ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 20. decembra 1913 vybrali sme sa z Punta Arenas na dvoch vozíkoch, na takzvaných sulky.^[1] Vyzerá to skôr hračka, než vozidlo. Sedadlo pre dve osoby, potiahnuté kožou — i to iba náhodou a dodatočne: z fabriky vyšlo holé a tvrdé — s operadlom, aby si sa mal kde trochu oprieť, tiež potiahnutým. Pod sedadlo padnú kolesá, vysoké, temer ako mlynské. Ojcia na vidličku, aby sa poriadne priviazali o koníka z jednej i druhej strany: aby koník nemohol stvárať žarty, ak je trochu menej cvičený. Lebo ak by mu čo takého zišlo na um a zastrečkoval napríklad, odvliekol by celú tú spravu ako nič.

Nebudí veľkej dôvery takéto vozidlo, to je pravda, menovite čo do solídnosti. No na neveľké vzdialenosti zbaví zvlášte pre výšku kolies na patagónskych blatnatých, neraz i močaristých cestách. Ťažší povoz ľahko zaviazne a nedá sa vytiahnuť zo závozu. No, majúc my pred sebou trochu dlhšiu cestu, ja, vyznám úprimne, zahľadel som sa trochu nedôverčive na tento premávkový prostriedok. Mal som pochybnosti, či vydrží. Čo očakávať od takejto spravy, tak krehkej totiž? Nás je dvoje v jednom, v druhom až hen troje, hoci tretí je chlapec a má spredku sedadielko pri nohách. Je i batožiny čosi, len nevyhnutnej síce, bez čoho sa obísť nemôžeš, ale sa predsa len nazbiera. Tu kožené torby a kapsy, ktoré v páde potreby môžu sa naložiť na koňa a na sedlo. Neostalo nikde miestka prázdneho, keď sme vysadli, každú špáru sme zapchali: tu kepeňom, pokryvnáčom, ručníkom, ručnou kapsičkou, košíkom a čo ja viem. Mnoho toho treba niesť: vraj, kto nosí, neprosí.

Do každej tej taligy o dvoch ohromných kolesách zapriahli sme po koni a rušaj v mene božom na Rio Seco (Suchý potok). Taliga posepkáva a kyvká sa podľa toho, ako koník beží. Kyvkanie napred a nazad, lebo sú iba jedny kolesá. Cestovateľ tiež urobí najlepšie, keď prikyvuje i hlavou i telom, akoby prisvedčujúc, že sa mu to veľmi páči, bárs sa mu i vidí, že taká vozba nenie práve najpohodlnejšia.

Zunuje sa, a menovite keď trvá dlhšie.

Nuž ale čo neurobíš, abys’ vyplnil túžbu, čo ťa trápi a poďká: že treba premeny, a to sa už vie, zábavy. Vieme, že život jednotvárny a bez vyrušenia sa prije: nemáš miesta, kým ho neprerušíš. A život v meste ľuďom-dedinčanom stane sa neznesiteľným. Prv alebo pozdejšie nadíde ich neodolateľná túžba za svojimi obyčajami: pokochať sa trochu v božej prírode, vidieť pred sebou nivy a role, lesy a dúbravy, kvietie a trávu, stromy a chrastie, statok a hydinu, ba i tie ošípané, a čo sú i nie najčistejšie. To je vrodené: užiť, keď už nie čo iného, aspoň voľného výhľadu, čo ti nezahradia domy a komíny.

Cesta nás vedie krajom dosť zaujímavým. Kedysi tu boli nepreniknuteľné hory a bahniská. Bydlisko Indiánov a skrýša divých zverov. Teraz tu máme polia takmer holé, ako kde inde v okolí miest. Hory vyhoreli, vlastne ich vypálili a čosi iste i vyrúbali. Indiáni vymreli, alebo vyhynuli. Niečo sa ich, nebodaj, i vykynožilo: možno áno, možno nie, ak áno, tak neostane len ľutovať, že sa to stalo. Divé zvery sa vykynožili tiež, vyhynuli a i zutekali do bezpečnejších miest. Pozemky sa rozparcelovali; na kopcoch a v dolinkách sú dnes prívetivé intravilány, kde sa popásajú kravy, i kôz čosi, kde-tu i ovce. Na miestach vidíš ohradené záhony, vysadené zemiakmi a kapustou. Zeleň je miestami veľmi tuhá, miestami sa veru blyštia proti slncu i mláky, ba i väčšie-menšie jazierka. Okolie jednoduché, hoc nám zaujímavé a milé. Už darmo spomína zašlú krásu, ako obstarná krásavica darmo spomína zašlé vnady, ktorých už nieto.

