E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Básnici

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 100 čitateľov


 

VI

Tí, za ktorými striehli, pokračovali v rozhovore, po kúpeli a občerstvení, na hospode Bratoševičovej.

Prešli teraz už na básnické formy, viazanú reč, miery, verše.

Napred prišiel na pretras časomer a mocomer,[63] čo Adam vysvetlil takto: Starí Indovia, Gréci a za týmito Latiníci brali za základ veršov náčasie, to jest časovú dlhosť a krátkosť syláb. A nemohli nič lepšieho učiniť. Básnictvo bolo za dávnych časov vcele, teraz je aspoň zčasti, spojené s hudbou; a hudba je najdokonalejšia vtedy, keď verše tak rozoznávajú dlhé a krátke sylaby, ako ona rozoznáva dlhšie a kratšie trvanie tónov. Povstáva z toho tá najlahodnejšia shoda veršovej miery s hudbou. Na dlhé a krátke sylaby verša kladie hudec svoje dlhé a krátke tóny, počítajúc dve krátke na jednu dlhú. Ale tejto miery nové germánsko-latinské reči nie sú schopné, pretože v nich náčasia niet.[64] V starých klasických rečiach činí sa makavý rozdiel medzi sylabou dlhou a krátkou: v jazykoch germánsko-latinských všetky sylaby sú krátke. K tomu prichodí ich neprirodzený a potvorný pravopis. Jeden zvuk píše sa i troma písmenami, napr. nemecké „sch“, francúzske „eau“. Ináč píšu, ináč vyslovujú. Celé napísané sylaby sú nemé, nevyslovujú sa naskrze. Čože teda vymysleli? Povedali: v našej reči náčasia niet, ale je názvuk.

„Chceš snáď povedať prízvuk, to jest akcent,“ pretrhol ho Janko. „Tak to nazývajú Česi.“

„Viem,“ slovil Adam, „ale ja rozoznávam prízvuk od názvuku. Prízvuk mi je to, čo sme zvykli nazývať rýmom (der Reim), lebo tu sa prízvukujú, skladajú rovnozvučné koncovky. Nemožno to označiť príhodnejším slovom, ako prízvuk. Názvuk mi je akcent, rusky ,naraženie‘[65] to jest tá vlastnosť slov, že v každom jedna sylaba vyslovuje sa s väčším dôrazom, s väčšou mocou. Toto je od náčasia celkom rozdielne. Náčasie leží v čase, názvuk v moci a dôraze. Náčasie pozostáva v tom, že sylabu za dlhší alebo kratší čas vyslovujeme, názvuk v tom, že väčší alebo menší dôraz na ňu pri vyslovení kladieme. Toto sa v našej reči dakedy srovnáva, dakedy nie. Tak napríklad v slove ,tráva‘ na prvej sylabe leží aj náčasie i názvuk, lebo ju i ťaháme, i s väčšou mocou vyslovujeme, ale v slove ,nemý‘ vyslovujeme prvú sylabu s väčšou mocou, druhú potom ťaháme. Názvuk má každá reč, náčasie reči germánsko-latinské nemajú.“

„Ale česko-slovenská ho má,“ pretrhol ho zase Janko.

„Má,“ prisvedčil Adam, „a to tak silne a určite vyrazené, ako v gréčtine. Ale ostatné nárečia slovanské, ruské, poľské, ho tiež nemajú; ba nemá ho ani naša tu sotáčina. Šarišan ti žiadnu sylabu neťahá, všetky vyslovuje krátko.“

„Maďarčina má tiež náčasie,“ ozval sa Pavlovič.

