ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola nedeľa. Popoludnie. Čas nepríjemný — zimný. Sviežo napadlý sneh topil sa pod južným vetrom. Stromy a strechy domov sčernali. V plechových rúrach pri uhloch domu cengali kvapky roztopeného snehu. Smutný pohľad na malý kus popolavého neba, holú stenu susedného domu a cez nízke šindľové strechy na biele jednotvárne vŕšky, žltú dielňu s komínom naplňoval človeka ťažkým, oloveným citom.

Mne bolo ťažko na duši. Odišiel som od spoločnosti v salóne. Tam mi bolo ešte ťažšie. Čo ma ona ustavične prenasleduje svojimi tajomnými pohľadmi? Mohla vycítiť, že je všetkému koniec. Tretí žúr, čo sa stránim, a ona nedajbože pochopiť…

Priložil som do pece niekoľko polien a pritiahol fotel. Z tretej izby ozýval sa spev a smiech.

A aký veselý som bol, keď som prišiel. Usalašil som sa pri nej, len tak, aby nebolo divným. Samý smiech a blahosklonnosť z jej strany. Nemal som si sadať. Čo, tuším ešte nejakú iskierku? Pozriem nejako zvrchu do jej tvári a možno, že sa mi zapáči? Uvidím na nej, čo som posiaľ nevidel? Sotva. Predsa sadám a chytám jej ruky. Chcem sa oľstiť a motám jej myšlienky… Neviem prehovoriť slovíčka s ňou. Hľa, s domácou slečnou ako ľahko by mi bolo hovoriť. Je zaujímavá. Aké má divné oči. Akési zvädnuté, akoby z jemnučkej, priehľadnej hmly. Neurčitej farby. Raz zdajú sa ti pivóniovými, raz málinko belasými, sťaby pretkávané tenučkými belavými nitkami, a raz čierne. Divné oči. Nešťastné obrvy, ako sa hovorí. Dlhé, skoro spojené jedna s druhou. Povedal by jej len: „Slečna, vy máte nešťastné obrvy!“ a rozhovor by sa rozpriadol… Dnes je naozaj pekná. Ako šikovne má prihladené tie čierne vlasy. Samé drobné vlnky v nich. V pravej sluche tenučká belasá žilka. Ta som si mal sadať.

S Elenou nedajbože. Akási ľútosť ma nadchodí, alebo hlas svedomia. Kedy-tedy prázdne slovko.

Zostal som jednako pri Elene a šepol jej do ucha pri hre:

„Ja z mojej strany vám dávam Bradného. A či iného chcete?“

„Nie, nie! Ja vám dávam seba. Dobre?“

„Dobre.“

Zľava som dostal zasa len Elenu. Nechal som ju plávať. Ona sa pritom začervenala a podržala si mňa. Trápno mi bolo. Tuším, že som sa začervenal aj ja. Čo si títo teraz pomyslia? bleslo mi hlavou. Ani čo by čítal v ich myšlienkach: Títo dvaja sa červenajú. Hľa, ako sa majú radi. Aká je láska, prezradí ťa. Hlupáci, keby vedeli…

Zahrali kolospev. Domácu slečnu pojal mladý notár z blízkej dediny. Nízky, tučný blondín. Zavrtel sa s ňou v prostriedku utvoreného kruhu. Vidno bolo na ňom, že mu je nie pohodlne, ale chcel ukázať, že je i on veselý, galantný a smelý. Prečo by on nebol prvým v kruhu? Nevedel, ako sa má vrtieť so spoločnicou a v konfúzii^[42] spýtal sa slečny:

„Akú si rozkážete?“

„Ach, čo! Zaspievajme vašu.“

„No teda!“

„Začnite!“

„Ja, s mojím hlasom!“

Napokon domáca slečna začala:

Kruh sa pohol a zaspieval, pomaly hýbajúc sa napravo.

— A ak mňa vyberú, — hútal som, — akú zaspievam? Len keby nie s Elenou. S inou ktoroukoľvek, len keby nie s ňou. Ona zaspieva vysoko, hlasno, tenučko. Počujú všetci, aký má nepríjemný hlas. Zadivia sa, ako ju ja môžem rád mať s takým hlasom. A keby len iskierku cítil v sebe… Ako ma ťahá… Ruku mi stisla… Nepríjemný hlas…

Sloka odznela. Tí, čo sa v prostriedku krútili, pošeptali si niečo. Tušenie ma nesklamalo. Domáca slečna zvrtla mňa a notár Elenu. Stál som v prostriedku. No, čo zaspievať, čo? Chytro, chytro! Len smutnú nie! Hneď by hútali, čert vie, o čom.

