ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Časy moje mladistvé, zmizly ste mi, zmizly,
rozpomienky vaše vždy tanú mi na mysli.

Ufrnkly ste, ubrnkly, ani sníček, rýchlo,
spiacemu keď junovi pierce pod nos pichlo.

Zanikly ste, zanikly, nečakane, v chytre,
mydlová ni bublina, keď sa prst k nej pritrie.

Ako lístok ružový, keď začína chradnúť,
sotvy sa ho dotkne dych, musí, musí padnúť…

Časy, časy tekavé, vy včeličky úľa,
kde ste sa mi podely, kde sa roj váš túla?

Lietate po lúčinách, po alejach parkov,
ssajete med sladunký s veselosťou jarkou.

Bzukáte po akácoch, po pohankách bujných,
sledujete škorvánkov, prepelíc shon čujných.

A či hádam krutými stíhané ste vetry,
ľudkovia vás nehája, ibák Pán Boh šetrí?…

Časy, časy spevavé, vtač vy lesov dumná.
kedyže sa aspoň raz obaknete u mňa?

Laškujete po horách, bujuríte stráne,
trudného mňa mĺkvoty necháte na láne.

Družín vašich koncerty hájom víria, chrasťou,
valachov i hubárky uslatkujúc slasťou.

A či azda mlčíte, rozohnaté víchrom,
trasúce sa po dierach, úskalí po príkrom?…

Časy, časy laškovné, svižké srnky, bodré,
duch do vašej krajiny pachtivo sa vodrie.

Skackáte si povoľne, dúbrav jete trávu,
kryštálovú patrčín upíjate riavu.

Šanty, ranty stvárate po drnisku, húšti,
až vám rupká rázga, klesť, pod nôžkami chruští.

Alebo psie paskudy, ručníc broky — hútam —
vrepily sa do tiel vám, žhavé rany sú tam?…

Časy, časy slobody, rybky moje ladné,
čo mi na um teniete, obličaj mi bľadne.

Kochal som sa v ichre vám, na šibrinky díval,
zhúkly, zjakly prúdy riek, odniesol vás príval.

Odpluly ste, odpluly v cudzie sveta diale,
zabudnuv ma u brehov žiaľu ctivieť stále.

Ušly ste mi s vodami za vlasť milú, horskú:
mušle, perly, koraly — ríšu bádať morskú…

Časy, časy fantivé, jazerenky šumné,
kedyže sa s dôverou pritúlite ku mne?

Pohladkáte sluchy mi, cmuknete ma bozkom,
že sa chutne pohúpam v nadchnutí raz božskom.

Nashŕnate perestých krások Flóry nával,
budeže to pôžitok, ako som prv mával!

A snótite chorovod, kalamajky čarné,
že sa zhreje duše kút, hoc i telo starne…

Časy, časy blaživé — stoň, bedákaj, chceš-li, —
žily, kvitly, zvädnuly, k hrobov lipám prešly.

Posoším však tátoša, vzpružím vôle krýdla,
vyšiniem sa k blankytu, prezriem tvorov sídla.

Poprekutám grúňov taj, krovie lazúr, pniská,
kde honelník jahňatám na dúčeli píska.

Kuknem sady, hniezďatká, všakú divín skrýšu,
malebných brál ssutiny, čo dejami dýšu.

Prejdem vábnych vlny plies i sihotí piesok,
vzorné lazov robuše i panenky viesok.

A pritržkám dovedna Urániu všetku:
kratochvíle, vážny krok, zlatohlav i cetku.

Úslň — zápač, teplo — chlad, radosti aj bôle,
jako sa mi naskytly z minulosti vôle.

A lapím sa roboty a pri žuve drienok
uvijem si z nebohej vzácnej doby vienok.

V. 2. X. 1912