E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Básnici

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 100 čitateľov


 

IV

Po okúpaní pošli básnici do húšte a rozložili sa na plošinke po zelenej pažiti.

Tu predložil najsamprv Pavlovič otázku profesorovi, či je uzrozumený s obyčajným roztriedením básní na dejeličné, citoličné a učebné?[13]

„Pravdaže,“ prisvedčil Bratoševič. „V každej básni líčia sa alebo deje, alebo osobné básnikove pocity. Skryté poučenie má obsahovať každá, ale daktoré zamerané sú výlučne na poučenie. Neradil by som však prenášať do našej literatúry všetko, čo inde vzniklo. Z básnictva dejeličného vyšibal by som všetky zázračné rozprávočky o mrtvecoch, mátohách, strašidlách, zázrakoch, bo to len ohlupuje; ba ani rozprávky o svätých a ich divoch neodobrujem. Zatracujem tiež všetky nechutné apokalyptické vízie.[14] Vyžaduje sa na to trpezlivosť prečítať tak rozvlečenú inotajku ako ,Labyrint sveta‘.[15] Od básnictva citoličného, čiže lyrického, vzdialil by som všetky detinské hračky, ktoré južné národy prevádzajú s formami, s ich cenganím koncovkami a prepletením syláb. Z básnictva učebného vytvoril by som všetky teórie, napr. umenia básnického, aké písali Horác,[16] Boileau,[17] alebo poľného hospodárstva, ako Vergílius. Kto chceš výlučne len učiť, použi na to reč neviazanú.“

„Zastavme sa,“ vzal slovo Adam, „napred pri básnictve dejeličnom. Hlavné jeho druhy sú: hrdinská báseň, rozprávka a divadelná hra. Ráč nám udať, v čom sa shodujú s jednej, líšia s druhej strany?“

„Vo všetkých,“ slovil Bratoševič, „rozviňuje sa istá ukončená udalosť, ale nie spôsobom historickým. Historik smie len to rozprávať, čo je zaručené, isté; básnik môže i vymýšľať, len nech to bude podobné pravde. Historik stavia nám pred oči celý tok dejov; básnik vyberá, ako maliar, len jednotlivé doby. Historik rozpráva deje v poriadku, akým sa staly; básnik nás vedie hneď do stredu udalostí a odtiaľ nám ukazuje doplnkom deje predošlé. Historik hľadí viac na deje a udalosti samé; básnik má na zreteli hlavne osoby. Preto i označuje so zvláštnou pilnosťou povahu týchto, aby deje vyplývaly z ich povahy. To je spoločné i hrdinskej básni i rozprávke i divadelnej hre.“

„Medzi sebou,“ pokračoval, „delia sa podstatne. Hrdinská báseň rôzni sa v tom od rozprávky, že táto pohybuje sa výlučne vo svete skutočnom, oná zabehuje do sveta ideálneho. Rozprávky zo starého i nového veku (romány a novely) držia sa viditeľného života a sveta; hrdinská báseň unáša do kráľovstva duchov, otvára pred nami nebo, peklo, očistec. V rozprávke dejstvujú len osoby ľudské; v hrdinskej básni aj bytosti nadsmyselné, anjeli, diabli, sám Boh. V rozprávke líčia národy svoju minulosť i prítomnosť na zemi; v hrdinskej básni zrkadlí sa a vzdeláva náboženská viera. Toto má hrdinská báseň zčasti spoločné s divadelnou hrou. Tu tiež možno priviesť na dejište osoby ideálne, lenže veľmi obmedzene. Hrdinská báseň môže opísať celý ideálny svet; divadelná hra musí sa obmedziť na zjavy jednotlivé. Od rozprávky delí sa ešte hrdinská báseň tónom. Tón rozprávky je všedný, hrdinskej básne musí byť slávnostný. Preto sa i píšu rozprávky obyčajne rečou neviazanou, hrdinské básne veršom.“

„Medzi rozprávkou a divadelnou hrou,“ postúpil v porovnávaní, „je rozdiel v spôsobe. V rozprávke nesie dej rozhovor; v divadelnej hre nesú rozhovory dej. Rozprávač opisuje deje a k tomu pripojuje rozhovory osôb; dramaturg dáva vysvitať deju z rečí vystupujúcich osôb.“

„Úloha dramaturgova,“ poznamenal Adam, „je najťažšia. Rozprávač môže mnohé veci postaviť pred oči čitateľovi opisom, ktoré na divadle predstaviť sa nedajú; môže povláčiť čitateľa všade, po suchu, po mori, čo dramaturg učiniť nemôže; môže ako chce preskakovať s miesta na miesto, s času na čas, s predmetu na predmet, kým dramaturg musí sústrediť dej v najkratšom možnom čase a len na daktorých punktoch. Ani dlhé medzery času medzi dejom a dejom ležať nemôžu, ani v jednom dejstve meniť miesto nemožno. I z ohľadu počtu účinkujúcich osôb je dramaturg obmedzený. Rozprávač môže popri hlavných uviesť nesčíselné množstvo vedľajších osôb, dramaturg nesmie v tom ísť ďaleko, nemôže uviesť na divadlo zástupy, pretože by to bolo i nákladné, i škodlivé. To je potom celý zmätok, keď vystupujú primnohé osoby, ako v Puškinovom ,Borisovi Godunovovi‘, kde jednotlivých osôb je tridsaťpäť a súborných, žien, mužov, detí, biskupov, bojarov,[18] vojakov, sluhov, Poliakov, Rusov, celá légia. Potom rozprávač môže sa ľúbiť i chladným predmetným opisovaním, dramaturg musí žive líčiť vlnenia duší, vášne, náruživosti.“