„A to až nazbyt silné,“ prisvedčil Adam. „Ale ja hovorím o rečiach germánsko-latinských. V týchto sú všetky sylaby krátke. Preto, čo vymysleli? V našej reči, povedali, náčasia niet; vezmime teda za základ veršovej miery názvuk. Grék a Riman hľadeli na dlhosť sylaby, my hľaďme na akcent. A na tomto potom osnovali svoju prozódiu, ktorú ja som nazval mocomernou. Podľa tejto písali potom i Grékmi vynájdené a ich vtipom milými učinené verše, menovite hexametre a pentametre.[66] Pravda, že to zneje, ako bys’ pílku ostril alebo lyžicou piesok na tanieri drhol. Náhradou časomeru uviedli prízvuk, počali páriť rovnozvučné koncovky na konci veršov. Pri všetkých takýchto prízvučných veršoch ale šetria, okrem počtu syláb, ešte inú mieru, Maďari na základe časomeru, Nemci na základe mocomeru.“

„Tento mocomer,“ ozval sa Pavlovič, „privlastnili si aj Rusi a Poliaci.“

„Nezbývalo im nič iného,“ prisvedčil Adam, „keď v ich nárečí náčasia niet. Divno ale, že i Česi, zaznajúc povahu svojho nárečia, pobehli za Nemcami a počali tiež písať verše na základe mocomeru. Z toho opičiackeho neduhu vyliečili ich nadobro Kollár, Šafárik, Benedikty vydaním ,Počátků básnictví českého‘[67] a zvlášte vystavenými dokonalými vzormi.“

„A predsa,“ ozval sa Bratoševič, „ja nedávam vo všetkom za pravdu týmto chrániteľom od zablúdenia. Ak chceme písať hexametre a pentametre a potrebovať grécke lyrické verše, sapfické, alkaické a iné,[68] dobre, merajme stopy na základe náčasia. Keď ale píšeme lyrické verše prízvučné alebo jambické a trochejské[69] bez prízvuku, tu môžeme sylaby merať na základe ľahkého názvuku, ba i na samé ucho sa spoľahnúť straniva ľubozvučnosti, ako to učinil sám Kollár. V jeho znelkách niet ani jambov, ani trochejov prísne vymeraných a odvážených, a predsa uchvacujú svojou krásou. Sú snáď práve pre ich voľný tok milšie. Ja nevidím, aká v tom krása, aby sa vždy dlhá a krátka sylaba striedaly. Súdim, že tejto jednotvárnosti treba sa vyhnúť, nie pracne ju hľadať. Jednako dvoma ťažkými putami obťažovať verš neradno. Kde je dokonalý časomer, načo tam ešte prízvuk? A kde prízvuk je, tam i časomernú zovrubnosť žiadať je prílišné. Musí potom trpieť jedno alebo druhé; a trpieva obyčajne to brnkanie prízvučnými koncovkami. Bez tohoto bola by nejedna báseň príjemnejšia. Je to okrem toho dačo z cudziny k nám prineseného. Dávni Slovania neznali prízvuk, ako svedčia básne kráľovodvorské, a neznajú ho doposiaľ Srbi. Germánsko-arabské itititikanie prišlo k nám až vtedy, keď sa už rýdzi, ušľachtilý vkus predkov našich skazil. Teraz to už, pravda, prešlo do krvi nášmu ľudu, nemá viac piesne bez prízvučného cengania a brnkania. Ale časomer aspoň pri tom nepotrebuje, mocomer len súdom ucha.“

„Ty, ako vidím,“ slovil Pavlovič, „nie si nepriateľom ani časomeru, ani mocomeru, ani prízvuku. Povedz teda, akú mieru radíš upotrebiť pre jednotlivé druhy básní?“

