ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zavčasu sme zase vstali a sadli na naše vozíky. Deň bol prekrásny ako i predošlé. Pri odchode ďakoval som vrele pánu hostinskému za jeho spev. Hlas som bol poznal, že je jeho, pri nočnom koncerte. Kto hral na husle? Vysvitlo, že huslista bol zas on sám. Na gitare ho doprevádzal karreter, ktorého karrety boli na nocľahu neďaleko hostinca. Podivné trio, a čo zvláštnejšie, vo dvoch osobách.

S hlbokou úctou odobral som sa od tohoto zriedkavého umelca. Poskytol mi tej noci veľký pôžitok a útechu. Rozohnal čierne mysle, sťa harfa Dávidova kedysi ich rozháňala.^[130]

Ranné slnce už dobre prihrievalo, keď sme prešli popri karretách, ktoré boli ešte vždy na odpočinku. Nebadať okolo nich života. Keby nie slnce, bolo by už tu chladno. Sme už v značnej výške nad morom. Táto pampa je v zime pokrytá najviac veľkými závejmi. Pod nimi miznú jamy, jarky a hrboly; všetko sa zdá byť hladká pláň. Cesta vystupuje ustavične dovrchu, nie síce prudko, ale neprestajne. Vzdor výške a zimným snehom tráva tu nenie bujná ako na iných stranách vysokej pampy, kde leto dáva hojnosť paše. Príčina tej chudoby je suchota, ktorá zavládla toho roku na týchto stranách výnimočne. A skutočne, v iné roky, keď som tadiaľto prešiel, bolo vídať vždy pašienky bujné a dobré; nepriaznivý dojem prvej cesty sa zotrel. Ani v týchto veciach nesmieme prenáhlene súdiť, prvý dojem často klame.

Na týchto miestach sme natrafili zase na guanaka, tak ako má byť: vo väčších kŕdľoch, divého ešte. Jeden taký kŕdeľ nás vyčkával na kopci, dočkal nás, kým sme neprišli dosť blízko; potom sa už dal vnohy. Smiešny vyzerá ich chvost pri cválaní. Ani ho vlastne nieto v pravom zmysle; je miesto neho akýsi kýpeť. Zo spodnej jeho plochy visí dosť dlhá srsť. Keďže pri cválaní drží chvost zdvihnutý, srsť na ňom visí v dolinu. Pozerajúc naň zo strany, chvost sa podobá trochu chvostu kohúta. Srsť z diaľky sa zdá, akoby boli kosy. Jeho cval je podivný a smiešny, pre to hojdanie spredku nazad, sťa pri tých drevených koňoch, čo kupujeme deťom, aby sa na nich hojdali. Hlava sa hádže napred, ako keď husi idú. Vyzerá to dovedna, akoby to bola hračka, hýbaná tajným perom; tá sa rozťahuje a stláča sťa hráč, keď hrá na ručnej harmonike. Cval jeho je rýchly; kôň, najlepší behúň, by guanaka nedohonil, ani by nevydržal, koľko vydrží guanako.

Keď už poodbehli toľko, že sa im zdá, že bude dosť, zastali zase, znovu sa dívajú. Vidno, sú to hoviadka opatrné, ale zas i zvedavé. V tomto osamelom kampe, kde oviec nevidno, takéto kŕdle guanakov dávajú trochu života a veselosti. Boli by prismutné tieto ohromné priestranstvá, keby boli cele prázdne.

Tu majú svoje útočište i druhí praobyvatelia pampy, čo sa nám tiež predstavili prvý raz na tejto ceste. Sú to pštrosy, alebo, ako ich tu volajú „avestruz“. Na vtáka je to poriadny vták. Keď je dobre urastený, je výšky skoro nášho Petisa. Keby vystrel krk, mohol by sňať klobúk ktorémukoľvek chlapovi. V nesmiernosti pampy, keď beží, vyzerá, ako keby bežali husi po dvore; pampa je dvor, ktorý pristane dôležitosti a rozmerom tohoto vtáka. Vo výške majú najväčší podiel nohy, tie sú mu dosť vysoké; možno vyššie, než by zodpovedalo rozmerom tela. Keď je takto na slobode v kampe, nie ho je ľahko spozorovať; jeho odev a tráva pampy majú temer tú istú farbu. Je to nielen rozumné, ale i slušné. Vyliahol sa v tej tráve, na nej sa odchoval, na nej žije a tučnie, prečo by neprijal i jej farbu?

No s afrikánskym bratom nemôže sa porovnávať ani čo do veľkosti, ani čo do nádhery šiat. Ostatne on sa nenatíska na také porovnávanie. On sám si je vedomý, čo si môže osobovať a čo nemôže. Perie má všedné, skromné; nemá nijakých skvelých odbleskov ako u afrikánskeho. V chvoste, áno, má niekoľko dlhých pier, čosi i pštrosovskej nádhery na nich; sú i jemné, pekne rozčerené, pekne povievajú na vetríku. Ale farba nie je bieloskvúca; na koncoch a krajoch sa pochlapili, prskli bielou farbou, ale to je predsa len primálo, aby sme mohli prisúdiť, že sú také krásne a cenné ako pravé pštrosie perá. Veľká chyba, že sú nie ani také dlhé; majú ak polovicu, alebo hádam tretinu tej dĺžky, čo pravé pero pštrosa. A šťastie, že sú tie perá krátke; šťastie pre elegantné krásavice; farbu môže dnes ľahko premeniť nielen chameleón, ale i pero pštrosovo: popolavé na biele, alebo práve na čierne. No pero nadflikovať, to vari už nemožno. Keby sa to dalo, páni kušnieri by ich predali vďačne za ozajstné; tak ako z králika urobia vydru, ba až hen kožu tuleňa.

No vzdor tomu vídať tieto perá na klobúkoch tých krásavíc, čo majú v nedeľu popoludní vychádzku, na ktorej ich doprevádza priateľ do biografu. A klobúk im veru nestojí najhoršie.

Biele páperie, ktoré sa skrýva pod všedným kepeňom toho popolavého peria, majstri v Santiagu a Buenos Aires nezahodia do smetí. Postýbajú ho rúčky na šnúrky, urobia z neho to, čo krásavice nosia okolo hrdla v zime, ba i v lete, aby ich teplilo, a vari ešte viac, aby im tvorilo tvári mäkký, biely rámec, čo i lahodí, lebo je mäkký, ľahučký a teplý, i dáva kráse viac dôrazu, ako to súdia také znalkyne. Nuž známe boa, o ktorých sa čítava toľko podarených a nepodarených vtipov.

Pštros, keby mal viac ostrovtipu a menej strachu, mohol by sa skryť na pampe veľmi dobre a veľmi jednoducho, asi tak, ako švábočka v popole, keď je už upečená a kožtičku má vráskovitú. Jeho najskôr vidno, keď beží; ja aspoň vždy som spozoroval iba akýsi pohyb a za pohybom videl pštrosa. Kým sa držal nehybne, nevidel som ho nikdy. Farba mu je ako tráva a ničím sa neodráža od okolia. Prvé sa spozoruje akési hmýrenie. To keď sa zrepetí, začne sa mechriť, iba potom začne už zaberať. Tento nadbytok opatrnosti mu škodí; poľovníci ako ja, nedotkli by sa ho nikdy, i keby im bol pod nosom, nech neskočí a nezačne bežať nič po nič.

Jeho beh je divný. Aby snáď pritiahol lepšie pozornosť, keď beží, nadŕda sa. Krídla drží veľmi nedbalo, neprestajne mu padajú. Možno, pozornosť venuje iba nohám, aby čím skôr bežali, a na krídla i zabúda v taký čas. Krk vystrie ako hus, keď ju čo naháňa, alebo ako kôň pri dostihoch. Zaberať zaberá dobre, to sa mu už musí dať. Najlepší kôň by ho nedohonil: ani azda štvorka toho pána grófa, čo sa skúšal z Ružomberka do Podtúrne s rýchlikom, a hovoria, že vydržal. Vlastne tie kone.

Najskôr by ho ešte dohonil, kto by ho chcel kto naháňať, a ktovie, či by ho i nepretiekol, kto by vysadol na guanaka. Ale dosiaľ sa nikto na to nedal, ani sám Diaz. Nie pre inú príčinu, ako preto, že guanako osedlať ani sa hádam nedá. Nie preto, že by mu sedlo nepristalo, ale preto, že ho nie ľahko dostať na palenku. Chytiť sa on nedá ani lacom.

Ako sme videli, pštros v poli nerád počká cestovateľa. Je náhľadu, že priateľstvo sa najlepšie udržuje na diaľku. V kampe ho majitelia nepovažujú za hosťa vítaného. Žalujú sa naň, že poje mnoho, a im sa zdá výhodnejšie držať o desať oviec viac, než chovať jeho; stroví vraj cele snadno trávy za jedno desať oviec. Bude to iste len hovorenie, sotva mu ju kto kládol kedy za rebrinu, alebo mu hľadel do misy, keď je. Nepredpojatý človek, ktorému pštros nevypása trávu, hľadí i na túto vec z druhého stanoviska, a povie, že pštros je pekný zjav v kampe. Prečo mu krátiť tie dva-tri stohy trávy?

V tom budú i domáce panie súhlasiť, lebo milujú čistotu, že ho škoda kynožiť. Spomenutí majstri, keď už vynaložili na niečo všetko lepšie perie a páperie, nezahodia ani to, čo je podlejšie. Na drevenú rukoväť ho naskladajú, sťaby sa robila hodná, hustá kytica, poskladajú z neho omelo, alebo už ometač na stieranie prachu z lepšieho náradia. Nemusia aspoň behať za kohútmi a trhať im chvosty na také ometače, ako to u nás musia neraz títo majstri robiť.

Prišli sme do údolia, kde na mnohých miestach vyviera voda. Je čistá a dobrá. Naše kone ju tiež neobišli. Okolo tých studní vídať mnoho papierov, triesok, kostí a podobných odhodkov. Trochu poďalej vyhasené pahreby s popolom pridupkaným, ale i kyprým ešte; sú to miesta, kde horievajú vatry. V tomto údolí si karreteri radi vyberajú miesta na nocľah. Statok má tu dobrú vodu a o pašu tiež nemá núdze naokolo. Miesto sa volá Pozos,^[131] studne. My by sme ho volali Studničná; iba by bolo treba nasadiť aspoň vŕb, keď nie už jaseňov a jelší. Tak by tu nevyzeralo tak smutno a podobalo by sa trochu viac Studničnej.