„Preto,“ prisvedčil Bratoševič, „zaujímavé divadelné hry zaslúžene sa považujú za vrchol umenia básnického. Dramaturg musí spojiť v sebe všetky prednosti aj rozprávača, i lyrika. S rozprávačom musí hľadať zaujímavé postavenia (situácie), vzbudiť a držať v napnutosti zvedavosť, zaväzovať a rozuzľovať dej; s lyrikom musí dať silný a živý výraz citom, vášňam, náruživostiam. Rozprávač hrá dejmi, lyrik citmi, dramaturg obidvomi.“

Pavlovič nechal ich dopovedať, potom vychopil z Adamových rečí ten výraz, že v jednom dejstve nemožno meniť miesto. „Od týchto, podľa starých vzorov vytvorených pravidiel,“ hovoril, „odstupujú novší, príkladom Shakespearovým, tak valne, že v Puškinovom ,Borisovi Godunovovi‘ dvadsať i dva ráz mení sa javište a v Schillerovi vidíme to isté.“

„Máš pravdu,“ prisvedčil mu Adam. „A to je veliké poľahčenie pre dramaturga, keď nemusí ťahať za vlasy deje na jedno miesto, ale môže podchvíľou inam preskakovať. I neškodí to pri takých kusoch, ktoré len na čítanie sú určené. Ale ak sa má divadlo skutočne hrať, tu sa nesmie večne spúšťať a vyťahovať opona. Aspoň sa pre to vyhľadáva veľmi bohatá a zdokonalená mašineria.“

„Na každý prípad,“ prisvedčil mu Bratoševič, „najdokonalejšia divadelná hra je tá, kde len jeden jediný dej na jednom mieste a v jednom čase sa rozviňuje.“

„A čo súdiš,“ prehodil Janko, „o hovorení stranou?“

„Toto hlupstvo,“ hodil Bratoševič rukou, „nikde nestretáme tak husto, ako v maďarských divadlách. Sú kusy, kde temer všetky osoby vždy hovoria dvojako, priamo a stranou. To je tak nepríjemné, ako neprirodzené. Keď chce básnik predstaviť dvojsmyselnú osobu, nech jej dá hovoriť inde, nie do očú tomu, pred kým sa pretvaruje.“

Potom nadhodil Pavlovič otázku, či sa musí každá divadelná hra a každá rozprávka točiť okolo zamilovaných pletích? „Mne sa to veru už,“ vetil, „dokonale zhnusilo. Čokoľvek vezmeš do ruky, divadelnú hru, či rozprávku, všade len to zamilované lkanie, vzdychanie, zbožňovanie dákej Dulciney del Toboso. Bez lásky nikde nič, ani na poli bitky, medzi krvipreliatím. Celý tábor trpí múky lásky, všetci hrdinovia vzdychajú ako hrdličky, myslia i v hluku zbroje, keď porazení s múra do priekopy letia, len na svoje Dulciney del Toboso. Nevidím, ako to môže dakomu chutiť, vyjmúc snáď dáku trafikárku v búdke alebo švadlenu. V divadlách tiež len to večné holúbkovanie. Kráľ Fridrich[19] vhodne nazval divadlo ,miestom nudných klebiet, kde sa obecenstvo môže naučiť na storaký spôsob vysloviť to jedno: „Milujem ťa“‘.[20] Tenže dobre udáva i príčinu nudnosti, hovoriac: ,Nepohodlnosť pri zamilovaných pletichách spočíva v tom, že láska je všade seberovná, a že keď si videl jedno dvadsať kusov, duša pocíti ošklivosť nad tým večným opätovaním sladostných pocitov‘.“[21]

„Naozaj,“ prisvedčil Janko, „tie nemecké a maďarské vzdychavé romány hodia sa len pre trafikárky a švadleny. A tie novoveké divadlá sú doprosta len brlohy necudnosti, kde oplzlosť sprostače nachádza každodenne novú potravu. V Aténach[22] sa dávaly divadelné predstavenia pár razy v roku; v našich väčších mestách hrá sa noc po noci v mnohých divadlách. Tam divadelné hry boly pôžitkom ľudí vzdelaných; u nás sa hľadí len na okamžitú zábavu mestskej chátry.“

