Zlatý fond > Diela > Prečo Adam Chvojka spáva teraz už doma


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prečo Adam Chvojka spáva teraz už doma

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Mária Kunecová, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov

Prečo Adam Chvojka spáva teraz už doma

Stalo sa to v Podháji roku… Ale rok neviem dľa mena, vlastne dľa čísla. Práve sa zavádzala v krajine žandarméria. Čitatelia musia to dobre ešte pamätať — o krásnych čitateľkách nedovoľujem si to tvrdiť: predpokladám, ako všade, tak i tu, že sú mladšie než čitatelia.

Šéfom, čiže „fírom“ žandarmérie okresu, kde leží obec Podháj, stal sa Guláčy Ferenc, rodák hen spoza Tisy. Ani on, ani jeho podriadení nevedeli slovensky. Mohol si gratulovať, lebo v okrese bola vzorná verejná bezpečnosť. Zlodejov nebolo, aspoň takých nie, ktorých by bolo treba chytať — aj ináč obyvateľstvo bolo veľmi „jámbor[1]“, ako Ferenc báčimu každý referoval.

Ale pán Ferenc pri tom všetkom, dľa úpravy, musel sa orientovať v svojom revíre. Popísal si mená osôb, s ktorými mal výhľad či tak, či inak prísť do úradného styku. Teda: richtárov a úrady svetské, cirkevné i školské, bachtárov i hrobárov, zvonárov i hájnikov, bačov i kraviarov, valachov i horárov. A ako každý svedomitý žandár — hľadel zaplniť i rubriku „gyanus[2]“ — podozrivých ľudí. Vypadla mu dosť biedne: podozrivých nebolo.

V Podháji sa pomýlil a medzi podozrivých zapísal vicerichtára Adama Chvojku: miesto neho medzi úradských vniesol meno Ištvána Putroša, Cigáňa, čo za dedinou mal otrhanú kolibu. Omyl nepobadal ani Ferenc, ani vicerichtár Chvojka, ani richtár, ba ani Cigáň Ištván, ktorý by bol vari ostatný, ktorý by bol proti tejto zámene osôb protestoval.

Konečne by Chvojkovi koruna nespadla, by sa i volal Ištvánom. Nie že by bol Chvojka dajak potáraný človek, ale preto, že náš Ištván bol ctihodný Cigáň. Kul klince, reparoval retiazky, ak sa ohnivko roztrhlo — bol vôbec kováčom. Pravda, len vtedy, keď mal uhlie, čo veľmi často chybovalo, ďalej keď mal mech doma — a ten bol viac „u Samka“ v krčme založený, ako v kolibe — a konečne, keď bolo porištiatko na hámričku v celosti. A to bývalo často polámané. U Ištvána bývali často cigánske soaré,[3] ktoré neraz obrátili sa vo válku, a v nej hlavným inštrumentom býval spomenutý hámriček. Bitka sa skončila zlomením porištiatka a prebitím pár cigánskych hláv. Pravda, diera na hlave ľahko zrástla, ale porisko, keď sa zlomí, nezrastie.

Ináč Ištván nekradol nikdy — v svojej dedine. Ak v dedine dačo zhynulo, to bol pôvodcom daktorý Cigáň z druhého chotára. Ak dakto kradol, to bola len jeho žena: on najviac ukryl, čo sa na jej dlhé prsty prilepilo. A čo mohol múdrejšieho vykonať? Mal ju snáď vyhnať alebo prezradiť pred celou Európou? Nie, radšej trpel on, než aby ženu v jej nešťastnej náruživosti nepodporoval. Preto i žena ho mala rada, i každý, kto ho znal bližšie.

No a Adam Chvojka je nad moju chválu vysoko pozdvihnutý. Je človek o svoju obec vysoko zaslúžilý! Vyše dvadsať rokov jej slúži verne a spravodlive. On je vlastne podhájskym kancelárom.[4] Okolo neho sa richtári presýpali ako uhnilačené hrušky, ale on v svojom vicerichtárstve pretrval všetky systémy a zmeny osobné. Vyznal sa v obecných i stoličných „kavkľoch[5]“ ako málokto: vedel každému poradiť ani rodený advokát. Ľudia ho mali radi; iba jeho žena Dora mala dve veci proti nemu.

A to: že pije!

