ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anna, Marka (v náručí matkinom).

ANNA (hladká Marku): Dieťa moje milé, už posledný raz ťa menujem svojou. Ako mi len bude bez teba? (Plače.)

MARKA (zdvihne k nej tvár, teší ju): Neplačte, mamička moja drahá; však ja vás nezanechám, budem k vám chodievať a milovať vás neprestanem.

ANNA: Dieťa moje, ale tá láska bude už rozdelená! Ty budeš ženou, budeš museť oddávať sa mužovi a mňa pomaly zabudneš. Len, dcérka moja, zachovaj rady a naučenia, ktoré som ti dávala; nespúšťaj sa Pána Boha; lebo kto sa Boha nespustí, ani on ho neopustí.

MARKA: Mati drahá, každé vaše slovo mi je sväté; ja ich nikdy nezabudnem. Veď ste mi dobrí boli, od malička ste ma milovali, vychovali. Prijmite za to všetko poďakovanie vďačnej dcéry.

ANNA (plače): Dieťa milé, aký osud ťa čaká?!

MARKA: Netrápte sa, mamička; ja som spokojná, buďte aj vy. Požehnajte ma ešte raz. Vaše požehnanie a všemohúci Boh budú ma chrániť pred zlým. (Kľakne pred matkou, ktorá jej kladie ruku na hlavu a žehná ju.)

ANNA (s plačom): Opatruj a žehnaj ťa milostivý Boh, dieťa moje. (Zdvihne ju a objíme.) Buď šťastlivá a nezabudni na mňa, matku svoju.

MARKA: Nie, nie, mati milá. (Objaté stoja, vonku spev.)

Predošlé, Katka, Zuzka, viac dievčeniec. Evka (naposledy vchodí s hlavou smutne sklopenou, zastane si neďaleko Marky a smúti. Spievajú.)

(Všetky okolo Marky; pohostinné vítanie; Anna sadne k stolu.)

MARKA: Vitajte, kamarátky moje.

VŠETKY: Ďakujeme. Prišli sme ťa, Marka, oddať.

MARKA: Také ste mi boli dobré. (Smutne.) Ja sa s vami už lúčim.

ZUZKA (šibalsky): Však aj my pôjdeme za tebou i my sa vydáme. (Dievčence sa ticho medzi sebou zhovárajú, úsmeškujú.)

EVKA (k Marke, tajnostne): A on je nie doma, Marka?

MARKA: Nie je, Evička moja. (Objíme ju. K ostatným.) Tak ma teší, že ste prišli všetky.

VŠETKY: No ešte si musíme pospolu zaspievať. (Evka stane na bok a smúti. Spievajú.)

MARKA (žalostne): Nie takú smutnú, Zuzička moja, i tak som dosť smutná; a teraz musím byť veselá.

(Počuť zďaleka muziku a spev, ale veľmi temne; dievčence naslúchajú.)

ZUZKA: To už oni idú… Poď, Marka, musíme ťa pristrojiť. (Všetky preč.)

Anna, farár, Dubeň. (Vchádzajú medzi rozhovorom z opačnej strany.)

FARÁR: Žehnaj Boh tento dom radosti, aby bol vždy príbytkom prospievania a spokojnosti. (Podáva Anne ruku.)

ANNA: Vitajte u nás, velebný otče; daj Boh, aby sa vaše želanie splnilo.

FARÁR: S pomocou Božou teda oddáme tie dve mladé duše a požehnáme im, lebo čo sa s Bohom začína, to je dobre započaté a dobre sa skončí.

ANNA (s plačom): Ach, Bože! Takých smutných oddávok som sa dožila. Tak mi je, ako by som si dieťa moje na cintorín odprevádzala.

FARÁR: To je už tak, keď sa milé dieťa lúči s rodičovským domom. Ale môže vás potešovať to, že ide z dobrej vôle zaňho a dá Boh, že bude s ním šťastlivá.

DUBEŇ: Aký veliký to rozdiel… Martin ma tak ranil a zarmútil a toto dieťa ma cele zachránilo. (Muzika, spev cele blízko.)

FARÁR: Boh ho požehná dľa sľubu svojho.

Predošlí, richtár, Jedľový, Sýkora, mládenci, muzikanti. (Sviatočne vyobliekaní; Sýkora, mládenci podperení; veselej vôle, zostanú pri vchode, ale tak, aby ho nezahatili; muzikanti môžu potom aj odísť, ak by bolo málo miesta, mládenci sa medzi sebou bavia, len kedy-tedy slúchajú rečiam.)

