Zlatý fond > Diela > Stará pieseň


E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Stará pieseň

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Mária Kunecová, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivan Jarolín, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov


 

Stará pieseň

Bolo už pozde večer, keď slečna Božena Bakonická chystala sa na odpočinok.

Keď odprevadila svojich hostí, pani farárku a slečnu poštárku, po bránu domu, vrátila sa do dvora a zatvorila dvere na kľúč. Bola sychravá februárová noc. Vietor skučal okolo domu, oblaky preháňaly sa po oblohe a len kde-tu bolo vidno kmitať hviezdu. Drobný dážď spojený so snehom pral koso dolu na zem. Preto Božena, poobzerajúc sa ešte po dvore, že či je všetko v poriadku, ponáhľala sa do izby.

Dom, v ktorom bývala, náležal jej samej. Bolo to dedictvo po rodičoch, ktoré si ona prácne udržovala. Otec bol úradníkom v blízkych Hámroch, ale umrel, keď ona bola ešte len trinásťročná. Matka utiahla sa s deťmi do tohoto domu. Ostal síce akýsi kapitálik, i penzia bola, ale toho nebolo veľa. K tomu matka bývala často chorá. Ťažko bolo matke pomysleť na smrť, keď videla svojich pätoro detí nezaopatrených. Najstaršia, Malvína, bola najmenej spôsobná k tomu, aby niekedy samostatne vedela vystúpiť. Videlo sa starostlivej matke, že ona sama potrebuje vodcu, preto nemôže byť menším deťom pevnou oporou. Obrátila slabnúca matka pozornosť svoju k Božene. Božena bolo rozumné, vždy poslušné dieťa. Matka ju už aj preto tak nežne milovala, lebo nosila meno tej veľkej spisovateľky českej, ktorú ona, ako mladá pani, raz videla, s ňou hovorila a temer zbožňovala. Prirodzená vec, že meno samo nevplýva na vývin charakteru, ale možno, že za to, že sa matka viac s Boženou zaoberala, bola táto rozumnejšia, usadlá a veľmi poslušná dcéra. Pri tom vyviňovala pozorovací talent a jej úsudok často prekvapoval matku. Toho u Malvíny, — o menších deťoch nehovoriac, — nebolo, lebo Malvína rada mala zábavu, spoločnosť seberovných a vždy plnú hlavu fantastických obrazov.

Po krátkej, takrečenej „výchove“ prišla Božena domov a viedla celú domácnosť i ošetrovala matku. Ešte nebolo jej zúplna pätnásť rokov, keď matka povážlive slabla a očividome chradnúť počínala. Jednoho dňa zavolala si Boženu k posteli a hovorila jej:

„Ty moja Božena, ty moje drahé, rozumné dieťa! Nemajúc teba, neviem, ako by som nechala drobné deti svoje tu na tomto svete. Ale v teba skladám dôveru, že im ty nahradíš moju lásku, moju opateru. Mladá si ešte, ale duch tvoj už dospieva, vieš poňať zodpovednosť, obťažujúcu ťa. Malvína, vidím to vopred, vydá sa skoro, jej vznetlivé srdce a mäkká duša, možno, najde i šťastie na zemi. Ale ponechaná na seba samú, ona by ztratila pôdu pod nohami. Stoj jej ty pri boku, buď jej priateľkou — i matkou. Mladšia tvoja sestra Lujza je dobré dieťa, tá privinie sa k tebe a bude len u teba hľadať poradu, potešenie. Horšie ti bude so Štefanom. Ten chlapec by potreboval otca, prísnu kázeň, ale, keď bude na neho dozerať i ujec, azda vycibrí, vybrúsi sa z neho muž. Najmladšieho, miláčka nášho, našu Darinku, kladiem ti zvláštne na srdce. Vychovaj ju tak, aby neztratila sa v svete. Veď naša doba dovoľuje umným ženám, aby aj v samotnosti živily sa čestne. O hmotný váš stav postará sa ujec a tútor váš. Tento dom nepredajte, kým ty nebudeš plnoletá a deti nezaopatrené. Snáď bude vám dakedy útulkom, keď nebudete mať iného domova. Kde ujec nedohliadne, — čože, on, vdovec, takmer podivín, nepodbá moc na vás, tam dohliadni ty; čo vám on nedá — lásku, to pestujte samy medzi sebou. Ty buď pestiteľkou tejto rodinnej lásky, a verte, duch môj vznášať sa bude nad vami.“ Tak hovorila matka rozochvená, rozčulená až po zimničné blúznenie. Dievča naslúchalo s posvätnou úctou v srdci, a slová matkine vryly sa navždy do útlej duše dievčaťa.

„Jestliže by sa ti trafilo takrečené šťastie, i cítila by si, že budeš šťastnou v manželstve, dobre, len to je otázka, či by muž tvoj prijal tie povinnosti na seba, či chcel by sa starať o deti? Milšie by mi bolo, keby aspoň dovtedy, kým deti nedorastú, ty ostala si svobodnou.“ Božena pri týchto slovách zaplakala, a bozkávajúc ruky úbohej, ustarostenej matke, sľubovala: „Neboj sa, mamička, stane sa, ako si žiadaš; v tvojom duchu chcem žiť a vychovávať deti. Nevydám sa, ver mi to, veď vieš, že ja nikdy som na to nepomyslela,“ doložila ešte a tvár silno začervenala sa jej.

„Len teraz uspokoj sa!“ prosilo dievča, „nemysli na smrť, neodíď od nás!“ zaúpelo mladé stvorenie, ktoré muselo tak zavčasu pozerať v tvár neúprosnej smrti. Rozplakaly sa obe: i matka i dcéra, a privolaný lekár zakázal podobné rozhovory. Ale ich ani nebolo treba viac. Matka vedela, že deti už nezahynú, a dcéra bola tak preniknutá citom povinností, že už všetko dohováranie bolo by zbytočným. V slávnostnej hodine pri smrti matkinej posvätila svoj mladý život ťažkej úlohe a tej potom aj žila.

Po matkinej smrti dal ujec dom do prenájmu a vzal deti k sebe do mesta. Žil ako podivín, život samotársky. Teraz vtiahol nový ruch do domu. Predtým stravoval sa v hostinci. Teraz varily dievčatá a malá slúžka. Malvína musela často nechať svoje ručné práce a milé čítanie a pomáhať v kuchyni. Ujec bol spokojný a deti tiež.

Ako matka predvídala, Malvína skutočne skoro sa vydala. Spravila si známosť s istým úradníčkom pri stolici. Pochodil zo zemianskej rodiny a volal sa Ladislav Ožinecký. Božene sa neľúbil. Nemal najlepší chýr, kde sa čo strhlo, bol aj on pomiešaný, žil veselo, dvoril smelo a tak zaľúbil sa Malvíne, že ona nevedela nič mysleť, nič cítiť, len čo s ním bolo v spojení. Aj ujec nechcel privoliť k svadbe, keď Ožinecký začal sa uchádzať o ruku šumného dievčaťa; ale Malvína bola tak zaľúbená, že neplatilo u nej ani rozumné slovo, ani prísnosť ujcova, až konečne vymohla si svolenie ujcovo ku svadbe. Božene najprv nadala do závistlivých a bezsrdcích neprajníc a konečne ju prosila, aby pomáhala jej pri výbave. Čo bolo možno, sohnalo sa, aby výbava bola slušná, a potom Malvína odtiahla do svojho vlastného bývania.

Mala Božena za istý čas pokoj. Teraz nasledovala Lujza, unylá blondínka, nežného srdca, poslušná a vo všetkom Božene podajná devuška. Aj tá onedlho vydala sa za nadlesného Petra Lesára, bývajúceho v malej dedine hlboko v horách. Tento lepšie zdal sa Božene, ale povedala bez obalu i o ňom, že by pre ňu ani tento nebol nebezpečným. Ona vôbec nemyslela o sebe a o svojom vydaji, všade viac kritickým okom hľadela na svet, menovite na mladých ľudí, a preto nepocítila to pravé „zaľúbenie“, ani po nej nezatúžil ani jeden z jej známych mužských. Keď opatrila si aj Lujzu, prišiel rad na Števa. Tohoto často bolo treba napomínať, ujec musel tu i tu aj kantárik pritiahnuť, aby bujný mladík prílišne nevyhadzoval kopýtkami. Učil sa dobre, ale rád by sa bol i po študentsky zabavil, a na to nedochodilo. Vyvolil si dráhu, na ktorej žil a umrel otec, a stal sa banským úradníkom v Sedmohradsku.

Najmladšiu, Darinku, určila Božena pre dráhu učiteľskú.

Medzitým umrel im ujec, a Božena, teraz už staršia a samotná, utiahla sa do rodičovského domu. Keď podelily sa deti s malou dedovizňou, ostalo jej práve toľko, že pri najväčšej sporivosti a s vynaložením umu svojho samostatná ženská práve vyžiť mohla. Nemalé obete stála výchova Darinkina, ktorú Božena mala ešte na starosti, lež i táto pôsobila jej viac starostí, lebo zdravia bola útleho a tela slabého. Zbadala to Božena dosť zavčasu, vzala si sestričku domov, aby sa zotavila, ale tá, pritiahnuc si raz väčšie prechladnutie, dostala zapálenie pľúc a po nedlhej, ale trápnej nemoci umrela, ošetrovaná dobrou sestrou svojou.

Tak zachovala Božena sľub svoj, umierajúcej matke daný. Deti povzniesly sa na krýdla, veď i tá najmladšia už bola „zaopatrená“. Ostala Božena samotná až dovtedy, kým Lujzino najstaršie dievčatko neprišlo na svet. Toto pokrstiť dali k pocte nebohej sestre, Darinkou, a keď Lujza raz nebezpečne ochorela, vzala si krstná mať Božena malé krstňa k sebe.