„Už to síce bezzákladne vyvyšuješ starý vek na ujmu nového,“ zavrátil ho Adam. „V Aténach sa tiež nekochali len vo vznešených výtvoroch Euripidových,[23] Aischylových,[24] Sofoklových.[25] Čítaj Terentia.[26] Jeho komédie sú preklady z gréckeho. Ale tam v žiadnej nič iného nenájdeš, ako nudné frajerkárstva, smilstvá, klamanie otcov mladými bujdošmi. Nepovedám to preto, ako aby som to schvaľoval, či u starých, či u nás. Je to pravé zneuctenie umenia, zaneprázdnenie národného veštca nehodné, duchaprázdne vyhovovanie duchaprázdnemu obecenstvu.“

„Sdielam vašu nechuť proti modloslužbe kitle,“ vzal slovo Bratoševič. „I rozprávka i divadelná hra majú byť zrkadlom národov. V nich sa im má pred oči postavať ich minulosť i prítomnosť, ich dobré i zlé vlastnosti, ich ctnosti i zablúdenia. Do ich oboru náleží všetko, čo treba národu pre poznanie samého seba. Ony majú doplňovať i históriu i skúsenosť; majú učiť, vystríhať, napomínať. K láske sa vždy utiekať nie je nutné. Je tisíc zaujímavejších predmetov. Bez lásky môže byť i divadelná hra i rozprávka najvýš zaujímavá.“

„Hja,“ zasmial sa všetečný Janko, „a čo by potom robily herečky? V Paríži píšu sa mnohé kusy doprosta len kvôli tej-ktorej herečke, aby sa mohla preukázať, obecenstvo okúzliť.“

Adam previedol reč na báseň hrdinskú, čiže epos tým, že vyslovil túžbu po básnickom a plastickom vzdelaní kresťanstva, aké sa dostalo gréckemu pohanstvu skrze Homéra. „Naše kresťanstvo,“ hovoril, „poníma sa od prvopočiatku len filozoficky, epické vzdelanie sa zanedbáva. A predsa je toto predôležité. Epos vybudoval by našim pochopom primeraný duchovný svet, dal by hrať pred nami v živom rúchu bytostiam nám známym, udelil by ich hmlovitosti stálu podobu, postavil by výchovu vcele na základ kresťanský, poskytol by maliarom a rezbárom zaujímavé predmety našské, smieril by bádavé duše s vierou.“

„Hľadáš, čo už je,“ uškrnul sa Bratoševič.

„Ah, ah, ,Mesiáda‘ Klopstockova?“[27] pokrútil Adam hlavou.

„Ani zďaleka,“ odvetil Bratoševič. „,Mesiáda‘ je len nesmierne dlhá a nekonečne nudná lyrická báseň, ktorú už teraz len zvedaví starinári čítajú. Klopstock len achká a prevracia oči; i kde deje líči, je tak hmlistý, že ničoho nevidíš. ,Mesiádu‘ teda ani zďaleka nepovažujem za kresťanskú ,Iliadu‘ ale považujem za to naše evanjeliá. Ony sa nemajú čo stydieť pred evanjeliom Grékov, ,Iliadou‘, ba prevyšujú tento utešený výtvor zaujímavosťou a praktičnosťou. Svedčia o tom dve tisícročia. Devätnásť už století nadchýnajú svet, pôsobia divy oduševnenia. Pravda že im chybí dačo, a to je bezúhonná umelecká forma. Túto im dať, je potreba času. Evanjeliá ako sú, nečinia už požiadavkám zadosť. Učení odvracajú sa od nich. Čaká sa teda šťastný tvorčí talent, ktorý by to uskutočnil, čo Klopstock zamýšľal, vzdelal aspoň tak dobu kresťanskú, ako Milton predkresťanskú.“

„Myslíš,“ ozval sa Janko, „na prerobenie evanjelií? Radíš preliať ich, dať im úhľadnejšie, plnšie, priezračnejšie, plastickejšie formy, tak asi, ako to učinil zčasti Pyrker?“[28]

„Pyrkerova práca,“ hodil Bratoševič rukou, „bola tak márna, ako Klopstockova. Jeho „Perly“ nemajú ani tú cenu, ako jednoduché rozprávky biblické. Ja myslím na riadny, sústavný epos, a rozumiem tomu tak, že básnik musí vziať jeden určitý dej z evanjelia a tento rozpriasť slobodne, v medziach však viery a náboženstva, celkom ako Klopstock, lenže slobodnejšie a umnejšie. Klopstock nebol duch tvorčí a dal sa príliš mýliť a obmedzovať vieroprázdnemu duchu svojho národa. Ja dúfam, že čo sa nepodarilo Klopstockovi, to sa podarí inému, a že materiál obsiahnutý v evanjeliách svojho Homéra nájde.“

„Hovoríš o Homérovi ako osobe,“ poznamenal Adam. „Však nemeckí filologovia majú za to, že Iliada a Odysea sú len súhrn rozličných národných povestí a piesní o vojne trójskej, Homéra že nikdy nebolo.“

