Zlatý fond > Diela > Keď bol Matej malý


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Keď bol Matej malý

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Mária Kunecová, Daniel Winter, Ivan Jarolín, Ida Paulovičová, Ľubica Pšenková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov



  • 1
  • 2
  • Zmenšiť
 

1

Vtedy ešte nešla železnica priam popri našom sade. V Porube bolo málo počuť o pare, elektrine a podobných vynálezoch. Keď si chcel Jano Kováč Demko kúpiť voly, nesadol si do vlaku a nešiel na trh, ale vzal si jednoducho palicu a trmácal sa pešky hoci dva týždne na jarmok. Keď chcel dačo oznámiť bratovi, ktorý bol ševcom v Košiciach, nerozbehol sa rýchle na poštu alebo telegraf, ale pekne počkal, kým sa v tie končiny vyberú furmani. „Nuž bolo menej pohodlia, ale viac pobožnosti,“ vravieva posiaľ teraz už stará Kováčka. Čo sa týka pobožnosti, neškriepime sa, ale veru s tým pohodlím, nemá pravdu. Stokrát viac pohodlia mal vtedy pán poštmajster ako teraz. Ten, čo si najímal právo na poľovačku v tých troch dedinách, medzi ktorými bola i Poruba. Či bol pobožnejší ako ktorýkoľvek z dnešných poštmajstrov, ťažko rozhodnúť. Vari nie priveľmi: slúžil mnoho rokov u husárov.

Malý syn Kováča „Demku“, Matej, behal aj s ostatnými deťmi po dedine. Bol bosý, ako v Porube všetky deti, ba často i dospelí. Švec by sa tam ťažko uživil — čižiem a topánok sa nosilo málo, iba v nedeľu a vo sviatok si ich obuli ženy, nevesty a dievky. A to hneď doma, keď bolo vonku pekne. Ak pršalo, šli bosé až k malému kostolíku na návrší a až na podstení sa obuli, daktorá do kordovánok, iná do obyčajných koziniek. Chlapi nosili krpce, a iba bohatší, ako Kováč Demko, jančiarky. Chlapci bez rozdielu stavu behali bosí, tak ako Matej Demkov teraz.

Pekný chlapec, Matej Kováč Demko. Aby mu vlasy nerástli do čela — bolo ich toľko, že by mu boli bezpochyby až do očí rástli —, mať mu ich zaplietla nad čelom do hrubého vrkoča a ten mu ponad temeno zaviedla do tyla. Bol to vrkôčik riadny, ako u hocktorého dievčaťa. Sestra Matejova, Katra, pochybujem, že by mala hrubší vrkoč. Azda preto ho mať mala tak rada. Možno i preto, že Matej bol najmladší. Mal totiž dvoch bratov: Jana i Ondráša, a sestru, spomínanú Katru.

„Ľaľa, rechtor!“ skríkol ktorýsi chlapčisko, čo ešte školu nezavoňal. A iné roztopašné deti kričali: „Rechtor — rechtor!“ Potom zastali a dívali sa na človeka, ešte mladého, sotva dvadsaťročného v šatách celkom iných, ako chodia porubskí občania, v panských. Bol to porubský učiteľ, príjemný a vysokoučený pán, pán Michal Brunovský. Zastal na moste, a akoby sa obzeral po dedine. Azda si vyšiel prezrieť nové pôsobisko, „vinicu, na ktorú ho Pán povolal“, ako znelo miesto vokátora, a na ktorej mal na jeseň začať svoju blahodarnú činnosť. Veď ešte prešlo len pár týždňov, čo sa sem prisťahoval. Občania videli, že toho nebolo mnoho, čo si so sebou priniesol, ale mlčali; ba veru boli i radi: nemali mnoho výdavkov s prevážaním.

A jednako vyšiel za dákou prácou. Zamieril k deťom, ktoré sa pred chvíľou na neho dívali. Deti pred ním bežali, daktoré sa ukryli do stodoly, iné zaliezli za kopu raždia, ktoré bolo zložené na dvore. Báli sa ho a zároveň ho i nenávideli. Keď dieťa v dome čosi vyparatilo, ináč mu ani nehrozili, ako: „Počkaj, veď dostaneš od rechtora!“ Matej Kováčov sa tiež chystal dakde vliezť, keď začul za sebou: „Matej, Maťko!“ Volal na neho pán učiteľ.

Ale jednako by bol ušiel dakde do stodoly, keby sa nebál matere. Tá mu však pred pár týždňami, keď bol učiteľ u nich prvý raz na návšteve, prísne prikázala, aby pred ním nikdy nebežal. Radšej, aby mu vyšiel v ústrety a aby mu pobozkal ruku. Zdá sa, že na Kováčku spravil nový učiteľ veľmi dobrý dojem: dokazuje to i ten kohút a dve sliepky, ktoré Kováčka sama zaniesla učiteľovi do nového gazdovstva. Učiteľ bol odvtedy viackrát u Demkovcov, ba ako sa povrávalo, keď raz nemal peňazí zaplatiť stolárovi za robotu, vypožičal si ich u Kováča. Matej sa odovzdal do vôle božej a čakal, čo od neho učiteľ chce. Mať neposlúchol, lebo mu nevyšiel v ústrety, takže pán učiteľ musel k nemu podísť sám; ani ruku mu nepobozkal, keď potom už bol pri ňom.