„A ktože vyleje?“ bránieval sa náš Adam. „Čerta by sa ja pohol v úrade: keby nepil! Všetko by sa prevrátilo.“

Veď aj pravdu mal. Kto príde medzi vrany, musí kvákať ako ony. A moc porekadiel by sa našlo, čo by nášho Adama zastali. Veď pálenka tak patrí do úradu ako kolomaž k vozu. Vez sa len bez kolomaže, ako ti budú kolesá vyspevovať: tak by šlo i v obci bez pálenky. A aké by to boli bohaprázdne počty, keby v nich nestála historická klauzula[6] za každou položkou: „item[7] strovilo sa“.

Ďalej mu vytýkala žena, že nechcel spávať doma.

Nuž toto je vec háklivejšia, nedá sa ľahko odbaviť.

Ale predsa treba uviesť i jeho obranu.

„Na čerstvom povetrí je zdravšie,“ ospravedlňoval sa Adam.

Že miloval čerstvý vzduch, nie divu. Vyrástol na salaši, dva roky bačoval. A tu privykol po spartansky[8] spávať. Kde omrkol, tam si ľahol. Keď sa oženil, pravda, zabudol trochu na čerstvý vzduch, ale pozdejšie zas mu začal dávať prednosť, menovite keď sa dostal do úradu.

Večer si tak trochu prelial, skoro každý večer. Ak mal trochu rozvahy a nohy mu ako-tak slúžili: vyvliekol sa na šop, a tam si pospal do bieleho rána. Domov šiel len vtedy, keď už nevedel, čo robí, nuž a tam sa mu najlepšie nevodievalo. Preto dával takú prednosť šopu: a to nielen svojmu, ale každému, i cudziemu, ak ležal mu pod rukou.

Zato nezaslúži chválu, že zanedbával domácnosť: veď i to vtáčatko sa pred večerom do svojho hniezda utiahne, nie to rozumný človek a kresťan, a k tomu ešte vicerichtár v Podháji! Áno, zaslúži, aby ho starší ľudia napomenuli: ale zas ani to nemožno schvaľovať, čo stvárala jeho žena Dora. Ona chcela vonkoncom narobiť v dedine pohoršenia: že však ona dobre vie, čo jej muž po cudzích šopoch zháňa! Ale nevykonala nič, ľudia zahriakli ju jednohlasne. Vicerichtár chodil za fľaškou, to vedel celý svet: ale aby chodil za ženami, to mohlo skrsnúť len v žiarlivej hlave našej Dory. Mal veľký nos, a pritom tľapkavý, vlasy mal riedke a nerovné, akoby mu ich myši boli obsekali. Pre ne mal meno „Opršanec“. Vôbec nebolo na ňom ničoho, čo by bolo mohlo Dorinu žiarlivosť podoprieť. Niet v Podháji vdovy (ani obstarnejšej), čo by bola s vicerichtárom ploty plietla — o dievkach a vydatých zbytok i hovoriť.

Dora mala pätoro detí, z nich dvoje umrelo: zostali dvaja synovia a jedna dcéra. Boli zlé jazyky, ktoré na Doru to i to hovorili, že vraj Adam sám nevie, kde a ako ho požehnanie prenasleduje; že veru kým on je na čerstvom vzduchu, za ten čas Dora toto a onô… Ale keď deti podorastali, zlé jazyky umĺkli. Dcéra mala celú tvár po materi, a nos mala po otcovi. Synovia zas zdedili po ňom prítulnosť k pálenke a čerstvému vzduchu. V zime bývali totiž v pálenici, v lete valašili na salaši. A tak vyšla i Dorina nevinnosť najavo.

Pán Ferenc ani sa v okrese dobre nezohrial, keď sa prihodilo čosi neslýchaného. Gazdovi Mordkovi zhynula najtučnejšia jarka. Musel ju ktosi nad samým ránom z ovčiarne ukradnúť, lebo Mordko mal celú noc lámavicu, iba čo nad ránom oči zažmúril, na svoju veľkú škodu. Mordko letel hneď k richtárovi, Mordkuľa zas k ujčinej Durduli. Richtár dal záležitosť Adamovi, v tých veciach skúsenému, a pridelil mu i dakoľko boženíkov. Adam s nimi sprehádzal celú cigánsku kolibu, presliedil celé jej okolie — no nenašlo sa nič, čo by svedčilo proti Ištvánovi a jeho nevinnej rodine. Tak sa chodilo za milou jarkou až do večera. Mordko sa musel uspokojiť len s vedomím vykonanej povinnosti. Z uznanlivosti pozval Adama i jeho spoločníkov k Samkovi.

