ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano Machaj zložil lyžicu na stôl a utrel si rukávom ústa, ktoré sú od kýšky zafúľané. Jeho žena Katrena i syn, malý Janko, pozreli naň, akoby sa ho pýtali: ,Ale už? Čože tak málo?‘ Gazda sa natiahol po čiapku, prežehnal sa a postavil čiapku na hlavu. Vyzeral v nej ako hríb, lebo tvár bola veľmi široká a čiapka veľmi malá.

„Kieže ješ,“ ponúkla ho žena, vidiac, že švábky skoro pol misy zostáva.

„Je nanič!“ odvrkol gazda. „Na mlieko ráno ani pozrieť, bŕŕ — zas sa mi bude čkať od neho až do poludnia. A predsa ho dávaš každý od Boha deň. Ale kapustnice neuvarí ani za svet, lebo za tou mi srdce piští.“

„Nanič!“ zhrozila sa Katrena. „Mlieko mu je nanič. Ba keby si nevymýšľal. A akože budem variť kapustnicu, keď jej nemám? Včera večer som kapustu zmývala.“

„Len sa vyhovor,“ na to gazda. „Ty máš hneď výhovorku. Čo ja rád, to ty nechceš. Preto zmývaš i kapustu každý deň. Viem ja. Teraz si jedz: ja nechcem.“ S tým udrel dvermi a už bol von.

Katrena zostala s ohrdeným jedlom, ale neriekla ani slova. Znala muža, že nehodno s ním žartovať. Dnes bude celý deň fučať, že sa nenajedol a že ho moria hladom. A ono nik ho nemorí. Žena vymýšľa, čo by on tak najradšej: ale neraz by mu nevyhoveli ani traja kuchári. Tak i dnes iste čosi inšie ho jeduje. Vina musí padnúť na jedlo, už či je to mlieko alebo kapustnica. Keby bola dnes navarila kapustnice, bol by sa možno najedoval, čo nedáva mlieko. Bol by vymyslel, že je prismudnutá alebo nezapražená: vôbec bol by dáku vinu našiel. ,To je kríž s ním!‘ pomyslí si Katrena, odnášajúc misy zo stola. ,Čím som prehrešila, že ma Pán Boh takto tresce!‘ A keď si toto pomyslela, hneď jej na srdci odľahlo. Potešila sa, že takto nič po nič trpí: isteže jej to Pán Boh inou cestou vynahradí. Možno na deťoch, možno na imaní.

Ani sa dobre neuspokojila, keď muž vrátil sa do izby. Nebol ani o poznanie vľúdnejší, preto Katrena radšej sa mu ide odpratať. Šla do kuchyne.

„Stará!“ volá na ňu muž pevným hlasom. Vidno, čosi vážneho má jej rozkázať.

Zložila riad na lavicu v kuchyni a hneď sa vrátila do izby. „Čo je?“ hovorí, utierajúc si belasou zásterou ruky, hoc i boli čisté. Katrena moc dala na čistotu.

„To, že k Puchorovcom nepôjdeš,“ riekol muž, položiac päsť na stôl. Katrena zadívala sa naň, lebo vlastným ušiam nemohla uveriť. „Ani na piaď, lebo ak stúpiš nohou do toho prekliateho domu, ja ti ju v tú hodinu odtnem. Ja ich naučím!“ Bol veľmi nahnevaný. Katrena neohlásila sa proti tomu, že jej idú odťať nohu. Bola by rada vedieť, čo sa tak rozpajedil na Puchorovcov. Ale muž nehovoril už nič, a keby sa ho bola opýtala, bol by na ňu vylial svoju zlosť. Nepovedala ani slova a šla nazad do kuchyne. I tak jej kto-ten povie, čo sa skúrilo medzi ním a Puchorovci. Puchorka sama možno ešte dnes dopoludnia pribehne. Len aby ten „drak“ ju tu nenapopáckal: lebo ak mu Puchorka na oči príde — iste koniec sveta jej urobí…

„To je dom!“ hundre si gazda Jano Machaj. „To je už dom! Nikomu sa nemôžeš požalovať: ani len žena sa ťa neopýta, čo ti je, čerte alebo diable. Utečie sebe do kuchyne, a ty sa jeduj a zhrýzaj pre takých, takých — poživáčov!“

Vyšiel do dvora a rozhliadal sa po všetkých kútoch. Dvor priestranný — a, čo veľmi málo býva, čistý. Stajne, chlievy, ovčiareň i humno — všetko v najkrajšom poriadku. Stavy skoro nové a nedávno iba slamou pošité. V cieni plno dreva, kláty prihotovené na pílu, ale ešte toho roku nedá ich píliť. Pod stajňou je i tak stôs dosák, s ktorými nevie, čo si poradiť. Sú vo štôsoch pokálané polená, v druhom zas pne — vôbec je tu dreva, že by ho bolo Machajovi dosť, keby sa i dve zimy sňali. Pred stajňou hŕba hnoja, vysoká a objemná, ani čo by Máchaj nebol gazda, ale dáky zemský pán. Iný keby túto hojnosť videl, napríklad Ondro Puchor, a keby to všetko bolo jeho, tancoval by od radosti, že je taký boháč. Ale Jano Machaj sa neteší, ešte sa jeduje, čosi sa mu veľmi, veľmi nepáči. Preto ani do roboty sa nechytá, a veru pomaly bude treba reparovať pluhy a brány, lebo Jozefa bude o dva týždne. Neťahá ho chuť k ničomu, iba čo hnev mu srdce zožiera.

