Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov


 

1

Nová osoba na javisku. Jej zásady a diela. Ako sa my zapletieme do nich. Výlet do silospytu, plavectva a na druhú stranu

Stalo sa v tých dňoch, že sme mali prvý raz príležitosť vidieť na týchto stranách nového hosťa, ktorého sme tu predtým nevídali. Keď prišiel na pleso, býval takto v Calafatoch, ale rád chodil z miesta na miesto, čo toľko znamená, že navštevoval podniky. Vedelo sa len neurčite, kto bol, čo bol; čo tu robí, už nikto nevedel povedať. Iba čo hádali: tu, že prišiel na pleso zo zdravotných príčin, bárs nik by nebol vedel povedať, čo je na ňom za choroba. Po zovňajšku, ako vyzeral, bolo by sa mohlo skôr predpokladať, že mu zdravie dušu honilo. Iní mu hádali, že má akési druhé veci za lubom. Uznávali napospol, že je to osobnosť hodná úcty a pováženia.

Strávil tak temer celé to leto: cestujúc po plese, prezerajúc podniky, tu zas ponevierajúc sa v dobrom hostinci Calafatov. Keď sa z neho kde vybral, navštívil daktorý podnik na deň, na dva, šiel na druhý alebo sa vrátil do hostinca.

Čo hľadal, čo mal za diela pokonávať po podnikoch, predával, či kupoval niečo, nikto nevedel povedať naisto, ani azda sám pán hostinský Calafatov. Ostatne ten, ak čo i vedel, alebo azda šípil, držal jazyk za zubmi ako vždy, ak vec nebola zrelá, aby sa roztrúbila. On, ako sa môže zatvárať zo všetkého, nikomu sa nezdôveril, čo ho sem priťahuje; svet tuná nevedel o ňom iba to, čo sa o ňom vedelo vo všeobecnosti. Že pochodí z mesta, kde má dobrý, kvetúci obchod, že má čosi zgazdované a odložené, ale sa zas nevedelo, koľko, či je to na banke a či na úpisoch, alebo práve na bezpečných hypotékach, alebo snáď v cenných papieroch. Nie je ľahko nazrieť komu do kešene alebo práve do šuplíka. Také záležitosti každý najradšej drží pre seba a nejde ich dávať napríklad na bubon na námestí alebo na ulici.

Jeho príchod na pleso vzdor tomu nedal pokoja mnohým, menovite pohnútka toho príchodu a takej dlhej návštevy. Veď i ozaj nebolo sa čo diviť takým pochybnostiam. Po kampe ho predtým nebolo vídať; piloval do týchto čias okolo svojho obchodu v meste, ako svedomitý a rozšafný obchodník; držal sa doma, ako sa patrí na mešťana vážneho, dobre usadlého.

No svet pomaly privykol na jeho zjav, prestal si hlavu lámať a kutať, čo tu hľadá. Jeho oblek začal sa tiež prispôsobovať obyčajám a požiadavkám kampa. Nohavice sa nahúžvali, urobiac svoje záhyby na obvyklých miestach. Povoje pod koleny začali lepšie priliehať, tkanivo sa im roztiahlo, netvorilo ferce na spodnom kraji povoja, a tiež sa neodúvalo na ňom ako za nova len preto, že noha pod kolenom netvorí valec, ale má tvar kužeľovitý. Pri mocnejších chlapoch má pod zákolením istú neskromnú vysadlinu svaloviny, kdežto je zas hneď nad členky prištíhla; povoj práve na tom priechode na tenkú čiastku sa odúva na spodnom kraji, lebo ho tam zvyšuje a na vyšnom ho práve toľko chybí, čo je prirodzené, lebo priemer je hore iný než dolu. Taký povoj za nova stíska nohu jedným krajom priveľmi, druhým od nej odstáva, alebo sa i nafercuje. No keď sa látka trochu porozťahuje pri dlhšom užívaní, i povoj sa poddá, ako každá hába, a začne priliehať lepšie.

Tak sa stalo i s povojami nášho hosťa, že počali časom lepšie priliehať, nekričali naďaleko, že sú nové; ich majiteľ sa tiež ošúchal a začal pristávať k novému okoliu; vžil sa do pomerov, začal sa pohybovať nenútenejšie. Jeho zjav prestával ľuďom byť nový a nápadný, akosi záhadný a výnimočný, ako sa im bol zdal spočiatku. Majitelia, ba i sami robotníci počali ho považovať trochu ako človeka patriaceho do cechu, za človeka kampa, ktorý, hoc i nenie gauč, je predsa trochu človek, ktorý sa obtrel v kampe. Vôbec sa neusmievajú odpoly s poľutovaním a odpoly s podceňovaním, keď sa mu pridá nadhodiť slovo, ba práve vysloviť mienku o daktorej veci, čo sa týka kampa alebo bežných prác na podniku. On sám začína nadobúdať vedomie, že má isté domové právo, i to právo, že sa veľadí a zakoreňuje lepšie a lepšie zo dňa na deň. Zamieša sa častejšie do rozhovorov o prácach, vyslovuje svoju mienku určitejšie a sebavedome.

Príležitostí býva mnoho vystupovať so svojimi náhľadmi a mienkami, ustavične idú rozhovory o prácach; každý môže povedať, čo myslí, ak je oprávnený a rozumie sa do veci. Pri takých rozhovoroch sa neraz ohlásil i on. Raz napríklad sme ho počúvali, keď vysvetľoval:

„Koncom apríla zamiešať barany je nebezpečné, berúc do ohľadu všestranne povahu kraja a zvlášte panujúce tu podnebie. Liahnutie by mohlo padnúť na koniec zimy, a kto môže ručiť, či nebudú sloty a najhoršie odmäky práve v dni, keď je liahnutie v behu. Nech sa to stane, prírast by mohol vyjsť navnivoč.“

„No ani v tejto otázke nedá sa rozhodovať prenáhlene; má tá otázka i druhé zuby. Zato i on uznáva, že v niektorých pádoch môže zle vypadnúť, ak sa barany zamiešajú pripozde, dakedy v máji. Tie dni, o ktoré sa liahnutie opozdilo, mohli by byť náhodou na liahnutie priaznivejšie, než ktoré sme si vybrali ako výhodnejšie. Každá vec má dve strany, má svoje prednosti a nevýhody; nikdy nevieš, keď ideš hodiť, či vyjde koruna alebo nápis. Tá istá vec môže vypadnúť veľmi výhodne i veľmi záhubne: ako vypadne, o tom rozhoduje počasie, a počasie, drahý pane, je otázka náhody, čírej náhody, a nie predvídavosti a múdrosti. Vieme, že sa mení nie dňami, ale hodinami.“

Pri druhej takej príležitosti ho počúvali mnohí, keď zas vysvetľoval:

„Ak ti prichodí kupovať ovce z druhých podnikov kvôli tomu, aby sa popravilo stádo, zjemnila sa akosť napríklad, nevyplatí sa ti nikdy kupovať ich bez zubov. Stará ovca, keď ju presadíš na inú kerenciu, clivie, ostane ti na čiare a hľadá, či by sa nemohla dostať na starú kerenciu. Ak ti už neostane, ako kupovať druhé ovce, skôr sa ti vyplatí nehľadieť na ten šeling, ba pridaj i dva i tri a kúp matere mladé. Ostatne ja myslím, že akosť statku sa popraví snadno, nech je ovca akákoľvek, len nech bude v mäse, mocná a zdravá, teda mladá a nech má mnoho paše. Nad polepšením akosti rozhodujú vlastne barany a nie ovce. Neľutuj nikdy nákladkov, keď ideš kupovať barany, zadováž si ich najlepšej krvi.“

Dakedy sa i zdôveril so svojimi dojmami a skúsenosťami, čo si ich nadobudol behom svojho pozorovania na plese; no robil to opatrne a len v najdôvernejších kruhoch.