Mordkuľa nešla darmo k starej Durduli. Vzala Durduľa sito, pichla mu do lubu nožnice, a obe ženy, držiac na nožniciach sito, čarili.

„Svätý Peter, svätý Ján, zjav sa nám, kto tú jarku vzal: či horný, či dolný sused, a či ten a ten…“ A tu spomínali mená podozrivých ľudí. Sito sa pri každom skoro mene zvrtlo, ale najväčšmi pri Cigáňovi Ištvánovi.

„Ten ju vzal — nik iný!“ rozhodla Durduľa.

„Probujme ešte raz,“ prosila ju Mordkuľa, ktorá nechcela nikoho len tak obviniť.

Začali znova a volali na pomoc nielen Petra, ale i iných apoštolov. A tu sa sito tak tuho myklo, že padlo až na zem.

„Povedám, ten ju vzal,“ dotvrdila Durduľa. „Počkaj len, ja mu tak porobím…“

„A ako?“ pýtala sa udivená Mordkuľa.

„Tak, že musí z jarky podhodiť čo hneď iba paprčky, ak ju celú už zjedol. Ale podhodiť dačo musí — a ty hneď zvieš, kto je.“

Mordkuli nešlo tak o to, aby sa zlodej vynašiel, ako o to, aby sa vynašla jarka, a to ak len možno, celá. „Viete, ujčiná, mne z paprčiek nič, keď mi nedá jarku,“ riekla jej.

„A ak ju hneď zarezal a zjedol? Len mňa ty neuč. Kto ju vzal, musí sa vyjaviť do siedmich dní alebo týždňov, mesiacov lebo rokov. Ja mu tak porobím.“

„A tak nemôžete, aby hneď — ešte dnes dopoludnia?“

„Moja dievka — moja vec je iba do siedmich dní lebo týždňov… Ale sa neboj, čo budeš sedem rokov čakať, zlodej musí prísť: to by bola robota, aby neprišiel.“

Mordkuľa videla, že už nemá čo do siedmich dní robiť. Šla domov a robila, čo prišlo.

U Samka bola zábava veľmi znamenitá.

Najprv sa spomínalo, aká to bola jarka. Mordko vyrozprával, od ktorej pochodila ovce, kde a kedy sa uliahla. Litrovka za litrovkou prichodila, a tu sa rozprávalo o všakových zbojníkoch, čo ovce vedeli tak kradnúť, že ovce samy za nimi bežali i cez dve stolice. Prišli i porcie solenej baraniny, čo Samkova žena uvarila, a úrad i s Mordkom ich v komore pojedli. Potom sa hovorilo o vlkoch a medveďoch, čo stvárajú medzi statkom na holiach. Tak sa prešlo na Prajzov, ako náš regiment hnali celý deň samou cibuľou a mrkvou, čo bola tam posadená. Večer zakončil sa prudkou škriepkou medzi Adamom a Mordkom, a síce: či by bola jarka zhynula, keby bola bývala baranom — a či nie? Vicerichtár vravel, že by bola zhynula, a Mordko, že by nebola zhynula.

„Akože by ti jarka zhynula, keby to nebola jarka, ale baran — no nie? Povedzte!“ vyzýval úradských.

„Ale nebol baran, bola jarka!“ bránil sa Adam.

„Veď keby bol baran, a nie jarka…“

„Ach, iď!“ osopil sa naň Adam. „Kdeže ti bude baran, keď je raz jarka.“

„Ale sme povedali, že keby bol baran…“

„Ľaľa, bude ma tu znevažovať, tento mamľas! Var neviem, čo je baran a čo je jarka, ha?“ okríkol ho vicerichtár.

„Tuto — idem sa ťa duriť, keď si ty vicerichtár: čože! Aký tuto mudrc!“ vracal mu Mordko.

„Hľaď, aby si neutŕžil dačo,“ hrozil mu Adam. „Lebo ak ťa raz šuchnem…“

„Ale ty? A čože si ty? Obecný sluha…“

„Čo — ani tvoj fundament nebol hoden,“ kričal Adam.