Keď sme prišli do Rio Seco, dedinky, kde sa nachodí veľkolepé priemyslové podujatie na konzervovanie mäsa v zmrznutom stave, zastavili sme sa trochu, že sa rozlúčime s priateľmi, i aby si kone odfúkli. Tu sme urobili, čo hádam bolo lepšie urobiť v samej Punta Arenas, a to hádam včera, alebo ešte lepšie zavčerom: začali sme trochu dôkladnejšie prezerať naše káročky. Zbadali sme, že ráf na jednom kolese šlabikuje, hrká totiž, počína odstávať: ako keď sa podošva odpára, keď je ešte temer celá, od čižmy, tiež nie veľmi obnosenej, ak pán Lačný zabudol posliniť každý klinček, čo vtĺkol do tých štíblí. Vec veľmi povážlivá. Odtrhol sa na tejto krátkej ceste, predo dvermi domu takrečeno, čo sa nestane ďalej, keď sa tá sprava trochu viac rozhegá na patagónskych cestách? Veď keď ráf odpadne, koleso sa rozsype, práve ako sa rozsype dieža, keď jej, bože uchovaj, popukajú obruče, práve keď gazdiná do nej kladie rozožiarené zvariaky, pri zváraní totiž. Čo by sme si počali v ceste s rozsypaným kolesom, kde veru kolára nenájdeš ľahko?

Držali sme poradu, čo robiť: a voľky-nevoľky uznali, že múdrejší ustúpi. Viac je hodno vrátiť sa z kratšej cesty, ako hľadať hospodu pešky s batôžkom na chrbte. Taligu sme vyprázdnili a gazda sa vrátil do mesta, zastrájajúc sa kováčovi, že ho vyctí, ako nám to koče prezeral. Nebol by chcel chlípať z takej hubovej polievky, a ostal som radšej v Rio Seco s druhými, kým sa reparácia skončí.

Nech sa nám to stane v staré dobré časy, neviem veru, či by nebol celú cestu povesil na klinec, držiac sa starej dobrej rady: „Z cesty sa nehodno vracať…“ No dnes sme iní. Striasli sme sa starých predsudkov a povier; sme čosi viac skeptickí a máme menej nárokov. Nemusí byť všetok zdar a prospech zabezpečený. A potom i šťastiu daj príležitosti, nech môže a má ako zakročiť, ak by sa mu zráčilo.

Bolo okolo tretej popoludní, keď sa gazda vrátil. Do vozíkov, teraz už spoľahlivých a celých, pripriahli sme ešte po jednom koňovi. Naša zastávka v Rio Seco nebola len z priateľstva, ale vari viac kvôli tým koňom. Tu sme vzali i malého koňa, Petisa, a to osedlaného, ako sa patrí. Bol to pony — petiso znamená pony — živý, pekne urastený a vytrvalý.

Vysadili sme naň Andriju. Ten sa naň štveral s veľkou nedôverou: táto robota sa mu nepáčila bohvieako. Len toť čo prišiel na tieto strany. Toto prvý raz, že ide skúsiť sveta, do poľa. Doma sa veru nenosil na koňoch, a tým menej na takýchto nedorastených; takých na Brači, ba ani po Dalmácii mnoho nevídať. Na mulovi by sa nebál, nech je už akýkoľvek. Veď je mul hoviadko obyčajne veľmi pokojné a rozvažité; často až pripokojné, že bys’ vyskočil z kože nad jeho pripokojnou chôdzou. Naveľa už len vysadol do toho čílskeho sedla, akoby bol sadal na mula. I uzdu mu držal, ako sa drží mula: voľne, nepriťahujúc veľmi.