RICHTÁR: Pán Boh vám daj dobrý deň; vitajte, velebný otče, v tomto príbytku.

DUBEŇ, ANNA, FARÁR: Ďakujeme. (Vítanie, podávanie rúk, usádzanie.) Sadnite si u nás.

RICHTÁR: Vďačne si sadneme, lebo sme veľmi ustatí; ideme z ďalekej cesty, hľadajúc jednu osobu, s ktorou toť náš priateľ Sýkora má nejaké nedorozumenie a pohľadávanie.

FARÁR: Tu v tomto príbytku niet nikoho, iba my, ktorých tu vidíte.

RICHTÁR: Veríme vám, velebný otče, ale predsa prezrieme si príbytok, lebo niekedy stane sa, že ani sám hospodár nevie, aké osoby sa nachádzajú v dome jeho ukryté; a preto, keď sa on o to nestará, musíme sa postarať my, jeho priatelia.

FARÁR: No, ja viem, že nikoho nenájdete. Ale ak neveríte, prezrite si celý dom a presvedčte sa.

RICHTÁR: To chceme aj urobiť; k tomu cieľu som priviedol priateľov mojich, aby mi pomohli. Preto, priateľ náš Jedľový, požiadam vás, aby ste si nesťažovali podľa nášho krásneho zvyku ísť a prezreť celý dom a vyhľadať menovanú osobu.

JEDĽOVÝ: Vdačne urobím, len aby to malo i výsledok. S dovolením domového gazdu prezrem teda príbytok.

DUBEŇ: Nezdráham sa proti tomu, nech sa vám ľúbi.

(Jedľový preč; mládenci za ten čas mlčky sa zhovárali, z fľaše sa ponúkali a rozličnými posunkami dávali znak dobrej vôle; teraz, ani nepozrúc k ostatným, tak ako keby boli len medzi sebou, začnú spievať; ostatní sa ticho zhovárajú. Spev:)

(Smiech, ponúkanie z fľaše, rozmarné posunky; Jedľový vojde, vedie dievku v roztrhaných šatách, v slamenom venci, škaredú.)

JEDĽOVÝ (vchodiac): Našiel som toť jednu osobu, ktorá hovorí, že nepatrí do tohoto domu; ale som ju len predsa priviedol, aby si náš priateľ mohol pozrieť, či je ona alebo nie.

(Sýkora sa prizerá, všetci dívajú sa naňho, aj mládenci; ale nie všetci, lebo tí sú sami so sebou zamestnaní.)

SÝKORA (poprezeral): Nie je ona. Tá je ako rozkvitnutá ruža, a táto ako stará pŕhľava pod plotom. (Smiech.)

RICHTÁR: Tak choďte ešte hľadať; ja myslím, že sme nadarmo neprišli.

(Jedľový preč; dievča preč; mládenci zase začnú spievať, akoby sami pre seba.)

(Výsknutie a smiech.)

JEDĽOVÝ (vchodí, vedie druhú, krivkajúcu, hrbatú): Našiel som druhú, ktorú som nasilu musel priviesť; lebo nechcela ísť.

SÝKORA (prizerá sa): Nenie ona; ani zblízka, ani zďaleka sa jej nepodobá. Tá je ako anjel, táto ako čert; tá je rovná ako jedlica, táto ako stará vŕba, má veliké zuby, veliké nohy. (Smiech.)

RICHTÁR: Choďte ešte hľadať.

(Jedľový, dievka preč; mládenci spievajú.)

(Smiech.)

JEDĽOVÝ (vedie Marku, vystrojenú, ale smutnú; ostatné dievčence tie vychodia o chvíľočku za nimi): Celý dom som už prehľadal, ale viac, ako ešte túto, som nenašiel.

SÝKORA (bez rozmýšľania): To je ona; (k Marke ide) veď ju poznať spomedzi všetkých dievčat, a moje oko, keby ich tu tisíce boli, by sa nezmýlilo.

RICHTÁR: Tak, veľactení domáci a priatelia naši, osoba táto ktorú tu pred nami vidíte, ukradla srdce nášmu priateľovi a on nás požiadal, aby sme mu pomohli vyhľadať a naspäť ho vydobyť. Ale náš priateľ žiada si i to, aby viac už nemohla srdce krasť a dala spolu i svoju ruku. Preto sme my sem prišli a spytujeme sa, či to všetko dobrovoľne chce oddať.