Nejakú veselú, veľmi veselú… Teraz ti práve nepríde na um, hľa! Aký som ja! Eh!

Kameň na kameni, počal niekto v kruhu. Zachytil som tón a zakričal pokračujúc:

Salónom zaznela pieseň ťahavá, sentimentálna: a na tom kameni ešte jeden kameň. Dobrá príležitosť. Teraz prejdem na druhý koniec. Vyčkám, až ona vykrúti. Dostal som sa k domácej slečne. Elena celkom proti mne.

„Ach, vy úbohý! Kam ste to prišli?“ privítala ma.

„Konečne k vám!“ a poklonil som sa jej vážne, hlboko. Ona sa tiež uklonila.

„A teraz vás nepustím,“ povedala, „hoci by ste radi takto čarovať…“

„S kým?“

„Aký svätý!“

„No, povedzte. Vidíte, taký som rád, že som k vám prišiel.“

„Ale!“

„Celkom vážne. Vy neuveríte, ale ja som rád. Špeciálne vám som chcel dnes niečo povedať. Nič lichotivého, nemyslite si. Keby nás len nerozdvojili.“ A stisol som jej prsty, ťahajúc ju z kruhu a obracajúc sa k nej. Zasmiala sa.

„Prečo práve mne?“

„Vy na mňa dnes robíte dojem. Počkajte. Nazdáte sa, že vám tým lichotiť chcem? Konečne, tomu hovoríme, s kým sa nám hovoriť žiada. Vy ste narážali na niečo, ked ste chceli, aby som čaroval. Nazdali ste sa, že by som radšej s Elenou stál, alebo krútil sa. To vás mrzelo a povedali ste mi to. Mysleli ste si, že sa s vami necítim tak dobre, a vaša márnomysľenosť bola urazená, tým väčšmi, lebo nemáte, ako sa hovorí, stáleho gavaliera, hoci by ste si ho zaslúžili. Gavaliera, ktorý by vám ustavične venoval pozornosť. Nemusel by prehovoriť ani slova, len aby bol stály, — a čím viac by ich bolo, tým lepšie. Mohli by ste si vyberať. Nezávideli ste jej, keď ste narážali na moje gavalierstvo oproti nej? Musíte mi odpustiť, že som taký priamy…“

„Až pripriamy! Prosím, nebuďte… No a potom?“

Kruh sa zvrtol a točil sa naľavo. V prostriedku bola Elena s akýmsi úradníčkom. Nedívala sa na mňa, čím sa mi obľahčilo. Domáca slečna hľadela niekam nabok. Znova všimol som si vlniek vo vlasoch a jej bieleho líca s určitým profilom. Rýchlo obrátila tvár ku mne a opätovne spýtala sa:

„A potom?“

— Pekná si, — chcelo sa mi povedať, ale zas len prsty som jej stisol. „Viete, tá spoločenská lož je i tak špatná,“ povedal som nahlas, „no, tu jej niet. Tu sú len formy, spôsoby, ale dámy musia privykať nielen na poklony.“

„Ach, poklony!“

„Vy ste pekná. A aké vy ružové nechtíky máte. Oči raz belasé, raz čierne. Interesantné… Tie obrvy… Vidíte, toto všetko by som rád povedať, ale sa mi to protiví povedať tak, ako by sa patrilo — s citom. Cit len cítiť, nevysloviť ho, len v kútiku, kde nepočuje nikto a kde je tma, aby sa človek nezahanbil. Ba veď i tak sa hanbí, až príde do svetla. Hotový ,katzenjammer‘^[43].“

„Čo chcete vlastne povedať?“

„Hneď… Kult žien je nie viacej v móde. Emancipácia,^[44] rovnoprávnosť; teda odpustíte, že som si dovolil troška rovnosti. Chcem radu. Nemusíte vravieť nikomu, že som vás o ňu pýtal… Prosím, povedzte mi spôsob, prestať byť gavalierom bez toho, žeby neurazil jej márnomyseľnosť a žeby sa iné neradovali. Ľutovať ju nebudú…“

Prišiel mladý vysoký človek s cvikrom a zavrtel sa s domácou slečnou.