Petisovi sa to zapáčilo. Pohodil hlavou, keď sa jazdec obriadil; vyrazil besným cvalom, ani víchor. Zmizol za prvým kopcom odrazu a my sme stihli iba zazrieť, ako sa Andrija chytil sedla a druhou rukou hrivy, lebo tá sa mu zdala istejšia než uzda. A možno mal pravdu: uzda praskne, alebo sa odopne; hriva sa nevymkne ľahko z ruky.

Vysadali sme i my čím skôr, že pôjdeme za ním. Čert nespí, pony ho môže povláčiť a dokaličiť. Keď sme vyšli na kopec, zas sme jazdca videli: uháňal po rovine, čo sa rozkladá na brehu mora sťa vo vetre, a skerujúc okolo kopca, čo mu bol naľavo, zase nám unikol. Naše kone nelenia, zaberajú hodne, sťaby i ony hľadeli pretiecť Petisa. No darmo, zaostávajú za ním.

Nie div, že takto letiac, dosť skoro sme došli k hostincu v Chabunco. Pán hostinský nás už vyzeral. A koho nevidíme pred hostincom? Náš Andrija nás čaká, a to pekne v sedle. Nestalo sa mu ničoho, iba čo doletel ako na dostihoch. Na prvý raz bolo toho priveľa. Sám Petiso sa zastavil, ináč náš Andrija by ešte vždy utekal. Petiso je vyškolený koník; cestu do Chabunca robieval často: deti na ňom skoro každý deň jazdievali sem, po tento hostinec. Domáci sa zadivili, vidiac Andriju na ňom, miesto chlapca. Andrija vystál trochu strachu, ale obišiel dobre, že ho hriva udržala. Najmenej mohlo sa mu prihodiť, že by ho bol mohol koník zasiať niekde na ceste a on by bol musel dokuľhať pešky: najväčšia hanba pre jazdca na týchto stranách.

Chabunco leží v údolí, v peknom zátiší od vetra. Dolu ním tečie potôčik, ktorý teraz, v lete, je viac jarok. No v odmäk je potok mohutný. V ňom sa nachodia ryby, väčšie od našich hláčov. Mohlo by sa nájsť i rakov, potok má veľmi pekné miesta, výmole a hlbočiny vo vŕbí, no preškoda, rakov v Patagónii vôbec niet. Prisťahovalcov toho druhu dosiaľ sa nenašlo.

I tu hory boli vypálené a čosi i vyrúbané. Ale ešte jej dosť i ostalo. Tu menej duje než na druhých miestach, a tiež pre tú horu je Chabunco v lete hojne navštevované Puntarenčanmi, keď sa im zažiada stráviť nedeľu v prírode. Je tu hostinec a ešte jeden domec, okolo ktorého sú bujné pasienky. Táto zem bola by súca i pod hrady; darila by sa v nej kapusta a iné zeleniny.

Stadiaľto neďaleko odráža sa bočná cesta na Mina Rica. Odkiaľ to meno, nevedieť; tu na okolí nebolo zlata ani baní. Všade sú len kampy: tým menom tu označujeme pašienky. Ostatne kampy sú bohatou baňou (mina rica — bohatá baňa) pre ich šťastného majiteľa. Má z nich osoh ako z dobrej bane, a nákladov nie veľa.

Prišli sme onedlho k osamelému hostincu. Keď sme sa spustili nadol, cesta nás doviedla k brehu mora. I tu sú pašienky, ale i vŕšky pod horou: tiež pekné miesto v zátiší; volá sa San Francisco. Je tiež obľúbené výletné miesto pre tých, ktorí si chcú i zapoľovať na kačice a iné vodné vtáctvo.

Cesta ide ďalej pahorkovitým krajom so smutnými pozostatkami hory. Je hora vyhorená, so smutnými kostrnkami, čo trčia ohorené a začmudené z hrčkavých pňov, dnes už bútľavých a odpoly zhnitých. Ako inde, i tu dali zhorieť bujnej hore, alebo ju hádam i schválne podpálili.

Myslelo sa vtedy, že hory je primoc, a ono z roka na rok veľmi jej ubýva vypaľovaním a stínaním. Pašienky sa rozmnožujú, to je pravda, ale dreva na okur a ohrev ubýva. Ploty sa pália, popol sa predáva. A mesto potrebuje hodne dreva; zima, hoc i nie tuhá, je mokrá: bez ohrevu sa nezaobídeš.