ANNA (zastrie si oči).

DUBEŇ (sa premáha).

FARÁR (vážne): O tejto veci som i ja počul a bol som sa tu presvedčiť, v čom záleží. No tak som vyrozumel, že tá osoba je náklonná dobrovoľne vám dať žiadané veci; uisťujem vás o tom zo strany rodičov i zo strany jej samej. Ona vám chce dať srdce za srdce a ruku svoju dobrovoľne. Ináče čujte i jej slovo.

RICHTÁR: Tak veľactená panna, či ste uzrozumená s tým čo riekli velebný pán farár?

MARKA (pevne): Áno, som. (Zastrie si oči, Anna taktiež.)

RICHTÁR: To veľmi múdre, keď vinník bez všetkého zapierania vyzná svoje previnenie a chce ho napraviť. Inšie by nám teda už nepozostávalo, ako žiadané srdce prinavrátiť a ruku oddať, zviazať, aby sa viac priestupku dopustiť nemohla.

(Hýbanie sa; richtár drží Sýkoru za plece a za ruku a blížia sa k Marke, ktorú farár drží a hovorí tu k nej, tu k Dubeňovi a Anne; potom vzájomné hovorenie. Marka, Anna zastierajú si oči, mládenci spievajú):

FARÁR: Tak, milí moji mladí priatelia. (Marke a Sýkorovi položí ruky na plecia); ja vám tu, ctený mládenče, oddávam poklad, vážte si ho, opatrujte, aby ste i pred Bohom i pred ľuďmi mohli dôjsť chvály. (Anna, Dubeň sadnú si k stolu na lavicu, Jedľový ustúpi ďalej), a že jeden druhému na veky patríte, tu si podajte ruky…

(Vonku počuť krik, lomoz: „Ta nechoďte, tam sú teraz oddávky!“ V izbe všetko prestane, zamĺkne, a keď výrokom farárovým už skutočne sa malo stať zasnúbenie:)

Martin (vbehne otrhaný, zarastený, zablatený, utrápený. Predošlí nehybne stoja.)

ANNA (vykríkne): Martin môj, Martin môj!

EVKA (ktorá za dievčencami smútila, radostne tlačí sa napredok): To je Martin! Vedela som, že príde. (Objíme Marku a radostí s ňou.)

(Marka, farár, Jedľový stanú si k dievčencom. Sýkora, richtár k mládencom, ale na kraj javiska; stred javiska slobodný. Všetci útrpne hľadia na Martina; Sýkora nespokojne, roztržite sa hýbe. Martin, vybehnuvší, padne k nohám otcovým; až k zemi sa kloní.)

MARTIN (zúfale): Odpusť, odpusť, otče! Zmiluj sa nado mnou! (Objíme mu nohy, Dubeň kloní sa k Martinovi.) Zhrešil som proti nebu a proti vám a nie som hoden, aby ste ma nazvali synom svojím.

DUBEŇ (dvíha ho, radostným, trasúcim hlasom): Syn môj, Martin môj! (Martin nevstáva.)

ANNA (skláňa sa k Martinovi): Dieťa moje milé!

MARTIN (pustí otcove nohy a pred matkou skloneno kľačiac, tvárou do zeme, prosí): Mati milá, mati milá! Odpusťte svojmu zlému dieťaťu!

ANNA (plače, dvíha Martina): Dieťa moje, Martinko môj!… On, dobrý je Pán Boh!

MARTIN (zúfale): Skáral, strestal ma Boh; nieto pre mňa odpustenia…

FARÁR (otcovsky, vážne): Jest, syn môj i u Boha i v dome rodičovskom!

MARTIN (na kolenách, vzpína ruky k farárovi): Ach, otče velebný, zhrešil som proti Bohu, proti otcu, materi; zneuctil dobré meno, zmrhal ich mozole a napraviť sa to nedá… (Ruky prestrie na zem, hlavu na ne a tak cele v prachu zronený hovorí žalostným hlasom.) Bolí ma všetko… hlava mi puká… vo dne v noci ženú ma prízraky…

ANNA (kľakne k nemu, teší ho): Neboj sa, dieťa moje! Už je zase všetko dobre! (Objíme mu hlavu). Prišlo si mi. Odpočiň si… však si doma. (Vstáva, s radostným plačom.) Oh, Bože! Však si dobrotivý, navrátil si mi ho…

MARTIN (ešte na kolenách, zase sa vyrovná): Hladom som mrel; čo psi a ošípané nechali, tým som sa kŕmil a spával som medzi hovädami… Óh, koľko ráz som myslel na tento kľudný domček, ktorý uvalil som do nešťastia, trepal som hlavu o múr, ale nechcela sa roztrepať; ruval som si vlasy, trhal von srdce… a ľudia sa mi posmievali.