„Lichý dômysel,“ pokýval Bratoševič hlavou. „Ako tam môže byť reč o dákej slepenej sbierke náhodne povstalých povestí a piesní, kde celá rozsiahla rozprávka predstavuje dielo sústavné, so svrchovanou umeleckosťou složené, kde všetky časti siahajú jedna do druhej ako koliečka v hodinách? To si môžeme predstaviť, že Homér, či kto iný bol pôvodcom básne, použil povesti a spevy národné. Tak rozprávka o obrovi Polyfémovi je istotne povesť národná. Žeby ale celé dielo bolo len sbierkou národných povestí a piesní, to je taký nesmysel, ako keď sa hovorí, že by zo sbierky srbských piesní mohlo sa utvoriť dielo Iliade podobné.“

„Tej mienky je i náš Gogoľ,“ dodal Pavlovič. „,Kak glupy nemeckije umniki,‘[29] hovorí, ,vydumavšije budto Gomer mit a vsie tvorenia jego narodnyja piesni i raspodii.‘“[30]

„Čo viac,“ prevzal Bratoševič, „pôvodca Iliady nebol púhy rozprávač, ale mal i vyšší zámer pred očami. Rozprávky jeho sú inotajky (alegórie), zobrazujú mocnosti prírodné, zápas živlov zbožnených, menovite umrtvujúcej zimy a oživujúceho leta, hlavnú to podstatu všetkých náboženských bájí. Homér bol básnický filozof a teológ.“

„O tom pochybujem,“ ozval sa Janko. „To len pozdejší učení myslitelia počali podstrkovať jeho jednoduchým rozprávkam smysel filozofický.“

„A či chceš,“ tázal sa Bratoševič, „rukou makať básnický zámer? Nič ti nehovorí štít Achilov?[31] Nič Zeusov sen na Ide a jeho manželský skutok s Hérou, pri ktorom sama sa stlala pod nich čerstvá pažiť a voňavé kvieťa.“[32]

„To opravdu zaslúži bedlivého pováženia,“ riekol Pavlovič. „A čo súdiš o Vergíliovi? Aký nachádzaš rozdiel medzi ním a Homérom?“

„Rozdiel,“ vetil Bratoševič, „svrchovaného majstra a biedneho napodobňovateľa. Celá Vergíliova zásluha sú bedlive vyhladené verše. Nedáva povstať pred očami deju, ale rozpráva kde-čo kronikársky. Nerozviňuje jeden dej ako Homér hnev Achilov,[33] ale nadieva, ako granátky, celý rad jalových príbehov. Nemá stálych účinkujúcich od počiatku do konca rozprávky, z ktorých povahy plynuly by deje, ale kopí mená na mená a žiadnym nedodáva ani život ani pevnú povahu. Len čo sa zjavujú osoby, už miznú, aby viac sa nevrátily.“

„A pobožný Eneás, čo?“ bránil svojho miláčka Pavlovič.

„I ten,“ odvetil Bratoševič, „nič nerobí, len sa o ňom rozpráva kde-čo podľa rozpomienok z Iliady a Odysey, ktoré Vergílius najlepšie vie napodobňovať v ich tmavých stránkach. Že Homérov Zeus váži na vážkach osudy ľudské, teda i Vergíliov bezsilný Jupiter. Že Homérov Achiles usporiadal hrdinské hry, teda i Vergíliov túlavý Eneás ako hosť v cudzej zemi po stroskotaní lode. A že Homér nudí z potreby dlhými soznamami bojujúcich a padlých, činí to i Vergílius z púheho nasledovania, zabavuje nás celým dlhočizným registrom nazdarboh vymyslených mien. O dákych duchaplných inotajkách u Vergília ani stopy. Je to len taká vlastenecká rozprávka o pobožnom przniteľovi zradeného kráľovského loža, ktorý od Tróje priniesol Rimanom právo panovať nad svetom, cézarom nad Rimanmi. Homér zostal by zaujímavým i v reči neviazanej: odojmi Vergíliovi veršíky, bude ničím. Škoda pestovať v škole tohto so zanedbaním onoho.“

„Ba škoda,“ ozval sa Adam, „že vôbec latinská reč a literatúra vytiskla zo škôl grécku. Tamtá je v každom ohľade len biedne napodobnenie tejto. Rimania nič svojho nemajú a v máločom dostihli Grékov. Keď zničili ohnište ich vzdelanosti, len dačo uhlia preniesli na svoje. Boli to vždy len napodobňovatelia, napred Etruskov,[34] potom Grékov, ako sám ich hlavný dejepisec vyznáva.“[35][36]

„Ale ich potomci Taliani,“ žmurkol Janko, „získali si o básnictvo hrdinské svetové zásluhy. Tassov[37] ,Oslobodený Jeruzalem‘, Danteho[38] ,Božská komédia‘, Ariostov[39] ,Zúrivý Orlando‘ známe sú po celej Európe. Títo velikáni otvorili hrdinskému básnictvu celkom nové cesty.“