„Potom poradíte!“ zavolal som ešte a chytil ruku mladého človeka. Mal ju veľmi chladnú. — Prečo ma ona dnes tak vábi, — dumal som, — videl som ju nie raz, nie dva, a dnes ma zrovna okúzlila. Skoro by som jej povedal, že ju rád. A tento hlupák musel prísť, aby nás rozdvojil. Keby neholdovala lži, vykrútila by ho a prišla naspäť… Á, á, — Elenka, ako sa milostne usmieva. Až hlavu naklonila a počúva. Keby len našla gavaliera, ako ľahko by bolo odísť bez urážky jej samolásky a márnomyseľnosti… Ako by som sa len mohol dostať ku domácej? …

Doniesli pokrievku. Hostia si znova posadali a jedna dáma začala rozdávať mená. Mužským ženské a dámam mužské. Vedel som, že mne dá meno Elena a Elene Miloš. Tak sa aj stalo. Slečna zastala na chvíľku predo mnou a bez rozmyslenia povedala:

„Vy budete Elena.“

„Ale prečo?“

„Vy viete.“

„Dajte mi radšej Oľga.“

„Nie, nie, vy budete Elena!“ a odišla.

Nazdáva sa, že ju ešte rád vidím. Ale ku domácej, tak sa mi vidí, už sa nedostanem. Škoda. Najmä dnes by som rád hovoriť s ňou.

Slečna, čo rozdávala mená, zastala pred Elenou a počul som, ako ju nazvala Milošom. Ona so smiechom prikývla hlavou, akoby jej to bolo veľmi kvôli.

Ešte vždy prechováva nejaké nádeje. Zle je dívať sa na to. Musím jej konečne rozpovedať, aby netrápila seba i mňa. Len ako? Celé mesto hovorí o vážnom pomere, o tajných sľuboch, a teraz odrazu jej to poviem. Najlepšie by bolo stratiť sa niekam a mlčať tam, kým nezabudnú všetci. Teraz mi každý vraví Elena, Elena — vždy Elena, — všade Elena. Že ich to toľko zaujíma. Musím sa rozhodnúť, tak alebo tak. Jej na každý spôsob treba oči otvoriť… A veď to musí cítiť, len myšlienku odháňa, ako osu, ktorá by mohla poštípať. Myslí si: to nemôže byť, — som taká, ako pred dvoma mesiacmi — a vtedy poslal mi ruže.

Krásny jesenný deň bol a prišlo mi na um, ako som zháňal portýra v hoteli, kto by tú kytku odniesol. Ako sa jej musela zaradovať a ako som sa jej radoval ja, keď som kytku videl na jej prsiach. Teraz mi je to skoro smiešne. Toľká naivnosť, toľko citu a slabosti!

„Elena!“ zakričal niekto.

Jej hlas bol, a bežne, nedbalo pozrel som na jej stranu. Pokrievka sa vrtela v prostriedku. Nikto nebežal ju zodvihnúť, až padla.

„Záloh, záloh!“ zakričali. Slečna prišla s klobúkom ko mne. Len teraz mi prišlo na um, že veď ja som mal dvíhať.

„Prosím záloh, zamyslený pane!“

Stiahol som si prsteň, ako záloh.

„Ale vy ste naozaj zamyslený,“ povedala domáca, nahnúc sa cez susedu. Sedela tretia odo mňa.

„Čakám na radu, neviem si poradiť.“

„Ja vám neporadím. Musíte si sami klbko rozmotať.“

„Vy ste nemilosrdná.“

„Ako vy. Podpálite a necháte horieť. Čo, pekné svetielko? Páči sa vám?“

„Nezohrieva.“

„Zahasiť ho a neihrať sa s ním. To je naozaj špatne.“

„I to by som vám vysvetlil, ale niet príležitosti. Vy, keby ste sa neklonili starým formám, povedali by ste mi: no poďte do bočnej chyže a vysvetlíte. No nie, slečna?“ obrátil som sa i ku susede, cez ktorú sme hovorili, „keď sami od seba nepomôžeme slečne obliecť kabátik, nech vyzve sama. Veď vďačne poslúžime, ale očakávať vždy tú pozornosť nepristane. Nech vyzve sama. Ak sa jej chce hovoriť s mladým človekom, nech povie: pane, poďte sem ku kamínu, chcem sa s vami pozhovárať. Nie? Máme také drevené spôsoby. Na to poviete, že sa to dáme nesvedčí. Hľa, staré, nemoderné rúcho…“

„Elena!“ ozvalo sa znova v salóne.