*

Malvína žila so svojím mužom, ako tisíce manželov žijú. Boly časy, menovite zo začiatku, kde ich obapolná láska vystúpila na bod vzájomného zvelebovania, a zase nasledovaly výstupy plné sĺz, obviňovania s jednej, nepekných nádaviek a surových slov s druhej strany. Ožinecký, obznámiac sa znovu so súdruhami svojich kompanských liet, začal navštevovať pohuľanky, utrácal peniaze i zdravie, zanedbával ženu a nechával ju často bez groša doma, kým on v kassíne staval na karty veľké bankovky. Ale Malvína nikdy sa neponosovala, ani pred Boženou, a keď by sa to bolo i stalo, Božena zase nezamiešala sa medzi nich. Vedela Božena všetko, ale i to vedela, že ona nie je v stave odtiahnuť švagra od toho života. Na šťastie Ožinecký bol len takzvaný „quartalsäufer“. Keď prichodil už potom domov taký biedny, telesne i mravne zhumpľovaný, Malvína smilovala sa nad ním vždy s tou istou, starou, nezmenenou a nerozjímajúcou láskou. Ošetrovala ho tak nežne, ako žena svojho manžela len môže, a on, ináče dobrák, sľuboval jej polepšenie a sriadený život, no, išlo to potom zase starou cestou.

Raz roznieslo sa po meste, že Ožinecký sotil svoju ženu, keď opäť podnapitý prišiel domov, ona že spadla a omdlela. Bola v ten čas chorá, ale že by to následkom toho bolo bývalo, Malvína rozhodne tajila. Lekár chodil, krútil hlavou, hovoril čosi o typhoide; keď lekári nevedia čo a ako, pomenujú záhadnú nemoc typhoidom, Malvína z nemoci povstala, ale ohluchla, i stala sa ľahostajnou, temer apatickou.

Po rokoch začal choreť Ožinecký. So strachom sledovala Malvína postup mužovej choroby. Hneď od začiatku lekári nesľubovali veľa. Spomínali Abbaziu a iné drahé kúpele, ale na to nebolo spôsobu. Bol by snáď ešte ďalej vliekol svoj život, ale pridružila sa ešte jedna nemoc k neduhu starému a on, oplakaný vernou ženou svojou, umrel.

Malvíne ostal nepatrný majetok a malá penzia. S tým aj ona utiahla sa k Božene, aby im obom bolo ľahšie žiť na svete. V rozpomienke Malvíny žil Laco vždy ako nežný muž a nikdy nedovolila spomnieť ho inakšie, ako s najväčšou úctou.

Lujza bola šťastnou ženou. Peter Lesár bol človek šľachetný a veľmi dobrej povahy. Jeho zdanlivá prísnosť udržovala podriadených v kázni, ale mäkká a dobrá povaha získala mu priateľov a oddaných ctiteľov. Lujza videla v ňom svrchovanú mužnosť a bola mu naklonená v neohraničenej láske a vernosti. Dobrotu Lesárovu nadužívali dobrí priatelia, požiadajúc ho to o podpis na zmenku, to pôžičku atď., tak že vznikaly z toho vždy malé i väčšie nesnádze. Detí bolo hodne. Najstaršiu dcérušku Darinku vzala si krstná mať k sebe, ako vynáhradu za nebohú sestru, a vychovávala ju pečlive. Darinka, kým bola dieťaťom, bývala často chorá. Prekonala všetky detské nemoce, preto ju často „mati“ nazývala „chudiatkom“ i vtedy ešte, keď „chúďa“ už bola veľká a krásna devuška. Postavou štíhlou a silnou zároveň podobala sa svojmu otcovi, jeho modré, smejúce sa oči žiarily z jej ružovej tváričky. Kamkoľvek zavítala, upútala pozornosť a nejeden pán obzrel sa za ňou a povedal: „Ej, či je to šumná blondínka!“

Hoci si ju „mati“ varovala ako zrenicu oka, predsa neuvarovala ju pred láskou. Prišlo to tak neočakávane a Darinka, nevediac ako, upadla do čarovného kruhu lásky, že nevedela viac vysvobodiť sa z neho. Predmet jej lásky bol mladý inženier Konštantín Vlachič. Jeho pútavý zovňajšok — ideál mladých devíc: vysoký, čierny, — upútal Darinu tak, že ináč rozumné dievčatko nebolo na poznanie. O Vlachičovi nikto neznal, kto je, čo je. Hovorilo sa, že je Srbín — keď ním bol, istotne bol už z polovice pomaďarčený. Slovensky vedel dosť dobre, ináče v spoločnosti, v akej sa pohyboval, hovorilo sa len maďarsky.

„Mati“ s veľkou obavou pozerala na túto lásku. Poslala Darinu k rodičom, aby v horách a medzi druhými deťmi vyzdravela z toho, sama išla za ňou, dohovárala jej, taktiež i rodičia, ale ona na to všetko nemala inej odpovede, len tú: že ona nemôže z toho, ale že ho ona rada má a bude rada mať i potom. Darina snáď bola by sa vyliečila z tej blúznivej lásky, keby nebola zbadala, že je opätovaná. Vlachič, vidiac prekážky, stavajúce sa v cestu jeho náklonnosti, práve zato chcel dosiahnuť cieľa, až konečne dosiahol svolenia rodičovského, — o Boženino už viac ani nestál.

Vidiac, že darmo by sa spierala, teraz prvý raz načala Božena svoj kapitálik a začala chystať výbavu pre svoje „dieťa“. Koľko sĺz, koľko zriekania ju to stálo, ale o slzách a stradobách duše starnúcej panny tak málo kto vie niečo! Jej podiel je slúžiť všetkým, pre seba nežiadať ničoho, ani len ten kúsok nedelenej lásky. Nuž vydala si túto „dcéru“.

Lenže radosť, že bude mať Darinku blízko seba, netrvala dlho. Vlachiča preložili do Marmarošskej stolice. Pravda, dostal povýšenie platu, ale tým Božene lúčenie nebolo ľahšie.

Keď rodičia boli ju navštíviť, prišli celkom uveličení domov. Vlachičovo gavalierske vystupovanie, krásny byt, nádherné izby a ich sriadenie naplnilo ich istotou, že Darinka je najšťastnejšou mladou paňou celého okolia. Spoločnosť úradníkov pravda, že je maďarská a Darina že necíti sa dobre v tom kruhu, ale darmo je, žena si nemôže voliť, musí ta ísť, kam ju osud zahodí. Tak uspokojili sa navzájom rodičia mladej panej a Božena mlčky počúvala ich reči. Veď ona už nič nemohla meniť na veci.

Listy Darinkine, zprvu „samá ruža, samý kvet“, stávaly sa zriedkavejšími, kratšími. Potom písal sám Vlachič, že narodil sa im chlapček, ale dieťa že je veľmi slabušké. Božena by na túto zvesť bola letela k milovanej krstnej, no nebolo možno, tak pre vlastnú slabosť, ako i pre to, že to bolo pred samými Vianociami. Čakala tedy vždy netrpelive list od svojho „chudiatka“.

*

I v ten februárový večer myslela na Darinu. Už dávnejšie neprišla zvesť o mladých manželoch. Či vari je Darina chorá, či v svojom mladom šťastí zabúda na svoju „mater“?

Prijdúc do izby, zapálila sviečku pre Malvínu, odprevadila túto do bočnej izbičky. Tam si Ožinecká bývala rada sama v prostred svojich rozpomienok. Starostlive upravila jej Božena posteľ, spýtala sa, či nepotrebuje ešte niečo a potom, dajúc sestre dobrú noc, pritiahla za sebou dvere, aby ráno, keď vstane, hneď nezobudila Malvínu.

Kým nešla spať, mala tú obyčaj, že upratovala všetko po izbe. Spratala so stola, aby si stôl odpočinul, položila knihy i ručnú prácu na svoje miesto, a konečne i ona zatúžila po pokoji.

Spomnela si ešte všeličo, čo tie panie dnes pohovorily. Bolo viac smutného, neveselého, než potešujúceho. Všade neláska, závisť, nepriazeň, alebo aspoň nedorozumenie vyzeralo zo všetkého. „Nie je dobre na tom svete,“ uvažovala Božena. „Všeličo malo by byť inak. Nie že by ja, červík, chcela riadiť a spravovať, ba ani kritizovať diela Božie, ale, žiaľ, nemožno nespozorovať, že sám človek človeku je krutým nepriateľom. A tie ženy! Kde ich vina, že všade na ne valí sa zodpovednosť za všelijaké priestupky a hriechy? Či len v tom je vina ženy, že chce sa zaľúbiť mužovi, že mu chce byť po vôli? Veru, veru, tak sa zdá, že v tom je zárodok všetkej neresti a utrpenia žien, že ony akýmikoľvek prostriedkami chcú sa páčiť mužom. Máme toho príklady na nejednom bále… ach, smutno je to, smutno! Vydáš sa, máš starostí, musíš vždy bedlivá byť na to, že vyhovieš mužovi, i prídu deti, nemoc, starosť a rozličné biedy. Nevydáš sa, žiješ bez radosti, často ešte potupovaná, posmievaná.“

Také a podobné myšlienky zamestnávaly ducha Boženinho, keď si konečne ľahla. Bolo pol jedenástej. Jasne počula, že stráňou uháňa vlak ku malej stanici, hen tam zdola dediny postavenej. Zahvizdol — potom prestávka, a poznove pohol sa rušeň i uháňal tmavou nocou. „Nezávidím tomu, kto teraz cestuje,“ myslela si ďalej Božena. „Dobre mne, v mojom malom dome, dobre. Všetko mi je také drahé v ňom. Hľa, tu spočívala mama, tam ihrávaly sme sa my… ah, rada by som bývať tu do smrti.“

Zaspávala, keď začula ešte tiché klopanie na oblok.

Azda sa jej sníva? Či je to skutočnosť? Sadne na posteľ, načúva — klopanie opakuje sa.

„Kto to?“ volá Božena, vstávajúc a berúc na seba háby. V takú hodinu klopanie na oblok znamená vždy niečo neobyčajného, temer desného.