„Po ktorých však nemáme kráčať,“ pretrhol ho Bratoševič. „Ja spomenuté diela za vzorné uznať nemôžem. Sú to plody akejsi chorobnej obraznosti. Nemáš pred sebou ukončené, svrchovane pekné obrazy lež akési rozvlečené, potvorné, podivínske arabesky. Tonú títo Taliani v kaluži nesmyselných a nevkusných povier svojho veku. Sami sú síce povýšení nad ne, ale s nimi sa ustavične babrajú, a líčia ich len akosi letkom. Majú obcovanie so samými strigami a čarodejníkmi, vedú ťa do očarovaných záhrad a lesov, predstavujú ti ohyzdné potvory, očarovanú zbroj, strečkujú neporiadne po celom svete. Domnieval by si sa, že ti paholci na priadkach rozprávajú o zakliatych zámkoch, pannách, šarkanoch, saňach, divotvorných píšťalkách. Nelíčia ani miesta a bytosti náboženské plasticky a nedodávajú im pevný, určitý ráz. Pri spracovaní básnických živlov kresťanských nájdeš len akúsi hmlistú tekavosť, spojenú s jedovatými úškľabkami. S jednej strany viažu sa úzkostlive na školské bohoslovecké sústavy, s druhej obracajú celé náboženstvo v posmech.“

„Pravdu máš,“ prisvedčil Janko. „Postavení pobok Homérovi, sú to len ošprty. A im podobný je i Camoens[40] vo svojej ,Lusiáde‘. Je to tiež, ako Tassov ,Jeruzalem‘, báseň romantická, nechutná miešanina citov a dejeličného básnictva, lyriky a eposu. Nič nelíči predmetne a mieša zapadlý pohanský svet so živým kresťanským. Po bok Krista a Márie stavia Jupitera, Venušu, Baccha.“

„Tých ste pretriasli na riedkej riečici,“ zasmial sa dlhovlasý pop. „Povedz nám ešte, profesor, čo súdiš o indických eposoch Ramayane,[41] Maharabate?“[42]

„Hja!“ hodil Bratoševič rukou, „o týchto ani mne, ani vám súdiť, bo ich neznáme. Mne aspoň známe sú len z opisu a daktorých zlomkov v preklade. Nakoľko z týchto súdiť môžem, sotva by som sa príliš kochal i v pôvodine. Ošklivia sa mi tie neprirodzenosti, to potvorné pretvarovanie bohov a miešanie s hovädami, to nezrelé blúznenie o svete, tá chorobná hra s nesmyselnými obrazmi. Niet v tom ani vkusnej plastiky Homérovej, ani triezvej filozofie náboženstva gréckeho. Tu sú bohovia utešené inotajky, tam sny pochabého blúznivca. Neslúži to ani pre osvietenie rozumu, ani pre vzdelanie srdca, lež radšej pre celkové ohlúpenie. Ako chrámy a sochy, tak i básne Indov len ohromnosťou svojou zarážajú, ale čistej radosti z pravdy a krásy neposkytujú. Tam teda žiadnych vzorov nám nehľadať. Pri ich básniach musíme tak ako pri ich pagodách, vykríknuť: ,Ó čo tu daromnej práce!‘ Básnik grécky hľadá pre vznešené a zdravé svoje myšlienky pekné plastické formy; indický je blúzniaci panteista a učený sprosták.“

„Naozaj,“ pokýval Adam hlavou, „tí Gréci sú jediní na svete. Ich vkus je božský. Oni nám vo všetkých umeniach zanechali vzory najdokonalejšie. Homér menovite je svrchované arcidielo. Nemáš v ňom jedného závadného slovíčka. Všetko je umelecké, rozumné, vtipné, úchvatne krásne.“

„On je iste najlepší vzor pre epického básnika,“ prisvedčil Bratoševič, „a predsa veľmi sa musíme mať pri ňom na pozore. Ten nadsmyselný svet, ktorý on stavia pred nás, nehodí sa pre nás. My sa musíme držať biblie a života.“

„A veď to i činíme,“ ozval sa Janko. „Hľa, náš Hollý je cele kresťan.“

„Kde nie je pohan,“ zasmial sa Bratoševič. „U neho sa síce nestretneš s bohmi gréckymi, pravda, ale so slovanskými. Svet pohanský ide po boku kresťanskému.“

„Povedal som primnoho,“ tľapol si Janko dýmku o dlaň. „Čo súdiš o jeho ,víťazských básňach?‘“

„,Cyrillo-Methodiáda‘,“ slovil Bratoševič, „mohla by sa väčším právom nazvať legendou než hrdinskou básňou. O rozvoji jedného deja tu ani reči. A to vypočítanie, kde aké modly zrútili blahozvestovia, páchne za akýmsi nezrelým školiarstvom. Sype starinársky sosberané mená, ale do povahy slovanského pohanstva ani najmenej nevniká. Nečiní to ani v ,Slávovi‘, kde predsa to bol jeho hlavný úmysel, obnoviť pamiatku slovanského pohanstva. Obe rečené básne sú chatrné. ,Svätoplukom‘ oproti tomu zaslúžil si Hollý prvé miesto medzi tými novovekými epickými básnikmi, ktorí líšia deje svetské, nie náboženské. K Homérovi ani jeho nepripodobňovať, ale za Vergíliom nezaostal ďaleko. Žiaľ, že našej mládeži pchá sa do ruky Vörösmartyho ,Zalán futása‘,[43] a o Svätoplukiáde z tisícich jeden nepočul.“