„Môj fudament — poď, ja ti dám fudament!“

A prvej než si pomyslel, už nesedel Adam u Samka za stolom, ale predo dvermi. „Marš,“ kričal naň Mordko, „ber sa kochy vymetať!“

„Juj, tritisíc hrmen okovaných… Takto ma znevážiť! Na mušky ťa dám — i tvoj fudament ešte. Ty jeden…“ Ale vidiac, že nik ho už nepočúva, umĺkol; len pre seba hundral: „Za moje ustávanie takto sa odlúžiť — nedal bys’ ho obesiť? I tak dosť statočnejších viselo. Ach, keby ťa bol dolapil, keby…“

„Ach, nech ťa čerti vezmú — tam!“ zažičil o hodnú chvíľu Mordkovi a pozbieral sa spredo dverí. ,A ja teraz pôjdem vo meno božie domov. Ako chce, pôjdem. Dora nech vidí, že som nie taký. Pôjdem — ó, pôjdem. Var nemám kde? A nemám dom od fudamentu? Hej — pôjdem, pôjdem… Ale aby bola večera. Lebo ak nie — všetko na hŕbu, všetko, a Dora navrch! A čože — ty striga zubatá. Var sa bojím, ľaľa! Mám s tebou milôny! Vyplatím ťa hneď a hneď. Nechcem pol nového. Dala si dve kravy ako iná? Nuž — a čože chceš, čo zapáraš do mňa, trlica štrbavá?…‘

Takýto bojovný duch ho podsadol na ceste domov. A udatnosť každým krokom rástla. ,Zabijem ťa. Ani nehíkneš, ak ťa zabijem. — Len sa ma dotkni, jedným palcom — coky! Sekeru sem — periny posekám. Čo mne periny? Ale ja do nich liezť — ja? Ťaj, ale som ja papľuh? Tam, lež si — lež pre mňa. Ja mám inakšie periny… Čo, ja musím ísť domov?‘ Tento obrat sa v ňom zjavil, keď došiel na most, z ktorého bolo vidno jeho dom a v ňom ešte svetlo. ,Hm — nespí… Čože čaká? Ale ísť? Hách…‘ zaknísal sa ako bútľavá vŕba, keď sa vietor do nej oprie… ,Buď si tam — vyvaľuj sa! Ale ja — ja mám svoj fudament… Tu je charakter…‘

Láska po čerstvom vzduchu zas ho premohla. Pri potoku stála valchoveň:[9] teraz pustá, pred Vianocami sa v nej súkno váľalo. V nej je ohnisko, pravda, bez ohňa a kotlíka, ale za ním veľká hŕba vlny, čo stupy zo súkna navyžúvali.

Vstúpil do valchovne a zavŕtal sa do vlny.

,Ja ti povymetám kochy… Tritisíc, ale budeš spomínať! Ale mňa vysotiť? Ja som gazda… A ty čo? Chotár kynožiť — ja ti dám barana — Škamravec! — Dám — Budem mať krpce, nové krpce — krp-ce, remen-ce… Oplan — oplan… Fudament — tu — je — —‘

A vo valchovni je o chvíľu ticho, len čo čuť chrapot Adamov.

Mesiac vyšiel a osvietil dedinu. Z vŕšku, na ktorom sú vykopané jamy, kde švábka zimúva, spustil sa mladý Cigáň z dosť ďalekej dediny, zať nášho Ištvána — ale sa teraz hnevajú. Na pleci nesie Mordkovu jarku, pravda, zarezanú. Hlava jej celembá dolu Cigáňovými prsami. Ležala celý deň v jame zarezaná jarka, a ako večer padol, prišiel si po ňu, po hotovú, zať nášho Ištvána.

Stúpil na most pri valcovni, tu počuť krik od krčmy Samkovej. Cigáň sa hodil do tône, pristúpil k valchovni. Začul zdnuka Adamov chrapot. Odchýlil dvere, mesiac zasvietil na Adama.

,Aha, Adam — iste opitý,‘ zasmial sa Cigáň. Zhodil jarku do valchovne. ,Počkaj, teraz ti dám, čo si ma korbáčom vyťal! Zarečieš sa ty — počkaj!‘

V dedine bolo zas ticho. Cigáň sa pustil do roboty. Otvoril jarku a vysnoval z nej vnútornosti. „Bude mi ľahšia,“ pomyslel si pritom.

