ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horčičné semienko stála som pri kríži,
drahej krvi perly vlažily ma Krista.
Slepý svet sa chechtal: môj aj skon sa blíži,
jako burič, majster, i ja zhyniem zista…
Klík môj pučal, pevnel v tvrdom štrku, ostrom —
blýskavých millionov preslulý ja som strom!

Surovosť, nenávisť vláčily sa po mne,
tisíce hyen, tigrov rýpalo ma besno.
Spupný kat hulákal: mrtvú ma len spomne,
suchú kostru vkopne v hnedej prsti tesno.
Ja trpela trýzne, krivé súdy, hnetvy,
veškeré nad ľudstvo rozostrela vetvy.

Urputné tyranstvo sronila som Ríma,
ohnivých pri vojskách strokotala modly.
Pre mňa hrdý šľachtic more muky tríma,
zbabelé pohanstvo k Ježišu sa modlí.
Satanove chrámy svätila som Pánu,
oltárov ich kúry v nebies bijú bránu.

Bľuskla som v žaláre, roztvorila celly,
útlo sňala ťažký vyschlým rabom žernov.
Povďačný húf tieňov pod krýdla mi trieli,
ktoré dlabou dlávil sverepý vrah čiernou.
Kdekoľvek len žiara krásy mojej kmitla,
slobodienky vzácnej záhrada tam kvitla.

Ja učila v grúňoch, pochodila púšte,
vyplienila nemrav, rozprášila trúdi.
Darmo husté diabla kydaly sa pľušte,
k hrudi mojej prilnul divoch z jasku, z búdy.
Kde siahala šír, diaľ, slovo mi ta lietlo,
temné tmy presľahlo pravdy mojej svetlo.

Ja hájila nútor, svedomia, cit, práva,
starý svätýň obvyk, večný Boha zákon.
Ja hrozila dravcom, nevinných čo dávia,
utrápeným skytla potechy mrzákom.
Milliony vytrhla z neprávosti studne,
dŕžavám pomohla k úľave som vľúdne.

Ja liečila krivdy, strábila som bôle,
blažila nešťastných, naprávala lotrov.
Liknavým ku dobru zocelila vôle,
zúfalcov som kázňou ukojila bodrou.
Vo mne erby voskrz milú ctili matku,
u mňa priazeň našly, život, rozkoš sladkú.

Zdvihla som vied vývin, dynkala múz vrenia,
zaniklým pomníkom vzkriesila som kosti.
V kúzle mojom trosky v paláce sa zmenia,
čarný duch môj živly ambroziou hostí.
Ja jemnosti, krásam pravú kliesnim pôdu:
v lone mojom zóny k blahu duše dôjdu.

Ja splodila štáty, vymerala pokrok,
v spokojnosti rástly nivy, lúky, háje.
Za mňa nežil nátlak, nekrvácal otrok,
nežnej lásky slnce hrialo sadov máje.
Neznala som zášti, fígľov, klamov hniezda:
berly moc mi viedla Spasiteľa hviezda.

Ja vzplanula túžbou ku chatrči, triemu,
pokľudu som priala, požehnaní vania…
A jednak a jednak deti moje driemu,
deti moje driemu, — zločinci ma rania.
Uprostred zločincov potupená smútim,
potupená smútim, žhavým bitá prútim.

Kde len zorom šibnem, hnevné vlny hučia
mrzké víchry fučia, perú do mňa vzteklo.
Šíp za šípom hviždí, šmúrni draci skučia,
by som sa prepadla, prežrelo ma peklo.
Kde sa len obrátim: judáš, ras, nepriateľ…
Ach, ktože mi sníme smuhlý tvári fátel?

Nech však treštia búrky, hrmavice, blesky,
nech rachotia bomby luciferov tresku:
prevládla som tróny, zlostných korún plesky
tie zanikly v priepasť, mňa vždy vidia rezkú.
Messiáš čo veštil, v modzgu nosím tesne:
nezhladil ma Behal, nezhlodajú tiesne!

Dl. 6. VII. 1896