Zlatý fond > Diela > Na podkonickom bále


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Na podkonickom bále

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Mária Kunecová, Ivan Jarolín, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov



  • 1
  • 2
  • Zmenšiť
 

1

Pýtajte sa:

„Kto je kráľovnou dnešného plesu v Podkoniciach?“

„Margita — Margita,“ odpovedia vám zo všetkých strán. Všade len Margita. Jej meno letí z úst do úst: jedny vyslovujú ho so zápalom, obdivom, iné s nevôľou a závisťou.

„Pekná je tá Margita Votická — pekná!“ hovorí honvédsky oberst[1] pán Oberschall a oficieri prikyvujú. Pán oberst je v tom oprávnený sudca. „Znám veľmi málo: ale čo znám, to znám od gruntu. Pri koňoch a ženách sa vyznám.“ Tak sám hovorieva a každý mu verí.

„Pekná škrata,“ hovorí advokát Neumann, lajtnant v rezerve, prečo i zamiešal sa medzi soldatesku. „Profil má grécky!“ doložil. Mohol im povedať, že palestínsky, a z tých znateľov antiky uniformovaných ani jeden nebol by odporoval.

„Ba kde ju zobral ten škaredý Votický? On sa ponáša na starého čerta, a dcéra taká vybratá krása!“ diví sa pán oberst.

„Hra prírody!“ poznamenal Neumann, pravda, ironicky. „Príroda si rada robí žarty — tak i tu…“

Oberst sa zasmial i celý oficiersky sbor za ním.

„Na tej Margite nemáš nič zvláštneho,“ šepká notárka okresnej sudcovej. „A mužskí sa idú zblázniť za ňou.“

„Je krása — je,“ na to sudcová, „ale ani zďaleka nie dokonalá. Povedala by: to je sedliacka krása: mnoho má z dojky, čo ju odkojila. Aká je červená! To na pravej kráse nikdy nenájdeš.“

„A ruky aké,“ híka pani notárka. „Ako varený rak! A viem, všakovak hľadí kožu zašanovať. I varieva len v rukavičkách,“ a zasmiala sa, ovaliac sa na sudcovú a udrúc ju vejárom. „Veď i vyzerajú tie obedy u nich, ako v rukavičkách — čo?“

„Ja tam sa len silím do jedenia.“

Sudcová prisvedčila.

„Počuješ,“ pokračovala notárka, „čo ti nerobí ešte! Na noc si mastieva ruky lojom a bráva rukavičky. Počulas’ to kedy? Myslí, že pleť dá sa premeniť.“

„To — to!“ smeje sa sudcová. „Ty — ja myslím, ako sa vydá, stučnie. Jej mať tiež mala takýto driek, len preštiknúť: a o dva roky — dieža!“

„Malér je to tak stučnieť, malér!“ dokladá notárka.

„Druhý mond[2] chytený!“ vykríkol Votický v bočnej izbe kasína, hodiac taroky na stôl. „Vari ste sa zriekli proti mne, že ma tak naháňate.“

„Šťastie v láske!“ hovorí notár. „Dcéra mätie mužským rozum. Zato nech treští otec.“

„Nech čert vezme takú potechu! I v kartách prehrávať i ženám na toalety — to je moc na vidieckeho advokáta. Iba aby skrsol dáky Tiszaeszlár.[3]

„Nedešperuj! Dcéru vydáš ešte týchto fašiangov, nákladky odpadnú. Dnes je jej husacia pieseň — a či labutia,“ hovorí panský horár, známy hrubian. „Nevyznám sa v mytológii.“

Votický hodil rukou.

„Ale si zlého vybrala,“ hovorí daňový inšpektor. „Lebo čo je Pétry? Tuším titulárny kancelista.[4] Nuž a titulárny kancelista a dcéra podkonického Rotschilda: v tom nemáš kvapky advokátskej logiky.“

„Rotschild,“ kýval Votický zlobne hlavou. „Driečny Rotschild, bohuprisám! Nemáš dakedy rebierka do kapusty.“

„Nech som Kubo — Rotschild. Len byť židom, a už si Rotschild. A ten dá dcéru diurnistovi![5]

„Nech si tam baby robia, čo chcú. Mne bude preto hladká hlava,“ odsekol Votický. No nebolo mu milé, že dcéra sa tak pozabudla a podala látku k takýmto rečiam.

„Spravíme ho podslúžnym,“ ozval sa okresný sudca. „Kvalifikáciu má.“

„Eh, radšej škôldozorcom, alebo kuršmidom: to je sinekúra,[6]“ zasmiešil daňový inšpektor.