A teraz si kľakol konca Adamových nôh a začal ho vyzúvať z krpcov. Adam cítil, že čosi pri ňom šuchorí, ale sväte myslel, že to žena. Dora ho zakaždým zobúvala, čo raz sa zatáral divnou náhodou domov.

„Pomaly — pomaly… Ja som len tak…“ prihováral sa jej.

Vyzliekal ho z nohavíc.

„Nie — nie. Choď si sama… Ja len na lavici.“

Zodel mu kožuštek i vyzliekol z košele.

„No, choď už. — Ja spím. — Prikry, zima!“

Cigáň sa preobliekol do šiat Adamových. Postavil si i jeho čiapku na hlavu a obul sa i do jeho krpcov. Svoje šaty cigánske, zasmudené, obliekol Adamovi.

„Čo dojedá toľko,“ jedoval sa Adam už vážne, keď ho Cigáň obliekal. „Ľaž a spi. — Ja ta nejdem, keď raz poviem. — Nejdem — čo by ja šiel. — Ja na lavici…“

Cigáň sa zahľadel na preoblečeného Adama. Ešte myslel, že nie je všetko v poriadku. Skočil k ohnisku a rozotrel medzi dlaňami dakoľko uhlíkov. Začiernené dlane vyutieral si na tvári Adamovej, na vlasoch a hrdle.

„Čo sa pritiera toľko?“ skričal polozobudený Adam. „Povedám, nejdem a nejdem! Čo ma hladíš — ruky ani drapačky… Ľaž a spi, kľampa! Ja nejdem do postele — choď si!“

Cigáň mu chlpil vlasy. Adamovi sa pozdalo, že sa Dora na ňom vŕši:

„Ľaľa, čo bude robiť! Málo ich mám, a tie mi vyškube… Nepôjdem just — čo ťa hneď čert vezme…“

Cigáň mu priložil vnútornosti z jarky k lícu. Adamovi sa pozdalo, že to tvár Dorina. „Bozkávaj — nebozkávaj — ja nie — nie!“ A keď sa to od neho nehýbalo, odsotil to od seba. „Choď ta, veď si ako ciageľ — paskuda!“ —

Pán Ferenc chodil sám osobne po niektorých dedinách tejto noci. Tak na svitaní ohlásil sa u podhájskeho richtára. Po dlhom vysvetľovaní sa dozvedel, že včera v noci zhynula Mordkovi jarka. Pán Ferenc si umienil v tichosti za šera navštíviť cigánsku kolibu a jej okolie. Čosi akoby ho volalo, že darmo nepôjde.

Prešiel so svojím malým lampášikom okolie koliby, vošiel do nej samej, svietil si do všetkých kútov — nikde, aspoň podozrivého, nič. Spali v nej len Cigáni, všakovak pomítorení, alebo sa robili, že spia.

Sklamaný a v zlej vôli bral sa do dediny. Na valchovni zazrel odchýlené dvere. Čo, keby tam dačo bolo! Vstúpi, a tu náš Adam, a pri ňom — pri ňom ovčie droby.

Ferenc div nevyskočil od radosti. Postavil zacigánčeného Adama hore koncom. Šlo to dosť ťažko, ale šlo. Adam nevedel, kde je, kto ho zbudil, čo chce s ním. Videl len tú lampku, ktorá ho šla o oči pripraviť, tak mu do nich svietila; videl ďalej, že je nie doma a že pred ním nestojí Dora. Ferenc s ním tuho diškuroval, ale Adam nerozumel slovíčka. Divil sa, čo toto má byť. Dlho trvalo, kým rozoznal, že pred ním je žandár s nasadeným pagnétom.[10] ,Dora ho poslala, aby ma doviedol domov!‘ — blyslo mu hlavou. Bol by mu utiekol, ale žandár trímal ho za plece.

„Čo ma ťahá, či som dedinu vypálil?“ bránil sa rozsrdený Adam.

Ferenc podvihol päsť a držal ju Adamovi pred samým nosom.

„Próbuj — Cigáň-haramija![11]

„Ak som Cigáň — ty si duplom!“ skríkol Adam. „Povedz, koho som kedy ozbíjal.“

Miesto odpovede pocítil náš Adam Ferencovu kolbu na pleci.

„Chceš sa biť? Len ma šuchni ešte raz! Ja som tiež od úradu, a inakší ako ty.“

„Marš ku richtár — marš!“ skríkol Ferenc a prehodil mu vnútornosti cez plece.