My sme sa nemohli dať na to sadenie vŕb, hoc je miesto veľmi príhodné. Cesta nás čaká, čas rozkazuje. Pampy tu mnoho; čím jej viac prejdeš, viac jej máš pred sebou. Nepoznať, že by sa míňala. Kde by nám sadiť vŕby a brezy! Horšie je, že sa tu pampy chytila akási ctižiadosť. Stúpa a ustavične stúpa dovrchu. Kto nám povie, čo má za lubom, kam sa poberá? Na aké výšavy? Nakazila sa, nebodaj, zlými príkladmi. Pred nami sa dvíha nad ňou reťaz vrchov; posypané sú na vrchhlave sniežikom. Je čistý, nebodaj cele nový, neobnosený. Vystrčili štíty hlavu ponad celú vysokú pampu; vyzerajú zvedave, čo nového po jej jednotvárnych úbočiach a údoliach. Pampa, akiste napaprčená, dvíha sa dohora, že ich azda prevýši a nedá si pozerať, čo sa robí v jej domácnosti. Nikoho neteší, keď mu pozerajú ponad parkan do dvora, alebo práve cez oblok rovno do kuchyne, čo sa tam varí.

Čo moc, to moc, naveľa prestal i ten Šturec. Vyšli sme dohora na akúsi ako roveň a rozhliadli sa na všetky strany. A čo vidíš? Zas len pampu, ako tá, čo bola nižšie, alebo ako tá, čo bola okolo Coyle. Iba že tu vidno vrchy, ktorých tamdolu nebolo, a i výhľad je širší. Bol by ešte širší, keby nebolo tiež od juhu vysokých parkanov a ohrád; podajeden má veru i bielu čapicu. Tam sa postavili ako na stráž, chceli by nám azda nahovoriť, že v tú stranu je krajsveta, svet doskami zabitý.

Kým sme sa my tu rozhliadali naokolo, upratúvali v taligách naše málo-nevelia, lebo ustavičné drgľovanie rozdrndá a poprehadzuje veci z miesta na miesto a všetky haraburdy, čo sú v nich, sťa keď sa mieša zrno na riečici, čo ho cúdi a podsepkáva, aby sa plevy a prázdne klasy zobrali do hŕbočky a nezavadzali medzi zbožím čistým: kým gazda prezeral na koňoch šíry, ponaprával ich, popriťahoval sťa háky a usporiadal, ako svedčí, liace, poobzeral lôniky a podrgľoval kolesá, či sú dúže: nuž kým sme sa my tu ošmietali a trochu pozabudli na ostatný svet, nemohlo ani minúť toľko času. A predsa keď som po tej robote zodvihol hlavu, že pozriem dľa zvyku, čo robí naša spoločnosť, vidím predesený, že našej tropilly nieto. Pred chvíľou iba čo dupala ešte tuho pred nami, cválajúc ako obyčajne, všetky kone do srsti, i kargery s batožinou, ktorá sa na nich hojdala z boka na bok; a teraz ani jej, ani Keka, ba ani Petisa. Sťaby ju zem bola prehltla. A veru nie je ľahko prehltnúť toľké kone a Keka k tomu. Keko je ako húžva nepoddajný a suchý, skoro samá kosť.

Ostatne, nebude tak zle. Počuť jeho pokrikovanie skadiaľsi, ale akosi zďaleka. Kam sa podel, čo sa s ním urobilo?

Pohli sme sa my s prvým vozíkom. Gazda zvolal, obrátiac sa k tým v zadnom vozíku, zodvihnúc ruku i s bičom dohora, hlasom trochu slávnostným, trochu výstražným:

„Pozor, Bachada!“

A už náš vozík bol na rozhraní. Za nami vysoká pampa, ktorou sa trmácame od rána, pred nami — hm, nie síce úplná prázdnina, ale čosi podobného: strmina, i to dosť prudká. I meno miesta, Bachada (píše sa bajada), značí toľko, ako strmina, a či skôr spúštka, skoro by sa mohlo povedať i kiar.

Poznať veru, že je strmina. Koňom opľasli odrazu bruchá, vnútornosti sa vkĺzli dopredku, kamsi na pľúca, slabiny opadli. Vypäli hlavu, čo mohli, začali sa napierať tuho na nohy, menovite predné, aby zhamovali koľko-toľko taligu. Ona by najradšej letela v dolinu, nestarajúc sa, čo by bolo z nej a menovite z nás, čo na nej sedíme.

Je to skoro ako na spúštke. Kláty by sa dali hádam spúšťať, i polená, len im urobiť žľab a zvlášte len by ich tu bolo na spúšťanie. Na vozíky je to už trochu pristrmé, hoci sa cesta prilepila o úbočie, hľadí sa na ňom držať a spúšťať pomalšie. Jej sa tiež hádam vidí, že čo moc, to moc, že samým dnom kiaru bolo by tej strminy primnoho. Ale nám je skoro ešte horšia, táto cesta v úboči i beztoho je už dosť strmá a v úboči sa ešte nakláňa i nabok zdola. Vozba je tu ozaj predsa len krkolomná a nebezpečná.

Nechcel by ju konať na našich koňoch, aké boli, keď sme sa boli pohli na túto cestu. Čo by povedal Oto a Martillo, nech by sa mu bolo prišlo vtedy spúšťať takouto cestou? Dneska je už niečo iného. Kone privykli nám a my koňom, skrotli tiež dokonale robotou a trochu i hladom.

Spúšťame sa my veľmi obozretne a pomaly za tropillou. Tá sa rozosiala po grúni, Petiso hľadá ešte vždy nové cesty. Rád by prejsť, kadiaľ ešte neprešiel ani jeden kôň: vyberá si cestu po najhorších zlomkrkoch.

V jednom kaňadúniku, ktorý sa spúšťa zo strany do tejto pazuchy, čo sme v nej, a má ako polianku na neveľkom šutom kopci, na ktorom by veľmi pristalo postaviť pekný dom, alebo aspoň filagóriu častovať hostí, čo idú dovrchu alebo nadol, na tej polianke vidno jedno tridsať guanakov, ako sa tam popásajú na pokoji. Teraz, pravda, sa dívajú, ale cele pokojne, ký to beťah tam šutruje v dolinu. Či sa ozaj spustíme, či poletíme a zlomíme väzy. Ani sa nepohli, prežviakujúc. Vedia, oplani, dobre, že máme inú starosť ako ísť bežať za nimi.

Trochu nám odľahlo, keď sme zazreli hŕbu domov, prilepených akosi v strmú stráň. Vlastne iba jeden bol dom, ostatok sú kôlne, ciene, akési pajty. I pec ohromná je tuná s kupolou. V prvú chvíľu som myslel, že je to hrob nejakého tureckého svätého. Tieto staviteľské výtvory na tomto mieste, v týchto úzkostiach zdali sa nám Parížom.

Nuž Paríž to nenie ani Londýn, je to hostinec na Bajade.

Vtiahli sme do dvora, nech si odpočinú kone. Čo ako sa chlapili, nohy sa im trochu trasú. I zadržiavanie vyčerpá koňovi sily, nielen ťahanie. My sme sa tiež potúžili po rozčúlení: také spúšťanie veru vzruší tuho. Výhľad je tu nie veľmi rozsiahly, asi ako mal Jozef, keď ho bratia spustili do studne prvej, než urobil obchod na jeho koži s kupci madianskymi.^[132]

Boky a grúne sú holé, dosť rozjarčené. To sa vie, keď prší, voda sa tiež hľadí čím prvej zošutrovať nadol. Zachytáva sa do všetkého, čo nájde v ceste, aby sa nezvaľkala nadol. Všetko kmáše z koreňa, berie si prsť a nosí kamsi nadol, do čertovej matere. Pôda je tu pekná, červená hlina, ako ukazuje i monumentálna pec; tú tiež boli z nej ulepili.

Zotavení sme sa pobrali ďalej, i natešení, že sme prešli, chvalabohu, tú tak vychýrenú Bajadu. Akosi nám presadlo i v hrdle, i radosť sa kdesi podela, keď sme prešli asi strelenie od hostinca. Bola tu zase strmina ako tamhore, ibaže tu je trochu onakvejšia. Ceste tuná zišlo už na um, že nezaškodí i skrútiť sa z času na čas. A práve kde je najstrmšie, začne robiť peknú zákrutu. Ktovie, načo si vybrala práve toto pekné miesto na taký fígeľ. Kde je zákruta najhoršia, tam je zasadený masívny kríž z tesaného kameňa.

„Hrob Turka,“ upozorňuje ma gazda.

„A čo to za Turek?“

„Viezol sa tiež tadiaľto, a zabil sa, prirodzene.“

„Pekné miesto,“ uznal som ja.

Bolo tu miesto ozaj vhodné a i chvíľa príhodná upozorniť pocestného, aby snáď nezabudol, že je smrteľná nádoba. „Len čo tu hľadal Turek? A ešte si dá vsadiť na hrob taký veľký kríž! Má doma také krásne kraje, čo hľadal v ďalekej Patagónii? Tam doma iste bude mať ešte krajšie cesty, než táto tu, ak sa chcel zabiť, tam to mal pri ruke,“ riekol som ja.

„Kupec,“ odpovedá gazda krátko a rýchle. Nie je tu veru čas a miesto zanášať sa veľa prírodnými krásami Turecka. Máš dosť starostí, aby si zhamoval vozík, aby si ho skeroval čím krajšie. Prichodí mu práve tu opísať peknú zákrutu. Ak to nevypadne ako svedčí, zletíme dolu grúňom ako ten úbohý Turek, čo sa tu zabil, a ktorý, ak by sme išli veciam na koreň, bol práve taký Turco, ako sme my, Slaviani, čo sme sa vysťahovali z Rakúsko-Uhorska do Patagónie, Austriaco.^[133] Sú to olejkári, podomoví obchodníci, pravda, nie z Blatnice ani Slovian, ale zo Sýrie a ešte viac z Libanu. I ich je dosť rozosiatych po Južnej Amerike. Ľud čestný, striezlivý, sporivý a obchodník veľmi súci. Najviac sú maroniti, len kde-tu sa nájde i muzulman.