Tu vidíme i prvú lagúnu^[2] na našej ceste. V Štiavnici by ju volali „taich“.^[3] Lagúna táto je rozložitá, na druhej strane ide až k horám. Kto by vedel, čo je v prostriedku? Plaviť nikto neplavil na nej dosiaľ. Tu pri brehoch je plytká. Na brehy bije voda pod vetrom sťaby to bolo nejaké malé more. V prostriedku sú vlny značnejšie. Keď sa lepšie začneš prizerať na túto zvlnenú vodu, nadíde ťa temer vôľa ochorieť morskou chorobou, cele dľa pomorského zákonníka.

Nad lagúnou na briežku je zas hostinec: Cabo Negro.^[4] Má preddomovú záhradku so skromnými patagónskymi kvetmi, no záhradka je, a nevedieť skadiaľ ju sem zavialo. Snáď záhradka nás prilákala a my podľahli sme lákadlu. Vypili sme čaj, a kto chcel, pohár piva. Ostatne zastavili sme sa trochu i zo slušnosti a snáď i vypočítavosti. Opatrnosť káže: hostincu v kampe nevyhýbať. Nevieš, či ťa v najbližšom okamžiku dačo nezájde, či snáď nebudeš nútený pýtať pomoci: ako by si sa ukázal v takom dome pýtať úsluhy, ktorý si pred chvíľou zohrdil? Ešte by sa mohli odslúžiť a povedať ti: „Ďakujeme za také priateľstvo!“

Tu sme sa už vyplietli z lesného pásma a prikvitli na pampu. Vrchy poodstúpili na stranu, tie čo väčšie; ostal iba drobizg, ktorý ich nemohol dohoniť a musel tu zaostať. No ten už neprekážal výhľadu, takže sa obzor rozšíril. Pampa sa otvorila široko, zvlnená tým drobizgom, ktorý nedorástol ešte: všetko šuté kopce a medzi nimi nehlboké doliny a údolia, ako ich v Patagónii zovieme, kaňadúny.^[5] Tu sa i počína vlastne to pravé bohatstvo: veľkolepé kampy, rozsiahle pastviny. Na nich sa ľažú, rastú a tyjú kŕdle oviec, stáda rohatého statku a koní.

Dnes sú tieto polia napospol prázdne, akoby vymreté. Zo všetkého toho bohatstva nevídať ani chlpa: statok je na letných pašienkach, v kampách vyššie rozložených. Tie v zime ostávajú pod snehom; v lete zato majú mnoho vody, trávu bujnejšiu a mäkšiu. Letné kampy by sme volali my Oravci hole. Na holiach teda vyhnatý je všetok statok: ovce a lichva, kým neprikvačí sneh.

Tieto polia sú takrečeno predo dvermi Punta Arenas, blízko mesta; preto i majú väčšiu hodnotu. Mäso sa odpredáva na jatky; má lepší a výhodnejší odbyt než z ďalekých pašienok. Statok, idúc na jatky, neschudne. Mnoho kŕdľov ho zakupujú i fabriky na konzervovanie mäsa pod ľadom, ako ich my voláme: frigorifiky.^[6] Z nich sme videli jednu, sem idúc, a práve z najstarších, v dedine Rio Seco. Tu sa spotrebujú a speňažia i všetky odpadky, ktoré sú cenné; nič sa nezahodí: ani krv, ani hlavy a vnútornosti, jazyky a podobné veci. Blízkosť mesta a prístavu obľahčuje i vyvážanie vlny a koží z týchto strán a dovážanie materiálov a potravných článkov na štance, ako sa tu volajú farmy, a my na Slovensku volali by sme ich salaše.

Snehy tu dolu nezaľahujú nadlho, ako snáď na iných stranách. Od mora poťahuje vetrík po poliach: nedá snehu stvrdnúť a zaľahnúť na týždne, alebo hádam mesiace. Nie div, že tieto polia donášajú veľké dôchodky svojim šťastným majiteľom, a bez veľkých nákladkov. Na týchto štancierov pristal by slovenský výraz statkár: sú majiteľmi kŕdľov a kŕdľov oviec a lichvy, ako patriarcha Abrahám. Nebolo by vari preháňaním, keby sme ich nazvali i veľkostatkármi, podajedných i kráľmi oviec a vlny.