„Hja,“ zamračil tvár Adam, „výchova mládeže našej spočíva na základe cudzom, a knihy slovenské nedávajú chleba. Ešte i my ochotníci radi krivdíme sebe. Máme zlý predsudok oproti sebe. Ťažko nám veriť, že by zo slovenského pera dačo dobrého vyplynúť mohlo. Odsudzujeme našské diela slepo a slepo cudzie obdivujeme. Nikto však sa nepreslávi v cudzine, kto sa nepreslávil napred doma. Svetovú slávu udeľuje vždy národ svoj. Keď sami nevieme oceniť našich mužov, kto nám ich ocení? My študujeme všetky diela iných národov, naše nikto, ako by ich ani nebolo, pretože sme biedni a nevieme uderiť smelo na bubon. Tak i výborná Hollého Svätoplukiáda zostáva nepovšimnutou.“

„Nie je to však,“ prehodil Janko, „dielo vcele bezúhonné, má mnohé citelné nedostatky.“

„Nechcel bys’ nám ich vylíčiť?“ posotil ho Bratoševič.

„Milerád,“ pomkol si Janko vlásenku. „Vo výmysloch nie je dôsledný. V 3. ,speve‘ opisuje most vedúci od brány pekelnej k svetovému priestoru. Je tak dlhý, že Černobog[44] letel po ňom za deväť dní. Peklo mu leží za medzami svetového priestoru. Ale už v 4. ,speve‘ ináčej. Tu mu leží peklo v útrobách zeme. Vchod do neho u Šaštína. ,Díra tu rozdrapeným zíva až k Peklu hrtánom.‘ Černobog len rúkne pri jaskyni a hneď sa prihrnú ,druhovia Pekla‘. V ,speve‘ 11. prepadujú sa všetci pod zem, keď táto sa rozdžaví. V ich líčení je tak neplastický a nevkusný ako Tasso. Predstavuje si ich s rožkami, chvostmi, konskými kopytami. Hovorí o nich na strane 54 Viktorínovho vydania, že reč Černobogovu ,s vyplazeným najdál jazykom poslúchali všetci‘. Pekná kompánia! Pohanských bohov, Radogosta,[45] Chásoňa,[46] Triglava, Stríboga,[47] Velesa,[48] Raracha,[49] vyhlasuje i on za kresťanských diablov a predstavuje si ich celkom smyselne, ako čo by boli žrali ,stehna ovec, krmných koz a černych masso kohútov‘ a vypíjali konvice ,madovca‘, ale po zrušení obetí lačneli a žížnili. ,Než včul zas vrazení do pekelnej mrákoty stínov, ukrutným hladom, ukrutnou trápime sa žížňou.‘ V histórii je príliš slabý a poníma deje nezrele. Karolmana[50] nazýva všade kráľom. Sídlo jeho bolo mu neznáme; spomína len ,Karolmana mesto‘. Zradcu Svätopluka líči ako dákeho svätého. Slavomír[51] sa doznáva len od Černoboga, že ešte žije. Zveličovanie jeho je často smiešne. Každý strom, každé vyššie stavanie ,pnú sa mu na hvezdy‘. Nevymanil sa ani zpod vplyvu gréckeho pohanstva. Všetko mu šepce Umka.“

„A tá má veľmi dobrú pamäť,“ zasmial sa Bratoševič. „Sdeľuje mu celé registre mien pri kolbách, pri ťažení do boja a pri srazeniach.“

„Nevhodným sa mi vidí,“ dodal Adam, „i to upotrebenie diel pri odboji Satanovom v Nebi.“

„To nie je jeho výmysel,“ opravil ho Bratoševič. „Obraz ten upotrebili najsamprv Erasmo di Valvasone[52] v svojej ,Angelide‘. Od neho prejal ho Milton, od tohoto Hollý.“

„V časomerných veršoch však,“ pomkol si Janko klobúk na hlave, „bol svrchovaný majster.“

„Druhý Vergílius,“ prisvedčil Bratoševič, „lenže s rečou zachádza nemilosrdne, okypťuje a naťahuje slová, skracuje a predlžuje samohlásky podľa potreby verša, zdvojnásobňuje spoluhlásky, aby to padlo do miery. Tu potom čítame: Masso, číny, po vykoncovaných ihrách, bez mešku, vinnice, vládara, poznechané, zastihlú korábu, z poľ zodbíhá, bezrozumí, uzmizol do húšťov mání, ,než doma aj sa kochal patrením na zverby malóvku‘. Stojí vôbec na veľmi nízkom stupni známosti reči. ,Dz‘ pokladá za dve spoluhlásky, ,h‘ za žiadnu. Tu Kollár bol inakší majster. Pri ňom nevidíme nikde ľubovoľné spotvorenie reči.“

