinca, kde býval, a dostali sme hroznú zvesť, že jeho pani prišla a že hľadajú i s pánom byt. „No, zbohom!“ pomysleli sme si. „Príde druhý raz.“ Ale Táravý vôbec sa neukazoval. Možno, že ho vkusná jeho manželka privrela.

„Táravý akosi zabudol na nás,“ ozval sa raz Fraňo.

„Ja veru tiež prestanem chodiť,“ povedal na to advokát Šturec. „Všetko vychádza na verejnosť z tohoto lokálu. Včera mi žena referovala, že som predvčerom predpoludním od desiatej do jednej sedel tu a pil. Dnes ma prekvapila, že som včera hneď poobede šiel na víno a sedel do pol štvrtej tu… Ja neviem, kto to udáva… Zajtra ma prekvapí, že som dnes vypil štyri poháre piva.“

„Ale to je zvláštne!“ ohlásil sa apatekár Čulek. „Včera som sa trochu zabavil a dnes mi sestra vedela povedať, že to bolo tu, že tu sedel Fraňo, vy, vy, ty i ty…“ a ukázal na nás. „Posiaľ nevedela, kam chodím, a tu ti odrazu počne vyčitovať…“

„Teraz mi prichodí na um,“ zahovoril mladý podsudca. „Moja žena žiarlila na mňa. Pred troma dňami diškuroval som s Javorovou pri bráne. Ona len tak vyšla z kuchyne so zásterkou. Driečna, veď viete, radi si s ňou podiškurujeme všetci… A žena, že za kým sa to zháňam vraj v tej odpornej krčme, aká to bola chyžná?… Žiarlila.“

„Ale to je znamenité!“

„Kto to roznáša?“

„Iste posluha.“

„Alebo Javorová.“

„Nemožno. Javorová si nebude škodiť,“ povedal Fraňo. „A akože vaše panie prídu k posluhovi, alebo posluha k nim?“

„Kto teda?“

„No, ja prestanem chodiť,“ potvrdil Šturec. „Veď uvidím. Ešte pár dní.“

„Zaiste je to nie príjemné, keď žena alebo sestra o všetkom vie.“

„Konečne, že pijeme, nie je hriech. Piť sa žiada,“ povedal mladý podsudca.

„Ale musí to vedieť každý? To je nie poriadna krčma, z ktorej sa všetko vynesie,“ horlil Šturec. „Ako má tajnosti štát, ako majú úrady, pošta, tak i krčma. Nie je tak?“

Každý prisvedčil a všetci boli nahnevaní. Volali Javora. Veď poriadok musí byť. Javor sa len usmial.

„Ale, páni, zaiste ja sám nevynášam! Obsluha je stará a predtým toho nebolo. Sami viete. Musí byť medzi hosťami niekto…“

Hádali, kto by bol takto podozrivým. Ani jeden. Všetci rovnako chodia, jednako si radi zapijú. Ktože by seba samého zrádzal?! Stane sa síce, keď sa dlhšie vystane, že sa manžel vyhovorí na nejakých cudzích hostí. Povie sa, že boli napríklad Rusi, alebo Poliaci, nejaký povestný český spisovateľ, alebo slaviansky filológ, historik. No a že tam boli všetci prednejší, napríklad Ďurský, „a keď ten mohol vystať do tretej, prečože by som, ženička, ja nevystal?“ To sa stane. Lenže, aby sa konzekventne zrádzali, to je vylúčené. Nemôže byť.

„Však sa vynájde,“ rozhodli páni.

Ale zrádzanie neprestávalo.

„To si ty musel povedať,“ hovoril priateľ priateľovi, „že som sa včera poobede zabavil.“

„Komu?“

„Žene.“

„Ale, čo sa ti robí?!“

„No a kto? Ty si bol u mňa. A čert vie, chcel si sa zalichotiť…“

„To je predsa mnoho! A to si vyprosím…“

„Druhý nemohol byť…“

„Osočovateľ!“

„Ty si! Čo ty máš o tom mojej žene hovoriť?…“

Samé aféry medzi pánmi. Na mládež sa počalo tiež hromžiť. Do jednej vyspevovala. Poznali hlasy. Napitá tiahla s Cigánmi. U Živeckých bola nočná muzika. A nie že by sa ticho držala, keď chce uctiť niekoho, ale našli sa, ktorí pod oblokom tancovali. Alebo, akí sú to lumpi, tí mladí ľudia! Otvorili všetky okná u Javora a čo raz vypili fľašku, vyhodili oknom. Poznali osoby. Tam bol ten, ten, ten… Tancovalo sa na biliarde. Skla na dlážke hromada…

„To je mnoho! To je hrozné! Posmech a škandál! Kto to roznáša?“

Spoločnosť u Javora sa menšila. Prestal chodiť Šturec, prestal apatekár, podsudca a všetci lepší. Mládež sa tiež počala strániť Javora a po chvíli veľký hostinec bol skoro prázdny. Nevidel si tam nikoho z lepších. Sám Fraňo nešiel, keď nebolo spoločnosti.

Javor sa zamyslel.

Kto to zasa intriguje?

A prechádzal sa pomedzi biele, čistučké stoly. Postával pri oknách a vyzeral. Posluhovia oprašovali čisté obrusy, rozháňali servítkami, utierali poháre, opierali sa o steny, hrali sa biliard a fajčili neprestajne cigarety. — Čo sa to stalo? — mysleli si a čakali.

Nikto.

„Nijakého dôchodku, to nemôže byť,“ hundral hlavný posluha.

„A moje pobočné grošíky,“ zarmútil sa pikolo.

„Čože ja tu mám robiť, keď niet pánov?“ hrešil tretí.