I túto peknú zákrutu sme prešli, chvalabohu, šťastne. Spúšťame sa strminou ešte vždy, to je pravda, ale je aspoň vystretá.

I výhľad sa tu začal čosi šíriť. Grúne poodstúpili a nehromžia nám už tak nad hlavou. Počala nám i pampa odchyľovať dvere, čo nám prvej bola pričapila pred samým nosom, nechajúc nás ako stratených pred svojím domom. Cez tú špáru vidíme tamdolu pampu sťa ohromnú plochu strniska.

No nieto kedy venovať sa veľa pozorovaniu. Zasa strmina, nie dlhá síce, ale pekne založená. Má tiež zákrutu, ale tá je pri spodku ako na prídavok. Ťažko povedať, ktorá zo všetkých týchto strmín by bola najkrajšia. Každá má čosi zvláštneho, nového a veru i napínavého. Tí na zadnom vozíku neraz zhíkli, keď ich už či drglo, už či taliga ostala priveľmi nachýlená.

Prešli sme i to. Pred nami zase len naša stará známa: pampa. Čestná, otvorená, s vŕškami a údoliami, tichá a krotko zvlnená. I to iba neveľmi, snáď aby cesta po nej nevyzerala prijednotvárna, keby bola cele rovná. Cesta sa spúšťa ešte vždy nadol a nadol, ale pozvoľne, hoc padá neprestajne. Kam to zas ide? Do akých nížin?

Robíme si v hlave výpočty, aby sme si urobili súvahu tejto cesty: či sme sa pozdvihli a či sme upadli. Výsledok vychodí podivný.

Nám sa povodilo ako tým obchodníkom, čo sa neradi trápia malým predajom na funty a rífy, ale idú hneď na centy a vagóny. Ich obchodná dráha je veľmi premenlivá: vystupovanie na dráhe úspechu, zasa klesanie; zárobok a znovu strata. My sme tiež boli vyšli dosť vysoko, až k vrchom odetým horičkou, práve v druhý sviatok vianočný ráno. V ten istý deň koleso sa zvrtlo, my sme utkveli navečer v nížinách Coyle. Utratili sme v ten deň všetko povýšenie, čo sme za tri dni nadobudli, a to tuhou prácou.

Z tých nížin sme začali zas vystupovať stále a pomaly, ale i prudko niekde. Nuž ako keď obchodník prikladá pomaly babku k babce, dakedy i väčšiu sumičku odrazu. Dnes na poludnie sa nám zdalo, že sa ideme vyrovnať vo výške tým štítom s bielymi čapicami, čo sa na nás pozerali spoza kopcov. A tu razom Bajada, krkolomná spúštka. Mohol by dolu ňou zvážať kláty, naložené iba na prvé kolesá, vlečúc ich po zemi. I seno by sa dalo váľať z tej výšky, zviazané v batohoch, ako na Vaskovcoch alebo na Rovniach. Snáď hodina, alebo máločo viac, a utratili sme celú výšku, čo sme zhonobili horko-ťažko temer za dva dni. A ešte sa vždy spúšťame kamsi.

Vidíme tú reťaz, čo sme ju boli videli zhora. Pozerá tu trochu inakšie na nás. Je vysoko, vysoko nad pampou, sťa stráž; reťaz mohutná, hustá, solídne skutá. Jeden vrch pri druhom s bielymi čapicami, jeden vyšší od druhého, ale nie o veľmi mnoho.

No veľké divadlo trvá len chvíľu, kým sú vozíky na kopci. Vozík zíde nadol a reťaz vrchov padne kamsi, sťaby ju boli zastrčili pod scénu. Hádam za pokutu, že sa všetečne vystrčila.

Z ľavej strany nás sprevádza verne to bralo, ktorým sme sa len toť zošutrovali. Ide ani múr. Na miestach skoro kolmý, inde trochu úložitý, ale všade rozjarčený. Kde-tu vidno jarok širší; dalo by sa snáď hore ním vyjsť z tejto nížiny, už či pešky alebo koňmo, ta na vysokú pampu, možno práve ta, kde sme sa len pred chvíľou boli rozhliadali. Druhej Bajady už tu nedalo by sa založiť. Iba na jednom mieste vidno čosi, čo sa jej podobá, takej pazuche. Hore ňou dala by sa hádam vyredikať karreta, ale o mnoho zápinkoch. Jeden pár volov, ba ani dva by ju nevytiahli.

Bajada ostane teda predbežne iba jedna, ale bude chýrna naďaleko, hoc nie po dobrom. Smrť úbohého Turka dala jej veľmi zlý chýr. Náš gazda tiež bol zastal, prvej než sme sa mali začať spúšťať dolu ňou. Poprezeral dobre všetok riad, popriťahoval sťaháky, prezrel uzdy a liace, aby sa čo nepotrhalo. Nech sa tu roztrhne čo-to, kone sa zduria, povoz by sa pustil sťa lavína do priepasti.

Bralo nemá tej výšky, čo Šturec, ale je vyššie od Brestovej. Lenže je nie tak uľahnuté, je cele strmé a zjarčené. Cestu hore ním nevymerali inžinieri. Vychodili ju jazdci na koňoch, pozdejšie trpezlivé voly s predpotopnými karretami. Nieto serpentín a druhých takých okolkov, ide sa cestou najkratšou, smele a odhodlane. Výška brala činí i tak vždy okolo sedemsto metrov.

Hneď z príchodu na pampu prišlo nám prejsť potok. Teraz je vlastne len jarok, ale v odmäk bude prudký zurvalec. Naváľal skál a balvanov; vyzdobil nimi svoje koryto ako mohol lepšie, práve na mieste, kde je brod. Naše taligy skákali a klátili sa po tej dlažbe sťa opité. Dosiaľ neviem, ako vyšli v celosti na druhú stranu.

Pampa je tu chudobná, suchopárna akosi; tráva i riedka i mľandravá sťa v Coyle, prv než sme prišli na vegu. Mamička zem i tu je bez hábikov, miestami i bez mäsa. Vozík neraz zadrgľuje si do milej vôle po štrku a skálí.

Okolo štvrtej sme došli na miesta väčšej hojnosti. Chlpy trávy sú bujnejšie a mocné, vystávajú dosť hodne zo zeme. Vynímajú sa zďaleka sťa na viniciach kopence. Podobu s vinicami zvyšujú fľaky a rozsiahlosti, pokryté čiernymi kriakmi.

Na týchto miestach Elektrika počala zas vyvádzať svoje zvraty a obraty. Zastane, keď príde pod vŕštek, zasekne sa odrazu a nechce popchnúť. Keko nás musí vytrhnúť z biedy v také časy. Priletí k nej, dá sa popri nej do cvalu. Ona sa zas vzchopí a dá si povedať, povzbudená takým príkladom.

Dostali sme sa i na návršie, bárs nás stálo trochu práce. Odtiaľ nám je už ľahšie, ide sa už len v dolinu. Keď sme už boli zišli dolu jedným takým briežkom, skoro samý spodok sa mu prehĺbil veľmi tuho. Urobila sa strmina, nie veľká, ale prudká, na nej zas bola zákruta na najhoršom mieste, kde trčí skálie zo zeme. Bol to kúsok veľmi zlý. Zdal sa nám ešte horším, že sme o ňom netušili, kým sme naň neprišli. Zaslúži, aby sme mu dali meno Bajada II. Tu bolo, hoc je kúsok malý, veľmi moc výkrikov zo zadného vozíka. Elektrika, hoc bolo v dolinu, práve na tomto najhoršom mieste sa zase zaťala. Ba začala sa zvŕtať a krútiť. Už sme sa zľakli, že pôjdeme dolu brehom so všetkým činom. No mali sme šťastie; naveľa sme sa spustili i týmto briežkom a vošli hneď z neho do akéhosi potoka.

Zovie sa Calafate^[134] a je, na naše šťastie, žabe po brucho. Z potoka je briežok neveľký, ani nie strmý. Elektrika sa tu zaťala, hádže prudko hlavou, že nie a nie. Tu už mal robotu i Kekov tatarec. A to už cele oprávnene; jej vzpieranie bol vrtoch, nie ustatosť alebo vysilenie.

Zadný vozík vyšiel pred nami z potoka veľmi pekne a bez prekážky. Tí, čo boli v ňom, sa tešili, že nám mohli dať frčku a nás zanechať v potoku. Príklad prvého vozíka a čosi i Kekov tatarec narovnal Elektrike rozum; potiahla, a my vyšli za vozíkom, čo nás bol predbehol, tiež na pažiť.

A škoda Elektriky, že nás tu išla znechucovať na taký spôsob. Keby nebola mala muchy v hlave, bola by zbadala, že sú hneď za potokom domy, že sa tam povážia jej sťažnosti, alebo už tie vrtochy, čo ju zas nadišli. Veď sme sami uznávali, že sa dnes dosť naťahala cestou veľmi planou i príkrou i tvrdou, skalnatou i štrkovitou, k tomu sme prešli dva potoky: jeden samá skala a balvan, druhý s tou nebezpečnou spúštkou a skálím k tomu. Nie div, že ju všetko omrzelo, veď omrzelo i nás, hoci sme iba sedeli a znášali drgľovanie. Ale zato nebolo jej treba, aby sa vŕšila na nás, aby sa zatínala práve, keď sme boli v najhoršom, a potom ešte v potoku, na pol strelenia od domov, odkiaľ ľudia vyšli sa dívať, čo sa nám robí. Nuž zahanbila nás trochu, zahanbila pred nimi.

Domy za potokom sú nič iného ako budovy hostinca. Zovie sa, ako i potok, Calafate. Dožičila nám ho Prozreteľnosť, ako všetky, čo sme v nich boli dosiaľ, ale tento sa nám zišiel ešte väčšmi než tie druhé. Vypriahli sme veľmi ochotne naše kone, i pomýlenú Elektriku. Paša v potreri ani tu nenie hojná. Mnoho kostošov, málo objedze.