„Ja som!“ ozval sa slabý hlas zvonku. „Otvor!“

Božena už bežala otvoriť. Nevedela hneď, kto je to ten „ja“, ale tušila, že to môže byť len niekto z jej milých.

Otvára dvere, a do jej náručia vrhne sa černoodetá ženská.

„Ach, mati, konečne som pri tebe!“

„Ty!“ skríkla Božena. „Ty! Teraz, v tejto zime — a čo, samotná, akože si prišla?“ spytovala sa krstná mati, vedúc zimou trasúcu sa ženu do izby.

„Ja, — mati — keby si vedela!“ chvejúcimi sa ústami hovorila Darina.

„Ale nepochopujem — a dieťa, muž?!“

„Ach, mati, veď ty nevieš… Ach, veď som ja pochovala môjho anjelíka!“

„Nemožno!“ zvolala Božena. „Čo sa to stalo u vás? Ty si nepísala!“ hovorila ustarostená „mati“, medzitým zapálila svetlo a soberala háby s uzimenej Dariny.

„Načo, mati? Načo by ste boli hľadeli na ten žiaľ? Dosť, že ja…“ Darina vypukla v usedavý plač, v to fikanie detí, ktoré nemožno tak skoro uspokojiť.

Božena s útrpnosťou hľadela na mladú ženu. Neobťažovala ju otázkami, len posadila na stoličku a zahrievala ruky, zobula zablatenú obuv s premrznutých nožiek.

„Či si nie hladná, dieťa? Alebo uvarím ti čaju?“ spytovala sa „mati“, keď prešiel prvý paroxizmus žiaľu.

„Nie, nie, mati, nechoď nikde! Ja nič nepotrebujem, nič, len pokoj, pokoj!“

„Veru, utíšenie, to najlepší liek pre ubolenú dušu,“ pomyslela si Božena. Vedela, že je s touto ženuškou nie dobre. Ako malé dieťa posobliekala ju a uložila do vlastnej postele. Veď hosťovská je nekúrená a Malvínu budiť nebolo treba. Darina začala vystierať skrahlé údy. I usmiala sa smutne. „Ach, mati, dobre je pri tebe. Poď, my spraceme sa obe, poď, v tvojej blízkosti som bezpečná.“

„Bezpečná,“ opakovala Božena, hladkajúc rusú hlávku rozčulenej ženy. „Utíš sa; vidz, ty nesmieš tak nemierne poddávať sa žiaľu. Máš ešte iné povinnosti. Len to nepochopujem, ako ťa mohol pustiť muž v takomto duševnom i telesnom utrpení. A v zime, samotnú!“

„Oh, mati — veď on, veď ja… ty nevieš, ja som odišla od neho.“ To už šeptom vravela Božene, a čím ďalej, tým smutnejšie veci vychádzaly na javo. Božena nespytovala sa, ale radšej tíšila, hoci veľmi sa zľakla toho, čo musela počuť. Viac pre uspokojenie tej mladej bytnosti, ako pre svoj spánok, ľahla si k nej a privinula mladú ženu k sebe. Darinkina hlávka spočinula na pleci krstnej matere, ako niekedy predtým, kým bola malá. Všeličo ešte šeptala, i nadpovedala Darina, kým konečne spanie prevládalo umdlené telo a odňalo utrpeniu ostrý osteň bôľu.

Božena videla, že je zle, ale jasného poňatia drámy nemala ešte. Zaspať nemohla. Príchod najmilšej na svete bytnosti blažil by ju nad všetko iné, ale teraz zarmútil ju až v hĺbku duše. Taký nerozvažný krok! A Kosta! Čo ten? Že ju pustil? Čo sa stalo, iste sa povadili, no to nie je dostatočná príčina ku tak zúfalému kroku. Musí byť chorá. Veď je opravdová kostra! A slabá ako trstina! Kam sa podela jej lepá krása, radosť, láska, tie krásne, svetlé vidiny? — A kde je vina?

*

Ráno, ako obyčajne, Božena vstala prvá. Zobudila malú slúžtičku, zakúrila sama, uvarila raňajky. —

Po svojej raňajšej modlitbe Božena začala triezvejšie hľadeť na túto udalosť. Nechcela si utvoriť úsudok, kým dopodrobna nevyzvie sa o všetkom, ináče mohla by krivdiť, alebo Kostovi, alebo Darine. Možno, že všetko zakladá sa na nesmyselnom nedorozumení. Možno, že nejaká pletka je medzi nimi a čo nevideť príde sám muž a bude všetko dobre. Tak to bude, tešila sa Božena, zahľadiac sa na svoju spiacu krstnú dcéru. Dýchala dosť ticho, len kedy-tedy vzdychla hlbšie, ako deti vzdychávajú po plači. Pod jedným líčkom mala ruku a v nej čosi bieleho, akoby šatočku. Ale oko Boženy rozoznalo na domnelej šatočke známu čipočku, akou vrúbila košieľky pre očakávaného hostíka. Potíšku vytiahla domnelú šatočku, a slzy vstúpily jej do očú. Nemajúc viac dieťaťa, aspoň jeho malú opondičku túli k sebe a bozkáva, úbohá, osirelá mamička!

Ako Darina otvorila oči, prosila ju Božena, aby spešne obliekala sa a vyšla do kuchyne. Tam v tepluškej kuchyňke čakala ju už káva. Božena poslala slúžtičku riadiť izbu, sama však začala výsluch, kým nevstane Malvína, lebo tej treba celú vec už hotovú predniesť.

„A teraz, dieťa, rozpovedz mi, čo je medzi vami?“ vyšetrovala Božena. Darinkina biela tvárička pokryla sa temným rumencom.

„Nuž, mati, on lumpoval…“

„Stávalo sa to často?“

„Temer noc po noc; chodil len po pol noci domov.“ —

„A potom?“

„A potom, ešte sa on hneval.“

„Prečo?“

„Keď mi zprvu preukazoval v takom stave ľúbeznosti, a ja odstrčila som ho.“

„Pokračuj, chcem vedieť všetko.“

„I hral, prehrával —“

„A ty? Robila si mu výčitky.“

„Robila, pravdaže. Ale najviac prosila som ho, i plakala som, keď som bývala taká slabá.“

„A on?“

„On mi povedal, že už zunoval to ustavičné fňukanie. Aby som mu dala pokoj. Že je to bieda, keď má muž takého žobráka za ženu.“

„Ďalej.“

„To ma veľmi bolelo; potom prišla smrť…“

Darina rozplakala sa. Božena čakala, kým sa troška utíšila, a pokračovala:

„Ale vtedy nechodil preč z domu?“

„Prvé týždne, kým bol náš malý anjelik zdravý, nechodil tak často, ale sa hneval, keď v noci dieťa plakalo. Potom zase začal preč chodiť. Keď umrelo, ostal za pár večerov doma a ja už tešila som sa, že bude dobre. Ale nie dlho. Raz…“

„Čo, dieťa moje? Hovor všetko, ako bolo.“

„Raz nemohla som už strpeť. Vieš, mati, chorá, rozdráždená… ja — išla som za ním.“

„Za ním?! Kam?“

„Do kaviarne.“

„Ty, do kaviarne! A v noci?“ Opytuje sa zdesená Božena.

„Áno, mati, v noci, o pol druhej.“

„Ale, dieťa moje, či si potratila rozum? Kto ti to poradil?“

„Naša kuchárka. Keď videla, že plačem, poľutovala ma. Aspoň tak riekla. Povedala, že niektoré panie tak robia a že si idú po pánov samy. Zprvu som o tom nechcela ani počuť, ale ma presvedčila, že to bude dobre, nuž išla som.“

„A nebála si sa?“

„Čoho, mati? Horšie, ako bolo, nemohlo prísť, ale predsa, prišlo.“

„Veru, veru, ani nemožno ináč,“ dotušila Božena. —

„Išla so mnou aj Nina.“

„Rozumiem, tá vaša múdra kuchárka. Keď som povedala, či si sa nebála, nemala som na ume strašidlá a niečo podobného, ale následky, aké musely sa dostaviť. Čo Kosta?“

„On? Ach, mati, protiví sa mi o tom aj len hovoriť, ale tebe poviem všetko, tak, ako bolo. Keď sme prišly ku kaviarni, mala ostať Nina tamvon. Srdce bilo mi tak prudko, že myslela som, že ma ide zadusiť. Nohy podlamovaly sa mi. Mala som vôľu radšej vrátiť sa, v tom prudko zvnútra otvorily sa dvere a vyrútil sa jeden zo spoločnosti v podnapilom stave. Skoro ma srazil. Dvere ostaly otvorené a ja som bola zbadaná. Jeden pán privolal Kostu a potom všetci tisli sa k dverám. Jedna odporná ženská dôverne oprela sa o plece jednoho z nich a dívala sa na mňa s takým drzým úsmevom, k tomu zvedavo, že by som jej za to bola rada oči vyškriabala.“

„Ďalej, čo muž?“

„Aj on bol tam. Nahneval sa, zrudnul v tvári a oči mu iskrily, bol hrozný, mati, ale ja som už nič nedbala. Opanoval sa a riekol sipľave: ,S kým si prišla?‘ Vtedy ukázala sa Nina. On obrátil sa k Nine a riekol: ,Odveďte paniu domov, Nina; keď ona nemá rozumu, mali ste vy mať lepší rozum!‘ S tým vrátil sa dnu.“

„To som si mohla mysleť.“

„Ale sotva sme prišly domov, on tiež došiel. Čo nasledovalo, mati, bolo hrozné. Výbuch zlosti, urazenej hrdosti konečne nasledoval. Už sa neopanoval. Vyhodil mi všetky možné chyby na oči, povedal, že som sprostá, dedinská hus, že sa nemôže so mnou ukázať v spoločnosti, lebo že neviem ústa otvoriť, kdežto tam vraj duchaplné dámy zabávajú celú spoločnosť. A to, mati, je taká duchaplnosť, pri ktorej som sa vše zle cítila… Nadal mi do žobrákov, do hlupane, ktorá nemá taktu ani za jedného vrabca.“

„A ty?“

„Ja tento raz tiež zpäla som sa a prosto riekla som mu, že ak ďalej takto máme žiť, ja radšej odídem. Na to mi on ukázal na dvere a povedal: ,Jedna cesta hore, druhá dolu.‘“

„Ale to povedal vo vzteku; pravda, nebol triezvy? Iste on to obanoval, keď ho prešiel hnev a opilosť.“

„Možno. Ale mne to bolo dosť! Konečne som ani ja nie skala, aby ma mohol svevoľne odkopnúť. Predsa ešte bola by som si všetko rozmyslela, ale na nešťastie prišla dnu Nina. Nemala vlastne tamdnu práce, ale vari doniesla vodu, neviem. A tu zase začal jej dohovárať, že viac očakával od nej, že vždy myslel o nej, že je rozumné dievča, a tu že paniu nenapravila na cestu. Ona, mňa! Mati, ja neviem, čo to bolo, len som sa ti v tú chvíľu zasmiala, nepovedala som nič viac, ale som odišla. V tú noc všetko rozhodlo sa medzi nami!“

„Ach, dieťa moje, ty si to nemala urobiť, len to nie!“ zvolala Božena.