Otvoril dvere na stajni a vstúpil dnu. Zarazila ho spara ako v každej stajni, kde je mnoho statku. A tu ho je vyše práva. Tamto dve kravy podvihli hlavu a nadstavujú uši, či sa im gazda neprihovorí. Za prejmou stoja zas jalovice; jedna prepchala hubu špárou a fúka kravám do žľabu, pričom sečka na všetky strany poletuje. Vedľa nich vlaňajšie býča si šantuje. V kúte pri samých dverách hnieždia sa tohoročné teľce. Sú obe vydarené, gazda ich prisadil. Mal by na čom pásť oči, keby chcel. Ale on neprihovoril sa ani kravám: beztoho nie sú hodné, aby gazda na kravu pozrel, nie to ešte prihovárať sa jej. S kravou nech sa mazní gazdiná: on neberie peniaze ani za maslo, a bez mlieka by on ešte ta vyžil. Jalovice a teľce, to i samo prezimuje, dosť že im lecikedy pohodí chĺpok sena, alebo zatrúsi do sečky dačo trojky. On radšej si prezrie voly.

Žľab majú oproti popri stene a dvoma prejmami sú oddelené od seba tri páry roháčov. Gazda vstúpil k prvému páru, hneď pri dverách oproti teľcom. Aká to krása! Voly obrátili sa ku gazdovi; náručný pohodil hlavou, udrúc dlhým rovným rohom o stenu, v ktorej sú poupchávané špáry machom. „No čože?“ prihovoril sa mu gazda a potľapkal ho po lopatke. Vôl miesto odpovede zafučal a prezeral, či gazda nejde vsypať dačo dobrého do žľabu. Ale nesype nič, len vymetá sečku, čo zvýšila, a nesie ju kravám. „Na — žer!“ núka ich. „No, nepáči sa, mazny!“ okríkol kravy, keď iba poňuchali sečkou a netýkajú sa jej. „Koláče vám budem vypekať — nebojte sa! Počkaj trlica, po iné roky by si vymietla i sečku z odriapaných snopkov: teraz jačmenná smrdí.“ A viac sa na kravy neozrel, vrátil sa k prvému páru.

Pohladil podsebného rukávom: vôl sa prehol ako lasica a šibol gazdu chvostom. „No — ty oplan!“ nadával mu gazda, ale vidno, že sa naň nehnevá. „Už si sa popravil trochu: ale si odpratal nejednu meričku jačmeňa, kým tá škutina z teba zišla.“ A pošuchal ho dlaňou po šiji. Vôl stál ani upečený: srsť sa na ňom skoro ligotala. Gazda prekročil burtnicu^[1] a zastal. Dlho, dlho díval sa na svoje sivé voly, ktoré má už skoro celý rok, ktoré miluje väčšmi než ženu i vlastné dieťa.

Ťažko mu bolo odtrhnúť sa od nich. Bol by tak stál do večera, ba do súdneho dňa, a díval sa na ne. Ale musí ísť i k druhému páru. Ten stojí hneď za prejmou. Nie sú také veľké, ale sú to tiež pekné junce. Náručný obrátil ku gazdovi svoju krásnu hlavu. Naozaj krásna! Čelo široké, z neho vyrastajú rohy, ešte sú skoro celkom čierne. Len pri samom koreni počína kvitnúť biely pásik. A ten lalok, široký, a skoro k samej hube! I šija mocná, veru sa nezľakne jarma, ani bársakého ťažadla.^[2] „Jeleň, Jeleň!“ oslovil ho gazda a poškrabal medzi rohmi. „Čože — nepáčilo sa?“ hrešil ho, vidiac vo žľabe mnoho sečky. „Majstri! sečku odfúkať, jačmeň vyzobať. Príde na psov mráz: var’ ti inde slaninou budú priprážať, čo?“ A prevalil sa naň a, prevesiac ponadeň ruku, šúchal ho po boku. ,Podarené hovädo!‘ myslí si, vymetajúc a čistiac žľab. ,Takého ešte v tejto stajni nebolo. Údov pevných, rohov doširoka… Hm, ale toho podsebného musím prekupčiť: ten sa k nemu nešikuje…‘ A gazda Machaj zabudol na všetok hnev a všetky krivdy, čo musel kedy znášať: bol celý uspokojený. Tam odrastené, robote priučené voly, do oračky sa nemusí hanbiť s nimi. I hradskú by s nimi preoral. Tu zas junce, ktoré cez leto na holi vyrastú a na zimu dohonia tie staršie. ,Mohol by orať i na týchto,‘ myslí si a usmieva sa. ,Ale načo? Dosť na starších pooriem — tieto budú brániť za mnou…‘ Ale tu padla mu na dušu zase tôňa. Obkročil prejmu a stál naraz za tretím párom.