Prechodí i tadiaľto mnoho sveta: toľké kone by vypásli i celý podnik, nieto neveľký potrer hostinca.

Nebola ešte noc, ba ani sa nevečerilo, ale nám prichodilo len ostať, viac z prinútenosti ako z dobrej vôle. Do našich koní už by sa sotva dali zložiť dva záprahy ako-tak súce. Už sme ich popremieňali všetky, priahali i také, čo neboli nikdy pod chomútom. Dnes, ako vidno, vyčerpaná je pohotovosť. Sú vysilené, tak sa zdá, ešte viac hladné než ustaté: veď odkedy vyšli z domu, sú na chudej paši. Treba prenocovať. Ak sa nenapasú, aspoň si oddýchnu: zajtra snáď zas budú ochotnejšie do roboty.

Boli sme i radi, že sme naostatok v hostinci Calafate. Meno to je veľmi známe i na iných stranách. Všade cestou nám ho spomínali. Hostinec je vychytený čosi i pre pohodlie, ale najviac azda pre kuchyňu. Tá má veľmi dobré meno naširoko-ďaleko. Nie žeby bola snáď veľkých rozmerov, veľmi výstavná, opatrená mnohými spravami a náradím, ale výlučne pre dobrú chuť a znamenitosť svojich výrobkov.

Majiteľ je Francúz, vie mnohé tajomstvá kuchárskeho umenia, je nielen zasvätenec, ale i vyhotoviteľ tých tajomstiev. Keď počne škvariť jeho rajnica, iste ti potečú sliny, ak si len nie opovrhovateľ dobrej kuchyne a vieš ju oceniť približne. Okrem toho sú v samom dome, alebo kdesi inde akési kúty; z nich sa ukáže z času na čas zaprášená fľaška nie pekného zovňajšku. Ale táto zanedbaná fľaša vždy obsahuje niečo dobrého. Predstaví sa iba priateľom, vediac, že jej prepáčia nedbalosť a nedostatok spoločenských ohľadov.

My sme tu síce prvý raz, aspoň väčšina z nás, predsa sa ukázala i tá fľaša, sťa pri nejakej slávnosti. Hostili nás tu i hojne, i veľmi dobre.

Hostinský bol človek v každom ohľade významný. Rozumel sa do ktorejkoľvek roboty v kampe a okolo statku. Pracoval dlho ako obyčajný robotník. Neštítil sa a nebál nijakej roboty, ani práce v svojom vlastnom hostinci. Hosť v jeho dome cítil sa mimovoľne ako doma; kto bol raz uňho, iste sa radoval, ak sa mohol navrátiť zase, a sotva ho obišiel. Môže sa povedať, a s dobrým svedomím, že to bol najchýrnejší hostinec v celom okolí. Bol strediskom toho okolia, vlastne sídlom a hlavným mestom jeho, ak nie práve i srdcom. Tam si sa mohol dozvedieť určite a dopodrobna, čo sa v ktorom podniku deje, aká je práve robota v prúde a ako sa jej vodí, či dobre, alebo kde zadrháva. Po večeri, pri čiernej káve a dobrých cigaretách, ktorých sa nachodil vždy bohatý výber, dozvedeli sme sa i my všetky noviny, čo a ako stoja veci, čo sa kde robí a ako sa robí: tak dôkladne, akoby sme boli vypočuli doklad pána správcu samého alebo kapataca, jeho pravej ruky a prvého medzi prvými, ktorý na podniku má mnoho starosti na svojej úbohej hlave.

Treba vyzdvihnúť, že také noviny sa týkali iba vecí, čo sú spojené s robotami, všeobecným ruchom po podnikoch. Ak bolo čo osobného, alebo pod pokrývkou a nepatrilo k veci, tu sa nikdy nepojednávalo. Majiteľ tohoto obchodu pestoval v krásnej pridomovej záhrade veľmi dobrý šalát, krehký a bujný, že sa lámal sťa sklo pod zubmi, hrášok, kaleráb, zeler a perašín; na dobrom úslní i paradajky a artičoky, veľmi bujné a chutné; bol istý, že by sa vydarili i špargle, ba i šampióny: ale zato vôbec nepestoval ten kvet, ktorý má veľmi pestré farby takto naoko, ale je jedovatý sťa durman a smrdí naďaleko, horšie než kvet blenu — nepestoval, jedným slovom, klebety.

Nebolo nič ľahšieho, ako sa dozvedieť tuná, koľko sa kde odtislo roboty, čo sa kde zhamovalo alebo zadrhlo, a aké sa dali kroky, aby sa stroj zase pohol a krútil v poriadku. Hosť sa razom vyznal, čo ho kde čaká, mohol si urobiť rozvrh, čo prichodí urobiť, aby mu vyšlo dobre, čo má pred sebou. Každý hosť cítil sa tu ako doma; našiel rady a úpravy: hneď sa mu spalo lepšie než po iných hostincoch.

Hostinec takto zvonku nevyzerá skvelý. Záleží z viacej budov, všetko prízemných, vystavených z hliny. Hliny znamenitej tu na všetky strany hojnosť. Vykope sa z ložiska, rozmočí a vymiesi. Tú robotu robí tropilla, preháňaná dookola po hlinenom ceste. Keď je rozmiesená ako svedčí, urobia sa tehly, alebo už váľky. Tie sa vysušia na slnci, a už môžeš stavať dom z kvádrov, pravda, hlinených. Miesto vakovky užíva sa zas len hlinená kaša. Keď je zrub hotový, o krov nieto starosti. Preložia sa rohy trochu šikmo, tak že má voda odkvap iba na jednu stranu, obyčajne za dom. Na rohy popribíjaš laty, i to kde-tu; na laty pribiješ plochy zinku, ktoré už tu nerastú, ale sa dovezú z prístavu. Krov vypadne trochu naplocho, voda steká iba na jednu stranu; nieto ani ústrešia, ale to nevadí, máš krov predsa len nad hlavou a bez veľkých nákladov. Čo aký je, milo ti bude počúvať, keď po ňom bubnuje dážď a nekvapká ti rovno na posteľ.

Stavať z druhého materiálu nebolo by tiež od veci, mohlo by sa snadno, ale by vypadlo čosi drahšie. Dosky, laty, zinok, klince, všetko to a iné potreby stoja tu veľké peniaze. Musia sa dovážať za drahý groš až zo samého prístavu.

V jednej z budov je vlastný hostinec: kuchyňa, jedáleň, komory a i obchod. Ten ani tu nechybuje, ako ani v druhých hostincoch. V hlavnej budove kdesi nachodí sa i cela pána hostinského, kam sa on uchyľuje na nočný odpočinok.

V druhých budovách sú všetko hosťovské izby. Izby majú všetko, čo je potrebné a nevyhnutné. Vylepené sú papierom zdnuka. Je v nich nielen pohodlie, ale i čistota. Vody je dosť v potoku. Ostatne nevolá sa potok, ale „rio“ — rieka. Je to už trochu priveľa to meno, ako sme dnes mohli pozorovať. Také označenie približuje sa pravde v jar, keď sa zduje a počne sa vylievať. No nenie nikdy taký prudký ako jeho druh — rio Bothel, ten, čo bol hneď pri Bajade. Nešutruje na svoj brod toľké balvany a skálie. Rio Calafate tiež si dovolí žart, ale pod spôsobom; balvany a skálie necháva horevyššie.

Ráno sme museli všetko znovu usporadovať. Kone, čo sme najviac užívali dosiaľ, už sme nemohli priahať. Do nášho vozíka vzali sme dva škoricové. Na nich sa dosiaľ len jazdievalo; neboli nikdy pod chomútom. Dali sa zapriahnuť cele vďačne. Ani ten medzi ojcami sa neprekvapil a nerobil prekážok. A je priviazaný zo všetkých strán sťa väzeň alebo otrok. Na ojcia z oboch strán remencami, spredku sťahákmi, ku kamarátovi jednou liacou a druhou ho môže poťahovať pohonič na protivnú stranu. Pobočkami je ťahaný odzadu a priviazaný na bilnicu. Šíry vysielajú výbežok dolu chrbtom, na výbežku tom je sľučka, cez ktorú sa prevlieka chvost, aby šíry boli istejšie. Odzadku zas má remene, čo šúchajú po stehnách, menovite keď sa ide v dolinu. Tie vlastne zdržiavajú vozík dolu vrchom, na nich je celá jeho ťarcha. Široký remeň, čo ide krížom po prsiach, tiež šuchá a omína, keď treba ťahať dovrchu. Ak sa užívajú chomúty, služobnosť je väčšia ešte: šija musí vojsť do kruhu, ktorý omína a prekáža v pohyboch. Kruh ten, hoc je vyložený poduškami, predsa omína na prsiach a po vrchných kĺboch predných nôh. Sem patria i pobrušníky; o ne sa musia dobre priviazať ojcia, aby nevyleteli dohora sťa ďalekohľad hvezdárov, ukazujúc k hviezdam. Keby sa to stalo, nás cestovateľov by vyhodilo nazad z taligy, ale najprv by sme sa prekopŕcli.

To remenie všetko dovedna šúcha a otiera sa o kožu. Sprvu iba šteklí, pozdejšie začne drať srsť a i kožu. Na takých miestach ostane holá, akoby ju bol oholil. Ak robota potrvá dlhšie, môžu sa urobiť i odreniny a rany.

Jeho kamarát na folge je slobodnejší. On pomáha iba pri ťahaní a beží pri tom, čo je v ojciach, i kvôli kamarátstvu.

I druhý vozík dostal takú novú silu, i vzdor výkrikom a odhrýzaniu cestovateľov. Zato majú v ojciach Čuza, osvedčenú silu, ktorý vzdor starobe je cele dobrý a nebadať na ňom ustatosti, ako na ohromnom Otovi alebo zjašenom Martillovi. Čuzo je robotník rozumný a gazdovlivý. Vedel sporiť sily, kde ich nebolo treba mrhať; nepredieral sa, aby mu ich ostalo, keď príde popchnúť a vytrhnúť celú výpravu z núdze a rozpakov.