„Čo, mati?“

„Ísť za ním. Tým krokom si si zle poslúžila. Jeho si kompromitovala a seba ponížila. A čo najsmutnejšie, nezískala si nič, ale ztratila všetko. To bola nepríslušná horlivosť.“

„Čo som mala robiť?“ Rukama zalamujúc opytovala sa mladá žena. „Veď celé noci prebdela, preplakala som, k tomu, mati, počula som, že páči sa druhým… a to všetko dohnalo ma k tomu.“

„Tak ešte i žiarlivosť!“ vzdychla Božena smutne. „Akokoľvek, ty mala si sa premáhať. Znášať to, čo nedalo sa premeniť, zkúsiť napraviť láskou a trpelivosťou. Mala si mužovi spríjemňovať domácnosť, keď nie veselou, ukázať sa mu aspoň pokojnou. Neplakať, mužovia neradi slzy. Nerobiť výčitky, lebo tie len roztrpčujú. Lebo niektorý muž ti je taký: zakáž mu niečo, a on to práve musí mať.“

„Ach, mati, ty nepoznáš mužov.“

Jemný úsmev zjavil sa na Boženinej tvári.

„Nie s tejto strany, to je pravda, ale mám i ja mnohé zkúsenosti.“

„A ako som to ja mala vedieť, že sa to nepatrí? Kto mi mal radiť v cudzom svete? Veď tam považovali ma ako za votrelca. Panie a slečny úradníkov nesympatyzovaly so mnou a ja s nimi. Rumunské panie zase nenávidely nás, pomer medzi úradníkmi a robotníctvom z väčšej časti bol nepriateľský. Ja vždy radšej stala som si na stranu potlačených, a preto ma nemali radi. Ach, keby som bola mala teba v mojej blízkosti!“

„Veru, dieťa moje, nebolo by to prišlo tak ďaleko.“ —

„Ach, mati, vari ma už ani ty neľúbiš?“

„Blázonko! Ba milujem ťa, viac než predtým, ale to zlé nemožno odobriť. Ostatne, dá Bôh, že sa všetko napraví.“

„Nikdy, mati, nikdy!“ vášnive zvolala mladá žena. „Ja nevrátim sa k nemu, lebo on sa mi protiví!“

„To hovoriť nesmieš, lebo on je tvojím mužom,“ tíšila krstná mať rozčulenú dcéru. „Kosta príde po teba, akonáhle mu odpíšeme, že si tu, alebo bude ti písať, aby si zabudla všetko a prišla.“

„Aha, mati, to ho ty zle poznáš. Ja už len ostanem pri tebe, ty ma neodoženieš, nemáš toho srdca, aby si povedala: jedna cesta hore, druhá dolu.“

„To veru nie, dieťa moje. Vidí Všemohúci, že by som ťa chcela mať večne u seba. Ale ty si nie na to stvorená, aby si svoj mladý vek trávila po boku starej panny.“

„A predsa nič inšie si nežiadam, ako s tebou žiť,“ vzdychla mladá žena. Božena sa usmiala.

„Never, dieťa moje, budeš si žiadať aj inšie. Pred tebou je ešte dlhý život, práca a možno i šťastie, ale nie odriekanie sa všetkého, čo radosť značí. Čas vyrovná všetko. Kosta oľutuje všetko, príde, ty s radosťou poletíš mu v ústrety.“

„Len to nie!“ rozčulene zvolala mladá žena. „Nepôjdem k nemu, nemám ho rada, i bojím sa ho.“

Zase začala plakať.

„No neplač. Utíš sa, srdce moje, veď to nemusí byť hneď. Ale dá sa napraviť všetko.“

„Nedá,“ škriepila sa Darina. „Nemožno viac ísť k nemu.“

„Ale príde on.“

„Nepríde. Ako povedal: jedna cesta hore, druhá dolu, tak povie: ak chce, nech príde ona, ak nie, nech nechá tak…“

*

Božena ustarostená vstala od stola, u ktorého sedela s Darinou, a odišla k Malvíne. Tá o takom čase vstávala a rada dávala sa vysluhovať. Chcela ju Božena pripraviť na príchod Dariny a súčasne povedať jej i príčinu. Zprvu Malvína nechápala, prečo a na čo prišla v tento zimný čas Darina domov. A bez muža! Veď sa to vari ani nepatrí na prvú návštevu. Keď Božena konečne rozložila, ako sa má vec, tu vyslovila Malvína zcela úprimne svoj úžas nad tým, že či to môže urobiť žena zdravého rozumu a tak pečlive vychovaná! Nedopustila žiadnu výhovorku, ale tvrdila pevne, že je to neslýchaná hlúposť. Naposledy doložila ešte:

„Hanba je odísť, väčšia nazpät ísť.“

Na to potom tvrdila Darina, že sa to nestane.

„A čo ako budem pracovať, a čo by mi prišlo milosť hľadať u cudzích ľudí, radšej to, ako vrátiť sa ta, kde ma tak pohanili. A keď ma už vy tu nechcete —“ zase vypukla v usedavý plač.

Božena s nemou prosbou pozerala na Malvínu. Porozumela aj táto a poznala sama, že je Darina na tento čas neprístupná rozumným dôvodom. Tu je potrebná láska, párená s trpelivosťou, aby utíšilo sa to ubolené srdce, aby tie napnuté čuvy zosilnely. Nenútily tedy tetky mladú ženu, aby pomýšľala na návrat, ale usniesly sa na tom, že uvedomia Lesárovcov o nešťastnom tomto prípade.

Tí mali tiež svoje trápenie. Chlapci boli už dávno v školách, ale zle sa učili a trovili toľko, čo druhí mladí páni, synkovia zámožných rodín. Otec síce dosť hromžil, hrozil, ale chlapci, ako chlapci, nebáli sa otca, tým menej matky. Nadto ochorel i sám Lesár. V jeseň pritiahol si veľké prechladenie a odvtedy mával rheumu. Krušno bolo jemu, naučenému vždy sliediť po horách, sedávať doma v nečinnosti. Jediným potešením bývala mu fajočka, ktorú nikdy nevypustil z úst. Dve dorastajúce devušky, sestry Darinine, boly ustavične okolo neho, ale on len postrádal svoju horu, svoj revír, napriek všetkej pečlivosti nudil sa doma.

Mama Lujza, uprostred svojich premnohých starostí, ostarela sa nápadne. I teraz vyplakala sa nad listom Boženiným, oznamujúcim príchod mladej panej. Pomýšľala na to, že vyberie sa hneď a zaraz sama ku sestrám, ale muž chcel ísť tiež a len to čakal, že bolesti aspoň koľko-toľko uľavia. Napriek protimluve ženy a dcér, nedal si otec vyraziť z hlavy, že by on nemal ísť sám svojou hlavou a napraviť hlávku tej mladej, pošetilej osobe, a tak za jednoho tichého dňa vybrali sa Lesárovci zababúšení na cestu. Doma ostaly mladé devušky a smutno hľadely za odchádzajúcimi rodičmi. Tak rady by boly aj ony ísť s nimi, aby opäť videly milú, dávno postrádanú sestričku Darinu.

Medzi tým Darina utíšila sa troška. Uznala, že je to osudný krok, ktorý urobila, ale i teraz pevne pridŕžala sa úmyslu: nejsť k mužovi.

Zarmútili sa rodičia nad svojou nešťastnou dcérou. Z toho „napravenia“ hlávky, ktoré bol si umienil otec, predbežne nič nebolo, lebo sám poľutoval svoje dieťa a nevedel, čo teraz počať. Miloval ju, predsa neodobroval taký nerozvážený výčin dcéry; k tomu Kostu úprimne rád mal a nechcel veriť, že by jedine on bol príčina roztržky.

„Čo tu robiť?“ tázal sa a hľadel na Boženu. Vo svojom rozčúlení jednostajne musel zapaľovať si fajočku, lebo zabudol potiahnuť a tabak bol vlhký…

„Áno, čo robiť?“ opakovala za ním jeho žena a ustarosteným zrakom i ona hľadala pomoc u Boženy.

Malvína i teraz rozhodne povedala:

„Nič inšie, Darina musí ísť nazpät.“ Darina chcela prudko brániť sa tomu, Božena začala ju tíšiť.

„Nerozčuľuj sa, dieťa. Veď uvidíme, najdeme i tomu spôsob. Ťažšie situácie boly, a nezľakli sme sa.“ —

Malvína teraz, ako najstaršia, cítila sa oprávnenou rozhodnúť vo veci.

„Tak, keď ty nie, on musí prísť po teba.“

„Toho sa nedožiješ, tetuška,“ kričala Darina s trpkosťou.