(Všetci robia sústrastné posunky; Sýkora sa nepokojí.)

ANNA (zdvihne a túli k sebe): Dieťa moje, čo si pretrpelo! (Hladká mu hlavu, tvár.)

MARTIN (skloní hlavu na hruď matky; žalostným hlasom): A zmárniť sa nemal som sily, kým nedostanem vášho odpustenia. (Padá zase na kolená, vzpína ruky.) Odpusťte! Odpusťte!

DUBEŇ (pohnutý zakrýva si tvár).

ANNA (zadŕža Martina, túli ho k sebe): Dieťa moje, netrhaj mi srdce, zabudni všetko, aj my sme zabudli… Poď, budeš sa s nami radovať… Marienka sa vydáva.

MARTIN (pristúpi k Marke): Ó, ty si šťastlivá, sestra moja! Odpustíš zlému bratovi? (Kľaká, ona ho zachytí.)

MARKA: Ach, Martinko, nespomínaj už predošlých vecí; ja som šťastlivá, buď i ty…

MARTIN: Ty si bola dobrá, ale ja zlý. (Obráti sa k rodičom.) A komu dávate tento poklad? Kto si ju odvedie?

ANNA (ukazuje na Sýkoru): Práve dnes ju oddávame hen s Ďurkom…

MARTIN (obráti sa v stranu Sýkorovu, lebo dotiaľ ho ešte nezbadal; zazrúc ho, zarazí sa, vzplanie hnevom, naprúži sa, takže celá zhrbatená postava sa premení, cúvne, strašne skríkne): Nikdy! (Miernejšie, s opovržením.) Tomuto satanovi! (Sýkora sa premáha; ostatní zdeseno pozerajú jeden na druhého; hýbu sa, merajú Sýkoru.)

MARKA (pribehne k Martinovi, ovesí sa mu okolo krku): Však ma nedáš, Martinko môj?

FARÁR (pokročí): Čo hovoríš, Martin! Prečo? Máš nejaké príčiny?

MARTIN (pohŕdavo na Sýkoru): Ej, mám, velebný otče! Tento človek ma skazil a priviedol na zlú cestu. On mi radil, aby som predal majetok, potom prišiel za mnou, opil ma a na druhý deň mi chýbalo 800 zlatých. On hovoril, že som ich premárnil, ale to nie pravda.

(Všetci udiveno krútia hlavami, vykladajú medzi sebou; mládenci s opovržením dívajú sa na Sýkoru, merajú ho a odstupujú od neho do úzadia.)

SÝKORA (už sa nemôže zdržať): Blesky Božie! Ty padúch, zaplatíš za toto utŕhanie na cti. (Zúrivo kročí proti Martinovi, ktorý urobí krok nazad a chystá sa k obrane; Marka cúvne za Martina, vtom)

Janko, Dobrák (vojde, stane medzi Martina a Sýkoru). Predošlí.

JANKO (zastane pri dverách; Marka beží k nemu, privíta ho a potom sa mlčky zhovárajú).

DOBRÁK (ukáže na Sýkoru, určite): Tento obkradol Martina.

VŠETCI: Ah, zlodej! (Podivenie; pozerajú na Sýkoru, ktorý cúva, rozpálene sa hádže, pchá ruku hneď do vačku, ako by tam hľadal niečo, hneď k čižme sa zohýba.)

RICHTÁR (k Dobrákovi): A môžete to dokázať?

DOBRÁK: Môžem, pán richtár! Tu je ten krčmár, u ktorého s Martinom boli, keď ho opil a obkradol a potom krčmárovi dal 50 zlatých z toho, aby o tom nič nehovoril; a tu doma rozhlásil, že zdedil po ujcovi 800 zlatých.

(Podivenie, vzrušenie.)

RICHTÁR (prísne ku Sýkorovi): Povedzte, Sýkora, či je tak — vzali ste Martinovi peniaze?