Notár zatiahol inšpektora do kúta a šepce mu:

„Jani, nevysmievaj ho. Vidíš, očervenel ako moriak.“

A Margita chodí — nie, vznáša sa, ako hrdá páva po dvorane okresného kasína. Je pauza, chytila pod pazuchu Aranku, dcéru okresného sudcu, menej peknú, ale „veľmi, veľmi milú“, ako znie bežná fráza o menej pekných dámach, aby bolo aspoň porisko, keď už nie sekera. S ňou sa kamaráti najviac, hoc Aranka jej nič neodpustí.

„Nevoď sa s ňou,“ bráni Aranke mama. „Tá ti každé šťastie odvábi.“

Aranka by mamu slúchla, no Margita sa jej nespúšťa. Jej je to veľmi po srsti, že Aranka je ďaleko, ďaleko za ňou. Slúži jej za kontrast, za temné úzadie, z ktorého plasticky vystupuje jej krása do popredia. Postavenie Aranky je ako Tantalovo.[7] Všade plno jabĺk, ale tie pre ňu nenarástli. Obletuje ich mnoho pánov, ale ani jeden ju. I na pánu Pétrym hneď vidno, o ktorú sa interesuje. Kráča pred nimi, a to pospiatky, ako keď sa kone cofkajú. Hovorí s oboma, ale to všetko padá len na ňu, na šťastnú Margitu. Aranka to vie, preto i málo hovorí; iba čo sa usmieva, i to akosi melancholicky. Margita zas hovorí živo, veselo; odpovedá vtipne. Hoc sa zdá, že zaujatá je výlučne Pétrym, ona predsa stačí ponad kučeravú hlavu kancelistovu hádzať pohľady pánom v úzadí, okolo dverí a pece skupeným.

„Ženská láska je ako meteor,“ prednáša pán Pétry. „Zažiari, zaprská iskrami a zapadne kdesi, nevedieť kde. To je ženská láska.“

„Kto ju nevie upútať, tomu áno!“ odpovedá Margita. „Ale kto sa do toho rozumie, tomu svieti stále a ukazuje cestu na mori života.“

„Ale ako ju upútať? Kto to zdolie?“ pýta sa Pétry.

„Naučte sa.“

„A od koho?“ na to on, noriac zraky hlboko do oka Margity. Hľadá v ňom odpoveď, ale nemožno vniknúť na samé dno; nazrieť, čo sa tam skrýva. „Naučte ma vy, slečna Margita.“

„Ja?“ zasmiala sa koketne a zašermovala rukami. „Prečo práve ja? Ja som planá učiteľka.“

„Ale ja dobrý žiak; poslušný, povoľný… Ja by sa u vás tak rád, tak rád učiť!“ Zložil ruky a cofkal sa pred nimi. Jamka v brade sa mu prehĺbila.

„Vy sa to nikdy nenaučíte,“ ozvala sa Aranka. „Mužskí sú vôbec vrtkaví. Majú vrtochov viac než ženy, omnoho viac. Pravda, oni to neuznajú: svoje slabosti valia rytiersky na nás.“

Pétry sa podíval na ňu s úsmevom. Z jej slova vyznievala trpká výčitka; nič divného v ústach zaznanej, odkvitajúcej panny.

„Ja vrtkavý?“ divil sa. „Ja? Moja láska horí stále ako oheň vestálok.[8] I svieti, i zahrieva…“

„Pekné vestálky!“ schladila ho Aranka.

Tučná pani Votická sedí ani kráľovná a usmieva sa. Kdeby nie! Ona zaranžírovala túto komédiu. Ona postavila Pétryho na scénu, dodala mu smelosti. Vycibrená diplomatka! Mieri vľavo a trafiť chce vpravo. Pétry je nič, je slamený panák; alebo lepšie: Pétry je baran. Viete, aký baran? Nie taký rohatý, hoc i takých medzi nami nadostač — ale baran zo železa, keď piliere vbíjajú sa do zeme. Baran padne na pilier — pilier ide do zeme. Ten baran je Pétry, ten pilier je pán Kremeň a tá zem — je svadba.

Pilier nechce ísť do zeme, bárs ju polejú vodou, ba i olejom; nechce, stŕpa, lebo tam je tesno i tvrdo; nechce, lebo strávi ho červotoč a skazí vlhkosť zeme: tak ani pán Kremeň nechce sa odhodlať k svadbe. Nuž nechcejúc dobrotky, musí zlotky — baran Pétry koná znamenitú službu. Aspoň vyskúsená pani Votická vidí, že Kremeň popúšťa.