Lenivo som vstal a zodvihol pokrievku. Pozrel som dookola. Elena práve sedela. Ona ju zavrtela. A opäť mi bolo akosi odporne okolo srdca, ale hneď som sa zaradoval. Zavolám slečnu, čo medzi nami sedí a dostanem sa ku domácej.

„Jozef!“

„Konečne dostal som sa k vám,“ prehovoril som, sadajúc, a bolo mi veselo, ale netrvalo dlho, zavolali ma zasa. Až keď bola pauza, dostal som sa ku nej. Sedela pri klavíri a hrala:

Sadol som si k nej a díval sa na jej ruky a do blýskavej politúry klavíra. Tam bolo vidno dlhé skomolené prsty, ružové a belasé hýbajúce sa body rukávov. Niekoľko dám prišlo bližšie, medzi nimi aj Elena. Mala karty v rukách.

„Červený túz bude láska,“ vravela a pozrela pritom na mňa.

„Však červený túz najlepšie zodpovie láske?“ spýtala sa ma.

„Rozhodne,“ potvrdil som.

— Čo je len s ňou a čo je so mnou? — myslel som si v duchu, — veď takou nikdy nebola. Predtým taká tichá a ostýchavá. Len áno a nie, a teraz sa neprestáva smiať. Vždy ju počuť. Hľa a zasa má tie svoje ustavičné belasé šaty, s veľkými, smiešnymi stužkami… Na hrdle sa jej odopäl háčik. Aká je odporná — a vždy sa na mňa pozerá.

„Teda: sedmička, dolník…“ začala vykladať, „kráľ, zelený túz, deviatka…nijako nejde,“ a zasmiala sa zasa.

Vstal som zo stoličky, aby som odišiel. Pomaly odďaľoval som sa, kým ona vykladala, kladúc karty na malý filigránsky stolíček s albami a pohľadnicami… Nie je gustiózna, keď sa smeje. Vysoko dvíha peru a všetky zuby jej vidno… Ale prečo som to dnes zbadal a predtým nikdy? Ako socha so smutnou tvárou by bola krajšia. Čierne šaty, k tomu kytku voňavých fialiek. Ale ani tak, ani tak. Mne sa ona viacej nepáči. Ustavične na mňa pozerá a hľadí, aby sa ku mne dostala.

„Pán Krátky, pán Krátky! Počkajte!“ zakričala Elena za mnou, „to sa práve vás týka a mňa.“

Negalantne staval som sa, akoby som nepočul a priblížil sa ku mladým ľuďom, ktorí v kútiku salóna stojac, fajčili a zhovárali sa potichu. Tam som postál za chvíľu a nezbadane zašiel do tretej izbičky.