Pohli sme sa ešte ta veselo, vyprevadení samým pánom domu a všetkými psami, ktorých je celý kŕdeľ. Revú od oduševnenia, hádžu sa na vozíky a pod kolesá, skáču koňom po samý pysk, kým pán domu ich neokríkne a nerozpráši.

Cesta z Calafate je pekná, a neviem, či nepatrí k najkrajším, čo sme prešli dosiaľ v tomto vandrovaní. A môže byť i klam; lebo sa ľahko zabúda na to, čo sa prežilo; pridáva sa ceny tomu, čo zažívame. Nazdávame sa, že je najkrajšie alebo najhoršie to, čo zažívame, a prevyšuje dôležitosťou všetko, čo sme kedy zažili. Pri zažívaní a triedení takýchto dojmov rozhoduje i nálada: ako sa cítime, či sme dobre spali a nestali na ľavú nohu z postele; alebo či nám káva bola dobrá a cigarka voňavá.

Je cesta ešte ta valovitým krajom, kde nieto nikde nič príkreho, iba ploché vŕšky a široké údolia. Bralo nám je naľavo sťa ohromný múr, a nestará sa nám do cesty. Nepatrný rio Calafate, čo aký slabý na pohľad, rozčesol ho a urobil doň hroznú trhlinu, kde bolo najvyššie a najmasívnejšie, až dohora, do vysokej pampy. Nevedieť, ako mohol vyviesť čo takého. Tou ohromnou trhlinou, ktorú by nezaplnilo päť Dunajov, tečie si on skromne v dolinu maličký a nepatrný, skackajúc po skálí, vyhýbajúc sa ohromným balvanom, čo sa mu vyvaľujú v koryte, až sa spustí k hostincu, vlastne k brodu.

Odtiaľ ide napred, ako mu to ukazuje mapa; zostavili ju učení inžinieri, a on ju poslúcha a drží sa jej čestne, kým nepoodíde trochu od hostinca. No sotva sa stratil spod ferule inžinierov, dal sa na roztopaš a vyvádza všakové žarty. Prišiel na prekrásnu lúčinu, tučnú a zelenú sťa smaragd, a tu sa už začal krútiť sem a tam, hľadá výhovorky a výkrutky, odhrýza sa z nej vypratať. Neraz už zďaleka zase sa vráti, dlhou zákrutou, čajsi ta, kde bol prvej. Delí sa na jarčeky a zase sa s nimi sníma. To sú všetko vykrúcania, aby ho nevypila ešte veľká voda. Ale daromné vykrúcanie a odkladanie: pozde, milý drozde! Rio Calafate, či chceš, či nechceš, prídeš ty predsa len k veľkej vode, tá ťa preglgne dúškom, lebo ty si malý a ona je veľká.

A my sme tiež prišli k veľkej vode.

Máme ju konečne pred očima. Len čo sme sa spustili dolu Bajadou (čítaj bacháda, spúštka), šípili sme, že je tu kdesi. Cítili sme ju, vyzerali na všetky strany. Pozdravila nás svojím dychom vlažným, keď vetrík od nej potiahol: ale očima vidieť sme jej nevideli. I ona si pohrávala s nami. Už-už že ju zočíš, a ona sa schová. Pokládla kopce okolo seba, nie veľké, ale stačia, aby ostala za nimi skrytá.

A čo robí, nerobí múdre. Nemala by sa ukrývať. Je krásna, čistá, priezračná ako krištáľ. Jagá sa na slnci sťa pekné, dobre vyhladené zrkadlo.

Naša cesta sa jej zblížila, vedie temer samým nábrežím. Pod cestou lúčka zelená, cez ňu presakuje voda čistej studničky, čo je pod samou cestou. A na lúke rákoš! Kŕdle kajken pasú sa, vykriknúc tu i tu, alebo sa schytia na krídla so škrekom. Kačice kváču; ako sa blížime, tak čľupkajú do vody, potrasúc rozčúlene chvostom, akoby vykázali boli veľkú robotu. A už veslujú po veľkej vode, dvíhajúc a zhýbajúc hlavu, máčajúc do vody tľapkavý zobák, klepajúc ním vo vode naprázdno, sťa keď práčky tľapkajú a narážajú si piestmi. Podajedna sa neokúňa zakrepčať, vystrčiac chvost do neba a hneď pri ňom svoje lopaty a či nohy otrčené, a kutá čosi v hlbinách.

Dva pštrosy, čo sa prišli napiť, alebo hádam poklebetiť, zmechrili sa, a už trielia hore úbočím, podberajúc krídla, sťaby ich mali stratiť. Zdá sa, nemajú sa tam na bokoch o čo pridŕžať. Dlhý krk natiahli, zobák vystrčili napred, ani čo by chceli čo preboriť ním.

Labute sa držia cele po strane od tejto hávede; nestoja o takú kríkajúcu spoločnosť. Pokračujú v svojej pokojnej plavbe po zálive, akoby sa nič nebolo stalo. Biele sú sťa sneh na Cordillere; iba hlava, ktorou uhybujú, akoby ich čosi hnevalo, je čierna ako žúžoľ, čierny i kúsok dlhého krku. Záliv sa belie ich veľkým kŕdľom.

Flamengy, tiež také biele, sú hodne obďaleč, blízko samého brehu, ale z tamtej strany zálivu; sú cele oddelené. Stoja na vysokej nohe sťa bocian, iné plávajú, dlhý krk zahnutý tuho na S. Náš príchod ich neteší a ani ich nezaujíma. Poradili sa medzi sebou nakrátko i zodvihli sa na krídla bielym oblakom. Ukazujú pod krídlami svoju najväčšiu ozdobu a pýchu: purpur, ktorý sa nežne odráža od bielej, čistej odedze.

Voda je ozaj veľká. Z tamtej strany sa do nej nazerajú vrchy a bralá, práve také ako toto, čo nám je naľavo. Nad ňou sa pnie čisté, belasé nebo, po ktorom pláva tu i tu biely oblak s obrubou trochu temnejšou.

A skryla sa nám krásavica! Zahli sme do údolia cestou, ktorá je mäkká, a vozíky sa uvážajú v hlbokom, sypkom piesku, akoby ho bol preosial. Napravo nám je úboč, hore ktorou sa berie naša cesta dovrchu, i skrúca sa okolo kopca. Cesta je nachýlená a taligy tiež sa nahýnajú tuho nadol. Na šťastie tu nieto skália. Malá skalka by nás prevrhla a zhodila dolu do jarku; na tomto nedobrom mieste často čuť spoza nás výkriky a híkanie.

Po týchto údoliach i úbočiach, počnúc od Calafate, vidno bujné kriaky s malým lístím, obsypané ovocím ako naše trnky, snáď niečo menším. Bobuľky tie počínajú práve brnieť. Volá sa tento kriak kalafat, calafate,^[135] a vedomci v tej vede, čo je botanika, nazvali ho, ako som sa dozvedel, Berberis buxifolia.

Berberis je tuším jediné ovocie, čo sa darí v Patagónii, i to nie v celej, ale iba tu v južnej, nielen sa darí, ale je zaľúbené do nej a tak sa túli k svojej vlasti, že inde ani nechce sa ukázať. V severnej Patagónii, kde je druhého ovocia, koľko chceš, kalafatov nieto. Možno, že ich nikto ani nezval, ani nepresádzal. Vo veľkých mestách ich tiež nevidno, možno nestoja tam veľmi o ne, možno že toto ovocie chce sa pridŕžať už iba Patagónie, i to najjužnejšej. Druhé ovocie ju zohrdilo, nerado sa prijíma, a ak sa i prijme, ostane smutné akési, nechce rásť a dariť sa, ovocia nedáva, iba ak nepodarené kyslé plánky. Berberis sama si tu hovie a dvorí; chlúbi sa svojou zaznávanou vlasťou, ostávajúc verná svojej milej kerencii.

Bobule tie sú čierne ako trnky, ale kalafat je sladký a nesťahuje úst ako trnka. Počernejú od neho pery a ústa, i zuby, ako keď sa jedia naše hafury. Kalafat je asi sladký ako hafura, i sladší čosi. Škoda, že je samé zrnko a má menej šťavy; keď ho ješ, škrípe ti pod zubmi.

Je tu rozšírený predsudok a či vlastne povera, že kto rád kalafaty, kto si ich obľúbi, z Patagónie sa už nikdy neoslobodí. Mnoho ľudí sa ich stráni len pre túto príčinu. Každý by sa rád vyslobodiť čím prvej z Patagónie a ísť odkiaľ prišiel. Je Patagónia i pekná, veľká, štedrá a bohatá, iba sa jej vytýka, ako každej veci, že má svoje chyby, že vraj je prijednotvárna a pustá, trochu tiež smutná, kým ostatný svet je tak krásny, veselý, pestrý a zaujímavý, že má podnebie, ktorému by sa zišla poprávka. V zime veľké dažde, v lete zase vetry. Niet stromovia; preto že je vraj v nej smutno. Ovocie sa nerodí a dovezené stratí prirodzenú chuť po skladiskách obchodov a menovite lodí, kým sa dostane na tieto strany. Iní sa žalujú zas, že je život síce tichý a pokojný, ale zas jednotvárny. V kampe bľačanie oviec; po mestách a osadách život činný, posvätený obchodu a zveľadku a či vlastne bohatnutiu: nemá sa ako rozlievať na iné polia. Veda, umenie že sa akosi nechcú prijať v jej pôde. Kto sa neoddáva obchodu a vôbec činnosti na obchodnom poli, že vraj ostáva ako vysotený z prúdu, sťa tie konáre, čo rozvodnená rieka vlečie, no odrazu, keď ich zunuje vliecť, vyhodí ich ta kdesi na breh, kde sa už o ne neozrie a nechá ich tam, nech ležia, schnú a bútľavejú.

Nuž mnoho všakových žalôb. Ľudia by vôbec nedbali chodiť z miesta na miesto, veď sa trochu ponášajú na sťahovavé vtáctvo; premieňali by obydlie podľa čiastok roku, podľa módy, podľa ducha času; bez akejkoľvek príčiny, len aby bolo premeny. I tí teda, čo bývali niekoľko rokov v Patagónii, túžia sa z nej vymotať a obzrieť sa trochu i v druhom svete.