„Ja som pozoroval, že každý desiaty rok, berúc tú vec, pravda, vo všeobecnosti, býva zlý. Alebo príde zima tuhá, alebo leto veľmi suché, ak nenadíde druhá dáka pohroma. A, drahý priateľu, majiteľ, ak má obchodného ducha a zrelosti, začne tú okolnosť brať do povahy; hľadá odpomoc prv, než je pozde. Má svoje knihy a v ich vedení sleduje tie isté cesty, ako i dobré peňažné ústavy alebo i ktorýkoľvek opatrný obchodník: hľadí docieliť, aby sa odložilo každého roku toľko a toľko po sto z čistého osohu do rezervnej základiny. V našom páde by to malo byť najmenej po sto a istejšie, keby sme vzali toľko, ako na úroky zákonné: celých dvanásť po sto. Keby majiteľ tak pokračoval, bolo by mu už potom nežiaľ vzdorovať akejkoľvek nehode a náhode a predísť väčším škodám.“

Nuž rozsýpal on zlaté zrnká v tých rozhovoroch; zrná užitočných naučení a dobrej skúsenosti v odbore pestovania a dochovávania statku. Ľudia mu len mohli prisviedčať a uznávať ho v tomto odbore za osobu smerodajnú, ktorá už môže pozdvihnúť hlas v týchto pálčivých otázkach.

Nikto sa teda nepozastavil a tým menej opovážil čo nadhodiť, čo podotknúť, alebo azda považovať za vec zvláštnu, snáď nepríjemnú, keď sa zrazu rozniesol chýr, že ten hosť, taký vážený od všetkých, stal sa takrečeno susedom na plese, alebo, ak chceme riecť doprosta, že zakúpil na plese podnik, že vstúpil do radu majiteľov.

„Len škoda, že bude na druhej strane, tak ho tu stratíme. A škoda, osoba tak vážna a rozumná,“ ľutovali na tejto strane plesa, keď sa k nim dostal ten chýr.

„Čo sa týka roboty,“ uznávali druhí, „v tej sa on už vyzná: má o statku vedomosti dôkladné; zná všetko od koreňa. Poznalo sa zaraz, že ten človek má veľké skúsenosti v tejto robote. Od neho sa budeme ešte učiť všetci, keď sa vytasí so všetkým, čo vie.“

Vyplnilo sa všetko, čo mu predpovedali, ale sa nevyplnilo, chvalabohu, že by sme ho boli stratili na tejto strane. Po zakúpení podniku, ako po druhé roky, najradšej on trávil svoj čas na tejto strane. Neraz i z prinútenosti; vieme, že nie ľahko sa dostať na druhú stranu. Riadnej premávky nieto, parníky nemajú ustálené lehoty pre svoju plavbu, ani zaviazanosti dostaviť sa na túto stranu v určitý deň a snáď i hodinu. Nemajú rozvrhov ciest, ani poplatky a ich výšku tiež neustálili. V týchto veciach, ako i pri liahnutí, rozhoduje, milý priateľu, aby sme užili výrazu váženého suseda, číra-čistá náhoda; povetrnosť na plese je náhoda a poslúcha náhodu. V prvé časy musel sa i on pokoriť týmto mnohým náhodám, kým si nezariadi plavbu sám, nekúpi si totiž loď, ktorá už potom musí poslúchať jeho. No na také zariadenie sa vyhľadáva okrem nákladkov i času. Nemôžeme mať všetko odrazu; ani pán boh nestvoril tento svet v jeden deň.

Prešli neraz týždne, že sa neukázal parník na tejto strane pre vetry a časté búrky na plese. Ak prišiel, urobil to dľa obyčaje ukradomky: naložil sa, čím sa mal naložiť, alebo vylodil, ak čo sem doniesol, a poberal sa zas ukradomky na svoju kerenciu, aby ho zlé počasie nezastihlo a nezadržalo snáď za celé dni na tejto strane, kým sa totiž nevyberie.

Okrem toho na tejto strane predsa je len veselšie. Pošta dochodí, aspoň v lete, veľmi riadne, každých štrnásť dní; prichádza vždy dosť cestujúcich, čo sa sem unúvajú v obchodných záležitostiach. Od nich sa ľahko dozvieš, a dopodrobna, čo sa robí v meste, v kampe, vôbec v Patagónii, ba i v Európe, lebo boli, kde tri hrachy vreli, všetko vedia a o všetkom vedia hovoriť príjemne a zábavne. No i vzdor tým mnohým ťažkostiam, bárs ho naša strana väčšmi pútala, urobil on každý rok svoj výlet na druhú stranu, na svoj podnik. Bývali to všetko cesty krátke, trvali toľko, koľko sa vyhľadávalo, aby mohol svoje záležitosti priviesť do poriadku.

Hneď v to leto po zakúpení podniku urobil prvú takú cestu; zaviedol na podniku rozsiahle premeny, dal mu iný smer, druhé zariadenie, čo pozdejšie on sám vysvetlil a odôvodnil priateľom, keď sa vrátil na túto stranu.

„Táto návšteva bola veľmi potrebná: urobí koniec mnohým nezrovnalostiam. Nemôžem nijako pochopiť zásady, ktorých sa držal môj predchodca, ešte menej ich odobriť. Keď som poslal svojho správcu na druhú stranu prevziať podnik, zarazilo ma, keď mi zdelil po prvej prehliadke, že stádo pozostáva temer zo samých škopcov. Oviec sa našlo veľmi málo, asi okolo tridsať po sto. Kde tu bol aký zveľaďok alebo pokrok? Od škopcov sa nedá očakávať prírast. Treba síce uznať, vlny dávajú viac než ovce, vlna zapchá mnohú špáru, ale nenahradí prírastu, a na ňom predsa podnik stojí alebo padá. On je podmienka a nástroj na výhodné využívanie tohto dôležitého a výnosného obchodu.“

Prisviedčal mu jeden každý a prvá mu bola starosť, aby odpomohol tomuto prevrátenému hospodáreniu. Bol to omyl alebo nedopatrenie; bolo treba vrátiť veci do dobrej koľaje. A odpomoc bola tak naporúdzi! Vylúčil škopce, ktorých bolo už mnoho vo veku dosť pokročilom; rebierka z nich, bárs dobre vypečené, nemohli byť veľmi mäkké. Ale zato boli vraj sťa teľatá, vlny dávali mnoho, ale to je malá objedza, keď nedávajú jahniat. A čo sa týka rebár, tie budú ohrýzať najskôr dakde v prístave. Tie majú zuby dobré, v akosti mäsa nie sú nikdy tak prieberčivé ako svet, čo sa rozmaznal v kampe na dobrej pečienke. Mäsiarom stačilo vidieť veľké tučné kusy, čo prisporia na váhe; konečne oni predávajú mäso na váhu, a nie dľa jemnosti alebo mäkkosti rebár. A skutočne, vyplatili slušnú cenu za tento urastený, pekný statok; matričných výťahov od neho oni nevystíhali.

Črieda škopcov mala byť dodaná na určitom mieste mäsiarom. Keď urobila dva dni cesty, idúcky na patričné miesto, musela sa zastaviť. Bola ochorela temer celá, dakoľko kusov i ostalo prestretých, a bolo ich mnoho, čo sa do tej istej roboty priberali. Škopcom vraj opuchlo pod hrdlom, hrvole sa im naduli, že ledva zdýmali. Môžete si ľahko predstaviť, že v takom stave sa nedá pokračovať v ceste. Bolo zas háklivé, že tak, ako boli, nedali sa hnať na kerenciu; boli by ostali všetky v ceste, nech ich začnú hnať. Šťastie bolo, že majiteľ podniku, kde bol ten ochorelý statok, bol sused najbližší, človek veľmi dobrý; nekrátil pohostinstvo tejto nemocnici bez ošetrovateľov, ktorá nevedela, kde sa podieť. Tak sa statok zotavil aspoň natoľko, že sa o týždeň a či dva mohol vrátiť, odkiaľ bol vyšiel, a nevykapal do nohy, ako boli zaprorokovali niektorí znalci. No ani takto sa nezaobišlo bez škody; ostalo ich hodne kusov prestretých, zaplatili životom túto pomerne krátku prechádzku.

Čo bolo na vine takému nezdaru? Všeličo spomínali znalci. Prvé, pre čo žehrali, bolo, že sa preháňal statok v najväčšie horúčavy. Je pravda, keď je horúčava, škopce sa zohrejú, menovite keď sú vytučené ako tieto. Hodia sa na bársakú vodu, na ktorú natrafia, najtiaž sa k nej dostať, a slopú bez poriadku. Hovädo nevie, čo robí; pije, kým sa nenaduje, lebo zbytok nie je ani v jednej veci dobrý. Ani keď piješ vodu. Iní vytýkali, že paša, na ktorú v ceste natrafili, je veľmi rozdielna od tej, čo do tých čias mali. Neboli na ňu privyknuté, prejedli sa nebodaj, paša im zaškodila prirodzene, keď sa na nej ochvátili. Iní zas vynašli, že na príčine bola iba cesta. Na statok vraj, čo je v ceste, prichádzajú rady všakové choroby. Stratí obyčaje, premení spôsob života a celý rozvrh hodín, čo kedy robiť, kedy sa kŕmiť a zas odpočívať; a premena je nebezpečná.