Tma sa pomaly spúšťala do dvora, do okien, do izby. Vo veľkých črepových kachliach blčal oheň a hádzal cez dvierka svetlo na podlahu a stenu. Tak dobre bolo sedieť v mäkkom foteli a rozmýšľať. Ťažká, nepokojná, ustavičná myšlienka… Všade mi zavadzia. Nepohodlne mi je pri nej a namanie sa ti v najkrajších minútkach. Ona sa ešte vždy nazdáva, že ju rád. To je to trápne, že ju musím prebrať zo snov. Tak sa mi aspoň patrí. A prečo sa to od istého času tak zvrtlo? Ani čoby bol niekto chytil moje srdce a prevrátil ho, že sa z neho všetko muselo vysypať. Ale to sa nestalo odrazu. Pomaly začali sa tratiť city, až s prázdnym srdcom dlho chodil som popri nej, chcejúc si nanútiť niečo, čo sa nedá nanútiť: lásku k nej. Dosť neskoro som sa zbadal. Ďalej pretvarovať sa nesmiem, kvôli nej a kvôli sebe. Musím jej to ukázať — musím. Teraz ma hatí pri každom kroku. Potom ma nebude. Len kde je príčina zmeny? Veď som ju rád videl. Premenila sa? Veď predtým bola tá istá, lenže tichšia, bojazlivejšia… A ja som si ju predstavoval, aká bola predtým. Vždy po kútikoch, bez smiechu a kriku. Načúvala, ako druhé hovoria, smejú sa, koketujú a klebetia. Ona nikdy. Videl si jej len dobré, veľké oči, ktorými nikdy nepozrela na teba. Skrývala ich, akoby sa bála pozrieť do svetla, že ju popáli. To ma vábilo. Pozrieť do duše nevinného decka, ktoré začína už aj duševne cítiť. Predstavil som si svoj zamilovaný obrážtek. Sladko mi bolo okolo srdca. Ešte i teraz ho rád vidím. Ach, a tie tichučké scény citu. Prichádzali mi na um jedna za druhou. Kam sa podela ich vrúcnosť. Ani uhlíka po nich… Kráča dolu ulicou. Okrúhly klobúčik s červenými pásmi, závoj s čiernymi punktami, brnavý kabátik. Ani čoby som ju videl. Stretám sa s ňou. Chce vážnou byť, ale vidno, že by sa rada usmiať a že jej je nepríjemne. Podáva ruku a červená sa. Ideme spolu a ja som rád, že môžem s ňou ísť. Ani nehovorím o ničom, len som rád. Divné chvíľky to boli. Hľa, a pri bráne znova skormútil som sa, ani čoby som ju posledný raz videl.

„Kedy vyjdete, Elenka?“

„Ak nebude zima, večer.“

„Prejsť sa?“

„Áno.“

„Ale vyjdite iste.“

Také prosté slová a ona predsa musela vycítiť z nich, že budem veľmi rád, keď vyjde.

„Ak neprídete, poďte ešte teraz trošíčku.“

„Vyjdem.“

„No, aspoň dvadsať krokov teraz.“

„Nie. Zbohom!“

Podal som jej ruku a bolo mi ťažko, smutno. Niesol som ju v myšlienkach so sebou a či ona niesla moje myšlienky. Nazdáva sa, myslel som si, že by sa prehrešila bohvie proti čomu, keď je už doma a dala by sa nahovoriť, aby prešla s mladým človekom ešte dvadsať krokov.

Raz pýtal som si fotografiu.

Sľúbila, ale za mesiac ju vždy zabudla doma.

„Vidíte, aká ste zábudlivá.“

„No, zajtra iste.“

„Zabudnete.“

„Nie.“

A nepriniesla ju. Napokon povedala:

„Viete, to ani nemožno. Videli by ju u vás iní. Čo by si pomysleli?“

„Nevidí ju nikto.“

„Nuž tak ju donesiem.“

Nedoniesla.

„Bola mama doma a pred ňou som nemohla.“

„Nemohla!“ povedal som s výčitkou. „Vy mi ju nechcete dať, to je všetko.“

„Čožeby. Ale keď ju aj vezmem, ako vám ju oddám?“

„Ó, bože, ako! Veď sa na nás každý nedíva… Pôjdeme do spevokolu, alebo na próbu. Šuchnete do vrecka.“

„No, tak ju donesiem, ale to sa jednako nesvedčí ísť do vrecka.“

„Dáte mi ju do ruky. Alebo najlepšie, vezmite ju zajtra. O pol siedmej pôjdem i ja dolu. Vtedy je už tma. Oddáte. Dobre?“

„Dobre.“

Až raz ju predsa doniesla a oddala. Ťažko ju vynímala z vrecka kabátika. Papier zašuchotal na nej. Skoro sa naľakala… Ako som vtedy mrhával čas, a nikdy mi to na um neprišlo. Bolo treba prejsť do nejakého obchodu. Pred nosom cesta rovná. Pätnásť krokov, už si tam. Nie, nešiel som rovno, ale dookola popri ich dome. Možno, že ju uvidím v okne. Otvorí okno a ja jej podám ruku, pozriem do očú a počujem jej hlas.