„Otec mu bude písať, on musí prísť.“

„Ale ja? Jemu písať? A prečo nie vy? Veď ženy ľahšie vedia v tomto zaobísť človeka. No, keď myslíte, že to musí byť, tak musím zahryznúť do kyslého jablka; ale na môj pravdu, je to sakramentská historia.“ Chcel prudko vstať s divána, aby sa poprechodil, ale zabolela ho noha a tak so vzdychom vrhol sa nazpät. Lujza hneď bola u neho a naprávala mu plaid, aby horšie neprechladol.

A Darina rozprávala svoje biedy a neresti. I o tom malom, ako žilo, aké bolo milé, ale slabulinké, — ako umrelo a všetko do podrobna vylíčila svojim. Z toho zase prišla na Kostu.

„A keď bol taký, taký ,nadratý‘,“ pokračovala, „a ja ukázala som mu, že nič neprotiví sa mojej duši tak veľmi, ako opitý človek, on zasmial sa a povedal: ty blázon! Nazdáš sa, že to len ja? Veď je to ani nie muž, čo sa ,nenaderie‘! Vari tvoj otec nebol nikdy taký?“ „Veru nie!“ riekla som ja s hnevom, — „ja som môjho otca nikdy nevidela v opilom stave.“ —

Lujza strmo vstala a kročila ku dcére, aby jej zabránila ďalšie hovorenie. Božena hľadela smutne a vážne do obloka, ako by ani nebola počula, o čom je reč. Lesár prudko sa pohnul, ako by chcel vstať, ale zase oprel sa a zastenal.

Malvína viac uhádla, než dopočula, a preto zvolala:

„Čo by to tam! Reči sa hovoria a chlieb sa jie. Ja som takým v hneve alebo v žarte prehodeným slovám neprikladala veľkej váhy. Môj Laci, akby sa aj bol niekedy pozabudol, hneď to obanoval a bolo všetko dobre. Veď takáto neslýchaná patália u nás ani nebola možná!“

Keď Malvína hovorila o svojom manželstve, neodporovali jej. Rozpomienka na blahé dni smierenia a dočasnej lásky blažila ju nekonečne, to ostatné, čo bolo, zapadlo do siene zabudnutia.

Po mnohom sem-tam pretriasaní, rokujúci utíšili sa. Usniesli sa, že otec bude písať. Lepšie pristane mužskému, uznal sám Lesár, mužský najde rozumné slovo a nepodľahne sentimentalite, ako ženy. Tak to bude. A uvidíte, doložil otec, že Kosta príde hneď, náhle dostane list do rúk.

Rodičia potom zase odcestovali na svojej príležitosti domov. Chceli vziať so sebou i Darinu, ale Božena prosila, aby ju nechali, kým prvé roztrpčenie pominie a kým sa troška zotaví.

Tak ako predtým, kým Darina bola malým deckom, Božena opatrovala i teraz svoje krstňa, ako by len bola veľmi nemocná. Videla Božena, že je tu nie len telo slabé, ale napadnutá a trpiaca je i duša. Príliš silné dojmy z posledných udalostí reagovaly na ducha a skľúčily celú ináč sviežu bytnosť až do nepoznania.

I Malvína prestala naliehať na ňu, aby šla k mužovi, veď mal prísť najprv list. K tomu tiež cítila ľútosť nad nešťastnou, hoci si opakovala denne viackrát, že by to jej srdce nebolo dopustilo nechať si muža, svojho dobrého Laciho.

Onedlho Lesárovci poslali Vlachičov list. Kosta písal cele „rozumne“, povedala pani Malvína, ako prečítala list. Písal totiž tesťovi vo veľmi slušnom spôsobe, ľutoval, že sa tak stalo, ale že on prísť po Darinu nemôže, po prvé teraz dovolenie nedostane, po druhé nedovolí mu to jeho hrdosť a česť; ostatne čaká, že príde Darina sama a potom bude, ako bolo predtým.

„Ako bolo!“ zvolala Božena. „Ale tak nesmie byť. Mal by predsa nahliadnuť i on, že musí byť lepšie.“

„Vidíte, vidíte,“ hovorila im Darina. „Teraz si ho poznáte samy. A on vám ani nepríde. Niet tej moci, ktorá privábila by ho sem.“

A ono bola jedna moc, ale na tú nepomyslel nikto, tým menej roztrpčená Darina sama.

„Tak ťa vari ani neľúbi?“ zhrozila sa Božena.

„On neľúbi nikoho, len seba,“ mudrovala mladá žena. —

„To je nemožno, nemožno veriť. Ty mu krivdíš.“

Malvína tiež cítila sa byť niečo sklamanou, ale ešte vždy chcela napraviť pokazenú vec sama.

„On to len lak píše,“ tvrdila. „Pamätajte, deti, ani neponazdáte sa, a bude tu! Veď azda viem! Môj nebohý Laci by bol prišiel za mnou aj na kraj sveta.“

Na to Božena usmiala sa ticho, pomyslela si čosi, ale neriekla nič.

„Predbežne“ rozhodla Malvína, prívetive hladiac Darinkinu rusú hlavičku, „ostane Darina u nás, oddýchne si, zotaví sa, aby bola hodná a krásna vtedy, keď si príde mužík pre ňu.“

Veď o tom, že by Darina sama išla za mužom, už nemohlo byť reči. Mohla to spraviť hneď, ale vtedy bola tak rozčúlená, že v svojej rozháranosti prechádzala až v nepríčetnosť, a tu bolo sa čo obávať, že keď ju pošlú za mužom, alebo aj odprevadia, podobné scény môžu sa opakovať zase, jestliže by Kosta sám nezmenil spôsob svojho žitia. A to nemohlo sa predpovedať.

Na darmo čakaly sestry príchod Vlachiča. Otec musel písať ešte raz, i tu dostal tú istú odpoveď, v tom istom zdvorilom slohu; potom sobrala sa Malvína a napísala mu veľmi láskavý list. Doniesla tým velikú obeť manželom, lebo u nej napísať list bolo velikou udalosťou, lenže obeť bola daromná. Napriek tomu, že snažila sa dokázať, že jemu nadržiava, neobmäkčila srdce Kostovo ani ona. Čo najúctivejšie napísal to isté, že očakáva od ženy, aby, čo previnila, aj sama napravila.

Na toto osvedčenie sama Malvína uverila, že mladý muž neľúbi svoju ženu. Čo by bol urobil na jeho mieste nebohý Laci!

„Ten by bol prišiel a svoju ženu náležite — ubil… a tak by bolo zase dobre,“ pomyslela si tento raz Božena, ale len pomyslela.

Teraz nastala Božene ťažká úloha: podeliť ten malý dôchodok, čo dostačoval pre dve, tak, aby postačil aj pre tretiu. A keď nie, hľadať spôsob, aby sa zväčšil. Tomu vďačne podvolila sa, veď vždy bývalo jej najväčšou radosťou, keď mohla pracovať pre svojich.

Čo povedia ľudia na toto? To trápilo veľmi Malvínu. Ani Božena nebola cele ľahostajná oproti úsudku ľudí, ale vedela sa povzniesť nad všeličím na svete. Už nedalo sa utajiť, že Darina neprišla len na návštevu. Nehovorily o tom, ale nezatajovaly vec, keď prišlo na to. Čo o tom súdili iní, nezáležalo na tom ani Darine, ani Božene, a Malvína mala vždy svoju útechu v tom, že ona bola nepomerne šťastnejšia, než táto mladá, krásna žena. Konečne i o tom prestalo sa hovoriť, ako o veci dávno zabudnutej.

Ešte jeden prostriedok zkúsily panie: poprosily listovne brata Štefana, aby neľutoval cestu a vybral sa osobne ku Vlachičovi, i vyšetril, či vôbec už nehodlá vziať si ženu domov. Štefan poslúchol, ač nerád, lebo živší v cudzine, odcudzil sa rodine už dávno, menovite, ako vzal si Maďarku za ženu, ale šiel predsa. Potom písal, že našiel Kostu a nenahliada absolútne, prečo Darina opustila takého muža. I teraz, nech prestane trucovať a poprosí, aby jej odpustil a prijal ju zase k sebe. On, Kosta, je naklonený zabudnúť všetko, ale prvý krok musí ona urobiť, ináče je v spoločnosti, v ktorej žije, nemožným.

Na tento list nereflektovaly sestry viac, tým menej Darina.

Táto zotavovala sa očividome. Keď zavítala jar, zamestnávala ju Božena v zahrade, znajúc, že práca je najlepším liekom proti podobným nemociam. Darina nachodila v tej idei akúsi horkosladkú radosť, že tráviť bude od týchto čias svoj vek tu, v samote, pri milovanej materi. Cez leto bývala celé týždne pri rodičoch, a so sestrami spolu cítila sa byť zase tou starou, tou svobodnou a bezstarostnou Darinou.

Malvína síce vše len krútila hlavou a opakovala si: „Neľúbi sa mi to. Veď je táto stvora na tento spôsob ako by z koľaje vyšinutá, ba práve ona je deklassovaná, tomu na každý spôsob treba hľadať odpomoc.“

Ľúbila Malvína čítať romány a tam si nadobudla všelijaké zamilované výrazy, ktoré potom, kde mohla, aj použila.

*

Míňalo sa leto, priblížila sa jeseň. Často Darina zahľadela sa na padajúce listy a zamysleno sledovala pohyb takého so stromu odlúčivšieho sa lístka. Bývala ona teraz samotná a často zamyslená. Jej príbuzní vždy len čakali čosi zvláštneho, neočakávaného, ale to veru neprišlo. Kosta nedal znať o sebe. Oni nevyzývali ho, úfajúc sa, že akým-takým spôsobom spor vyrovná sa, oni pomeria sa a nebude potrebno cudzieho zamiešania. Darmo čakali, Kosta nehlásil sa k svojej žene a ona nie k nemu.