Učiteľ sa preto nenahneval, chytil Mateja za bradu, zodvihol mu tvár a skúmave si ho obzeral. Matej by bol najradšej na druhom konci sveta. Oči mu blúdili všade, len aby sa nepotkli o učiteľa. „Máš ma rád?“ pýtal sa ho učiteľ.

Matej sa naň pozorne podíval. Podobnú otázku nikdy nepočul, ani si ju sám nikdy nepoložil. Prezeral si ho, či môže mať rád človeka s takými čiernymi vlasmi a žltkastou pleťou, s tým páperím, ktoré sa učiteľovi pod nosom a na brade černelo. Ťažko sa rozhodnúť. Čo i nemal proti jeho osobe nič, proti jeho úradu a povolaniu mal vážne námietky. Keby sa svet krútil podľa Mateja, učiteľov by v ňom vôbec nebolo. „Tak ma nemáš rád?“ pýtal sa pán učiteľ znovu. Matej iba mrdol plecami a mlčal, akoby ho každé slovo stálo stovku.

Keď učiteľ videl, že rozhovor je veľmi jednostranný, spýtal sa ho priamo:

„Bol si ty už v meste?“

Matej prikývol hlavou. Ešte nechodil do školy: nik mu posiaľ nevysvetlil, že má povedať áno, alebo nie; že hlavou iba žrebce hádžu.

„Čo si tam robil?“

Otázka znela tak určite, že na ňu musel odpovedať slovami. „Na jarmoku!“ osmelil sa.

„A teraz by si tam šiel?“

Matej veľmi vďačne prikývol hlavou. Prechádzka do mesta sa mu veľmi pozdávala. „Choď k materi a vypýtaj sa od nej, že ideš do mesta. Počkaj, počkaj!“ volal učiteľ, keď chlapec už bežal domov, ani nevypočul, čo sa mu vraví. „Povedz materi, že ju pozdravujem a prosím, aby ťa pustila do mesta, že zanesieš odo mňa list na poštu. Rozumel si?“

Matej prisvedčil svojím spôsobom a uháňal domov. Pár ráz si i poskočil. Navidomoči ho tešilo, že zase po čase uvidí mesto, i ten veľký, veľký potok, na ktorom sa musia ľudia prevážať v korytách, ktorým sa vraví člny. Sotva vtrhol do izby, povedal materi, čo jej odkazuje učiteľ, nie jedným dúškom, ale zajakavo. Mať ho pustila a prikázala mu, aby sa doma s listom ešte ohlásil.

Pán učiteľ ho zaviedol do školy, a to „do svetlice“, do svojej izby. Veru bola to svetlica obrovská, veľká a v nej bolo naozaj svetlo, jasno. To vari preto, že izba je celkom prázdna. Biele steny akoby zívali nudou, pusté a nahé, bez okrasy; obloky bez záclon. Matej si to všetko nevšimol. On videl na skrini holuba, ktorý bol ustavične prichystaný uletieť, ale neuletel, azda bol priviazaný o bidielko, alebo nebol živý, v kúte zase takú čudnú truhlicu o štyroch tenkých nohách, na ktorej, ako sa v dedine povráva, učiteľ vraj vie pekne hrať. Tú truhlicu by si rád prezrel, ale hanbil sa na ňu pýtať a potom, bola zatvorená. Učiteľ dal Matejovi list, prikázal mu vhodiť ho na pošte do truhličky, ktorá tam visí na stene a vysvetlil mu, kde je pošta a ako sa k truhličke dostane.

Matej bol šťastný. V pravej ruke učiteľov list, v ľavej klobúk, ktorý si zabudol v rozčúlení, keď vychádzal z izby, dať na hlavu, vtrhol k matke do izby. Tá mu náhlivo ponaprávala šaty, groš, čo dostal od učiteľa na prievoz, zaviazala do rožku ručníčka a vložila mu ho do vrecka. Potom mu vtisla krajec s maslom do ruky, odprevadila ho až na ulicu, a potom sa za ním dívala, kým sa nestratil za rohom vyhne. Bola šťastná, že jej najmladší, ešte ani nie školák, bol už uznaný za schopného na takéto dôležité služby.

Matej stretol Adama, Murdžákovho chlapca a verboval ho na cestu. Keď Adam Murdžák zazrel list, krajec chleba a groš v šatke, pripojil sa k Matejovi. Hneď za dedinou zjedli chlieb a potom veselo bežali k rieke.

Iba pri rieke trochu zosmutneli, keď Matej vstúpil do člnu a Adam musel ostať pri prievozníkovej búde, lebo nemal na prievoz. Mal tam čakať a uspokojiť sa iba s pohľadom na slávu, v ktorej sa mesto tam za riekou skvelo! Murované, biele, vysoké domy — vari každý je tam kostol. Ale veže iba dve, jedna vraj katolícka a druhá luteránska. Tá s pavlačou, kde hlásnik každú štvrťhodinku v noci chodieva a hlási, koľko je hodín — tá je katolícka. Tá druhá, obitá zlatom, nie žltým plechom vraj, ako sa povráva medzi ľuďmi, čo sa tak blyští a leskne, čo má nad krížom kohúta, tá je luteránska. A tie vysoké kostoly, to sú vraj domy, tam ľudia i bývajú! Bohvie, ako sa tak vysoko dostanú! Veru neviem, čo by bol Adam dal, keby mohol ísť s Matejom. Závidel mu, že uvidí tú slávu zblízka, že ju môže obdivovať…