„Pre hrdinskú báseň,“ odvetil Bratoševič, „nech je svetská, nech náboženská, odporúčam prísne časomerné hexametre, pretože diela takéto čítavajú len ľudia vzdelaní. Kto by sa štítil trudu a snáď i na menej vzdelaných bral ohľad, ktorí krásu časomeru nechápu a necítia, môže upotrebiť i našu národnú slovanskú mieru, ktorá šetrí len počet syláb, pretinu[70] a blahozvučnosť, meranú uchom. Prízvučné oproti tomu verše a slohy vcele zavrhujem, pretože to zapríčiňuje hnusné itititikanie a úplnému vylíčeniu predmetu doprosta odporuje. V slohe musí byť predmet ukončený. Nemožno ho teda náležite vylíčiť, a zase plnosť slohy vyhľadáva vpletenie mnohých zbytočných klebiet, ako to vo všetkých prízvukom písaných hrdinských básňach vidíme. Z udaných príčin v takom stoja pomere k eposu Homérovmu, ako čiarkové nákresy k úplnej maľbe. Kto však by chcel písať hrdinskú báseň lyrickú, čo sme my zavrhli, ten by slušne upotrebil prízvuk. Bo to sa musí dať, že na lyrické básne hodí sa prízvuk výborne, časom býva až úchvatný. Radil by som ale držať sa stálej vkusnej formy. Neviazané miešanie všelijakých krátkych, dlhých veršov a veršíkov pristane len bájke. Pre rozprávky hodí sa len reč neviazaná, a pre divadelné hry naša ľahká, jednoduchá národná miera, ako ju vidíme v rukopise kráľovodvorskom[71] a v srbských piesňach.“

„Označ trochu bližšie,“ ozval sa Pavlovič, „túto slovanskú mieru.“

„Učinil som to už,“ odvetil mu Bratoševič. „Riekol som, že šetrí len počet syláb, pretinu a blahozvučnosť, meranú uchom. Na jamby a trocheje sa neviaže. Na to ale hľadieť nutné, aby každý verš obsahoval ukončenú výpoveď, alebo aspoň tam sa končil, kde myšlienka prirodzene odpočíva. Ináč je to len sfušovaná próza.“

„Tu teda,“ riekol Adam, ani o časomere, ani o mocomere reči niet; tento jednako musia vynálezcovia jeho podržať len pre seba.“

„Ba musia sa trochu i pri miere slovanskej šetriť trocheje na základe mocomeru,“ opravil sa Bratoševič, „hoci v tom necháva sa veliká sloboda.“

Janko predložil otázku: „Či radíš písať hneď vo veršoch, či napred prózou?“

„Shromažďovanie látky, myslím, že musí predchádzať,“ odvetil Bratoševič. „Ktorý murár snášal by po jednom kamienku a hneď každý vpravoval do steny? Prozaický koncept, zvlášte väčšieho diela, ukáže súčasne básnikovi jeho cenu. Bo čo v próze je ničomné, nezaujímavé, bude i vo veršoch.“

„Či nezostane to ale i potom len prózou, čo zprvopočiatku vzniklo ako próza?“ vyslovil obavu Janko.

„Rozumiem,“ opravil ho Bratoševič, „prózu básnickú. I táto pri uvedení do veršov musí viazať na seba ešte žhavejšiu a kvetnatejšiu podobu. Lebo od výrazu závisí v básnictve všetko. Tá istá myšlienka stáva sa výrazom i vznešenou, i povšednou a chatrnou. Vezmime napr. to Horácovo: „Pallida mors aequo pede pulsat pauperum tabernas regumque turres.“[72] ,Ó, to krásne!‘ vykríkne každý. Povedzme to ináč: ,Všetci umrieť musíme‘. Od toho sa odvráti každý.“

„Tu príčina,“ pokračoval, „prečo je nesnadné prekladanie diel básnických do iných rečí. Môžeš pretlmočiť verne myšlienku, ale nenájdeš tak primeraného, žhúceho, úchvatného výrazu, akého použil nadšený básnik v pôvodine. Kto by to mal dokázať, musel by byť nemenší majster od pôvodcu samého, čo viac, musel by byť jeho duchom vcele presiaknutý, musel by vcele s ním žiť a cítiť, aby oduševnenosť dávala i jemu na ruku výrazy rovnako ostré, rovnako vznešené, rovnako žhúce a prekvapujúce, čo je úplná nemožnosť. Preto všetky preklady básnické bývajú len mdlým tieňom pôvodiny, práve tak ako snímky obrazov. Niet v nich tej sily, krásy, sviežosti, života, ducha, zaujímavosti, ktorou vyznačuje sa pôvodina. To tým menej, že prekladači nebývajú najnadanejší umelci. Opravdivý génius tvorí radšej sám.“