Kamene pred ich domom som poznal. I teraz viem, aký je každý z nich. Jeden je vyšúchaný, z jedného chýba polovička, dva sú červenkasté. Na jednom je veľká škvrna. Má podobu Afriky. Na druhom je viac menších, červených škvŕn. Bránu majú tmavozelenú s veľkými vyrezávanými romboidmi.^[45] Kraje sú pozlátené na nich. Levy s obručami v nozdrách sú veľmi veselé a nie rovnaké. Kľučka veľká, mosadzná. Koľko ráz som prešiel vedľa, vždy mi prišlo na um: túto kľučku aj ona chytá. Za bránou sú dvere naľavo, za nimi je izba. Tam býva ona. Čo robí? — Idem tak neraz ulicou a proti mne uteká psík. Ona ho neraz hladkáva. Volám na neho, aby som ho pohladkal. Taký pekný psík… Dymí sa z komína. To je ich komín. Kúria. Možno, že je i ona doma.

Jeden večer boli próby na koncert. Sedel som na schodkoch, vedúcich do garderóby. Ona pri mne na stoličke. Hrajúci rectovali, iní počúvali. Samé roztratené grupky. Nik nás nevidel. Svetlo z dosák ledva siahalo do nášho kúta. Osvecovalo slabučko jej bielu tvár a ruky. Sedela ticho, akoby načúvala reči hráčov a tajené smiechy za kulisňami. Ja nahol som sa odrazu k jej lícu. Odchytila hlavu. Rýchlo vstala a odišla. — Čo, ešte vždy sa ma bojí? — pomyslel som si. Nechce prezradiť zo svojho citu nič. Uteká, lebo som sa sklonil ku nej. Čo tají, čo sa bojí? Vidím ti na očiach, že ma rada máš, v každej vete ti to znie a ty utekáš, hoci by si rada zostala. Vtedy mi neprišlo na um, že to tak musí byť. Chcelo sa mi potrestať jej bojazlivosť. Umienil som si, že nepozriem na ňu. Čo má utekať predo mnou? Je to len smiešne… Tam je slečna Žela. A išiel som ku slečne Žele. Pamätám sa, že ona začala hovoriť.

„A čože vy takto? Zunoval sa vám tmavý kútik pri schodoch?“

„Prečo sa spytujete? Mám i ja svoje túžby,“ odpovedal som s pózou, veľkým pátosom a vážne. „Celý život má pozostávať zo sedenia v kútiku?“

„Ale prečo nie? Veď je to príjemne.“

„So slečnou Elenou, však?“

„No áno.“

„Poďme, slečna Žela, do toho kútika. Možno, že nám bude príjemne.“

„Vám — so mnou?“

„Pravda.“

„A láska?“

„Ozaj, láska! Ó, láska, ty cit vznešený! Poď!“ zavolal som nahlas, urobiac rečnícke gesto.

„Pssst! Čo sa vy smejete? Vy ste v nej, že vám ani ušú nevidno. Nemáte práva vysmievať sa.“

„No a vy ste o nej presvedčená?“

„Ešte nie, ale vidím ju.“

„Kde?“

„Aj na vás.“

„Vidíte, ako sa mýlite. O láske vravieť je vec smiešna, a ešte v tom zmysle vznešené, krásne, duševné. Vy ste ma videli už aj víno piť, alebo karty hrať. Ako radi víno pijeme, karty alebo biliard hráme, tak milujeme ženy. Za kartami ideme, lebo nám napnú nervy, zaujmú myseľ a rozprúdia krv. Tak ideme za slečnami, slečna. Krv, ale nie duša…“

„Ale tak by sme potom každého radi videli. To je nie tak.“

„Ani v tom nehrá duša ani najmenšiu rolu. Pozrime holuby. Ich charakter je, že si vyhľadajú páry. Tak aj ľudia. Lenže my holdujeme predsudkom, akýmsi fixným ideám,^[46] spoločenskej hypochondrii.^[47] Obhrýzame koštiaľ, ktorý nám nechali minnensängri a trubadúri^[48] a nazdáme sa, že sme zaľúbení, nemôžeme žiť bez nej. Ale to je nič iné, ako rozčúlenie. Ukazovať sa takýmto je komické a neestetické. Vy slečny máte viac estetického citu v sebe a preto vy to verejne veľmi ťažko ukazujete, ale skrývate, pokým možno. O láske hovoriť a ukazovať sa zaľúbeným v dobrej spoločnosti je práve tak, ako hovoriť o špatnej veci a ukázať sa v opilom stave. To sa nesmie stať.“

Tak som táral, mysliac ustavične pritom, kde je ona, lebo som ju nevidel… Iste odišla do druhej izby. Chce, aby šiel za ňou… Aha, tam jej vidno sukňu za kulisňami. Hovorí s kýmsi a sem ani nepozrie. Ani ja nepozriem na ňu, nech robí, čo chce. Nepozriem, nepozriem, nepozriem…

„Spievať!“ zakričal sbormajster odrazu, vychádzajúc na dosky s partitúrou v ruke.