Bolo minulo šesť hodín, keď sme prišli do Cabeza de mar (Hlava mora). More sa tu hlbokým zálivom vrezáva do pevniny, a kde je tomu zálivu ako hlava, tam je hostinec. Nevyzerá síce skvelý takto zvonku, no nájdeš v ňom všetko, čo môžeš potrebovať v ceste. Nedohrmeli sme s veľkou okázalosťou pred tento útulok pocestných. Priblížili sme sa mu veľmi skromne. Naše kone popustili dosť hodne zo svojho tempa. Nebolo to už, ako keď sme vyrazili z Rio Seco. Badať ich ustatosť. Treba i pripustiť, že sme prituho hnali, či skôr nezadržali ich, kým boli vypočinuté a v prvom ohni. Tešili sme sa, že vynahradíme, čo sa bolo zmeškalo, kým sme v Rio Seco čakali na reparáciu kolesa a či priváranie ráfu.

Bolo by hádam múdrejšie bývalo zložiť sa v hostinci na noc, dľa zásady, že pomaly ďalej ujdeš. No skúsenejší v týchto veciach mysleli, že by bola večná škoda vypriahnuť, keď ešte chybí skoro päť hodín do noci. Letný deň v tejto zemepisnej šírke trvá dosť dlho, skoro do jedenástej. Táto mienka konečne i prevládala a my sme sa rozhodli rušať.

Cesta nás viedla krásnymi kampmi.^[7] Tráva je tu hustá a vysoká sťa v intraviláne. I tieto kampy sú opustené a ako vymreté. Nevideli sme iba jedno desať koní. Prileteli k nám a doprevádzali nás hodný kus cesty, klusajúc z priateľstva popri našich. Videli sme i jednu ovečku s jej potomstvom: dvoma jahňatami. Zaostala nebodaj v nížinách od kŕdľa, ktorý bude kdesi na holi. Prešli sme popri neveľkej lagúne, ktorá je temer na rovine ako na plytkej mise, rozlieva sa naširoko a bude nehlboká. Poznať to i po vlnkách, čo dvíha večerný vetrík. Sú malé, ale zato časté, jedna stúpa na päty druhej: chcú nahradiť akosť hojnosťou. Voda týchto lagún, keď pozeráš zo strany, vyzerá mútna, v nádobe je čistá a priezračná. Ibaže je trochu ťažká, má príchuť slanú. Nám by nebárs chutila, ale statok je druhého vkusu. Pije ju dychtive práve pre tú príchuť a tučnie na nej.

Cesta sa dvíha do kopca a tráva redne a nerastie tak dovysoka ako tamdolu. Nájde sa dosť miest i holých a či oholených. Vietor na týchto vyšších miestach pilnejšie vymetá, čistí a odnáša i prsť, hádžuc ju do údolia a zákutí. Ani cesta nenie už najlepšia. Miestami sa nachyľuje taliga a my pocestní sa nachyľujeme nervózne v protivnú stranu, dohora, že pomôžeme utvrdiť rovnováhu veľmi ohroženú. Tu i tu výkrik, menovite od zadného vozíka, kde sú panie. Vozík sa hádam nahol väčšmi, alebo je akoby v rozpakoch, či by mu nebolo snáď lepšie vyvaliť sa a vysypať dolu stráňou celú tú perepúť, čo sa doň natlačila.

Práve na takýchto miestach sú koľaje hlbšie, vychodené; ale nie tie z hornej strany ako z dolnej. Medzi koľajami ostáva vystávajúci hrebeň, čo sa tu volá „čampon“, kde je zem vysoká a zarastená trávou, ba i kroviakmi. Hrebeň je tým vyšší, čím väčšmi sú vyjedené koľaje. Neraz siaha do osi a nezabudne rafnúť alebo i zabubnovať o dno taligy. Miestami sa cesta dvíhala príkre, a tu je ťažko koňom. Ich trot už nenie výdatný; zdá sa, že drbolia akoby na jednom mieste, sťaby chceli oklamať nie tak seba, ako pohoniča. Ale jeho neoklamú. Začal prisýpať trochu hojnejšie toho obroku, čo by zaslúžilo menovať patagónskym ovsom: biča, šibania. Koníky si ho veľmi k srdcu neberú, ani nepričiňujú veľmi do chôdze. Vyzerá rozhodne, že drbolia na mieste.