„Ja teda,“ zasmial sa ošemetne Janko, „preložím radšej sám svoju ,Bitku u Lučenca‘[73] do všetkých rečí na svete.“

A tým sa dokončila vedecká rozmluva. Adam potľapkal Bratoševiča po pleci: „Tvoje teórie o umení básnickom zaslúžily by uverejnenie.“

„Bola by to vec zbytočná,“ uškrnul sa Bratoševič. „Všetky teórie malého sú úžitku. Génius tvorí si pravidlá sám, všednému rozumu všetky nič neosožia. Ja sám, ktovie, ako som svoje pravidlá a predpisy uskutočnil? Keby ste čítali moje diela, povedali by ste možno, ako sa hovorieva o dobrých kazateľoch a planých ľuďoch: ,Predpisy svoje zahanbuje skutkom‘. Šťastný prirodzený talent, železná vytrvalosť, všestranná vzdelanosť, dobré vzory, to jest, čo básnika činí básnikom.“

Po daktorých obojetných rečiach uberali sa už večerom von, a vtedy odskočili odo dverí kaputoši. Na vyšlých pozreli škarede, zvlášte ten mladý pánik s popovským kolárom na šiji.



[63] Časomer a mocomer — novotvary. Obvyklé pomenovania sú: časomiera a prízvučnosť.

[64] Pretože v nich náčasia niet — nie sú schopné rozlišovať dlhé a krátke slabiky. (Pre vyslovenie dlhej slabiky vyžaduje sa raz toľký čas, ako pre krátku slabiku, iným slovom; jedna dlhá slabika rovná sa dvom krátkym.)

[65] udarenie. (Pozn. vydavateľa.)

[66] Hexametre a pentametre (gréc.) — význačné veršové formy. Hexameter je najstaršie metrum (vzorec) gréckeho básnictva. Skladá sa zo šiestich štvordobových daktylov (stopa, v ktorej je prvá slabika dlhá a nasledujúce dve sú krátke). Pentameter je daktylský verš o piatich stopách. Nevyskytuje sa v básňach sám, ale spolu s hexametrom tvorí distichon (dvojveršie). Skladá sa z dvoch polovíc, z ktorých každá má dva daktyly a jednu dlhú prebytočnú slabiku.

[67] Počátkowé českého básnjctwj obzwlásstě prozodye. W Presspurku 1818 — Pôvodcami tejto knihy boli František Palacký a Pavel Jozef Šafárik. Dielo spracovali z popudu Josefa Jungmanna a proti prízvučnej prozódii (jej pôvodcom pre novočeskú literatúru bol patriarcha slavistiky Josef Dobrovský) chceli zaviesť prozódiu časomernú. Pokus zostal pokusom a česká i slovenská literatúra zotrvala pri prízvučnej prozódii.

[68] Verše sapfické, alkaické — starogrécke veršové formy

[69] Ani jambov, ani trochejov — Grécke pomenovanie veršových stôp, z ktorých jamb má prvú slabiku krátku a druhú dlhú. Trochej má naopak prvú slabiku dlhú a druhú slabiku krátku.

[70] Pretinu (lat.) — caesuru, prestávku vo verši

[71] V rukopise kráľovodvorskom — Je to známy Rukopis královodvorský, falzifikát Václava Hanku a Josefa Lindu, „objavený“ r. 1817. Záborský ho, ako azda všetci súčasní Slováci, pokladal za pravý a za pamiatku staročeskej poézie.

[72] Pallida mors aequo pede pulsat pauperum tabernas regumque (lat.) — bledá smrť klope rovnako na chatrč bedárovu ako i palác kráľov

[73] Báseň hrdinská v hexametroch. Pisateľ tohoto ju videl r. 1836 u Hlovíka; po smrti jeho márne sa dopytoval na ňu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.