Nuž všeličo sa vytýkalo a spomínalo; hlavné je vedieť, že v jeseni, keď sa bolo riadne schladilo, podarilo sa i túto čriedu prehnať, keď ju mäsiari čakali. Už čo ako, treba uznať: tučný statok ide ľahšie po chládku. S tým prestali i spory a lámanie hlavy nad touto udalosťou na plese, ba i ďalej, kde zašiel chýr o tejto príhode.

Pán majiteľ bol medzitým zakúpil asi toľko oviec, koľko bolo tých škopcov, a či čosi viac; oviec, to sa vie, mladých a tučných. Poznáme už jeho náhľady a zásady v tejto veci; môžeme vedieť, že nehľadel na šeling ani na dva, len aby bol statok ako svedčí; neutkvel na čiare, banujúc za kerenciou, z ktorej ho vytiahli. On sám bol tam, keď ich vyberali, čítali a odovzdávali jeho pánu správcovi. Ešte mu pridali, ako je už dobrá obyčaj pri týchto robotách, dvadsať-tridsať hláv na dôdavok, i to okrem tých, ktorým sa pridalo prebrnknúť pri tom čítaní. Čítanie sa týkalo pomerne malej čriedy, tak okolo tisíc, a že bolo medzi susedmi, odbavovalo sa nakrátko; nepatrný omyl, ak sa stane je v takých pádoch skoro dobročinnosť, keď ide v prospech nového, snaživého majiteľa. Išlo to čítanie len jednoducho na bráne korrala, bez tesnej uličky. Tu sa už mýlka ľahšie prihodí; ovce sa hádžu obyčajne v hrčiach, keď majú ísť z korrala. Hádzali by sa ešte horšie, keby ich nehľadel držať v reze ovčiar a nezastavoval, aby išli jedna za druhou, ako na prti napríklad, a nie v hrči, postaviac sa neďaleko tej brány. Taký prídavok je vec slušná a spravodlivá; videli sme, že preháňanie statku z jedného kraja do druhého je vždy spojené so škodou a nehodami, menovite ak je cesta dlhšia a obťažnejšia. Ak by sa zaobišlo bez škody, prídavok ostane ako podložka k dobrému počiatku nového podniku.

Sám pán majiteľ pomohol odviesť tento statok svojmu pánovi správcovi po čiaru, do samej Angostury. V hostinci na Centinele čakal už pána správcu a jeho kŕdeľ človek, čo mu ho pomôže odohnať na podnik, na druhú stranu plesa; cesta iste nie nepatrná pre statok, čo je určený na chovanie, vlastne na popravenie stáda na novom podniku.

Vieme, aké mal zásady v tomto ohľade; nebudeme sa pozastavovať nad tým, že zakúpil i barany, mladé a najlepšieho druhu, čo sa mohli nájsť napochytre na plese, dobré čo do vlny i čo do mäsa.

„Treba sa obhadzovať,“ hútal nový majiteľ. „Kto chce žať, najprv musí siať; ak chceš ťahať úžitok, najprv musíš nakladať.“ A tých nákladkov nechybovalo. Odpredaj škopcov nezaokryl vcelku výdavok za ovce. Ku kúpnej cene treba priraziť trovy, nie nepatrné, ktoré sú spojené s dlhou cestou na druhú stranu. Taká cesta sa robí pomaly, krokom slimačím takrečeno, aby sa vyhlo škode, ktorú by statok utrpel, keby si ho hnal sileným pochodom o hlade a o smäde. Ľudia, čo sú s ním, nocujú vonku, znášajú útrapy; keď prídu na hostinec, musia sa i občerstviť. V ceste sú rieky, prídu výdavky nie nepatrné za prievoz; robota to veľmi babravá, zdĺhavá; treba ju potískať pečami argentínskeho čísla, ba i zlatými funtmi a striebornými šelingy.[1]

„Je zvláštne, ale, žiaľ, pravdivé, i veľmi pravdivé,“ zhrnul dovedna svoje dojmy novopečený majiteľ po týchto dvoch výkonoch: odpredaji škopcov a kúpe oviec, dôležitých a prvých, čo vykonal na svojom podniku. „Výkony sú protiva jeden druhému; pri jednom sa prijíma, pri druhom sa vydáva, ale zakaždým len odpadne po jabĺčku zo stromu osohu, pri jednom ako pri druhom. A strom je vždy ten istý, čo majiteľ zasadil a pestuje horko-ťažko. Áno, je pozoruhodné, že nech sa robí jedno alebo druhé, nikdy nevychodí na osoh majiteľovi, vždy len jeho zabolí.“ Ako pri ovciach, tie isté trovy ho zaboleli i pri preháňaní škopcov. „Ale nič preto,“ našiel zas útechu na tieto úvahy. „Úštipky sa vradia a vnesú do rubriky strát, alebo ešte správnejšie do rubriky všeobecných trov. Všetko bude inakšie, najtiaž si urobiť dobrý rezervný kapitál hneď zahorúca.“

Medzitým bolo vynaložiť tiež čo-to na ohradenie. Ono bolo (veď vieme, ako býva, keď sa podniky prevezmú, čo boli dosť dlho na predaj), nuž bolo na miestach na spadnutí, na druhých bolo založené, nuž bolo viac kvôli tomu, aby bolo, než kvôli tomu, aby plnilo svoju povinnosť.

„Čo osoží kupovať statok lepšej srsti, keď ohradenie nedrží,“ tíšil v sebe vnútorného človeka, ktorý sa búril, keď bolo treba odčítať peče na materiál a robotu. „Prebudil by si sa jedného pekného rána a našiel kamp prázdny. A možno i dupkom plný, ale nie tvojho statku, čo by ťa vyjedol do špiku.“

Tak už mohol čakať trpezlive a plný dôvery na výsledky týchto múdrych opatrení. Zima toho roku bola veľmi mierna, uňho bolo snehu dosť hodne i priťahovalo. Vcelku nebolo sa čo veľmi chváliť, ani žalovať. Bolo čosi i kožiek, bolo ich. Ale ukáž mi zimu, v ktorú by ich nebolo, tých, čo sa odrú statku, čo padol od hladu alebo druhých škodlivostí, ktorých donesie zima vždy pekný výber v svojej tanistre; delí ich medzi majiteľov po kampe, jednému štedro, druhému menej, už ako jej príde na um.

Tak prišlo i značenie, tak akosi koncom októbra, keď je už jar dobre v behu. Pán správca mu dal na známosť výsledok značenia verne, ako sa patrí na správcu. Vysvitlo, že sa nesplnili celé očakávania. Značilo sa vcelku asi toľko, ako po iné roky, keď nebolo tých tisíc pekných mladých oviec a zásielky baranov jemnejšej srsti.

„Ale je hodne oviec na susednom podniku,“ píše mu pán správca na vysvetlenie toho sklamania. „Tam ešte nepočali značiť. Postarám sa, aby ich doviedol i s prírastom.“

„To je už iná vec,“ uspokojil sa pán majiteľ. „Ako by sa ináč i mohla vysvetliť taká divná nezrovnalosť?“

Veľká objedza nebola ani z toho značenia na druhých podnikoch; nenašlo sa tých oviec mnoho. Jeden z podnikov ani neznačil toho roku pre kamp veľmi roztrhaný a sprehádzaný a druhé ťažkosti, a v ňom práve mohlo byť tých zbehnutých oviec najviac. „I v kampe sa ukazuje jahniat hodne neznačených. Príčina je, že sa oneskorilo liahnutie. Ale sa poznačia pri strižení,“ dodáva pán správca.

Pri strižení sa naozaj našlo čosi nepoznačených, ale tiež ich nebolo mnoho. Toľko asi, ako sa nachádza priemerne i na druhých podnikoch, kde sa tiež nájdu, čo sa vyliahli po značení. I na podnikoch dobre zariadených a vedených nájde sa istá čiastka oviec, ktoré sa oneskoria. Majitelia neradi, keď je prírast nejednaký; snažiac sa, aby ľaženie bolo odbavené v krátkom čase, ale nie je ľahko dosiahnuť tento výsledok. Prírast bude i na najlepších podnikoch trochu na rebríček, ako píšťaly na organe; môžu sa vidieť jahňatá staršie, i veľmi mladé ešte.