,Je to kríž s takým starým mládencom,‘ vzdychla si neraz pani Votická. ,Nedajbože ho zaskočiť — opatrný sťa líška…‘ Vzdychla si neraz, lebo nič nešlo, ako vyrátala. Koľko lekcií dala Margitke, ako treba zaobísť Kremeňa; dakoľko ráz ich nechala samých a striehla z úkrytu, čo sa robí. Margita vyčerpala celé umenie, ba vykonala viac, nežby bola maminka i len tušila — inu, dievča, má talent! — a nič, nekľakol pred Margitku. Bolo to hrozné! Pomer bol, bol, ale taký nijaký — nič nesľuboval, nič nechcelo z neho vykvitnúť. Všetko akosi viazlo ani plť, keď sadne na melčinu.

,Dnes je rozobratý!‘ plesá pani Votická. ,Konečne, konečne! Možno, si vypil.‘ Veselé myšlienky jej obletujú hlavu, lebo vidí, že Kremeň zazerá na Pétryho a nespúšťa ho z očú. ,Bože, keby ja mala muža na dačo! Šiel by k nemu, ohnul by ho ani prútik. Ale ten — zaľahne kdesi do karát!‘

„Hodný človek ten Pétry,“ hovorí pani sudcová Votickej. „Pristane im s tvojou Margitou.“

Pani Votickej sa žlč búrila nad touto zlostnou poznámkou susedy. Ale sa predsa usmieva. „Ale, dušička, čo sa ti robí! Moja Margita nemyslí ešte na vydaj. Veď je ešte dieťa!“ ,Na, tu máš, bosorka,‘ pomyslela si.

„Neviem, prečo by nemyslela,“ vracala jej sudcová pôžičku. „Triafa sa jej taký hodný, poriadny… Môj ho chce protežovať, spraví ho možno exekútorom.“

Pani Votickú šlo zadusiť od zlosti. Taká zlomyseľnosť! Za Kremeňa núka jej exekútora: a vie, že ona je upriamená len na Kremeňa; vie, čože by sudcová nevedela!

A niet sa čo diviť, že tak upriamila sa na Kremeňa. Je človek majetný: má pílu, kaštieľ, veľké, dobre zavedené hospodárstvo, a to bez dlhov! Pritom je samostatný, bez otca-matere, bez sestár a bratov — to je dačo hodno. Je v rokoch, je rozumný, poriadny a krotký: muž pre Margitu naozaj stvorený. Ako by si ho mohla okolo prsta okrútiť! Pani Votická už pred piatimi rokmi ho spoznala. Zaľúbil sa bol do jej najmladšej sestry. Už vtedy v tajnosti srdca obecala ho Margite, bárs tá bola vtedy ešte v krátkych sukničkách. Sestre Milči ľahko ho ohovorila: že vraj v noci ukrutne chrápe i zo sna vykrikuje. Ľahkomyseľná Milča uverila, beztak vohľač sa jej nepáčil. Ruky mal ohorené ako sedliak, a prsty okolo nechtov pozadŕhané. Pán exekútor Holay mal zato dlhé, dobre pestované nechty i chôdzu a la tancmajster Konarz — vydala sa zaňho. Ale zmúdrela. Žije veľmi úzko, plat nestačí. Zakaždým sa doplače, čo raz vidí prebrnknúť ekvipáž Kremeňovu popod obloky, v ktorých sa ona nudí, alebo varuje detváky.

Chápete zlomyseľnosť okresnej sudcovej, keď Margite by chcela dopriať exekútora — i to nádejného iba?

No i z nešťastia môže vypučiť šťastie: tak múdre je tento svet zariadený. Margita na vlastné oči presvedčila sa, kam vedie samopaš, pachtenie za peknými nechty a chôdzou a la Konarz, pachtenie vôbec za vonkajším leskom a pozlátkou. História tetky bola jej znamenitou učiteľkou. Umienila si, už v krátkych sukničkách, nevydať sa za chudobného. A že pán Kremeň bol bohatý, zaľúbila sa doň až po uši, ba až vyše uší.

,Má ohorené ruky, to je pravda: ale na nich sú ťažké briliantové prstene.‘ Tak dumá v svojej peknej hlavičke. ,Je pritučný trochu, ale prečo by nebol: má ekvipáž, nemusí chodiť peší.‘ Áno, bola doň zaľúbená. ,Len čo sa okúňa, čo nepríde a neskončí všetko jedným razom? Keby ja bola na jeho mieste, už by dávno bolo po sobáši!‘ To bývali jej dumy, keď podvečer slniečko padne do obloka a cez záclony do salóna na piano, ktoré Margitka s veľkým úspechom už od rokov mučí.

Sadla si k mame. Pána Pétryho vypravili po limonádu, zostali samy.

„A sa obzeral?“ pýtala sa tíško mamy.