„A čože to za kutle?“ nahneval sa Adam a hodil ich na zem. „Kto chce kutle jesť, nech si vláči — ja som vicerichtár.“

Ferenc mu ich prehodil ešte raz a ukázal mu zas päsť, skríknuc: „Próbuj, próbuj!“ Adam vidiac, že je tu sám, nezhodil ich, ale vyšiel pokojne pred valchoveň.

Stúpil na pažiť, na nej čerstvá rosa. Zachladila ho na nohy. Až teraz obadal, že nemá krpcov. Obzrie sa dôkladnejšie, vidí, že má cigánske šaty na sebe.

„A čože je toto?“ vykríkol. „Ký mi to čert urobil — veď ja som ako Cigáň!“

Ferenc miesto odpovede sotil ho od chrbta rieknuc:

„Marš, Cigáň!“

Adamovi prebrali sa dokonale driemoty. ,Porobila mi kási striga — len prečo? Iba ak Dora, že som večer neprišiel… Hí — a ja mám droby z Mordkovej jarky! — Ťaj! čo ja budem robiť? Všetko prischne na mne.‘ A keby ho aspoň žandár poznal, po známosti by ho snáď prepustil. No konečne u richtára sa všetko vysvetlí. Sklonil hlavu, aby ho ľudia nepoznali.

A tu ho stretla Dora, niesla práve vodu. Zastala, zadívala sa… „Ja hneď, že ju len Cigáň ukradol!“ skríkla a odbehla s vodou domov.

„Pán fír, ja som vicerichtár Adam Chvojka,“ prihovoril sa Ferencovi, keď vošli tam do prázdnej uličky. „Ja,“ opakoval ešte raz, udrúc sa v prsia, keď videl, že Ferenc ho nerozumie. „Ja Adam Chvojka — próbuj!“ doložiac jediné slovo, ktorého Ferenc užíval, a ukazujúc mu na knižku, kde boli úrady zanesené. „Ja Adam Chvojka, vicerichtár: próbuj!“

Ferenc zastal; rozmýšľal, čo vlastne chce ten človek. Vyrozumel, že mu opakuje akési pohanské meno (pogány név), ukazujúc pritom na seba a knihu, čo mal Ferenc za mundúrom. Otvoril teda knihu, a skutočne v rubrike podozrivých našiel a prečítal: „Cigáň Ádám Khuvojka.“

„Cigáň Ištván Putroš — ja vicerichtár,“ vysvetľoval Adam. „Ja nem Cigáň,“ doložil maďarčinou, ktorú nevedieť kde zhabol.

„Ty Cigáň — ty!“ kričal Ferenc.

„Ja vicerichtár,“ bránil sa Adam.

„Próbuj!“ zahrozil mu päsťou, vložiac knihu za plášť. „Marš!“

„Rec mu, keď je Nemec!“ povzdychol si Adam. „Len ako tam u nich hovoria, keď nevie ani slovensky!“ divil sa v duchu.

Tak šli dedinou k richtárovi. Cestou, kto zazrel Cigáňa so žandárom a videl, čo Cigáň nesie na pleci, každý sa pobral za divným sprievodom. Dora tiež hneď odbehla do Mordkov, že zlodej je už tu a že je to Cigáň.

„U Durdule just to vyšlo na site!“ divila sa Mordkuľa. „Kto by si bol pomyslel, že už dnes ho chytia. Musela mu dobre porobiť.“ Bežala k richtárovi, lebo z Mordka po včerajších štrapáciách u Samka nič nebolo. Ležal na posteli ako otrávená mucha. Keď dobehla k richtárovi, tam bol už plný dvor ľudu, menovite roztopašnej mládeže.

Adam sedel za pecou a klonil hlavou. Ešte sa nedal znať. Chcel si s richtárom medzi štyrmi očima to odbaviť. Lenže richtárka ustavične sa kutila v izbe.

„Len ho na mušky a do chládku!“ vravel richtár, a hneď i vytiahol známe želiezka a podal ich Ferencovi, ktorý až teraz chápal, čo richtár vraví.