„Vyššie teda ceníš,“ tázal sa Janko, „Kollárovu ,Slávy dcéru‘?“

„Nekonečne,“ prisvedčil Bratoševič, „ale nie ako báseň hrdinskú. Už tá talianska myšlienka je nešťastná, miešať básnictvo epické s lyrickým. Kollár je ako lyrik neprekonateľný, ako epikovi nedostáva sa mu malebnej plastiky. Ba chybil i ako lyrik mnohočinením. Keby si bol potom ľahol spať, keď napísal svojich prvých 150 zneliek, bol by lepšie učinil, ako keď zvýšil ich počet na 620. Tu sa primiešalo k svrchovanej kráse mnoho prostredného a čistý lyrický oheň rozlial sa v neladnej epickej forme.“

„Strelil si za cieľ,“ protirečil Janko. „Zavrhuješ spojenie básnictva epického s lyrickým. Nuž a ,Slovo o pluku Igora Svätoslaviča‘[53] sa ti neľúbi? ,Záboj‘ a ,Jaroslav‘ v rukopise kraľovodvorskom ťa netešia? A to sú predsa lyricko-epické básne.“

„Sú,“ vetil Bratoševič, „ale krátke. A len v takýchto je na svojom mieste rozprávanie deja s ohňom lyrickým, nie v dlhých eposoch. Tu má Slovanstvo dačo pôvodného a vzorného. Čo sú všetky romance a balady západných národov oproti týmto zbytkom drievnej rýdzej vzdelanosti našej? Veje z nich akási obrovská sila, takže človek žasne ako pri pohľade na Kazbek a Čimboraso.“

Tu zaznel zvonec volajúci na spoločný obed. Básnici sa zdvihli z utlačenej zelenej pažite.

Pred nimi unikali nezbadane známi nám už dvaja kaputoši. „Čo hovorili?“ tázal sa šeptom starý. „Hlupstvá,“ odvetil mladý v kolári, „ale už my dačo dostrežieme.“



[13] Roztriedením básní na dejeličné, citoličné a učebné — totiž na epické, lyrické a dramatické

[14] Apokalyptické vízie — Apokalypsis (gréc.) je zjavenie vôbec, najmä však Zjavenie sv. Jána, posledná kniha Nového zákona. Vízia (lat.) znamená videnie.

[15] Labyrint světa a ráj srdce — známe dielo Jána Amosa Komenského (1592 — 1670)

[16] Quintus Horatius Flaccus (65 — 8 pred n. l.) — jeden z najvýznamnejších rímskych básnikov

[17] Nicolas Boileau-Despréaux (1636 — 1711) — francúzsky básnik a kritik. Jeho spis „Art poétique“ (O básnickom umení) dlho pokladali za estetický zákonník.

[18] Bojarov — niekdajších ruských veľmožov. Odvodzovali sa z prastarých rodov a boli v bezprostrednom okolí panovníkovom. Mali veľkú autoritu. Peter I. zničil túto ich moc, ponechajúc im len tituly.

[19] Kráľ Fridrich II. (1712 — 1786) — nazvaný Veľký, pruský kráľ v r. 1740 — 1786

[20] Fridrich II. interlass. Werke, Berlín 1789 B. 9. p. 155.

[21] Tamže B. 8.

[22] V Aténach — rozumej starogréckych

[23] Euripides (480 — 406 pred n. l.) — najmladší z troch veľkých gréckych tragikov

[24] Aischylos (525 — 456 pred n. l.) — starogrécky tragik. Najstarší z klasikov gréckej tragédie (Aischylos, Sofokles, Euripides).

[25] Sofokles (496 — 406 pred n. l.) — grécky básnik tragédií

[26] Publius Terentius Afer (asi r. 194 — 159 pred n. l.) — rímsky komický básnik, autor šiestich komédií, spracovaných podľa gréckych originálov novšej attickej komédie

[27] „Mesiáda“ Klopstockova — „Messias“, veľká epická báseň nemeckého básnika Friedricha Gottlieba Klopstocka (1724 — 1803)

[28] Ján Ladislav Pyrker (1772 — 1847) — kat. arcibiskup jágerský, ktorý bol aj básnikom

[29] „Kak glupy nemeckije umniki…“ — Akí hlúpi sú nemeckí mudrlanti, ktorí vymysleli, že Homér je vraj mýtus a všetky jeho diela sú národné piesne a rapsódie.

[30] Diela jeho T. III., str. 959. Moskva 1867. (Pozn. aut.)

[31] Nič ti nehovorí štít Achilov? — Keď sa Achiles v bojoch pred Trójou vzdialil na čas z operácií gréckeho vojska, jeho milý priateľ Patroklos ho uprosil, aby mu prepustil svoju zbroj. V bitke však Patrokla zabili trójski hrdinovia Euforbos a Hektor a odňali s mŕtvoly aj Achilovu zbroj. Bohyňa Thetis, Achilova matka, poprosila boha Hefaista, aby jej synovi do rána vyhotovil nádhernú novú zbroj, ktorá sa — najmä štít, umelecké dielo — podrobne popisuje v „Iliade“.