Veď i všemohúca móda, keď príde na prah Patagónie, musí sa začať jednať a robiť ústupky. Vzdušné šaty, efektné a elegantné, musia sa povaľovať v skriniach, keď prší, keď duje patagónec, alebo štípu mrazy. Nie div, že sa žiada ísť niekam, kde sa budú môcť vyslobodiť z úkrytov a ukázať na obdiv ľudí.

Také plány a rozkladania neraz zlyhajú, vypadnú sa zle a vinu nesie nevinný kalafat, že vraj on zapríčinil, že sa obchody zhatili a plodiny kraja padli z ceny.

Cesta sa nám míňa dosť dobre. Bralá zľava poodstúpili trochu, vtisli sa viac do vysokej pampy; koľko z nej uštipli, toľko viac ušlo sa nám jej tu, o koľko sa nám pole rozšírilo. Pampa sa zvlnila trochu, ale nie veľmi; kopce, pekné úboče a široké údolia, v ktorých sú jarky hlboko vyjedené, teraz suché. Vidíš na ich brehoch prierez zeme; všetko zem dobrá, ktorá by sa ľahko obrábala; je mäkká a piesočnatá. Neraz i vozíky prídu na miesta, kde umĺkne cele ich klepotanie; kolesá brodia sa na tých miestach, uvážajú sa v hlbokom piesku.

Tam niečo ďalej doliny sa rozšírili, zem sa temer vyrovnala. Leží pred nami kraj otvorený, sťaby bol rovina. Bolo by ho ľahko prezrieť, ako na dlani, ale tu stojí osamelý kopec, vlastne bralo z akéhosi divného kameňa, čo sa drobí na piesok. To bralo nám zaberá výhľad na veľký kus kraja zo strany južnej. Toto bralo, čo sa vtislo sem tak neočakávane sťa nejaký votrelec, má divné meno: Cerro Comissión, vrch komisie. Akú má tu komisiu, či poverenie, alebo úlohu, ako ju konal a kedy, bolo by ťažko povedať, ba nedá sa ani hádať a domýšľať. Bude to meno akosi tiež náhodilé.

Polia pod týmto vrchom nie sú ako vinice, skôr ako oráčiny, podelené na tably a lány, zasiate zbožím, možno ovsíkom, ktorý sa už dávno vysypal a dobre sa žltne, hotový pod kosu. Medzi tablami a lánmi sú medze, zarastené krovím. Po medziach by sa mohli popásať kravy, keby ich mal kto dozerať, aby nevošli do siatín. Ale chlapci musia chodiť do školy a nesmú chodiť za kravami. Takto medze ostanú nevypasené, čo tiež neškodí; prídu trávnice s kosákmi, povykášajú ich pri rosičke a trávu odnesú…

No to sú márne reči. Nieto ani lánov, ani tabiel; čo sú medze, to je kriak kalafatový, ktorý sa tu rozšíril a ide v priamych čiarach akosi, rozrastajúc sa a napodobňujúc medze. Neprídu sem spevavé trávnice vykášať trávu zavčas rána. Prídu iba ovečky; tie budú tu bľačať.

Oddá sa navštíviť Cerro Comissión, nie síce pre tie polia, ktoré sa podobajú siatinám, ani pre jeho znamenitosť a divné meno, čo nosí, ale pre niečo iného.

Spod tohoto osamelého brala ukazuje sa ti prvý raz určite a jasne, odkedy si sa spustil Bajadou, že si od nej iba naskok. Stadiaľto ju už vidíš; pravda, nie celú, ale jeden kút z nej. No i ten, cele malý kút, pohľad veľmi ohraničený, postačí ti, aby si si odniesol stadiaľto dojem, ktorý sa ti už nikdy nevytratí.

Blyští sa zas kúsok plesa pod tým kútom; neveľký kus, iba toľký, čo sa rozkladá na úpätí štítov. Sú vrchy pokryté len na temeni, iné i na prsiach a pleciach skvelým bielym odením. Pod pásmom ľadu a večného snehu sú hory, nie svrčinové čierne, ale predsa hory, husté a bujnozelené.

Do toho kúta sa môže nakuknúť iba náhodou cez špáru, čo ostala medzi vrchmi. Tak sa zdá, Cordillera sa rada kryje, nerada sa vystatuje. Drží pred sebou stráž vrchov, čo ju zacláňajú a kryjú pred zvedavým okom. No tu sa akosi oklamali tí strážci: nechali medzi sebou špáru. Ňou sa vkráda pleso ta kdesi dnu, do lona prahôr a velikánov, rozlieva sa medzi nimi, čľapotajúc a pohrávajúc si na ich podnoží, alebo šľahajúc im nohy i vyše členkov prudkým vlnobitím, keď sa naduje a rozbúri.

Tá brána tesná, ale pootvorená, ktorou stadiaľto pozeráme do toho malého dvora a či pitvora Cordillery, zovie sa Hell gate, pekelná brána. Tak ju nazvali podistým tí, čo ju prešli prvý raz na člnkoch; názov je nie dobrý. Pekelná brána nemala by byť veľmi tesná; skôr široká a pohodlná, aby v nej nebolo stisku, keď vchodia dnu tí, čo majú vchod objednaný. Možno nazvali ju pekelnou, že je hrozná, divá, že v nej dujú vetry. Možno i preto, že ten dvor, do ktorého vedie, má svoju krásu, ale divú, trochu azda pekelnú.

Hoc nám je tu pod Cerro Comissión deň pekný a milý, nebo jasné, slnce teplé a horúce, na miestach bude azda i úpek a sparno; tamdnu nie je najlepšie. Vidno, ako vrie a dymí sa, ani v kotlíku. Kus parkana na tom dvore, grúň, ohromný a strmý, pokrytý horou. Cez jej prostriedok ide ohromný múr celou šírkou grúňa, na múre zas stoja komíny a bašty, čo trčia do oblakov. Celý ten kus je tuho osvietený slncom, že až oči slepí jeho odraz od snehov, čo sú nad horou. Druhý kus parkana, hneď pri ňom, zarastený tiež bujnou horou, je zas v dyme a v tom dyme kdesi pije dúha. Akiste z nejakej studničky, čo je niekde ukrytá hore. Pri samom grúni je zas hlboká dolina; alebo hádam len trhlina medzi roztrhanými vrchmi, na ktorých čnejú a visia braliská. Polovica tej trhliny je zahalená šedou oponou; tam akiste mrholí, alebo možno zaľahla hustá hmla.

Ledva sme mohli odtrhnúť oka od tohoto zvláštneho divadla. Podchvíľou sa mení, zaťahuje a jasní, ukazuje odblesky a odtienky. Ja ho vidím prvý raz, stojím pred obrazom hlboko dotknutý, s rozháranou mysľou. V nej sa prebudili zas dojmy a predstavy dávno zažité, ale nie zabudnuté; tiež pohľady na reťaze vrchov a štítov, videných už dávno, tiež takto z hradskej, pri veselých cestách a bezstarostných potulkách. Nie že by bola veľká podobnosť medzi nimi; pohľady sú rozdielne, každý má svoju osobnú krásu, no predsa tento pohľad vyvoláva na svetlo staré dávne dojmy a pohľady na našu Vysokú Tatru.

Pohli sme sa spod Cerro Comissión a išli popod tie medze lánmi a tablami. Kopce sa tu uľahli cele, údolia sa vyrovnali, ako keď povyrovnávaš záhyby na plachte. Mohlo by sa povedať, že sme temer na rovine. Kopce naostatok už nahliadli, ako vidno, že nie je na mieste tisnúť sa divákovi pred oči a mnoho sa vystatovať, keď za vodou otvára sa veľké divadlo na štíty, divé končiare, doliny a trhliny. Bolo by neskromné ísť na oči, pechoriť sa pred tými obrazmi. Ponížili kopce čelo v povedomí nízkosti, uľahli sa a vytratili kamsi nepozorovane. Všade je to zas ako polia pod pšenicou na rovinách alebo práve ako strniská.

Cerro Comissión už nám nezavadzia. Je malé a prejde sa chytro: i my sme ho už nechali za sebou. Výhľad sa nám rozšíril i na juh a siaha až ta, kde ho zatvárajú vrchy a bralá. Ohrada sa urobila od brala, ktoré nás sprevádzalo od Bajady. Kde ono prestáva, tam sa vtisnú vrchy pod horou. Ich reťaze obkľučujú vlastne celý tento kraj zo všetkých strán.

Ako vidno, my sme tu vlastne zatvorení zo všetkých strán. Sme akoby v malom Turci, ktorý, vravia, že je tiež takto obkľúčený vrchmi. Tu by sme mali i rozprávať, čo nám vykonalo bralo, čo nás tak vytrvalo sprevádzalo od Bajady, že sme ho mali vždy naľavo až po samý Cerro Comissión. No teraz neoddá sa o ňom mnoho rečí šíriť. Zasa nás tu, ako vidno, čaká potok a či práve rieka. Je zdiaľky veľký a široký, a ktovie aký bude v ňom priechod.

No môžeme sa uspokojiť. Je väčší, a to omnoho ráz než Bothel a Calafate, môže sa istým právom zvať riekou, ale prejsť cezeň je dosť ľahko. Riečište mu je plytké a čisté, brehy sú mu pohodlné a úložité. Vidno, že je potok ohromný, ale dnes je opľasnutý. Jarné vody zbehli po ňom dávno do veľkej vody. Komu sa pridá, že musí cezeň prechodiť na jar, nech si dobre rozmyslí, čo robí. Ja myslím, preplávať sa prudký potok nedá priamo v rovnej čiare, ako sme ho my prešli. Jazdec musí iste podísť trochu hore vodou, hoc má tam breh podomletý a kolmý, a musí skočiť rovno do vody. Ona ho pri plávaní znesie hodne dolu až k brehu, kde je plytký a kde sme ho my prešli. Ak by nemohol dostať toho kúska brehu, už by nevyšiel na druhú stranu nikde inde. Všade inde sú brehy strmé a podomleté.