„Prosím soprán, soprán!“ volal.

„A čo sa bude spievať?“ spýtala sa jedna vysoká, čierna dáma.

„Zimné kvety. Knižky sú v druhej izbe,“ odpovedal sbormajster. „Prosím, nech sa páči! Nemáme času!“

„O tomto sa môžeme ešte pozhovárať,“ povedala mi Žela, „nemáte pravdu.“

A odišla. Vyšiel som za ňou na dosky. Pozrel som ku schodíkom a videl som, že tam sedí Elena s vážnou tvárou. Pozrela na mňa a ja som išiel zasa len ku nej. Bol som vtedy naozaj komický. A potom ešte… Na vychádzkach, koncertoch a plesoch. Vždy s ňou s plným, zaľúbeným srdcom. Neraz nad ránom, pri mládeneckých lumpačkách bral som Cigánov, ukázal okná a vravel, aby zahrali. Hrali smutné i veselé, a mojou dušou rozlieval sa žiaľ túhy. Tak nahnúť sa k jej svetlej hlave, zodvihnúť ju nežne a bozkať… Brieždilo sa… Hudba umĺkla a ja som šiel domov bledý a s radosťou, že ju na druhý deň uvidím, s tým som zaspával…

znelo v salóne. V izbe, kde som sedel, bola už úplná tma. — Pôjdem do salónu k nej. Možno, že sa mýlim, že je ona i teraz tou tichou, nežnou Elenou s bojazlivými očami.

„Tu ste?“ vytrhol ma Elenin hlas.

Ona prichádza… Mám jej povedať, že som tu, či mlčať? Ale, veď mi vidí nohu vo svetle z pece.

„Tu,“ povedal som.

„Čo sa ma tak stránite?“

„Čo by sa stránil?“

Povstal som z miesta a Elena podišla ko mne. Aby som videl, pohol som sa a otvoril dvercia na peci. Hľa, ona žiada, a to hlasne, aby sa jej nestránil, aby bol vždy pri nej. To je to, čo mi ju sprotivilo… Nie, ja ju nerád… Aká je dlhá! Všetko na nej je dlhé a tenké. Tvár, hrdlo, driek, ruky, dlane, prsty. I jej hlas je zdĺhavý a plačlivý. Belasá toaleta so stužkami… Načo prišla?…

„Ja sa nerada hrám,“ povedala, „povedzte rovno! Všetci zbadali, že sa ma tak stránite. Čo som vám urobila?“

„Čo ste mi urobili? Nič.“

— Ako hovorí, ani čoby ja musel vždy pri jej boku stáť! — prelietlo mi mysľou. — Nerada sa hrá! Nároky vidno. Ech, musím jej povedať všetko… Keby sa teraz tak nahol ku jej tvári. Neušla by, mohol by to urobiť, neušla by.

Ale ja som jej vtedy ani ruku podať nemohol. Čosi ma odstŕkalo. Stála predo mnou a ja som sa díval popri jej hlave niekam do kúta, chladno, bez rozochvenia.

„Neberte ma vážne,“ riekol som ticho a vrátil sa ku peci.

— Teraz je koniec všetkému, — myslel som si.

Zazdalo sa mi, že sa jej oči zakalili. Pozrel som ešte raz v jej stranu. Odišla. Ja som tomu potom neveril. Pre mňa by ona zaplakala? Je mladá a pekná. Nájdu sa iní. U nej je tak, ako u ostatných.

Na obloky fŕkal hnusný zimný dážď. Von všetko skryté v tmavej, nepriehľadnej noci, ani jedinkého svetlého bodu. Smutne i tam, i tu… Ani čoby nič nezaujímalo dušu. Svet prázdny, bez radosti… Kde si, tichá, bojazlivá Elena so svetlými vlasmi a smutnými očami? Kde je tebou vyčarovaný svet nezapomenuteľných pocitov? Strácaš sa ako vták na jasnom nebi, letiaci do diaľky, vždy menší a menší…drobný bod…i on mizne… S tebou sa viacej nestretnem.