[32] Kniha XIV, verš 347 a nasl. (Pozn. aut.)

[33] Hnev Achilov — V 10. roku obliehania Tróje, keď hlavný veliteľ Grékov, kráľ Agamemnon, donútený Grékmi, vrátil zajatú Trojanku Chryseidu jej otcovi a za náhradu miesto nej si vzal Achilovu milú otrokyňu Briseidu, Achiles sa veľmi urazil. V hneve sa odtiahol od boja zatiaľ, kým mu Agamemnon nedá zadosťučinenie. Agamemnon sa už bol pokoril, ale Achiles ešte vždy držal hnev. Až smrť milého priateľa Patrokla ho pohla, že znova zasiahol do boja.

[34] Etruskovia — obyvatelia staroitalskej krajiny Etrurie. Doba ich vlády a kultúrneho rozmachu bola v 7 — 5 storočí pred n. l.

[35] Habeo autores, vulgo tum Romanos pueros, sicut nunc Graecis, ita Etruscis literis erudivi solitos. T. Livii Hist. L. IX. c 36.

[36] Titus Livius (59 pred n. l. — 17 n. l.) — slávny rímsky dejepisec

[37] Torquato Tasso (1544 — 1595) — posledný slávny básnik talianskej renesancie. Jeho hlavné dielo je bohatiersky epos „Oslobodený Jeruzalem“.

[38] Dante Alighieri (1265 — 1321) — veľký taliansky básnik, pôvodca slávnej „Božskej komédie“

[39] Lodovico Ariosto (1474 — 1533) — taliansky renesančný básnik, autor eposu „Zúrivý Roland“

[40] Luiz de Camoens (1524 — 1580) — slávny portugalský básnik, autor básne „Os Lusiadas“ (Potomci Lusa, praotca Portugalcov). Tam sa v epizódach oslavujú staršie deje portugalské a v jadre básne Vasco de Gama, ktorý oboplával Afriku, a založenie portugálskeho obchodu s Malabárskym pobrežím v Indii.

[41] Rámajanam — čiže báseň o Rámovi, slávny sanskritský epos v siedmich knihách. Je dielom jediného, neznámeho básnika. Indovia pokladajú „Rámajanam“ za najstaršiu umelú báseň. Zdá sa, že je mladšia od „Mahabharaty“.

[42] Mahabharatam (veľká báseň o Bháratoch) — je meno veľkej sanskritskej epickej básne. Jej pôvod a vznik je záhadný. Jej jadro kladú do 6 — 2 stor. pred n. l. V Indii je v neobyčajnej vážnosti a bola nevyčerpateľným zdrojom látky pre literatúru a umenie.

[43] Vörösmartyho „Zalán futása“ (Zalánov útek) — epos v 10 spevoch (z r. 1825), z čias maďarského „zaujatia vlasti“

[44] Černobog — údajne zlý boh u Polabských Slovanov, pôvodca zla a nešťastia

[45] Radogost (Radigast) — podľa kronikára Adama Brémskeho bol to pohanský boh slovanských Ratarov. Zdá sa, že Radogost bol pôvodne bojovné knieža slovanských Obodritov, ktorému bola postavená socha vo Svarožicovom chráme v Retre a jeho meno sa neskôr omylom kronikárov prenieslo na Svarožicovu modlu.

[46] Chásoň — boh slnca, to isté, čo grécky Apollo (Helios)

[47] Stríbog — slovanský boh, pôvodca vetra. V Kijeve stála jeho modla.

[48] Veles — alebo Volos, boh stáda u starých Slovanov. Rusi ho veľmi ctili.

[49] Rarach — rarášek, bol v starších dobách zlý duch, ktorý pôsobil vietor

[50] Karolman (okolo 828 — 880) — východofranský kráľ, najstarší syn Ľudovíta Nemca. R. 870 zajal Svätoplukovou zradou Rastislava. R. 874 však Svätopluk vymohol Moravskej ríši temer úplnú nezávislosť. Po Ľudovítovej smrti (r. 876) rozdelil si otcovu ríšu s mladšími bratmi.

[51] Slavomír — kňaz z kniežacieho rodu Mojmírovcov, r. 871 bol vodcom Moravanov, povstalých proti Karolmanovi. Viac sa nevie o ňom.

[52] Erasmo di Valvasone (1523 — 1593) — taliansky básnik, pomenovaný tak podľa rodiska (vo Furlánsku). Napísal veľký počet sonetov a rozličných drobných básní.

[53] Slovo o pluku Igora Svätoslaviča — Je to povestné „Slovo o pluku Igorovom“, drahocenná pamiatka staroruskej poézie, umelej i ľudovej. Táto neveľká historická báseň bola napísaná okolo r. 1188. Jej rukopis, ktorý sa našiel pomerne neskoro (r. 1797), zničil sa pri požiari Moskvy (r. 1812). Pochádzal zo 16. storočia.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.