„No, čože sa hádžeš ako potkan vo vreci!“ zašomral na junca, ktorý, zbadajúc gazdu, hneď odskočil naľavo. „Ty ničomník ničomný! Bohdaj si bol skapal tam!“ Junec pozoroval, že gazda ho nemá veľmi rád, preto nespúšťal z neho oka. Odskočil nabok a bol by vyskočil možno i na šop, keby nebol retiazkou k žľabu priviazaný. „Čože sa duríš, ty ničiga podkasaná. Ak chytím ten tiesk, tak ťa hlobnem —“

Poodstúpil nazad a prezeral svoje najmenšie junce. Ale nie je dobre vidieť, lebo stoja v kúte, a tam je dosť tma. Vošiel medzi ne, odopäl retiazky a vyviedol junce zo stajne. Retiazky im zapäl okolo šije, aby sa po zemi nevliekli, a junce na slobode podvihli hlavu a zalomili šije a pustili sa dvorom. Pekné divadlo, ako si tam strečkujú! Ale gazdu, ako vidno, to neteší. Čím ďalej, tým väčšmi je mu tvár smutnejšia a hnev veľký rozjedá sa v ňom. ,Kde som podel oči, kde, ja starý blázon?‘ nadáva si v tichosti. ,Došikovať si do stajne takého čaptavého čerta!‘ Pritom pozeral veľmi pilne jednému z juncov na zadné nohy. ,Zakáša — darmo je…‘ to je koniec pozorovania. A tento výsledok ešte väčšmi ho rozjedoval. ,Nebudeš mi ty dlho špatiť moju stajňu. Odpeliam ťa, čo odpoly darmo…‘

,Pane Bože, čo sa mu robí?‘ trápi sa Katrena v komore pri obloku. ,Čože sa blaznie s tými junci? Ešte daktorý trafí zle skočiť a galiba je hotová.‘ No onedlho zazrela mužovu tvár, ako zaháňal junce do stajne a hneď prikrčila sa pod oblokom, aby ju nezbadal. ,Aký je nafúkaný! Čože mu zas sadlo na ten nos?‘ Vošla do kuchyne ešte dokončiť rannú robotu a potom šla do izby, kde už stáli navíjačky s pradenom.

Ani pol fajfty^[3] nenavila, keď počula, že muž ide popod stenu, kamsi von. „Kdeže ide otec?“ pýtala sa chlapca, ktorý sedel pri stole a cmúľal si palec. „Choď na cestu a pozri, kde pôjde.“ Chlapec vybehol ako guľa za otcom. ,Veď je to len kríž s takým mužom!‘ vzdychala si. ,Priadzu by už prichodilo navíjať a krosná rozhegané. On sa neozrie, len vždy voly! Ba či im zas nenasypal jačmeňa?‘ Nechala navíjačky a vbehla do stajne. Prezrela žľaby, ale sa sklamala; boli čisté, vymetené. ,Predsa nie!‘ potešila sa a šla ku kravám. Sečky majú plný žľab. ,Obriadil vás, obriadil: pekne vás ten riadi!‘ vzdychala, presýpajúc sečku v dlaniach. ,Nebojí sa Boha; nevinné hoviadka vädiť samou sečkou!‘ Vbehla do rezačky, načrela plnú ličienku ďateliny, ktorá nadrobno porezaná bola v kúte a sypala ju kravám a jaloviciam. „Nate; aspoň keď ho niet doma, obživíte sa trochu.“

Vrátila sa s uspokojeným srdcom k navíjačkám a rozmýšľala, aký ona má s mužom kríž. Malý Jano vbehol do izby celý zadychčaný. „Mamo, otec — otec išiel…“

„No, kdeže išiel, moje dieťa?“ sošila ho matka.

„Išiel…“ a tu sa zas zasekol: „do vyhne!“ vykríkol tak tuho, ako keď z fľaše vyskočí špunt. „Sňal sa so strýkom Chrobákovie a vošli do vyhne.“

„No, dobre, syn môj!“ pochválila ho mať. Syn si sadol k stolu a cmúľa palec. Mať si myslí: „Veď je to len kríž s takým mužom. Každý deň u kováča!“