„Najlepšie vypovedať pánovi.“

„Čo si počneš? Najlepšie, keď pôjdeme. Niet hostí, nemáš čo robiť.“

„Musím ich nejakým činom privábiť,“ rozhodol Javor. „Dám doniesť plzenčiny. Iste prídu. Poznám ich. Nebudú sa môcť zdržať.“

Plzenčina prišla. Vytrčili sa krásne ceduľky do okien, ale veru neprivábili nikoho… Ale aj miestnosť je už akási nečistá. Treba bude zamaľovať. Krásne vymaľovali izby. Jagalo sa všetko. — Neprišiel nik.

„Aspoň mládež zvábim, keď nie tých starých hlupákov!“ nadával Javor.

A odrazu zjavila sa v novospravenej kase krásna brunetka s modrými očičkami a žltkastými obrvami. Sedela graciózne a usmievala sa celkom nevinne. Prišli niektorí mladí ľudia, ale len s otázočkami. Tak očistom spytovali sa posluhov.

„A nebol tu môj priateľ Prútik?“

„Nie, pane.“

„Kde ten môže byť? Idem ho hľadať.“

A už vychádzal. Keď prišli dvaja, pýtali sa na tretieho.

„A nebol tu náš priateľ Zárožný?“

„Nie, pane.“

„Kde ten môže byť? Poďme ho hľadať.“

A už boli von.

I o týchto sa dozvedeli, že boli dvoriť kasírke. Pili pri kase koňak a boli veľmi vtipní. Každá dáma im to vedela povedať. Vystali i oni. Darmo lepil Javor plagáty po stenách, že prišlo znamenité mníchovské pivo, že dáva najlepší pezinok po štyridsať grajciarov. Neprichádzal nik. Prišli umelci. Darmo skveli sa veľké červené plagáty po rohoch, že u Javora spieva chýrna miss Tony, alebo Rozy a produkuje sa svetoznámy umelec na trúbach. Neprišiel nik.

Javor len čakal, čakal. Prešlo štvrť roka. Páni neprichádzali. Ak prišiel jeden, hneď sa vyzradilo. Radšej neprišli. Prešiel polrok. U Javora prázdno, púšť, nemota. Aj veľké acetylénové svetlá hasli jedno po druhom. Zjavili sa olejové lampy. Potom sviečky.

Nahneval sa Javor.

Praštil všetkým.

Zatvoril obchod.

Zmizol…

Bol podvečer. Po dlažbe, zatienenej rozvetvenými a páchnúcimi gaštanmi, prechádzalo sa obecenstvo. Páni, dámy, slečinky, deti s bonami, obručami, fúrikmi a hrkálkami. Kráčal som k svojej snúbenici a bol som dosť sentimentálne naladený. Poézia rozlievala sa mi dušou a celým mozgom… — Ktože by vás nemal rád, dámy? — myslel som si. — Ktože by si vás neuctil? Ako ľahko zdvihne dvoje slabých rúk celý tento svet z blata a hnusu do výšin medzi hviezdy. Dvoje krehkých rúk zamaľuje čiernu plachtu života na skvostný, jasavý obraz. A my kocháme sa v ňom. Váš dych zničí kvety mrazu na tablách a my odrazu vidíme ruže v oknách, voňavé, veľké ozajstné ruže. Ktože by vás nemiloval, kto nectil? Pokým ste ženy…

„A-á-á! Servus kamarát!“ zahrčalo mi niečo do ucha.

Pozriem — Táravý.

„Ach, Táravý! Kde si ty?“

„Obyčajne doma.“

„Čo robievaš?“

„Mlčím a poslúcham. Ani sa nespytuj. Ja som vlastne mníchom a môj byt je kláštorom.“

„Nehovor.“

Išli sme spolu. Videli sme zavreté dvere niekdajšieho Javorovského hostinca.

„Kam teraz chodíte?“ opýtal sa Táravý.

„Do akejsi hnusnej krčmy. Ani jesť, ani piť.“

„Či by bolo dobre teraz zájsť k Javorovi.“

„A šiel by si?“

„Teraz nie.“

„Prečo?“

„Pozri hore.“

Nad našimi hlavami v obloku vis à vis bývalého hostinca zazrel som staršiu, zapudrovanú ženskú tvár s veľkým účesom, veľkou zlatou brošňou pod bradou a veľkými ametystovými náušnicami. Ľstivými, širokými očami hľadela na mňa.

„Kto je to?“ spýtal som sa.

„Moja žena,“ šepol Táravý.

„Veru škoda Javora!“ počal som zasa. „Kto to len vyzrádzal a intrigoval?“

Táravý ukázal hlavou hore.

„Tá pani?“

„Tá.“

„Tvoja žena?“

„Ona. Celé hárky papieru som odhalil. Samé značky a mená. Známe mená. Celý deň sedávala pri okne, ba i v noci, ráno zavčasu a značila, značila a roznášala každý deň tri razy.“

„Tvoja pani?“ spýtal som sa ešte raz.

„Ona.“

V ten večer nešiel som k svojej snúbenici.



[1] Tam je stoličná aristokracia zo súdov, sirotskej stolice, slúžnovskej a berného úradu — všetky tieto úrady boli súčasťou volenej stoličnej samosprávy.

[2] Sirotská stolica — dozor nad správou majetkov vdov a sirôt. Medzi stoličné úrady patrili ešte škôldozorca, lekár a zverolekár.

[3] Bojkotovať (angl.) — izolovať protivníka. Názov podľa kapitána Boycotta, proti ktorému bojovali jeho írski nájomci tým, že mu nedodali nijaké životné potreby, takže musel majetok opustiť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.