Na vozíku by sa v taký čas neoddalo prechodiť, a čo by mu boli kolesá raz tak vysoké ako naše. Je to potok dravý a nebezpečný. Váľa so sebou skálie a drevo.

Prešli sme cezeň ľahko, ako po ceste, a už sme pri hostinci, ktorý je hneď za potokom. Rieka sa volá rio Centinela,^[136] čo znamená strážnik; to meno má i hostinec. Strážiť čo nemajú ani hostinec, ani rieku, ak nie tento priechod. Meno to bolo donesené sem odinakiaľ; ako potok z iných strán donáša haluzinu a skálie a vyhadzuje tu na breh, tak si tam zhora doniesol i meno a požičal ho i hostincu.

Ohlásili sme sa v hostinci z obyčaje, lebo nám je pri ceste a pri potoku. Ale i ináč nám bola povinnosť pozdraviť jeho pánov majiteľov. Keď sme tú povinnosť odbavili, pohli sme sa ďalej.

Prvej sme sa boli potkli o Cerro Comissión, osamelý vŕštek a či skôr skalu, čo akoby znezrady vyrástla v pampe. Tu sme sa tiež potkli o osamelý vrch, keď sme vyšli z hostinca a mali pokračovať v ceste. Potknúť ako potknúť; vec nie je taká drobná, aby sa ti podložila pod nohu. Je to vrch a nie nepatrná, osamelá skala. Vrch vysoký a rozložený. Nie je on vlastne na potknutie, ale skôr stal si pred nás, ako to deti robia svojim kamarátom; rozkročil sa a povedal: „Ja vás nepustím.“

O Cerro Comissión veľmi sme sa netrápili. Za niekoľko minút sme prešli popodeň a nechali ho na chvoste. Tento tu sa prehliadnuť ľahko nedá. Rozkročil sa, bratku, naširoko i naďaleko. Comissión sa drobí na piesok, prach si a v prach sa obrátiš; o pár rôčkov, dvesto alebo tristo, nebude mu zvestí. Tento tu sa nedrobí a tak sa zdá, má úfnosť, že nás všetkých pretrvá, i naše detné deti.

On sa drží tuho dovedna, drží i na seba, hľadí na svoj zovňajšok. Je zaodetý pekne plášťom, nie je holý a ošarpaný ako Comissión. Je plášť síce obnosený trochu, nie je cele nový, pekne zelený, ako plášť, čo má naša Kráľova hoľa, ale má plášť hodne žlkastý. Obnosený je, lebo vybledol do žlta, i podratý na mnohých miestach, lebo má hodne záplat na sebe. Vidno hneď, že ich neprišíval najlepší majster, veď ich prišil z látky novej, tak že ostalo na veľkom vyblednutom plášti mnoho záplat sviežich, pekne zelených. Sú to lúčiny, ktoré sa až ta hore ustávali, lebo sa im zapáčilo.

Plášť Kráľova hoľa má prámovaný naokolo pekným čiernym prámom hory. Tento tu takého prámu nemá, vôbec nestojí o takú ozdobu. Iba v záhyboch a niektorých pazuchách má škvrny hory. Ale ani to nie je hora čierna, ani prizelená; je to len fagus antarctica. Ešte by sme museli posúdiť druhú chybu, najhoršiu zo všetkých. Kráľova hoľa má svoj najkrajší plášť na poľane, vystlatý drobnou hustou trávičkou, že je ako vkusný koberec. Mohol by si možno i päť starých oštiepkov pojesť, kým by ju najmocnejší valach obišiel dookola, lámuc kolesá. Tento tu hore poľany nemá. Obnosený plášť nevydržal, tamhore sa mu urobila diera o málo menšia, ako vynáša vrch od jedného konca do druhého, teda skoro po celej dĺžke. Touto dlhou trhlinou vyšiel von a vykukuje hrebeň vrchu, veľmi nerovný, so zubmi vylámanými a nejednakými. Nie je to už ani ako hrebeň, ale skôr ako hlavne a obhorky z dosák, čo nesie stará želiarka vo vreci. Keď sa vrece rozpára, z neho môže vytrčiť takú ostrú hranu tá obhorená, začiernená doska. Patagónec ho čistí a vyhládza na všetky strany, dažde ho vymývajú, ale obhorok je vždy obhorok, nikdy nebude nový a biely.

Pravda, zato netreba ho haniť, ani zaznávať. Nie že by bol z najvyšších, čo ich je tu, ale je veru nie ako piadimužík Comissión. K tomu je sám a nastred pampy. To ako keď na tanec príde dievka sama jedna: mládenci ju obskočia všetci, že je veľmi pekná, hoc by i nebola taká pekná a vzácna. Tak i on, lebo je sám, zdá sa veľký, nemá tu nikde protivníka. Preto sa i pýši a rozťahuje na pampe nemálo.

Zovie sa Cerro Frias. Cerro znamená vrch a vysloví sa serro, cele jednoducho, ako je písané podľa južnoamerickej výslovnosti. My tu nie sme v starej klasickej Kastílii,^[137] aby sme čo vyslovovali šušľavo, podľa predpisov kráľovskej Akadémie v Madride.

Nuž máme my tu cele znezrady pred sebou prekážku — a nie malú, tento Frias. Musíme ho hľadieť obísť, cezeň cesty nevidno; ak by i bola, bola by veru oštarná. Frias má 1080 metrov výšky. Ak sa dáme napravo, cestičkou, čo tam ide medzi ním a veľkou vodou, alebo už tým plesom, dalo by sa prejsť čo i po biede, obchodu by veľa nebolo, zákruta napravo je cele nepatrná. Skoro akoby jej ani nebolo.

Ale i naľavo by sa dalo ísť; tam práve sa nám núka veľmi pekná cesta, čo ide jeho samým úpätím. Obchádza ho akoby z tejto strany, celou jeho dĺžkou, práve miestami, kde spúšťa sa na pampu dosť miernym svahom. Ide mu skoro úpätím až na druhý koniec; tam sa musí skrútiť a obísť ho zas po celej šírke, kým príde na tamtú stranu, čo je za ním. Z tamtej strany by zvýšil ešte hodný kúsok, kým príde na to miesto, kde by sme my radi prísť. Bola by to zákruta veľká a obchod značný ísť okolo celého vrchu. Bolo by to tak, ako keby sme išli do kostola, obíduc ho skoro celý naokolo.

My sme v tejto ceste vyberali vždy krátke cesty, čo idú najrovnejšie, ak bolo na nich i horšie. Veľký obchod na Coyle nech nám nik nepripisuje, urobili sme ho proti svojej vôli. Teraz sme sa dali tiež kratšou cestou, čo nám ide vpravo.

Cesta nebola najhoršia. Len keď sme sa zblížili vrchu, zbadali sme, že jeho úpätie siaha vlastne do samého plesa. Tak sa zdá, Frias si praje, majúc takú peknú vodu cele blízko, aby mu ustavične umývala nohy. To úpätie je ešte vždy úboč dosť strmá. Cesta na tom mieste, ak sa už nechce vrátiť, musí ísť úbočou. Urobili ju voly a karrety, vychodili na nej hlboké koľaje, tú dolnú vždy nahlbšie než hornú. Je to, akoby cesta bola okrútená okolo boku, sťa tá stužka, čo má Indián okolo čela. Vozíky sa na tomto mieste začali prevažovať nadol, v stranu, kde pod nami čľapoce pleso, sťaby nás volalo ochladiť sa trochu v tejto horúčave. Slnce praží v úbočí veľmi tuho. Vyzerali sme úzkostlive, či nebude skál a skaliek, čo sa môžu ľahko odlomiť z hrebeňa Friasa a skotúľať dolu. Neveľká skalka pod horné koleso; a my by sme sa vysypali rovno do vody. Je ona pri brehu čistá a plytká, má dno vysypané drobným štrkom sťa v zálive v Makarskej,^[138] ale predsa kúpeľ by nepotešil nikoho takto s vozíkom.

Išli sme my tadiaľ pomaličky a obozretne. Môžeme len pochváliť svoje škoricové koníky; išli temer slávnostným krokom, ani čo by ťahali parádny batár nejakého hodnostára v slávnostnom pochode, a nie cele prozaické, nepatrné sulky.

I tu nás sprevádza Berberis buxifolia. Je zelená ani ruta a bujná; azda preto, že je na úslní a blízko vody. Tu už tvorí skoro stromy. Jej bobuľky sú veľké sťa trnky a šťavnaté. Kriaky sú toho roku obsypané bohatým ovocím. Pesimisti prorokujú, že bude veľmi tuhá zima, ako bola lanská, mrazy a snehy, a že vyhynie mnoho statku. To všetko pre tú veľkú úrodu! Ostatne pesimisti vždy prorokujú niečo, málokedy čo súceho. Keď je kalafatov mnoho, zima im bude tuhá a snehu mnoho; keď ich je málo, zima bude pekná a bez snehu, teda suchá. To by bolo hádam ešte horšie. Keby si ich slúchal, nevedel bys’ povedať, na ktorej žinke by ti bolo lepšie odvisnúť.

Vyšli sme z Angostury,^[139] úžiny, toho miesta, kde si Frias močí nohy vo vode plesa. Frias nám ostáva čosi na strane, ba trochu i za chrbtom, chvalabohu. Pleso sa tiež odpratalo kamsi napravo a my sme zas na peknej pampe. Nebolo nám za bánosť, že sme sa striasli toho susedstva, menovite že Friasa nemáme už pred nosom, alebo azda ešte horšie, zboku.

Ukázal sa nám tu obraz nový, ktorý sme prvej nemohli vidieť, lebo bol skrytý za vrchom. Pampa skoro celkom rovná, ide od Friasa až ta kdesi, kým i ona nepríde na úpätie vrchov. Je to zas vysoká reťaz, vrchy zrastené jeden s druhým sťa múr, iba končiare čo sa delia jeden od druhého. Ťahá sa od severu k juhu; postavila sa nám ozaj ako múr, čo ide pred nami sprava naľavo. Vidno zjavne, že Turiec je z tejto strany zahradený.