Gazda sa obzrel, čo robí zadný vozík, a zas len pošibal trochu živšie podsebného. Bola to Elektrika, dobrá, usilovná kobyla; ťahá tuho a bez šaľbiarenia. Je čierna, veľmi dobre zachovaná, vytrvalá a spoľahlivá. Vzala si veľmi k srdcu to napomenutie, vlastne ho nezaslúžila: zastala razom, akoby ju bol vkopal do zeme. Zas len to povzbudenie bičom. Nahnevala sa naozaj a začala šľahať chvostom odhora nadol, znak, že sa vyvŕši a začne hádzať zadkom, ak jej nedajú pokoja. Medzitým začala cofkať, a to bolo ešte horšie. Miesto nebolo príhodné na také výkony. Vozík sa mohol prekotiť a poletieť dolu stráňou.

„Tak sme obriadení,“ zvolal gazda v ustrnutí. „Keď sa Elektrika zatne, nikto ju nenakriatne. Radšej potrhá riady a doláme vozík.“

„Ustali,“ nahliadol som i ja. „Tu už nieto pomoci.“

„Ona neustala ešte, zaťala sa,“ hnevá sa gazda.

A bola by mohla ťahať, ale zunovalo sa jej. Vrtoch, nič ako vrtoch, čo ju nadišiel. A v takúto chvíľu a na takomto mieste! Šibať neosoží, ba je nebezpečné. Závisí všetko od Elektriky, a tá sa zaťala: zbiera fígle a chce nás vysypať. Dali sme jej pokoj; čakali, či sa azda neudobrí. Obzeráme sa naokolo, na pampu tamdolu. No pampa je tichá a šerá, nechce vnuknúť ani súcej myšlienky.

„Ešte nám bude prichodiť prenocovať tuná,“ jeduje sa gazda. „Máme pekné miesto,“ a ukázal bičiskom na briežok, za ktorého záštitou je závetrie. Rastie tam i tráva, bujnejšia než kde inde.

A prečo i neprenocovať, keby na to prišlo? Noc je jasná, trochu svieža síce, ale v závetrí a pri ohníku nebolo by najhoršie.

Už sme sa počali mechriť, že sa steperíme i s kepeňmi a pokrývačmi a rozložíme stánky v kotlinke za briežkom. No človek, ktorý pampu pozošíval z jedného kraja na druhý, neprihne sa tak ľahko. Nájde pomoci i tam, kde pomoc sa zdá nemožná.

„Nože zosadni,“ riekol gazda Andrijovi, ktorý sedí na Petisovi^[8] sťa noša zemiakov, pridržujúc sa ešte vždy jednou rukou sedla a oblapnúc koníka zúfale kolenami. Zredikal sa z neho dosť vďačne a podupkáva stŕpnutými nohami po tráve. Gazda rozkázal chlapcovi vysadnúť na Petisa a rozpustil lac, ktorý mal Petiso zvinutý do venčeka na sedle, a pripriahol ho na ten lac k Elektrike.

Petiso sa drží hrdo. Hoc i teperil nešikovného jazdca celé popoludnie, nebadať na ňom zunovania. Jeho koreň je húževnatejší, než koreň veľkých koní. Tie sa chvastajú a v prvú chvíľu podberajú sa na hocičo, ale zas ochabnú a ľahko stratia vôľu. Jeho rod je skromnejší; nesľubuje mnoho a nemožnosti, ale sa nedá.

Keď bol raz pripätý, koník sa posošil, vzoprel a sám sa pohol vozík. Kobyla sa zobrala, azda sa i zahanbila, a začala ťahať i ona: a tak zase len ideme, ideme, ale nevieme, dokedy.