Adam predstúpil pred svojho richtára, obrátil sa k nemu plnou tvárou. Žmurkol naň, či ho nepoznáva. Richtár mu i pozrel do tváre, ale nič nepohádal. Odpľul si. „Utrieme ti rypák od pečienky — ty huncút!“ Ferenc mu dal medzitým na ruky ruženec. „Dajú ti tam pečienky — kujon! Hneď by jej z tvojho chrbta korbáčom nasekal.“

„Čo mi je z toho!“ kričala Mordkuľa. „Keď je mäso u čerta! Na — vezmi i toto,“ hodila mu kutle k nohám. „Najedz sa, ty kotloš! Ani ho nepusťte,“ obrátila sa k richtárovi, „kým nezjaví, kde je mäso.“

„A čo budeš s ním robiť? Pásy z neho drať?“

„Korbáčom ho — veď on pojaví. Ej, ja by ho — keby mala korbáč: ja!“

„Ale nerob mi tu sodomu!“ okríkol ju richtár. „Ešte ani nevieš, čo sú to za droby.“

„Neviem — lebo ich neznám: z našej jarky! Veď vidím… Povieš, kde je mäso; povieš?“ letela doň, len do vlasov sa mu pustiť. „Šidlom ho pichajte, kým sa nevyjaví,“ radila richtárovi. „Veď on potom otvorí ústa.“

„Ale netáraj — to len tak šidlom!“

„Šidlom, iným ho neskrotíte. Ja by sa tiež chcela aspoň raz najesť z mojej jarky…“

Adam videl, že lepšie už s ním nebude, odhodlal sa k najhoršiemu. Riekol predstavenému:

„Richtár, ale ma nepoznáte?“

„Veru — toť som s tebou kradol Mordkovu jarku!“ srdil sa richtár nad dôverným oslovením.

„Veď ja som váš vicerichtár, Adam Chvojka…“

Pretreli si oči, vzali ho k obloku a poprizerali sa mu dôkladne.

„Čože sa mi prizeráte?“ riekol rozhnevaný Adam. „Či ste ma nikdy nevideli?“

„No, už vlastnej smrti by sa skôr nazdal, ako vás takto, kmotre!“ riekol konečne richtár. — „Čerti vám posvietili za Cigáňa sa preobliecť a ešte tvár si zamaľovať. Povedzte, čo ste to zmysleli — ako…“

„A ja neviem, kmotre. Dobrým to nebolo: dáka bosorka… Včera som pekne sedel s Mordkom u Samka. Vypilo sa, pred polnocou sa šlo. Ja som sa vyvalil vo valche. A tuto tento nemý čert ma tam vyňuchal. Že by ja o jarke vedel! Povedám, dáka striga…“

„A veru dobre!“ skočila doň richtárka. „Čo nejdete domov spať ako poriadny a statočný gazda. Či sa vám treba po kútoch povaľovať?“

„Len aby moja stará nezvedela toto!“ prosil ich Adam.

Zakáž Váhu, aby netiekol do Dunaja — zakáž ohňu, aby nepálil: potom pros Mordkuľu, aby zachovala dačo pod pokrývkou. Predpoludním Dora vedela všetko…

Ťažkú mal prácu richtár, kým Adama vyslobodil z rúk Ferencových. Ťažkú mal Adam prácu, kým sa odcigánčil. Umyl sa, odhodil cigánske kocny, ale „More“ nikdy neodmyje zo seba. V Podháji volajú ho už iba „More“.

Ištvánovho zaťa chytili hneď v ten deň. Z jarky sa našla iba predná lopatka a z Adamových šiat chýbal kožuštek. Bol už prepitý u žida.

Adam More-Chvojka je dodnes vicerichtárom, ale spáva vždy len doma.



[1] jámbor — (maď.) krotký, tichý

[2] gyanus — (maď.) podozrivý

[3] soaré — (z franc.) večierok

[4] kancelár — (z lat.) minister

[5] „kavkle“ — (z nem.) fígle, podvody

[6] klauzula — (lat.) podmienka, článok zmluvy

[7] item — (lat.) ďalej, ešte; formula častá v starých listinách

[8] po sparťansky — tvrdo, nepohodlne

[9] valchoveň — dielňa, kde sa valchovalo súkno. Valchovanie je postup, ktorým sa vykonáva splstenie vlnených vláken v súkne a plsti; utkaná látka sa najprv vyperie, vymáča sa v roztoku mydla s valchárskou hlinkou a potom sa niekoľko hodín stĺka vo valche.

[10] pagnét — (z franc.) bodák

[11] haramija — (z maď.) zbojník




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.