„Mnoho ich ostalo jalových,“ musel sa priznať pán správca v druhom liste, čo už napísal po strižení. „Barany prišli neskoro a neboli v dobrom stave,“ žaloval sa pán správca. Majiteľ skoro podskočil od divu, keď to čítal. Aký zlý stav, do čerta, keď ich dal previesť na lodi, vlastne v bárke, aby nemuseli konať dlhú cestu pešky; platil za ich prievoz dosť pekný poplatok, sťa za nejakých významných cestovateľov. „Ovca sa nešikuje hneď prvý rok na novej kerencii,“ dodal pán správca na nové vysvetlenie. „Kým neprivykne, nemôžeme sa od nej veľmi úfať ani pomladku ani vlne.“ Tento dôvod už uznal i sám pán majiteľ, sám on pozoroval, ako sa vracajú ovce na čiaru a vyzerajú, kadiaľ sa ide na starú kerenciu.

Čo do vlny, tej vyšlo dľa váhy asi toľko, ako roku predošlého, skôr čosi menej. Darmo je, urasteného škopa, čo sa týče vlny, nedohoní ani najlepšia ovca.

„Vlna bola vlani ťažšia. Všade sa žalujú, že vlna toho roku neváži. Rozdiel je skoro funt na ovcu; príčina: suchota, čo zavládla toho roku,“ zvestoval pán správca v jednej svojej zpráve.

Dôchodok toho roku nevzrástol, ako ho bol vyrátal pán majiteľ. Prírast a vlna vynáša temer ako vlani. A výdavky sa otvárajú a otvárajú.

„Čiary nič nestoja. Deň a noc treba sa vláčiť po nich a zavracať statok,“ vyhútal v jednom liste pán správca. „Kolíky stoja ako na vode, štebliny dávno prehnili a odpadli, drôty ostali naprázdno. Staré poprávať, ale i nové bude treba ťahať. Nemáme potrera pre barany, treba ho urobiť zaraz. Zle je, že nieto kúpeľa ako sa svedčí. Kúpať na ruku je robota nákladná a nikdy nevyváži dobrý kúpeľ. Šťastie, že nám je stádo čisté, prašivých nevídať. Dom počal sa rúcať, pod stenou je diera; cez ňu podliezol vietor tamtoho týždňa; šťastie, že nám dom neporúcal a krov neodniesol. Do zimy azda vydrží, hoc horko-ťažko, ale tej zimy neviem, ako si poradiť.“

Toho roku pán majiteľ išiel včaššie na svoj podnik, ostal na ňom dlhšie než obyčajne. Keď sa vrátil na túto stranu, bol čosi zdržanlivý; novín nedoniesol toľko ako predošlého roku. Na tvári mu sedela akoby tôňa; nie azda žiaľu, ale zamyslenosti. Mal rozhovory so správcami tunajších podnikov, jedného z nich i gazdu odviedol i na druhú stranu. O dva-tri dni sa vrátila výprava, ale nikto netušil, čo tam mala za pokonávanie. Majiteľ po tej výprave akosi hneď zmizol z plesa, snáď ho diela volali do mesta alebo na inú stranu.

I toho roku pridalo sa mi zájsť dakoľko ráz do prístavu na Punta Bandera. Videl som naukladané vreciská s vlnou z jeho podniku. Neboli to baly lisované a späté železnými obrúčkami, ako tie, čo sa zhotovili napríklad na tunajších podnikoch; sú to baly ohromné vlny natlačenej, ale vždy ešte mäkké, bárs pri zošívaní boli posťahované čím tuhšie. Nevýhody takého pakovania sú všelijaké. Bal zaberá mnoho miesta na karrete a menej váži, lebo vlny sa doň nesprace nikdy toľko, ako keď je prešovaný. Vlny naoko je dva razy toľko a na váhu iba asi polovica. Nešťastie je najväčšie, že sa vlna predáva na váhu, a nie dľa objemu. Prevoz tejto vlny vypadne asi o polovicu drahšie, než poriadne prešovanej. Preto majitelia dávajú radšej odmeny tým, čo pracujú okolo balov, aby vlnu čím tuhšie stisli, aby zabrala čím menej priestoru.

Z toho spôsobu pri pakovaní môže si vybrať každý, že nový podnik nemá prešu, spravy, ktorá by práve nemala chybovať, lebo znamená veľkú úsporu na prevoze. A ten je dvojnásobný: loďou najprv a potom karretami. Nemala by chýbať kvôli trochu krajšiemu vystanoveniu. Vlna, či tlačená alebo lisovaná, má vždy tú istú cenu, ale je zrejmé, že nelisovaný bal prezradzuje po svete, od plesa totiž až po prístav, zaostalosť a či skôr istú chudobu podniku, skadiaľ ho taký vypravili celou pampou, a pravda najprv plesom, až do samého prístavu. Ale i vzdor chudobopanskému vystanoveniu na každom je nápis v čiernej farbe, pekne vyvedený na bliaške, po ktorej sa maže štetôčkou, až vyjde poloblúk hore a poloblúk dolu. Na oblúku hornom stojí: „Estancia Las Matas“,[2] na poloblúku spodnom je: „Lago Argentino“,[3] vprostriedku dve písmená pekne vyvedené: začiatočné písmená mena a priezviska majiteľovho. Pod pečaťou tohto istého znenia a temer tej istej podoby vydáva pán správca čeky, ktoré kolujú po obchodoch práve ako čeky najbohatších podnikov. Vyplácané sú na banke, na ktorú znejú, ako ktorékoľvek druhé, nájduc otvorené dvere o dvoch bľachoch na jej pokladnici, odkedy sa začali vydávať pod tou pečaťou až do dnešného dňa. Možno tú dôveru zväčšuje náhoda, že v susednom kraji Patagónie jestvuje a rozkladá sa podnik o šesťdesiatich, možno i osemdesiatich tisícoch oviec, ktorý tiež sa menuje „Las Matas“. Spomínajúc túto náhodu, nik nechce upodozrievať, že sa tu hádam nadužíva meno, ktoré má veľký úver v obchodnom svete; veď podpis pána majiteľa týchto Las Matas je na čeku hoden práve toľko, ako podpis najlepší. Sama banka ho vypláca tak ochotne, ako ček toho veľkého majiteľa. Jeho funty majú tú istú farbu a cvengot, už či páchnu jednou alebo druhou matou alebo už kriakom (lebo „mata“ znamená kriak), na ktoré musia byť bohaté oba podniky, keď si vzali meno od nich. Veru sa i kotúľajú na ten istý spôsob po peňažných trhoch, už či pochodia z malej kešene, alebo veľkej železnej škrine na tri závory.

Či bolo tých balov mnoho alebo málo, rád by vedieť ktorý čitateľ, čo považuje nápis a obálku za vedľajšiu vec, či je meno rozhlásené alebo neznáme. Počet balov berie za rozhodujúceho činiteľa. Nuž i číslo by sa mohlo nájsť v lajstroch podniku Las Matas; aj na baloch je vymaľované bežné číslo. Ale ja som iba pozorovateľ náhodilý, zdeľujem viac dojmy, čo som kde videl a skúsil; nie som zpravodajca peňažných ústavov, aby dával vývody o peňažnej sile toho alebo iného známeho alebo práve priateľa. Môžem len toľko povedať, že ich, bohužiaľ, nebolo toľko ako na tých druhých Las Matas, a sotva toľko, ako si ich náš priateľ, pán majiteľ, narátal, keď zakupoval podnik a zavádzal na ňom také dôležité a ďalekosiahle zmeny a poprávky.

Že sa skutočne sklamal vo výpočtoch, svedčí o tom jeho zdelenie, s ktorým bol vyrukoval pred dôverným priateľom, keď sa s nimi zišiel v prístave už hodne podjeseň. Pri tej príležitosti sa bol skončil hospodársky rok; robia sa účty, prijímajú sa peniaze, čo vyniesla vlna a kožky, a vyplácajú sa závislosti po obchodoch a peňažných ústavoch. Bola to chvíľa, keď majiteľ najlepšie oceňuje svoj stav a má najlepší pochop o tom, na čom je a v čom je. Sedeli sami dvaja za stolom najvychytenejšieho vtedy hostinca, vlastne reštaurantu, čo mal čosi z jockey-clubu. Srdce trochu obmäklo a vzalo prevahu nad inými ohľady, prezradiac, čím prekypuje v tej chvíli.