„Mal si oči vykrútiť. Veľmi je zjašený. Keby apa bol na dačo, teraz by sa mal okolo neho. Bol by iste náš. Lebo žiarli ukrutne. Dievča, len ďalej tak, len ďalej. Ľaď sa topí, preborí sa, a to dosť ľahko ešte dnes…“

„Ach, mama, keby!“

Stisli si ruky. Hovoriť nemohli, lebo došiel Pétry. Keď pili limonádu, naraz sa pýta sudcová:

„A čo je Kremeňovi? Ten človek je celý premenený. Skoro by ho nepoznala…“

„Možno si vypil,“ šepla jej pani Votická za vejárom, nahnúc sa k nej.

„Pustne, starne,“ riekla pani sudcová. „Mal by sa už raz ženiť.“

„Vari už vie, falošnica, čo mám za lubom. Varuj!“

„Ak týchto fašiangov nie,“ pokračovala sudcová, „tak už sotva kedy sa ožení. I k vám chodieval: ja že z toho vykvitne dačo, a ono nečuť…“ Jej oči vpili sa hlboko do advokátkiných.

„Ale, prosím ťa,“ bránila sa Votická. „Chodil, ale bez všetkého. Jednoducho, vzal si taký zvyk. S mojím si zahral tartlík.[9] Nikdy sme nemysleli na to — nikdy! Ani spomienky!“

„…ja som, slečna, najšťastnejší človek na tomto svete. Najšťastnejší, že môžem byť vo vašej blízkosti, lebo tu sa mi slnko šťastia usmialo,“ šepká Pétry Margite.

„A neskladáte verše? Hovoríte ani Petőfi.“

„I básnikom budem na váš rozkaz, i vaším sluhom, najnižším — urobím všetko… Len jedno keby mohol dúfať, keby smel prosiť!“

„A síce?“ Margitka stlačila vejár a hodila si ho na lono, vedľa neho vystrela ruky. Tak sklopila oči a usmievala sa, že i rozumnejší človek než Pétry bol by konečne uveril, že je to všetko príroda. A medzitým to všetko mala od mamy. Mama ju na to naučila, pravda, len z väčšieho. Ostatok si sama doplnila. Žiačka talentovaná a chápavá!

„Ružičku z vašich panenských, z vašich…“ Splietol sa. „Ružičku, pod ktorou vaše srdiečko bije.“

„S radosťou; dám vám ich i desať, keď prídete k nám. Koľko budete chcieť.“

„Ja nechcem, len jednu jedinú — ale teraz a z týchto. Ony sú šťastné, naslúchali zblízka tlkot vášho srdiečka; snáď vnikli i v jeho taje… Chcem mať pamiatku na tento krásny, večne pamätný večer, v ktorý som bol prvý raz šťastný, ozaj šťastný.“

Margita šibla okom spod obočia ku dverám. Spáčila Kremeňa. Je zamračený, stopuje každý jej pohyb. „Keď vám to robí toľkú radosť, pre mňa, ja nedbám.“ Obzrela sa, či ich mimo Kremeňa ešte dakto nepozoruje. Nikto. Zábava sa rozprúdila, ľudia prestali pozorovať, prestali byť divákmi. Siaha po ružu, pod ktorou sa vlnili jej panenské ňadrá, odtrhla ju a podala Pétrymu.

Ten si ju zapichol na prsia, ako víťaznú trofej, a vypol sa.

„Ja som šťastný; ďakujem, ďakujem vám!“

Margita ho nepočúvala. Ju zaujímalo, že Kremeň ako lavína letel z dvorany, strkajúc mužských, čo mu stáli v ceste.



[1] honvédsky oberst — plukovník v uhorskej domobrane

[2] mond — (z franc.) poručík (vysoká karta v tarokoch)

[3] iba aby skrsol dáky Tiszaeszlár — Tiszaeszlár, maďarská obec na ľavom brehu Tisy. Známa z veľkého procesu roku 1883 v Nyiregyháze proti židom, nevinne obvineným z rituálnej vraždy kresťanského dievčaťa.

[4] titulárny kancelista — (z lat.) podúradník, ktorý má len titul; dcéra podkonického Rotschilda — Rotschildovci boli bohatá rodina, ktorá mala veľký vplyv na svetový peňažný trh. Mali obrovské banky po celom svete; Rotschildom sa nazýva veľký boháč.

[5] diurnista — (z lat.) nižší úradník za dennú mzdu

[6] sinekúra — (z lat.) výhodné miesto s vysokým platom a minimálnymi povinnosťami

[7] postavenie Aranky je ako Tantalovo — podľa gréckej mytológie bol Tantalos bohmi potrestaný tak, že stojí vo vode pod jabloňou, z ktorej sa nemôže najesť, ani napiť vody, hoci ho trápi smäd a hlad

[8] oheň vestálok — v rímskej mytológii bohyňa ohňa a rodinného kozuba bola Vesta, na ktorej počesť udržiavali v jej chráme kňažky vestálky večný oheň

[9] tartlík — hra v karty pre dvoch




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.