Matej sa dostal na námestie, vydláždené zvariakmi. Zastal pred čímsi, čo ešte nikdy nevidel. Dom, ozajstný dom s oblôčikmi, a dom — na kolesách! Keby stál na stračacej nôžke, ale na kolesách. A to iste tie kone ten dom vezú, ľaľa, tam ich kŕmi paholok senom. Potom všade vyčnievajú do neba kolesá, cez ne prevesené povrazy, také obruče skoro ako na sude. Bohvie, načo to len je. A na streche toho domčeka — čo to tam behá? Ak je to čert — celkom tak ho maľujú! Ale čert by bol väčší… Nie, to nie je čert. Čert by nenosil červené nohavice, modrý kabátik, a načo by im bol — veď by ho azda poslali do pekla a nepriviazali by ho sem šnúrou o strechu. Nie. Čert to iste nie je, veď ľudia by pred ním ušli, a tu naopak: obstali ho a smejú sa, keď to tam na streche vyčíňa, behá, vyciera sa, hádže do nich šupky. Ani pes to nie je, nešteká. Čo to je, to by azda ani pán učiteľ nevedel…

Zvonili práve na poludnie, keď si Matej spomenul, že vlastne, má ísť na poštu. Odpustil vábivé divadlo a pobral sa mestom. Skoro na samom konci stál dom so záhradkou na ulici, na dome tabuľa s nápisom: U. kr. pošta. Pravda, on si nápis neprečítal, ako sme už spomenuli, nechodil ešte do školy. A ako tak vošiel malým mostíkom pod stenu, zazrel tam peknú truhličku, na nej bola namaľovaná zlatá trúbka. To bola truhlička na listy, tam sa mal dostať list pána učiteľa. Ale ako ho tam vhodiť? Truhlička je vysoko, Matej malý. Všetky pokusy vyšli nazmar. Ale preto sa nestrachoval. Vedel, že dakto pôjde okolo a vhodí za neho list do truhličky. Zatiaľ sa obzeral po dvore, obdivoval zase celkom neobyčajný voz, ktorý sa nepodobal domu, ale truhlici, pravda, väčšej ako tá na stene, a aj na tejto bola namaľovaná zlatá trúbka, ale oveľa väčšia. Obdivoval aj záhradu, v ktorej rástli stromy a červené líčka jabĺčok sa na neho usmievali. Neškodilo by také jabĺčko. Matej pociťuje hlad. Ale do záhrady nie je nijaký prístup, od dvora je ohradená latkovým plotom.

Už mu bolo dlho, zdalo sa mu, že tu čaká večnosť. Ako náročky, nik sa tu blízko neukazoval. Bolo mu už do plaču. Bol naučený plačom dosiahnuť všetko, čo sa mu len zažiadalo. Ale to, že bol v meste, a to ešte v cudzom dvore, ho odradzovalo od plaču.

Tu zavŕzgali v cieni dvere, ako keď kohút kikiríka a na slncom rozpálených kameňoch sa objavil vysoký, šedivý chlap s obrovskými fúziskami. Také fúziská Matej nikdy nevidel. Ani nemal kde. V Porube sa sedliaci vždy holia; pán učiteľ má len celkom maličké. Iba starý Abriš, čo meria pálenku a predáva tabak, nosí fúzy; ale tie nečnejú tak strmo hore, splývajú do mäkkej dlhej brady. Okrem toho Abriš nechodí s takým buchotom, skôr ticho, na nikoho sa takto nemračí, skoro vždy sa sladko usmieva. Ale tento tu sa na nášho Mateja ani nepozrel, hoci prechádzal celkom popri ňom. Matej sa osmelil a povedal:

„Mám list na poštu, vhoďte ho do tejto truhličky.“

„Čo?“ skríkol pán hromovým hlasom a pozrel sa zostra na neho. „Čo ti chýba?“

Matej by bol najradšej ušiel; iba mocné vedomie povinnosti mu dodávalo odvahy. „Aby ste vhodili tento list do truhličky.“

Pán založil ruky za chrbát a naklonil sa k Matejovi.

„Kto ťa učil móresom — kto? Tak sa zhovára s pánmi? Som sedliak, som ja pre teba ,vy‘?“

Matej stratil všetku odvahu. Rozplakal sa.

„Čo ti je? Povedz, čo ti je!“

„Keď mám tuto list do truhličky!“ nariekal Matej.

„Som ja tvoj paholok, či čo? Aby som mu to ešte do domu nosil! Čo by ešte nechceli, chamraď! Počkaj, kým otvoria poštu, odpoludnia…!“ Jeho hlas bol hrozný. Iste ho bolo počuť na námestie.

Matej umieral od strachu. Čo je na svete, nepočul taký hlas. Otca sa síce bál, a veľmi, ale iba vtedy, keď mal čosi na svedomí. Tu ho však nadišla hrôza, že ho tento človek nič po nič prepichne odrazu tými ostrými fúziskami. Prepukol v ukrutánsky plač.

„Čo ty, koťuha, mi tu budeš ešte vyspevovať? Marš, lebo ťa naučím…“

Matej už nič nepočul. Vykročil k námestiu, ba utekal: ustavične sa mu zdalo, že beží za ním pán s obrovskými fúziskami. Až keď uvidel rieku a sadol do člnu, až keď zbadal pri búde Adama, ktorý už netrpezlivo vyčkával jeho návrat — až potom sa uspokojil.