„Dochovávanie a pestovanie statku, priateľu, už či oviec, či rožného, v tých krajoch sa nevypláca, ak sa koná vo veľkých rozmeroch. Nákladky sú veľké. Riadne výdavky sú veľké, základné trovy a výdavky ešte väčšie. Veľký počet statku ľahšie ich unesie, než malý, lebo sa rozdelia medzi mnohých. Tak majiteľ tých druhých Las Matas zatvoril svoje účty toho roku s druhým, cele druhým výsledkom než ja. Keď urobíte pod účtami tú čiaru, čo ide kosom a čo vyzerá tak trochu ako most medzi príjmom a výdavkom, iba že most nie je veľmi dobre zamyslený a vyvedený, lebo nejde vodorovne, ale hodne kosom, keďže jedna rubrika vypadla pridlhá a druhá prikrátka, ktoré on spája: prídete k tomu záverku, že tie isté trovy, myslím totiž „všeobecné“, pri dvoch tisícoch oviec sú, tie isté, akoby boli, keby oviec bolo dvadsaťtisíc. Malým majiteľom nepozostáva, ako utiahnuť sa alebo prestať s vykorisťovaním na tomto tak neistom poli, ak sa im nemôže podariť vstúpiť do radu veľkých majiteľov. Druhej cesty ja nevidím, ak sa chcete vyhnúť škode a strate. Nuž veru tak. Náš priemysel, akže sa tak môže menovať, naša robota má svoje skvelé stránky a ohromné zárobky, keď sa naň dívame z diaľky; ale opletačky, ťažkosti a nebezpečné úskalia, keď sa mu prizrieme lepšie a povážime všetky okolnosti. Nateraz len toľko, drahý priateľu, aby vám bolo na poučenie a výstrahu,“ doložil to už vážne, skoro hrozive. Hľadel zadržať nepredpojatosť, ale nemohlo sa nezbadať, že ho čosi omína. „Strata nemôže sa považovať za stratu a za škodu, keď slúži iným na poučenie a výstrahu.“

Keď nasledujúceho leta prišiel na pleso, bol zase spokojný ako obyčajne. Ale zvestoval priateľom:

„Ja som usporiadal svoje diela. Podnik som predal, ako som mohol. Tohto leta ho mám odovzdať kupovateľovi.“

Zdelil i podmienky predaja. Boli veľmi slušné a výhodné, môže sa povedať, pre obe stránky. Bolo by vari zbytočné rozberať tu všetky dopodrobna.

„Našiel som kupca,“ vysvetľoval nám cele spokojne, „a vyznám, teší ma, že sme sa napravili. Jemu kúpa ide na ruku, je môj sused bezprostredný. Môže podniky spojiť a spravovať dovedna; tým vstúpi do počtu majiteľov stredných a obľahčí svoje výdavky. Krem toho kampy oboch podnikov sa dopĺňajú v istom ohľade, tvoriac akoby prirodzený, zaokrúhlený celok. Mne zas predaj nevypadne na škodu, lebo trovy mi začínali byť čosi nepohodlné.“

Priatelia mu vyslovili radosť nad takým priaznivým obratom. Mne sa zdalo, že z neho žiari radosť, keď mu ruku podávali pri tom blahoželaní. Ostatne všetci odobrovali jeho krok, súhlasili s jeho pochopovaním vecí; radovali sa, že predal výhodne a novému majiteľovi že pristane kúpa, ako keď na porisko nasadíš dobrú sekeru, s ktorou by si nemohol rúče narábať bez tej dôležitej súčiastky, bárs je len drevená a vystane z akéhokoľvek drúka. Zriedka v živote sa pridá natrafiť na tak šťastné rozuzlenie diela, kde nieto oškodených, ale obe stránky sú spokojné so svojím dielom.

Ostatne zdelenie malo i druhé pohnútky, nie iba zdeľovať svoju radosť a spokojnosť druhým a dať im na nej akoby jeden podiel. Pohnútky ani nízke a tým menej podlé, ale podšité dobrým futrom dôvtipu a dômyslu. Pozval všetkých, čo tam boli, byť jeho hosťami a svedkami toho deja, na ktorý budú pozvaní i susedia z tamtej strany. Znamenalo to, že kto príde, nebude sa len dívať, ale, ako sa vraví, priloží kamienček zo svojej strany na šťastné ukončenie diela.

Čo tam boli, všetci sa sľúbili. Zaujalo ich oduševnenie; začalo sa hovoriť o hromadnom výlete na pleso, o prenajatom parníku, ktorý odvezie celú spoločnosť na druhú stranu, nielen chlapov, ale i panie. Neviem, aké pohnútky mali ostatní, keď sa sľubovali, či ísť a zabávať sa, alebo i osožiť tomu, komu sa sľúbili. Ja som sa sľúbil tiež trochu zo sebectva, lebo mal som rád cesty plesom na druhú stranu. Plavba plesom je veľmi pútavá, keď je počasie obstojné, a to sa dá vždy uhľadieť, ak si dávaš trochu pozor a dáš si na tom záležať.

Bolo ku koncu februára, keď sme dostali konečne heslo z druhej strany, kedy to má byť. Bolo by sa nám hýbať hneď v pondelok, ak sme chceli prísť, keď je hlavná robota. Ako mnohé predsavzatia, i tento hromadný výlet scvrkol sa na rozmery veľmi skromné. Oduševnenie okamihu vyšumelo, každého čosi zašlo znezrady, že nemohol splniť sľub. Z parníka nebolo ničoho. Priateľ z tamtej strany nám ho neposlal a vlna bola už dávno všetka na tejto strane, aspoň z tých závažných podnikov, ktoré majú svoje lode. Na parník nebolo sa čo držať, že nám azda podbehne, keď sme ho zabudli alebo zameškali objednať. Bola by to náhoda, ktorá sa stáva zriedka. Poniektorí z nás majú také šťastie, že keby loď potrebovali najväčšmi i v období jej plavieb, ona sa najväčšmi rozmýšľa prísť. My, čo sme neboli upriamení toľme na pohodlie, urobili sme si poriadky, že ak náhodou nepríde parník medzi tým časom, vyberieme sa po suchu, na koni totiž. Je to cesta dosť zdĺhavá, temer okolo celého plesa, aspoň okolo jeho veľkej čiastky.

Boli sme traja spoločníci na túto cestu; gazda, pán správca jedného podniku, čo drieme pod veľkým bralom hneď za hostincom Calafatov, a ja. Pán správca mal držať hotové kone a čakať nás na určitom mieste v určitý deň. Gazda nemal zvláštneho záujmu ísť na druhú stranu. Skoro som si namýšľal, že ide viac z kamarátstva ku mne, než kvôli tej robote, čo sa mala tam robiť. Pán správca sa k nám pripojil z priateľstva, aby nám bolo veselšie. On, znamenitý robotník, mohol byť veľmi vítaný hosť na druhej strane.

Tieto veci stali sa v rokoch pozdejších. Vtedy už bola v móde i na plese, možno i väčšmi než kde inde, autová premávka. I sama pošta, vlastne podujímateľ bol dávno speňažil svoj zložitý, ťažkopádny inventár, čo ho bol mal pre túto službu: koče a tropillu koní, a zadovážil si veľkolepé auto Studebacker na šesť cylindrov. Starosvetské koče, sulky a bričky divného slohu a zloženia, ťahané polodivými koňmi, prestali sa ukazovať po cestách kampa, miesto nich frčali stroje, hnané naftou. Aká je premávka živá a ruch po kampe pod vlivom tejto veľkej novoty, toho zjavné dôkazy vidno všade po kampe popri cestách, kde boli v tie časy rozhádzané bľachové nádoby, dôkladne letované, ale už s malými dierami na dvoch protivných póloch. Cez ne autisti vyťahali naftu z bľachovníc, ako keď sa vyfúka takými dvoma dierkami napríklad pštrosie vajce. Prázdne nádoby pohodili. Pohodené nádoby mohli sa vziať ako pomôcka štatistiky: koľko sa míňa nafty po kampe v Patagónii. Dnes by už neboli tie dáta také presné: tie ukazovadlá sa zbierajú a upotrebujú na všelijaký spôsob. Tu ako nádoby v domácnosti, keď sa im tá jedna diera zaleje olovom, tu zas miesto zinku na stavby. Kisne, v ktorých prídu tie nádoby naložené, tiež sa povaľujú po cestách s vyboreným dnom. No tie zbierajú zas pilne karreteri, keď nastanú ich roboty; odnášajú ich sebou; sú veľmi súce na robenie triesočiek na rozloženie ohňa. Ostatne tento zbierací záchvat prišiel akosi znenazdania na ľudí a vyzerá skoro ako vyvolaný viac módou než skutočným duchom sporivosti. Čo by naostatok mala hľadať v týchto kampoch sporivosť? Podnik ovládne toľko, že sa môže zaobísť i bez nej.