Raz večer, keď boly samy, Darina povedala Božene:

„Mati, ja takto predsa nemôžem ostať.“

Prekvapená Božena pozrela na svoje krstňa. Nemyslela inšie, ako že Darina namyslela sa odísť k mužovi. Darina pokračovala:

„Ja musím započať niečo, aby som mala aký-taký účel pre život. Bez práce a vám tu na ťarchu len nemôžem ostať, však, mati?“

„Čo ti to napadá, dieťa moje, mne na ťarchu?“

„Ba, mati, odpusť. Ja som si rozmyslela, že sa naučím poštárstvu. Štyri triedy meštianske mám, konečne nie som tak mechom udretá, aby som nepochopila to, čomu sa i druhé môžu naučiť.“

„Hovoríš čosi,“ prisvedčila Božena. „Keďby si naostatok aj nepotrebovala, predsa si zabezpečená — akby totiž — ešte…“

„Nemysli na to,“ zamračene povedala Darina. „Sama musíš uznať, že treba priviesť vec ku koncu. To sa len ťahá, a horšie je než lepšie.“

Božena skúmave pozerala na mladú ženu. Veď z jej slov znelo vari čosi ako ľútosť, sklamanie?

Pri najbližšej príležitosti predniesla Božena tento nápad rodičom. Rokovalo sa zase za to i proti nemu. Malvína tento raz posielala otca ku Kostovi, aby ešte jeden pokus urobil, ale ten nebol k tomu naklonený, keďže už bol Štefan a nevykonal nič; len ak Darina dá sa ešte nakloniť a on ju zavedie.

Ale Darina rozhodne, ako dosiaľ, zoprela sa tomu. Nepôjde. Keď jemu pre spoločnosť nemožno prísť si po ženu, jej nezáleží na tom, aby sa zase dostala do tej spoločnosti. Teraz už ani tak nie. I opustila radiacich sa a odišla do zahrady.

Tam, pod košatú, starú hrušku sadla do suchej trávy a zamračene dívala sa hore. Ticho bolo v prírode, ako v kostole. Bolo počuť, ako padá lístok a v letku krúti i trblieta sa v svetle popoľudňajšieho slnka. Zachytiac taký lístok, porovnala život svoj s ním — veď i ona teraz vydaná víchrom života a zmietaná, ale už darmo, neujde ona tomu, čo má prísť. Uspokojila sa a vyzerala hore do hustých konárov a spomnela si na dobu detinstva, keď nevedela ešte, že nesvedčí sa dievčaťu driapať sa na stromy, keď kolísala sa tamhore na tenkej halúzke a oberala si zrejúce hrušky priamo so stromu, keď do najkrajšej i hneď zahryzla. To boly tie najlepšie, to bolo zakázané ovocie jej detského veku; za to vypliesnila ju Božena, ale čo bolo to utrpenie oproti tomu, aké sviera teraz jej srdce?

Usmiala sa smutne. Osteň žiaľu tratil ostrie a ostávala len akási tichá, zádumčivá tieseň.

Tamdnu Malvína pred všetkými slávnostne osvedčila sa, že keď už veci tak stoja, to dieťa naskrze nik nútiť nesmie a nemôže viac, aby išla k mužovi, keď sa nemajú radi. Že nech hľadá si šťastie na druhej dráhe, azda ho najde tam, ale tak, že musí vybaviť sa definitívne i toto. „A už vari nenasleduje inšie, len rozsobáš,“ dokončila.

Teraz Božena zhrozila sa toho slova. A predsa raz skutočne musí byť konec. Či tak, či tak.

Privolaná Darina, keď počula o tom, troška sa preľakla. Bála sa, že musí sa sísť s Kostom — a len to nie, len to nie, opakovala si v sebe. Nahlas povedala: „Ak na to prísť musí, nedbám. A vidím, že skôr-neskôr ta sa dostaneme. Nepoviem, že by som nebola šla s ním, keby bol prišiel, alebo čo len písal sám dve-tri slová mne, svojej žene. Veď predsa len mala som ho rada. Ale takto, takto! Nemožno už! Medzi nami je už príliš veľká priepasť… a čím ďalej, tým viac šíri sa. Nech mi pošle moje veci; ostatne, ak chce, nech koná si rozsobáš sám, ja beztak viac na vydaj nikdy nepomyslím.“

Od tých čias prestalo všetko vyjednávanie. Kosta poslal veci ženine, sám nedal o sebe nič znať.

Konaly sa prvé kroky na novej dráhe. Miestna poštárka s radosťou ujala sa Darinky, uisťujúc ju, že všetko pôjde dobre a že ona sama chce jej počiatky obľahčiť a ju zasvätiť.

Malvína zase začala horlive rozmýšľať o tom, ako ona pôjde ponavštevovať príbuzných svojho nebohého muža. „Pôjdem,“ hovorila, „pôjdem ku Mikibáčimu, aj ku Pištovi, tí sú mi veľmi naklonení, veď oni dobre vedeli, ako sme šťastne nažívali s mojím Lackom. Oni majú veľký vplyv pri stolici. Pôjde to, pôjde.“

A zabudla už, že ona protivila sa všetkému podobnému podujatiu, že tým neprestane Darina byť tou deklassovanou a z koľaje vyšinutou ženskou, ale s horlivosťou, akú dávno neprejavovala, začala prezerať svoje toiletty, shľadávať hodvábne šaty a klobúky, aby dôstojne svojmu stavu a menu mohla sa ukázať u mužových príbuzných.

Božena neprotivila sa ani tomu, ale dala jej na vôľu. Keď, konečne, osožiť nebude, azda ani nezaškodí, — pomyslela si.

Všetci páni príbuzní sľubovali čo najkrajšie. Pravda, s podmienkami, aby Darina dokázala i vlastenectvo svoje, potom aby to panslávsky znejúce meno prispôsobila maďarskej reči, na čo však Darina pristať nemohla. No, napriek tomu, išlo to všetko dosť hladko. Sama Darina vžila sa do toho skoro a kojila sa pevnou nádejou, že v práci najde konečne úplného pokoja a utíšenia.

*

Odvtedy, čo Darina opustila muža, minulo viac než dva roky. Bolo zase leto. V ten čas bolo však ticho a smutno v dome starej slečny, lebo bývala väčšinou samotná doma. Netešila sa dlho prítomnosti krstnej dcéry, lebo, ako Darina dostala povolenie od poštovej direkcie, učila sa pilne, a po prvej zkúške odporučená svojou prvou principálkou, išla pre nadobudnutie si praxi na väčšiu poštu v malom síce, ale cudzincami často navštevovanom meste.

Malvíny tiež doma nebolo. Odvtedy, ako znovu bola navštívila príbuzných svojho nebohého, často obcovala s nimi. To zavolali ju, aby pomohla im pri výbave dcéry, to aby zavarovala dom a deti, kým pán a pani budú na cestách. A Malvína, ináč milujúca pohodlie a pokoj, k vôli udržaniu dobrej shody so slávnou familiou, podvolila sa i tomu, i tomu.

Vo svojej tichej, vždy rovnej činnosti pohybujúca sa Božena len listovne bola spojená so sestrami a Darinou. Vždy s nepokojom čítala listy „dieťaťa“, lebo pozdávalo sa jej, že Darina nebýva dušou i telom pri svojom terajšom povolaní. Že v mladej žene ťažko vyviňoval sa ten úradný človek, ktorý pri práci nesmie sa oddávať svojim privátnym túžbam, to zkúsila už aj doma, ako i to, že počtovanie nešlo Darine hladko a bez chyby. Sama hovorievala, že matematika nebývala jej najmilšou vedou.

Vzala teda Božena posledný list Darinin a sadnúc si s ním do malej besiedky, začala ho znovu čítať a študovať.

Bol dosť dlhý. Znel nasledovne:

„Mati moja! Už opísala som Ti okolie i priebeh mojich každodenných povinností. Dnes chcem zmieniť sa Ti o našich domácich.

Ako vieš, je môj principál starý vdovec. Predtým býval senátorom pri meste a k tomu má svoje role, lúky, celé hospodárstvo, ktoré teraz ešte väčšinou sám obrába s pomocou svojich starých sluhov. Z týchto spomniem len dvoch: kuchárku Zošku a kočiša Jendreka. Títo traja sú akoby vo večnom boji. Naoko je samé nepriateľstvo, ale v pravde je to úplný súzvuk troch zo starého sveta pochodiacich bytností. Starý pán má svoje zvláštnosti. Sám už nevyzná sa vo vedení tak živej pošty, aká je tu, ale zo skúposti nepustí ju z rúk ani za šíry svet. Menovite skúpy je so svetlom a drevom, ale ináče dobrý starý pán.

Má tri dcéry a jednoho syna. Dcéry sú povydávané, syn ešte svobodný. Je vraj doktorom. Ja som ho nevidela ešte, ale Zoška nevie ho prenachváliť. Ináče vraj prvej dosť trovil a starý pán že ustavične hromžil na neho, ale teraz už je mladý pán veľmi dobrým pánom.

Všetky tri dcéry majú už deti. Dajedny sú už dosť veľké. Ale najmladšia dcéra pánova je len málo čo staršia odo mňa a len asi päť rokov vydatá. Býva celé leto u otca. Je veľmi živá a naplňuje celý dom šťastím, ktoré žiari temer z celej jej bytnosti. Má dvoje detí: chlapček je štyriročný, dievčatko dvaročné. Táto mladá žena, menom Pavla, mi je od začiatku sympatická. I ona ma hneď mala rada. Veď vieš, mati, my ženy tak skoro sa spriatelíme. Ona sedáva často pri mne v kancelárii, a najviac vtedy, keď príde Jendrek s poštou so stanice a ja preberám a triedim listy. Vtedy hľadí mi na ruky — vieš, prečo to robí? Lebo ona čaká vždy listy od muža, aj vtedy, keď len včera jeden dostala.