Smutná bola tá cesta spiatočná. Matej sa cítil ako v zimnici. Ustavične ho strašil pán, jeho hrozný hlas a tie obrovské fúziská… Už sa nerozveselil… Ba keď sa približovali k dedine, videli na kopci kostolík, obstúpený vonnými smrekmi a lipami, keď videli v údolí dedinu, ukrytú v zeleni stromov, z ktorej len tu a tam kúsok bieleho múru alebo šedivej strechy prebleskoval, keď videli polia, na ktorých robila pri zboží skoro celá obec: až tu sa im odhalilo ich nešťastie v plnom rozsahu: Čo povie mať, keď sa jej syn vráti s nezdarom? Čo otec, ktorý je prísny a nemá Mateja ani byľku rád? Či mu uverí, že bol v meste. Ondráš sa bude vysmievať, povie otcovi, že Matej cigáni, podvádza, nebol nikde…

Sadli si na medzu a svorne nariekali. Aj Adam sa nakazil od Mateja. Keby nebolo hladu, plakali by tam vari podnes. Adam by sa nebol oženil, uplakaného by ho iste nebola nijaká chcela; Matej by dnes nebol farárom; plačom, myslím, ešte nikto nespravil kandidatikum. Ale hlad ich vyliečil, ba Adamovi vnukol ešte i veľmi múdru myšlienku.

Kováč Demko mal starú chalupu, v ktorej pred rokmi, kým ešte nebol taký bohatý ako dnes, gazdoval. Potom sa z nej presťahoval do nového domca, tam, skoro uprostred dediny. Chalupu chcel zrúcať a drevo predať na palivo do mestskej vápenice, ale práve sa vrátil z vojny starý Ďuro, terajší hlásnik v Porube. Kováč Demko bol richtárom, pripadla mu teda povinnosť postarať sa o starého invalida. Ďuro sa totiž vrátil s blezúrou:[1] mal krivú nohu. On rozprával, že mu do nej vrazila guľa z kanóna; parobci zase tvrdili, že sa vraj Ďuro spil a kdesi zaspal a nohu mu prešiel voz. Bohvie, čo je na tom pravdy. Richtár sa musel postarať o človeka, ktorý opustil ženu i dcérku a zverboval sa za svoju obec na vojnu, slúžil verne cisáru pánu a prešiel všetkými bitkami v talianskej vojne.[2] Prepustil mu chalupu a spravil ho hlásnikom v Porube. Zato sa Ďuro zaviazal, že chalupu opraví a bude dozerať na richtárovu záhradu pri chalupe, a to najmä na včely, aby pri rojení nezaleteli do cudzieho chotára. Ďurovi bolo dobre. Žena, pre ktorú sa vlastne zverboval, sa dakde i s dieťaťom odsťahovala — nezotrvala teda s ním viac v tej hroznej partizánskej vojne. Kováč Demko mu žičil. Aj Kováčka naň pamätala, keď dačo dobrého navarila. Najmä na Vianoce si na neho spomenula s medovinou a koláčmi za to, že tak svedomite dozeral na záhradu a včely.

Matej si bol skoro istý, že Ďuro sa postará o list. Ďuro ho mal rád. Robieval mu biče, natieral ich kolomažou tak štedro, že sa Matej vždy zašpinil, čo mať nemala veľmi rada. Inokedy urobil z papiera také koleso, čo sa samo točilo, keď s ním Matej bežal. Vlani v zime mu spravil taký rapkáč, že na Veľký piatok mohol celkom nahradiť zvony. Mal ho rád. Matej často dačo ukradol matke a zavliekol do Ďurovej chalupy. Raz vzal otcovo vrecko s tabakom; chcel s ním ísť k Ďurovi, ale otec ho chytil a zoznámil bližšie s remeňom, ktorý mal tri razy vôkol seba opásaný.

Ale jednako Matej sa cítil akýsi nesvoj, keď bol pred Ďurovou chalupou. Akoby tušil, že tentoraz nepochodí. Vošiel do dvora, potom do izbice. Ďuro plietol opálku.

„No, čo je?“ spýtal sa Mateja. Bol nevrlý a mračil sa na chlapca.

Matej po takom chladnom privítaní nemal odvahy zdôveriť sa mu. Videl, že by Ďura darmo prosil.

„Nebudeš sa sem už dlho vláčiť,“ povedal Ďuro zlostne a ešte si odpľul.

„Čo som mu len spravil?“ trápil sa Matej, ale nikde nenašiel príčinu, ktorá by mu vysvetlila Ďurovo správanie.

„Tvoj otec sa nazdáva, že pôjdem azda k Cigáňom, azda do koliby — taký magnáš![3]“ usmial sa zlostne, odhaliac zopár čiernych vykývaných zubov. Matej sa u neho zle cítil. Už by mu nemohol tak dôverovať. Vidno, že medzi nimi sa už všetko skončilo. Matej si zaumienil, že nikdy, nikdy Ďurovi nič neprinesie. Nie, takému škaredému starému mrmlošovi! „Nech si ju má,“ vrčal starý Ďuro; „nech si ju má, túto búdu. Aj tak je iba pre kuviky, nie pre ľudí, nech si ju zje…“

Matej, prirodzene, netušil, čo sa včera medzi jeho otcom a Ďurom prihodilo; že totiž otec vypovedal Ďura z bytu. A pre pletku — áno, pre takú maličkosť! Kováč Demko, dáky čas pozoroval, že v plote sa robia medzery a trhliny, že sa stále množia a rastú. Ďuro tvrdil, že to Cigáni, čo majú tam nad dedinou kolibu. Ale ktosi Demkovi vyzradil, že to nebol čierny Cigáň, ale biely a ten vraj kríva… Videli ho vraj, ako vyťahoval laty z plota a varil si na nich zemiaky. Biely Cigáň a ešte krívajúci — rozriešenie hádky bolo ako na dlani. Kováč včera dohováral Ďurovi, a keď Ďuro nečušal, ale ešte sa pustil do domáceho — ten mu dal výpoveď z bytu. Tak sa Ďuro hneval na otca a pomstil sa na nevinnom synovi.