Tej móde sme podľahli i my. Vytiahli sme náš ford, naložili doň sedlá a ostatné riady, čo sú na koňa; vložili sme i nevyhnutnú batožinu, tú, čo sa môže nosiť priviazaná o sedlo. Boli by sme mohli naložiť i psov; pýtali sa veľmi s nami, lebo už i psi na týchto stranách neraz cestovali v autách — no gazda ich nevzal, neviem sám prečo.

Pohli sme sa po druhých raňajkách; bola to dobrá pečienka, vajcia a druhé podobné jedlá. V Patagónii sa je s chuťou a i hojnejšie než kde inde. Ak je kúsok šťastia v tom, že máš čo do úst vložiť, keď ťa hlad nadíde, v Patagónii by mal byť všetok svet šťastný. Keď máš cestu pred sebou, nehľadí sa pri jedení, koľko je hodín, alebo či sú prvé a či druhé raňajky. Držať sa meravo prijatých na to hodín a druhých pravidiel nebolo by tiež na osoh, lebo by si ľahko mohol ostať s prázdnym žalúdkom.

Na forde sme prebrnkli v hodinách diaľky, na ktoré kedysi bolo zmárniť dni, keď sa cestovalo za krčaha kráľa, v taligách ešte. Do Calafatov nám trvala cesta asi dve hodiny, ani toľko vari; je tam hostinec vždy ešte v svojom kvete. Žiaľbohu, náš priateľ, ktorý nás tu indy obsluhoval dobre a ochotne, odsťahoval sa z neho. No kuchyňu neodniesol, tá ostala ako prvej v svojom dobrom chýre. Ani sme sa tuším nestavili na tom hostinci; poberali sme sa napred tou istou cestou, ktorou sme šli prvý raz na pleso, lenže teraz ideme v smere obratnom. Bralá nám padajú na pravú ruku. Cez veľkú rozsadlinu, čo je v bralách na potôčku Calafatov, vidno kus zvlnenej vysokej pampy. Zelenie sa nežne zamatove, trochu na žltkavo; po tieto dni bolo dobre spŕchlo, ale iba tamhore, osviežilo pampu. Tudolu panuje ešte vždy suchota leta.

O krátky čas sme išli popod podnik, ktorý drieme tam nad cestou pod vysokým bralom, z ktorého pán správca už iste nás čaká na mieste, ktoré sme mu udali. Keď sme prešli Rio Perro, ktorý ešte vždy nenie rio, ba ani jarok, ale iba riečište suché a v ňom miestami mláky, onedlho sme sa odrazili od cesty, ktorej sme sa dosiaľ držali a ktorá sa osvedčila, lebo nás bola doviedla na pleso spoľahlive, odrazili sme sa od tejto cesty, nedbajúc na starú dobrú zásadu, ktorá hlása, že nehodno sa spúšťať starej cesty kvôli novej, hodili sme sa naľavo, nechajúc tú cestu, ktorou by sa šlo na Bajadu, napravo a či skôr za chrbtom.

Táto naša cesta sa dáva naľavo; ako sa skrútila, poznať najľahšie na brale, ktoré nám ostáva cele za chrbtom. Pred nami sú neveľké briežky a údolia, ale sú veľmi plytké. Ozaj patagónska je táto pampa, údolia a briežky trochu jednaké. Nelámu si hlavu vyvádzaním nových a nových útvarov. No i nového niečo sa tu nachodí: vídať piesku viacej, než kde inde. Jesto ho čosi i okolo Calafatov, menovite na miestach, kde sú údolia, ale tu ho je viacej a rozšírený je na dosť veľké plochy. Náš ford na takých miestach začne cestu zošívať, mykať sa a hádzať sem a tam; inde sa kolesá krútia, ale nejdú, šmýkajúc sa sťa po ľade. Bohvie, kam by skeroval, nech ho gazda nedrží tuho na uzde, vlastne za kolo kormidlové, skrúcajúc ho tak bystro, ako sa predné kolesá obracajú, ale smerom protivným. Natíska sa ti tu dojem, že si na akýchsi Dolniakoch. Je tu teplo, výhľad širší, nieto vysokých štítov, ktoré by ho mohli zahrádzať, ako tamhore okolo podnikov, čo sú väčšmi dnuka.

O poludní alebo skôr už po ňom začala sa i pampa akosi spínať, sťa kôň sa odhadzuje, keď sa mu zunuje dlhá jednotvárna jazda. Počali nám podbehovať pod kolesá už väčšie brehy a údolia tesnejšie. A tu zrazu, spúšťajúc sa dolu strmším brehom, začneme vťahovať svieži zádych vody: pred nami sa ukázala rieka, na ktorú sa spúšťa naša cesta temer v pravom uhle. Vľavo leží neveľká skupina domov, ktoré tvoria hostinec.

Prišli sme na prievoz rieky Santa Cruz (Sv. Kríž).

Tu nás čaká i tropilla. Pán správca nám sem dohnal kone, každému po jednom; sú priviazané o dlhú priečku zábradlia, čo je pod hostincom, len ich sedlať.

V hostinci práve sadali za stôl; my sme sa im tiež pripojili, vzdor obsažným raňajkám, kvôli dobrej polievke a znamenitej baranine. Pampa je veľmi zdravá, žalúdok tu nerád zaháľa.

Keď majster odpratal riad zo stola, lebo on je kuchár i obsluhovač v jednej osobe, dal nám nakrátko heslo on sám: „Hybajme!“ On sa pustil popredku dolu briežkom, čo vedie k vode. Vytiahli sme kľúč z forda a vzali ho sebou; nech si naše auto tu odpočinie a aby nám medzičasom neodstrečkovalo niekam. Je to ten kľúčik, ktorým sa zatvoria do stroja všetky sily, čo z neho kypia a tečú. On ich núti tam driemať a čakať, kým nebude od nich potreba. Vyňali sme sedlá a druhé riady, osedlali kone len tak, aby bolo, popriväzovali o sedlá neveľkú batožinu, čo máme sebou. Spustili sme sa i my za majstrom, pravda, my s koňmi, na tú rieku.

Pri samom brehu leňoší, vyvalená čosi nabok, ako sa chlapci povaľujú, podoprúc sa o lakeť a hlavu o ruku, keď pasú voly podjeseň po strniskách, leňoší sama archa Noáchova, alebo, ak by sa nám ťažilo zabŕdnuť tak ďaleko do minulosti, nuž tá loď, na ktorej Pavel apoštol bol konal cestu do Ríma, keď sa musel uchýliť pre veľké búrky na Krétu, kde sa mu obyvateľstvo veľmi nezvidelo,[4] takže sa vyslovil o ňom nie bárs pochvalne. Ibaže táto nemá na nose sochu boha morského, ani ktorého jeho sluhu, akoby sa svedčilo takej lodi, takže bude lepšie, keď ju prirovnáme k tej ohromnej drevenej črievici, čo v daktorých krajoch nosia, keď sú veľké blatá, aby sa obuv nezablatila, alebo so strmeňom čílskeho pôvodu, ale urobenom na veľkú nohu, iba že tento tu nemá podobu svinského ryla vyrezanú, alebo už ktorej druhej hlavy na nose.

Nazadku, kadiaľ by sa mala tá noha vstrčiť, ľahko by sa vpratala čo aká veľká noha, keby tam neboli dvere na dve krídla, ktoré sú teraz zatvorené.