Ach, mati, vyznám ti pravdu, že v taký čas jej závidím, lebo ja nečakám nič viac na svete. Pri nej, pohrúženej v tie drobné starosti o deti a ich každodenné potreby, prichodím si ja skutočne tak, ako teta Malvína hovorí: z koľaje vyšinutá, trochu deklassovaná… do sveta vyhodená. A to preto, že nemám tu teba, mati! Pri tebe to necítim, preto najväčšou túžbou, najmilším ideálom mojím je: dostať poštu a mať teba pri sebe. Viem ja, že povieš, že nerada by si opustiť svoj útulok, ale mne k vôli vari opustila by si aj ten. A potom, keďby sme si niečo usporily, vrátily by sme sa na staré dni zase domov a žily by sme zo svojich rozpomienok…“

Božena složila list a usmiala sa.

„Celkom tak, ako keď my boly sme malé a moja kamarátka, Milka z fary, chodila k nám a ja k nej… Mať malinký domček, malilinkú záhradku, kvietky, malinké gazdovstvo, sliepočky — všetko tak malilinké, milulinké, aké si to naša detská fantázia vytvorovala. V týchto detinských žiadosťach javí sa túžba dievčaťa po vlastnej domácnosti. Vtedy ju sdieľala najmilšia kamarátka, potom tá odstúpi na bok a na jej miesto vynorí sa postava iná, ten „nevídaný nikdy a predsa tak známy.“ Tak bolo i pri mojej Miluške: ja ostala som na strane, ona po boku muža svojho srdca ide životom, tiež plným rozličných starostí. A tak to bude aj pri budúcich a nasledujúcich pokoleniach až do nekonečna.“

V svojej samote spomnela si Božena i na Kostu. Či skutočne nemiluje svoju ženu, že ju tak bez slova pustil od seba? Ako čo by ho ani vôbec nebolo bývalo, tak nevnikla zvesť o ňom do Boženinho zákutia. Len čo bol raz Štefan písal o ňom v svojom „výročitom“ liste, že je Kosta preložený a že zase postúpil. On že hodlá odísť do cudziny, lebo že je ctižiadostivý a tam kynie mu krásna budúcnosť. Nakonec pripojil Štefan svoju mienku, že veru škoda bolo opustiť muža, majúceho tak skvelú karriéru.

„Čím skvelejšia tá karriéra,“ pomyslela si Božena, „tým väčšia možnosť odrodenia,“ a vzdychla…

Nasledujúci list Darinin bol pre Boženu veľmi zaujímavý.

„S Pavlou bývame často spolu. Deti rady ma majú a svojimi otázkami uvádzajú ma často do rozpakov. Tak opýtal sa ma Emil, že čo som ja, či som slečna a či pani? A že keď som pani, prečo nie je tu i môj muž, a či príde ko mne, tak ako otecko za mamou a deťmi?“

V slabej chvíľke môjho rozcítenia rozpovedala som mojej rozmilej Pavle všetko. Ani nemožno pred ňou utajiť niečo. Je pri všetkej starosti o muža a deti pravý všadebol. Zvážnela, a tak ako teta Malvína, povedala aj ona, že si to nemôže ani predstaviť. To je niečo tak hrozného, že tam prestáva všetko, potom, pravda, je ťažko vrátiť sa. A predsa… „neviem, čo by som urobila. Vieš, Darina —“ Ona, Nemka, dlho nemohla privyknúť na moje meno, teraz ho s takým malým „bručaním“ jazyka vyslovuje, čo jej veľmi dobre pristane. „Vieš, ja to všetko ponímam so svojho stanoviska. Ja neznám iného šťastia pre ženu, ako v domácnosti. Vždy mi prichodí na um výpoveď pani Staelovej, výpoveď, svedčiaca o vrelom srdci tejto temer mužským rozumom obdarenej panej. „Ah, bez pochyby v tajomstve našej povahy milovať a len milovať je všetko, čo zbudlo nám z dedictva nebeského.“ Potom často zahľadela sa Pavla na mňa, vypytovala ešte jedno-druhé, zamyslela sa, i ľutovala ma, hovoriac pri tom, že ešte sama mala som sa pokúsiť priviesť vec do poriadku. Veď nemožno, aby nebolo ostalo niečo z tej lásky v srdci, ktorá nás bola spojila, a možno, nevytlela ešte posledná iskrička.

Nemožno vraj, tvrdila, zapudiť to navždy rozumom, čo milovali sme srdcom…

O pár dní pozdejšie. List môj zaležal sa. Teraz ho zakľúčim. Po tieto dni prišiel pán Barker, Pavlin muž. Pýtal si vraj dovolenie na dva týždne, potom spolu pôjdu všetci domov. Pusto mi bude bez Pavly a bez detí. Vopred už smútim a rozmýšľam o tom, či ako lastovička neopustím svoje letovisko a nevyhľadám teplé kraje lásky u tvojho krbu, mati moja. Čo myslíš o tom?

Radosť, aká zavítala s príchodom pána Barkera, nedá sa opísať. Žena, deti, starík, ba ešte i Zoška, všetko sa radovalo. Kriku, smiechu a vyprávania nieto konca-kraja. Deti vešajú sa na otca a keď idú na prechádzku, nesie jedno na rukách, druhé vedie za ruku. Za nimi ľahko a graciózne vykračuje si mladá mama, obťažená mužovou palicou, klobúkami, slnečníkom a čo ešte všetko treba ku prechádzke. Deti nevedia dosť narozprávať otcovi. Viem, že bola reč o mne. Ako by som ich počula… A tá všetečka, Pavla, iste všetko, všetko rozpovedala jemu, lebo pozrel na mňa veľmi zvláštnym pohľadom.

Dnes nápadné mi bolo, že odišiel na stanicu, keď ani vlak neprichodil. Keď Pavla prišla ko mne, opýtala som sa, že kam išiel jej muž? Ona veselo odpovedala: „Šiel na stanicu.“ — „Teraz? Veď musí dlho čakať, kým príde vlak.“ — „Veď on nešiel vlaku k vôli, ale s jedným listom.“ — „To je smiešno, rečiem ja, mať doma poštu a ísť s listom na stanicu.“ Mladá pani prišla troška do rozpakov, potom povedala:

„Ty si radšej mala ísť za vyšetrujúceho sudcu, moja milá, tebe by aj zatvrdilý hriešnik musel vyznať svoje hriechy.“ Potom začala, že je to vlastne úradný list a nechce, aby — tak len čím ďalej, tým väčšmi zaplietala sa. Pán Barker je úradníkom pri paro-plavebnej spoločnosti, nuž možno, má nejaké úradné tajnosti. Pavla ešte začala ma objímať, hovoriac, že moje oči sú také, že preniknú temer až na dno duše. Ja bránila som sa jej objímaniu a riekla som jej doprosta, že to vlastne nepatrí mne.

„Ba tebe, ty homra,“ kárala ma Pavla. „Ty vari neveríš! Tebe, tebe to platí. Nazdáš sa, že nemám dosť lásky, aby aj teba zahrnula do nej? Veď ja, že som sama šťastná; žiadala by som si, aby bol každý taký šťastný.“

„Odpusť,“ riekla som ja na to, „mne tak ťažko veriť.“ Prečo, mati, som sa tak rozcítila? Či to nešťastní ľudia tak cítia oproti šťastnejším? Či je to to isté, čo pocíti hladný, vidiac hodujúceho pri plnom stole? Vtedy, mati, myslela som tak. Ale teraz, keď toto píšem, mati, som celkom spokojná. Ako ja môžem hovoriť, že som nešťastná, keď mám teba, rodičov, bratov, sestry a tetu Malvínu? Ó, mati moja, veď ja viem predobre, že v tvojom srdci ostanem ja večne tvojím jediným, preto aj najmilším dieťaťom.“

Božena oprela si hlavu do rúk a zamyslela sa. Toto vyznávanie ju znepokojilo. To pochodí z toho, keď človek porovnáva svoj osud s osudom druhých, šťastnejších ľudí. Mali by sme vždy porovnávať svoje príhody s príhodami menej šťastných ľudí, a tak by sme vyhli nespokojnosti.

Obraz tak dokonalého rodinného šťastia vyvolal u Dariny tieto reflexie a to sentimentálne rozcítenie. „Čas je, že leto uchodí,“ pomyslela si verná krstná mati. „Nenechám ju tam, nie, viac odo mňa nepôjde, len akby k mužovi. Nechže poskladá tie zkúšky, potom si ju vezmem k sebe…“

*

Mati moja! Som pobúrená, píšem pozde večer, ale musím predsa písať ešte dnes.

Ó, keby si vedela, čo mi vykonala tá všetečnica! Pamätáš, mati, písala som ti, že som sa pozastavila nad tým, ako mohol pán Barker ísť s listom na stanicu, keď má poštu doma? A oni to písali — uhádneš, komu? Jemu! Znajú sa? Odkiaľ? Ale nemožno, Pavla by sa bola prezradila. — Ach, prečo, mati, nekonaly sme vtedy radšej rozsobáš? Teraz by bolo po všetkom. Nikto by sa nesmel zastarať, nikto by nerobil konzekvencie z mena môjho, nenapadlo by ľuďom naprávať môj život. Ale ja len píšem a ty nevieš, čo sa stalo. Pomysli si, dnes, ako obyčajne, prijala som miešok s listami, preberala ich, triedila a pribíjala zručne pečať na každý. Áno, zručne, lebo už nadobudla som si istú zručnosť. Že dnes ani Pavla, ani jej muž neboli v ten čas pri mne, treba pripísať tomu, že Emilko spadol na dlažbe dvora a prebil si hlavu. Celý dom bol v tú chvíľu na nohách, voda sa snášala, obkladky sa kládly, nuž a plaču a strachu bolo vyše práva. Preto stála som sama pri pulte a konala rovnodušne prácu svoju. Zrazu, mati, padol zrak môj na jeden list, — na známe mi písmo. Mati, či si sa niekedy zľakla tak veľmi, že ti srdce prestalo na pár sekúnd biť, a potom zatrepotalo, ako zvon, bijúci na poplach? Tak zľakla som sa ti ja jednoduchého listu a ten list ani neznel mne, ale pánu Barkerovi. Ale to písmo! Iste, oni mu písali o mne, a on im odpovedá. Ale ako sa poznajú?