Smutný, priam skľúčený vyšiel Matej k Adamovi. Všetko stratené!

Adam bol dobrý chlapec; zavolal druha domov a podelil sa s ním o svoj obed. Po obede sa vytratili do lesa, robili si pri potôčiku mlynček… Tak zabudli na všetky starosti. Mlynček sa otáčal, koleso času sa otáčalo tiež, tiene zaľahli na dedinu a vkrádali sa do lesa. Bolo treba pomýšľať na návrat. Adamovi bolo hej — šiel rovno domov. Matej sa vkradol predbežne do stodoly a cez škáru vo vrátach študoval pole, kde ho onedlho, podľa všetkej pravdepodobnosti — čakala bitka. List mal na hrudi pod košeľou, srdce mu pod ním zmieralo úzkosťou. Vyčkával vhodnú chvíľu, aby sa dostal dáko nepozorovane domov. Ale keď chcel vyliezť z úkrytu a vkĺznuť dnu, vždy mu ktosi vstúpil do cesty. Ostal v stodole.

V stodole tma, na dvore ticho, iba z maštale počuť tajomné chrumkanie. To kone vychutnávajú čerstvé seno. V kuchyni zaškvrčalo, ako keď sa leje zápražka do jedla a naozaj, o chvíľu zacítil vôňu upraženej masti. Azda hladom rozpálená fantázia mu ju tak živo zobrazila — azda sa mu to len zdá. Nie — vo dvore nastal živý ruch. Matejova matka vynáša obrovskú misu, z ktorej sa parí — a kladie ju na vysoký stôl. Vyšli i domáci: obaja Matejovi bratia, sestra a čeľadník. Nakoniec prišiel otec.

„Poď už,“ volal na ženu, ktorá ostala kdesi dnuka.

„Ja som už jedla,“ odpovedá z kuchyne.

„Čo to za novú módu!“ hneval sa muž. „Či sa ti hnusí z jednej misy s nami, či chystáš pre seba dačo lepšieho? Ja neviem, prečo to je: vždy takáto komédia!“

Mateja to všetko nezaujímalo. Na podobné rozhovory si privykol ako na samé jedlo. Opakovali sa vždy, keď sa sadalo k stolu. Matka si azda zo svojvôle, či pre inú príčinu rada svojho muža takto doberala. Áno, doberala. Veď aj teraz predstierala, že je po večeri. Stavím sa, neviem o čo, že večerala iba paru. Z pary sa vraj dobrá gazdiná naje, a potom toho, čo zvýši… Ak nezvýši nič, nik nevie, ako si poradí. Ale gazda, ktorý asi tuší, ako ho podvádza, má rád poriadok nadovšetko. Preto tak rozhodne vystupuje proti tomuto zvyku, a to každý deň, ba viackrát denne. Nápravy sa nedočkal a vari nikdy nedočká. Gazdiná trvá na svojom.

Matej jasne počul, ako lyžice tam vo dvore pracujú. ,Ak na mňa mať zabudla, a nič mi nezvýši!‘ prebehlo mu mysľou. Bol veľmi hladný, a tam na dvore tak bezohľadne vyškrabujú misy. Okrem toho vedel, že brat Ondráš vynaloží všetky sily, len aby nezvýšila pre Mateja ani špetka. Bol to chlapec s dobrým apetítom a Mateja nemal ani byľku rád.

„A kde je ten galgan?“ ozval sa odrazu strašný otcov hlas. „Rád by som vedieť, kde ho posiaľ čerti nosia. Pomaly sa doma neukáže ani na noc!“

Matej cítil, ako mocne mu bilo srdce.

„Neviem,“ odpovedala matka v úzkosti.

„Tu sa nikdy nič nevie,“ hundral otec. Ej, bolo Matejovi v tej slame horúco, otec mu neúročne podkuroval. „Chlapčisko behá, kde chce; je roztopašný, až hriech pomyslieť: a tu sa nikdy nič nevie.“ Tým mieril na ženu, že azda Matejovi nadržiava. „Ale keď si niekde zlomí väzy — potom bude plaču! No, poriadok je tu cifrovaný.“

„Ale veď šiel s listom na poštu. Pán učiteľ ho poslal,“ bránila sa ona.

„A pošta je v noci otvorená! To by bola pošta! Radšej povedz: Neviem, a…“

„Tak neviem. Ale už by tu mohol byť,“ odpovedá žena.