Zotmiť sa nezotmilo. Ale v šere nočnom šedá pampa^[9] zliala sa v akúsi neurčitú, hmlistú hmotu; nič sa nedá rozoznať, všetko je zliate dovedna. Táto šedivá tma je horšia od čiernej tmy mesta. Mesiaca nieto, i nemáme ho čo čakať. Má v programe vyjsť až na svitaní: neviem, prečo sa mu ustávať, keď bude i bez neho vidno. Slnce vychodí hneď po tretej: no a kde je slnce, mesiaca veru netreba, iba ak by sa chcel ukázať na ozdobu a okrasu.

Bolo načim stúpať viac hmatajúc. Ešte šťastie, že sa cesta spustila nadol, na akúsi roveň. Tu koľaje nie sú také vychodené, a sme na rovnom. No zato ani tu nenie najistejšie. Sú tu akési vykopané jarky a garády, snáď aby voda ľahšie stekala v časoch odmäku. I akési môstky, bárs rieky nikde nevidno. Sú to miesta bahnité, ktoré vystlali polenami, aby povozy nezapadli. Naše taligy skackali po nich, až nám zuby hrkotali.

Nuž dosť nekaľavné je všetko to, a menovite nám, čo sme začiatočníci, nepoznáme kraj a jeho vlastnosti: čo sme ešte vôbec ani neboli v kampe.

Naveľa zasliepňalo svetielko tam kdesi v diaľke. Kone zaraz prisporili, ba dali sa do ozajstného behu. Elektrika zarehtala, snáď čuje nablízku kamarátstvo. Kto by uveril, vidiac ju teraz, že je to tá istá, ktorú sme už mali vypriahnuť, mysliac, že sa nemôže pohnúť?

Zabrechal už kdesi zblízka kŕdeľ psov, vyrútiac sa do tmy, nebodaj proti nám, nočným votrelcom. Pekná privítanka! Revú okolo nás zúfale, až sa to v pustom poli desne ozýva. Ukáže sa dlhý pruh svetla: otvorili sa dvere, ba i svetlo sa hýbe proti nám. Čuť prenikavý hlas ženský, ako okrikuje psiu háveď, až ju zahnala kamsi, hádam na záhumnie.

O chvíľu sme boli v jedálni hostinca. Okolo nás svetlo, prívetivé tváre dobrých ľudí, ktorí sa majú starostlive okolo nás, sťa okolo starých známych a priateľov. Vypytujú sa, či sa nám čo nestalo, či nám čo nechybí, či rozkážeme večeru… Sme šťastní, že sme pod krovom: tu je lepšie, než tam pod briežkom, bárs i v závetrí. Ďakovali sme božej Prozreteľnosti, že tento dom tuná postavila, k nášmu pohodliu a útulku, ako jej ďakoval jednúc ten profesor zemepisu, že ku každému hlavnému mestu narazila veľkú rieku, aby sa mali ľudia po čom prevážať a kde platiť mostové. A skutočne, i v Patagónii je tak: kamkoľvek sa obrátiš v pampe, nájdeš cele iste hostinec na fruštik, na obed a večeru, ak nie i na olovrant.

Pán hostinský je z chorvátskeho Prímoria; drží dom, ako sa držia domy a hostince v jeho domovine: čisto, poriadne a útulne. Lebo čistota, poriadok a sporivosť sú vlastnosti, ktorými sa honosí ten nadaný a čestný ľud. Prišla i večera na stôl, chutná a veľmi dobrá. Nechybovali škopové rebierka, akých sa je málokde. Ak čo chybuje, dobrej baraniny tu nechybuje. Chlieb je biely, pšeničný, maslo čerstvé domáce, ba i syra čerstvého, koľko sa ti ráči. Všetko to pripravené doma, v kuchyni, ktorá sa jagá čistotou. Môžeš piť i víno, a to na výber: čílske, veľmi dobré a dobrých mariek, ale nájdeš i francúzske, a ak chceš, i ohnivé a veľmi dobré španielske. Ovocie máš v konzervách, veľmi dobré a nedrahé, povestné čílske broskyne.

Je samota a kamp, ale nájdeš všetkého, čo ti srdce ráči, a dobrých ľudí k tomu.

Natešení a sýti, bezpeční pod priateľskou strechou, odobrali sme sa na odpočinok. Postele tiež voňajú bielizňou čerstve opranou.