ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hej inohdy s koľkou túžbou
cválal som ja k tomu Mestu!
Ba nie cválal — orla krýdly
prekonal tú dlhú cestu.
Nevídal som kručín, jelšín,
hory-doly, ručaja…
Chvatom, čím dial živším, vrelším,
do milého hnal kraja,
s rojčivou vždy dumiek družbou.^[14]

Včuľ len aksi chtiac-nechtiaci,
s nevrlosťou dibkám, kračkám.
Nieto v srdci kvapky vôle,
pozor pútam k snopom, táčkam.
Raz-dva tycknem v štrku ostrom,
s husiarkami reč snujem;
chudý chrbet opriem o strom,
zrakom sem-tam poľujem,
mdlá kde roľnič rve sa v práci.

Žatva, kosba neteší ver,
nechutné sú tie ženičky.
Nečuť spevov hluku, víru,
nemé sú mi háje, kríčky.
Nuž nedivno: krutá vojna
sronila hruď, Bože môj!
Skľúzeň pôdy nebárs hojná,
všade útrap zurčí zdroj,
bôľny vbíja v prsá íver.

I v medzierke chorých útrob
kyseľ kúsi duch môj cíti.
Nezbodrí mňa rýchla rieka,
ni rybárik v hustej síti.
Zeleň kopcov, nivy dumné,
kolvarky tiež prázdné sú;
nuda brhlí zovšiaď ku mne —
Smyslov mojich nevznesú
zvonce statkov, ježných súk trop.

Nepredarmo! Veď, hľa, k Mestu
vlečiem hnáty, hýče ťažké.
Neblčí tam lásky ohník,
neperlie glg v bratskej fľaške.
Neprivíta svojský objem,
techy pohľad, čistý kmit;
kde len falšou čo sa objem,
bažný skúmam ruky chyt — —
Moc až vľúdnej nehy trestu!

Prv čo tiahlo, zhltla truhla,
obracia sa v pospas červom.
Prajný prívet, verný môj rod
umrel, umrel mojim nervom.
Preto s chladnou musenosťou
drobčím len v tie ulice —
Inších tloštia vnuci hosťov,
smiech mne perie do štice…
Cudzí už tam vietor huhlá.

V. 10. VIII. 1916