„I ten zver sa ťahá večer do brlohu, a toto, bohviekde chodí. Ale ja toho chlapca…“ Lyžicu položil na stôl, dal si široký klobúk na hlavu. Stál rovno ani jedľa a mesačné svetlo dopadalo na neho. „Aj tak už má dosť na rováši, kým mu ho zase nezrežem…“ Nasledoval pohyb, ktorého sa Matej odjakživa bál: pohyb, ktorý nikdy nič dobrého neveštil a ani nepriniesol, hoci ho aj matka vždy ubezpečovala, že bitka duši, telu osoží, ale on nikdy nemohol pochopiť, v čom asi je ten osoh. A pohyb to celkom jednoduchý. Otec siahol k pásu, okolo ktorého mal tri razy opásaný široký, premastený remeň. Bol to remeň obrovskej dĺžky, pretože Kováč Demko nebol práve štíhly; a ten remeň bol vybíjaný mosadznými gombičkami. Keď ho odpásal a zložil vo dvoje — to bola slasť! Srdce zastavovalo! A tie gombičky k tomu — dva týždne bolo cítiť, kam Mateja zasiahli.

Čo mu zvýšilo z duše po dnešných trápeniach, to sa teraz scvrklo v holé nič. Zaryl sa do slamy. Prešla ho i chuť na voňavú večeru. Tušil, že večera by sa mu ušla, ale úvod k nej nebol by mu práve po chuti.

„Ale prosím ťa,“ zvolala matka, „nemusíš hneď odpásať remeň. Azda sa mu dačo stalo, nebožiatku, a teraz nemôže domov. Je slabé, chudučké ako stebielko…“ Hlas sa jej od dojatia chvel. Bolo vidieť, ako má chlapca rada.

Keď to Matej začul, rozplakal sa sám nad sebou a svojím osudom; pravda, plakal pošepky, aby ho otec nedajbože nezačul.

„Veď sa ťa bojí,“ pokračovala gazdiná, „bojí ako kata.

(,Svatá pravda!‘ myslel si Matej v slame.) Beží pred tebou, azda i dnes neprišlo preto domov, že sa ťa bojí. (Ako ho matka poznala, Boh jej to odplať!) Azda dačo stratilo a teraz sa túla dakde po poliach, ukrýva sa tu ako divá zver!“ Bolo cítiť, ako jej slzy prerušovali hlas.

Či gazda znášal so ženou dojatie, ťažko rozsúdiť. Bol to človek, ktorý sa nerád oddával citom, aspoň sa hanbil za ne. Ani keď mu otec umrel, nevyronil za ním jedinej slzy. Azda preto, že poznal svojho benjamína, pomyslel si: zlá zelina nevyhynie. Sedel na kameňoch na podstení a pofajčieval si z malej zapekačky, hlinenej fajočky, ktorú bol Ondráš práve z horúceho popola vytiahol. Zapekačka nesmela po večeri chýbať. Pri práci však zriedka fajčieval, a aj keď mal sluhu, ktorému fajka priveľmi prirástla k srdcu, nestrpel ho dlho u seba. Matej dával pozor na každý jeho pohyb, čakal, kedy otec vojde dnu, že sa nepozorovane vkradne. Ale darmo. Gazda sedel na kameni na podstení v žiari ohňa, ktorý naň z kuchyne dopadal: nechystal sa odísť. Ba ešte ani raz si nezazíval, čo sa mu pred spaním muselo aspoň dva razy pridať. Skôr bolo na ňom vidieť akýsi nepokoj, načúval, keď sa čosi pohlo alebo dačo šuchlo! Sedel tam dlho, dlho do noci. Gazdiná už iste všetko poodpratúvala a vyriadila, sadla si k nemu. Boli sami. Synovia a všetko ostatné už ležalo a azda spalo. Azda aj Jano a Ondráš túžobne očakávali, až si „kazár“ ľahne, že si potom zájdu pod oblôčky svojich vyvolených… Ondráš ju už mal tiež, hoci to tuho zapieral.

„Kde je ten chlapec?“ ozval sa muž. Matej pochopil, že otec po celý ten čas myslel vlastne iba na neho; azda sa i bál o neho! To mu dodávalo akúsi hrdosť v slamenom zátiší.

„Neviem, neviem,“ odpovedala žena. „Azda by už bol doma, keby bol dakde v dedine. Či len nezablúdil, alebo vlci…“

„Ale choď — vlci!“ usmial sa gazda dosť silene. „Kdeže vlci v lete!“ Potom sa trochu zamyslel a povedal celkom iným hlasom ako vtedy, keď odopínal remeň: „Ja ho predsa nebijem! Prečo sa teda bojí — prečo?“

Žena si vzdychla. „Málo nie — ale neúrekom, keď ho raz zdrapíš.“

„A ty? Veď ja sa vždy bojím, že ty ho raz skaličíš. Ja ho málo bijem!“

„Ja!“ smiala sa žena. „Ja mám toľko sily, aby som ho mohla skaličiť! Mňa sa ani nebojí.“

Rozhovor tak prešiel na predmet, ktorý bol nevyčerpateľným prameňom malých nedorozumení medzi oboma manželmi. Každý z nich si nárokoval nad hriešnym telom synovým výlučné právo: nechcel ho dožičiť inému. Žena ho odopierala mužovi, muž zase žene. Pre Mateja však malo podradný význam, kto to právo užíva. On sa musel podrobiť. Iba ak protestoval, i to len plačom, ale nie proti právu, skôr proti bolesti. Pravda, rád priznával, že keď sa ho dotkla matka, nikdy ho to veľmi nebolelo, a predsa viac kričal a plakal pod jej ako pod otcovou rukou. Jeho sa vôbec viac bál; sedel ako krapeň na panvici, keď bol otec blízko. Matku mal radšej, hoci ho častejšie trestala. Omnoho viac jej dôverovali, po treste bola hneď dobrá a milá; otec, ten sa i potom dlho mračil, kým zabudol. U nej bolo vidieť i v treste lásku a dobré srdce. Otec zase konal podľa istých, pravda, čudných zásad, podľa výpočtu. Často mu pre veľký priestupok nespravil nič, inokedy zase pre maličkosť ho naučil po kostole hvízdať. Tresty vykonával akosi sumárne, ako starý Abriš dlhy. Čakal, kým sa miera doplní a potom neprestával ťať remeňom.