Najradšej by som bola pohádzala všetky listy a noviny do kúta a ušla preč, k tebe. Ale mne, ako vidíš, ujsť nemožno. Tu musíš sedeť a listy pekne poukladať do priehradok a čakať konec. Pán Barker si prišiel po listy, prezeral, pozrel na mňa, ale ja pohrúžila som sa do študovania „rovatlapov“. Potom začal rozprávať, ako Emil spadol, ako Pavla naľakala sa a nechce ani teraz odísť od znepokojeného dieťaťa. Konečne odišiel. Ja sotva počkala som šiestu hodinu, vyšla som, zamkla dvere a odišla záhradou do poľa. Tak mi bolo, ako by som mala utekať pred akýmsi veľkým nebezpečím. Zprvu ani nevedela som sa dobre spamätať. Potom som sa uspokojila a potešila tým, že veď to môže byť i náhoda. Púhy list, viac nič. A písmo! Veď písmo môžu mať rovné i viacerí, tie isté črty môžu byť duchovným majetkom aj viacerých, nie len jedného človeka…

Teraz je jedenásť hodín, prichodí koč do dvora. Jendrek chodí každodenne viackrát na stanicu, preto je nič nového, keď nám o polnoci rachotí koč po dlažbe dvora. Môj oblok ide do dvora. Počujem hlasy našich domácich, vlastne pána Barkera. Jendrek kričí na kone, potom volá na Zošku, aby mu šla posvietiť. Dudrajúc ide Zoška s lampou na dvor, potom utíchne všetko.

Končím, aby som list mohla ráno poslať…

Milená mati moja! Nemyslíš aj ty, že na to, aby sa osud človeka cele pretvoril, nepotrebno je veľa času? Zase je už pozdná noc, ale nemožno mi nenapísať tebe, ty zlatá mati moja, čo sa s tvojou Darinou prihodilo!

Ale nejdem sa predbehávať. Veď počas úradovania môjho naučila som sa prísnemu poriadku, a to sa mi zíde. A tak poriadkom, akým všetko sa prihodilo, vyrozprávam ti všetko.

Ako vždy, i dnes ráno vstala som o piatej. Jendrek už čakal pri dverách a náhlil. Vždy tak náhli a vždy potom čaká. Len aby som sa „uvíjala“, povedal, keď som mu balila listy. Tak pekne vypravila som ho na cestu a túžobne čakala som Zošku s kávou. Tá prichodí vždy o šiestej ráno. Vtedy si Zoška posťažuje na protivného Jendreka, i na pána, kde a na čom jej zase utiahol. I teraz začala uisťovať, že veru ona neostane tu dlho, lebo ona to už nemôže hľadeť na toto. Čo ten Jendrek stvára, že je von z poriadku. I za jedlo ju namieta, nič mu je nie po vôli. Ešte i v noci, keď príde so stanice, musí stáť, ako na varte, a posvietiť mu lampou. Pravdaže, lebo pán skrblia so svetlom a v lete málokedy dajú Jendrekovi sviec… atď.

Včera tiež doviezol akéhosi pána. Mladá pani povedali, že je to kamarát pánov. Starý pán že sa hnevajú, že načo zase hosťa…

Ja hľadím na Zošku. „Koho, Zoška, reku, doviezol Jendrek?“ A ona, že akéhosi cudzieho pána… Ako by bol blesk udrel, razom rozbresklo sa mi v hlave, že to doviezol Jendrek — môjho muža. V svojom rozprávaní Zoška zastala, pristúpila ko mne a starostlive hľadela mi do očú. „Ich milosť, jakožka še zle citia; veď to nemož byť inač, ani še nevyspia, ani nič.“ Usmiala som sa a ďakovala jej za dobré slová. „Veď to reku, prejde, to len že som sa nevyspala.“ Zoška odišla a ja ostala som sama. V jednom meste, pod jedným krovom! Čoho som sa vždy bála. Pred čím som utekala, aj ráno mala som tisíc chutí skryť sa, ujsť. Ale cit povinnosti, sverená mi kassa, úrad, držia ma tu. Tak zlostilo ma, že by som si bola v stave sama sebe ublížiť… Na šťastie, nemala som času oddávať sa vlastným trudným a miešaným myšlienkam. Predpoludním je tu veľmi živo. Prichádzajú cudzí a vyberajú si peniaze, alebo dávajú balíky na poštu, nejeden vybavuje si tu korešpondenciu. Starý pán každodenne predpoludním (keď tamvon niet súrnej práce) sedí a fajčí a číta noviny. K nemu prichodia jeho známi na posiedky, tak že tu býva celé kassíno, a dymu, že ho krájať možno. Po druhé dni mi to všetko bývalo dosť nepríjemné, ale dnes tešila som sa, že nás je toľko tu. Prišiel pán Barker, poobzeral sa a zase odišiel; vari rekognoskoval.

Pred samým obedom zamkla som kanceláriu a pritiahla sa do kuchyne. Tam som pošeptala Zoške, aby mi dala do hrnčeka polievky a že by povedala panej, že ma hlava bolí. S polievkou šla som do svojej opustenej izbičky. Zoška ešte hlasite volala, že či mi nemá uvariť „herbateju“, ale ja už vtedy na poschodí zamkýňala som dvere.

Mati moja, vtedy, ako vždy dosiaľ, žiadala som si tak veľmi utiecť sa k tebe. V tú chvíľu ľutovala som, že som sa dala na túto dráhu. Doma pri tebe, by to bolo všetko inšie. Ale tu, cudzí ľudia, ač dobrí srdcom, starajú sa do teba a chcú silou-mocou priviesť ťa k rozumu. Hnevala som sa, skutočne zlostila som sa na všetkých, najviac na samú seba. A pri tom mať to povedomie, že nemáš nikde pomoci, že si ako tá srnka v hore, uštvaná a vohnaná do úzkeho…

Bijú dve hodiny. Musím sedeť na svojom mieste. V ten čas je málo práce, ja vtedy rada čítavam. Vzala som si knihu, ale neviem, čo bola za ňu — a sadla som si k obloku. Vbehla Pavla. „Čože je s tebou, Darina, si naozaj chorá?“ Vzala hlavu moju do svojich rúk a obrátila ju k sebe. „Naozaj, zbledla si mi, počkaj, vybozkávam ťa, hneď budeš, ako ružička.“ A nepýtajúc si ani dovolenia, začala z chuti bozkávať moju tvár. Tieto Nemky majú tú vlastnosť, že rady sa bozkávajú. „Či ty vieš,“ hovorila, keď jej samej už bolo dosť, „že sme dostali hosťa?“ „Niečo som počula,“ riekla som ja. — „Akým hrobovým hlasom to hovoríš. A ono to malo byť vzkriesenie tvojej lásky…“ Nemohla som sa ďalej opanovať, oprela som sa o oblok, zakryla tvár a zaplakala som. Ona pohladila ma ľahko, ako prišla, opustila kanceláriu. Ja som sa nazdala, že som sama, lebo ona, podvodná, preto mi obrátila hlavu, aby som do dverí nevidela. A kým ma bozkávala — ten malý Judáš, — vtedy iste vošiel ten, pred kým dosiaľ prchala som, ako nesmyselná… V tú chvíľu ja cítila som, že je ktosi pri mne; vedela som, že to nemôže byť nik iný, ako on. I vzal mi ruku s tváre a bozkával ju. Potom ma tak pekne prosil — a, mati, musela by som byť nestvora akási, keby som sa bola ešte dlhšie mohla hnevať. Usmiala som sa, a slzy padaly mi na knihu. Keby si vedela, ako mu bolo ľúto, a mne tiež. My sme vari dosiaľ boli ako deti, a len teraz dospeli sme v rozumných ľudí. Spýtala som sa ho, prečo neprišiel? A on, že keď som ho ja nevolala! To, mati, pomysli si, že bolo! Vari predsa na mne vina. A potom, že preto neprišiel, že chcel trucovať i on, myslel, že môže byť bezo mňa, a tu že čím ďalej tým väčšia túžba ho trápila. Vedel on vraj všetko, čo ja konám, a predsa neprišiel! „A,“ spytujem sa, „vari by si bol prišiel, keby som ti ja sama bola písala?“ — „Bol. Na tvoj hlas, na tvoje slovo, áno, lebo vtedy by som bol vedel, že ma neopovrhuješ; ale takto myslel som, že ma nenávidíš.“

Tak vidíš, mati, aká maličkosť prekážala smiereniu nášmu. Mne veru nenapadlo písať, keď ja to isté čakala som od neho.

Čo na to povieš, mati? Viac nespomneli sme si ten smutný čas. On sám dosť mal utrpenia, a stradoby. Je premenený, starší, ale, mati, to nič nerobí, páči sa mi teraz veľmi. Ba, myslím si, že tá moja namyslená nenávisť bola len iná forma lásky.

Prišla naša Pavla, tešila sa zo svojho kúska. Na šťastie vraj nebol Kosta ďaleko, nebolo ho treba dlho volať; s pánom Barkerom boli spolužiaci, nuž dovolili si tí ľudia zahrať si na „prozreteľnosť“. Ale ja verím, že oni boli nástroje Vyššej vôle a že čas nášho rozlúčenia bol čas zkúšky. — Pavla sadla si na moje miesto pri stolíku a začala poštárske práce. „Ty dnes musíš mať svobodu. Radšej choďte, soberte aj môjho muža a deti, na prechádzku.“

Prvé bolo, že podali sme prosbu o moje prepustenie z úradu. Starému pánovi to nebolo milé, ale telegrafoval hneď do Košíc pre iného expedítora. A tak, mati, minul sa čas mojej služby, a teraz, mati, čakaj si deti, otvor im srdce i náruč, ako dosiaľ mne bývala otvorená. Zavolaj k nám našich a tetu Malvínu; ach, mati, tá bude mať radosť a zadosťučinenie, že som ja už nie viac „z koľaje vyšinutá“.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.