Cordillera mu dala miesta tu v prostriedku; nech si tu dvorí, ak chce, ale ho zahradila zo všetkých strán, sťaby ho bola zahlobila doskami, niekde iba bralami, inde už ozajstnými vrchmi. Aby jej neumlkol ta niekde napravo, lebo tam sa jej zdajú bralá trochu nízke, tam mu napustila túto veľkú, hlbokú vodu, nech mu bude ako kamarátka, aby nebol len sám zatvorený.

Reťaz, ktorá pred nami zahradila výhľad a ťahá sa zľava napravo, je i dlhá i vysoká. Ide rovno napravo, kde je ten kút, čo sme obdivovali od Comissióna: chcela by sa azda doň búšiť, hodiť sa na tých velikánov, ako keď sa hravý štenec hádže na veľkého dunča, že ho hodí o zem. No nemôže ta dôjsť. Príde iba k veľkej vode, nenájde prievozníka, aby sa mohla previezť. Tu sa už cele pomýli a hľadá inakšie výkrutky.

Zdajú sa tieto vrchy trochu ako naše hole. Volá sa celá tá reťaz Cerro Buenos Aires.

Táto reťaz hôr môže zaujímať nielen človeka, ako bol nebohý paron Zorzi Babulović, ktorý všetko, čo bolo na svete dobrého a zlého privlastňoval zemepisu, ale i ľudí — a tých hádam ešte väčšmi — ktorým bľačia ovce za ušima; že nie cudzie, ale ich vlastné. Hoci sú tamtým velikánom v tom kúte možno ani nie do pása, no takto pred očima ovčiara majú okrem výšky, ktorá je dosť pekná, tisíc šesťsto metrov, svoje kúzlo a príťažlivosť. Po ich grúňoch, trochu pristrmých, do istej výšky nachádzajú sa veľmi dobré pašienky. Nad nimi sa začína pásmo hory, tiež mohutnej a hodne urastenej; nad horou zasa dvíhajú sa pekné zelené grúne. Polian ani tu nieto. Zas len hrebene a skaly po nich. V záhyboch grúňov, kde slnce nemôže pripekať, vidno tu i tu biele škvrny snehu, dnes vprostred leta. Ostatne tie škvrny bolo vídať i v nasledujúce roky na tom istom mieste. Vidno, že sú to škvrny trvalé.

Veľkolepý kút, čo sme sa doň dívali od Comissióna, stadiaľto sa nevidí. Malé, nepatrné kopce a briežky, čo sú nám sprava, nám ho skryli. My sme takí nepatrní črviaci, že akákoľvek nepatrnosť nám môže zacloniť a zakryť krásu, mohutnosť a veľkosť. A práve nepatrnosť rada sa stavia medzi nás a to, čo je ozaj veľké…

Nespozoroval som to len v tejto ceste, ale i na trochu dlhej ceste života, nielen v zemepise, ale i na poli mravného bytu. Stáva sa nám, že zabudneme úplne na veľké a nekonečné, nech sa len postaví hocijaká maličkosť medzi veľkosť ozajstnú a nás. Je v tom i chyba a i veľká škoda a pochodí výlučne z nás. Nevieme si vyhliadnuť strom figový a vystúpiť naň, rozhliadať sa ponad hlavy zástupu a obdivovať, čo sme chceli; ako urobil malý publikán, keď chcel spatriť tvár Spasiteľa…

Z takýchto myslí a podobných vytrhol nás prípad cele neočakávaný. Bolo počuť rehtanie a či skôr ryk zo strany. Spoza kriakov kalafatových vyrútil sa kôň s ohnutou pyšnou šijou a hlavou sklonenou hodne k zemi a nabok. Priletel k nám, opíšuc pekný oblúk. Dlhý chvost, ktorý by iste zametal pampu, mal vyzdvihnutý v oblúku, jeho dlhá lesklá srsť ochvievala sa zboka-nabok.

Bol to kôň čierny ako Oto, i postavy sotva menšej. Iba že Oto náš bol švihák v šatách už čosi obnosených, azda touto dlhou cestou; postavy nebol tiež takej skvelej a bujarej, hádam následkom roboty, čo ho bola pritisla v ceste, a i pre tie potrery, v ktorých ho paša veľmi nepopravila. Bol ako švihák, ktorý sa vracia z veľkého mesta dosť dobre oblečený ešte, ale ktorého život už trochu obšúchal v nepokoji a starostiach; zotrel z neho peľ bujarosti a sily. Tento tu mal na čele tiež bielu hviezdu, ale hriva mu bola dlhá a lesklá sťa hodváb. Po bokoch a bedrách, kde sa blyšťal sťa zrkadlo, mal dosť krásne jabĺčka, hrajúce na slnci trochu do modra. Prihnal sa ani víchor k tropille, zarehtal priateľsky, podvihnúc hlavu dohora.

Prevýšil všetky kone v tropille o hlavu, okrem tých, čo boli vysoké mimoriadne. Jeho hlava bola pekná, s bohatou hrivou, ohnivým okom, nozdrami rozšírenými; taký bol, akoby on bol vodca a pán všetkých tu. Hoc tropilla išla dosť dobrým cvalom, jemu nebolo treba cválať pri nej, aby nezastal; klusal pružným, hojdavým klusom, ktorý predsa bol taký sporý ako cval iných. Ba stihol priblížiť sa od jedného k druhému, akoby chcel každého pozdraviť a s každým sa zoznámiť. Bol to samec, ktorý sa vylúčil kdesi zo svojho kŕdľa; prišiel privítať nás a kamarátov z príchodu.

Keko mu vyšiel oproti i s tatarcom, ale samec urobil oblúk a pripojil sa z druhej strany zas len k tropille. Kôň Kekov bol behúň veľmi dobrý. No nemohol sa s ním merať v rýchlosti. Jeho postava bola nepatrná, zjav dosť ubiedený pred toľkou nádherou tohoto nového hosťa.

Naše kone, na šťastie, nedali sa mýliť. Išli svojou cestou usilovne. Ležalo im na srdci, aby už čím skôr prišli do potrera a odpočinuli si. Madrina, nevšímajúc si hosťa, klusala ako indy, na čele skupiny zvoniac svojím spiežovčekom, pritúliac uši k hlave. Jej kopytá sa vždy ešte elastične obracajú, vysvecujúc nám spodnú svoju plochu v riadnych intervaloch, vyhladenú a skoro vyleštenú trávou pampy.

Samec, stíhaný Kekom, pripojil sa k našim koňom, hojdajúc sa pri nich s vlajúcou hrivou vo vzduchu. Naši robotníci neozreli sa oň; išli svojou cestou, akoby ani nevideli cifrovaného tuláka. Od nich sa vrátil k zadnému vozíku, pripojil sa k starému Chuzovi. Ten sa nedal mýliť v robote, usilovne bral sa napred; žiadalo sa mu čím skôr odtisnúť túto robotu a odpočinúť si trochu. Ustrašené výkriky zo zadného vozíka, že samec preskočí vozík alebo napadne záprah, privolali Keka.

Ten sa už naozaj nahneval. Vrátil sa rovno na tuláka, krútiac tatarcom nad hlavou. Samec sa zduril od jazdca a od švihotu tatarca. Odhodil sa nazad. A už Keko zaujal miesto medzi ním a našou výpravou. Ostatne samec si pomyslel, že pri nás nieto nič zaujímavého. Nestál o to, aby sa vrátil znovu k našim robotníkom. Veď tí, chudáci, nemajú inej žiadosti, ako dostať sa čím skôr na miesto a do potrera. Pekným oblúkom zahol v stranu, s vlajúcou hrivou, vyzdvihnutým chvostom a zmizol kdesi medzi kriakmi kalafatov.

Ostatne našu pozornosť zaujali cele iné veci, omnoho dôležitejšie. Na úpätí Cerro Buenos Aires počali sa už hodnú chvíľu rozoznávať podrobnosti. V šedosti pampy sivé tiene budov, ktoré sa podchvíľou zväčšovali, akoby zo zeme rástli naším blížením.

I kone popchli, ocítiac už dobre ľudské príbytky v blízkosti. Vediac, že kde pocestného pohostia, i im sa pritom ujde čosi, neobídu naprázdno. Bolo čuť už i brechot zďaleka. O chvíľu vyletel proti nám celý kŕdeľ psov, akoby sa nám bola priblížila ostatná hodina. Privítanie, a nič viac, ako všade po podnikoch, od priateľských psov. Hádžu sa zas koňom okolo pyskov, skučia, ďavkajú, ukazujú vôbec veľkú radosť.

Trankera sa otvorila; hlavná brána na priehrade plotovej; naše vozíky už sú vo dvore, pred hlavným domom tohto podniku.

Prišli sme konečne, kam sme sa boli vybrali.

Cesta trvala desať dní, z nich dva sme strávili odpočinkom. Jeden deň sme zmrhali nemilobohu blúdením po Coyle. Celou cestou nepadlo na nás kvapky vody. Nemali sme ani jeden deň vetra, a vietor v tejto čiastke roku je temer hosť každodenný. Nikto neochorel, nikto si neublížil, hoci sme vyvalili jeden z vozíkov. Prešli sme potoky a rieky i zlopovestnú Coyle, ktorá nám bola nahnala toľko strachu; všetko bez úrazu. Nepolámali sme osi, nerozsypalo sa nám ani jedno koleso. Hoc napospol nám prorokovali, že nedôjdeme v celosti, naše taligy došli zdravé a celé. Ničoho sme nestratili: ani jednu kapsičku, ba ani lônika. Kone sme priúčali, i divý Martillo stal sa užitočným robotníkom. Ba i skákať sme ho odučili. Naučili sme pod chomúty i kone, čo neboli nikdy priahané, ktorým sa ani nesnívalo o vozíkoch a ťahaní. Výčiny Elektriky zo včerajška nehodno spomínať. Takéto epizódy sú nepríjemné v tú chvíľu, keď sa prihodia. Oceňujú sa omnoho chladnejšie, keď už minuli, najmä keď nemali zlých následkov. Malé chyby a poklesky sa odpustia, ba i zabudnú, keď je dielo hotové.

Môžeme povedať s dobrým svedomím, že naša cesta bola vcelku veľmi šťastná.