Škriepka mala pre Mateja i tentoraz iba teoretický význam. Vedel veľmi dobre, že sotva vylezie z úkrytu, neujde trestu. Ostal tam, odložil návrat na priaznivejší čas. Ani hlad ho natoľko nemoril; vedel naisto, že brat Ondráš sa pričinil, aby sa misa vyprázdnila a zajtra bolo pekne. Na Mateja prichádzal sen, dobrodinec všetkých utláčaných, a preniesol ho do šťastnejších krajov.

Keď sa prebudil, už bol jasný deň. Slnce svietilo rovno do dvora. Nemálo sa čudoval, že sa našiel na takom neobyčajnom lôžku. Siahol si na prsia, zacítil tam list. Vynorila sa mu skutočnosť v celej nahote a rozohnala razom jeho sny. Stiesnenosť sa ešte viac stupňovala, keď zazrel vo dvore otca. Bol taký mrzutý, nazlostený, že ani Jánošík nemal by odvahu postaviť sa mu do cesty. Na Ondráša sa pre akúsi pletku tak hrozne rozkričal, že sa Matej neodvážil v slame ani dýchať. Keď je takýto k Ondrejovi, ktorého má veľmi rád — aký bude ešte k nemu, keď ani doma nenocoval a večer a azda i v noci mu narobil takých starostí! Jednako mu bolo príjemné hľadieť, ako Ondráš odchádza so zvesenou hlavou a ako sa hanbí. Koľko ráz žaloval otcovi na Mateja a bol príčinou bitky, často i nezaslúženej, lebo otec Ondrášovi na slovo veril, pretože ho mal rád. Aj včera nik iný, ale práve on zjedol Matejovi večeru… Nuž, tešil sa, že raz došlo i na Ondráša.

Nazdával sa, že otec pôjde na pole, potom, že si stane pred matku a prijme i dáku tú bitku. Presedel dlhšie ako hodinu, ale nevidel nijaké znaky, ktoré by mu sľubovali nádej. Hlad je zlý. Kedysi vraj prinucoval ľudí, aby sa vzdávali do zajatia Tatárom a Turkom. Ale tu, keby bol hlad ako hora Sinai,[4] neprinútil by Mateja, aby si stal pred otca. Preliezol zadnými vrátkami a takmer hneď bol na poliach, na slobode, kde ho nik nevidí. Pred ním sa rozprestierali polia, ovenčené vôkol horami a lesmi, plné koscov a hrabáčok zbožia. Pod lesom zazrel stádo volov a koní. Kde je statok, tam budú pastieri, kde sú pastieri, tam bude i čosi pod zub. Vykročil k lesu.

Našiel tam chlapcov a parobkov. Všetci mu oznamovali s nepochopiteľnou radosťou, aká bola po ňom dnes ráno zháňka, ako ho všetci domáci po dedine hľadali. Začul i zlomyseľnú narážku, že „otec ti chcel dať čosi za uši“. Nášho Mateja to veľmi netešilo, ale predsa sa uspokojil, bola tu spoločnosť. Aj sa rozveselil, nosil raždie a drevo na oheň. Ohňa bolo dosť, ale nič na jedenie. Chlapci a parobci ho nenechali a ešte im musel nosiť vodu a napokon miesto „ďakujem pekne“ ho napäli na šibenicu. Ruky a nohy mu pribili haluzami k zemi, nepohnute musel znášať všetky frčky, čo dostával do nosa. Až potom ho pustili a poslali s iným chlapcom vyberať zemiaky. Navyberal ich plnú kapsu a vrátil sa s nimi k vatre. Rozhrabali uhlie a vsypali do neho zemiaky.

Už bolo cítiť vôňu zemiakov; jeden aj ochutnali, bol skoro celkom upečený. Chystali sa na hostinu, hŕba horúcich, výborných zemiakov pred nimi — keď tu zastal pri ohni Matejov kmotor Laurinc Chrobák.

„A ty si tu? A mať ti narieka, že si už na márach! Čo si to zmyslel, takto ujsť z domu!“

Matej mlčal ako ryba. Kmotor sa len usmial na neho, pokýval hlavou a šiel medzi stádo. Matej sa necítil dobre. Zemiak, ktorý mu tak vábivo rozvoniaval, mu už ani trochu nechcel chutiť. Kmotor chytal svoje koníky, ktoré v tušení, že majú ísť robiť, sa všelijako bránili, nechceli sa dať ulapiť. Keď ich mal na uzde, priviedol ich k ohňu.

„Tak poď domov,“ povedal Matejovi.

„Aby ma ubili!“ tento na to.