Táto archa by sa vari najradšej pustila dolu vodou, lebo by jej bolo v dolinu, keby nevisela na svorke, ktorá svorka je železná, spletená z mnohých motúzov alebo už drôtov, a čo je hlavné: je vypätá nad vodou z tejto strany na druhú. Vypäli ju tak vysoko, že by sa na ňu nedostal ani ten chlapík, čo má obyčaj vyštverať sa kamarátovi na hlavu, keď sa chce preukázať, na aké výšky on môže dosiahnuť. Aby sa mohla vypäť tak vysoko, naľahla na kolík, ako ten, čo ženy podstavia, keď vyťahujú tú vôdzku vo dvore, čo sa na ňu vešajú mokré háby. No keď sa prizrieme lepšie, uvidíme, že je to nie kolík, ale skôr dúži klát, vsadený do zeme, i to kosom, stojac akoby sklonený. Sťa chlapisko, čo by sa prihol, keď mu idú zavaliť na plece hodnú nošu žita. A ako neukľakne ten klát pod veľkou ťarchou, keď je raz nahnutý? Ja myslím, neukľakne on tak ľahko. Má on kamaráta, čo tiež tak kosom stojí a podopiera ho tuho pod samou bradou. Také dva bučky dovedna nedajú sa už nijakovsky prihnúť.

Svorka z toho stĺpa, aby sa nevykĺzla a nevyvliekla, ide do zeme, má na konci slučku alebo ako babku a tá babka sa zapne na háčik; ibaže ten háčik je zas taký klát, čo je dobre pochovaný do zeme, a to priekom.

Nemajte za bánosť, že som vás toľko domŕzal rozprávkou o tej svorke, ktorá by sa ináč mohla bez preháňania pomenovať povraz, a to hrubý povraz lebo je naozaj hrubá. Svorke tej vlastne máme zveriť naše kone, našu batožinu, ba i naše osoby. Nebudete sa pozastavovať, že každý, prv než vsadne napríklad do voza, poprezerá si dobre, či sú kolesá dobré, lôniky na mieste a svorene v dobrom poriadku.

Lebo majster otvoril tie zadné dvere, my sme predišli dobrým príkladom a vstúpili do lode, držiac každý svojho tátoša za ohlávku. Koník poňuchal, prestupoval rozčúlene nohami: čo robiť, nedôverujúc takejto sprave, lebo si ju zabudol dobre poprezerať, ako my prvej, na čom visí a aká je. Ale voľky-nevoľky musel sa už len odhodlať: za ním plieskajú tuho korbáčom a sáru a či podkolenné kože. Vskočili temer hupkom do loďky, nevšimnúc si ani môstka, čo bol podstavený. Zdá sa im krehký a klátivý trochu. A už sú s nami v arche, stojac na neistých nohách. I rozkročili sa trochu, aby boli istejšie, kým majster zavrel za nimi tie zadné dvere, zastrčil na ne mocnú závoru.

A majster sa premenil odrazu v námorníka a kapitána. Vyštveral sa lodi na zábradlie, čosi popustil, čosi pritiahol a naša loď začala sa pomaly najprv trochu hojdať a potom i hýbať. Pláva ona pod tým povrazom, iba čosi ponižšie, koľko jej námorník popustil uzdu. Ako sa ona hýbe, tak ide po železnej svorke kladka; vrtí sa jej koliesko i kĺže po železnom povraze. Cez vidličku má prevlečenú svorku. Druhá taká kladka je i nazadku, tiež cez jej vidličku ide povraz, čo sa viaže a neraz i okrúca, aby tuhšie držal okolo akýchsi rohov, čo sú na zábradlí po jednom napredku a nazadku lodi, takže tie povrazy držia loď priviazanú tuho o kladky, čo sa kĺžu po železnom povraze.

Keď sme sa my trochu odtisli od brehu, rezký prúd vody vzal našu loď tuho do výrobku. Neviem, čo by nebola urobila, nech ju náš námorník tak dokonale nepopriväzuje.

Povraz, čo ide od prvej kladky na nos lode, zdržiava ju sťa uzda; ten, čo ide nazad, pôsobí zas sťa liace: kôň musí slúchať a ťahať, kam chce ten, čo sedí na zábradlí pohodlne, načúva, či sa to koliesko v klade krúti, či povraz dakde nezadrhuje, aby sa kôň nepotkol alebo aby sa nezačal zvŕtať a harcovať, keď budeme v najhoršom. Ale, ako sa ukazuje, všetko ide v najlepšom poriadku: loď sa kĺže po rieke, pekne priekom, sťaby loď na plachty.

Naostatok loď jedna ako druhá. Ostala by tam, kde je, ako voz, keď je vypriahnutý, keby ju niečo nehnalo. Plachtovú ženie vietor, čo sa opiera do plachát, túto našu ženie sama voda. Plachtová má kormidlo, čo dáva smer lodi, tu sú kladky, vlastne vôdzky, čo cez ne idú k nosu a nazadok lodi a sú okrútené okolo tých rohov.

Prúd vody je ohromná sila; tá by schytila našu archu jednoducho a odniesla ta dakde dolu vodou. Ale tu je železný povraz, a ten je tiež sila, ktorá sa nedá prevládať. Drží on loď pevne, aby ju voda neodniesla. On ju poťahuje hore vodou, ako ju voda ťahá nadol. Tie dve sily pasujú sa jedna s druhou, každá ťahá v inú stranu, práve v protivnú. Prúd sa veru nedá, on pracuje vždy jednako, a povraz sa tiež nedá, kým je súci a kým ho mocne držia tí jeho paholci, čo je na nich pretiahnutý z jedného brehu na druhý. Tie dve sily sú jednaké; nemôže jedna pomknúť druhú, iba čo sa márnia nadarmo v týchto pasoch. Myslím, urobili by tú istú robotu, bol by z nich čajsi ten istý osoh, keby ich nebolo. Loď by visela na vode, iba čo by sa mykala sem a tam, ako keď visia a mykajú sa kože vo Váhu, kde ich koželuh močí, priviazané tiež na poriadnej vôdzke.

A predsa my vidíme, že je pohyb veľmi rýchly, čo vyvádza naša loď. Kolieska v kladkách len tak frnia, loď sa potrháva, sťaby v nej sedela tajná sila, ktorá ju ženie, dávajúc jej, mŕtvej hmote, ako bola pred chvíľou, tuhé prejavy života.

Prečo nie, treba uznať, v lodi je sila, tajná, neodolateľná, čo ju ženie na druhý breh, sila, čo ukradli prúdu a trochu i železnému káblu. Tá sila, čo ženie loď na druhú stranu mocne a neodolateľne, je rozum o dôvtip námorníka, čo tam sedí pohodlne na zábradlí. Jeho umelosť narába tými dvoma silami, núti ich, aby poslúchali, ťahali a socali loď, kam on chce. On ukradol sily, koľko sa mu páčilo, káblu a zas vode, zapriahol ich do lode, sťa gazda, keď zapriahne svoje voly do pluhu, a loď sa musí kĺzať na druhú stranu, rozrážajúc prúd, bárs by najradšej išla dolu vodou.

Videli sme, ako poprevliekal vôdzky, čo idú od kladiek na zadok lode. Tie vôdzky ju držia kosom, aby prúd nemohol obrátiť zadok lode jednoducho dolu vodou. Silu ukradol z kábla a dal ju tej vôdzke, čo pôsobí na loď sťa uzda a liaca. Táto vôdzka dáva iný smer silám, čo hliveli v kábli. Nie sú iba na protiveň prúdu, ale ich obracajú kosom, takže smerujú proti prúdu, ale nie cele, lebo čosi poťahujú ta na druhú stranu. Tieto dve sily nepôsobia v protivnom smere, ale šikmo jedna na druhú; tak ich napravil kuchár a či námorník. Z nich pochodí tá sila-výslednica, čo ženie loď dosť rýchle na druhú stranu.

Majster sa vlastne nejde pasovať so silami; sedí cele pokojne, pozerá, ako sa koná robota. Horký si on ide lámať hlavu nad kálaním a či štiepaním síl, nad vyrábaním výsledníc a druhých takých vecí, čo vlastne nepatria na prievoz dobre zariadený, držaný v pravom poriadku. On urobil jednoducho svoju povinnosť. Popriväzoval vôdzky, čo prechodia cez kladky, každú na jej miesto, a dôkladne, aby sa nerozviazali. Pravdaže, on obrátil koráb bokom, lebo tak popriväzoval vôdzky, aby ho bokom držali. Keby nie do boku, voda by nemala do čoho biť, nemohla by potískať koráb napred. Koráb by bol nosom proti prúdu, voda by bila o nos a vôbec, kde je koráb ako ostrý, nemala by sa o čo opierať a jej sila by tiekla dolu vodou. On obrátil trochu bok korábu, aby voda mala čo tisnúť, aby ho hnala, ako plachtová loď rozkladá a rozvešia svoje plachty, aby sa vietor mal o čo opierať a hnať ju napred.