SÝKORA (ruky do vačku, vypne sa, prehne nohy, bezočivo): A keď chcete vedieť, áno, vzal!

(Rozhorčenie; mládenci ako by sa chceli vrhnúť na Sýkoru.)

FARÁR: Smutné veci vychádzajú najavo, milí moji.

ANNA (zalomí rukama): Ó, Bože! A potom nám z toho požičal 600 zlatých. Tak si chcel kúpiť naše dieťa.

RICHTÁR (rozhorčene): Ale si teraz nekúpi; lebo ten úpis, ktorý ste mu dali, nenie platný. A teraz od vás závisí, či mu to odpustíte a dáte dieťa svoje. Ja, ako pytač, musím vedieť, či ju dávate?

ANNA, DUBEŇ (dívajú sa jeden na druhého, rozmýšľajú; všetci napnuto čakajú.)

MARKA (za ňou Janko; stanú pred Dubeňa a Annu): Dajte ma Jankovi, otecko, mati moja.

SÝKORA (robí zúrivé pohyby).

DUBEŇ, ANNA: Žehnaj vás Boh, deti milé. (Kladú kľačiacim na hlavu ruky.)

FARÁR: Buďte statoční, poriadni, aby ste Bohu, rodičom a nám všetkým na radosť boli. Nech vám je príklad Martinov k hroznej výstrahe pred márnotratnosťou a bohaprázdnosťou.

(Marka, Janko idú k Martinovi a Evke; podávajú si ruky. Jedľový pristúpi k Martinovi, položí mu na plece ruku; Anna pripojí sa k nim a besedujú.)

SÝKORA (bokom k obecenstvu, rozzúrene): Diable, opustil si ma!

RICHTÁR: Tak predsa sme svedkovia zasnúbenia, hoc aj nie s tým, s kým sme prišli. (Vážne k Sýkorovi.) A vy, Sýkora, s vami inde budeme sa rátať.

DOBRÁK: Hral pána za cudzie peniaze, ktoré kradol! No, mlyny božie pomaly, ale iste melú; neušiel si trestu božiemu!

RICHTÁR: A neujde ani trestu ľudskému. Oddáme ho súdu…

DOBRÁK: A namiesto svadby do žalára!

SÝKORA (zúri-búri, rozzúrene): Blesky, hromy božie, zamlč! Lebo naveky umĺkneš. (Všetci zdeseno pozerajú na Sýkoru. On, revúc): Zničili ste ma, no zhyňte i vy! (Tasí veliký nôž, dvihne nad hlavu a rúti sa na Dobráka; všetci ustrnú, ale vtom) —

Kaprál, dvaja vojaci s puškami. Predošlí.

KAPRÁL (zachytí zo zadu Sýkorovu ruku, ten sa obzrie): To je on! Poznáš ma? (Vyrve mu nôž! Sýkora sa trhne a ustúpi; zmätok, prekvapenie u ostatných sa zväčší.)

RICHTÁR (ku kaprálovi): Čo sa deje? Mne, ako richtárovi, treba vedieť.

KAPRÁL: Vy ste richtár?

RICHTÁR. Áno…

KAPRÁL: Tak tento mizerák tu je naším rabom…^[20]

VŠETCI: Ako? Prečo?

KAPRÁL: Preto, že keď bol pri vojsku, zavraždil s kamarátom jedného pána a orabovali ho…

VŠETCI (ustrnuto): Vrah! Vrah!

KAPRÁL: Zakrvavený bajonet^[21] podhodili druhému vojakovi, ktorého zato odsúdili na doživotný žalár. Boli by ho zastrelili, no nedokázala sa vina na ňom určite. Ale teraz spoločník tohoto lotra vyzradil celú vec a sám sa zmárnil. Tohoto z rozkazu vojenského súdu zoberieme.

ANNA: Bože môj… Marienka, mala si byť ženou vraha!

KAPRÁL: Pán richtár! Poďte s nami, vydať mu písma, (K vojakom.) Zoberte ho! (Vojaci chytajú Sýkoru.)

SÝKORA (vytrhne sa): Živého nie! (Vytiahne revolver a strelí si do pŕs; padá. Ustrnutie, zmätok.)

VŠETCI: Bože, Bože, zmámil sa! (Vojaci zachytia Sýkoru a odnesú von.)

FARÁR: Boh buď milostivý duši jeho hriešnej! (S dôrazom, k obecenstvu.) To hrozný súd Boha živého!

(Opona dolu.)