ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mudrák, Ďuro a Kata, Paľo (vo vreci)

KATA (vchádza zľava): Pochválen pán Ježiš!

MUDRÁK a ĎUR0: Na veky!

KATA: Ujko Mudrák, mať ma poslali opýtať sa, či máme zajtra prísť s tými zemiakmi pomôcť?

MUDRÁK: Myslím, dievka moja, že hej, ale naisto ti neviem povedať, to sa musíš gazdinej opýtať, lebo u nás je pri zemiakoch ona ministrom.

KATA: Sú doma, všakže? Opýtam sa ich. (Chce ísť vpravo.)

MUDRÁK: Veď neutekaj, počkaj chvíľu. (Zadrží ju.) Ani by so staršími nepostála, hneď chce len za chlapci.

KATA: Veď ste vy, ujko, nie taký starý ešte, a tu, hľa, Ďuro, veď ten pomýšľa práve na ženenie!

ĎURO: Ktože pomýšľa, kto ti také hlúposti natáral?

KATA: No, veď to už celá dedina vie, len netaj, aj včera sa smiali u Gajdošov, že vraj nás budeš bubnom zvať na svoje veselie.

ĎUR0: Sto striel ti hrmených, len sa ty staraj o to, kedy sa sama vydáš!

KATA: Ja sa vydám hneď, len čo ma popýtajú.

MUDRÁK: No, len sa mi nepochyťte. Ďuro je ešte chlap na ženenie súci a ty, Kata, tiež nebudeš dlho na čepiec čakať, vydáš sa, ani slepá krava oka nezažmúri. A keď si ešte uviažeš na hlavu ten pekný hodvábny ručník, ako som hen v Družstve videl, mládenci z teba oči nespustia!

KATA: Juj, že vraj hodvábny ručník, to by ste mi ho museli, ujček, vy sám kúpiť, lebo u nás veru na hodvábne ručníky peňazí niet.

MUDRÁK: A čo ty vieš, či ti ho nekúpim? Len si ho musíš zaslúžiť.

KATA: Ešte vraj zaslúžiť! Veď by mi tetka oči vyškriabali!

MUDRÁK: Čoby vyškriabali. Veď o tom nemusí vedieť. Nikto o tom nemusí vedieť.

KATA: Iba tuto Ďuro. A ten to po dedine vybubnuje.

ĎURO: Nič nevybubnujem, ba ja a pán richtár… či, eh, bodaj ťa, chcel som povedať… ba ja ti kúpim tiež jeden ručník. Nuž tak!

KATA (otvorí ústa): Tiež jeden, nuž a za čo, čože to tak naraz? To mi je akosi čudné!

MUDRÁK: Nič nie je čudné. Počuj, Kata, keď nám pomôžeš v istej veci, kúpime ti každý po hodvábnom ručníku — ako že sa volám Mudrák!

ĎURO: A ja Ďuro!

MUDRÁK: A budeš si môcť vybrať v Družstve, aké chceš, len musíš všetko tak vykonať, ako ti uložím. Dobre, pristaneš?

KATA: Nuž, ja nedbám, len či to nebude voľačo zlého?

MUDRÁK: Ale veď ma poznáš! Hádam len nechcem podpáliť dedinu, alebo dakoho ozbíjať. Počúvaj teda, hneď porozumieš. Vieš, že sa mi Paľo za Ančou vláči, však?

KATA: No hej!

MUDRÁK: Ale do domu, ako poriadny mládenec, nepríde, iba kade-tade po humnách za ňou lezie.

ĎURO: A po pasekách!

KATA (prekvapená): Ale, ujček, veď vy vraj Paľovi nežičíte?

MUDRÁK: Ja že mu nežičím? A kto to zas vyhútal? A čo by som proti nemu mohol mať, veď je to ináč súci šuhaj, robotný. To ti aj tu Ďuro dosvedčí, že proti nemu nič nemám.

ĎURO (s kyslou tvárou): Veru tak.

MUDRÁK: To iba on, chalan naničhodný, má niečo nekalého za lubom, že k nám, do domu, nechodí. Najskôr myslí na daktorú druhú a za Ančou sa len pre zábavu vláči.

KATA: To by mohlo byť, mládenci sú všelijakí!

ĎURO (medzitým si prihýna z fľaše).

MUDRÁK: Mne to hovoríš? Veď ani ja som nebol lepší! A tak sme sa tu s Ďurom radili a on mi poradil, že najlepšie bude, keď tu Paľa dakde prichytím a potom sa nebude môcť viac vykrúcať. Ale v tom nám, Katka, musíš pomôcť ty. Pôjdeš za Paľom a nahovoríš ho, aby sem prišiel.

KATA: Veď on na moje slovo nepríde. To by ho musela Anča volať.

MUDRÁK: Ani tak nepríde, keď som ja doma. A Anča o tom nesmie vedieť, lebo zaľúbení si nič neutaja. Ináč ho musíme privábiť. Dávaj pozor! Narozprávaš mu, že Anča ho klame tu s Ďurom. V dedine sú už aj tak reči, že by som chcel Ďura za zaťa, nuž ľahko ti uverí.

KATA: Tak Ďuro sem len preto posledné časy chodí…

MUDRÁK: … no, no, aby sme Paľa nachytali! Už ti svitlo?

KATA: Hej, hej, ujček. A čo teda mám robiť?

MUDRÁK: Ako som ti povedal. Nahovoríš Paľovi, že Anča ho klame, že ľúbi Ďura a že sa budú brať. Povieš mu, že tu večer sedávajú na podstení. Aj dnes že Ďuro k nám príde, že si vypočula, ako sa s Ančou dohovárali, keď si bola u nás.

KATA: A keď neuverí?

MUDRÁK: Keď neuverí, povedz mu, nech sa presvedčí na vlastné uši. A poraď mu, že najlepšie urobí, keď sa skryje medzi vrecia so zemiakmi, čo máme na dvore, lebo tam blízo nich sedávajú, ba že si môže vliezť aj do prázdneho vreca, tam že ho neuvidia a najlepšie vypočuje, čo si hovoria.

KATA: A to kedy mu mám nahovoriť? Ešte dnes?

MUDRÁK: Áno, teraz hneď, čím skôr, tým lepšie.

ĎURO (natešený): Á, teraz to bude najlepšie!

KATA: Ja nedbám, spravím. Ale dostanem tie ručníky?

MUDRÁK a ĎURO: Dostaneš, dostaneš, neboj sa. Celkom iste!

KATA: Tak ja idem, len sa ešte opýtam tetky, čo s tými zemiakmi.

MUDRÁK: Dobre. Ja pôjdem zatiaľ do Družstva. Môžeš Paľovi povedať, že som tam, nebude sa báť prísť. Ďuro bude na záhumní. A keď bude Paľo už vo vreci, tak pribehni, Katka, po mňa.

KATA: Áno, vykonám. (Odíde vpravo.)