„To bude čím ďalej, tým horšie,“ tešil ho kmotor. „Už ťa to neminie, ani keby si popod nebo lietal. Keď to hneď budeš mať za sebou, bude po strachu. Poď.“ Ale Matej neukazoval vôľu pristúpiť na takú logiku. „Zavediem ťa domov a nedám ťa biť…“ To sa mu už viac pozdávalo. Ale ako pozrel kmotrovi do tváre, videl, že mu nehodno veriť a na jeho ochranu spoliehať. „Dnes u vás varia pirohy!“ povedal kmotor napokon.

Že doma varia pirohy — na to heslo by Matej azda i zmŕtvych vstal. Mal ich veľmi rád, ale tomu, že by sa teraz varili pirohy, nemohol uveriť. Pirohy varievajú u Kováčovcov a vôbec v Porube iba na vianočné sviatky, keď majú gazdiné času nazvyš, alebo v čas kosby, keď sa na Porube žije najkrajšie. Celá dedina je vo dne-v noci na lúkách, a tu vidí jedna rodina v druhej v pravom slova zmysle do hrnca; preto všetci jedia to, čo majú najlepšie — totiž pirohy, a to tvarohové, lekvárové, kto by vôbec napočítal, aké ešte! Ale dnes, keď je žatva v plnom prúde, roboty plné ruky — nie, ani Matej nemohol uveriť takému veľkému cigánstvu.

„Ak nepôjdeš podobrotky, pôjdeš pozlotky,“ povedal kmotor a chcel ho chytiť za golier.

Ale Matej bol rýchlejší — už bol v lese. Tušil, že na neho chystajú pascu; vedel, čo by chcel kmotor. „Chyťte ho — chyťte!“ kričal kmotor od ohňa, skade sa nemohol pohnúť pre kone. Celý kŕdeľ chlapcov a parobkov sa rozbehol za ním. Matej sa ukryl za peň starej borovice; ani nešuchol, keď chlapci popri ňom prebehli a stratili sa hlboko v lese. Až vtedy sa osmelil a pohol — zasmial sa zlatej slobode. Ale už ho ktosi držal za plece. Bol to parobok, najhorší zo všetkých.

„Pusť ma, dám ti žabykláč.“

„A kde ho máš — daj!“

„Doma.“

„Sľuby sa sľubujú — blázni sa radujú,“ odpovedal mu. „Len poď, kmotríček čaká…“

Vliekol ho zopár krokov. „Ty, ja mám zapekačku — pekná zapekačka, mosadzou odrôtovaná, ako zlatá!“ začal znovu drankať. Videl pred chvíľou parobka fajčiť — nazdal sa, že takto sa s mím najľahšie dohovorí. „Také cifry upletené a z nej visí mosadzná retiazka…“

„Kde ju máš?“

„Doma.“

„Kde si ju vzal?“

„Má ju Ondráš. Má ju ukrytú a viem, kde. Bojí sa otca…“

„Kde ukrytú?“

„A ma pustíš?“

„Pustím. Kde?“

„Naposledy bola dakde na pôjde.“ Vedel kde je, povedal to parobkovi. Ale ten ho nepustil. Doviedol ho ku kmotrovi.

Zachádzali s ním potupnejšie ako so zajatcom vo vojne. Vedeli, že Matej nevie jazdiť, posadili ho na koňa, ktorého uzdu mal kmotor v rukách. Kôň bol tučný, chlapcove nohy krátke — zabudol na otca, i na to, čo ho doma čaká: zaboril všetkých desať koňovi do hrivy a prilepil sa na neho ako pijavica, keď ju priloží naša chýrna doktorka dakomu na ocukrovanú kožu.

Takýmto čudným, ba až hanebným spôsobom dostal sa najprv ku kmotrovi a potom domov. Sám kmotor ho zaviedol. A treba doznať, že Matej ho upodozrieval bez príčiny. Alebo azda v poslednej chvíli, keď zazrel odpásaný remeň, si kmotor spomenul, že za úbohého Mateja kedysi odriekal so svojou ženou pri oltári „Verím v Boha…“ a sľuboval mu po celý život ochranu. Možno aj, že Kováč Demko tentoraz nebol taký zlý, naozaj zlý. Veď po kmotrovom odchode mohol vykonať, čo chcel, a predsa mu ani len vlások na hlave neskrivil.

Nášmu Matejovi bolo pod otcovskou strechou tak príjemne, ako nikdy posiaľ. List odovzdal materi, ktorá sa s otcom radila, čo s ním. Výsledok porady bol, že poslali rozumného Ondráša na poštu.



[1] blezúra — (z franc.) rana, poranenie

[2] talianska vojna — taliansko-rakúska vojna (1959 — 1866) vznikla z protestu Talianov proti rakúskej nadvláde (habsbursko-lotrinská dynastia ovládala skoro celé Taliansko); po prvých neúspešných povstaniach Taliani postupne začali znovuzískavať moc a po čestnom mieri Rakúska, veľmi ohrozeného okrem Talianov najmä Prusmi, s ktorými sa malo deliť o moc v Nemecku, Taliansko sa osamostatnilo a zjednotilo

[3] magnáš — (z lat.) bohatý zeman, boháč

[4] hora Sinai — Sinai, horské pásmo na južnej časti polostrova Sinaiského, egyptského polostrova na Červenom mori. Najvyšší vrch Džebel Katherin (2637 m). Izraeliti uctievali Sinai ako posvätnú horu.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.