On si nenárokuje iné právo, ako vykonať robotu v poriadku; nejde sa miešať, do čoho ho nič. A predsa je len on vlastne všetkého pôvodca a vina: a on povrazmi rozkladá a zase spriaha sily; on vôbec plnou rukou siahol do fyziky, robí pokusy so silami, nadstrkuje ich, ako sa jemu páči. Vôbec netuší, akou silou narába, čo môže vyviesť ňou dobrého a užitočného alebo zlého. Dieťa tiež netuší, keď má v ruke nabitú pušku a hrá sa s ňou, že je v nej ukrytá miera sily, ktorá upotrebená zle ničí, zabíja, upotrebená na svojom mieste tvorí a seje nový život.

Kone nadstavili uši, vytiahli hrdlo, pozerajú ponad zábradlie na vodu, ktorá tečie bystro, bije tuho o ľavý bok lode, ženie ju na druhú stranu. Nerozumejú, čo sa to tu vlastne robí, čo za sila nás to nesie a ženie. Iba hádam tušia, že všetci, čo sme tuná, sme hračka v ruke rozdielnych síl, ktoré ten, čo sedí na zábradlí, napráva a zapriaha, ale i náhod, nad ktorými už nemá moci. Keby sa roztrhol železný povraz? Nuž neroztrhne sa on ľahko, je veľmi mocný a keby sa zlomila vidlička na kladke? Tá by sa už mohla zlomiť ľahšie. Ale najľahšie by sa zlomila ôska toho kolieska, čo tuho frní. Tá je už veľmi tenká. Zlomí sa hrubá, mocná os na karrete, prečo by sa nemohla zlomiť i táto tenká na malom koliesku? Rozkazujeme silám, ale náhode nerozkazujeme, sme v jej rukách: najmenší nezdar, nech sa čo najmenšieho pokazí, a my ostaneme tu visieť o železný povraz v samom prostriedku rieky, sťa tá viazanica kožiek, čo sa močia vo Váhu, alebo pôjdeme i s veľkou archou dolu vodou, ako ide poleno, čo ho rubači hodia do Hrona a pošlú dolu vodou na bystrické hrable.

Poniektorí vravia, že pleso leží skoro na hladine mora. Táto rieka má dobrý spád, tu na prievoze tečie rýchlosťou ôsmich míľ. Nech jej je koryto hlbšie, pleso by sa mohlo sčapovať odrazu, prelialo by sa jednoducho do Atlantického oceánu, sťa pretečie víno zo suda, čo je na podstavci, do bočky, čo je pod ním, keď majú medzi sebou cievku. No pleso má riečište urobené dôkladne. Ono púšťa cezeň iba tú vodu, čo zvyšuje, čo by bola obyvateľstvu tohoto kraja na obtiaž, ba na škodu a skazu, keby sa neodpratala niekam, kde má viac miesta. Je pleso dobrý hospodár, nepechorí sa na viac, než môže. Výdavok si vymeralo opatrne dľa príjmov; drží rovnováhu v gazdovstve, nevydávajúc nikdy viac, než by prislúchalo, nekopiac na svojom sklade viac, než vládze udržať. Tak sa mu sklady nikdy nevyprázdnia, nemôže ostať nasucho, ale zas nemôže sa vydvihnúť zo svojich brehov a zaliať pampu naokolo.

Krásna je to rieka, Santa Cruz, chlúba a ozdoba kraja, tiež jeho požehnanie. Je tepna, ktorou vlieva kraju, ktorým tečie, životnú šťavu a donáša mu nesmierne bohatstvo síl a vlahy. Mohla by byť i čímsi viac, keby sa obyvateľom zachcelo: cesta široká, pohodlná a krátka, ktorou by premávka mohla byť veľmi lacná a styk tohto kraja snadný, čo teraz leží trochu obďaleč od ciest a skrytý pod Cordillerou. Styk s morom, vlastne hneď s oceánom, čo by znamenalo bezprostredný styk s celým svetom. Jej brehy tu na prievoze sú vysoké, dobre opevnené, voda sa nebude ponad ne prelievať. Jej hĺbka a šírka bude na každý pád ako Váhu niekde okolo Trenčína.

Prešli sme, kde je prúd najbystrejší, blížime sa k druhému brehu. Námorník má zase robotu. Tam popustí, inde pritiahne, premení povrazy, čo idú od kladiek, okrúti ich na druhé rohy. Ťažkopádny bačkor sa zastaví, ostane visieť o tú uzdu dolu prúdom, kým sa nezačne obracať nemotorne a neobráti sa, prepytujem, zadkom k brehu. Tak sa obracia matka včiel v svojom úli, keď má vsádzať vajíčka do buniek po plášťoch. Drgnutie, a loď vysadla na breh. Námorník vyskočil na breh, položil mostík, otvoril dvere nazadku archy dokorán. Kone sa spamätali z akýchsi driemot a či omámenia, čo ich napopáckalo v tom prevážaní, bodro a vďačne skočia na breh, kde sa striasajú tuho, až riad sa ometá okolo nich so strmeňmi. I my vystupujeme, jedni pred koňmi, kvôli príkladu, druhí za nimi kvôli tomu plieskaniu o podkolenné sáry.

A sme na druhej strane rieky Santa Cruz. Archa bez nás, iba s námorníkom vracia sa akosi netrpezlive na tamtú stranu, sťaby hľadela prísť i ona čím skorej na svoju kerenciu.

Ešte pohľad na divnú spravu, ktorá je zase v pohybe nad vodou, čo hádže penu, kde tlčie o bok lode. Na zábradlí sedí kuchár osamelý, ruky zložené do lona, hľadí kamsi v diaľku trochu nahrbený, celembajúc nohami, prevesenými zvonku.

Trochu nedorozumenia a pochybnosti v nás: prečo hneď loď na taký jednoduchý výkon? Mohla by si tu dať rady snáď omnoho snadnejšie dobrá kampa so stožiarmi a dobrým, pevným zábradlím. Bolo by ju nežiaľ zhlobiť kdekoľvek, kde sa nájde dobrého dreva, ako ho je všade v horách okolo plesa, na Avellanede a inde. Tak by sme sa boli mohli previezť na kompe, ako pri Púchove napríklad. Tam kompa má ten istý prastarý tvar, ako tá, čo je na rieke Cetinji pri Omiši v Dalmácii, sťaby ich obe bol skresal ten istý majster. Ostatne Omišania, vychýrení námorníci v starých časoch a trochu i morskí zbojníci, pred ktorými sa triasli benátski kramári a ich koráby, prv než prišli do Dalmácie, bývali v tom istom hniezde, kde Púchovci; mohli ľahko odniesť sebou i spôsob, ako sa stavajú kompy.

Tento bačkor zhotovili majstri, morskí tesári v prístave. Stadiaľ ho museli doredikať majitelia prievozu na pleso. Urobili podeň osi a kolesá a tak ho teperili mnohými pármi volov sem na prievoz. Robota to nebola snadná; ešte šťastie, že cestou nebolo nikde prekážok tejto podivnej fúre, ktorá potrebovala toľko miesta, že inou cestou, kde sú tesné ulice, krehké, úzke mosty, nebola by nijako prešla.



[1] peča… funt… šeling — peča (pesos) bola základnou jednotkou argentínskej meny. Obsahovala 100 centavov. Funt a šeling (Pound šterling — sterlling) sú jednotky anglickej meny.

[2] Estancia Las Matas (špan.) — Farma, statok Las Matas (mata-krovie)

[3] Lago Argentino — Argentínske jazero

[4] leňoší sama archa Noáchova… tá loď, na ktorej Pavel apoštol bol konal cestu do Ríma, keď sa musel uchýliť pre veľké búrky na Krétu, kde sa mu obyvateľstvo veľmi nezvidelo… — Autor prirovnáva loď k Noemovmu korábu a k Pavlovej lodi. Podľa Starého zákona Noe — spravodlivý človek si postavil koráb, na ktorom sa so svojou rodinou zachránil pred potopou. Podľa Nového zákona apoštola Pavla, uväzneného Rimanmi, viezli loďou do Itálie. V nepriaznivom počasí loď stroskotala, ale väzni sa zachránili.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.